Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
55a/396129.f6b834.pdf
PDF · 146 KB
No categories available
2OboE/93/2014
Najvyšší súd 2OboE/93/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného P., zastúpeného
advokátskou kanceláriou F., proti povinnému P., o vymoženie pohľadávky 504,55 eur
s príslušenstvom, vykonávanej súdnym exekútorom J. pod sp. zn. EX 7581/2008, o odvolaní
oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 29. novembra 2013 č. k.
21CoE/83/2013-41, takto
rozhodol:
Odvolacie konanie z a s t a v u j e.
Povinnému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Galanta uznesením zo 17. 05. 2012 č. k. 8Er/805/2008-17 exekúciu
zastavil a oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi J. náhradu trov
exekúcie vo výške 40,00 eur, a to do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti
uznesenia. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že rozhodcovská doložka nemôže založiť
právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodovať, preto je rozhodcovský rozsudok
nulitný a ako exekučný titul neúčinný, v rozpore so zákonom, z ktorého dôvodu súd exekúciu
podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku zastavil.
Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Trnave, ako súd odvolací, napadnutým
uznesením z 29. 11. 2013 č. k. 21CoE/83/2013-41 uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku
o zastavení exekúcie potvrdil a návrhy oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1
písm. b/, c/ O. s. p. zamietol. Vo vzťahu k návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1
písm. b/ O. s. p. odvolací súd uviedol, že v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zákonodarca
zveril exekučnému súdu právomoc pred udelením poverenia exekútorovi preskúmať žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul.
Súd ako orgán ochrany práva je v rámci exekučného konania garantom jeho zákonnosti, čo sa
najvýraznejšie prejavuje v tomto štádiu exekučného konania - teda v štádiu rozhodovania
o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ak potom exekučný súd
dospeje k záveru, že exekučný titul vôbec exekučným titulom nie je, prípadne je tu iná vada,
pre ktorú je exekúcia neprípustná žiadosť o udelenie poverenia zamietne a exekučné konanie
zastaví. Takáto právomoc exekučného súdu je plne v súlade s princípmi právneho štátu, preto
podľa odvolacieho súdu nie je dôvod na prerušenie konania.
Odvolací súd nepovažoval za potrebné exekučné konanie prerušiť ani z dôvodu, že by
vyhovel návrhu oprávneného a požiadal Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke
výkladu primárneho a sekundárneho úniového práva tak ako to požadoval odvolateľ.
Odvolací súd uviedol, že vychádzajúc zo znenia ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. je
súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné právne veci povinný obligatórne prerušiť
súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ
(pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie
o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke
podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ má povahu osobitného, nesporového
a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať
rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii,
orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom
Rady ES. Odvolací súd dodal, že povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny
dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku 267
Zmluvy o fungovaní EÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, t. j., že
vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností požiadať o vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke. Zdôraznil, že predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej
otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho
dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo
výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia
predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu
členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke
hraníc aplikovateľnosti úniového práva musí mať bezprostredný súvis so sporom
prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej.
Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne
neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potencionálne
zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor a zároveň nesmie ísť o otázku
akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore. Podľa
názoru odvolacieho súdu otázka odvolateľa pod 1/ návrhu na prerušenie konania je otázka
akademická, a teda nie je spôsobilá ovplyvniť jeho výsledok. Vo vzťahu k druhej otázke
odvolací súd poukázal na smernicu Rady č. 93/13/EHS, ktorá v čl. 3 uvádza, že zmluvná
podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek
požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých
na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa. Preto aj v prípade, ak skutočne dojednanie
rozhodcovskej doložky používanej oprávneným nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou
podľa písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice uvedené nič nemení na správnosti záveru exekučného
súdu, že rozhodcovská doložka oprávneného nebola so spotrebiteľom individuálne
dohodnutá, pôsobí značnú nerovnováhu v neprospech práv spotrebiteľa, a teda je
neprijateľnou spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou. Pokiaľ ide o tretiu otázku odvolací
súd poukázal okrem iného aj na rozhodnutie Súdneho dvora EU vo veci Pohotovosť
(C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách
Súdny dvor rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj
bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej
poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Vzhľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru,
že v prejednávanom prípade neexistuje potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu
úniového práva na Súdny dvor EÚ, preto aj tento návrh oprávneného na prerušenie konania
zamietol.
Proti výroku uznesenia odvolacieho súdu, ktorým bol zamietnutý návrh na prerušenie
konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. podal oprávnený odvolanie z dôvodu,
že mu bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p.), rozhodnutie
súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/
O. s. p.), zlej interpretácie § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a je nepreskúmateľné. Navrhol
rozhodnutie odvolacieho súdu v uvedenom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po zistení, že odvolanie podal oprávnený skúmal,
či sú splnené procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže o podanom odvolaní konať.
Podľa § 103 O. s. p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Procesné podmienky v občianskom súdnom konaní i napriek tomu, že ich Občiansky
súdny poriadok ako základný procesný predpis výslovne nevypočítava možno považovať
za predpoklady (existujúce tak na strane súdu ako i na strane účastníkov konania), ktoré musia
byť nevyhnutne splnené, aby sa dosiahol cieľ občianskeho súdneho konania. Procesné
podmienky obsahovo vyjadrujú predpoklady rozhodovania vo veci samej a súd ich skúma
ex offo. Ak pri ich skúmaní dôjde k záveru, že v konaní ide o taký ich nedostatok, ktorý
nemožno odstrániť, konanie zastaví (§ 104 ods. 1 O. s. p.). Medzi tieto procesné podmienky
nepochybne patrí aj funkčná príslušnosť súdu na prejednanie veci vyplývajúca zo zákona.
Z podania oprávneného, či už z hľadiska formálneho (najmä označenia opravného
prostriedku) ako i obsahového (predovšetkým citácie relevantných zákonných ustanovení ako
aj argumentácie dôvodov a vymedzenia toho, čo účastník žiada) možno bez pochybností
vyvodiť, že tento procesný úkon oprávneného v predmetnej veci, ktorým napadol uznesenie
odvolacieho súdu je odvolaním v zmysle § 201 a nasl. O. s. p.
Podľa § 201 veta prvá O. s. p. účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého
stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.
Podľa § 9 ods. 1 O. s. p. na konanie v prvom stupni sú zásadne príslušné okresné súdy.
Krajské súdy rozhodujú ako súdy prvého stupňa a/ v sporoch o vzájomné vyporiadanie dávky
poskytnutej neprávom alebo vo vyššej výmere než patrila medzi zamestnávateľom
a príjemcom tejto dávky podľa právnych predpisov o sociálnom zabezpečení, b/ v sporoch
medzi príslušným orgánom nemocenského poistenia a zamestnávateľom o náhradu škody
vzniknutej nesprávnym postupom pri vykonávaní nemocenského poistenia, c/ v sporoch
týkajúcich sa cudzieho štátu alebo osôb požívajúcich diplomatické imunity a výsady, ak tieto
spory patria do právomoci súdov Slovenskej republiky (§ 9 ods. 2 O. s. p.).
Podľa § 10 ods. 1 O. s. p. krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam
okresných súdov.
Podľa § 10 ods. 2 O. s. p. o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako
súdov prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.
Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že Najvyšší súd Slovenskej republiky
je funkčne príslušný rozhodovať iba o tých odvolaniach, ktoré smerujú proti rozhodnutiam
krajských súdov ako súdov prvého stupňa; prípady, v ktorých je rozhodnutie krajského súdu
rozhodnutím súdu prvého stupňa sú pritom zákonom taxatívne vymedzené (§ 9 ods. 2
O. s. p.).
V predmetnej veci rozhodnutie krajského súdu o zamietnutí návrhu oprávneného
na prerušenie konania nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého stupňa, ale je
rozhodnutím súdu odvolacieho vydaného v rámci odvolacieho konania, počas ktorého
odvolací súd môže vydávať viaceré rozhodnutia, avšak po začatí odvolacieho konania
v takom prípade vždy koná ako súd odvolací. Funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky na prejednanie podaného odvolania oprávneného preto nie je daná.
Chýbajúca funkčná príslušnosť ktoréhokoľvek súdu na prejednanie určitej veci, ktorá
inak patrí do právomoci súdu predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konanie o odvolaní oprávneného proti
uzneseniu odvolacieho súdu podľa § 104 ods. 1 v spojení s § 211 ods. 2 O. s. p. zastavil
bez toho, aby preskúmaval vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.
Z procesného hľadiska zastavenie konania zavinil oprávnený, a preto mu vznikla
povinnosť hradiť trovy odvolacieho konania povinnému (§ 224 ods. 1 v spojení s § 146 ods. 2
O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky povinnému náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, pretože mu žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave, 19. júna 2014
JUDr. Beáta Miničová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Ingrid Habánová