Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
8d5/435089.d8ae7b.pdf
PDF · 207.51 KB
No categories available
4CoE/59/2013
Najvyšší súd 4 ECdo 219/2013
Slovenskej republiky 4 CoE 59/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej advokátskou
kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, v mene ktorej koná
ako konateľ advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti povinnému Š. H., bývajúcemu
v Č. o vymoženie 716,99 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Komárno pod sp.
zn. 8 Er 599/2006, o odvolaní a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre
z 29. apríla 2013, sp. zn. 15 CoE 97/2013, takto
rozhodol:
Odvolacie konanie z a s t a v u j e .
Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnému náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Komárno (ďalej len „exekučný súd“) poveril súdneho exekútora
vykonaním exekúcie proti povinnému na vymoženie sumy 716,99 Eur s príslušenstvom
v zmysle ustanovenia § 45 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej
len „Exekučný poriadok“) na základe exekučného titulu, ktorým bola notárska zápisnica
z 3. decembra 2005, č. N 6476/2005, NZ 59466/2005.
Exekučný súd uznesením zo 4. apríla 2012, č. k. 8 Er 599/2006-17 exekúciu vyhlásil
za neprípustnú a konanie zastavil. Súdnemu exekútorovi priznal trovy exekúcie v sume
41,28 eur. Oprávnenej uložil povinnosť zaplatiť titulom trov exekúcie súdnemu exekútorovi
41,28 eur do troch dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia. Svoje rozhodnutie vo veci samej
odôvodnil nespôsobilosťou notárskej zápisnice byť exekučným titulom, keďže
splnomocnenie, ktorým povinný ako dlžník dal advokátovi Mgr. Tomášovi Kušnírovi
oprávnenie na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t. j. aby v jeho mene uznal
jeho záväzok z úveru tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny
výkon rozhodnutia resp. pre exekúciu na celý jeho majetok do výšky vzniknutej pohľadávky
a príslušenstva, je neplatné.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Nitre ako súd odvolací uznesením
z 29. apríla 2013, sp. zn. 15 CoE 97/2013 zamietol návrh oprávnenej na prerušenie konania
a uznesenie exekučného súdu potvrdil. Potvrdenie uznesenia odôvodnil jeho vecnou
správnosťou, stotožnil sa i s jeho dôvodmi, poukazujúc na to, že vzhľadom na predtlačený
formulár zmluvy povinný nemohol zasiahnuť do jej obsahu a nemohol ovplyvniť ani výber
svojho zástupcu, preto plnomocenstvo udelené v zmluve označenému advokátovi na spísanie
notárskej zápisnice nebolo platné. Odvolacie námietky oprávnenej považoval za nedôvodné.
Zamietnutie návrhu na prerušenie konania odôvodnil nemožnosťou prerušiť exekučné
konanie v zmysle § 36 ods. 5 Exekučného poriadku.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená odvolanie i dovolanie.
Odvolaním napadla výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania a dovolaním napadla
potvrdzujúci výrok. Navrhla, aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu i uznesenie
exekučného súdu zrušil a vec vrátil exekučnému súdu na ďalšie konanie. Dovolanie
odôvodnila dovolacími dôvodmi uvedenými v ustanovení § 241 ods. 2. písm. a/, b/ a c/
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“). Dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2
písm. a/ O.s.p. konkretizovala vadami konania podľa § 237 písm. a/, d/ a f/ O.s.p.
(t. j. sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, že v tej istej veci
sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, a že účastníkom
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom). Zároveň navrhla,
aby dovolací súd konanie prerušil a požiadal Súdny dvor Európskej únie o výklad v dovolaní
špecifikovaných prejudiciálnych otázok.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa najprv zaoberal odvolaním oprávnenej, pričom
dospel k záveru, že na prejednanie tohto opravného prostriedku nie je splnená podmienka jeho
funkčnej príslušnosti. Z ustanovenia § 10 ods. a 2 O.s.p. vyplýva, že Najvyšší súd Slovenskej
republiky je funkčne príslušný rozhodovať iba o tých odvolaniach, ktoré smerujú proti
rozhodnutiam krajských súdov ako súdov prvého stupňa. Rozhodnutie krajského súdu,
ktorým bol zamietnutý návrh oprávnenej na prerušenie konania, vydané v odvolacom konaní,
však nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého stupňa, ale je rozhodnutím krajského
súdu ako súdu odvolacieho. Konanie o odvolaní proti takému rozhodnutiu bolo preto potrebné
pre nedostatok podmienky funkčnej príslušnosti zastaviť.
Následne Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.)
po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) skúmal
či je dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania.
Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. (ktoré v spojení s § 243c O.s.p. primerane
platí aj pre dovolacie konanie) ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie vtedy, ak rozhodol,
že požiada Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa
medzinárodnej zmluvy, t. j. ak dospel k záveru, že je potrebné podať výklad komunitárneho
práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Zmyslom riešenia predbežnej otázky
je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, ak prichádza do úvahy jeho aplikácia
v prejednávanej veci.
K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predložiť predbežnú otázku
Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
sa na základe predbežnej otázky položenej Corte suprema Cassazione vyjadril Súdny dvor
Európskej únie v rozsudku CILFIT, C – 283/81 publikovanom v Zbierke rozhodnutí Súdneho
dvora EÚ (ECR), str. 3415. V tomto rozhodnutí uviedol, že „článok 177 tretí odsek Zmluvy
EHS (teraz čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) sa má vykladať v tom zmysle, že súd
proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva,
je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom položí otázka týkajúca
sa práva Spoločenstva s výnimkou prípadov, keď skonštatuje, že položená otázka nie
je relevantná alebo Súdny dvor už podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva alebo
že správne uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné, že neexistujú o tom rozumné
pochybnosti, pričom existenciu tejto možnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva
Spoločenstva, osobitných ťažkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej
judikatúry v rámci Spoločenstva“.
V preskúmavanej veci dovolateľka navrhla predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie
prejudiciálne otázky: 1. či je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať
aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým
dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu,
teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky
a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto
zmluvy a 2. či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také
rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.
Podľa názoru dovolacieho súdu ani jedna z vyššie uvedených prejudiciálnych otázok
nevyžaduje výklad Súdnym dvorom Európskej únie. Predmetné otázky nie sú v predmetnej
veci relevantné, pretože sa netýkajú výkladu komunitárneho práva, ale v prípade otázky
č. 1 ide o posúdenie neprijateľnosti konkrétnej podmienky (splnomocnenia na spísanie
notárskej zápisnice) dohodnutej v zmluve o úvere medzi oprávnenou a povinnou, a v prípade
otázky č. 2 o posúdenie súladu rozhodnutia vnútroštátneho súdu s komunitárnym právom.
Dovolací súd preto návrh dovolateľky na prerušenie konania za účelom predloženia
prejudiciálnych otázok zamietol.
V ďalšom Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“)
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či oprávnenou
podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené
v ustanoveniach § 237 a § 239 O.s.p.
Prípustnosť dovolania podľa § 239 O.s.p. v predmetnej veci neprichádza do úvahy.
Nejde totiž o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu, ani o uznesenie, ktorým by odvolací
súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska, a ani o potvrdzujúce uznesenie, vo výroku
ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani o uznesenie odvolacieho súdu, potvrdzujúce
uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, alebo o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237
O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
(aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci
sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol
súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, e/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania
preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania odôvodňovala v prvom rade tým,
že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov (§ 237 písm. a/
O.s.p.). Uvedenú vadu konania však nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali konať
a rozhodovať. Ich právomoc konať v exekučnom konaní nepopierala. Vyčítala im iba to,
že bez zákonom zvereného oprávnenia v exekučnom konaní skúmali súlad exekučného titulu
s hmotným právom. V skutočnosti tak namietala, že rozhodnutia súdov spočívajú
na nesprávnom právnom posúdení veci. Námietka nedostatku právomoci súdov preto nebola
dôvodná.
Dovolacie námietky o vadách konania spočívajúcich v prekážke právoplatne
rozhodnutej veci, boli zjavne nedôvodné a nenáležité. Vychádzajúc z odôvodnenia týchto vád
je zrejmé, že dovolateľka aj v prípade týchto vád v skutočnosti namietala nesprávnu aplikáciu
a interpretáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku exekučným, aj odvolacím
súdom, teda nesprávne právne posúdenie veci.
Dôvodná nebola ani dovolacia námietka o odňatí možnosti oprávnenej konať
pred súdom, ku ktorému malo dôjsť rozhodnutím o zastavení exekúcie. O vadu konania
spočívajúcu v odňatí možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
ide predovšetkým vtedy, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť
uplatňovať procesné práva, ktoré mu priznáva platná právna úprava. K odňatiu možnosti
konať pred súdom môže dôjsť nielen nesprávnym postupom súdu, ale aj jeho nesprávnym
procesným rozhodnutím, v dôsledku ktorého konanie končí. Takýmto rozhodnutím môže
byť aj rozhodnutie o zastavení exekúcie, ak preň neboli splnené zákonom stanovené
podmienky. Nesprávnym rozhodnutím o zastavení exekúcie by sa oprávnenej ako účastníčke
exekučného konania v konečnom dôsledku odopieralo právo na výkon vykonateľného
rozhodnutia, čo by sa rovnalo odmietnutiu spravodlivosti. Otázka správnosti takéhoto
rozhodnutia však nevyhnutne vyžadovala zaujať stanovisko aj k právnym záverom súdov
v exekučnom konaní.
Dovolací sú dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací a i exekučný súd
správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekúcie.
Pokiaľ oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie označila za exekučný titul notársku
zápisnicu, bol exekučný súd oprávnený a zároveň povinný v každom štádiu exekučného
konania (exekúcie) riešiť otázku, či bola notárska zápisnica spísaná v súlade so zákonom
a či nastali podmienky jej spôsobilosti byť exekučným titulom.
S dôvodmi, pre ktoré exekučný i odvolací súd považovali notársku zápisnicu
za nespôsobilý exekučný titul pre jej rozpor zo zákonom (pre neplatnosť plnomocenstva
udeleného na jej spísanie), sa dovolací súd v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach
na ne poukazuje. Len na doplnenie uvádza, že notárska zápisnica odporovala zákonu
aj z dôvodu, že plnomocenstvo udelené povinným na spísanie notárskej zápisnice advokátovi
Mgr. Tomášovi Kušnírovi bolo podmienkou pre poskytnutie úveru dohodnutou v zmluve
o úvere, pričom išlo o neprijateľnú, a teda neplatnú zmluvnú podmienku. Táto neplatnosť
bola daná tým, že nešlo o individuálnu zmluvnú podmienku (plnomocenstvo bolo súčasťou,
resp. obsahom formulárovej – predtlačenej – zmluvy), a že táto podmienka zjavne
spôsobovala nevyváženosť v obsahu právneho vzťahu z úverovej zmluvy v neprospech
povinného ako spotrebiteľa. Oprávnená si touto podmienkou zabezpečila dosiahnutie
rýchleho exekučného titulu prostredníctvom menovaného advokáta, ktorého sama určila
povinnému v predtlači zmluvy o úvere.
Správnym rozhodnutím o zastavení exekúcie preto nebola oprávnenej odňatá možnosť
konať pred súdom.
Aj odôvodnenie rozhodnutí oboch súdov možno považovať za dostatočné. Podľa
názoru dovolacieho súdu odvolací súd dovolaním napadnuté uznesenie riadne a postačujúco
odôvodnil. V spojení s odôvodnením obsiahnutým v uznesení exekučného súdu je z neho
zrejmé, z akých skutočností vyvodil záver o nespôsobilosti notárskej zápisnice
ako exekučného titulu.
K odňatiu možnosti oprávnenej konať pred súdom nedošlo ani údajným porušením
zásady kontradiktórnosti ako základnej súčasti práva na spravodlivý proces. Táto zásada
znamená, že obom stranám konania musí byť daná možnosť zoznámiť sa so stanoviskami
a dôkazmi predloženými súdu s cieľom ovplyvniť jeho rozhodnutie – či už protistranou alebo
na konaní nezúčastneným subjektom, od ktorého si prípadne súd takéto vyjadrenie alebo
dôkaz mohol vyžiadať – a vyjadriť sa k nim (porovnaj Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl,
J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. Vydání. Praha : C. H. Beck,
2012, s. 740). Podľa Slovníka súčasného slovenského jazyka vydaného Vedou,
vydavateľstvom Slovenskej akadémie vied, Bratislava 2011 (2. zv), kontradiktórnosť
je prenos dôkazného bremena zo súdu na účastníkov sporu, resp. rokovací spôsob súdneho
procesu. Právo na kontradiktórny proces nemá absolútny charakter a jeho rozsah sa môže líšiť
najmä v závislosti na zvláštnostiach daného konania. Nebráni súdu, aby od tohto pravidla
v záujme procesnej ekonómie upustil, ak je zrejmé, že nezoznámenie účastníka konania
napr. so stanoviskom iných účastníkov nemôže mať akýkoľvek vplyv na výsledok konania
pred nimi.
Ak za porušenie zásady kontradiktórnosti by mal byť považovaný aj procesný postup
exekučného súdu spočívajúci v tom, že neoboznámil účastníka exekučného konania so svojím
stanoviskom k úverovej zmluve, potom podľa názoru dovolacieho súdu, za situácie, že platné
právo pripúšťa proti rozhodnutiu exekučného súdu o zastavení exekúcie odvolanie, treba tento
nedostatok považovať za zhojený možnosťou oprávneného vyjadriť svoje námietky
ku skutkovým zisteniam exekučného súdu vyvodeným z ním predloženého listinného dôkazu
a k právnym záverom z toho vyplývajúcim v podanom odvolaní. Iný názor, vychádzajúci
z nemožnosti zhojenia uvedeného nedostatku inak než zrušením rozhodnutí odvolacieho
a exekučného súdu a vrátením veci na opätovné rozhodnutie, by odporoval zásade efektivity
konania, pretože zrušenie rozhodnutí by zbytočne zvyšovalo náklady účastníkov konania
ako aj náklady na výkon súdnictva, a tým by bolo aj v rozpore s jedným zo základných
princípov právneho štátu, ktorým je princíp racionality.
K odňatiu možnosti konať pred súdom nedošlo ani tým, že exekučný súd rozhodol
bez nariadenia pojednávania. Ustanovenie § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, na ktoré
sa odvoláva dovolateľka, už bolo v čase vydania oboch rozhodnutí súdov nižších stupňov
zrušené.
V preskúmavanej veci oprávnená možnosť podať odvolanie proti uzneseniu
exekučného súdu o zastavení exekúcie aj využila a v podanom opravnom prostriedku
vyjadrila, okrem iného, aj svoj nesúhlas s právnymi závermi exekučného súdu o neplatnosti
rozhodcovskej doložky.
Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p.
ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
Oprávnená z procesného hľadiska zavinila, že sa konanie o jej odvolaní muselo
zastaviť a vznikla jej povinnosť nahradiť povinnému trovy tohto konania (§ 224 ods. 1 O.s.p.
v spojení s § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p.). V konaní o jej dovolaní vzniklo procesne
úspešnému povinnému právo na náhradu trov konania proti oprávnenej, ktorá úspech
v dovolacom konaní nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142
ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky nepriznal povinnému náhradu trov týchto
konaní, lebo nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 O.s.p.).
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. júla 2014
JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová