Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4ECdo/40/2014

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávnenej P., so sídlom v B., IČO:

X., zastúpenej spoločnosťou F., so sídlom v B., IČO: X., v mene ktorej koná doc. JUDr. B.,

PhD., advokát a konateľ, proti povinnej N., naposledy bývajúcej v Z., pre vymoženie 328,59

Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp. zn. ,

o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici

z 19. decembra 2012 sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici

z 19. decembra 2012 sp. zn. z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e

Súdny exekútor JUDr. R. (ďalej len „súdny exekútor“) žiadosťou doručenou

Okresnému súdu Veľký Krtíš 25. mája 2009 požiadal o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie [ o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný

poriadok“)] a to na základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku

Stáleho rozhodcovského súdu (zriadeného zriaďovateľom S., IČO: X., so sídlom v B.) zo 16.

decembra 2008, sp. zn. S.. Okresný súd Veľký Krtíš (ďalej len „exekučný súd“) poverením

z 29. mája 2009 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na základe uvedeného

exekučného titulu.

2

Exekučný súd následne uznesením z 13. júna 2012, č.k. -20, exekúciu

vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Zároveň oprávnenú zaviazal zaplatiť súdnemu

exekútorovi trovy exekúcie vo výške 40 Eur, do troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia.

Rozhodol tak podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku majúc

za to, že exekučný titul bol vydaný v rozhodcovskom konaní, ktoré nemalo prebehnúť,

pretože rozhodcovská doložka o ňom, pojatá do spotrebiteľskej zmluvy o úvere číslo X.

uzatvorenej 17. októbra 2007 medzi oprávnenou a povinnou, nebola platne uzavretá.

Po preskúmaní rozhodcovského rozsudku, úverovej zmluvy a úverových zmluvných

podmienok dospel k záveru, že úverová zmluva je spotrebiteľskou zmluvou a na vec preto

treba aplikovať jednak špeciálnu právnu úpravu obsiahnutú v

o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov, ako aj všeobecnú úpravu danú

ustanoveniami o spotrebiteľských zmluvách a tiež Smernicu

Rady 93/12/EHS z 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách

(ďalej aj „smernica“). Skonštatoval, že rozhodcovská doložka v zmluve o úvere nebola

dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do všeobecných podmienok

poskytnutia úveru ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere. Spôsob, akým bola rozhodcovská

doložka koncipovaná formálne napĺňa podmienku uvedenú v písm. q/ bodu 1 Prílohy

k smernici v tom význame, že rozhodcovské konanie nebolo dojednané ako výlučný

prostriedok riešenia sporov zo zmluvy. Vychádzajúc však z ustanovení rozhodcovskej

doložky je zrejmé, že oprávnená koncipovaním daného znenia rozhodcovskej doložky

sledovala, aby spory boli riešené na súde, ktorý sa nachádza v mieste jej sídla za účelom

minimalizácie jej nákladov a reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Tak došlo

k narušeniu rovnováhy medzi zmluvnými stranami v neprospech spotrebiteľa. Takáto

rozhodcovská doložka predstavovala neprijateľnú podmienku, ktorá bola v zmysle ust. § 53

ods. 4 účinného v čase uzavretia zmluvy neplatná. Rozhodcovské

konanie, ktorého výsledkom bol exekučný titul, sa teda uskutočnilo bez riadneho zmocnenia

zo strany zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní nemôže byť

riadnym exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Súd preto exekúciu vyhlásil

za neprípustnú a zastavil ju.

O trovách exekúcie súd rozhodol podľa ust. § 203 Exekučného poriadku dôvodiac,

že k zastaveniu exekúcie došlo procesným zavinením oprávnenej, keďže táto podala návrh

na vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorý nie je materiálne vykonateľný.

3

Toto uznesenie exekučného súdu napadla oprávnená odvolaním, v ktorom zároveň

navrhla prerušiť konanie postupom podľa a

ods. 1 písm. c/ a Zmluvy o fungovaní EÚ.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací uznesením z 19. decembra 2012,

sp. zn. , uznesenie exekučného súdu v napadnutej časti (vyhlásenie exekúcie

za neprípustnú, zastavenie exekúcie) potvrdil a návrhy oprávnenej na prerušenie konania

zamietol. V odôvodnení uviedol, že vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania

( ) a dospel k záveru, že odvolanie oprávnenej smeruje proti vecne

správnemu uzneseniu exekučného súdu, ktoré treba potvrdiť ( ). Podľa

jeho právneho názoru bol postup exekučného súdu v súlade so zákonom. Pri posudzovaní

exekučného titulu podľa hľadísk vyplývajúcich z ,

o rozhodcovskom konaní správne vychádzal z § 53 ods. 1, ods. 4 a § 54

ods. 1, ods. 2 a smernice Rady 93/13/EHS a zisťoval, či úverová

zmluva neobsahuje neprijateľnú podmienku. V danom prípade má rozhodcovská doložka

charakter nekalej podmienky, ktorá spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán

značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa – povinnej (§ 53 ods. 1 Občianskeho

zákonníka). Úverová zmluva, v ktorej je predmetná rozhodcovská doložka, je zmluvou

obsahujúcou nekalú podmienku. Aj odvolací súd poukázal na ,

ktorý exekučnému súdu ukladá povinnosť zaoberať sa exekučným titulom a v súvislosti s tým

konštatoval, že nekalé zmluvné dojednania sú sankcionované absolútnou neplatnosťou.

V takom prípade musí exekučný súd dospieť k záveru, že rozhodcovský rozsudok

nie je vykonateľný exekučný titul. Odvolací súd sa stotožnil s názorom, že exekučný súd

je povinný kedykoľvek z úradnej povinnosti posúdiť rozhodcovský rozsudok z hľadiska

jeho vykonateľnosti. V danom prípade obsah zmluvného dojednania bránil povinnej hájiť

práva pred všeobecným súdom a nútil ju podrobiť sa rozhodcovskému konaniu pred

subjektom, ktorý vopred určila oprávnená. Oprávnená neupozornila povinnú,

že spotrebiteľskú zmluvu mohla uzavrieť aj bez rozhodcovskej doložky. V dôsledku

uvedeného zmluva, ktorá je ako celok formulovaná jednoznačne v prospech oprávnenej,

zakladá nerovnoprávne postavenie zmluvných strán. Rozhodcovskú doložku preto exekučný

súd správne považoval za nekalú a z tohto dôvodu za absolútne neplatnú. Odvolaciu námietku

oprávnenej týkajúcu sa neprípustnosti aplikácie smernice na daný prípad odvolací súd

nepovažoval za dôvodnú, lebo podľa jeho názoru exekučný súd v rozhodnutí primárne

aplikoval vnútroštátnu právnu úpravu týkajúcu sa spotrebiteľského práva a ochrany práv

spotrebiteľa a na výklad danej smernice obsiahnutý v ustálenej judikatúre Súdneho dvora

Európskej únie poukázal len podporne. Za právne irelevantnú označil odvolaciu námietku

oprávnenej týkajúcu sa primeranosti dohodnutých úrokov a poplatkov, ako aj absencie ročnej

percentuálnej miery nákladov v zmluve o úvere, pretože exekučný súd svoje rozhodnutie

týmito skutočnosťami neodôvodňoval. Odvolací súd na tomto základe uzavrel, že exekučný

súd v danej veci správne posúdil rozhodcovský rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcovským

súdom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej

rozhodcovskej doložky. Správny je preto nielen záver exekučného súdu, že ide o nespôsobilý

exekučný titul (§ 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku), ale aj záver, že exekúcia

je neprípustná a bolo ju potrebné zastaviť (§ 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku).

Zamietnutie návrhu oprávnenej na prerušenie konania podľa § 109

ods. 1 písm. c/ a Zmluvy o fungovaní EÚ odôvodnil odvolací súd tým,

že otázky, ktoré mal podľa názoru odvolateľky posúdiť Súdny dvor Európskej únie, považuje

odvolací súd za zjavne neopodstatnené a irelevantné vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu,

pretože ich prejudiciálne zodpovedanie nemá reálny dosah na prebiehajúce konanie.

Zamietnutie návrhu na prerušenie konania podľa odôvodnil

odvolací súd tým, že ust. § 36 ods. 5 Exekučného poriadku neumožňuje exekučné konanie

prerušiť. Výnimkou je len situácia, ak osobitný zákon (napr. o konkurze

a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov) priamo upravuje prerušenie exekučného

konania. O taký prípad ale podľa odvolacieho súdu v danej veci nešlo.

Proti uzneseniu odvolacieho súdu do výroku, ktorým zamietol návrhy oprávnenej

na prerušenie konania, podala oprávnená odvolanie, o ktorom Najvyšší súd Slovenskej

republiky rozhodol uznesením z 23. mája 2013, sp. zn. tak, že odvolacie

konanie pre chýbajúcu funkčnú príslušnosť s použitím v spojení s

ods. 2 zastavil a zároveň rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov

odvolacieho konania.

Proti uzneseniu odvolacieho súdu do výroku, ktorým tento potvrdil napadnuté

uznesenie exekučného súdu, podala oprávnená dovolanie (doplnené podaním datovaným

16. júla 2013, doručeným dovolaciemu súdu 9. augusta 2013). Navrhla, aby dovolací súd

napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie exekučného súdu zrušil a vec vrátil súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie; uplatnila si aj náhradu trov dovolacieho konania. Navrhla

tiež odložiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie prerušiť podľa § 109

5

ods. 1 písm. c/ a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe Zmluvy

o fungovaní Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikovala

v podanom dovolaní. Dôvodila tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237

, keď súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci ( ), v tej istej veci

sa už právoplatne rozhodlo ( ), nepodal sa návrh na začatie konania, hoci

podľa zákona bol potrebný ( ), súd jej svojím postupom odňal možnosť

konať pred súdom ( ), keď nevytýčil pojednávanie, hoci tak bol povinný

urobiť podľa § 57 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom od 9. augusta 2012. Ďalej

uviedla, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci ( ), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože

nevykonal náležite dokazovanie a tiež aj to, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci ( ). Svoju argumentáciu podrobne a rozsiahlo

v dovolaní rozvinula. K uvedeným dôvodom dovolania uviedla, že odvolací súd založil svoje

rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej

podmienky v spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej medzi oprávnenou a povinnou. Podľa

dovolateľky odvolací súd sa odvoláva na nekonkrétne ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS

a vnútroštátne právne normy, ktoré upravujú režim spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne

posúdenie trpí základnými vadami jeho nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje

právo na súdnu ochranu podľa SR. Podľa názoru dovolateľky, závery

odvolacieho súdu (že rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach

a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa, že žaloby, ktorých cieľom

je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len veriteľ úverového vzťahu

na ním zvolený rozhodcovský súd, a že spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť vedomý

následkov uzavretia rozhodcovskej doložky, a preto, vzhľadom na jeho úroveň

informovanosti a vyjednávaciu silu, nemožno spravodlivo požadovať, aby porozumel

jej významu) nie sú zdôvodnené a preukázané, predstavujú nepreukázanú domnienku súdu,

ktorá nemá základ v právnych a skutkových súvislostiach. Uviedla, že podľa právnej doktríny

smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským

štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Podľa dovolateľky, ak bola smernica prebratá

do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu

úpravu. Exekučný súd, ani odvolací súd sa podľa oprávnenej nevyrovnali najmä s judikatúrou

Súdneho dvora EÚ a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali ustanovenia smernice Rady

93/13/EHS. Smernica podľa dovolateľky nepovažuje riešenie sporov zo spotrebiteľských

zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané a opačné závery oboch súdov

6

sú ich nepreukázanou domnienkou. Ďalej dovolateľka poukázala na znenie smernice Rady

93/13/EHS ustanovení ods. 1 písm. q/ jej prílohy v slovenskom, anglickom, českom,

poľskom, nemeckom a francúzskom jazyku a uviedla, že ustanovenie slovenskej verzie

uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne. Text úniového predpisu je potrebné skúmať

vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel

zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie

v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa

všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je súčasťou. Ďalej (podľa dovolateľky)

sa súd nijako nevyrovnal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS

a nijako nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku

v zmluve o úvere. Dovolateľka je toho názoru, že v danom prípade je nutné požiadať, spolu

s inými ustanoveniami o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu

Súdny dvor Európskej únie, pričom dovolateľka je toho názoru, že exekučný súd a krajský

súd sa s touto otázkou mali na súdny dvor obrátiť už skôr. Je totiž treba zohľadniť odlišnosti

interpretácie komunitárneho práva a ubezpečiť sa, že výklad vnútroštátneho súdu je rovnako

zjavný ostatným súdom členských štátov. V tejto súvislosti cituje rozsudok Spolkového

súdneho dvora z 13. januára 2005, sp. zn. , uznesenie Ústavného súdu Českej

republiky z 11. októbra 2012, sp. zn. , a ďalšie. Rozhodnutie odvolacieho

súdu je neodôvodnené, a preto vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne

k svojim záverom.

Súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

že dovolanie podala včas účastníčka konania ( ) zastúpená v súlade s

ods. 1 , skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ),

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť a dospel k záveru,

že dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu,

jeho prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia

Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemožno podriadiť pod žiaden

dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia , lebo odvolací súd uznesenie súdu

prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie

stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania

nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia

na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky (, , , , ).

Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia a

nie je prípustné.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,

len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,

d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo

konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania

významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v , možno

ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(por. R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle

ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Dovolací súd zistil, že konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu trpí vadou uvedenou

v

Spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať procesné práva

8

a povinnosti, inak ten, komu ju zákon priznáva ( ). Spôsobilosť mať práva

a povinnosti vzniká narodením a zaniká smrťou alebo vyhlásením osoby za mŕtvu (§ 7

ods.1 ).

Podľa ustanovenia kedykoľvek za konania prihliada súd

na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci.

Uvedené zákonné ustanovenie ukladá súdu povinnosť v každom štádiu konania

prihliadať na to, či sú splnené zákonom stanovené podmienky (procesné podmienky konania),

aby súdne konanie mohlo prebehnúť a súd mohol vydať rozhodnutie. Medzi základné

procesné podmienky (okrem iných), ktoré má súd povinnosť si všímať aj bez návrhu po celý

čas konania, je splnenie podmienok civilno-procesnej subjektivity účastníka, t.j. spôsobilosti

účastníka byť účastníkom konania. Spôsobilosť byť účastníkom konania znamená mať

procesné práva a povinnosti, ktoré zákon účastníkovi konania priznáva, resp. ukladá (§ 19

). Jej predpokladom je hmotnoprávna subjektivita vo význame mať práva a povinnosti

podľa hmotného práva. Hmotnoprávna spôsobilosť mať práva a povinnosti vzniká

u fyzických osôb narodením (prípadne počatím, ak sa dieťa narodí živé) a zaniká smrťou

fyzickej osoby, prípadne jej vyhlásením za mŕtvu ( ).

Z obsahu spisu vyplýva, že povinná zomrela 2. decembra 2012, t.j. po rozhodnutí súdu

prvého stupňa, ale skôr, ako odvolací súd rozhodol o odvolaní oprávnenej uznesením

z 19. decembra 2012, sp. zn. . Z uvedeného vyplýva, že v čase rozhodovania

odvolacieho súdu už povinná nemala spôsobilosť byť účastníkom konania. Ak odvolací súd

napriek tejto skutočnosti rozhodol o odvolaní oprávnenej, zaťažil konanie vadou v zmysle

(ten, kto v konaní vystupoval ako účastník nemal spôsobilosť byť

účastníkom konania). Jeho rozhodnutie je z tohto dôvodu zmätočné a nesprávne.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací na základe vyššie uvedeného

uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 19. decembra 2012, sp. zn. ,

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (, ).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného i dovolacieho konania

( ods. l ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

9

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 23. júla 2014

JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová