Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
544/392115.a8f67f.pdf
PDF · 143.45 KB
No categories available
3Cdo/173/2012
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Daniely Sučanskej a sudcov JUDr. Emila Franciscyho a JUDr. Eleny Siebenstichovej,
v právnej veci ţalobcov 1/ J. D., bývajúcej v L., bytový dom M., 2/ V. K., bývajúcej v B.,
3/ V. V., bývajúceho v L., bytový dom U., 4/ Mgr. J. V., bývajúceho v K., všetci zastúpení
JUDr. P. D., advokátom so sídlom v B., proti ţalovaným 1/ M. V., bývajúcemu v L., 2/ C. V.,
bývajúcemu v L., obaja zastúpení J. A., s.r.o. so sídlom v D., IČO: X., o určenie vecí
patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, vedenej na Okresnom súde
Ruţomberok pod sp. zn. 2 C 90/2009, o dovolaní ţalobcov 1/ aţ 4/ a odvolaní ţalovaných 1/
a 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline z 13. februára 2012 sp. zn. 6 Co 340/2010, takto
rozhodol:
Dovolanie ţalobcov 1/ aţ 4/ z a m i e t a .
Konanie o odvolaní ţalovaných 1/ a 2/ z a s t a v u j e .
Ţalobcovia 1/ aţ 4/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť ţalovaným 1/ a 2/
79,58 € trov dovolacieho konania na účet advokátskej kancelárie J. A., s.r.o. so sídlom v D.,
do 3 dní.
Ţalobcom 1/ aţ 4/ nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobcovia sa podanou ţalobou domáhali, aby súd určil, ţe nehnuteľnosti evidované
Správou katastra Ruţomberok, katastrálne územie L., na liste vlastníctva č. X., ako parcela č.
KN X. – zastavané plochy a nádvoria o výmere X. m², parcela č. KN X. – záhrady o výmere
X. m² a stavba – rodinný dom súp. č. X., postavený na parcele č. KN X. (ďalej len
„nehnuteľnosti“) patrili v reţime bezpodielového spoluvlastníctva manţelov (ďalej len
„BSM“) do vlastníctva C. V. (ţalovaného 2/) a nebohej F. V., zomrelej X., ku dňu jej smrti
v celosti. Ţalobu odôvodnili tým, ţe ţalobcovia sú súrodenci, ktorí sa ţalobou podanou proti
ich otcovi (ţalovanému 2/) a jeho synovi z druhého manţelstva (ţalovanému 1/), na ktorého
bolo zmluvne prevedené vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, domáhajú ochrany svojich práv,
pretoţe dedičské konanie, ktoré prebehlo po smrti ich matky F. V., zomrelej X., pred Štátnym
notárstvom v Liptovskom Mikuláši pod sp. zn. D 927/76, a v ktorom celé dedičstvo
nadobudol výlučne ţalovaný 2/, prebehlo nezákonne a zmätočne.
Okresný súd Ruţomberok (v poradí druhým) rozsudkom z 12. júla 2010 č.k.
2 C 90/2009-102 určil, ţe nehnuteľnosti patrili v reţime BSM do vlastníctva ţalovaného 2/ C.
V. a nebohej F. V., zomrelej X., ku dňu jej smrti v celosti; ţalovaným 1/ a 2/ uloţil povinnosť
nahradiť ţalobcom 1/ aţ 4/ trovy konania. Rozhodol tak po zistení, ţe vyporiadanie
bezpodielového spoluvlastníctva matky ţalobcov a ţalovaného 2/ v rámci dedičského
konania, od ktorého odvodzoval svoje vlastnícke právo ţalovaný 2/, neprebehlo riadne
a dedičské rozhodnutie po poručiteľke F. V. je nezákonné a neplatné, pretoţe ţalobcovia 1/ aţ
4/, ako v tom čase maloletí dedičia, neboli v tomto konaní riadne zastúpení a predmet
dedičstva nebol dostatočne určito špecifikovaný. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa
Na odvolanie ţalovaných 1/ a 2/ Krajský súd v Ţiline rozsudkom 13. februára 2012
sp. zn. 6 Co 340/2010 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe ţalobu zamietol
a ţalobcov 1/ aţ 4/ zaviazal spoločne a nerozdielne nahradiť ţalovaným 1/ a 2/ trovy
(prvostupňového a odvolacieho) konania celkom vo výške 720,84 €. V odôvodnení poukázal
na to, ţe nehnuteľnosti pozostávali z dvoch pozemkov a jednej stavby – rodinného domu
stojaceho na parcele č. X.. Pokiaľ sa jedná o dva sporné pozemky (parc. č. X. a X.) odvolací
súd zamietnutie ţaloby v tejto časti odôvodnil tým, ţe predmetné pozemky boli v osobnom
uţívaní manţelov na základe dohody o zriadení práva osobného uţívania stavebného
pozemku z 9. júla 1970 a v čase smrti poručiteľky neboli v ich bezpodielovom
spoluvlastníctve so ţalovaným 2/ tak, ako ţiadali určiť ţalobcovia. Zamietnutie ţaloby pokiaľ
ide o stavbu – rodinný dom, odvolací súd po zopakovaní dokazovania odôvodnil tým, ţe
v dedičskom konaní po poručiteľke aj napriek nepresnostiam v označení tejto stavby
v rozhodnutí Štátneho notárstva v Liptovskom Mikuláši z 29. júla 1976 č.k. D 927/76-14 ako
„Nadstavba rodinného domu v L. č. X.“ bol prejednaný aj sporný rodinný dom s tým, ţe ho na
základe dohody dedičov nadobudol ţalovaný 2/, ktorý sa zároveň na vyrovnanie dedičským
podielov zaviazal poskytnúť ostatným dedičom peňaţné plnenie. Na okraj svojich úvah
zároveň uviedol, ţe v prípade ţalovaného 2/ by boli aj splnené podmienky pre nadobudnutie
vlastníckeho práva k rodinnému domu vydrţaním. O náhrade trov odvolacieho konania súd
rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Rozsudok odvolacieho súdu napadli ţalobcovia 1/ aţ 4/ dovolaním, prípustnosť
a dôvodnosť ktorého vyvodzovali z § 238 ods. 1 O.s.p. Namietali, ţe odvolací súd im odňal
moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. tým, ţe nedostatočne odôvodnil
svoje rozhodnutie; v tejto súvislosti odvolaciemu súdu vytýkali, ţe sa v odôvodnení
rozhodnutia nezaoberal s ich argumentáciu spochybňujúcou zákonnosť dedičského konania
po ich právnej predchodkyni, námietkou nulitnosti vydaného dedičského rozhodnutia,
právnymi titulmi nadobudnutia vlastníckeho práva k domu a pozemkom ţalovaným 2/.
Z uvedených dôvodov ţiadali napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť
na ďalšie konanie.
Ţalovaní 1/ a 2/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedli, ţe napadnuté rozhodnutie je vecne
správne a dostatočne odôvodnené a navrhli dovolanie zamietnuť. Poukázali na rozpory
vo výpovediach ţalobcov 2/ a 3/ ohľadom prijatia peňaţného plnenia na vyrovnanie
dedičských podielov od ţalovaného 2/ ako aj obsah práva na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v zmysle judikatúry Ústavného súdu SR (I. ÚS 241/07).
Ţalovaní 1/ a 2/ podali odvolanie proti rozsudku krajského súdu vo výroku o trovách
konania. Ţiadali v tejto časti zmeniť rozsudok tak, ţe im súd prizná náhradu trov celkom
vo výške 1 190,36 € podľa pripojenej špecifikácie. Namietali pochybenie súdu pri vyčíslení
trov odvolacieho konania.
I. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
ţe dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpení advokátom
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozsudku, ktorý je prípustné napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 238 ods.1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1
O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p.
a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobcov nie je dôvodné.
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov,
ţe: a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní
uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods.1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.,
pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom
neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného
prostriedku.
Vzhľadom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p. dovolací súd skúmal,
či v konaní na súdoch niţších stupňov nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 O.s.p. Podľa
tohto ustanovenia je dovolanie prípustné, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Ţalobcovia existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/
O.s.p. netvrdili a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu
odvolacieho súdu sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či ţalobcom bola v konaní
odňatá moţnosť pred súdom konať. Podľa názoru dovolateľov je konanie postihnuté vadou
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorej existenciu vidia v absencii „riadneho odôvodnenia“
rozhodnutia odvolacieho súdu.
Odňatím moţnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sa rozumie
nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných práv
účastníka občianskeho súdneho konania (napr. práva zúčastniť sa na pojednávaní, vyjadrovať
sa k veci, navrhovať dôkazy, podať opravný prostriedok alebo vyjadrenie, v stanovenej lehote
urobiť procesný úkon a pod). Z obsahu spisu nevyplýva, ţe by ţalobcom bolo niektoré
z týchto práv odňaté, prípustnosť dovolania preto ani z uvedeného ustanovenia nemoţno
vyvodiť.
Nedostatočné odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu
(tzv. nepreskúmateľnosť), na ktorom dovolatelia prípustnosť dovolania zaloţili, nie je vadou
konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
povaţuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia za dôsledok a vonkajší prejav tzv. inej procesnej
vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (porovnaj rozsudok najvyššieho súdu
z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, uverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 111/1998). Nepreskúmateľné
je rozhodnutie, odôvodnenie ktorého dostatočne nevysvetľuje, z akého dôvodu rozhodol súd
tak, ako uviedol vo výroku rozsudku. Aj nepreskúmateľnosť je v rámci procesne prípustného
dovolacieho prieskumu právne významná, iba ak „mala“ za následok nesprávne rozhodnutie
veci). Kritériom pre posúdenie (ne)preskúmateľnosti rozhodnutia je splnenie náleţitostí
odôvodnenia ustanovených zákonom.
Podľa názoru dovolacieho súdu zodpovedá napadnutý rozsudok odvolacieho súdu
poţiadavkám vyplývajúcim z § 157 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh
konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného
dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých
vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho
rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací
súd primerane vysvetlil, z akých úvah vychádzal pri závere, ţe rodinný dom ţalovaného 2/
a poručiteľky patril do ich BSM a aké skutočnosti ho viedli k tomuto záveru. Podrobne
vysvetlil v odôvodnení svojho rozhodnutia vznik práva osobného uţívania pozemku
s poukazom na vtedy platnú právnu úpravu tohto inštitútu a tieţ svoj záver o neexistencii
bezpodielového spoluvlastníctva označených pozemkov ku dňu smrti poručiteľky
(X.). Na základe uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a
právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a ţe
odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe súd
neodôvodnil rozhodnutie podľa predstáv ţalobcov.
Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na závery vyplývajúce z uznesení
ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 115/03 a II. ÚS 78/05, podľa ktorých súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na všetky námietky alebo argumenty
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú určujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a ktoré zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.
Ţalobcovia v dovolaní tvrdia, ţe napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený
skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci
je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych
predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny
právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov
vyvodil nesprávne právne závery.
Predmetom konania v posudzovanej veci je určenie, ţe v ţalobe označené
nehnuteľnosti patrili v reţime BSM do vlastníctva rodičov ţalobcov - C. V. (ţalovaného 2/) a
F. V., zomrelej X., ku dňu jej smrti v celosti. Ţalobcovia v dovolaní namietali, ţe
vyporiadanie BSM v dedičskom konaní je neurčité, nie sú v ňom špecifikované veci patriace
do BSM poručiteľky a ţalovaného 2/, konkrétne ţe nebol vyporiadaný rodinný dom súp. č. X.
(t.č. X.) a parcela č. X., na ktorej stojí rodinný dom a parcela č. X.- záhrada, ktoré v čase smrti
poručiteľky (X.) boli v spoločnom uţívaní rodičov ţalobcov (t.j. poručiteľky a ţalovaného
2/).
Dovolací súd sa stotoţňuje so záverom odvolacieho súdu, ţe do BSM ţalovaného 2/
a poručiteľky ku dňu jej smrti patril aj rodinný dom v L. súp. č. X., ktorý bol postavený za
trvania ich manţelstva a ktorý bol aj vyporiadaný v rámci vyporiadania BSM ţalovaného 2/
a poručiteľky v dedičskom konaní po poručiteľke. Z obsahu dedičského spisu po poručiteľke
vyplýva – zo zápisnice o predbeţnom šetrení z 19. júla 1976, v ktorej ţalovaný 2/ uviedol, ţe
poručiteľka bola vlastníčkou rodinného domu v polovici (t.j. predmetného rodinného domu
v L. č. X.) a okrem toho aj vlastníčkou „čiastky“ v rodinnom dome v L. V zápisnici z 29. júla
1976 spísanej notárkou v prítomnosti ţalovaného 2/ je uvedené, ţe účastníci označili za
nehnuteľný majetok patriaci do BSM poručiteľky a ţalovaného 2/ „nadstavbu rodinného
domu v L. č. X.“, ktorej hodnota bola určená sumou 8 750 Kčs. Súčasťou tejto zápisnice je
rozhodnutie štátneho notárstva o vyporiadaní dedičstva tak, ţe nadobúdateľom celého
majetku sa stáva manţel poručiteľky - ţalovaný 2/, ktorému bola uloţená povinnosť vyplatiť
v tom čase maloletým dedičom – ţalobcom 1/ aţ 4/ po dosiahnutí plnoletosti kaţdému po
4 845 Kčs. V spise sa nachádza správa MNV v L. z 27. júla 1976 o obvyklej predajnej cene
(hodnote) nehnuteľnosti, podľa ktorej dom, drevený-murovaný postavený v roku 1968,
pozostávajúci z jednej kuchyne, troch izieb s príslušenstvom má obvyklú predajnú cenu
17 500 Kčs (1/4 predstavuje suma 4 845 Kčs), z ktorej bola vypočítaná výška náhrady, ktorú
mal preberajúci dedič – ţalovaný 2/ vyplatiť ostatným dedičom po dosiahnutí plnoletosti.
V priebehu konania účastníci zhodne uvádzali, ţe okrem tohto rodinného domu, ktorý
v čase smrti poručiteľky ešte nebol celkom dokončený (v jeho podkroví sa nachádzali dve
manzardky), ţiadna „nadstavba“ v BSM ţalovaného 2/ a jeho manţelky (poručiteľky)
neexistovala. So zreteľom na uvedené za správny treba povaţovať záver odvolacieho súdu,
ktorý konštatoval, ţe pri označení uvedenej nehnuteľnosti v dedičskom konaní išlo zrejme len
o nepresné, resp. v tom čase zauţívané označenie nehnuteľnosti – rodinného domu patriaceho
do BSM, nakoľko notárstvo zisťovalo cenu tohto rodinného domu, z ktorej vychádzalo aj pri
určení všeobecnej ceny dedičstva. Správny je preto záver odvolacieho súdu, ţe označená
nehnuteľnosť - t.j. rodinný dom patril a bol aj vyporiadaný v rámci vyporiadania BSM
poručiteľky a ţalovaného 2/ v dedičskom konaní a bol predmetom dedičského konania.
Pokiaľ ide o pozemky, ktoré sú v súčasnosti označené v KN ako parcela č. X.
(na ktorej stojí rodinný dom) a parcela č. X. (záhrada), vykonaným dokazovaním bolo
preukázané, ţe tieto získal za trvania manţelstva ţalovaný 2/ do osobného uţívania,
čo potvrdzuje rozhodnutie o pridelení pozemku do osobného uţívania z 31. augusta 1970.
Podľa rozhodnutia o pridelení pozemku do osobného uţívania bola vtedy EN parcela
č. X. nachádzajúca sa v katastrálnom území L. o výmere X. m² vo vlastníctve
Československého štátu pridelená do osobného uţívania ţalovanému 2/ na výstavbu
rodinného domčeka a následne bola 9. septembra 1970 uzavretá dohoda o zriadení práva
osobného uţívania stavebného pozemku. Uzavretím tejto dohody o osobnom uţívaní
pozemkov za trvania manţelstva manţelom vzniklo k nim právo spoločného uţívania
v zmysle § 214 Občianskeho zákonného v znení do 1. januára 1992. Inštitút práva osobného
uţívania pozemku, resp. práva spoločného uţívania pozemkov manţelmi bol zrušený novelou
Občianskeho zákonníka (zákon č. 509/1991 Zb.) účinnou od 1. januára 1992.
Podľa § 872 ods. 1 Občianskeho zákonníka veta prvá právo osobného uţívania
pozemku vzniknuté podľa doterajších predpisov, ktoré trvá ku dňu nadobudnutia účinnosti
tohto zákona, mení sa dňom účinnosti tohto zákona na vlastníctvo fyzickej osoby.
Podľa § 872 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1. januára 1992
v prípade spoločného uţívania pozemkov manţelmi vzniknutého podľa § 214 Občianskeho
zákonníka, stávajú sa bezpodielovými spoluvlastníkmi takéhoto pozemku. Ak BSM zaniklo
pred 1. januárom 1992, s účinnosťou od 1. januára 1992 stávajú sa bývalí alebo doterajší
manţelia (podľa spôsobu zániku BSM) podieloví spoluvlastníci týchto pozemkov rovným
dielom. Ak zanikne manţelstvo a s ním i právo spoločného uţívania pozemku manţelmi
smrťou jedného z manţelov alebo jeho prehlásením za mŕtveho, závisí od dohody dedičov,
kto sa stane uţívateľom pozemku. Ak nedôjde k dohode, závisí toto určenie na rozhodnutí
štátneho notárstva, ktoré vykoná vyporiadanie. Ak by na základe dohody alebo rozhodnutia
štátneho notárstva zostal výlučným uţívateľom len manţel alebo manţel s niektorými
dedičmi, museli by byť ostatní dedičia uspokojení v rámci vyporiadania inak.
Je nesporné, ţe manţelstvo rodičov ţalobcov zaniklo smrťou ich matky X. a zánikom
manţelstva zaniklo aj ich bezpodielové spoluvlastníctvo. Správny je preto záver odvolacieho
súdu, ţe v čase zániku manţelstva rodičov ţalobcov do ich bezpodielového spoluvlastníctva
nepatrili označené pozemky, ku ktorým mali právo spoločného uţívania pozemkov. Keďţe
tieto pozemky v osobnom uţívaní do BSM rodičov ţalobcov nepatrili, nebol dôvod tieto ani
vyporiadať v rámci vyporiadania BSM v dedičskom konaní po poručiteľke. Dovolací súd sa
preto stotoţňuje so záverom odvolacieho súdu, ktorý v tejto časti zmenil rozsudok súdu
prvého stupňa a ţalobu aj v tejto časti zamietol po zistení, ţe tieto pozemky netvorili
bezpodielové spoluvlastníctvo rodičov ţalobcov. Pokiaľ by aj v dedičskom konaní nebola
vyporiadaná finančná hodnota práva osobného uţívania v dedičskom konaní, táto môţe
predstavovať iba prípadný obligačný nárok, ktorý však nemá dopad na otázku vlastníctva
predmetných pozemkov.
K námietke ţalobcov, ţe rozhodnutie štátneho notárstva o vyporiadaní dedičstva
je neplatné, resp. je nulitným právnym úkonom, dovolací súd povaţuje za potrebné uviesť, ţe
rozhodnutie notárstva nie je právnym úkonom, ale ide o deklaratórne rozhodnutie, ktoré
je procesnou skutočnosťou s konštitutívnymi účinkami, ktorým sa deklarujú práva
a povinnosti dedičov s účinnosťou ku dňu smrti poručiteľa a realizuje sa ním hmotnoprávna
úprava dedičského práva podľa Občianskeho zákonníka. Rozhodnutie o dedičstve po nebohej
F. V. nebolo zrušené mimoriadnym opravným prostriedkom, je právoplatné a teda záväzné,
preto sa súdy dôvodne nezaoberali námietkami ţalobcov proti tomuto rozhodnutiu
o prejednaní dedičstva po ich nebohej matke F. V., zomrelej X..
Z uvedených dôvodov je zrejmé, ţe ţalobcovia neopodstatnene napadli rozsudok
odvolacieho súdu, ktorý nespočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.) a keďţe neboli zistené ani ďalšie dôvody uvedené v § 241 ods. 2 O.s.p., ktoré
by mali za následok nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu,
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcov podľa § 243b ods. 1 zamietol.
II. Najvyšší súd Slovenskej republiky po zistení, ţe ţalovaní podali odvolanie proti
proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline z 13. februára 2012 sp. zn. 6 Co 340/2010 vo výroku
o trovách konania, skúmal, či sú splnené procesné predpoklady, za splnenia ktorých môţe
o podanom odvolaní konať.
Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania).
Medzi procesné podmienky patrí aj funkčná príslušnosť súdu na prejedanie veci
vyplývajúca zo zákona. V prejednávanej veci z hľadiska formálneho ani obsahového
nemoţno mať pochybnosti o tom, ţe procesný úkon ţalovaných 1/ a 2/ (zastúpených
advokátom) zo 17. mája 2012, ktorým napadli uvedený rozsudok Krajského súdu v Ţiline
z 13. februára 2012 sp. zn. 6 Co 340/2010 vo výroku o trovách konania, je odvolaním
Podľa § 201 veta prvá O.s.p. účastník môţe napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa
odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.
Podľa § 9 ods. 1 O.s.p. na konanie v prvom stupni sú zásadne príslušné okresné súdy.
Krajské súdy rozhodujú ako súdy prvého stupňa a/ v sporoch o vzájomné vyporiadanie dávky
poskytnutej neprávom alebo vo vyššej výmere, neţ patrila, medzi zamestnávateľom
a príjemcom tejto dávky podľa právnych predpisov o sociálnom zabezpečení, b/ v sporoch
medzi príslušným orgánom nemocenského poistenia a zamestnávateľom o náhradu škody
vzniknutej nesprávnym postupom pri vykonávaní nemocenského poistenia, c/ v sporoch
týkajúcich sa cudzieho štátu alebo osôb poţívajúcich diplomatické imunity a výsady, ak tieto
spory patria do právomoci súdov Slovenskej republiky (§ 9 ods. 2 O.s.p.).
Podľa § 10 ods. 1 O.s.p. krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam
okresných súdov.
Podľa § 10 ods. 2 O.s.p. o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov
prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.
Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, ţe Najvyšší súd Slovenskej republiky
je funkčne príslušný rozhodovať iba o tých odvolaniach, ktoré smerujú proti rozhodnutiam
krajských súdov ako súdov prvého stupňa; prípady, v ktorých je rozhodnutie krajského súdu
rozhodnutím súdu prvého stupňa, sú pritom zákonom taxatívne vymedzené (viď § 9
ods. 2 O.s.p.).
Rozhodnutie krajského súdu, ktorý rozhodol o trovách celého konania
(prvostupňového a odvolacieho konania) po zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa vo veci
samej, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého stupňa, ale je rozhodnutím
krajského súdu ako súdu odvolacieho. Funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky na prejednanie podaného odvolania ţalovaných preto nie je daná. Chýbajúca
funkčná príslušnosť ktoréhokoľvek súdu na prejednanie určitej veci, ktorá inak patrí
do právomoci súdu, predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Najvyšší súd
Slovenskej republiky preto konanie o odvolaní ţalovaných proti rozsudku Krajského súdu
v Ţiline z 13. februára 2012 sp. zn. 6 Co 340/2010 vo výroku o trovách konania zastavil bez
toho, aby preskúmaval vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.
III. V dovolacom konaní procesne úspešným ţalovaným vzniklo právo na náhradu
trov konania proti ţalobcom, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Ţalovaní podali návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady
trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.) a tieto
aj vyčíslili. Dovolací súd ţalovaným priznal náhradu trov konania spočívajúcu v odmene
advokáta za 1 úkon právnej sluţby poskytnutej vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu
z 19. júna 2012 [§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych sluţieb (ďalej len „vyhláška“)]. Základnú sadzbu
tarifnej odmeny za tento úkon právnej sluţby určil podľa § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky
vo výške 58,X. €, čo s náhradou za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné
vo výške jednej stotiny výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky, t.j. 7,63 € a 20 %
DPH z odmeny a náhrady, t.j. 13,26 €, predstavuje spolu 79,58 €.
V odvolacom konaní (o odvolaní ţalovaných proti výroku o trovách konania)
úspešným ţalobcom vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania proti ţalovaným,
ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.).
Najvyšší súd im nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, lebo nepodali návrh na jej
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. júla 2014
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková