Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
2dd/391075.381bf4.pdf
PDF · 154.09 KB
No categories available
7Cdo/95/2014
Najvyšší súd 7 Cdo 95/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa I.. P., bytom v B.,
zastúpený JUDr. Petrom Peruţekom, advokátom, so sídlom v Hlohovci, Radlinského
č. 1, proti odporkyni Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky, Bratislava, Pribinova č. 2, o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.,
vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 11C 87/2008, o dovolaní navrhovateľa
proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 20. marca 2013, sp. zn. 4 Co
39/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Odporkyni nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo 10. októbra 2011, č. k. 11 C 87/2008-165
v spojení s opravným uznesením zo 7. decembra 2011, č. k. 11 C 87/2008-187 uloţil
odporkyni povinnosť zaplatiť navrhovateľovi titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu
2 000,- eur. Vo zvyšku návrh zamietol. Odporkyni ďalej uloţil povinnosť zaplatiť
navrhovateľovi trovy konania vo výške 1 049,60 eur na účet jeho právneho zástupcu.
V odôvodnení rozsudku uviedol výsledky vykonaného dokazovania, na základe ktorých
dospel k záveru, ţe okrsková volebná komisia č. 14 bola v čase konania volieb orgánom
verejnej moci a jej činnosť podliehala zákonu č. 514/2003 Z. z. Príprava a organizácia volieb
patrí do pôsobnosti Ministerstva vnútra SR. Podľa zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii
činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy je ústredným orgánom štátnej správy
pre všeobecnú vnútornú správu vrátane vecí územného a správneho usporiadania Slovenskej
republiky, štátne symboly, heraldický register, archívy, registratúry, štátne občianstvo,
matričné veci, zhromaţďovanie a zdruţovanie vrátane registrácie niektorých právnických
osôb, o ktorých to ustanoví zákon, organizačné zabezpečenie volieb do Národnej rady
Slovenskej republiky, organizačné zabezpečenie volieb prezidenta Slovenskej republiky
a ľudového hlasovania o jeho odvolaní, organizačné zabezpečenie volieb do orgánov územnej
samosprávy, organizačné zabezpečenie referenda, organizačné zabezpečenie volieb
do Európskeho parlamentu, vojnové, hroby, ţivnostenské podnikanie, povoľovanie verejných
zbierok, koordináciu výkonu štátnej správy uskutočňovanej obcami, vyššími územnými
celkami a orgánmi miestnej štátnej správy. Konštatoval, ţe postup (konanie) okrskovej
volebnej komisie v čase konania volieb do samosprávnych orgánov je moţné povaţovať
za úradný postup, resp. za postup pri výkone verejnej moci orgánom verejnej moci, pri
ktorom ak ide o skutočnosť, či táto komisia pripustí, resp. nepripustí voliča k vykonaniu
samotného volebného aktu, týmto procesne postupuje pri rozhodovaní o právach, právom
chránených záujmov a povinnostiach fyzických osôb (voličov). Volebné komisie sú povinné
dodrţiavať povinnosti, ktoré ukladá nielen zákon č. 346/1990 Zb. ale predovšetkým Ústava
SR a medzinárodné zmluvy. V danom prípade išlo o nesprávny úradný postup.
Pri posudzovaní predpokladov vzniku nároku na nemajetkovú ujmu poukázal na význam
volebného práva u kaţdého občana ako prejavu demokracie a zároveň vyjadrenia vplyvu
občanov na kreovanie štátnej moci. Samotná moc v štáte pochádza primárne od voličov –
občanov, ktorí svojimi hlasmi prejavujú dôveru a kreujú mandát toho ktorého poslanca.
Odopretie moţnosti zúčastniť sa volieb a tak ovplyvniť výber osôb konajúcich v mene
samosprávneho celku povaţoval za zásah do osobnostných práv. Predmetný zásah zasiahol do
osobného ţivota navrhovateľa, nakoľko išlo o osobu, ktorá v minulosti bola politicky činná.
Konštatoval však, ţe zásah nemohol vo všeobecnosti zníţiť dôstojnosť osoby
v spoločenských kruhoch, keďţe sa deje len vo volebnej miestnosti, t. j. za prítomnosti
malého počtu osôb a pokiaľ nebol medializovaný, tak sa o ňom široká verejnosť ani nedozvie.
Mal za to, ţe navrhovateľ sa po odopretí jeho volebného práva cítil menejcenný
a ako neplnohodnotný občan a rovnako to musela vnímať i jeho rodina, čo museli v daný
moment vnímať ako poníţenie. Za spravodlivé zadosťučinenie so zreteľom na konkrétne
okolnosti prípadu povaţoval priznanie nemajetkovej ujmy vo výške 2 000,- eur. Súd prvého
stupňa zamietol návrh navrhovateľa na ohodnotenie volebného práva z dôvodu, ţe predmetom
konania nebolo ocenenie volebného práva, ale dopady neoprávneného zásahu orgánu verejnej
moci na spoločenské postavenie navrhovateľa. Prihliadol na to, ţe k vzniku situácie prispel
aj samotný navrhovateľ tým, ţe mal pri sebe neplatný preukaz totoţnosti (občiansky preukaz
s neplatným údajom o adrese jeho trvalého pobytu), ako aj neaktuálne potvrdenie o jeho
pobyte, ktoré v čase konania volieb bolo staršie ako tri mesiace. Vo zvyšnej časti návrh
navrhovateľa zamietol z dôvodu nepreukázania, ţe by porušenie malo negatívny dopad
na jeho spoločenské postavenie vo väčšom rozsahu. O trovách konania rozhodol podľa § 142
ods. 1 O.s.p., navrhovateľovi priznal plnú náhradu trov konania, aj keď mal úspech vo veci
len čiastočný z dôvodu, ţe rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu.
Krajský súd v v Bratislave (odvolací súd) na odvolanie navrhovateľa rozsudkom
z 20. marca 2013, sp. zn. 4 Co 39/2012 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne
správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Ţiadnemu z účastníkov nepriznal právo
na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd uviedol, ţe súd prvého stupňa napadnutý
rozsudok náleţito a vyčerpávajúco odôvodnil, s ktorým sa v plnom rozsahu stotoţnil.
Poukázal na Nález IV. ÚS 121/07–51 z 7. novembra 2007, ktorý vyslovil, ţe základné právo
I.. P. podľa čl. 30 ods. 1 Ústavy SR a právo podľa čl. 25 písm. b/ Medzinárodného paktu
o občianskych a politických právach zásahom okrskovej komisie č. 14 mestskej časti
Bratislava – Staré Mesto z 2. decembra 2006 boli porušené. Konštatoval, ţe
odopretie moţnosti navrhovateľovi zúčastniť sa volieb bolo zásahom do jeho osobnostných
práv. Navrhovateľ bol opoznaný (identifikovaný) členmi okrskovej komisie, dôvodom,
pre ktorý okrsková komisia neumoţnila navrhovateľovi uplatniť jeho aktívne volebné právo
bola len skutočnosť, ţe v ním predloţenom občianskom preukaze nebolo uvedené miesto jeho
trvalého bydliska zhodné s údajmi v zozname voličov. Konaním volebnej okrskovej komisie
došlo k zásahu do jeho osobnostných práv. Morálne zadosťučinenie formou konštatovania
porušenia jeho volebného práva nepovaţoval za dostatočné. Súhlasil aj s rozhodnutím súdu
prvého stupňa, ţe pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy neprihliadal na samotnú
hodnotu odňatého volebného práva. O trovách konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142
ods. 2 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal navrhovateľ dovolanie. Jeho
prípustnosť odôvodnil ustanovením § 237 ods. 1 písm. f/ a g/ O.s.p. a § 241 ods. 2 písm. a/,
b/ a c/ O.s.p. Navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Namietal, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu
je nedostatočne aţ absentujúce (§ 237 písm. f/ O.s.p., § 241 ods. 2 písm. a/, b/ O.s. p),
ako aj ţe odvolací súd nesprávne právne posúdil otázku závaţnosti zásahu do základných práv
navrhovateľa a nepriznaním adekvátnej náhrady nemajetkovej ujmy porušil čl. 46 Ústavy SR.
Navrhovateľ v dovolaní poukázal na negatívny dopad zásahu do svojich práv, čo preukázal
výpoveďou a listom svojej manţelky, v ktorom opísala negatívne dopady nepripustenia
navrhovateľa k vykonaniu volebného aktu na podnikateľskej činnosti navrhovateľa
a jeho prestíţi u obchodných partnerov, ako aj zásah do osobného ţivota navrhovateľa.
Poukázal na to, ţe ako bývalý poslanec Národnej rady SR je všeobecne a mediálne známou
osobou. K zásahu došlo pred celou volebnou komisiou a prípadnými voličmi, pričom súdy
opomenuli moţnosť šírenia ústnym podaním. Namietal, ţe sa súdy nezaoberali hodnotou
volebného práva ako takého, čím by bolo moţné zistiť skutočnú výšku ujmy, ktorá mu bola
spôsobená nenávratným odňatím konkrétneho volebného práva vo voľbách do orgánov
samosprávy obcí v roku 2002. Prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. g/ O.s.p. odôvodnil
tým, ţe informatívny výsluch navrhovateľa vykonaný v súvislosti s návrhom na oslobodenie
od súdnych poplatkov vykonal vyšší súdny úradník. Na základe tohto nezákonným spôsobom
vykonaného dokazovania oba konajúce súdy rozhodli o nepriznaní oslobodenia od súdnych
poplatkov navrhovateľovi a o neustanovení zástupcu z radov advokátov.
Odporkyňa sa k dovolaniu navrhovateľa nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.)
po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený
advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1
O.s.p.) skúmal najskôr to, či dovolanie ţalobcu smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno
napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd rozsudkom. Občiansky súdny poriadok
pripúšťa dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu, ak je ním napadnutý zmeňujúci
rozsudok (§ 238 ods. 1), ďalej proti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd
odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2)
a napokon proti rozsudku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací
súd vo výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke
ide o rozhodnutie zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého
stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3).
V prejednávanej veci dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd potvrdil
rozsudok súdu prvého stupňa (pričom vo svojom výroku prípustnosť dovolania nevyslovil),
a nejde o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p., a v tejto veci nebolo
dovolacím súdom vydané predchádzajúce rozhodnutie, je nepochybné, ţe prípustnosť
dovolania ţalobcu z ustanovenia § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. vyvodiť nemoţno.
Podľa ustanovenia § 242 ods. 1 druhej vety O.s.p., ukladajúceho dovolaciemu súdu
povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p.
(či uţ to účastník namieta alebo nie), Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmal
prípustnosť dovolania nielen vo vzťahu k § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou,
či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie
prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť
byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Vady konania vymenované v § 237 písm. a/ aţ e/ O.s.p. neboli v dovolaní namietané
a ani nevyšli v dovolacom konaní najavo. Z týchto ustanovení preto prípustnosť dovolania
nemoţno vyvodiť.
So zreteľom na ţalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej
veci mu postupom súdu bola odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.), pričom
treba zdôrazniť, ţe prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nezakladá samo tvrdenie
účastníka o existencii niektorej z uvedených procesných vád, určujúcim je zistenie, ţe k vade
tejto povahy skutočne došlo.
Odňatím moţnosti konať pred súdom sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie
taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho
procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov.
Navrhovateľ vytýkal odvolaciemu súdu nedostatočné odôvodnenie napadnutého
rozsudku.
V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej „dohovor“),
kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd
sa stotoţnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov.
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
poţiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa cit. čl. 6 ods. 1
dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecných
záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd
dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami
a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity)
zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď
na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia
v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka)
a povinnosť (súdu) na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby
transparentnosti sluţby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náleţitosťou kaţdého
jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska
práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou
je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba
vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku
z 21. januára 1999, sťaţnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I] tak,
ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých
je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa
posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na kaţdý
argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však
ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťaţnosť č. 21522/93,
Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku
z 19. februára 1998, sťaţnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný
súd Slovenskej republiky vyslovil, ţe „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé
konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a ţe „takéto odôvodnenie musí obsahovať
aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003, sp. zn.
IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004, sp. zn. III. ÚS 209/04
vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvého
stupňa sa v princípe môţe obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvého
stupňa (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťaţnosť č. 20772/92,
Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII).
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe odvolací súd postačujúco
odôvodnil svoj rozsudok, ktorým nadviazal na rozsudok súdu prvého stupňa, ktorý ako vecne
správny potvrdil. Podľa dovolacieho súdu niţšie súdy dostatočne odôvodnili svoje
rozhodnutia; ich zdôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozsudku
(§ 157 ods. 2 O.s.p.), je v ňom vysvetlené, z ktorých dôkazov pri rozhodovaní vychádzali
aj ako vec – zistený skutkový stav – právne posúdili. Treba mať na pamäti, ţe konanie
pred súdom prvého stupňa a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť
rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú
(kompletizujúcu) jednotu; takýto prístup reflektuje aj ostatne citovanú judikatúru ESĽP.
V prípade, ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáţe na dôvody rozhodnutia súdu prvého
stupňa, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáţe na relevantné skutkové zistenia a stručne
zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej
stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorým – ako uţ bolo spomenuté –
tvorí jeden celok.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Dovolací súd sa samotnou správnosťou prijatých právnych záverov niţších súdov
nezaoberal. Z obsahu dovolania vyplýva, ţe sa v ňom uplatňuje aj námietka, ţe rozhodnutie
odvolacieho súdu trpí vadou nesprávneho právneho posúdenia (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Pri posudzovaní, či rozhodnutia niţších súdov sú (ne)preskúmateľné (teda či boli splnené
parametre zákona na odôvodnenie rozsudku – § 157 ods. 2 O.s.p.), dovolací súd však
neposudzuje správnosť prijatých právnych záverov niţších súdov. Za odňatie moţnosti konať
pred súdom v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa predstáv či poţiadaviek ţalobcu. Tým ale nemohlo dôjsť k porušeniu práva
ţalobcu na spravodlivý súdny proces. Do práva na spravodlivý proces totiţ – ako uţ bolo
spomenuté – nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol
účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho
poţiadavkami (I. ÚS 50/04).
Dovolací súd nemôţe pristúpiť k posudzovaniu otázky dôvodnosti a opodstatnenosti
dovolania (t. j. danosti dovolacieho dôvodu v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), pokiaľ
nedospeje k záveru, ţe dovolanie je procesne prípustné. V prejednávanej veci pri skúmaní
otázky prípustnosti dovolania bolo zistené, ţe tento opravný prostriedok navrhovateľa
nesmeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustný (nie je podaný proti ţiadnemu
z rozhodnutí uvedených v § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p., v dovolacom konaní nevyšli najavo
procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. a nepreukázala
sa navrhovateľom tvrdená existencia procesnej vady uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p.).
Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom (rovnako
ako tzv. iná vada konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), samo osebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. – nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd
ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala
za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil
správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových
záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie
bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Z podaného vyplýva,
ţe Najvyšší súd Slovenskej republiky za opísaného stavu veci nemohol (nesmel) v dovolacom
konaní postúpiť do ďalšieho štádia prieskumu a podrobiť skúmaniu správnosť právnych
záverov odvolacieho súdu, ani vecne riešiť to, či konanie nie je postihnuté tzv. inými vadami
konania a či tieto prípadne mali za následok vydanie nesprávneho rozhodnutia vo veci (§ 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Po zistení procesnej neprípustnosti dovolania má Najvyšší súd
Slovenskej republiky povinnosť takéto dovolanie bez ďalšieho odmietnuť (§ 243b ods. 5
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.); nemá moţnosť zaoberať sa vecnou správnosťou
napadnutého rozhodnutia.
Navrhovateľ prípustnosť dovolania odôvodňoval aj § 237 písm. g/ O.s.p.(rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený). Z podaného dovolania vyplýva,
ţe navrhovateľ v tejto časti namieta vadu ktorá predchádzala vydaniu rozhodnutia Krajského
súdu v Bratislave z 15. júla 2011, sp. zn. 2 Co 225/2011–148, ktorým rozhodnutím rozhodol
o odvolaní navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I z 15. apríla 2011,
č. k. 11 C 87/20018–136. Pred vydaním rozhodnutia súdom prvého stupňa v konaní o návrhu
na oslobodenie od súdnych poplatkov a v konaní ţiadosti o ustanovenie právneho zástupcu
z radov advokátov bol vykonaný dôkaz – informatívny výsluch navrhovateľa, ktorý vykonal
vyšší súdny úradník. Podľa § 40a O.s.p. a § 7 zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch
sa nenachádza ustanovenie o tom, ţe vyšší súdny úradník môţe priamo vykonávať aj samotné
dokazovanie. Oba konajúce súdy na základe nezákonným spôsobom vykonaného
dokazovania rozhodli o nepriznaní navrhovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov
a o neustanovení právneho zástupcu z radov advokátov.
Okresný súd Bratislava I uznesením z 3. marca 2011, č. k. 11 C 87/2008–131
rozhodol, ţe vyšší súdny úradník Okresného súdu Bratislava I JUDr. Pavol Cvacho nie
je vylúčený z prejednávania a rozhodovania o návrhu navrhovateľa na priznanie oslobodenia
od platenia súdnych poplatkov a o ţiadosti na ustanovenie právneho zástupcu z radov
advokátov vo veci vedenej na uvedenom súde sp. zn. 11 C 87/2008. Súd prvého stupňa
vykonal dňa 18. marca 2011 informatívny výsluch navrhovateľa o tomto návrhu a ţiadosti.
Informatívny výsluch vykonal vyšší súdny úradník Mgr. Pavol Cvacho. Následne uznesením
z 15. apríla 2011, č. k. 11 C 78/2008–136 navrhovateľovi nebolo priznané oslobodenie
od súdnych poplatkov a nebol mu ustanovený zástupca z radov advokátov. Rozhodnutie vydal
vyšší súdny úradník Mgr. Pavol Cvacho. Na základe odvolania navrhovateľa Krajský súd
v Bratislave uznesením z 15. júla 2011, sp. zn. 2 Co 225/2011 napadnuté uznesenie potvrdil.
V odôvodnení rozhodnutia konštatoval, ţe odvolaniu navrhovateľa sudca súdu prvého stupňa
nevyhovel a vec predloţil na rozhodnutie o odvolaní odvolaciemu súdu (§ 374 ods. 4 O.s.p.).
Z uvedeného je zrejmé, ţe týmto postupom bola námietka navrhovateľa zhojená
a prípustnosť dovolania podľa § 237 pís. g/ O.s.p. je preto nedôvodná.
Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemoţno vyvodiť z ustanovení § 238
O.s.p. a v dovolacom konaní nevyšlo najavo, ţe by konanie na súdoch niţších stupňov bolo
postihnuté niektorou z vád uvedenou v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
dovolanie ţalobcu podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný,
odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa vecnou
správnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.
V dovolacom konaní procesne úspešnej odporkyni vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224
ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd však odporkyni náhradu trov dovolacieho konania
nepriznal, lebo nepodala návrh na uloţenie tejto povinnosti (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 23. mája 2014
JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová