Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Sžf/49/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD. a členov senátu JUDr. Eleny Kováčovej a JUDr. Jozefa

Milučkého, v právnej veci žalobcu: SH TRADE, s.r.o., Košice, so sídlom Rhodyho 14,

Bardejov, IČO: 31712673, zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Ladislav Janči, s.r.o.,

so sídlom Dončová 1451/21, Ruţomberok, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo

Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia žalovaného č. I/223/15370-80525/2011/999608-r z 5. augusta 2011, o odvolaní

žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č.k. -31 z 18. januára 2013,

takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove

č.k. -31 z 18. januára 2013 p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e

Napadnutým rozsudkom krajský súd zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa žalobca

domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/223/15370-

80525/2011/999608-r z 5. augusta 2011, ktorým žalovaný potvrdil dodatočný platobný výmer

Daňového úradu Košice II č. /Mich zo 17. mája 2011, ktorým podľa § 44

ods. 6 písm. b/ bod 1 o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave

územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní

a poplatkov“) bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie

február 2010 v sume 57 813,73 €.

Žalobca vo svojej žalobe uviedol, že rozhodnutiami správnych orgánov

ako aj ich postupom bol porušený zákon, vychádzajú z nesprávneho posúdenia veci

a sú zjavne nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov. Ďalej uviedol,

že rozhodnutia nespĺňajú zákonom predpísané náležitosti a konaním, ktoré predchádzalo

ich vydaniu bolo zasiahnuté do základných práv žalobcu. Zo spisu vyplýva, že žalobca

si v predmetnom konaní uplatnil návrh na odpočítanie dane vo vzťahu k realizovaným

obchodom medzi ním a jeho obchodným partnerom, spoločnosťou Midikov, s.r.o. z dôvodu,

že k dodaniu tovaru došlo na území Slovenskej republiky. Z rozhodnutia správcu dane,

ako aj z vydaného rozhodnutia žalovaného nepochybne vyplýva, že k preprave tovaru došlo

spoločnosťou Midikov, s.r.o. pre spoločnosť žalobcu nie v tuzemsku, ale v zahraničí.

Pri predmetnom dodaní tovaru, keď miesto dodania tovaru je v zahraničí nevznikla

spoločnosti Midikov, s.r.o. daňová povinnosť pri dodaní tovaru pre žalobcu, preto spoločnosti

nevzniklo ani právo na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a/ zákona o dani

z pridanej hodnoty. Zo zisteného skutkového stavu je nesporné, že žalobca dodával tovar

obchodným spoločnostiam v Českej a Poľskej republike, ktorý nadobudol od obchodnej

spoločnosti Midikov, s.r.o., o čom svedčia predložené faktúry a prepravné doklady CMR,

z ktorých jednoznačne vyplýva pohyb tovaru tak, ako je uvedené v rozhodnutí správcu dane.

Krajský súd dospel k záveru, že správne orgány vychádzali pri vydaní napadnutých

rozhodnutí z dostatočne zisteného skutkového stavu preukázaného rozsiahlym dokazovaním

správcu dane, ako aj z písomných dôkazov, ktoré v rámci tohto dokazovania správca dane

získal jednak z dožiadaní z iných daňových úradov, ako aj samotným zabezpečením z jeho

strany a tieto dôkazy následne vyhodnotil v súlade s príslušnými zákonnými ustanoveniami

o správe daní a poplatkov v spojení s príslušnými ustanoveniami

o dani z pridanej hodnoty. S poukazom na ustanovenie ods. l

písm. a/ zákona o DPH krajský súd dospel k rovnakému záveru ako žalovaný, teda že bolo

preukázané, že dodanie tovaru bolo spojené s odoslaním alebo prepravou tovaru medzi

žalobcom a spoločnosťami v Poľsku, resp. Českej republike, miestom dodania tovaru

je miesto, kde sa tovar nachádza v čase, keď sa jeho preprava začína uskutočňovať,

tzn. v preskúmavanej veci v Holandsku a prepravná trasa, napr. prejazd kamiónom

cez územie SR nemá vplyv na určenie miesta dodania tovaru. Preto dodanie tovaru

od obchodného partnera žalobcu MIDIKOV, s.r.o. pre žalobcu bol dodávkou tovaru

bez odoslania alebo prepravy, tzn. že bol nepohyblivou dodávkou tovaru a miestom dodania

tovaru podľa ustanovenia § 13 ods. l písm. c/ zákona o DPH je miesto, kde sa tovar nachádza

v čase, keď sa jeho dodanie uskutočňuje a aj v tomto prípade to bolo Holandsko.

Proti rozhodnutiu krajského súdu podal v zákonnej lehote žalobca odvolanie, v ktorom

žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil, alebo zrušil a vec vrátil súdu prvého

stupňa na opätovné prejednanie a rozhodnutie. V odvolaní uviedol, že namietané rozhodnutie

nie je odôvodnené ústavne konformným spôsobom a súd prvého stupňa sa nevysporiadal

so všetkými námietkami, ktoré boli uplatnené voči napadnutému správnemu rozhodnutiu.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu poukázal na svoje písomné vyjadrenie

k žalobe z 21. decembra 2011 a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského

súdu ako vecne správny potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku, ďalej len ) preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v rozsahu

a z dôvodov uvedených v odvolaní žalobcu ( veta prvá v spojení s

ods. 1 ) bez nariadenia pojednávania ( veta prvá ) s tým, že miesto

a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli oznámené najmenej päť dní pred jeho vyhlásením

na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

www.nsud.sk a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Podľa odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne.

Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť

len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú,

menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb,

ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo

dotknuté (, ).

V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich

právach ukrátená rozhodnutím alebo postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal

zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu, súd postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej

časti ( ).

Predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie žalovaného č. I/223/15370-

80525/2011/999608-r z 5. augusta 2011, ktorým žalovaný potvrdil dodatočný platobný výmer

Daňového úradu Košice II č. /Mich zo 17. mája 2011, ktorým podľa § 44

ods. 6 písm. b/ bod 1 o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave

územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní

a poplatkov“) bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie

február 2010 v sume 57 813,73 €.

V danej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že v obdobnej veci už rozhodol

napr. rozsudkom sp.zn. z 31. júla 2013.

Z uvedených dôvodov najvyšší súd poukazuje na rozsudok najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 31. júla 2013, ktorého text uvádza nasledovne:

„Podľa § 2 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH predmetom dane je dodanie tovaru

za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení

zdaniteľnej osoby.

Podľa § 13 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH miestom dodania tovaru, ak je dodanie

tovaru spojené s odoslaním alebo prepravou tovaru, je miesto, kde sa tovar nachádza v čase,

keď sa odoslanie alebo preprava tovaru osobe, ktorej má byť tovar dodaný, začína

uskutočňovať, s výnimkou podľa písmena b/, odseku 2 a § 14.

Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo sluţby vzniká

platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo sluţbe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH platiteľ môţe odpočítať od dane, ktorú je

povinný platiť, daň z tovarov a sluţieb, ktoré pouţije na dodávky tovarov a sluţieb

ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môţe odpočítať daň, ak je daň voči

nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a sluţieb, ktoré sú alebo majú byť

platiteľovi dodané.

Podľa § 2 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov pri uplatňovaní daňových

predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vţdy skutočný obsah právneho úkonu alebo

inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane.

Na vznik nároku na odpočítanie DPH nepostačuje len predloţenie dokladov

s poţadovanými formálnymi náleţitosťami, ale tieto musia súhlasiť aj so skutkovým

priebehom deklarovaného obchodu. V prejednávanom prípade ide o predaj toho istého tovaru

v rámci reťazového obchodu realizovaného medzi týmito podnikateľskými subjektmi:

dodávatelia ţalobcu (MIDIKOV, s.r.o., SKA Metal, s.r.o.) – ţalobca – odberatelia ţalobcu

(spoločnosti v Poľsku a Českej republike). Prepravu tovaru zabezpečil a zaplatil ţalobca,

ktorý si u prepravcov objednal prepravu tovaru z Belgicka a Holandska do Českej republiky.

Aj keď trasa prepravy tovaru prechádzala aj cez územie SR, z CMR prepravcu

je zrejmé, ţe preprava sa začala uskutočňovať v Holandsku, resp. Belgicku (kde bol tovar

naloţený) a ukončila sa v Poľskej republike, resp. Českej republike (kde bol tovar vyloţený

u odberateľov ţalobcu).

Keďţe išlo o dodanie tovaru spojené s prepravou, podmienky na určenie miesta

dodania tovaru sú stanovené v § 13 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, z ktorého vyplýva,

ţe miestom dodania je miesto, kde sa preprava tovaru osobe, ktorej má byť tovar dodaný,

začína uskutočňovať. V prejednávanom prípade týmto miestom je Belgicko, resp. Holandsko,

teda nie Slovenská republika, z čoho nepochybne vyplýva, ţe dodanie tovaru sa neuskutočnilo

v tuzemsku a nie je predmetom dane podľa § 2 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH. Spoločnostiam

MIDIKOV, s.r.o. a SKA Metal, s.r.o. nevznikla daňová povinnosť a ţalobcovi nevznikol nárok

na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ v spojení s ods. 1 zákona o DPH.

V odvolaní ţalobca namietal skutočnosti, ktoré uţ boli predmetom preskúmania

v konaní pred súdom prvého stupňa. Ţalobca sa domáhal v ţalobe a taktieţ v odvolaní toho,

aby na jeho prípad boli aplikované závery rozsudku Európskeho súdneho dvora C-409/09,

a to na dodávateľský vzťah spoločnosti MIDIKOV, s.r.o., resp. SKA Metal, s.r.o. – ţalobca.

Európsky súdny dvor (teraz Súdny dvor Európskej únie) rozsudkom C-409/04

rozhodol, ţe :

1. Článok 28a ods. 3 prvý pododsek a článok 28c A písm. a/ prvý odsek Šiestej smernice

Rady 77/388/EHS, zo 17. mája 1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov

týkajúcich sa daní z obratu – spoločný systém dane z pridanej hodnoty: jednotný základ

jej stanovenia, zmenenej a doplnenej smernicou Rady 2000/65/ES zo 17. októbra 2000,

sa majú vzhľadom na pojem „odoslaný“ uvedený v oboch týchto ustanoveniach vykladať

v tom zmysle, ţe k nadobudnutiu tovaru v rámci Spoločenstva a k uplatneniu oslobodenia

dodávky v rámci Spoločenstva od dane dôjde len vtedy, keď právo nakladať s tovarom

ako vlastník prejde na nadobúdateľa a keď dodávateľ preukáţe, ţe tento tovar bol

odoslaný alebo prepravený do iného členského štátu a ţe v dôsledku tohto vývozu alebo

tejto prepravy fyzicky opustil územie členského štátu dodania.

2. Článok 28c A písm. a/ prvý odsek šiestej smernice 77/388, zmenenej a doplnenej

smernicou 2000/65, sa má vykladať v tom zmysle, ţe odporuje tomu, aby príslušné

orgány členského štátu dodania nútili dodávateľa, ktorý konal v dobrej viere a predloţil

dôkazy, ktoré na prvý pohľad odôvodňovali jeho právo na oslobodenie dodávky tovaru

v rámci Spoločenstva od dane, aby následne zaplatil daň z pridanej hodnoty z tohto

tovaru, keď sa zistí, ţe uvedené dôkazy sú nepravdivé, pričom však nedôjde k preukázaniu

účasti uvedeného dodávateľa na takomto podvode, pokiaľ však tento dodávateľ prijal

všetky rozumné opatrenia, ktoré boli v jeho moci, aby sa uistil, ţe dodávka v rámci

Spoločenstva, ktorú uskutoční, nebude viesť k jeho účastí na daňovom podvode.

3. Skutočnosť, ţe nadobúdateľ predloţil daňovým orgánom členského štátu určenia

vyhlásenie týkajúce sa nadobudnutia tovaru v rámci Spoločenstva, akým je predmetné

vyhlásenie vo veci samej, môţe byť doplňujúcim dôkazom na účely preukázania, ţe tovar

skutočne opustil územie členského štátu dodania, nemoţno ho však povaţovať za určujúci

dôkaz na účely oslobodenia dodávky v rámci Spoločenstva od dane z pridanej hodnoty.

Rozsudok súdneho dvora C-409/04 vychádzal z iných skutkových okolností ako je tomu

v prejednávanej veci. Teleos a iné spoločnosti predali mobilné telefóny spoločnosti Total

Telecom Espana SA/Ercosys Mobil SA (ďalej len TT). Miesto určenia tovaru

sa nachádzalo vo Francúzsku a v Španielsku. Teleos a iné spoločnosti boli len povinní

poskytnúť tovar k dispozícii TT v sklade nachádzajúcom sa v Spojenom kráľovstve, pričom TT

bola zodpovedná za pokračovanie prevozu do dohodnutého členského štátu. Teleos

a iné spoločnosti dostali od TT po predaji nákladný list CMR, obsahujúci podpis TT,

ktorý mal potvrdiť, ţe mobilné telefóny boli doručené do stanoveného miesta určenia.

Príslušný orgán Spojeného kráľovstva v oblasti výberu dane z pridanej hodnoty spočiatku

uznal tieto doklady ako dôkaz vývozu tovaru mimo územia Spojeného kráľovstva,

takţe uvedené dodávky boli oslobodené od dane z pridanej hodnoty a Teleos a iné spoločnosti

mali právo na vrátenie dane zaplatenej na vstupe. Počas následných kontrol bolo v niektorých

prípadoch zistené, ţe miesto určenia uvedené na nákladnom liste CMR bolo nesprávne,

ţe v nich uvedení prepravcovia buď neexistovali, alebo neuskutočnili prepravu mobilných

telefónov a ţe evidenčné čísla patrili neexistujúcim vozidlám alebo vozidlám nevhodným

na prepravu takéhoto tovaru. Príslušný orgán Spojeného kráľovstva v oblasti výberu dane

z pridanej hodnoty na základe toho dospel k záveru, ţe mobilné telefóny nikdy neopustili

Spojené kráľovstvo a v dôsledku toho začal vymáhať daň z pridanej hodnoty prislúchajúcu

na tieto dodávky, pričom však uznal, ţe Teleos a iné spoločnosti sa na tomto podvode nijako

nepodieľali. Vnútroštátny súd povaţoval za preukázané, ţe Teleos a iné spoločnosti nemali

ţiaden dôvod pochybovať o údajoch obsiahnutých v nákladných listoch CMR,

ani o ich vierohodnosti, ţe tieto spoločnosti sa nepodieľali na ţiadnom podvode a nevedeli

o tom, ţe telefóny neopustili Spojené kráľovstvo.

Uvedený spor sa líši od prejednávanej veci v tom, ţe vo veci rozsudku súdneho dvora

C-409/09 tovar fyzicky neopustil územie členského štátu dodania, pričom v prejednávanej

veci správca dane dodanie tovaru nespochybňoval. Ţalobca sa dovolával aplikácie druhého

výroku rozsudku súdneho dvora C-409/09, s tvrdením, ţe platí princíp nemoţnosti

postihovania tých daňových subjektov, ktoré konajú v dobrej viere. V danom prípade však

prepravu tovaru zabezpečoval ţalobca prostredníctvom spoločností CMW trade, spol. s r.o.

a UNITED, s.r.o. Ţalobca v ţalobe ani v odvolaní nepopieral, ţe miesto nakládky tovaru bolo

v Belgicku resp. Holandsku a miesto vykládky v Poľsku, resp. v Českej republike, len v zásade

poukazoval na to, ţe tovar bol prepravovaný aj cez územie SR.

Vo veci rozsudku Súdneho dvora C-409/09 ako uţ bolo vyššie uvedené, bolo

preukázané, ţe v prípade Teleos a iné spoločnosti, nemal dodávateľ ţiaden dôvod pochybovať

o údajoch obsiahnutých v nákladných listoch CMR, ani o ich vierohodnosti, čo však v tomto

prípade vo vzťahu k ţalobcovi nebolo preukázané, keďţe sám zabezpečoval subdodávateľským

spôsobom dodávku predmetného tovaru a mal teda vedomosť z akého miesta a do akého

miesta sa dodávka tovaru realizovala.

Pokiaľ ide o námietku ţalobcu týkajúcu sa nepreskúmateľnosti rozhodnutia správcu

dane z dôvodu absencie náleţitostí ustanovených v § 30 zákona o správe daní a poplatkov,

najvyšší súd zhodne so záverom krajského súdu uvádza, ţe z výroku dodatočného platobného

výmeru je nesporné, ţe obsahuje ustanovenie právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo

(§ 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona o správe daní a poplatkov). Rozhodnutia správnych

orgánov oboch stupňov sú náleţite a presvedčivo odôvodnené tak, ako to upravuje § 30 ods. 3

druhá veta zákona o správe daní a poplatkov. Správca dane vyhodnotil doklady predloţené

ţalobcom vo vzájomnej súvislosti so zisteniami a dokladmi zabezpečenými svojou vlastnou

činnosťou. Pokiaľ išlo o rozdielny číselný údaj o rozdiele dani z pridanej hodnoty

vo výrokovej časti a odôvodnení rozhodnutia, najvyšší súd toto tieţ povaţuje len za zrejmú

nesprávnosť. Údaj vyčíslený v záverečnom zhrnutí výsledkov kontroly na poslednej strane

rozhodnutia súhlasí s vyčíslenou sumou vo výroku rozhodnutia, iný je len číselný údaj

na predposlednej strane rozhodnutia správcu dane. Najvyšší súd poukazuje na to, ţe záväzný

je výrok rozhodnutia, a tieţ je potrebné poukázať na to, ţe medzi ţalobcom a správcom dane

nebola sporná výška vyčísleného rozdielu DPH, ale právne posúdenie realizovaného

obchodu, z ktorého si ţalobca uplatnil právo na odpočítanie DPH.

Pokiaľ išlo o námietku, ţe pred správnym orgánom nebolo realizované ústne

pojednávanie, najvyšší súd uvádza, ţe z ustanovení zákona, na ktoré poukázal ţalobca,

nevyplýva povinnosť správcu dane nariadiť ústne pojednávanie pred vydaním rozhodnutia.

Ustanovenie § 11 zákona o správe daní a poplatkov upravuje spísanie zápisnice o ústnom

pojednávaní a určuje jej náleţitosti a ustanovenie § 15 ods. 5 písm. e/ zákona o správe daní

a poplatkov stanovuje právo daňového subjektu klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom

pojednávaní. V tejto súvislosti krajský súd správne poukázal na to, ţe pred vydaním

rozhodnutia vo veci bolo vykonané ústne pojednávanie na prerokovanie protokolu, nariadené

na deň 21.3.2011, pričom z obsahu tejto zápisnice je zrejmé, ţe ţalobca sa k výsledkom

kontroly nevyjadril a rovnako nevyuţil ustanovenie § 15 ods. 10 zákona o správe daní

a poplatkov, aby sa v lehote ôsmich pracovných dní od doručenia protokolu k nemu vyjadril.

Námietka ţalobcu ohľadne prekročenia zákonnej lehoty na vykonanie daňovej

kontroly nemá oporu v zisteniach vyplývajúcich z administratívneho spisu. Podľa § 15 ods. 17

o správe daní a poplatkov správca dane ukončí daňovú kontrolu do šiestich mesiacov odo dňa

jej začatia. Orgán najbliţšie nadriadený správcovi dane môţe lehotu uvedenú v prvej vete

v zloţitých prípadoch pred jej uplynutím primerane predlţiť, najviac však o šesť mesiacov,

a ak ide o daňovú kontrolu zahraničných závislých osôb, ktoré vyčísľujú rozdiel základu dane

podľa osobitného zákona, najviac o 12 mesiacov. Ak vykonáva daňovú kontrolu orgán podľa

odseku 15, príslušným orgánom na predĺţenie lehoty je ministerstvo. Daňová kontrola bola

začatá 22.3.2010. Dňa 24.8.2010 poţiadal správca dane nadriadený orgán o predĺţenie

lehoty na vykonanie daňovej kontroly. Nadriadený orgán ţiadosti vyhovel a lehotu predlţil

do 22.3.2011. O tejto skutočnosti bol ţalobca upovedomený listom zo dňa 7.9.2010,

ktorý prevzal dňa 13.9.2010. Daňová kontrola bola ukončená prerokovaním protokolu dňa

21.3.2011, t.j. v lehote podľa § 15 ods. 17 zákona o správe daní a poplatkov.“

Vzhľadom k tomu, že skutkové zistenia, z ktorých vychádzali daňové orgány oboch

stupňov v citovanom rozhodnutí najvyššieho súdu boli obdobné ako skutkové zistenia

vo veci, ktorá je predmetom tohto súdneho prieskumu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na uvedené závery sa s rozsudkom

Krajského súdu v Prešove č. k. -31 z 18. januára 2013 stotožnil v celom rozsahu,

preto ho podľa a potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

podľa v spojení s veta prvá a tak,

že účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko žalobca nebol

v odvolacom konaní úspešný a žalovanému náhrada trov konania zo zákona neprináleží.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave, 21. mája 2014

JUDr. Alena P o l á č k o v á , PhD., v.r.

predsedníčka senátu

za správnosť vyhotovenia:

Alena Augustiňáková