Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
aea/392271.f679c3.pdf
PDF · 131.55 KB
No categories available
4ECdo/81/2014
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4 ECdo 81/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., so sídlom v B.,
IČO: X., zastúpenej F., so sídlom v B., proti povinnému J., bývajúcemu v M., o vymoženie
432,85 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 8 Er 1248/2007, o
dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 23. októbra 2013 sp. zn. 23
CoE 165/2013, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Trnave
z 23. októbra 2013 sp. zn. 23 CoE 165/2013 v potvrdzujúcom výroku a uznesenie Okresného
súdu Galanta z 5. decembra 2012 č.k. 8 Er 1248/2007-18 z r u š u j e a vec vracia
Okresnému súdu Galanta na ďalšie konanie.
Odvolacie konanie z a s t a v u j e.
Povinnému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Stály rozhodcovský súd v Bratislave (ďalej len „rozhodcovský súd“) rozhodcovským
rozsudkom z 3. augusta 2007 sp. zn. S. (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“) uložil
povinnému povinnosť zaplatiť oprávnenej 13 040,-Sk s prísl. a tiež náhradu trov
rozhodcovského konania.
Na základe rozhodcovského rozsudku podala oprávnená súdnemu exekútorovi návrh
na vykonanie exekúcie. Následne súdny exekútor požiadal Okresný súd Galanta o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Galanta (ďalej len „exekučný súd“) uznesením z 5. decembra 2012 č.k.
8 Er 1248/2007-18 exekúciu zastavil a náhradu trov exekúcie, súdnemu exekútorovi
nepriznal. V odôvodnení uznesenia uviedol, že exekučné konanie zastavil podľa § 45
ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002
Z.z.“), lebo v rozhodcovskom rozsudku uvádzaná rozhodcovská doložka je neprijateľnou
(neplatnou) podmienkou v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Táto doložka totiž
založila značnú nerovnováhu práv a povinností zmluvných strán v neprospech povinného
a nebola dohodnutá individuálne.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Trnave (ďalej len „odvolací súd“) uznesením
z 23. októbra 2013 sp. zn. 23 CoE 165/2013 odvolaním napadnuté uznesenie exekučného
súdu potvrdil ako vecne správne s tým, že sa v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením
(§ 219 ods. 2 O.s.p.). Na zdôraznenie správnosti prvostupňového rozhodnutia dodal, že medzi
oprávnenou a povinným bola uzatvorená spotrebiteľská zmluva, ktorá obsahovala
individuálne nedojednanú a tiež neprijateľnú (neplatnú) zmluvnú podmienku – rozhodcovskú
doložku. Rozhodcovský rozsudok preto nemohol byť podkladom pre exekučné konanie.
Uznesenie odvolacieho súdu napadla oprávnená dovolaním, v ktorom navrhla,
aby dovolací súd zrušil uznesenia súdov nižších stupňov a vec vrátil exekučnému súdu
na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnila odňatím možnosti konať pred súdom
(§ 237 písm. f/ O.s.p.), nedostatkom právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O.s.p.), nesprávnym
právnym posúdením veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), v tej istej veci sa už prv právoplatne
rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.), nepodal sa návrh na začatie konania, hoci bol potrebný
(§ 237 písm. e/ O.s.p.) a nebol dostatočne zistený skutkový stav veci (§ 241 ods. 2 písm. b/
O.s.p.). Za odňatie možnosti konať pred súdom označila to, že sa nemohla vyjadriť k ňou
predloženým dôkazom, lebo súdy rozhodli bez nariadenia pojednávania. Navrhla,
aby dovolací súd prerušil konania v súvislosti s ňou predloženými prejudiciálnymi otázkami,
ktoré bližšie špecifikovala v dovolaní a tiež, aby odložil vykonateľnosť uznesenia Krajského
súdu v Trnave z 23.10.2013 sp. zn. 23 CoE 165/2013.
Povinný sa k dovolaniu písomne nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie bolo podané proti právoplatnému uzneseniu odvolacieho súdu oprávnenou
osobou (účastníčkou konania) v zákonnej lehote (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), preskúmal uznesenie odvolacieho súdu
a dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. možno dovolaním napadnúť právoplatné
rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Občiansky súdny poriadok upravuje prípustnosť dovolania proti uzneseniu
odvolacieho súdu v ustanoveniach § 237 a 239 O.s.p.
Dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu je v prvom rade prípustné vtedy,
ak je konanie postihnuté vadami taxatívne uvedenými v § 237 O.s.p., ktoré spôsobujú tzv.
zmätočnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. K týmto vadám prihliada dovolací súd –
ak je dovolanie podané včas oprávneným subjektom – z úradnej povinnosti (§ 242 ods. 1 veta
druhá O.s.p.).
Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil
účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok
dáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, právo
na presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia a pod.). V exekučnom konaní je procesným právom
oprávneného, aby po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie súd postupom podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný
poriadok“) o tejto žiadosti rozhodol.
V zmysle § 242 ods. 1 O.s.p. je dovolací súd povinný prihliadnuť na vady konania
uvedené v § 237 O.s.p. bez ohľadu na to, či v dovolaní boli alebo neboli namietané, a ako boli
špecifikované. Vadu vyplývajúcu z § 237 písm. f/ O.s.p. môže preto dovolací súd vyvodiť
aj zo skutočnosti, ktorá nebola v dovolaní namietaná.
V štádiu exekučného konania, v ktorom sa má preskúmať žiadosť súdneho exekútora,
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, zákonu zodpovedajúcim postupom súdu
v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je: I. preskúmanie žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného
titulu a II. rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora vychádzajúce z výsledkov
uskutočneného preskúmania. Uvedené ustanovenie predpokladá, že ak súd nezistí rozpor
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom, poverí exekútora vykonaním exekúcie, a že v opačnom
prípade zamietne žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Proti uzneseniu o zamietnutí žiadosti o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie je prípustné
odvolanie. Ak je uznesenie, ktorým sa žiadosť zamietla, právoplatné, súd exekučné konanie
aj bez návrhu zastaví, pričom proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie (§ 44
ods. 3 Exekučného poriadku).
V predmetnej veci ale exekučný súd takto nepostupoval a bez rozhodnutia o žiadosti
súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, exekúciu zastavil podľa § 45
ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. Odvolací súd jeho postup považoval za správny a odvolaním
napadnuté uznesenie o zastavení exekúcie potvrdil. Týmto postupom súdov bola oprávnenej
odňatá možnosť realizovať svoje procesné právo zodpovedajúce štádiu exekučného konania
po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, t.j. právo
na rozhodnutie o tejto žiadosti. Na tomto závere nič nemení ani právna úprava obsiahnutá
v § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z.
Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo
na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol
nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné
konanie zastaví a/ z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b/ ak rozhodcovský rozsudok
má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/ alebo c/ ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje
účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom
nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. súd
príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku
alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa
odseku 1 písm. b/ alebo c/.
Citované ustanovenie § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. (týkajúce sa prípadov
zastavenia výkonu rozhodnutia alebo exekučného konania iba na návrh) v konaní o výkon
rozhodnutia dopadá na procesnú situáciu, ktorej predchádzalo nariadenie výkonu
rozhodcovského rozsudku [v ktorej už bol výkon rozhodnutia nariadený uznesením súdu
(viď „proti ktorému bol nariadený výkon“)]. Z logiky veci a z toho, že predmetné ustanovenie
inak nerobí rozdiely medzi konaním o výkon rozhodnutia a exekúciou vykonávanou podľa
Exekučného poriadku, možno dospieť k záveru, že aj s dopadom na exekučné konanie
sa ustanovenie § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. vzťahuje na procesnú situáciu, v ktorej
exekučné konanie po podaní návrhu na vykonanie exekúcie pokročilo ďalej do štádia,
v ktorom už bolo rozhodnuté o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie.
Z ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. možno vyvodiť, že toto ustanovenie
sa týka rovnakej procesnej situácie; odlišnosťou je, že so zreteľom na podstatu dôvodov
uvedených v tomto ustanovení súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu
zastavuje výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu.
Z vyššie uvedeného tak vyplýva, že zastavenie exekučného konania podľa § 45
ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. neprichádza do úvahy pred rozhodnutím exekučného súdu
o poverení súdneho exekútora vykonaním exekúcie (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).
V predmetnej veci exekučný súd, ako aj odvolací súd, neprípustne „preskočili“ postup
podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď exekučné konanie zastavili podľa § 45
ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. v procesnej situácii, v ktorej neboli dané procesné predpoklady
pre tento postup. Pokiaľ exekučný súd dospel k záveru, že rozhodcovský rozsudok
nie je vykonateľným exekučným titulom, mal žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia zamietnuť (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), a nie konanie zastaviť podľa § 45
ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z.
So zreteľom na uvedený nesprávny postup súdov nižších stupňov, i keď nebol
v dovolaní namietaný, dospel dovolací súd k záveru, že v exekučnom konaní došlo
k procesnej vade konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (hoci z iných dôvodov, než uvádzala
oprávnená), ktorá zakladá nielen prípustnosť dovolania podľa uvedeného ustanovenia, ale tiež
jeho opodstatnenosť. Dovolaním napadnuté uznesenie exekučného súdu i uznesenie
odvolacieho súdu preto zrušil a vec vrátil exekučnému súdu na ďalšie konanie. Vzhľadom
na to považoval za nadbytočné zaujímať stanovisko aj k ďalším dovolacím námietkam
oprávnenej, ako aj k jej návrhu na prerušenie dovolacieho konania a odloženie vykonateľnosti
rozhodnutia odvolacieho súdu.
V súvislosti s odvolaním, ktoré oprávnená podala proti tej časti rozhodnutia odvolacieho
súdu, ktorým jej návrh na prerušenie konania zamietol, Najvyšší súd Slovenskej republiky
skúmal predovšetkým podmienky, za ktorých môže konať (§ 103 O.s.p.) a dospel k záveru,
že v predmetnej veci ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť.
I keď Občiansky súdny poriadok výslovne nevypočítava procesné podmienky konania,
možno z neho vyvodiť, že procesné podmienky sú také vlastnosti súdu a účastníkov konania,
ktoré musia byť splnené na to, aby sa dosiahol cieľ občianskeho súdneho konania vyplývajúci
zo základných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (v prvej hlave prvej časti).
Na strane súdu k podmienkam konania patria tie, ktoré vymedzujú jeho práva a povinnosti
ako orgánu štátu konať a vydať rozhodnutie. Takouto podmienkou je nepochybne aj funkčná
príslušnosť, z úpravy ktorej vyplýva, ktorý súd je príslušný konať a rozhodovať o veci
v inštančnom postupe. Chýbajúca funkčná príslušnosť na prejednanie určitej veci predstavuje
neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.
V prejednávanej veci odvolanie oprávnenej smeruje proti uzneseniu, ktorým krajský
súd v odvolacom konaní nevyhovel návrhu oprávnenej na prerušenie konania.
Podľa § 201 O.s.p., účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa
odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob
vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môže podať odvolanie
aj vedľajší účastník.
Podľa § 10 ods. 1 O.s.p. krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam
okresných súdov.
Podľa § 10 ods. 2 O.s.p., o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov
prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.
Citované zákonné ustanovenia upravujú funkčnú príslušnosť Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky tak, že tento súd je príslušný rozhodovať o odvolaniach vtedy,
ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa. Spôsobilým
predmetom odvolacieho konania sú teda len rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Rozhodnutie krajského súdu o nevyhovení návrhu oprávnenej na prerušenie konania
vydané v priebehu odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého
stupňa, ale jedná sa o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie
prípustné. Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 211 ods. 1 výslovne predpokladá
rozhodovanie odvolacieho súdu napr. aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1 vrátane tých,
o ktorých nerozhodol súd prvého stupňa. Odvolací súd sa pri takomto rozhodovaní nestáva
súdom prvého stupňa, ale zostáva odvolacím súdom. Napadnuté uznesenie krajského súdu
ako odvolacieho súdu teda neobsahuje (neuvádza) chybné poučenie o neprípustnosti
odvolania proti tomuto rozhodnutiu.
Oprávnená napadla predmetné uznesenie krajského súdu odvolaním, avšak funkčná
príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rozhodovanie o tomto opravnom
prostriedku nie je daná z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie nebolo vydané krajským súdom
ako súdom prvého stupňa, ale ako súdom odvolacím.
Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania). Podľa § 104 ods. 1 O.s.p.
ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
Keďže na prejednanie odvolania podaného oprávnenou proti uzneseniu odvolacieho
súdu nie je daná funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ide o taký
nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť. V súlade s vyššie citovaným
ustanovením bolo preto potrebné konanie o tomto opravnom prostriedku zastaviť bez toho,
aby mohla byť preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa
§ 146 ods. 2 prvá veta O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. (per analogiam). Oprávnená
zavinila, že konanie muselo byť zastavené. Povinnému náhradu trov tohto konania nepriznal,
lebo v tomto konaní mu žiadne trovy nevznikli i keď mu vzniklo právo na ich náhradu
v zmysle ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p.
V novom rozhodnutí rozhodne súd, ktorému sa vec vracia, znova aj o trovách
pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 21. mája 2014
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová