Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
b22/392721.8d5516.pdf
PDF · 113.12 KB
No categories available
5ECdo/181/2013
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 5ECdo 181/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávnenej Sociálnej poisťovne, so
sídlom v Bratislave, 29.augusta 8, IČO: 30 807 484, proti povinnej J&J DREVOEX, s.r.o.,
so sídlom Vrádište 20, IČO: 34 117 148, vymazanej z Obchodného registra dňa 3. apríla
2012, vedenej na Okresnom súde Skalica pod sp.zn. 3Er 960/2009, o vymoženie 260,60 €
s príslušenstvom, o dovolaní súdnej exekútorky JUDr. Viery Kučerovej, so sídlom
Exekútorského úradu v Holíči, Námestie sv. Martina 9, v zastúpení súdnou exekútorkou
JUDr. Ing. Zuzanou Dobrodenkovou, PhD., so sídlom Exekútorského úradu v Holíči,
Námestie sv. Martina 9, proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 18. decembra 2012 sp.zn.
3CoE 247/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Účastníkom náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Skalica uznesením z 30. júla 2012 č. k. 3Er 960/2009 – 30 vyhlásil
exekúciu za neprípustnú v zmysle § 57 ods.1 písm. g/ zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov - ďalej len „Exekučný poriadok“. Exekúciu zastavil v zmysle § 58 ods.1
Exekučného poriadku a súdnej exekútorke náhradu trov exekučného konania nepriznal.
Rozhodnutie odôvodnil tým, že povinná bola dňa 3. apríla 2012 vymazaná z obchodného
registra, čím s poukazom na ustanovenie § 20a ods. 2 Občianskeho zákonníka stratila
spôsobilosť na práva a povinnosti a tým aj procesnú spôsobilosť byť účastníkom konania.
Keďže exekúcia bola zastavená z dôvodu výmazu povinnej z obchodného registra -
neexistencie povinného subjektu, súd už nemohol posudzovať majetnosť povinnej a preto
nemohol ani rozhodnúť o trovách exekúcie v zmysle ustanovenia § 203 ods. 2 Exekučného
poriadku. Vo veci nebolo možné aplikovať ani ustanovenie § 203 ods. 3 Exekučného
poriadku, keďže dôvodom zastavenia exekúcie nebolo vyhlásenie konkurzu na majetok
povinnej. Súd dospel k záveru, že v danom prípade zastavenie exekúcie nezavinila oprávnená,
pretože ani pri náležitej opatrnosti nemohla predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Keďže teda
neexistuje subjekt, ktorého by bolo možné zaviazať na náhradu trov exekúcie, súd exekútorke
náhradu trov exekúcie nepriznal.
Krajský súd v Trnave na odvolanie súdnej exekútorky uznesením z 18. decembra 2012
sp.zn. 3CoE 247/2012 uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti trov exekúcie potvrdil
(§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.) a oprávnenej nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Svoje
rozhodnutie zdôvodnil tým, že ustanovenie § 203 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku predstavujú
výnimku zo zásady zakotvenej v ustanovení § 197 ods. 1 Exekučného poriadku, podľa ktorej
náklady za výkon exekučnej činnosti uhrádza povinný. Súd môže uložiť nahradenie trov
exekúcie oprávnenému iba výnimočne, ak dôjde k zastaveniu exekúcie v dôsledku zavineného
konania oprávneného. V posudzovanej veci nebol splnený žiadny z uvedených zákonných
predpokladov a teda nebol splnený ani dôvod pre použitie výnimky v rámci rozhodovania
súdu o trovách exekúcie.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podala dovolanie súdna exekútorka, ktorá
navrhla uznesenie odvolacieho súdu v spojení s uznesením súdu prvého stupňa zrušiť a vec
vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnila ustanovením
§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p. tvrdiac, že
postupom súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom a tým, že rozhodnutie odvolacieho
súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Dovolateľka namietala, že odvolací súd vec nesprávne právne posúdil, pretože v čase
rozhodovania súdov s účinnosťou od 1. januára 2012 podľa § 48 zákona č. 7/2005 o konkurze
a reštrukturalizácii malo dôjsť k zastaveniu exekučného konania ex lege, a súdy tak mali
rozhodnúť len o trovách exekúcie podľa § 203 ods. 3 Exekučného poriadku. Keďže
prioritným dôvodom zastavenia exekúcie nebola skutočnosť, že povinný právne neexistoval,
ale že na jeho majetok bol vyhlásený konkurz a následne bolo konkurzné konanie zastavené
pre nedostatok majetku, mohol súd rozhodnúť o trovách exekúcie aj analogicky podľa
ustanovenia § 203 ods. 2 Exekučného poriadku s poukazom na judikatúru Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (sp.zn. 3MCdo 10/2011, sp.zn. 4MCdo 14/2006). Dovolateľka ďalej
poznamenala, že tak ako nemožno pričítať zavinenie za zastavenie exekúcie oprávnenej,
nemohla ani ona pri najlepšej opatrnosti predpokladať, že exekúcia sa skončí zastavením.
Preto nie je možné, aby znášala ako súdny exekútor bez relevantného právneho dôvodu trovy
exekúcie vynaložené z vlastných prostriedkov do uspokojenia pohľadávky oprávnenej.
Dovolateľka mala za to, že v dôsledku rozhodnutia súdov v tomto exekučnom konaní bolo
nepochybne porušené právo súdneho exekútora na právnu istotu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva vlastniť majetok a práva
na ochranu pred vyvlastnením podľa čl. 20 ods.1 a 4 ústavy, práva na spravodlivý súdny
proces podľa čl.6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k dohovoru, v neposlednom rade i do práva na náhradu trov exekúcie ako odmenu
za vykonanú prácu vykonanú súdnym exekútorom ( čl.36 ods.1 ústavy).
Oprávnená k podanému dovolaniu uviedla, že v predmetnej veci nedošlo k zastaveniu
exekúcie jej zavinením ani z dôvodu, že majetok povinnej nepostačoval ani na úhradu trov
exekúcie, preto považovala rozhodnutie odvolacieho súdu za správne.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236
a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) dospel
k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok
nie je prípustný.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. V zmysle § 239 O.s.p. platí,
že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak
je, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.)
alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych
spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.). Podľa § 239
ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo
potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom
potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky.
Podľa doslovného znenia § 239 ods. 3 O.s.p. však ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia,
ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, znalečnom,
tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa
práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach
upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.
Nakoľko je v prejednávanej veci je dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu
o trovách konania, ktoré vykazuje znaky jedného z rozhodnutí, ktoré sú taxatívne
vymenované v ustanovení § 239 ods. 3 O.s.p. ako rozhodnutia, proti ktorým nie je dovolanie
prípustné, je nepochybné, že prípustnosť dovolania súdnej exekútorky z ustanovenia § 239
O.s.p. nemožno vyvodiť.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. ukladajúce dovolaciemu
súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či už to
účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len
na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa
nepodal návrh na začatie konania , hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti
účastníkovi konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne
obsadeným súdom). Existenia niektorej z vyššie uvedených vád však dovolacím súdom
nebola v konaní zistená.
So zreteľom na dovolateľkou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej
veci jej súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti
konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že
zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že súdy pri
prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s procesnými predpismi a súdnej
exekútorke neznemožnili uplatniť procesné práva priznané jej právnym poriadkom
na zabezpečenie jej práv a oprávnených záujmov.
Obsah dovolania svedčí o názore dovolateľky, že k procesnej vade konania v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. došlo v dôsledku nesprávneho posúdenia veci súdmi. Dovolateľka
nespochybnila žiadny procesný postup odvolacieho súdu, ktorým by jej bola znemožnená
realizácia jej procesných práv, ale namietala nesprávnu aplikáciu ustanovenia § 57 ods. 1
písm. g/ Exekučného poriadku na zastavenie konania a tiež nesprávnu aplikáciu ustanovenia
§ 203 Exekučného poriadku pri rozhodovaní o trovách exekúcie. Z obsahového hľadiska
(§ 41 ods. 2 O.s.p.) teda ide z jej strany o námietku zákonnosti a vecnej správnosti právneho
záveru odvolacieho súdu (jeho právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založil
svoje rozhodnutie (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Dovolací súd preto považuje za potrebné
uviesť, že ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. dáva odňatie možnosti konať pred súdom
do súvislosti výlučne s faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením
veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právne posúdenie veci súdom je realizáciou jeho
rozhodovacej činnosti a nemôže zakladať dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/
O.s.p., pretože právnym posudzovaním veci súd neporušuje žiadnu procesnú povinnosť
vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné práva účastníka.
Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom
posúdení veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Treba uviesť, že
nesprávne právne posúdenie veci (omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav) je
síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá
(nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).
I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené, ním uvádzané skutočnosti by mali
za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladali by ale prípustnosť
dovolania podľa § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd použil na zistený
skutkový stav správny právny predpis a či ho aj správne aplikoval, prichádzalo do úvahy až
vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné. O taký prípad ale v danej veci nejde.
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
súdnej exekútorky nemožno vyvodiť ani z ustanovenia § 239 O.s.p. a ani z ustanovenia
Keďže v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa
§ 239 O.s.p. prípustné a vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej
republiky dovolanie súdnej exekútorky ako neprípustné podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania
nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
Náhrada trov dovolacieho konania nebola účastníkom priznaná, lebo v dovolacom
konaní nemala dovolateľka úspech a ostatní účastníci nepodali návrh na uloženie povinnosti
nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 13. mája 2014
JUDr. Helena Haukvitzová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová