Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Cpr/12/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Poprad, sudcom JUDr. Františkom Krasňanom, v právnej veci žalobcu: J. D., nar. XX.X.XXXX, bytom Z., F. 8, právne zastúpená O.. D. W. P., advokátka so sídlom Z., Z. X proti žalovanému: F. X. so sídlom X. XX, U.: XX XXX XXX, práv. zast. A.. D. K., advokát so sídlom G. č. XX, Z., v konaní o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, takto

rozhodol:

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Náhradu trov konania súd sporovým stranám nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Žalobkyňa žalobou zo dňa 1.10.2018 žiadala, aby súd určil, že skončenie pracovného pomeru medzi žalobkyňou a žalovaným výpoveďou zo strany žalovaného zo dňa 14.08.2017 je neplatné. Žiadala ďalej žalovaného zaviazať na zaplatenie náhrady mzdy v sume 809,77 eur mesačne od 01.08.2018 až do času, kým žalovaný umožní žalobkyni pokračovať v práci, resp. kým súd nerozhodne, že od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu naďalej zamestnával. Ďalej žiadal priznať náhradu trov konania. V žalobe upresnila, že žalobkyňa bola dekrétom zo dňa 11.05.2015 žalovaným menovaná za riaditeľku Materskej školy X. s platnosťou od 01.06.2015, pričom dňa 29.05.2015 žalobkyňa podpísala Pracovnú zmluvu so žalovaným s dňom vzniku pracovného pomeru k 01.06.2015. Dňa 15.08.2017 bola žalobkyni doručená Výpoveď zamestnanca podľa a žalovaný v tomto liste uviedol, že pracovné miesto žalobkyne bude k 1.9.2017 zrušené. Žalobkyňa oznámila žalovanému, že výpoveď považuje za neplatnú listom zo dňa 18.08.2017 a v práci mieni pokračovať podľa pracovnej zmluvy. Na základe dôvodov bližšie uvedených v žalobnom návrhu žiada preto určiť neplatnosť skončenia pracovného pomeru a priznať náhradu mzdy.

2. Súd vo veci rozhodol rozsudkom tak, že konanie v časti o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru zastavil. Ďalej vyslovil, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 7.368,01 eur brutto spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 1.133,54 eur od 24.9.2018 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 1.133,54 eur od 24.10.2018 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 1.133,54 eur od 24.11.2018 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 1.133,54 eur od 24.12.2018 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 1.133,54 eur od 24.01.2019 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 1.133,54 eur od 24.02.2019 do zaplatenia a 5,00 % ročne zo sumy 566,77 eur od 24.03.2019 do zaplatenia, a to všetko v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku a priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

3. V dôsledku odvolania žalovaného Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa 6.2.2020 zrušil rozsudok vo vyhovujúcom výroku a trovách konania a vec vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V odôvodnení zrušujúceho rozhodnutia poukázal na to, že žalobkyňa žalobou žiadala

o určenie, že skončenie pracovného pomeru medzi žalobkyňou a žalovanou výpoveďou zo strany žalovanej zo dňa 14.8.2017 je neplatné, a zároveň si uplatnila náhradu mzdy podľa . Pred prvoinštantným súdom žalovaná podaním zo dňa 15.2.2019 oznámila súdu, že skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné a výpoveď podľa odvolala. Dňa 28.3.2019 žalobkyňa uvedené akceptovala a čiastočne zobrala žalobu späť, čo do určenia neplatnosti výpovede a predmetom sporu zostali už len mzdové nároky. Odvolací súd upresnil, že otázku platnosti skončenia pracovného pomeru nemôže skúmať iný orgán ako súd. Aj súd nie je oprávnený riešiť túto otázku len ako otázku predbežnú bez toho, aby bola podaná riadna žaloba o neplatnosť skončenia pracovného pomeru pri posudzovaní nárokov z takéhoto ukončenia pracovného pomeru. Len žalobou môže zamestnanec uplatniť neplatnosť právneho úkonu o skončení pracovného pomeru, ak takáto žaloba nie je podaná, končí sa pracovný pomer podľa právneho úkonu, ktorý nebol napadnutý a o ktorom súd meritórne nerozhodol, že je neplatný. V prejednávanej veci prvoinštančný súd nevyhodnotil vplyv zastavenia konania o určenie neplatnosti výpovede na ďalšie uplatnené nároky žalobkyňou, vyhodnotenie tejto zásadnej okolnosti má podstatný dopad na priznanie nároku žalobkyni na priznanie náhrady mzdy a až následne na určenie jej výpočtu aj s prihliadnutím na obdobie, za ktoré si tento nárok uplatňuje.

4. V dôsledku zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu žalobkyňa písomne oznámila súdu, že žiada, aby súd zaviazal žalovanú na zaplatenie splatnej náhrady mzdy z titulu neprideľovania práce zo strany zamestnávateľa za obdobie od 1.8.2018 do 14.2.2019 s tým, že uviedla, že zmena dôvodu uplatnenia nároku nie je zmenou žaloby a v tejto súvislosti uviedla, že žiada, aby žalovaná bola povinná zaplatiť žalobkyni sumu 7.368,01 brutto spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 1.133,54 eur od 24.9.2018 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 1.133,54 eur od 24.10.2018 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 1.133,54 eur od 24.11.2018 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 1.133,54 eur od 24.12.2018 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 1.133,54 eur od 24.01.2019 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 1.133,54 eur od 24.02.2019 do zaplatenia a 5,00 % ročne zo sumy 566,77 eur od 24.03.2019 do zaplatenia, to všetko v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku a nahradiť trovy konania v rozsahu 100 %. Doplnila, že odvolanie výpovede žalobkyňa akceptovala a dňa 15.2.2019 nastúpila do zamestnania. Za uvedených okolností, keďže k späťvzatiu žaloby v časti určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru došlo výlučne z dôvodu zmeny postoja žalovanej po podaní žaloby, považuje za nespravodlivé a nemorálne, aby žalobkyňa mala byť výlučne zo striktne formálnych dôvodov pozbavená svojho nároku na finančnú kompenzáciu straty svojho zárobku. Ak žalovaná sama konštatuje, že žalobkyni dala neplatnú výpoveď, potom žalobkyňa má za to, že jej pracovný pomer neprežite po celú dobu trval a žalovaná v pozícii zamestnávateľa bola povinná jej prideľovať prácu a platiť dojednanú mzdu. Keďže žalovaná nemohla vykonávať prácu z dôvodov, ktoré nespôsobila, ide o preukážku v práci na strane zamestnávateľa a ako zamestnankyni jej vznikol nárok na náhradu mzdy. Preto upravila žalobu v znení po čiastočnom späťvzatí, a to pokiaľ ide o právny dôvod žalobkyňou uplatneného nároku, a to neprideľovanie práce zo strany zamestnávateľa počas trvania pracovného pomeru.

5. Písomne sa k uvedenému vyjadril žalovaný, žiadal nárok žalobkyne na náhradu mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania. Poukázal, že vo veci žalobkyňa zobrala žalobu späť na základe svojho uváženia bez akéhokoľvek pričinenia žalovaného, i keď uvádza, že žalobu zobrala späť z iniciatívy žalovaného a v konaní si uplatňuje náhradu mzdy za obdobie od 1.8.2018 do 14.2.2019, lebo jej žalovaný vtedy neprideľoval prácu počas trvania pracovného pomeru. Poukázal však na uznesenie KS v Prešove , kde bolo konštatované, že pokiaľ súd meritórne nerozhodol o neplatnosti skončenia prac. pomeru v tomto konaní, niet ani dôvodu na nároky v súvislosti s určením neplatnosti výpovede. Ak náhrada mzdy podľa patrí zamestnancovi preto, že mu zamestnávateľ po neplatnom rozviazaní pracovného pomeru výpoveďou prestal prideľovať prácu podľa pracovnej zmluvy, tak poskytnutie náhrady mzdy je dôsledkom nesplnenia si povinnosti zo strany zamestnávateľa prideľovať zamestnancovi trvajúcemu na tom, aby ho ďalej zamestnávateľ zamestnával, prácu podľa pracovnej zmluvy. Má preto za to, že nárok žalobkyne bezprostredne súvisí s nárokom na náhradu mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru, k čomu odvolací súd zaujal jednoznačné stanovisko vo svojom uznesení.

6. Žalobkyňa sa k podaniu žalovaného písomne vyjadrila v tom zmysle, že vo veci sú nesporné nasledujúce skutočnosti, a to, že žalobkyňa nepracovala od 1.8.2018 do 14.2.2019, nepracovala z dôvodu na strane žalovanej a utrpela ujmu v majetkovej sfére zavinením žalovanej. Ďalej uviedla, že vo vyjadrení z 12.5.2020 nárok žalobkyne na zaplatenie sumy 7.368,01 eur vyvodzovala z nároku na

náhradu mzdy titulom prekážky v práci na strane zamestnávateľa, keď zamestnávateľ bezdôvodne žalobkyni v období od 1.8.2018 do 14.2.2019 neprideľoval prácu a neplatil mzdu. Poukázala pritom na : „ak nemohol zamestnanec vykonávať prácu pre iné prekážky na strane zamestnávateľa, ako sú uvedené v odsekoch 1 a 2, zamestnávateľ mu poskytne náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku.“ Nárok na náhradu mzdy vyvodzovali z ust. , a nie z ust. . Ak by sa súd s týmto právnym zdôvodnením nestotožnil, žiada, aby ho posúdil ako nárok žalobkyne na náhradu škody podľa Obč. zák., lebo je v danom prípade zrejmé porušenie ust. na strane žalovaného, čo konštatovala samotná žalovaná a žalobkyňa vyčísľuje výšku spôsobenej škody v sume jej priemerného zárobku, o ktorý bola zavinením žalovaného v uvedenom období ukrátená. Zavinením žalovaného žalobkyňa nepracovala a ostala bez príjmu. Preto by bolo v hrubom rozpore s princípom spravodlivosti, ak by jej nárok mal byť odopretý iba preto, že počas súdneho konania žalovaná iniciatívne uznala svoje pochybenie a odvolala výpoveď, a teda už nebol právny dôvod, aby o neplatnosti výpovede rozhodoval súd. Tiež by bolo absurdné sakcionovať žalobkyňu nepriznaním jej nároku len preto, že akceptovala odvolanie výpovede a nastúpila opäť do zamestnania, čo jej bolo umožnené a nečakala pasívne na rozhodnutie súdu o neplatnosti výpovede. Žiadala preto zaplatiť žalobkyni titulom náhrady mzdy sumu 7.368,01 eur brutto spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 1.133,54 eur od 24.9.2018 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 1.133,54 eur od 24.10.2018 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 1.133,54 eur od 24.11.2018 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 1.133,54 eur od 24.12.2018 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 1.133,54 eur od 24.01.2019 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 1.133,54 eur od 24.02.2019 do zaplatenia a 5,00 % ročne zo sumy 566,77 eur od 24.03.2019 do zaplatenia, to všetko v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku a nahradiť trovy konania v rozsahu 100 %.

7. Na pojednávaní trvala žalobkyňa na podanom nároku s tým, že by bolo nespravodlivé posudzovať striktne formálne na túto situáciu, lebo žalobkyňa postupovala po celý čas v dobrej viere a je dokázané, že jej vznikla majetková ujma a v tejto veci ide len o posúdenie právneho dôvodu na priznanie náhrady tejto ujmy alebo mzdy. Doplnila, že bolo medzi stranami jedno mimosúdne jednanie pred začatím pojednávania, a to iniciatíva protistrany, ktorá mala záujem na vyporiadaní tejto záležitostí s tým, že obec na rokovaní uznala nárok na náhradu mzdy, bola ochotná vyplatiť žalobkyni tento nárok a na stretnutí sa bavili už iba o výške priemerného zárobku, z ktorého sa bude počítať náhrada mzdy, a preto náhradu mzdy, kedy žalobkyňa sa nie svojím zavinením ocitla v patovej situácii, si uplatňuje nie v zmysle § 79 Zák. práce, ale podľa § 142 ods. 3 Zák. práce, eventuálne podľa § 420 ods. 1 Obč. zákonníka.

8. Právny zástupca žalovaného poukázal na uznesenie odvolacieho súdu, ktorý vyslovil, že ak súd meritórne nerozhodol o neplatnosti skončenia pracovného pomeru, žalobkyňa nemá nárok na náhradu mzdy a pokiaľ ide o majetkovú ujmu, tento nárok neuznávajú. Z uznesenia odvolacieho súdu vyplýva, že pracovný pomer skončil platne, a to uplynutím výpovednej doby, nakoľko súd vo veci meritórne nerozhodol a ak skončil pracovný pomer platne, tak nemohlo dôjsť ani k žiadnej majetkovej škode na strane žalobkyne.

9. Z obsahu žaloby a z pripojených listinných dôkazov, najmä z pracovnej zmluvy, dekrétu o menovaní za riaditeľku Materskej školy X., výpovede danej žalobkyni dňa 14.8.2017, listu žalobkyni zo dňa 18.8.2017, potvrdenia o dočasnej práceneschopnosti žalobkyne, oznámení o zaradení občana do evidencie uchádzačov o zamestnanie od 1.8.2018, výplatných pások žalobkyne za obdobie august a september 2017 a ďalej za obdobie apríl, máj a jún 2017, oznámenia žalobkyne o neakceptovaní skončenia pracovného pomeru a žiadosti o ďalšie zamestnávanie, z odvolania výpovede žalovaného z 12.2.2019 a ostatných listinných dôkazov súd zistil nasledovný skutkový stav: žalobkyňa bola na základe výsledku výberového konania dekrétom zo dňa 11.05.2015 žalovaným menovaná za riaditeľku Materskej školy X. s platnosťou od 1.6.2015 a k uvedenému dňu u nej došlo aj k vzniku pracovného pomeru, o čom bola spísaná Pracovná zmluva na pozíciu riaditeľky materskej školy dňa 29.5.2015. Dňa 15.8.2017 bola žalobkyni doručená Výpoveď z pracovného pomeru, na ktorú žalobkyňa reagovala žiadosťou o ďalšie zamestnávanie, a to listom z 18.8.2017, ako aj listom z 27.8.2018, kedy taktiež žiadala o ďalšie zamestnávanie u žalovaného. Od 1.8.2018 do 14.2.2019 bola žalobkyňa po predchádzajúcej práceneschopnosti, ktorú ukončila k 31.7.2018, evidovaná na úrade práce, a to až do dňa 14.2.2019. Nakoľko dňa 12.2.2019 jej bolo zo strany žalovaného zaslané písomné odvolanie danej výpovede z 14.8.2017 a s týmto odvolaním výpovede žalobkyňa prejavila súhlas, pričom následne bola žalobkyňa po predchádzajúcej konzultácii so žalovaným vyzvaná, aby nastúpila do zamestnania na predchádzajúcu pozíciu, žalobkyňa dňa 15.2.2019 nastúpila u žalovaného na pozíciu riaditeľky Materskej školy v obci X.,

kde pracuje doposiaľ. Nakoľko v časti o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo strany žalovaného zobrala žalobkyňa po odvolaní výpovede podľa svoju žalobu späť, súd v tejto časti o jej nároku nerozhodoval, konanie v tejto časti bolo zastavené a predmetom konania zostal len nárok na náhradu mzdy od 1.8.2018 do 14.2.2019. Žalobkyňa požaduje za obdobie od 1.8.2018 do 14.2.2019, teda odkedy žalobkyňa po ukončenej práceneschopnosti dňa 31.07.2018 (po tom, čo jej bola daná výpoveď z pracovného pomeru) sa zaevidovala dňa 01.08.2018 na úrade práce až do času, kedy jej zamestnávateľ opäť umožnil pokračovať v práci, t. j. dňa 15.2.2019 žalobkyňa nastúpila opäť do práce po skončení práceneschopnosti, spolu so zákonným 5 %-ným ročným úrokom z omeškania a nárok na náhradu trov konania. Žalobkyňa po predošlej komunikácii s bývalým zamestnávateľom špecifikovala priemernú hrubú mzdu za mesiace august 2018 až január 2019, a to na sumu 1.133,54 eur mesačne, a ďalej v mesiaci február do 14.2.2019 v sume 566,77 eur. Osobitným podaním následne v priebehu konania navrhovala, aby súd pripustil zmenu žalobného petitu, kde by zaviazal žalovaného na náhradu mzdy vo vzťahu k žalobkyni v sume 6.838,- eur spolu s 5%-ným ročným úrokom z omeškania, a to od 24.2.2019 až do zaplatenia, a zároveň, aby žalovanú zaviazal na náhradu trov konania v celom rozsahu. Dátum 24.2.2019 na určenie obdobia pre úrok z omeškania určila ako najbližší výplatný termín podľa pracovnej zmluvy po tom, kedy žalobkyni bolo umožnené znovu vykonávať prácu a kedy jej zamestnávateľ opätovne začal prideľovať prácu.

10. Podľa , neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.

11. Podľa , ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.

12. Podľa § 142 ods. 1 Zák. práce, ak zamestnanec nemôže vykonávať prácu pre prechodný nedostatok spôsobený poruchou na strojovom zariadení, v dodávke surovín alebo pohonnej sily, chybnými pracovnými podkladmi alebo inými podobnými prevádzkovými príčinami (prestoj) a nebol po dohode preradený na inú prácu, patrí mu náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku.

13. Podľa § 142 ods. 2 Zák. práce, ak zamestnanec nemohol vykonávať prácu pre nepriaznivé poveternostné vplyvy, poskytne mu zamestnávateľ náhradu mzdy najmenej 50 % jeho priemerného zárobku.

14. Podľa § 142 ods. 3 Zák. práce, ak nemohol zamestnanec vykonávať prácu pre iné prekážky na strane zamestnávateľa, ako sú uvedené v odsekoch 1 a 2, zamestnávateľ mu poskytne náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku.

15. Podľa § 3 ods. 1 Obč. zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

16. Podľa § 420 ods. 1 Obč. zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.

17. Súd opätovne preskúmal podanú žalobu v nadväznosti na záväzný právny názor vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu a dospel k záveru, že žalobe nie je možné vyhovieť a túto zamietol.

18. Žalobkyňa žalobou zo dňa 1.10.2018 žiadala súd o určenie, že skončenie pracovného pomeru medzi žalobkyňou a žalovanou Výpoveďou zo strany žalovanej zo dňa 14.8.2017 je neplatné. Zároveň si uplatnila náhradu mzdy podľa . V priebehu konania zobrala žalobu v časti určenia

neplatnosti skončenia pracovného pomeru späť. V nadväznosti na uvedené súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 18.4.2019 konanie v časti o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru zastavil v prvom výroku rozsudku. Prvý výrok rozsudku súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť dňa 10.5.2019. Po vrátení veci odvolacím súdom súdu I. inštancie na ďalšie konanie žalobkyňa písomným podaním upresnila žalobný petit s odôvodnením, že mení dôvody uplatneného nároku a žiada žalovanú na zaplatenie splatnej náhrady mzdy z titulu neprideľovania práce zo strany zamestnávateľa za obdobie od 1.8.2018 do 14.2.2019. Ďalej uviedla, že ak by súd sa s jej právnym zdôvodnením nároku nestotožnil, žiada, aby vec eventuálne posúdil ako nárok žalobkyne na náhradu škody voči žalovanej v zmysle § 420 ods. 1 Obč. zákonníka a žiadala priznať sumu 7.368,01 eur brutto spolu s príslušenstvom titulom náhrady mzdy.

19. Predmetom konania tak po vrátení vecí súdu I. inštancie zostali nároky žalobkyne po skončení práceneschopnosti do opätovného nástupu do zamestnania. Podľa neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote 2 mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. Otázku platnosti skončenia pracovného pomeru nemôže skúmať iný orgán ako súd. Aj súd nie je oprávnený riešiť túto otázku len ako otázku predbežnú bez toho, aby bola podaná riadna žaloba o neplatnosť skončenia pracovného pomeru pri posudzovaní nárokov z takéhoto ukončenia pracovného pomeru a žalobca musí byť v takomto konaní úspešný, t. j. súd musí neplatnosť skončenia pracovného pomeru svojím výrokom vysloviť. Ako uviedol odvolací súd, len žalobou podľa môže zamestnanec (aj zamestnávateľ) uplatniť na súde neplatnosť právneho úkonu o skončení pracovného pomeru. Je to výlučný spôsob, ktorým sa môže dosiahnuť neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Túto neplatnosť nemožno dosiahnuť ani mimosúdnym rokovaním, či mimosúdnou dohodou zmluvných strán, ktorá by určila neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Ak takáto žaloba nie je na súde podaná, končí sa pracovný pomer podľa právneho úkonu, ktorý nebol napadnutý a o ktorom súd meritórne nerozhodol, že je neplatný, a to aj za situácie, že by takýto právny úkon bol skutočne neplatný. Trvanie zamestnanca na ďalšom zamestnávaní nie je podstatné. Táto žaloba je totiž žalobou o určenie existencie právnej skutočnosti, kde právny záujem sa predpokladá. Pokiaľ takejto žaloby a rozhodnutia v právnej skutočnosti niet, nie je ani dôvod na nároky v súvislosti s určením neplatnosti výpovede. Následne aj otázka zisťovania zárobku (priemerného, či iného) nemá vplyv na rozhodnutie súdu. V prejednávanej veci došlo k účinnému späťvzatiu žaloby, súd konanie v tejto časti v zmysle zastavil. Uvedené má právny následok ten, že nebolo súdom vyslovené, že pracovný pomer sa neplatne skončil a znamená to procesnú situáciu takú, ako keby žaloba o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru nebola podaná a v tom prípade sa pracovný pomer končí podľa toho právneho úkonu, o ktorom súd meritórne nerozhodol, že je neplatný. Vyhodnotenie tejto zásadnej okolnosti malo v danom prípade ten podstatný dosah na nároky žalobkyne na náhradu mzdy, že tieto jej v zmysle súd nemohol priznať.

20. Ak žalobkyňa v priebehu konania zmenila dôvod uplatnenia nároku, a to, že požadovala priznať ten istý nárok na náhradu mzdy s odôvodnením, že sa jedná o nárok uplatnený v zmysle , a to z titulu neprideľovania práce zo strany zamestnávateľa za obdobie od 1.8.2018 do 14.2.2019, a teda z dôvodov, že ide o prekážku v práci na strane zamestnávateľa, lebo žalovaná sama konštatuje, že žalobkyni dala neplatnú výpoveď, a teda žalobkyňa má za to, že pracovný pomer žalobkyne po celú dobu nepretržite trval, tu je potrebné konštatovať, že v zmysle záväzného právneho názoru odvolacieho súdu súd nemohol priznať náhradu mzdy žalobkyni ani s poukazom na Zák. práce, pretože nebolo vyslovené rozsudkom súdu, že pracovný pomer sa neplatne skončil. V danom prípade sa pracovný pomer žalobkyne skončil platne, preto následne za obdobie od 1.8.2018 do 14.2.2019 žalobkyni nevznikol nárok na náhradu mzdy, pretože pracovný pomer s ňou už bol ukončený. Ako uviedol vo svojom vyjadrení žalovaný, je nesporné, že pracovný pomer so žalobkyňou u žalovaného skončil dňa 31.10.2017. Pracovný pomer skončil platne, takže žalobkyni nemohol vzniknúť nárok na náhradu mzdy a ani nárok na náhradu škody, keďže jej nevznikla žiadna škoda, ako si ju následne uplatňovala žalobkyňa v zmysle . Predpokladom na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody je preukázanie porušenia právnej povinnosti, vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi konaním alebo opomenutím a následkom (vzniknutou škodou), čo žalobkyňa nepreukázala.

21. V tejto súvislosti súd nevyhovel žalobkyni ani čo sa týka jej procesného návrhu na pripustenie zmeny žaloby v priebehu konania a v zmysle a súd túto zmenu nepripustil v zmysle ,

nakoľko výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenej žalobe, a to najmä z toho dôvodu, že uvedené konanie sa netýkalo nároku na náhradu mzdy z dôvodu prekážok v práci na strane zamestnávateľa a tieto v danom prípade pri takomto skutkovom stave ani nemohli vzniknúť.

22. Súd zároveň nemohol priznať uplatnený nárok na náhradu mzdy žalobkyni ani titulom ustanovenia § 420 ods. 1 Obč. zákonníka z dôvodu, že žalobkyni vznikla škoda (majetková ujma), a to už či s poukazom na mimosúdne jednanie so žalovaným a následné zobratie žaloby späť žalobkyňou, pretože žalobkyni súd náhradu mzdy nemohol priznať podľa ustanovení o náhrade škody. V danom prípade sa jednalo o pracovnoprávny spor a súd mohol aplikovať len ustanovenia o náhrade mzdy, predmetom konania nebol nárok na náhradu škody.

23. Ak právny zástupca žalovaného v písomnom podaní zo dňa 30.4.2021 (č.l. 157 spisu) poukázal aj na tú skutočnosť, že ak bola žalobkyni daná výpoveď 14.8.2017 (doručená 15.8.2017) a v zmysle dvojmesačná prekluzívna lehota, v ktorej sa žalobkyňa mohla domôcť určenia neplatnosti skončenia jej pracovného pomeru, začala plynúť 1.11.2017 a uplynula 31.12.2017 a v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že žalobkyňa sa počas plynutia výpovednej doby stala dočasne práceneschopnou, bola z hľadiska plynutia tejto prekluzívnej lehoty táto skutočnosť irelevantná. Preto poukázal na to, že žalobkyňa podala žalobu na súde dňa 29.9.2018, teda po uplynutí uvedenej prekluzívnej lehoty (s poukazom na rozsudok NS SR č. 1 V Cdo/2/2019 zo dňa 26.1.2021), a teda nesúhlasil s tvrdením žalobkyne, že z iniciatívy žalovaného zobrala žalobu späť, lebo žaloba nebola podaná včas. Súd poukazuje na správnosť tvrdenia žalovaného ohľadne uplynutia prekluzívnej lehoty na podanie žaloby v zmysle Zák. práce, keď podľa obsahu spisu je zrejmé, že výpoveď bola žalobkyni doručená 15.8.2017 a prekluzívna lehota začala žalobkyni plynúť dňa 1.11.2017 a uplynula dňom 31.12.2017. Ak žalobkyňa podala žalobu na súde dňa 1.10.2018, podala túto žalobu po uplynutí prekluzívnej lehoty, nakoľko na jej plynutie nemala vplyv práceneschopnosť žalobkyne v dobe od 9.10.2017 do 31.7.2018. Žaloba preto nebola podaná včas a aj z toho dôvodu ju bolo potrebné zamietnuť.

24. Ak poukazovala žalobkyňa na priznanie náhrady mzdy s poukazom na okolnosti tohto prípadu z hľadiska dobrých mravov, keďže konanie žalovaného jednoznačne vníma ako v rozpore s dobrými mravmi a v tejto súvislosti žiadala priznať náhradu mzdy podľa § 3 ods. 1 Obč. zák., súd ani v tejto časti nemohol žalobkyni náhradu mzdy priznať s poukazom na rozpor s dobrými mravmi u žalovaného, keďže je výlučne na vôli žalobkyne, či v priebehu konania zoberie žalobu späť, alebo zvolí iný procesný postup. V danom prípade § 3 ods. 1 Obč. zákonníka nenahrádza ust. § 79 ods. 1 Zák. práce ani ust. § 142 ods. 3 Zák. práce.

25. O trovách konania súd rozhodol podľa tak, že náhradu trov konania sporovým stranám nepriznal, keď vo veci súd videl dôvody hodné osobitného zreteľa, najmä v priebehu konania po podaní žaloby a v procesných úkonoch sporových strán, keď v priebehu konania v dôsledku mimosúdnych rokovaní žalobkyňa zobrala dôvodne podanú žalobu späť v časti určovacieho výroku o neplatnosti skončenia pracovného pomeru. To však malo za následok platné skončenie pracovného pomeru a následne právny dôsledok nepriznania náhrady mzdy. Vzhľadom na to, že prebiehali počas konania medzi sporovými stranami mimosúdne rokovania ohľadne možného priznania náhrady mzdy (ako je uvedená aj v zápisnici z pojednávania na č.l. 133 spisu), avšak uvedené sa nepremietlo do rozsudku, ktorým by súd vyhovel žalobe, keďže nebolo právoplatným rozsudkom súdu vyslovené, že pracovný pomer skončil neplatne. Z konania však vyplýva, že neskôr (dňa 14.2.2019) žalobkyňa nastúpila opäť do zamestnania a naďalej pracovala u žalovaného a žalovaný jej chcel vyplatiť náhradu mzdy, avšak počas konania odkazoval na to, že bude akceptovať len rozsudok súdu vo veci. Rozsudkom však súd náhradu mzdy vo veci priznať nemohol vzhľadom na skutočnosti už vyššie uvedené. Z vyššie uvedeného by nebolo spravodlivé aj v prípade neúspechu žaloby zaviazať žalobkyňu na náhradu trov konania úspešnému žalovanému. Preto náhradu trov konania súd sporovým stranám nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní od doručenia rozsudku cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove v troch vyhotoveniach. V odvolaní sa popri všeobecných náležistostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a)neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu vyššie uvedenú, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Ak povinnosť uvedená vo výrokovej časti tohoto rozsudku nebude plnená dobrovoľne, môže oprávnený podať návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona (Exekučný poriadok.