Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
ddf/396147.03dc35.pdf
PDF · 217.43 KB
No categories available
2Oboer/150/2013
Najvyšší súd 2Oboer/150/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., zastúpeného
advokátskou kanceláriou F., proti povinnému: J., o vymoženie 392,35 eur s príslušenstvom,
vedenej súdnym exekútorom J. pod sp. zn. EX 5718/07, vedenej na Okresnom súde Nové
Mesto nad Váhom pod sp. zn. 5Er/1085/2008, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu
Krajského súdu v Trenčíne z 20. februára 2013 č. k. 17CoE/56/2012-42, takto
rozhodol:
Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Trenčíne
z 20. februára 2013 č. k. 17CoE/56/2012-42 v napadnutej časti z r u š u j e a vec mu
v r a c i a na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Súdny exekútor požiadal exekučný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
podľa § 44 Zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) na základe
rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu z 24. júla 2007 sp. zn. SR 4854/07
zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a. s., Karloveské rameno 8, Bratislava,
IČO: 35 922 761 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“). Okresný súd Nové Mesto nad Váhom
uvedenej žiadosti vyhovel a súdneho exekútora poveril vykonaním exekúcie.
Okresný súd Nové mesto nad Váhom uznesením z 24. januára 2012 č. k.
5Er/1085/2008-15 exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že v predmetnej veci sa vymáha plnenie
zo Zmluvy o úvere č. 3750004 uzavretej 19. decembra 2006 medzi oprávneným a povinným
(ďalej len „zmluva o úvere“ alebo „zmluva“). Súd prvého stupňa túto zmluvu posúdil ako
zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle Zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch, na ktorú sa vzťahuje aj všeobecná právna úprava spotrebiteľských zmlúv v zmysle
§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Uviedol, že ustanovenie § 45 Zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní (ďalej len „Zákon č. 244/2002 Z. z.“) umožňuje exekučnému súdu
skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku. Toto ustanovenie má vo vzťahu
k exekučnému poriadku povahu špeciálnej úpravy, na základe ktorej možno rozhodcovskému
rozsudku odoprieť vykonateľnosť i bez toho, aby došlo k formálnemu odstráneniu takéhoto
rozhodnutia. Súlad rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s § 45 Zákona
č. 244/2002 Z. z. je hmotnoprávnym predpokladom vykonania exekúcie. Exekučný súd je tak
povinný v ktorejkoľvek fáze konania prihliadať na to, či sú tu dôvody neprípustnosti exekúcie
na základe rozhodcovského rozsudku uvedené v § 45 Zákona č. 244/2002 Z. z. a prípade, že
ich zistí, zastaviť exekúciu. Exekučný súd zistil, že vo Všeobecných podmienkach
poskytnutia úveru, ktoré tvoria súčasť zmluvy o úvere je v článku 17 obsiahnutá neprijateľná
podmienka – rozhodcovská doložka. Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie
prípadného sporu rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali
takúto právomoc. Častokrát sa takáto rozhodcovská zmluva vyjadrí len v podobe
rozhodcovskej doložky, ktorá splýva s ostatnými podmienkami v štandardnej zmluve. Takto
formulovaná rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a ako taká je teda v zmysle § 53
ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. Poukázal na judikatúru Súdneho dvora EÚ
vo veciach C-14/83, C-240/98 – C-244/98. Uviedol, že v danej veci je rozhodcovská doložka
neprijateľná, pretože nebola so spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa podrobiť
sa výlučne rozhodcovskému konaniu. Neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým
mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom. Akékoľvek
plnenie priznané rozhodcom na základe rozhodcovskej doložky, ktorá je v rozpore s dobrými
mravmi je plnením, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi.
Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, napadnutým
uznesením návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol a uznesenie súdu prvého
stupňa potvrdil.
Návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) nepovažoval za dôvodný a zamietol ho. Uviedol, že
v zmysle § 36 ods. 5 Exekučného poriadku exekučné konanie v zásade nemožno prerušiť,
okrem prípadov, keď to ustanoví osobitný predpis (napr. § 14 ods. 5 písm. b/ Zákona
č. 7/2005 Z. z.). Vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že prerušenie predmetnej exekúcie
nie je podľa zákona prípustné. Poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-40/08.
Uviedol, že návrh oprávneného na položenie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ
nepovažoval za dôvodný. Je úlohou vnútroštátneho súdu určiť, či sa má zmluvná podmienka
v konkrétnej veci považovať za nekalú vzhľadom na všetky okolnosti týkajúce sa uzavretia
zmluvy. V prípade kladnej odpovede je potom úlohou vnútroštátneho súdu vyvodiť všetky
dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva s cieľom ubezpečiť sa, že
spotrebiteľ nie je touto zmluvnou podmienkou viazaný (rozhodnutia Súdneho dvora EÚ
vo veci C-76/10 a C-237/02). Uviedol, že predbežné otázky, ktorých položenie navrhol
oprávnený sa týkajú posúdenia nekalosti konkrétnej zmluvnej podmienky – rozhodcovskej
doložky, ktorú oprávnený používa vo formulárových zmluvách a ktoré posúdenie spadá
výlučne do pôsobnosti vnútroštátnych súdov. Oprávnenému nič nebránilo uplatniť si svoje
zmluvné nároky v riadnom súdnom konaní, v ktorom by bola zabezpečená rovnosť
účastníkov i z pohľadu riadnej aplikácie spotrebiteľského práva.
Odvolací súd s poukazom na § 219 ods. 2 O. s. p. poukázal na odôvodnenie súdu
prvého stupňa, s ktorým sa stotožnil. Na zdôraznenie správnosti dodal, že udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie nie je také procesné rozhodnutie, ktoré by vylučovalo čiastočné alebo
úplné zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného titulu so zákonom. Takýto postup je
zákonný, výslovne upravený v § 45 ods. 1 a ods. 2 Zákona č. 244/2002 Z. z. Keďže súd je
oprávnený v každom štádiu exekučného konania z úradnej povinnosti skúmať, či tu nie je
daný niektorý z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť, samotné udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie preto nie je prekážkou pre rozhodnutie o zastavení exekúcie, keď sú
preto splnené podmienky. Súd prvého stupňa sa v danom prípade správne zaoberal
existenciou dôvodu pre postup podľa § 45 ods. 1 písm. c/ Zákona č. 244/2002 Z. z., t. j., či
rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Za správny
považoval odvolací súd aj záver súdu prvého stupňa, že predmetná zmluva o úvere je
zmluvou spotrebiteľskou, teda, že medzi oprávneným a povinným bol na jej základe založený
spotrebiteľský vzťah. Uviedol, že súd prvého stupňa pri skúmaní, či zmluva neobsahuje
neprijateľnú podmienku dospel k záveru, že rozhodcovská doložka má charakter takejto
nekalej podmienky. Rozhodcovskú doložku v bode 17 Všeobecných podmienok poskytnutia
úveru správne súd prvého stupňa považoval za nekalú, postihnutú sankciou absolútnej
neplatnosti podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Táto rozhodcovská doložka nebola
individuálne dojednaná a jej obsah povinný nemohol ani ovplyvniť. V danom prípade veriteľ
mohol na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie
a rozhodnutie rozhodcovskému orgánu, ktorého si zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak
príslušný. Výber osoby rozhodcu, resp. rozhodcovského súdu pritom uskutočnil jednostranne
sám veriteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej formulárovej zmluve
o úvere. Odvolací súd dospel k záveru, že o nekalú zmluvnú podmienku ide aj vtedy,
ak spotrebiteľ má podľa nej možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale
ak by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh veriteľa, spotrebiteľ by
bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Ďalej uviedol, že rozhodcovský rozsudok
vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská
zmluva (doložka), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu odvíjajúca sa
od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok
materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Súd prvého stupňa
v danom prípade správne posúdil rozhodcovský rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcom,
ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej
doložky, teda nejde o spôsobilý exekučný titul podľa ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d/
Exekučného poriadku.
Proti potvrdzujúcemu výroku uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie.
Dovolanie odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/ a § 237 písm. a/ O. s. p., že súd
rozhodol nad rámec zverenej právomoci, pretože súdy oboch stupňov nesprávne interpretovali
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 Zákona č. 244/2002 Z. z.; ustanovením
§ 237 písm. d/ O. s. p., že v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo, pretože vykonateľnosť
rozhodcovského rozsudku už bola právoplatne posúdená tým, že exekučný súd poveril
súdneho exekútora vykonaním exekúcie, ustanovením § 237 písm. e/ O. s. p., že sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ustanovením § 237 písm. f/
O. s. p., že súd svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom tým, že súdy
s oprávneným nekomunikovali o jeho právnych a skutkových návrhoch, nevzali na zreteľ jeho
námietky proti prejednaniu veci, konali bez nariadenia pojednávania a dokazovania
a nerešpektovali jeho právo, aby jeho právna vec bola „vnútroštátnym súdom rozhodovaná
na základe správneho a adekvátneho právneho základu, súčasťou ktorého je po vstupe
Slovenskej republiky do EÚ aj výklad práva EÚ“, ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.,
že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie,
ustanovením § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď súdy nesprávne aplikovali a interpretovali
ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z., § 53
ods. 4 Občianskeho zákonníka a tiež Smernice Rady 93/13/EHS. Navrhol, aby dovolací súd
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov dovolacieho konania
a navrhol, aby dovolací súd rozhodol o odložení vykonateľnosti napadnutého uznesenia.
Taktiež navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
predložil prejudiciálne otázky:
1/ Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla
1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých
okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe
rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov v prípade, ak je rozhodcovská
doložka individuálne dojednaná?
2/ V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku je možné ustanovenie
písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej
doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o platnosť,
výklad alebo zrušenie) budú riešené a/ pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva
svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie
všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom
súde alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom
súde považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však
neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci,
v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu
založená právomoc rozhodcovského súdu?
3/ Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie
vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné aj hmotnoprávne ustanovenia
s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči
spotrebiteľovi?
Uvedený návrh na prerušenie dovolacieho konania dovolateľ odôvodnil tým, že
Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie, týkajúce sa
záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníci konania
boli zbavení právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej
aplikácie vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.
Povinný sa k dovolaniu oprávneného nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania v zmysle § 240 ods. 1 O. s. p. skúmal najskôr, či je
dôvodný návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/
O. s. p. a dospel k záveru, že takýto návrh nie je dôvodný.
Oprávnený v podanom dovolaní navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243c O. s. p. a požiadal Súdny dvor Európskej únie
na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie o výklad písm. q/ ods. 1 prílohy
smernice Rady 93/13/EHS a čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a predložil
prejudiciálne otázky, ktoré sú uvedené vyššie.
V tejto súvislosti dovolací súd uvádza, že konanie pred Súdnym dvorom EÚ
o predbežnej otázke má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom
Súdny dvor EÚ má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej
únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie,
výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je
inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože
Súdny dvor EÚ v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu
a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu
vo veci samej.
Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ukladá povinnosť súdu prerušiť konanie len
vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), že požiada Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej
otázke, pretože je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci
pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu
účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru EÚ na vydanie
rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci
aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah
právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný
výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu
relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom
posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva, prejednanie
a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá v takom prípade ani procesné vady
konania v zmysle § 237 písm. f/, resp. písm. g/ O. s. p.
Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľom v tomto konaní patrí
do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia Súdneho
dvora EÚ. Nie sú interpretované právne normy komunitárneho práva, ktorých výkladu sa
dovolateľ domáhal. Podľa názoru dovolacieho súdu nie je otázka výkladu komunitárneho
práva pre riešenie daného prípadu rozhodujúca, preto návrh na prerušenie konania zamietol.
V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3
O. s. p.) skúmal, či oprávneným podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému
ho zákon pripúšťa.
Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Podľa § 239 ods. 1 O. s. p. je dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ak a) odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b) odvolací súd rozhodoval
vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/
O. s. p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
Podľa § 239 ods. 2 písm. a/ O. s. p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu
odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd
vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b) ide o uznesenie o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c) ide
o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom
výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu.
V predmetnej veci odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu
prvého stupňa. Odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení nevyslovil, že je dovolanie
prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, nejde ani
o uznesenie uvedené v § 239 ods. 2 písm. b/ a c/. Rovnako na danú vec nemožno aplikovať
ani prípady upravené v § 239 ods. 1 O. s. p. Vzhľadom na uvedené, procesná prípustnosť
dovolania v zmysle § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. nie je proti napadnutému uzneseniu daná.
V zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. /druhá veta/ je dovolací súd povinný prihliadnuť vždy
na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. Iba v prípade, že by rozhodnutie
odvolacieho súdu alebo predchádzajúce konanie vykazovalo procesnú vadu uvedenú v ust.
§ 237 O. s. p. by bolo dovolanie prípustné. Dovolací súd sa neobmedzil iba na skúmanie
podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O. s. p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné aj podľa § 237 písm. a/ až g/ O. s. p.
Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (rozsudku alebo
uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou
z uvedených procesných vád (ide o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka
konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne
rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
podľa zákona bol potrebný, odňatia možnosti účastníka konať pred súdom a rozhodovanie
vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným, ibaže namiesto samosudcu
rozhodoval senát).
Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O. s. p. netvrdil
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Procesná prípustnosť jeho
dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľ vo svojom dovolaní namietal, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust.
§ 237 písm. a/, d/, e/, f/ O. s. p., ktorými odôvodňoval prípustnosť dovolania.
S prihliadnutím na obsah dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky najskôr
osobitne zameral či oprávnenému bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom
v zmysle dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. tak ako to tvrdí
vo svojom dovolaní.
Vadou konania, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. je
taký závadný procesný postup, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia tých jeho
procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov. Ustanovenie § 237 písm. f/ O. s. p. odňatie možnosti konať
pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym
hodnotením zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Napríklad môže ísť o právo podať, predniesť
(doplniť) svoje návrhy, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa
k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo zhrnúť na záver pojednávania svoje
návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. O procesnú vadu v zmysle § 237
písm. f/ O. s. p. ide tak aj vtedy, ak súd nerozhodol o procesnom návrhu účastníka konania.
Z obsahu spisu dovolací súd zistil, že oprávnený vo svojom odvolaní (č. l. 19)
podanom proti uzneseniu súdu prvého stupňa navrhol, aby súd postupom podľa § 109 ods. 1
písm. b/ O. s. p. konanie prerušil a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh
na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 /prvá a druhá veta/ Exekučného poriadku s čl. 1
ods. 1 /prvá veta/ Ústavy Slovenskej republiky pre rozpor s princípom právnej istoty
a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. (č. l. 21) V tejto
súvislosti oprávnený uviedol, že pre exekučný súd by malo byť otázne aj to, či je v súlade
s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny
poriadok možné opakované uskutočnenie revízneho postupu podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, a to bez akejkoľvek časovej limitácie.
Z obsahu spisu dovolací súd tiež zistil, že odvolací súd o tomto procesnom návrhu
oprávneného na prerušenie konania nerozhodol a v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol
žiadne dôvody, pre ktoré sa s uvedeným návrhom na prerušenie konania nezaoberal.
Uvedeným postupom tak odvolací súd odňal oprávnenému možnosť konať pred súdom
v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.
Zistená vada konania súčasne zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/
O. s. p. Táto procesná vada je zároveň tiež dôvodom, pre ktorý dovolací súd musí napadnuté
rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie postihnuté takouto procesnou vadou nie je
možné považovať za správne.
So zreteľom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie odvolacieho
súdu v jeho potvrdzujúcom výroku zrušil podľa § 243b ods. 2 O. s. p. a vec mu vrátil
na ďalšie konanie.
V ďalšom konaní odvolací súd posúdi návrh oprávneného na prerušenie konania podľa
§ 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. a rozhodne o ňom.
Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť rozhodnutie odvolacieho súdu
v napadnutej časti Najvyšší súd Slovenskej republiky sa ďalšími námietkami oprávneného
uvedenými v dovolaní nezaoberal.
V novom rozhodnutí odvolací súd rozhodne aj o trovách pôvodného a dovolacieho
konania v zmysle § 243d ods. 1 O. s. p.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 30. júna 2014
JUDr. Beáta Miničová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Ingrid Habánová