Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Tost/25/2014

N a j v y š š í s ú d

Slovenskej republiky

U Z N E S E N IE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu

JUDr. Martina Piovartsyho a sudcov JUDr. Emila Bdžocha a JUDr. Richarda Bureša

na neverejnom zasadnutí 15. júla 2014 o sťažnosti odsúdeného I. M. proti uzneseniu

Krajského súdu v Košiciach z 25. júna 2014, sp. zn. , takto

rozhodol:

Podľa sťažnosť odsúdeného I. M. sa z a m i e t a.

O d ô v o d n e n i e

Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 19. októbra 2001, sp. zn. , bol I.

M. uznaný za vinného zo spáchania trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1, ods. 2 písm. b/

Tr. zák. ako obzvlášť nebezpečný recidivista podľa § 41 ods. 1 Tr. zák. (účinného

do 31. decembra 2005) na tom skutkovom základe, že

dňa 1. marca 2001 v čase okolo 14.30 hod. do skorých ranných hodín okolo 14.30 hod.

dňa 2. marca 2001, teda asi po dobu 12 hodín nepretržite vo svojom dome v D. na ulici S.

č. X., okres R., pod vplyvom alkoholu, v úmysle usmrtiť, fyzicky napádal svoju manželku

A. M. tak, že ju rukami bil po celom tele, udieral ju päsťami do hlavy a celého tela, bil ju

viackrát po celom tele i hlave stoličkou, ktorá sa od veľkej intenzity úderov rozlomila, bil ju

klepáčikom na mäso do hlavy a po rukách, kopal ju do hlavy a celého tela, chytil ju za vlasy

a viackrát jej väčšou prudkosťou búchal hlavu o stenu, hádzal a sácal ju o steny, nábytok

a na zem, skákal nohami po jej tele, hrudníku a hlave, čím jej spôsobil mnohopočetné

zranenia kože, podkožia, pľúc, pečene, obličiek a ďalších vnútorných orgánov, zlomeniny

rebier spojené s roztrhnutím pohrudnice, opuch mozgu ťažkého stupňa a ďalšie množstvo

2

zranení spojených s krvácaním do telových dutín a navonok, ktorým poškodená A. M.

podľahla dňa 2. marca 2001 okolo 11.00 hod.,

a to aj napriek tomu, že právoplatným rozsudkom Okresného súdu v R., sp. zn.

, z 8. novembra 1995 bol uznaný vinným z trestného činu ublíženia na zdraví

podľa § 222 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. na tom skutkovom základe, že dňa 22. decembra 1994

v skorých ranných hodinách v D., okres R., na ulici T. č. X. v kuchyni svojho rodinného

domu pod vplyvom alkoholických nápojov bil svojho maloletého syna L. M., nar. X. tak,

že ho bil päsťami a kopal po celom tele a hlave, hodil o stenu, čím mu spôsobil rozsiahle

kožné odreniny a krvné podliatiny, tržnozmliaždené rany na hlave, trupe a končatinách

s vnútrolebečným krvácaním a roztrhnutie a pomliaždenie na bránicovej ploche medzi

pravým a ľavým lalokom, zakrvácanie brušnej dutiny, prekrvácanie bránice vľavo, mäkkých

tkanív v okolí podžalúdkovej žľazy, obličiek, okružia tenkého a úponu hrubého čreva,

následkom ktorých poranení maloletý L. M. dňa 22. decembra 1994 v poludňajších hodinách

zomrel a odsúdený k trestu odňatia slobody v trvaní 7 rokov nepodmienečne, ktorý vykonával

do 3. decembra 1999.

Krajský súd za to I. M. uložil podľa § 219 ods. 2, § 29 ods. 2 a § 42 ods. 1 Tr. zák.

výnimočný trest odňatia slobody na 22 (dvadsaťdva) rokov, pre výkon ktorého

ho zaradil podľa § 39a ods. 2 písm. c/ Tr. zák. do tretej nápravnovýchovnej skupiny.

Podľa v znení neskorších predpisov

bola mu uložená povinnosť nahradiť poškodenej strane – V., pobočka R. spôsobenú škodu

vo výške 3 207 Sk.

Podľa poškodenú Ž. M. s nárokom na náhradu škody odkázal súd

na konanie o veciach občianskoprávnych.

Na podklade odvolania I. M. proti rozsudku súdu prvého stupňa Najvyšší súd

Slovenskej republiky rozsudkom zo 13. februára 2002, sp. zn. , podľa § 258

ods. 1 písm. b/ napadnutý rozsudok zrušil a na základe uznal I.

3

M. z trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. spáchaného obzvlášť

nebezpečným recidivistom podľa § 41 ods. 1 Tr. zák. na tom skutkovom základe, že

dňa 1. marca 2001 v čase okolo 14.30 hod. do skorých ranných hodín okolo 4.30 hod

dňa 2. marca 2001, opakovane vo svojom dome v D., na ulici S. č. X., okres R., pod vplyvom

alkoholu, v úmysle usmrtiť, fyzicky napádal svoju manželku A. M. tak, že ju rukami bil

po celom tele, udieral ju päsťami do hlavy a celého tela, bil ju viackrát po celom tele i hlave

stoličkou, ktorá sa od veľkej intenzity úderov rozlomila, bil ju klepáčikom na mäso do hlavy

a po rukách, kopal ju do hlavy a celého tela, chytil ju za vlasy a viackrát jej väčšou

prudkosťou búchal hlavu stenu, hádzal a sácal ju o steny, nábytok a na zem, skákal nohami

po jej tele, hrudníku a hlave, čím jej spôsobil mnohopočetné zranenia kože, podkožia, pľúc,

pečene, obličiek a ďalších vnútorných orgánov, zlomeniny rebier spojené s roztrhnutím

pohrudnice, opuch mozgu ťažkého stupňa a ďalšie množstvo zranení spojených s krvácaním

do telových dutín a navonok, ktorým poškodená A. M. podľahla dňa 2. marca 2001 okolo

11.00 hod.,

a to aj napriek tomu, že právoplatným rozsudkom Okresného súdu v R., sp. zn.

, z 8. novembra 1995 bol uznaný vinným z trestného činu ublíženia na zdraví

podľa § 222 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. na tom skutkovom základe, že dňa 22. decembra 1994

v skorých ranných hodinách v D., okres R., na ulici T. č. X. v kuchyni svojho rodinného

domu pod vplyvom alkoholických nápojov bil svojho maloletého syna L. M., nar. X. tak,

že ho bil päsťami a kopal po celom tele a hlave, hodil o stenu, čím mu spôsobil rozsiahle

kožné odreniny a krvné podliatiny, tržnozmliaždené rany na hlave, trupe a končatinách

s vnútrolebečným krvácaním a roztrhnutie a pomliaždenie pečene na bránicovej ploche medzi

pravým a ľavým lalokom, zakrvácanie brušnej dutiny, prekrvácanie bránice vľavo, mäkkých

tkanív v okolí podžalúdkovej žľazy, obličiek, okružia tenkého a úponu hrubého čreva,

následkom ktorých poranení maloletý L. M. dňa 22. decembra 1994 v poludňajších hodinách

zomrel, a odsúdený k trestu odňatia slobody v trvaní sedem rokov nepodmienečne, ktorý

vykonával do 3. decembra 1999.

Za to mu podľa § 219 ods. 2, § 29 ods. 2, § 42 ods. 1 Tr. zák. uložil výnimočný trest

odňatia slobody vo výmere 22 (dvadsaťdva) rokov.

4

Podľa § 39a ods. 2 písm. c/ Tr. zák. na výkon uloženého trestu odňatia slobody I. M.

zaradil do III. (tretej) nápravnovýchovnej skupiny.

Podľa súd mu súd uložil, aby nahradil poškodenej V., pobočka

R., škodu vo výške 3 207 Sk.

Podľa súd poškodenú Ž. M., nar. X., bytom D., ul. S. č. X.

s nárokom na náhradu škody odkázal na konanie o veciach občianskoprávnych.

Odsúdený podal 24. apríla 2014 návrh na obnovu konania, o ktorom Krajský súd

v Košiciach rozhodol uznesením z 25. júna 2014, sp. zn. tak, že ho podľa § 399

ods. 2 ako nedôvodný zamietol.

Proti tomuto uzneseniu súdu prvého stupňa podal odsúdený I. M.

do zápisnice o verejnom zasadnutí sťažnosť, ktorú odôvodnil aj písomne podaním došlým

Krajskému súdu v Košiciach 2. júla 2014.

V sťažnosti poukázal na to, že krajský súd pri rozhodovaní o návrhu na povolenie

obnovy konania neprihliadol na skutočnosť, že aj keď sa v čase jeho právoplatného odsúdenia

tzv. asperačná zásada v nenachádzala, bol odsúdený ako obzvlášť

nebezpečný recidivista, v dôsledku čoho mu bola zvýšená trestná sadzba o jednu tretinu.

V ďalšej časti odôvodnenia sťažnosti namietol nesprávnu aplikáciu ustanovenia § 41 ods. 1

Tr. zák. (ukladanie trestu odňatia slobody obzvlášť nebezpečnému recidivistovi) a zvýšenie

hornej hranice trestnej sadzby ustanovenej v u obzvlášť nebezpečného

recidivistu o jednu tretinu a jej ukladanie v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby

odňatia slobody. Následne sa zaoberal právnym posúdením svojho konania, ktoré je podľa

jeho názoru pre absenciu úmyslu spáchať trestný čin vraždy nesprávne a uložený trest označil

za neprimerane prísny.

Na podklade podanej sťažnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky v zmysle § 192

ods. 1 preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia a konanie, ktoré mu

predchádzalo a zistil, že sťažnosť odsúdeného I. M. nie je dôvodná.

5

Z ustanovenia vyplýva, že obnova konania, ktoré sa skončilo

právoplatným rozsudkom, sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr

neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr

známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený

trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený

druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie

od potrestania alebo upustenie od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere

k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom

trestu.

Pri posudzovaní, či sú splnené podmienky obnovy konania v zmysle citovaného

ustanovenia, súd hodnotí návrh najskôr z hľadiska, či sú v ňom uvádzané také skutočnosti

alebo dôkazy, ktoré neboli skôr, teda v pôvodnom konaní alebo v konaní o predchádzajúcich

návrhoch na povolenie obnovy konania známe. Až po zistení, že ide o takéto skutočnosti

alebo dôkazy, prichádza do úvahy hodnotenie v tom smere, či by tieto skutočnosti

alebo dôkazy mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami alebo dôkazmi známymi

už skôr viesť k inému rozhodnutiu, ako je pôvodný právoplatný rozsudok.

Skutočnosťou súdu skôr neznámou sa rozumie objektívne existujúci jav, ktorý nie je

v tej istej veci dôkazom, ale ktorý môže mať vplyv za zistenie skutkového stavu veci v zmysle

, pričom novú skutočnosť je potrebné v konaní o obnove preukázať

dôkazmi.

Novým dôkazom je dôkaz, ktorý nebol v pôvodnom konaní obsiahnutý v spise,

uplatnený niektorou procesnou stranou alebo vykonaný. Dôkazom skôr neznámym môže byť

predovšetkým nový dôkaz alebo dôkaz síce už v pôvodnom konaní vykonaný, avšak nového

obsahu (o podstatných okolnostiach obsahovo zmenená, prípadne doplnená výpoveď svedka,

ktorý v pôvodnom konaní už vypovedal), pričom v prípade dôkazu v pôvodnom konaní

už vykonaného musia byť hodnotené aj dôvody alebo okolnosti, ktoré viedli k obsahovej

zmene dôkazu.

6

Z uvedeného vyplýva, že dôvodom obnovy konania podľa

nemôže byť každá nová skutočnosť alebo každý nový dôkaz, ale len skutočnosti a dôkazy

určitým spôsobom kvalifikované, t.j. také dôkazy, ktoré by samy osebe alebo v spojení

so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi mohli odôvodniť iné rozhodnutie o otázkach

uvedených v citovanom zákonnom ustanovení. Súd rozhodujúci o návrhu na povolenie

obnovy konania je preto povinný hodnotiť dôkazy, význam novej tvrdenej skutočnosti alebo

nového navrhnutého dôkazu vo vzťahu ku skutočnostiam a dôkazom vykonaným v pôvodnom

konaní a až na základe takéhoto postupu môže dospieť k odôvodnenému záveru, či ide o také

kvalifikované skutočnosti a dôkazy, ktoré by mohli viesť k inému rozhodnutiu

ako je pôvodný právoplatný rozsudok.

V tejto súvislosti treba uviesť, že v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania

zákon nedáva súdu možnosť preskúmavať správnosť skutkových právnych záverov

pôvodného odsudzujúceho rozhodnutia. Takéto konanie sa obmedzuje len na riešenie otázky,

či vyšli najavo skutočnosti alebo dôkazy takého charakteru, aký predpokladá ustanovenie

vo vzťahu k výrokom, ktorých sa obnova môže týkať.

V posudzovanej veci správne v súlade s jej stavom a zákonom postupoval krajský súd,

keď dospel k záveru, že neboli splnené zákonné podmienky na povolenie

obnovy konania.

V odôvodnení napadnutého uznesenia sa veľmi podrobne zaoberal všetkými

tvrdeniami obsiahnutými v písomnom podaní odsúdeného i jeho vyjadrením na verejnom

zasadnutí krajského súdu a vyvodil z nich správne právne závery, preto Najvyšší súd

Slovenskej republiky v celom rozsahu odkazuje na odôvodnenie uvedeného uznesenia, ktoré

si osvojuje (strana 3 napadnutého uznesenia).

Aj najvyšší súd zdôrazňuje, že asperačná zásada pri ukladaní trestu sa prvý krát stala

súčasťou od 1. septembra 2003 (), teda

po právoplatnom odsúdení I. M. (13. februára 2002). Je preto nepochybné, že nemohla byť

a ani nebola použitá pri ukladaní trestu odsúdenému I. M. a z toho dôvodu jeho návrh

7

na povolenie obnovy konania s poukazom na ním uvádzaný nález Ústavného súdu Slovenskej

republiky v posudzovanom prípade nebol dôvodný.

Za toho stavu Najvyšší súd Slovenskej republiky sťažnosť odsúdeného

I. M. ako nedôvodnú zamietol.

Poučenie : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.

V Bratislave 15. júla 2014

JUDr. Martin P i o v a r t s y , v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Anna Halászová