Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Cdo/95/2014

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa I.. P., bytom v B.,

zastúpený JUDr. Petrom Peruţekom, advokátom, so sídlom v Hlohovci, Radlinského

č. 1, proti odporkyni Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej

republiky, Bratislava, Pribinova č. 2, o náhradu škody podľa ,

vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. , o dovolaní navrhovateľa

proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 20. marca 2013, sp. zn. 4 Co

39/2012, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Odporkyni nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo 10. októbra 2011, č. k. -165

v spojení s opravným uznesením zo 7. decembra 2011, č. k. -187 uloţil

odporkyni povinnosť zaplatiť navrhovateľovi titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu

2 000,- eur. Vo zvyšku návrh zamietol. Odporkyni ďalej uloţil povinnosť zaplatiť

navrhovateľovi trovy konania vo výške 1 049,60 eur na účet jeho právneho zástupcu.

V odôvodnení rozsudku uviedol výsledky vykonaného dokazovania, na základe ktorých

dospel k záveru, ţe okrsková volebná komisia č. 14 bola v čase konania volieb orgánom

verejnej moci a jej činnosť podliehala Príprava a organizácia volieb

patrí do pôsobnosti Ministerstva vnútra SR. Podľa o organizácii

činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy je ústredným orgánom štátnej správy

pre všeobecnú vnútornú správu vrátane vecí územného a správneho usporiadania Slovenskej

republiky, štátne symboly, heraldický register, archívy, registratúry, štátne občianstvo,

matričné veci, zhromaţďovanie a zdruţovanie vrátane registrácie niektorých právnických

2

osôb, o ktorých to ustanoví zákon, organizačné zabezpečenie volieb do Národnej rady

Slovenskej republiky, organizačné zabezpečenie volieb prezidenta Slovenskej republiky

a ľudového hlasovania o jeho odvolaní, organizačné zabezpečenie volieb do orgánov územnej

samosprávy, organizačné zabezpečenie referenda, organizačné zabezpečenie volieb

do Európskeho parlamentu, vojnové, hroby, ţivnostenské podnikanie, povoľovanie verejných

zbierok, koordináciu výkonu štátnej správy uskutočňovanej obcami, vyššími územnými

celkami a orgánmi miestnej štátnej správy. Konštatoval, ţe postup (konanie) okrskovej

volebnej komisie v čase konania volieb do samosprávnych orgánov je moţné povaţovať

za úradný postup, resp. za postup pri výkone verejnej moci orgánom verejnej moci, pri

ktorom ak ide o skutočnosť, či táto komisia pripustí, resp. nepripustí voliča k vykonaniu

samotného volebného aktu, týmto procesne postupuje pri rozhodovaní o právach, právom

chránených záujmov a povinnostiach fyzických osôb (voličov). Volebné komisie sú povinné

dodrţiavať povinnosti, ktoré ukladá nielen ale predovšetkým

SR a medzinárodné zmluvy. V danom prípade išlo o nesprávny úradný postup.

Pri posudzovaní predpokladov vzniku nároku na nemajetkovú ujmu poukázal na význam

volebného práva u kaţdého občana ako prejavu demokracie a zároveň vyjadrenia vplyvu

občanov na kreovanie štátnej moci. Samotná moc v štáte pochádza primárne od voličov –

občanov, ktorí svojimi hlasmi prejavujú dôveru a kreujú mandát toho ktorého poslanca.

Odopretie moţnosti zúčastniť sa volieb a tak ovplyvniť výber osôb konajúcich v mene

samosprávneho celku povaţoval za zásah do osobnostných práv. Predmetný zásah zasiahol do

osobného ţivota navrhovateľa, nakoľko išlo o osobu, ktorá v minulosti bola politicky činná.

Konštatoval však, ţe zásah nemohol vo všeobecnosti zníţiť dôstojnosť osoby

v spoločenských kruhoch, keďţe sa deje len vo volebnej miestnosti, t. j. za prítomnosti

malého počtu osôb a pokiaľ nebol medializovaný, tak sa o ňom široká verejnosť ani nedozvie.

Mal za to, ţe navrhovateľ sa po odopretí jeho volebného práva cítil menejcenný

a ako neplnohodnotný občan a rovnako to musela vnímať i jeho rodina, čo museli v daný

moment vnímať ako poníţenie. Za spravodlivé zadosťučinenie so zreteľom na konkrétne

okolnosti prípadu povaţoval priznanie nemajetkovej ujmy vo výške 2 000,- eur. Súd prvého

stupňa zamietol návrh navrhovateľa na ohodnotenie volebného práva z dôvodu, ţe predmetom

konania nebolo ocenenie volebného práva, ale dopady neoprávneného zásahu orgánu verejnej

moci na spoločenské postavenie navrhovateľa. Prihliadol na to, ţe k vzniku situácie prispel

aj samotný navrhovateľ tým, ţe mal pri sebe neplatný preukaz totoţnosti (občiansky preukaz

s neplatným údajom o adrese jeho trvalého pobytu), ako aj neaktuálne potvrdenie o jeho

pobyte, ktoré v čase konania volieb bolo staršie ako tri mesiace. Vo zvyšnej časti návrh

navrhovateľa zamietol z dôvodu nepreukázania, ţe by porušenie malo negatívny dopad

na jeho spoločenské postavenie vo väčšom rozsahu. O trovách konania rozhodol podľa § 142

ods. 1 , navrhovateľovi priznal plnú náhradu trov konania, aj keď mal úspech vo veci

len čiastočný z dôvodu, ţe rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu.

Krajský súd v v Bratislave (odvolací súd) na odvolanie navrhovateľa rozsudkom

z 20. marca 2013, sp. zn. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne

správny podľa potvrdil. Ţiadnemu z účastníkov nepriznal právo

na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd uviedol, ţe súd prvého stupňa napadnutý

rozsudok náleţito a vyčerpávajúco odôvodnil, s ktorým sa v plnom rozsahu stotoţnil.

Poukázal na Nález IV. ÚS 121/07–51 z 7. novembra 2007, ktorý vyslovil, ţe základné právo

I.. P. podľa SR a právo podľa / Medzinárodného paktu

o občianskych a politických právach zásahom okrskovej komisie č. 14 mestskej časti

Bratislava – Staré Mesto z 2. decembra 2006 boli porušené. Konštatoval, ţe

odopretie moţnosti navrhovateľovi zúčastniť sa volieb bolo zásahom do jeho osobnostných

práv. Navrhovateľ bol opoznaný (identifikovaný) členmi okrskovej komisie, dôvodom,

pre ktorý okrsková komisia neumoţnila navrhovateľovi uplatniť jeho aktívne volebné právo

bola len skutočnosť, ţe v ním predloţenom občianskom preukaze nebolo uvedené miesto jeho

trvalého bydliska zhodné s údajmi v zozname voličov. Konaním volebnej okrskovej komisie

došlo k zásahu do jeho osobnostných práv. Morálne zadosťučinenie formou konštatovania

porušenia jeho volebného práva nepovaţoval za dostatočné. Súhlasil aj s rozhodnutím súdu

prvého stupňa, ţe pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy neprihliadal na samotnú

hodnotu odňatého volebného práva. O trovách konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142

ods. 2

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal navrhovateľ dovolanie. Jeho

prípustnosť odôvodnil ustanovením a a ,

b/ a c/ Navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Namietal, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu

je nedostatočne aţ absentujúce ( , , O.s. p),

ako aj ţe odvolací súd nesprávne právne posúdil otázku závaţnosti zásahu do základných práv

navrhovateľa a nepriznaním adekvátnej náhrady nemajetkovej ujmy porušil SR.

Navrhovateľ v dovolaní poukázal na negatívny dopad zásahu do svojich práv, čo preukázal

výpoveďou a listom svojej manţelky, v ktorom opísala negatívne dopady nepripustenia

navrhovateľa k vykonaniu volebného aktu na podnikateľskej činnosti navrhovateľa

a jeho prestíţi u obchodných partnerov, ako aj zásah do osobného ţivota navrhovateľa.

Poukázal na to, ţe ako bývalý poslanec Národnej rady SR je všeobecne a mediálne známou

osobou. K zásahu došlo pred celou volebnou komisiou a prípadnými voličmi, pričom súdy

opomenuli moţnosť šírenia ústnym podaním. Namietal, ţe sa súdy nezaoberali hodnotou

volebného práva ako takého, čím by bolo moţné zistiť skutočnú výšku ujmy, ktorá mu bola

spôsobená nenávratným odňatím konkrétneho volebného práva vo voľbách do orgánov

samosprávy obcí v roku 2002. Prípustnosť dovolania podľa odôvodnil

tým, ţe informatívny výsluch navrhovateľa vykonaný v súvislosti s návrhom na oslobodenie

od súdnych poplatkov vykonal vyšší súdny úradník. Na základe tohto nezákonným spôsobom

vykonaného dokazovania oba konajúce súdy rozhodli o nepriznaní oslobodenia od súdnych

poplatkov navrhovateľovi a o neustanovení zástupcu z radov advokátov.

Odporkyňa sa k dovolaniu navrhovateľa nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( )

po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania ( ), zastúpený

advokátom ( ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (

) skúmal najskôr to, či dovolanie ţalobcu smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno

napadnúť týmto opravným prostriedkom.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd rozsudkom.

pripúšťa dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu, ak je ním napadnutý zmeňujúci

rozsudok (§ 238 ods. 1), ďalej proti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd

odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2)

a napokon proti rozsudku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací

súd vo výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke

ide o rozhodnutie zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého

stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa

§ 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3).

V prejednávanej veci dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd potvrdil

rozsudok súdu prvého stupňa (pričom vo svojom výroku prípustnosť dovolania nevyslovil),

a nejde o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku

vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a , a v tejto veci nebolo

dovolacím súdom vydané predchádzajúce rozhodnutie, je nepochybné, ţe prípustnosť

dovolania ţalobcu z ustanovenia aţ 3 vyvodiť nemoţno.

Podľa ustanovenia druhej vety , ukladajúceho dovolaciemu súdu

povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v

(či uţ to účastník namieta alebo nie), Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmal

prípustnosť dovolania nielen vo vzťahu k , ale sa zaoberal aj otázkou,

či dovolanie nie je prípustné podľa Podľa tohto ustanovenia je dovolanie

prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá

nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť

byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Vady konania vymenované v aţ e/ neboli v dovolaní namietané

a ani nevyšli v dovolacom konaní najavo. Z týchto ustanovení preto prípustnosť dovolania

nemoţno vyvodiť.

So zreteľom na ţalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej

veci mu postupom súdu bola odňatá moţnosť pred ním konať ( ), pričom

treba zdôrazniť, ţe prípustnosť dovolania v zmysle nezakladá samo tvrdenie

účastníka o existencii niektorej z uvedených procesných vád, určujúcim je zistenie, ţe k vade

tejto povahy skutočne došlo.

Odňatím moţnosti konať pred súdom sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie

taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho

procesných práv, ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

Navrhovateľ vytýkal odvolaciemu súdu nedostatočné odôvodnenie napadnutého

rozsudku.

V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej „dohovor“),

kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd

sa stotoţnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov.

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

poţiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa cit. čl. 6 ods. 1

dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním

navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia

vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecných

záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje

za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd

dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami

a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity)

zákonného rozhodnutia ( ), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď

na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia

v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka)

a povinnosť (súdu) na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby

transparentnosti sluţby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náleţitosťou kaţdého

jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska

práv účastníka na súdnu ochranu podľa , ktorého imanentnou súčasťou

je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba

vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku

z 21. januára 1999, sťaţnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I] tak,

ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých

je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa

posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na kaţdý

argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však

ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťaţnosť č. 21522/93,

Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku

z 19. februára 1998, sťaţnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný

súd Slovenskej republiky vyslovil, ţe „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

konanie podľa a listiny je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a ţe „takéto odôvodnenie musí obsahovať

aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003, sp. zn.

). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004, sp. zn.

vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvého

stupňa sa v princípe môţe obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvého

stupňa (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťaţnosť č. 20772/92,

Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII).

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe odvolací súd postačujúco

odôvodnil svoj rozsudok, ktorým nadviazal na rozsudok súdu prvého stupňa, ktorý ako vecne

správny potvrdil. Podľa dovolacieho súdu niţšie súdy dostatočne odôvodnili svoje

rozhodnutia; ich zdôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozsudku

( ), je v ňom vysvetlené, z ktorých dôkazov pri rozhodovaní vychádzali

aj ako vec – zistený skutkový stav – právne posúdili. Treba mať na pamäti, ţe konanie

pred súdom prvého stupňa a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť

rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú

(kompletizujúcu) jednotu; takýto prístup reflektuje aj ostatne citovanú judikatúru ESĽP.

V prípade, ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáţe na dôvody rozhodnutia súdu prvého

stupňa, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáţe na relevantné skutkové zistenia a stručne

zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej

stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorým – ako uţ bolo spomenuté –

tvorí jeden celok.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Dovolací súd sa samotnou správnosťou prijatých právnych záverov niţších súdov

nezaoberal. Z obsahu dovolania vyplýva, ţe sa v ňom uplatňuje aj námietka, ţe rozhodnutie

odvolacieho súdu trpí vadou nesprávneho právneho posúdenia ( ).

Pri posudzovaní, či rozhodnutia niţších súdov sú (ne)preskúmateľné (teda či boli splnené

parametre zákona na odôvodnenie rozsudku – ), dovolací súd však

neposudzuje správnosť prijatých právnych záverov niţších súdov. Za odňatie moţnosti konať

pred súdom v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje

rozhodnutie podľa predstáv či poţiadaviek ţalobcu. Tým ale nemohlo dôjsť k porušeniu práva

ţalobcu na spravodlivý súdny proces. Do práva na spravodlivý proces totiţ – ako uţ bolo

spomenuté – nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (), ani právo na to, aby bol

účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho

poţiadavkami ().

9

Dovolací súd nemôţe pristúpiť k posudzovaniu otázky dôvodnosti a opodstatnenosti

dovolania (t. j. danosti dovolacieho dôvodu v zmysle ), pokiaľ

nedospeje k záveru, ţe dovolanie je procesne prípustné. V prejednávanej veci pri skúmaní

otázky prípustnosti dovolania bolo zistené, ţe tento opravný prostriedok navrhovateľa

nesmeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustný (nie je podaný proti ţiadnemu

z rozhodnutí uvedených v aţ 3 , v dovolacom konaní nevyšli najavo

procesné vady konania v zmysle aţ e/ a a nepreukázala

sa navrhovateľom tvrdená existencia procesnej vady uvedenej v ).

Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom (rovnako

ako tzv. iná vada konania podľa ), samo osebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle – nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). I keby tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd

ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala

za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť

dovolania v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil

správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových

záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie

bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Z podaného vyplýva,

ţe Najvyšší súd Slovenskej republiky za opísaného stavu veci nemohol (nesmel) v dovolacom

konaní postúpiť do ďalšieho štádia prieskumu a podrobiť skúmaniu správnosť právnych

záverov odvolacieho súdu, ani vecne riešiť to, či konanie nie je postihnuté tzv. inými vadami

konania a či tieto prípadne mali za následok vydanie nesprávneho rozhodnutia vo veci (§ 241

ods. 2 písm. b/ ). Po zistení procesnej neprípustnosti dovolania má Najvyšší súd

Slovenskej republiky povinnosť takéto dovolanie bez ďalšieho odmietnuť (§ 243b ods. 5

v spojení s ); nemá moţnosť zaoberať sa vecnou správnosťou

napadnutého rozhodnutia.

Navrhovateľ prípustnosť dovolania odôvodňoval aj

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený). Z podaného dovolania vyplýva,

ţe navrhovateľ v tejto časti namieta vadu ktorá predchádzala vydaniu rozhodnutia Krajského

súdu v Bratislave z 15. júla 2011, sp. zn. –148, ktorým rozhodnutím rozhodol

o odvolaní navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I z 15. apríla 2011,

č. k. 11 C 87/20018–136. Pred vydaním rozhodnutia súdom prvého stupňa v konaní o návrhu

10

na oslobodenie od súdnych poplatkov a v konaní ţiadosti o ustanovenie právneho zástupcu

z radov advokátov bol vykonaný dôkaz – informatívny výsluch navrhovateľa, ktorý vykonal

vyšší súdny úradník. Podľa a o súdnych úradníkoch

sa nenachádza ustanovenie o tom, ţe vyšší súdny úradník môţe priamo vykonávať aj samotné

dokazovanie. Oba konajúce súdy na základe nezákonným spôsobom vykonaného

dokazovania rozhodli o nepriznaní navrhovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov

a o neustanovení právneho zástupcu z radov advokátov.

Okresný súd Bratislava I uznesením z 3. marca 2011, č. k. 11 C 87/2008–131

rozhodol, ţe vyšší súdny úradník Okresného súdu Bratislava I JUDr. Pavol Cvacho nie

je vylúčený z prejednávania a rozhodovania o návrhu navrhovateľa na priznanie oslobodenia

od platenia súdnych poplatkov a o ţiadosti na ustanovenie právneho zástupcu z radov

advokátov vo veci vedenej na uvedenom súde sp. zn. . Súd prvého stupňa

vykonal dňa 18. marca 2011 informatívny výsluch navrhovateľa o tomto návrhu a ţiadosti.

Informatívny výsluch vykonal vyšší súdny úradník Mgr. Pavol Cvacho. Následne uznesením

z 15. apríla 2011, č. k. 11 C 78/2008–136 navrhovateľovi nebolo priznané oslobodenie

od súdnych poplatkov a nebol mu ustanovený zástupca z radov advokátov. Rozhodnutie vydal

vyšší súdny úradník Mgr. Pavol Cvacho. Na základe odvolania navrhovateľa Krajský súd

v Bratislave uznesením z 15. júla 2011, sp. zn. napadnuté uznesenie potvrdil.

V odôvodnení rozhodnutia konštatoval, ţe odvolaniu navrhovateľa sudca súdu prvého stupňa

nevyhovel a vec predloţil na rozhodnutie o odvolaní odvolaciemu súdu ( ).

Z uvedeného je zrejmé, ţe týmto postupom bola námietka navrhovateľa zhojená

a prípustnosť dovolania podľa pís. g/ je preto nedôvodná.

Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemoţno vyvodiť z ustanovení § 238

a v dovolacom konaní nevyšlo najavo, ţe by konanie na súdoch niţších stupňov bolo

postihnuté niektorou z vád uvedenou v , Najvyšší súd Slovenskej republiky

dovolanie ţalobcu podľa v spojení s ako dovolanie

smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný,

odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa vecnou

správnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.

11

V dovolacom konaní procesne úspešnej odporkyni vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224

ods. 1 a ). Dovolací súd však odporkyni náhradu trov dovolacieho konania

nepriznal, lebo nepodala návrh na uloţenie tejto povinnosti ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 23. mája 2014

JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová