Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
715/396128.e06b9a.pdf
PDF · 142.66 KB
No categories available
2OboE/100/2014
Najvyšší súd 2OboE/100/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného P., zastúpeného
advokátskou kanceláriou F., proti povinnému T., o vymoženie pohľadávky 856,20 eur
s príslušenstvom, vykonávanej súdnym exekútorom J. pod sp. zn. EX 102/2007, o odvolaní
oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 27. februára 2013 č. k.
24CoE/40/2012-85, takto
rozhodol:
Odvolacie konanie z a s t a v u j e.
Povinnému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Galanta uznesením z 15. 11. 2010 č. k. 10Er/8/2007-23 exekúciu zastavil
s tým, že o trovách exekučného konania rozhodne samostatným uznesením. Súd prvého
stupňa dospel k záveru, že zmluva o úvere, na základe ktorej vznikol exekučný titul obsahuje
neprijateľné podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi, slovenským právnym
poriadkom ako aj právnym poriadkom Európskeho spoločenstva a ktoré spôsobujú značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Z tohto
dôvodu súd exekúciu podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku zastavil.
Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Trnave, ako súd odvolací, napadnutým
uznesením z 27. 02. 2013 č. k. 24CoE/40/2012-85 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil
a návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol. Vo vzťahu k návrhu na prerušenie
konania odvolací súd uviedol, že vychádzajúc zo znenia ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/
O. s. p. je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné právne veci povinný
obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy
o fungovaní EÚ Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej
(prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní
EÚ má povahu osobitného, nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor
Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie,
o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade
štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Odvolací súd dodal, že povinnosť
vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Túto povinnosť však
nemožno vykladať absolútne, t. j., že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností
požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zdôraznil, že predpokladom povinnosti
začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle
ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva
týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná.
Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej
kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva.
Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva musí mať bezprostredný súvis
so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke
právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne
neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potencionálne
zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor a zároveň nesmie ísť o otázku
akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore. Podľa
názoru odvolacieho súdu otázka odvolateľa pod 1/ návrhu na prerušenie konania je otázka
akademická, a teda nie je spôsobilá ovplyvniť jeho výsledok. Vo vzťahu k druhej otázke
odvolací súd poukázal na smernicu Rady č. 93/13/EHS, ktorá v čl. 3 uvádza, že zmluvná
podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek
požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých
na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa. Preto aj v prípade, ak skutočne dojednanie
rozhodcovskej doložky používanej oprávneným by nebolo neprijateľnou podmienkou priamo
podľa písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice uvedené nič nemení na správnosti záveru exekučného
súdu, že rozhodcovská doložka oprávneného nebola so spotrebiteľom individuálne
dohodnutá, pôsobí značnú nerovnováhu v neprospech práv spotrebiteľa, a teda je
neprijateľnou spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou. Pokiaľ ide o tretiu otázku odvolací
súd poukázal okrem iného aj na rozhodnutie Súdneho dvora EU vo veci Pohotovosť
(C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách
Súdny dvor rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj
bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej
poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Vzhľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru,
že v prejednávanom prípade neexistuje potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu
úniového práva na Súdny dvor EÚ, preto tento návrh oprávneného na prerušenie konania
zamietol.
Proti výroku uznesenia odvolacieho súdu, ktorým bol zamietnutý návrh na prerušenie
konania podal oprávnený odvolanie z dôvodu, že mu bola odňatá možnosť pred súdom konať
(§ 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p.), rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.), zlej interpretácie § 109 ods. 1
písm. c/ O. s. p. a je nepreskúmateľné. Navrhol rozhodnutie odvolacieho súdu v uvedenom
rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po zistení, že odvolanie podal oprávnený skúmal,
či sú splnené procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže o podanom odvolaní konať.
Podľa § 103 O. s. p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Procesné podmienky v občianskom súdnom konaní i napriek tomu, že ich Občiansky
súdny poriadok ako základný procesný predpis výslovne nevypočítava možno považovať
za predpoklady (existujúce tak na strane súdu ako i na strane účastníkov konania), ktoré musia
byť nevyhnutne splnené, aby sa dosiahol cieľ občianskeho súdneho konania. Procesné
podmienky obsahovo vyjadrujú predpoklady rozhodovania vo veci samej a súd ich skúma
ex offo. Ak pri ich skúmaní dôjde k záveru, že v konaní ide o taký ich nedostatok, ktorý
nemožno odstrániť, konanie zastaví (§ 104 ods. 1 O. s. p.). Medzi tieto procesné podmienky
nepochybne patrí aj funkčná príslušnosť súdu na prejednanie veci vyplývajúca zo zákona.
Z podania oprávneného, či už z hľadiska formálneho (najmä označenia opravného
prostriedku) ako i obsahového (predovšetkým citácie relevantných zákonných ustanovení ako
aj argumentácie dôvodov a vymedzenia toho, čo účastník žiada) možno bez pochybností
vyvodiť, že tento procesný úkon oprávneného v predmetnej veci, ktorým napadol uznesenie
odvolacieho súdu je odvolaním v zmysle § 201 a nasl. O. s. p.
Podľa § 201 veta prvá O. s. p. účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého
stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.
Podľa § 9 ods. 1 O. s. p. na konanie v prvom stupni sú zásadne príslušné okresné súdy.
Krajské súdy rozhodujú ako súdy prvého stupňa a/ v sporoch o vzájomné vyporiadanie dávky
poskytnutej neprávom alebo vo vyššej výmere než patrila medzi zamestnávateľom
a príjemcom tejto dávky podľa právnych predpisov o sociálnom zabezpečení, b/ v sporoch
medzi príslušným orgánom nemocenského poistenia a zamestnávateľom o náhradu škody
vzniknutej nesprávnym postupom pri vykonávaní nemocenského poistenia, c/ v sporoch
týkajúcich sa cudzieho štátu alebo osôb požívajúcich diplomatické imunity a výsady, ak tieto
spory patria do právomoci súdov Slovenskej republiky (§ 9 ods. 2 O. s. p.).
Podľa § 10 ods. 1 O. s. p. krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam
okresných súdov.
Podľa § 10 ods. 2 O. s. p. o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako
súdov prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.
Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že Najvyšší súd Slovenskej republiky
je funkčne príslušný rozhodovať iba o tých odvolaniach, ktoré smerujú proti rozhodnutiam
krajských súdov ako súdov prvého stupňa; prípady, v ktorých je rozhodnutie krajského súdu
rozhodnutím súdu prvého stupňa sú pritom zákonom taxatívne vymedzené (§ 9 ods. 2
O. s. p.).
V predmetnej veci rozhodnutie krajského súdu o zamietnutí návrhu oprávneného
na prerušenie konania nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého stupňa, ale je
rozhodnutím súdu odvolacieho vydaného v rámci odvolacieho konania, počas ktorého
odvolací súd môže vydávať viaceré rozhodnutia, avšak po začatí odvolacieho konania
v takom prípade vždy koná ako súd odvolací. Funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky na prejednanie podaného odvolania oprávneného preto nie je daná.
Chýbajúca funkčná príslušnosť ktoréhokoľvek súdu na prejednanie určitej veci, ktorá
inak patrí do právomoci súdu predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konanie o odvolaní oprávneného proti
uzneseniu odvolacieho súdu podľa § 104 ods. 1 v spojení s § 211 ods. 2 O. s. p. zastavil
bez toho, aby preskúmaval vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.
Z procesného hľadiska zastavenie konania zavinil oprávnený, a preto mu vznikla
povinnosť hradiť trovy odvolacieho konania povinnému (§ 224 ods. 1 v spojení s § 146 ods. 2
O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky povinnému náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, pretože mu žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave, 19. júna 2014
JUDr. Beáta Miničová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Ingrid Habánová