Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)d64/398919.007d71.pdf
PDF · 215.95 KB
No categories available
2Oboer/205/2013
Najvyšší súd 2Oboer/205/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o.,
so sídlom P., X. B., IČO: X., zastúpeného advokátskou kanceláriou F., s. r. o., so sídlom G. X.
B., IČO: X., proti povinnému: Š., nar. X., bytom O., X. R., o vymoženie 1 362,28 eur
s príslušenstvom, vedenej súdnym exekútorom JUDr. P., so sídlom Exekútorského úradu
v K., Ď., pod sp. zn. EX 585/2006, vedenej na Okresnom súde Rožňava pod sp. zn.
10Er/609/2006, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach
zo 14. februára 2013 č. k. 14CoE/285/2012-40, takto
rozhodol:
Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Košiciach
zo 14. februára 2013 č. k. 14CoE/285/2012-40 v napadnutej časti z r u š u j e a vec mu
v r a c i a na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Súdny exekútor požiadal exekučný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
podľa § 44 Zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) na základe
rozhodcovského rozsudku S. r. s. z 30. augusta 2006 sp. zn. .SR 3773/06 zriadeného
zriaďovateľom S.a. s., K., B., IČO: X. (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“). Okresný súd
Rožňava uvedenej žiadosti vyhovel a súdneho exekútora poveril vykonaním exekúcie.
Okresný súd Rožňava uznesením zo 14. augusta 2012 č. k. 10Er/609/2006-19
exekúciu vyhlásil za neprípustnú, exekúciu zastavil a súdnemu exekútorovi JUDr. P. odmenu
a náhradu hotových výdavkov za vykonanú exekúciu nepriznal.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že medzi účastníkmi konania bola dňa
22. marca 2006 uzatvorená Zmluva o úvere č. 7271474 (ďalej len „zmluva o úvere“ alebo
„zmluva“) na základe, ktorej oprávnený poskytol povinnému úver vo výške 30 000 Sk.
Súčasťou zmluvy o úvere boli Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré v bode 17
upravili rozhodcovskú doložku. Uviedol, že je nesporné, že zmluva o úvere je spotrebiteľskou
zmluvou. Návrh spotrebiteľskej zmluvy je v danom prípade pripravený na predtlačenom
tlačive, do ktorého sa len vpisujú požadované údaje. Spotrebiteľ nemá možnosť žiadnym
spôsobom zmeniť obsah Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré tvoria
neoddeliteľnú súčasť zmluvy, nemôže vyjednávať, jedinou alternatívou je prijatie resp.
odmietnutie návrhu ako celku. Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať neprijateľné
podmienky, t. j. ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to pod sankciou absolútnej neplatnosti takejto
podmienky. Praktickým dôsledkom predmetnej rozhodcovskej doložky je, že spotrebiteľovi je
fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade,
ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Znenie rozhodcovskej doložky síce
neodporuje doslovnému zneniu zákonného ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten
cieľ, aby predmetné ustanovenie dodržané nebolo, teda zákon obchádza. Uvedené potvrdzuje
i množstvo exekučných vecí s obdobným skutkovým základom a totožným oprávneným
na exekučnom súde. Predmetná rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou v zmysle
§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a je v súlade s § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka
neplatná. Keďže právomoc rozhodcovského súdu je založená na absolútne neplatnom
právnom úkone exekučný súd po preskúmaní exekučného titulu dospel k záveru, že exekúcia
je neprípustná, a preto ju zastavil.
Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Košiciach, ako súd odvolací, napadnutým
uznesením potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým exekúciu vyhlásil
za neprípustnú a exekúciu zastavil. Návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol
a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Odvolací súd sa v zmysle § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„O. s. p.“) stotožnil s odôvodnením uznesenia súdu prvého stupňa. Na doplnenie jeho
odôvodnenia a k odvolaniu oprávneného uviedol, že charakter samotnej zmluvy o úvere
nemožno posudzovať len podľa predpisov slovenského právneho poriadku, ale aj podľa práva
Európskej únie. Z členstva Slovenskej republiky v EÚ vzniká povinnosť rešpektovať všetky
právne akty prijaté orgánmi zriadenými Zmluvou o založení Európskych spoločenstiev
a Zmluvou o Európskej únii. Takýmto právnym aktom je aj Smernica Rady EÚ č. 93/13/EHS
z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“).
Uviedol, že pri výklade uvedenej smernice Súdny dvor EÚ vo viacerých veciach konštatoval,
že je v rozpore s cieľmi smernice, ak vnútroštátna právna úprava bráni plnému uplatneniu
práv spotrebiteľa, a to napr. rozsudok vo veci C-473/00. Odvolací súd dospel k záveru, že
na predmetný zmluvný vzťah účastníkov konania, ktorý vznikol na základe zmluvy o úvere
treba aplikovať § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, teda aj ustanovenia smernice. Odvolací
súd sa stotožnil s posúdením rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky, nakoľko
praktickým dôsledkom takto formulovanej rozhodcovskej doložky bola povinnému odopretá
možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá žalobu
na rozhodcovský súd. Rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul
v predmetnom konaní znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu
všeobecným súdom, ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom
súde. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom
na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok
odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým zmluvným dojednaniam a teda aj rozhodcovskému
konaniu. Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom je exekučný titul sa uskutočnilo
bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán. Rozhodcovská doložka bola teda v čase
uzatvárania zmluvy neprijateľnou podmienkou a ako taká bola od počiatku neplatnou, preto
rozhodcovský rozsudok vydaný v tomto konaní nemôže byť spôsobilým exekučným titulom.
K námietke odvolateľa, ktorá sa týkala opätovného preskúmania podmienok exekučného
konania uviedol, že úlohou súdu je v každom štádiu konania, a to aj z úradnej povinnosti
prihliadať na splnenie podmienok exekučného konania. K návrhu oprávneného na prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. uviedol, že v prejednávanom prípade nebolo
potrebné obrátiť sa s predbežnou otázkou k výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, preto
návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol.
Proti potvrdzujúcemu výroku uznesenia odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie.
Dovolanie odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/ a § 237 písm. a/ O. s. p., že súd
rozhodol nad rámec zverenej právomoci, pretože súdy oboch stupňov nesprávne interpretovali
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 Zákona č. 244/2002 Z. z.; ustanovením
§ 237 písm. d/ O. s. p., že v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo, pretože vykonateľnosť
rozhodcovského rozsudku už bola právoplatne posúdená tým, že exekučný súd poveril
súdneho exekútora vykonaním exekúcie, ustanovením § 237 písm. e/ O. s. p., že sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ustanovením § 237 písm. f/
O. s. p., že súd svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom tým, že súdy
s oprávneným nekomunikovali o jeho právnych a skutkových návrhoch, nevzali na zreteľ jeho
námietky proti prejednaniu veci, konali bez nariadenia pojednávania a dokazovania
a nerešpektovali jeho právo, aby jeho právna vec bola „vnútroštátnym súdom rozhodovaná
na základe správneho a adekvátneho právneho základu, súčasťou ktorého je po vstupe
Slovenskej republiky do EÚ aj výklad práva EÚ“, ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.,
že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie,
ustanovením § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď súdy nesprávne aplikovali a interpretovali
ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z., § 53
ods. 4 Občianskeho zákonníka a tiež Smernice Rady 93/13/EHS. Navrhol, aby dovolací súd
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov dovolacieho konania
a navrhol, aby dovolací súd rozhodol o odložení vykonateľnosti napadnutého uznesenia.
Taktiež navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
predložil prejudiciálne otázky:
1/ Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla
1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých
okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe
rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov v prípade, ak je rozhodcovská
doložka individuálne dojednaná ?
2/ V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku je možné ustanovenie
písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej
doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o platnosť,
výklad alebo zrušenie) budú riešené a/ pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva
svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie
všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom
súde, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom
súde považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však
neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci,
v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu
založená právomoc rozhodcovského súdu ?
3/ Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie
vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné aj hmotnoprávne ustanovenia
s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči
spotrebiteľovi ?
Uvedený návrh na prerušenie dovolacieho konania dovolateľ odôvodnil tým, že
Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie
týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby
účastníci konania boli zbavení právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového
práva a následnej aplikácie vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.
Oprávnený svoje dovolanie doplnil podaním doručeným Najvyššiemu súd Slovenskej
republiky 9. augusta 2013, v ktorom rozšíril argumentáciu k dovolaciemu dôvodu podľa
§ 237 písm. f/ O. s. p. Namietal, že exekučný súd neumožnil účastníkom konania (osobitne
oprávnenému) viesť kontradiktórne konanie, v ktorom by mohli uplatňovať svoje stanoviská
k skutkovým, ale aj právnym otázkam v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky.
Tieto procesné nedostatky neboli odstránené ani revíznou činnosťou odvolacieho súdu
na základe podaného opravného prostriedku, a to napriek tomu, že oprávnený v odvolaní túto
vadu konania - odňatie možnosti konať pred súdom namietal.
Povinný sa k dovolaniu oprávneného nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania v zmysle § 240 ods. 1 O. s. p. skúmal najskôr, či je
dôvodný návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/
O. s. p. a dospel k záveru, že takýto návrh nie je dôvodný.
Oprávnený v podanom dovolaní navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243c O. s. p. a požiadal Súdny dvor Európskej únie
na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie o výklad písm. q/ ods. 1 prílohy
smernice Rady 93/13/EHS a čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a predložil
prejudiciálne otázky, ktoré sú uvedené vyššie.
V tejto súvislosti dovolací súd uvádza, že konanie pred Súdnym dvorom EÚ
o predbežnej otázke má povahu osobitného, nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom
Súdny dvor EÚ má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej
únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie,
výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je
inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože
Súdny dvor EÚ v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu
a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu
vo veci samej.
Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ukladá povinnosť súdu prerušiť konanie len
vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), že požiada Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej
otázke, pretože je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci
pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu
účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru EÚ na vydanie
rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci
aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah
právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný
výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu
relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom
posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva, prejednanie
a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá v takom prípade ani procesné vady
konania v zmysle § 237 písm. f/, resp. písm. g/ O. s. p.
Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľom v tomto konaní patrí
do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia Súdneho
dvora EÚ. Nie sú interpretované právne normy komunitárneho práva, ktorých výkladu
sa dovolateľ domáhal. Podľa názoru dovolacieho súdu nie je otázka výkladu komunitárneho
práva pre riešenie daného prípadu rozhodujúca, preto návrh na prerušenie konania zamietol.
V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3
O. s. p.) skúmal, či oprávneným podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému
ho zákon pripúšťa.
Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Podľa § 239 ods. 1 O. s. p. dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ak a) odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b) odvolací súd rozhodoval
vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/
O. s. p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
Podľa § 239 ods. 2 písm. a/ O. s. p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu
odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd
vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b) ide o uznesenie o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c) ide
o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom
výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu.
V predmetnej veci odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu
prvého stupňa. Odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení nevyslovil, že je dovolanie
prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, nejde ani
o uznesenie uvedené v § 239 ods. 2 písm. b/ a c/. Rovnako na danú vec nemožno aplikovať
ani prípady upravené v § 239 ods. 1 O. s. p. Vzhľadom na uvedené procesná prípustnosť
dovolania v zmysle § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. nie je proti napadnutému uzneseniu daná.
V zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. /druhá veta/ je dovolací súd povinný prihliadnuť vždy
na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. Iba v prípade, že by rozhodnutie
odvolacieho súdu alebo predchádzajúce konanie vykazovalo procesnú vadu uvedenú
v ustanovení § 237 O. s. p. by bolo dovolanie prípustné. Dovolací súd sa neobmedzil iba
na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239
O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné i podľa § 237
písm. a/ až g/ O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému
rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané,
je postihnuté niektorou z uvedených procesných vád (ide o nedostatok právomoci súdu,
spôsobilosti účastníka konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,
prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, odňatia možnosti účastníka konať
pred súdom a rozhodovanie vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným, ibaže
namiesto samosudcu rozhodoval senát).
Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O. s. p. netvrdil
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Procesná prípustnosť jeho
dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľ vo svojom dovolaní namietal, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust.
§ 237 písm. a/, d/, e/, f/ O. s. p., ktorými odôvodňoval prípustnosť dovolania.
S prihliadnutím na obsah dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky najskôr
osobitne zameral, či oprávnenému bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom
v zmysle dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. tak ako to tvrdí
vo svojom dovolaní.
Vadou konania, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. je
taký závadný procesný postup, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia tých jeho
procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov. Ustanovenie § 237 písm. f/ O. s. p. odňatie možnosti konať
pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym
hodnotením zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Napríklad môže ísť o právo podať, predniesť
(doplniť) svoje návrhy, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa
k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo zhrnúť na záver pojednávania svoje
návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. O procesnú vadu v zmysle § 237
písm. f/ O. s. p. ide tak aj vtedy, ak súd nerozhodol o procesnom návrhu účastníka konania.
Z obsahu spisu dovolací súd zistil, že oprávnený vo svojom odvolaní (č. l. 23)
podanom proti uzneseniu súdu prvého stupňa navrhol, aby súd prvého stupňa postupom podľa
§ 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. konanie prerušil a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky
návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 /prvá a druhá veta/ Exekučného poriadku
s čl. 1 ods. 1 /prvá veta/ Ústavy Slovenskej republiky pre rozpor s princípom právnej istoty
a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. (č. l. 25) V tejto
súvislosti oprávnený uviedol, že pre exekučný súd by malo byť otázne aj to, či je v súlade
s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny
poriadok možné opakované uskutočnenie revízneho postupu podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, a to bez akejkoľvek časovej limitácie.
Z obsahu spisu dovolací súd tiež zistil, že odvolací súd o tomto procesnom návrhu
oprávneného na prerušenie konania nerozhodol a v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol
žiadne dôvody, pre ktoré sa s uvedeným návrhom na prerušenie konania nezaoberal.
Uvedeným postupom tak odvolací súd odňal oprávnenému možnosť konať pred súdom
v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.
Zistená vada konania súčasne zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/
O. s. p. Táto procesná vada je zároveň tiež dôvodom, pre ktorý dovolací súd musí napadnuté
rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie postihnuté takouto procesnou vadou nie je
možné považovať za správne.
So zreteľom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie odvolacieho
súdu v jeho potvrdzujúcom výroku zrušil podľa § 243b ods. 2 O. s. p. a vec mu vrátil
na ďalšie konanie.
V ďalšom konaní odvolací súd posúdi návrh oprávneného na prerušenie konania podľa
§ 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. a rozhodne o ňom.
Odvolací súd vo svojom uznesení pravdepodobne opomenul tiež reagovať
na skutočnosť, že súd prvého stupňa v danom prípade uznesením zo 14. augusta 2012 vyhlásil
exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil bez nariadenia pojednávania, hoci v danom
období mal súd prvého stupňa povinnosť nariadiť pojednávanie, ak o. i. rozhodol tak, že
vyhlásil exekúciu za neprípustnú. Zákonom č. 230/2012 Z. z. účinným od 9. augusta 2012 bol
novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý ustanovenie § 57 Exekučného poriadku doplnil
o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi pojednávanie, ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/
a k/ Exekučného poriadku. Uvedené ustanovenie § 57 ods. 5 Exekučného poriadku bolo však
s účinnosťou od 1. januára 2013 zrušené.
Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť rozhodnutie odvolacieho súdu
v napadnutej časti Najvyšší súd Slovenskej republiky sa ďalšími námietkami oprávneného
uvedenými v dovolaní nezaoberal.
V novom rozhodnutí odvolací súd rozhodne aj o trovách pôvodného a dovolacieho
konania v zmysle § 243d ods. 1 O. s. p.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 31. júla 2014
JUDr. Beata Miničová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Bc. Ingrid Habánová