Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
ddb/395022.0c8491.pdf
PDF · 147.42 KB
No categories available
1Tost/26/2014
N a j v y š š í s ú d 1 Tost 26/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Gabriely Šimonovej a sudcov JUDr. Pavla Farkaša a JUDr. Pavla Polku
na neverejnom zasadnutí konanom dňa 16. júla 2014 v trestnej veci obžalovaného R. Š.
a spol., pre obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1
k § 144 ods. 1, ods. 2 písm. e/, písm. f/, ods. 3 písm. b/ Tr. zák. a iné, o sťažnosti prokurátora
Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky proti uzneseniu
Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica, sp. zn. BB-4T 15/2014,
z 3. júla 2014 takto
rozhodol:
I. Podľa § 194 ods. 1 písm. a/ Tr. por. uznesenie Špecializovaného trestného súdu,
pracovisko Banská Bystrica, sp. zn. BB-4T 15/2014, z 3. júla 2014 sa z r u š u j e.
II. Podľa § 79 ods. 3 Tr. por. žiadosť obžalovaného R. Z., nar. X., o prepustenie
z väzby sa z a m i e t a, s tým, že dôvody väzby trvajú naďalej podľa § 71 ods. 1 písm. c/
III. Väzba obžalovaného R. Z. dohľadom probačného a mediačného úradníka
podľa § 80 ods. 1 písm. c/ Tr. por. sa n e n a h r á d z a.
O d ô v o d n e n i e
Uznesením Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica, sp. zn.
BB-4T 15/2014, z 3. júla 2014 bol podľa § 79 ods. 3 Tr. por. obžalovaný R. Z. prepustený
z väzby na slobodu. Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že obžalovaný R. Z. dňa 3. júla 2014
prostredníctvom obhajcu podal žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu s tým, že sú tu nové
dôvody na prepustenie z väzby. Poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
II.ÚS 55/98, pričom v pribiehajúcom trestnom konaní z vykonaného dokazovania vyplýva,
že okrem výpovede svedka N., ktorý nepriamo označuje obžalovaného ako šoféra
motorového vozidla, nebol vykonaný a nie je navrhnutý ani žiadny ďalší dôkaz, ktorý
by mohol priamo či nepriamo potvrdiť jeho výpoveď. Zároveň došlo k výpovedi
obžalovaného Š., ktorý obžalovaného Z. vyviňuje a k výpovedi obžalovaného D., ktorý
rovnako vyviňuje obžalovaného Z. zo spáchania skutku. Dôvody väzby tak, ako boli ustálené
u obžalovaného Z., pominuli, nikdy sa nechoval kolúzne a ani nemal reálnu možnosť ani
dôvod niekoho ovplyvňovať a je bezúhonný. Ďalšie konanie, ktoré je proti nemu vedené
na Okresnom súde Trnava, prebieha už približne 7 rokov a v tej dobe sa nedopustil žiadneho
ďalšieho činu. Riadne sa obžalovaný dostavoval a platí princíp prezumpcie neviny. Prokurátor
navrhol žiadosť obžalovaného Z. o prepustenie z väzby na slobodu zamietnuť. Súd prvého
stupňa dospel k záveru, že žiadosť obžalovaného R. Z. je dôvodná. V rámci hlavného
pojednávania bola vykonaná väčšia časť dokazovania výpoveďami svedkov, ktorých mohol
kolúzne ovplyvňovať a ďalšie dokazovanie, ktoré bude na hlavnom pojednávaní vykonané,
nie je takého charakteru, ktoré by odôvodňovalo obavu z možného ovplyvňovania. Dôvody
kolúznej väzby teda pominuli. S poukazom na to, že obžalovaný je vo väzbe
od 2. augusta 2013, ako aj na dôkaznú situáciu, ktorá bola zistená na hlavnom pojednávaní,
došlo k zoslabeniu dôvodov preventívnej väzby až do takej miery, že súd prvého stupňa môže
dospieť k záveru, že aj dôvody preventívnej väzby u obžalovaného pominuli.
Uznesenie súdu prvého stupňa bolo vyhlásené na hlavnom pojednávaní dňa
3. júla 2014 a po jeho vyhlásení do zápisnice o hlavnom pojednávaní prokurátor Úradu
špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky podal sťažnosť, ktorú
odôvodnil písomným podaním zo 7. júla 2014. V písomných dôvodoch sťažnosti prokurátor
podrobne rozoberá doteraz vykonané dokazovanie a dochádza k záveru, že nedošlo
k zoslabeniu dôvodnosti podozrenia zo spáchania trestnej činnosti, ktorej sa mal dopustiť
obžalovaný R. Z.. Svedok F. N. aj na hlavnom pojednávaní stále usvedčuje uvedeného
obžalovaného, pričom jasne vypovedal, že obžalovaný R. Š. mu povedal, že bude pokračovať
v konaní smerujúcom k usmrteniu poškodeného M. Š. práve s obžalovaným R. Z..
V súvislosti s existenciou dôvodnosti trvania takzvanej kolúznej väzby podľa § 71 ods. 1
písm. b/ Tr. por. prokurátor poukazuje na kolúzne správanie sa obžalovaného, ktoré bolo
podkladom pre existenciu kolúznej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b/ Tr. por. od samého
začiatku obmedzenia osobnej slobody obžalovaného R. Z., pričom tento dôvod väzby
akceptovali súdy v podstate až do 3. júla 2014. V súvislosti s existenciou trvania takzvanej
preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. prokurátor tvrdí, že v prípade
prepustenia obžalovaného R. Z. na slobodu, existuje obava z dokonania skutku, keďže všetky
ostatné osoby, ktoré sa mali podieľať na skutku, sú v súčasnosti buď vo výkone trestu odňatia
alebo vo väzbe v inej trestnej veci. V prílohe k sťažnosti pripojil kópiu uznesenia o vznesení
obvinenia podľa § 206 ods. 1 Tr. por., ČVS: PPZ-185/NKA-PZ-BA-2014, zo dňa
3. júna 2014, ktorým boli obvinení M. K. - ako objednávateľ a M. B. pre pokus obzvlášť
závažného zločinu úkladnej vraždy, pričom objektom konania páchateľov mal byť M. Š..
Prokurátor navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 194 ods. 1 písm. a/
Tr. por. zrušil napadnuté uznesenie a aby rozhodol vo veci sám tak, že podľa § 79 ods. 3
Tr. por. zamietne žiadosť obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu s tým, že naďalej
trvajú dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b/, písm. c/ Tr. por. Poukázal zároveň na to,
že v predmetnej veci u obžalovaného R. Z. nie sú ani žiadne výnimočné okolnosti prípadu
v zmysle § 80 ods. 2 Tr. por., aby bola jeho väzba nahradená dohľadom probačného
a mediačného úradníka podľa § 80 ods. 1 písm. c/ Tr. por.
K dôvodom sťažnosti prokurátora sa vyjadril obžalovaný R. Z. prostredníctvom
obhajcu písomným podaním zo 14. júla 2014. V písomnom podaní, po konštatovaní
základných faktov v prebiehajúcom trestnom konaní, rozoberá výsledky dokazovania, ktoré
bolo vykonané na hlavnom pojednávaní v termíne od 1. júla 2014 do 3. júla 2014 na súde
prvého stupňa a opakuje a rozširuje svoju argumentáciu, na ktorej založil žiadosť
o prepustenie z väzby tak vo vzťahu k dôvodnosti tzv. kolúznej väzby ako i k dôvodnosti
preventívnej väzby. Obžalovaný R. Z. v písomnom podaní navrhol, aby Najvyšší súd
Slovenskej republiky po oboznámení sa so spisovým materiálom sťažnosť prokurátora
ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por.
Podľa § 192 ods. 1 Tr. por. pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán
správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť a konanie
predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako nadriadený orgán, v súlade s ustanovením
§ 192 ods. 1 Tr. por., v ktorom je vyjadrený obmedzený revízny princíp, potom
ako nezamietol sťažnosť z dôvodov § 193 ods. 1 písm. a/ alebo písm. b/ Tr. por., na základe
sťažnosti preskúmal napadnuté výroky uznesenia, a to zo všetkých hľadísk, bez ohľadu na to,
či tieto hľadiská sú alebo nie sú v sťažnosti uvedené, a jednak správnosť postupu konania,
ktoré napadnutým výrokom predchádzalo, a to z hľadiska všetkých chýb, ktoré by mohli
spôsobiť nesprávnosť napadnutých výrokov uznesenia. Pri plnení revízneho princípu preveril
z právnej stránky, či v celom konaní, v priebehu ktorého sa vytvárali podklady pre napadnuté
uznesenie, nedošlo k porušeniu Trestného zákona, Trestného poriadku alebo iných mimo
trestných právnych predpisov, ktoré sú súčasťou právneho poriadku, lebo právo nemôže byť
založené na nepráve.
Sťažnosť prokurátora proti uzneseniu súdu prvého stupňa bola podaná v súlade
s ustanovením § 83 Trestného poriadku, § 185 ods. 1 Trestného poriadku, § 186 ods. 1
Trestného poriadku. Zároveň, túto, prokurátor v súlade s § 189 ods. 3 Trestného poriadku
odôvodnil.
Najvyšší súd sa nestotožnil s napadnutým výrokom uznesenia súdu prvého stupňa,
ktorý považuje za neudržateľný a s poukazom na povahu veci sám o väzbe obžalovaného
R. Z. rozhodol.
Z vyšetrovacieho a súdneho spisu vyplýva nasledovná základná faktografia
v prebiehajúcej trestnej veci obžalovaného R. Š. a spol.
Vyšetrovateľ Národnej kriminálnej agentúry, Národnej protizločineckej
jednotky, Prezídia Policajného zboru uznesením zo dňa 30. júla 2013,
ČVS : PPZ-644/NKA-PZ-BA-2013, vzniesol R. Z. (a iným osobám) obvinenie za obzvlášť
závažný zločin úkladnej vraždy v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona k § 144
ods. 1, ods. 2 písm. f/ Trestného zákona spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20
Trestného zákona na tom skutkovom základe, že
L. B. ako hierarchicky najvyššie postavená osoba v jednej časti zločineckej skupiny,
ktorej členovia sa označujú ako „S.“, na základe objednávky od doposiaľ nezistenej osoby
zadal s prísľubom finančnej odmeny v bližšie nezistený deň začiatkom roka 2010, na bližšie
nezistenom mieste, R. Š., ako nižšie postavenému členovi zločineckej skupiny, usmrtenie
M. Š., nar. X., kde R. Š. následne oslovil R. Z. a spolu s vopred uváženou pohnútkou
pripravili usmrtenie M. Š. a to tak, že dňa 2. marca 2011, v čase okolo 09.20 hod., potom,
ako sa M. Š. zohol na zadné sedadlo osobného motorového vozidla Hyundai Santa Fe
EČV: D. stojaceho v areáli čerpacej stanice B. na H. ulici v R., sa kuklou zamaskovaný R. Š.
pokúsil cez stiahnuté zadné okno za sedadlom spolujazdca osobného motorového vozidla
značky Škoda Octavia čiernej farby s nezisteným EČV stojaceho na H. ulici v R. najmenej
jedenkrát vystreliť na M. Š. z bližšie nezistenej strelnej zbrane s namontovaným tlmičom,
avšak k výstrelu a zraneniu M. Š. nedošlo, pričom následne R. Š. spolu s R. Z., ktorý riadil
osobné motorové vozidlo Škoda Octavia čiernej farby s nezisteným EČV, v ktorom
sa nachádzal R. Š., z miesta činu ušli.
Prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky
dňa 25. apríla 2014 pod č. VII/2Gv 117/13/1000-143, podal obžalobu okrem iných
na R. Z. pre obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1
Trestného zákona k § 144 ods. 1, ods. 2 písm. f/ Trestného zákona spáchaného formou
spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona na tom skutkovom základe v bode 1/, že
M. K. ako člen zločineckej skupiny, ktorej členovia sa označujú ako „S.“ a pôsobiaci
priamo pod hierarchicky najvyššie postaveným členom celej zločineckej skupiny s prezývkou
„K.“, požiadal na bližšie nezistenom mieste a v bližšie nezistený deň pravdepodobne
začiatkom roku 2010 L. B., ako hierarchicky najvyššie postavenú osobu v jednej časti, tej istej
zločineckej skupiny „S.“, o zabezpečenie vykonania únosu M. Š., nar. X., prostredníctvom
L. B. podriadených, nižšie postavených členov zločineckej skupiny „S.“, za čo sľúbil odmenu
15 000 €, kde následne M. K. v bližšie nezistený deň roka 2010 pred dňom 25. júla 2010
pravdepodobne v priestoroch F. na M. č. X. v B. oslovil L. B. s tým, že zmenil objednávku
z únosu na usmrtenie M. Š. a zvýšil odmenu na sumu 35 000 €, na čo L. B. zadal uvedenú
objednávku na usmrtenie M. Š. s prísľubom uvedenej finančnej odmeny na bližšie nezistenom
mieste R. Š., ako nižšie postavenému členovi zločineckej skupiny „S.“, pričom M. K. okrem
informácií o osobe M. Š. poskytol na vykonanie skutku aj zálohu vo výške 5 000 €, ktorú
odovzdal L. B. v bližšie nezistený deň roka 2010 pred dňom 25. júla 2010 pravdepodobne
v priestoroch F. na M. č. X. v B. a L. B. ju následne odovzdal R. Š., ktorý oslovil
aj R. Z. a spolu pripravili usmrtenie M. Š. a to tak, že dňa 2. marca 2011 v čase okolo
09.20 hod. potom, ako sa M. Š. zohol nad zadné sedadlo osobného motorového vozidla
Hyundai Santa Fe EČV: D. stojaceho v areáli čerpacej stanice B. na H. ulici v R., sa kuklou
zamaskovaný R. Š. pokúsil cez stiahnuté zadné okno za sedadlom spolujazdca osobného
motorového vozidla zn. Škoda Octavia čiernej farby s nezisteným EČV stojaceho na H. ulici
v R. najmenej jedenkrát vystreliť na M. Š. z bližšie nezistenej strelnej zbrane
s namontovaným tlmičom, avšak k výstrelu a zraneniu M. Š. nedošlo, pričom následne R. Š.
spolu s R. Z., ktorý riadil osobné motorové vozidlo Škoda Octavia čiernej farby s nezisteným
EČV, v ktorom sa nachádzal R. Š., z miesta činu ušli.
Súd prvého stupňa vykonal v trestnej veci obžalovaného R. Z. a spol. hlavné
pojednávanie v dňoch 1. marca 2014 až 3. júla 2014, pričom hlavné pojednávanie
je aktuálne odročené na 31. júla 2014. Z obsahu zápisníc ohľadom pojednávaní vyplýva,
že súd prvého stupňa vykonal doteraz prevažujúcu väčšinu dôkazov a na hlavné
pojednávanie dňa 31. júla 2014, je okrem strán konania predvolaný znalec PhDr. M. a svedok
- poškodený M. K..
Uznesením sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu Pezinok,
pracovisko Banská Bystrica, sp. zn. Tp 61/2013, z 2. augusta 2013 v spojení s uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1 Tost 25/2013, z 13. augusta 2013
bol obžalovaný R. Z. vzatý do väzby z dôvodov § 71 ods. 1 písm. b/, písm. c/ Tr. por. s tým,
že lehota väzby začala obžalovanému plynúť od 31. júla 2013 o 11.15 h.
Uznesením sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu, pracovisko
Banská Bystrica, sp. zn. Tp 61/2013, z 12. februára 2014 v spojení s uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1 Tost 5/2014, zo dňa 18. februára 2014 bola
obžalovanému R. Z. predĺžená lehota väzby do 31. mája 2014 a jeho väzba nebola nahradená
dohľadom probačného a mediačného úradníka.
Uznesením Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica, zo dňa
5. mája 2014, sp. zn. BB-4T 15/2014, v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. 2 Tost 17/2014, zo dňa 12. mája 2014 bola zamietnutá žiadosť
obžalovaného R. Z. o prepustenie z väzby na slobodu a zároveň jeho väzba nebola nahradená
dohľadom probačného a mediačného úradníka.
Uznesením Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica,
sp. zn. BB-4T 15/2014, z 9. júna 2014 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. 3 Tost 24/2014, z 19. júna 2014 bola zamietnutá žiadosť obžalovaného
R. Z. o prepustene z väzby na slobodu a jeho väzba nebola nahradená dohľadom probačného
a mediačného úradníka.
Podľa § 79 ods. 3 Tr. por. obvinený má právo kedykoľvek žiadať o prepustenie
na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie, predloží
ju bez meškania so svojím stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi pre prípravné
konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu. O takej žiadosti sa musí bez meškania
rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie iné dôvody,
opakovať až po uplynutí tridsiatich dní odo dňa, keď rozhodnutie o jeho predchádzajúcej
žiadosti nadobudlo právoplatnosť.
Obžalovaný R. Z. podal novú žiadosť o prepustenie z väzby dňa 3. júla 2014,
teda pred uplynutím 30-dňovej lehoty po právoplatnosti uznesenia, ktorým bola jeho
predchádzajúca žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu zamietnutá.
Najvyšší súd preskúmal obsah žiadosti obžalobného R. Z. o prepustenie z väzby
na slobodu, ktorá bola doručená súdu prvého stupňa 4. júna 2014 (č.l. 3973-3977) a obsah
žiadosti z 3. júla 2014, ktorú obžalovaný R. Z. predniesol na hlavnom pojednávaní
prostredníctvom svojho obhajcu (č.l. 4102) a dospel k záveru, že súd prvého stupňa
postupoval správne, keď meritórne rozhodol o žiadosti obžalovaného R. Z. z 3. júla 2014
napriek tomu, že táto bola podaná pred uplynutím 30-dňovej lehoty po právoplatnosti
rozhodnutia príslušného súdu o predchádzajúcej žiadosti obžalovaného o prepustenie z väzby,
ktorým bola žiadosť obžalovaného zamietnutá. V žiadosti z 3. júla 2014 totiž obžalovaný
R. Z. uvádza nové dôvody, pre ktoré žiada prepustenie z väzby na slobodu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v plnom rozsahu stotožňuje so závermi súdu
prvého stupňa, ktorými odôvodnil svoj záver o tom, že dôvody väzby v zmysle § 71 ods. 1
písm. b/ Trestného poriadku vzhľadom na aktuálny stav trestného konania u obžalovaného
R. Z. pominuli. Argumentácia súdu prvého stupňa je v tejto časti napadnutého uznesenia
výstižná, najvyšší súd si ju v plnom rozsahu osvojuje a v podrobnostiach na ňu poukazuje.
Samotná tzv. kolúzna väzba v zmysle § 71 ods. 1 písm. b/ Tr. por. v porovnaní s inými
väzobnými dôvodmi znamená citeľnejší zásah do osobnej slobody jedinca a existencia
dôvodnosti takejto väzby je spravidla spojená s určitým stavom a nielen s konaním osoby,
ktorej je z dôvodu tzv. kolúzneho správania obmedzená osobná sloboda. Samotná
argumentácia sťažovateľa vo vzťahu k existencii dôvodov tzv. kolúznej väzby má už len
hypotetický charakter a nešpecifikuje spôsob a možnosti pôsobenia na svedkov, znalcov,
spoluobvinených alebo iného marenia objasňovania skutočností závažných pre trestné
stíhanie obžalovaným R. Z. v prejednávanej veci.
Na druhej strane sa najvyšší súd nestotožnil s argumentáciou súdu prvého stupňa,
ktorou odôvodnil zánik dôvodov väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por.
Podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy,
ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné
stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok
spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná
obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil,
alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.
Rovnaké kritériá platia aj pre prípad skúmania existencie dôvodov väzby počas
prebiehajúceho trestného konania, bez ohľadu na jednotlivé fázy trestného konania.
Je nevyhnutné zdôrazniť, že dôvodnosť podozrenia zo spáchania skutku, pre ktorý bolo
obžalovanému R. Z. vznesené obvinenie, sa zvýšila natoľko, že príslušný prokurátor na súde
prvého stupňa podal na neho obžalobu. Pri posudzovaní dôvodov väzby orgány činné
v trestnom konaní a súd môžu prihliadať len na tie okolnosti a zistenia, ktoré majú základ
v procesne vykonanom dokazovaní a sú významné pre záver o existencii niektorého
z dôvodov väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a/ a písm. c/ Tr. por. Uvedené ustanovenia spolu
s § 76 Tr. por. vyjadrujú ústavnú zásadu, že obvineného možno vziať do väzby iba z dôvodov
a načas ustanoveným zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Nadriadený súd zastáva názor, že dôvody tzv. preventívnej väzby v zmysle § 71
ods. 1 písm. c/ Tr. por. v prípade obžalovaného R. Z. pretrvávajú naďalej tak, ako boli
ustálené predchádzajúcimi rozhodnutiami sudcu pre prípravné konanie, súdu prvého stupňa
a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Najvyšší súd ale zdôrazňuje, že pretrvávanie
dôvodného podozrenia, že osoba, ktorá bola pozbavená slobody väzbou, spáchala trestný čin,
je conditio sine qua non (podmienka, bez ktorej nie) zákonnosti jej ďalšieho držania vo väzbe.
Po uplynutí určitého času to však už nestačí, pričom keď má väzba trvať naďalej, musí
pristúpiť iný významný a dostatočný dôvod alebo dôvody, a naviac musí byť preukázané,
že kompetentné orgány postupujú vo veci s osobitnou starostlivosťou. Najvyšší súd
si je vedomý významu osobnej slobody jedinca ako jedného zo základov demokratickej
spoločnosti, a preto zdôrazňuje, že väzba je výnimočným opatrením. V súčasnom štádiu
konania pred súdom prvého stupňa sa najvyšší súd nestotožňuje s názorom súdu prvého
stupňa, podľa ktorého došlo k zoslabeniu dôvodov preventívnej väzby až do takej miery,
že senát môže dospieť k záveru, že aj dôvody preventívnej väzby u obžalovaného R. Z.
pominuli. A neobstojí ani poukaz na to, že obžalovaný je vo väzbe od 2. augusta 2013.
Tvrdenie súdu prvého stupňa o zoslabení dôkaznej situácie obžalovaného R. Z.
je podľa názoru najvyššieho súdu výsledkom izolovaného hodnotenia doteraz vykonaných
dôkazov v priebehu hlavného pojednávania. Dôkazy je ale potrebné hodnotiť nielen
jednotlivo, ale aj vo všetkých súvislostiach. Analýzou výpovedí svedkov M. Š. a F. N. možno
nájsť také súvislosti, ktoré neodôvodňujú záver súdu prvého stupňa o zoslabení dôkaznej
situácie v prospech obžalovaného R. Z.. Nemožno opomenúť ani tú skutočnosť, že v priebehu
konania pred súdom neboli zatiaľ vykonané žiadne dôkazy, alebo ktoré by boli dôvodom
pre konštatovanie o dramatickej zmene dôkaznej situácie oproti situácii, ktorá existovala
v čase podania obžaloby. Z priebehu hlavného pojednávania totiž jednoznačne vyplýva,
že ani jeden z vypočutých obžalovaných, prípadne svedkov, nezmenil svoju výpoveď
oproti prípravnému konaniu.
Ustanovenie § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. určuje podmienky tzv. preventívnej väzby.
Pokračovaním v trestnej činnosti sa rozumie nielen opakovanie toho istého trestného činu,
ale aj spáchanie trestného činu tej istej povahy. Osoba obžalovaného R. Z. (jeho sklony
k páchaniu trestnej činnosti naznačuje ďalšie trestné konanie prebiehajúce v súčasnosti
na inom súde) a povaha prejednávaného skutku sú podľa názoru najvyššieho súdu dôvodmi,
ktoré umožňujú záver o nebezpečenstve pokračovania v trestnej činnosti obžalovaným R. Z.
v prípade, ak by bol prepustený z väzby na slobodu.
Podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky medzinárodné zmluvy o ľudských
právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie
nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva
alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené
spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.
Pri aplikácii citovaného ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky vyplýva povinnosť
pre súd skúmať podmienky väzby aj v súlade s Dohovorom o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len Dohovor), vzhľadom k tomu, že väzbou dochádza k zásahu
do jedného zo základných ľudských práv a slobôd priznaných čl. 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 5 ods. 1 Dohovoru.
Dôvody väzby, ktoré vyplývajú z čl. 5 ods. 1 písm. c/ Dohovoru, sú stavané
alternatívne. Na vzatie do väzby a držanie v nej preto postačuje akýkoľvek stav uvedených
dôvodov, teda dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu a potreba zabrániť osobe
v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.
Vo vzťahu preventívnej väzby k Dohovoru a judikatúre Európskeho súdu pre ľudské
práva (ďalej len ESĽP) je potrebné uviesť, že podľa judikatúry ESĽP preventívna väzba
antedeliktum nie je Dohovorom dovolená (rozsudok Ječius vs. Litva z 31. júla 2000).
Podľa ESĽP tento dôvod je obmedzený len na poskytnutie prostriedku zmluvným štátom,
ako prekaziť určitý konkrétny trestný čin, teda v podstate len na prekazenie trestného činu
v štádiu pokusu, pre ktorý sa potom vedie trestné stíhanie. Nebezpečenstvo opakovania
trestného činu ako dôvod väzby neopiera ESĽP o slová Dohovoru „je nutné zabrániť
spáchaniu trestného činu“, ale o oprávnenie, ktoré ESĽP priznáva zmluvným štátom stanoviť
vedľa dôvodov uvedených v čl. 5 ods. 1 písm. c/ Dohovoru ďalšie dôvody zatknutia,
ktoré pristúpia naviac k dôvodnému podozreniu. Z toho vyplýva, že dôvod väzby,
tak ako je upravený v ustanovení § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. a jeho aplikácia v judikatúre
všeobecných súdov, nie je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. c/ Dohovoru.
Podľa názoru najvyššieho súdu v prípade obžalovaného R. Z. sú splnené podmienky
väzby aj v súlade s čl. 5 ods. 1 Dohovoru.
V súvislosti s argumentáciou súdu prvého stupňa o dĺžke trvania väzby
od 2. augusta 2013, najvyšší súd poukazuje na ustanovenie § 2 ods. 6 Tr. por., podľa ktorého
orgány činné v trestnom konaní a súdy sú povinné väzobné veci vybavovať prednostne
a urýchlene. Po analýze vyšetrovacieho a súdneho spisu najvyšší súd dospel k záveru,
že požiadavka rýchlosti stanovená ustanovením § 2 ods. 6 Tr. por. bola orgánmi činnými
v trestnom konaní a súdmi, ktoré konali v prípravnom konaní, rešpektovaná a túto požiadavku
spĺňa i postup súdu prvého stupňa po podaní obžaloby. Najvyšší súd zároveň považuje
za významné zdôrazniť, že osobitná rýchlosť pri posudzovaní prípadu, na ktorú má osoba
držaná vo väzbe právo, nemôže byť na ujmu úsilia sudcu plniť svoju úlohu s patričnou
starostlivosťou.
V súlade s aktuálnou judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky aj najvyšší súd
za zákonný a ústavne konformný považuje taký postup, keď o nenahradení väzby dohľadom
probačného a mediačného úradníka sa rozhodne samostatným výrokom v uznesení. Potreba
individualizácie výroku uznesenia, ktorým sa rozhodovalo o nahradení, resp. nenahradení
väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka, vyplýva z relevantných ustanovení
Trestného poriadku o väzbe a procesných prostriedkov o náhrade väzby a najmä z charakteru
základného práva na osobnú slobodu. Zásah do osobnej slobody v podobe jej obmedzenia
musí mať svoj jednoznačný základ vo výrokovej časti súdneho rozhodnutia, s ktorou zákon
spája právne účinky a musí sa odzrkadliť aj v jeho samostatnom odôvodnení. Najvyšší súd,
rozhodujúci na podklade sťažnosti prokurátora o väzbe, bol povinný vzhľadom na preferenciu
osobnej slobody vyplývajúcu z čl. 5 ods. 1 Dohovoru skúmať, či účel väzby nemožno
rovnako dobre dosiahnuť ponechaním obžalovaného na slobode za súčasného dohľadu
probačného a mediačného úradníka. Argumenty obžalovaného uplatnené v žiadosti
o prepustenie z väzby a vo vyjadrení k sťažnosti prokurátora nepresvedčili najvyšší súd o tom,
že právny záujem obžalovaného na osobnej slobode prevažuje nad rizikom naplnenia
väzobných dôvodov, ktorú skutočnosť premietol do výroku vlastného uznesenia, ktorým
rozhodol o nenahradení väzby obžalovaného R. Z. dohľadom probačného a mediačného
úradníka.
Najvyšší súd procesný prostriedok, a to dohľad probačného a mediačného úradníka,
nepovažuje za dostatočný na náhradu väzby obžalovaného R. Z.. Tento názor primárne opiera
o závažnosť skutku, pre ktorý je voči nemu vedené trestné konanie, keď jeho konanie
smerovalo proti životu a zdraviu fyzickej osoby s nenapraviteľným následkom. Záver
najvyššieho súdu, podľa ktorého nepovažuje procesný prostriedok - dohľad probačného
a mediačného úradníka za dostatočnú náhradu väzby v prípade obžalovaného R. Z., vyplýva
z povinnosti súdu pôsobiť na upevňovanie zákonnosti, t.j. na dôsledné zachovávanie zákona,
aby bola vo vedomí verejnosti upevňovaná viera v spravodlivosť postupu a rozhodovania
orgánov činných v trestnom konaní a súdov v záujme dôsledného dodržiavania zákonov
a rešpektovania základných práv a slobôd jednotlivých fyzických a právnických osôb.
Najvyšší súd pri rozhodovaní o sťažnosti prokurátora neopomenul ani argumentáciu
obžalovaného R. Z. uplatnenú v žiadosti o prepustenie z väzby a vo vyjadrení k sťažnosti
prokurátora vo vzťahu k nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II.ÚS 55/98,
ktorú argumentáciu si osvojil aj súd prvého stupňa. Po analýze nálezu Ústavného súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. II.ÚS 55/98, z 18. októbra 2001 najvyšší súd nespochybňuje
aktuálnosť záverov vyslovených ústavným súdom, treba však upozorniť na to, že ústavný súd
prejednával v označenej veci sťažnosť sťažovateľa, obsahom ktorej nebol skutkový a právny
stav identický s prejednávanou trestnou vecou obžalovaného R. Z.. S poukazom na svoj názor
na hodnotenie dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa v prejednávanej veci je najvyšší
súd toho názoru, že východiská, ktoré obsahuje nález Ústavného súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. II.ÚS 55/98, z 18. októbra 2001 sú v prejednávanej trestnej veci obžalovaného R. Z.
neaplikovateľné.
Podľa výsledkov prieskumu napadnutého uznesenia a konania, ktoré mu predchádzalo,
potom najvyšší súd postupom podľa § 194 ods. 1 písm. a/ Tr. por. zrušil sťažnosťou
napadnuté uznesenie a zamietol žiadosť obžalovaného R. Z. o prepustenie z väzby s tým,
že dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. trvajú naďalej a nenahradil väzbu
obžalovaného R. Z. dohľadom probačného a mediačného úradníka.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.
V Bratislave 16. júla 2014
JUDr. Gabriela Š i m o n o v á, v. r.
predsedníčka senátu
Vypracoval : JUDr. Pavol Polka
Za správnosť vyhotovenia : Ing. Alžbeta Kóňová