Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
bb7/393459.bd256a.pdf
PDF · 166.21 KB
No categories available
4ECdo/40/2014
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4 ECdo 40/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávnenej P., so sídlom v B., IČO:
X., zastúpenej spoločnosťou F., so sídlom v B., IČO: X., v mene ktorej koná doc. JUDr. B.,
PhD., advokát a konateľ, proti povinnej N., naposledy bývajúcej v Z., pre vymoženie 328,59
Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp. zn. 5 Er 1225/2009,
o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 19. decembra 2012 sp. zn. 43 CoE 349/2012, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 19. decembra 2012 sp. zn. 43 CoE 349/2012 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie
konanie.
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor JUDr. R. (ďalej len „súdny exekútor“) žiadosťou doručenou
Okresnému súdu Veľký Krtíš 25. mája 2009 požiadal o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie [§ 44 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný
poriadok“)] a to na základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku
Stáleho rozhodcovského súdu (zriadeného zriaďovateľom S., IČO: X., so sídlom v B.) zo 16.
decembra 2008, sp. zn. S.. Okresný súd Veľký Krtíš (ďalej len „exekučný súd“) poverením
z 29. mája 2009 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na základe uvedeného
exekučného titulu.
Exekučný súd následne uznesením z 13. júna 2012, č.k. 5 Er 1225/2009-20, exekúciu
vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Zároveň oprávnenú zaviazal zaplatiť súdnemu
exekútorovi trovy exekúcie vo výške 40 Eur, do troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia.
Rozhodol tak podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku majúc
za to, že exekučný titul bol vydaný v rozhodcovskom konaní, ktoré nemalo prebehnúť,
pretože rozhodcovská doložka o ňom, pojatá do spotrebiteľskej zmluvy o úvere číslo X.
uzatvorenej 17. októbra 2007 medzi oprávnenou a povinnou, nebola platne uzavretá.
Po preskúmaní rozhodcovského rozsudku, úverovej zmluvy a úverových zmluvných
podmienok dospel k záveru, že úverová zmluva je spotrebiteľskou zmluvou a na vec preto
treba aplikovať jednak špeciálnu právnu úpravu obsiahnutú v zákone č. 258/2001 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov, ako aj všeobecnú úpravu danú
ustanoveniami Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách a tiež Smernicu
Rady 93/12/EHS z 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
(ďalej aj „smernica“). Skonštatoval, že rozhodcovská doložka v zmluve o úvere nebola
dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do všeobecných podmienok
poskytnutia úveru ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere. Spôsob, akým bola rozhodcovská
doložka koncipovaná formálne napĺňa podmienku uvedenú v písm. q/ bodu 1 Prílohy
k smernici v tom význame, že rozhodcovské konanie nebolo dojednané ako výlučný
prostriedok riešenia sporov zo zmluvy. Vychádzajúc však z ustanovení rozhodcovskej
doložky je zrejmé, že oprávnená koncipovaním daného znenia rozhodcovskej doložky
sledovala, aby spory boli riešené na súde, ktorý sa nachádza v mieste jej sídla za účelom
minimalizácie jej nákladov a reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Tak došlo
k narušeniu rovnováhy medzi zmluvnými stranami v neprospech spotrebiteľa. Takáto
rozhodcovská doložka predstavovala neprijateľnú podmienku, ktorá bola v zmysle ust. § 53
ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy neplatná. Rozhodcovské
konanie, ktorého výsledkom bol exekučný titul, sa teda uskutočnilo bez riadneho zmocnenia
zo strany zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní nemôže byť
riadnym exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Súd preto exekúciu vyhlásil
za neprípustnú a zastavil ju.
O trovách exekúcie súd rozhodol podľa ust. § 203 Exekučného poriadku dôvodiac,
že k zastaveniu exekúcie došlo procesným zavinením oprávnenej, keďže táto podala návrh
na vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorý nie je materiálne vykonateľný.
Toto uznesenie exekučného súdu napadla oprávnená odvolaním, v ktorom zároveň
navrhla prerušiť konanie postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. a § 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ.
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací uznesením z 19. decembra 2012,
sp. zn. 43 CoE 349/2012, uznesenie exekučného súdu v napadnutej časti (vyhlásenie exekúcie
za neprípustnú, zastavenie exekúcie) potvrdil a návrhy oprávnenej na prerušenie konania
zamietol. V odôvodnení uviedol, že vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie oprávnenej smeruje proti vecne
správnemu uzneseniu exekučného súdu, ktoré treba potvrdiť (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Podľa
jeho právneho názoru bol postup exekučného súdu v súlade so zákonom. Pri posudzovaní
exekučného titulu podľa hľadísk vyplývajúcich z § 45 ods. 1, ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní správne vychádzal z § 53 ods. 1, ods. 4 a § 54
ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka a smernice Rady 93/13/EHS a zisťoval, či úverová
zmluva neobsahuje neprijateľnú podmienku. V danom prípade má rozhodcovská doložka
charakter nekalej podmienky, ktorá spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán
značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa – povinnej (§ 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka). Úverová zmluva, v ktorej je predmetná rozhodcovská doložka, je zmluvou
obsahujúcou nekalú podmienku. Aj odvolací súd poukázal na § 45 zákona č. 244/2002 Z. z.,
ktorý exekučnému súdu ukladá povinnosť zaoberať sa exekučným titulom a v súvislosti s tým
konštatoval, že nekalé zmluvné dojednania sú sankcionované absolútnou neplatnosťou.
V takom prípade musí exekučný súd dospieť k záveru, že rozhodcovský rozsudok
nie je vykonateľný exekučný titul. Odvolací súd sa stotožnil s názorom, že exekučný súd
je povinný kedykoľvek z úradnej povinnosti posúdiť rozhodcovský rozsudok z hľadiska
jeho vykonateľnosti. V danom prípade obsah zmluvného dojednania bránil povinnej hájiť
práva pred všeobecným súdom a nútil ju podrobiť sa rozhodcovskému konaniu pred
subjektom, ktorý vopred určila oprávnená. Oprávnená neupozornila povinnú,
že spotrebiteľskú zmluvu mohla uzavrieť aj bez rozhodcovskej doložky. V dôsledku
uvedeného zmluva, ktorá je ako celok formulovaná jednoznačne v prospech oprávnenej,
zakladá nerovnoprávne postavenie zmluvných strán. Rozhodcovskú doložku preto exekučný
súd správne považoval za nekalú a z tohto dôvodu za absolútne neplatnú. Odvolaciu námietku
oprávnenej týkajúcu sa neprípustnosti aplikácie smernice na daný prípad odvolací súd
nepovažoval za dôvodnú, lebo podľa jeho názoru exekučný súd v rozhodnutí primárne
aplikoval vnútroštátnu právnu úpravu týkajúcu sa spotrebiteľského práva a ochrany práv
spotrebiteľa a na výklad danej smernice obsiahnutý v ustálenej judikatúre Súdneho dvora
Európskej únie poukázal len podporne. Za právne irelevantnú označil odvolaciu námietku
oprávnenej týkajúcu sa primeranosti dohodnutých úrokov a poplatkov, ako aj absencie ročnej
percentuálnej miery nákladov v zmluve o úvere, pretože exekučný súd svoje rozhodnutie
týmito skutočnosťami neodôvodňoval. Odvolací súd na tomto základe uzavrel, že exekučný
súd v danej veci správne posúdil rozhodcovský rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcovským
súdom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej
rozhodcovskej doložky. Správny je preto nielen záver exekučného súdu, že ide o nespôsobilý
exekučný titul (§ 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku), ale aj záver, že exekúcia
je neprípustná a bolo ju potrebné zastaviť (§ 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku).
Zamietnutie návrhu oprávnenej na prerušenie konania podľa § 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ odôvodnil odvolací súd tým,
že otázky, ktoré mal podľa názoru odvolateľky posúdiť Súdny dvor Európskej únie, považuje
odvolací súd za zjavne neopodstatnené a irelevantné vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu,
pretože ich prejudiciálne zodpovedanie nemá reálny dosah na prebiehajúce konanie.
Zamietnutie návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. odôvodnil
odvolací súd tým, že ust. § 36 ods. 5 Exekučného poriadku neumožňuje exekučné konanie
prerušiť. Výnimkou je len situácia, ak osobitný zákon (napr. zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze
a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov) priamo upravuje prerušenie exekučného
konania. O taký prípad ale podľa odvolacieho súdu v danej veci nešlo.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu do výroku, ktorým zamietol návrhy oprávnenej
na prerušenie konania, podala oprávnená odvolanie, o ktorom Najvyšší súd Slovenskej
republiky rozhodol uznesením z 23. mája 2013, sp. zn. 4 Co 58/2013 tak, že odvolacie
konanie pre chýbajúcu funkčnú príslušnosť s použitím § 104 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 211
ods. 2 O.s.p. zastavil a zároveň rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov
odvolacieho konania.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu do výroku, ktorým tento potvrdil napadnuté
uznesenie exekučného súdu, podala oprávnená dovolanie (doplnené podaním datovaným
16. júla 2013, doručeným dovolaciemu súdu 9. augusta 2013). Navrhla, aby dovolací súd
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie exekučného súdu zrušil a vec vrátil súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie; uplatnila si aj náhradu trov dovolacieho konania. Navrhla
tiež odložiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie prerušiť podľa § 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikovala
v podanom dovolaní. Dôvodila tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237
O.s.p., keď súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 237 písm. a/ O.s.p.), v tej istej veci
sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.), nepodal sa návrh na začatie konania, hoci
podľa zákona bol potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.), súd jej svojím postupom odňal možnosť
konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), keď nevytýčil pojednávanie, hoci tak bol povinný
urobiť podľa § 57 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom od 9. augusta 2012. Ďalej
uviedla, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože
nevykonal náležite dokazovanie a tiež aj to, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Svoju argumentáciu podrobne a rozsiahlo
v dovolaní rozvinula. K uvedeným dôvodom dovolania uviedla, že odvolací súd založil svoje
rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej
podmienky v spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej medzi oprávnenou a povinnou. Podľa
dovolateľky odvolací súd sa odvoláva na nekonkrétne ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS
a vnútroštátne právne normy, ktoré upravujú režim spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne
posúdenie trpí základnými vadami jeho nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje
právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Podľa názoru dovolateľky, závery
odvolacieho súdu (že rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach
a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa, že žaloby, ktorých cieľom
je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len veriteľ úverového vzťahu
na ním zvolený rozhodcovský súd, a že spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť vedomý
následkov uzavretia rozhodcovskej doložky, a preto, vzhľadom na jeho úroveň
informovanosti a vyjednávaciu silu, nemožno spravodlivo požadovať, aby porozumel
jej významu) nie sú zdôvodnené a preukázané, predstavujú nepreukázanú domnienku súdu,
ktorá nemá základ v právnych a skutkových súvislostiach. Uviedla, že podľa právnej doktríny
smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským
štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Podľa dovolateľky, ak bola smernica prebratá
do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu
úpravu. Exekučný súd, ani odvolací súd sa podľa oprávnenej nevyrovnali najmä s judikatúrou
Súdneho dvora EÚ a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali ustanovenia smernice Rady
93/13/EHS. Smernica podľa dovolateľky nepovažuje riešenie sporov zo spotrebiteľských
zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané a opačné závery oboch súdov
sú ich nepreukázanou domnienkou. Ďalej dovolateľka poukázala na znenie smernice Rady
93/13/EHS ustanovení ods. 1 písm. q/ jej prílohy v slovenskom, anglickom, českom,
poľskom, nemeckom a francúzskom jazyku a uviedla, že ustanovenie slovenskej verzie
uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne. Text úniového predpisu je potrebné skúmať
vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel
zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie
v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa
všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je súčasťou. Ďalej (podľa dovolateľky)
sa súd nijako nevyrovnal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS
a nijako nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku
v zmluve o úvere. Dovolateľka je toho názoru, že v danom prípade je nutné požiadať, spolu
s inými ustanoveniami o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu
Súdny dvor Európskej únie, pričom dovolateľka je toho názoru, že exekučný súd a krajský
súd sa s touto otázkou mali na súdny dvor obrátiť už skôr. Je totiž treba zohľadniť odlišnosti
interpretácie komunitárneho práva a ubezpečiť sa, že výklad vnútroštátneho súdu je rovnako
zjavný ostatným súdom členských štátov. V tejto súvislosti cituje rozsudok Spolkového
súdneho dvora z 13. januára 2005, sp. zn. III ZR 265/03, uznesenie Ústavného súdu Českej
republiky z 11. októbra 2012, sp. zn. IV. ÚS 1281/12, a ďalšie. Rozhodnutie odvolacieho
súdu je neodôvodnené, a preto vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne
k svojim záverom.
Súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.),
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť a dospel k záveru,
že dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu,
jeho prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p.
Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemožno podriadiť pod žiaden
dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie súdu
prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania
nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, písm. b/ O.s.p., ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm. c/ O.s.p.).
Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p.
nie je prípustné.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo
konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania
významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno
ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(por. R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Dovolací súd zistil, že konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu trpí vadou uvedenou
Spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať procesné práva
a povinnosti, inak ten, komu ju zákon priznáva (§ 19 ods.1 O.s.p.). Spôsobilosť mať práva
a povinnosti vzniká narodením a zaniká smrťou alebo vyhlásením osoby za mŕtvu (§ 7
ods.1 Občianskeho zákonníka).
Podľa ustanovenia § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd
na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci.
Uvedené zákonné ustanovenie ukladá súdu povinnosť v každom štádiu konania
prihliadať na to, či sú splnené zákonom stanovené podmienky (procesné podmienky konania),
aby súdne konanie mohlo prebehnúť a súd mohol vydať rozhodnutie. Medzi základné
procesné podmienky (okrem iných), ktoré má súd povinnosť si všímať aj bez návrhu po celý
čas konania, je splnenie podmienok civilno-procesnej subjektivity účastníka, t.j. spôsobilosti
účastníka byť účastníkom konania. Spôsobilosť byť účastníkom konania znamená mať
procesné práva a povinnosti, ktoré zákon účastníkovi konania priznáva, resp. ukladá (§ 19
O.s.p.). Jej predpokladom je hmotnoprávna subjektivita vo význame mať práva a povinnosti
podľa hmotného práva. Hmotnoprávna spôsobilosť mať práva a povinnosti vzniká
u fyzických osôb narodením (prípadne počatím, ak sa dieťa narodí živé) a zaniká smrťou
fyzickej osoby, prípadne jej vyhlásením za mŕtvu (§ 7 Občianskeho zákonníka).
Z obsahu spisu vyplýva, že povinná zomrela 2. decembra 2012, t.j. po rozhodnutí súdu
prvého stupňa, ale skôr, ako odvolací súd rozhodol o odvolaní oprávnenej uznesením
z 19. decembra 2012, sp. zn. 43 CoE 349/2012. Z uvedeného vyplýva, že v čase rozhodovania
odvolacieho súdu už povinná nemala spôsobilosť byť účastníkom konania. Ak odvolací súd
napriek tejto skutočnosti rozhodol o odvolaní oprávnenej, zaťažil konanie vadou v zmysle
§ 237 písm. b/ O.s.p. (ten, kto v konaní vystupoval ako účastník nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania). Jeho rozhodnutie je z tohto dôvodu zmätočné a nesprávne.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací na základe vyššie uvedeného
uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 19. decembra 2012, sp. zn. 43 CoE 349/2012,
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2, 3 O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného i dovolacieho konania
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 23. júla 2014
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová