Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
0ed/398915.022350.pdf
PDF · 209.7 KB
No categories available
2Oboer/34/2013
Najvyšší súd 2Oboer/34/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o.,
so sídlom P., IČO: X., zastúpeného advokátskou kanceláriou F., s. r. o., so sídlom G., IČO:
X., proti povinnému: R., nar. X., bytom R., o vymoženie 689,11 eur s príslušenstvom,
vedenej súdnym exekútorom JUDr. R. so sídlom E. v B. pod sp. zn. EX 2521/07, vedenej
na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. 6Er/616/2007, o dovolaní oprávneného
proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 20. júna 2012 č. k. 2CoE/298/2012-47,
takto
rozhodol:
Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 20. júna 2012 č. k. 2CoE/298/2012-47 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Súdny exekútor požiadal exekučný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
podľa § 44 Zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) na základe
rozhodcovského rozsudku S. zo 17. apríla 2007 sp. zn. SR 2536/07 zriadeného zriaďovateľom
S. a. s., K., IČO: X. (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“). Okresný súd Lučenec uvedenej
žiadosti vyhovel a súdneho exekútora poveril vykonaním exekúcie.
Okresný súd Lučenec uznesením z 02. februára 2012 č. k. 6Er/616/2007-17 exekúciu
vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že Všeobecné podmienky poskytnutia
úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy o úvere č. 6670001 uzatvorenej
medzi oprávneným a povinným 22. júna 2006 (ďalej len „zmluva o úvere“ alebo „zmluva“)
v bode 17 ustanovili rozhodcovskú doložku. V prebiehajúcom konaní súd vydal poverenie
na vykonanie exekúcie aj v dôsledku nejednotného výkladu ustanovení Exekučného poriadku
vo vzťahu k rozsahu oprávnenia súdu preskúmavať exekučný titul pred vydaním poverenia.
V dôsledku toho k preskúmaniu materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu prikročil súd až
po vydaní poverenia, a to v zmysle § 45 Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní.
Uviedol, že z povahy zmluvných strán, predmetu podnikateľskej činnosti oprávneného a aj
z obsahu zmluvy o úvere je zrejmé, že ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere a teda o vzťah
medzi spotrebiteľom na jednej strane a dodávateľom na strane druhej. Uviedol, že
rozhodcovská doložka v zmluve o úvere nie je dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva
z jej zaradenia do Všeobecných podmienok poskytnutia úveru ako súčasti formulárovej
zmluvy o úvere. Spôsob akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná formálne napĺňa
podmienku uvedenú v písm. q) bodu 1 Prílohy k Smernici 93/13/EHS, že rozhodcovské
konanie nebolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo zmluvy. Z povahy
samotnej zmluvy je zrejmé, že subjektom, ktorý bude mať v konečnom dôsledku právo voľby
medzi rozhodcovským alebo civilným súdom bude takmer vždy veriteľ, nakoľko miera jeho
práv k dlžníkovi v súvislosti s mierou povinností dlžníka zabezpečuje takmer úplnú
dominanciu veriteľa a minimalizuje dôvody na podanie žaloby zo strany dlžníka.
Vychádzajúc z uvedeného je zrejmé, že veriteľ takýmto koncipovaním rozhodcovskej
doložky od začiatku sledoval, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy, tieto boli riešené
na súde, ktorý sa nachádza v mieste jeho sídla za účelom minimalizácie jeho nákladov
a reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Rozhodcovskou doložkou dochádza
k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami v neprospech
spotrebiteľa. Spotrebiteľovi nie je daná možnosť v prípade podania žaloby voči nemu
na rozhodcovskom súde domáhať sa možnosti uskutočniť konanie na súde v mieste svojho
bydliska ako je to v občianskom súdnom konaní. Spotrebiteľ sa podpisom takejto zmluvy
s rozhodcovskou doložkou reálne vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu. Súd
dospel k záveru, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou, a preto absolútne
neplatnou. Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom je exekučný titul sa uskutočnilo
bez riadneho zmocnenia strán zo strany zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok vydaný
v takomto konaní nemôže byť riadnym exekučným titulom na vykonanie exekúcie.
V dôsledku toho považoval súd exekučný titul za materiálne nevykonateľný a absenciu tejto
jeho vlastnosti za neodstrániteľnú prekážku brániacu vo vykonaní exekúcie.
Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací,
napadnutým uznesením uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že oprávnený vytýkal súdu prvého stupňa
nesprávne právne posúdenie zmluvy, z ktorej vznikol záväzok, ktorý sa vymáha
v predmetnom konaní. Je nepochybné, že v danom prípade vzťah medzi oprávneným
a povinným je v zmysle § 2 písm. a/ a § 3 ods. 1 a 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch
spotrebiteľským úverom. K dôvodu odvolania, že exekučný súd posudzoval vec, o ktorej už
právoplatne rozhodol, poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
rozhodnutie vedené pod sp. zn. 3Cdo/164/1996 a na rozhodnutie Súdneho dvoru EÚ vo veci
C-40/08. K námietke oprávneného, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci odvolací
súd uviedol, že rozhodcovskému súdu jeho kompetencia rozhodovať majetkové spory
neplynie priamo zo zákona, ale získa ju na základe dohody medzi účastníkmi sporu. Pokiaľ
rozhodcovská zmluva trpí absolútnou neplatnosťou, rozhodcovský rozsudok vydaný na jej
základe trpí neúčinnosťou, nakoľko rozhodcovskému súdu chýbala právomoc na vydanie
rozhodnutia. Rozhodcovskú doložku súd prvého stupňa správne posúdil ako neprijateľnú
zmluvnú podmienku a teda ako neplatnú. Táto doložka nebola individuálne dohodnutá, čo
vyplýva z jej zaradenia do všeobecných podmienok zmluvy o úvere. Spotrebiteľ nemal reálnu
možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť. Poukázal aj na odôvodnenie
uznesenia Ústavného súdu SR z 24. februára 2011 č. k. IV ÚS 55/2011-19. K námietke
oprávneného, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný
poukázal na ustanovenie § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a uviedol, že v danom prípade
návrh na začatie konania nebol potrebný, nakoľko exekučný súd konal ex offo bez návrhu tak
ako mu to umožňuje zákon.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie. Dovolanie odôvodnil
ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/ a § 237 písm. a/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„O. s. p.“), že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, ustanovením § 237 písm. d/
O. s. p., že v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo, ustanovením § 237 písm. e/ O. s. p., že
sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ustanovením § 237
písm. f/ O. s. p., že súd svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom, ustanovením
§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, ustanovením § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., že rozhodnutie
súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vo vzťahu
k jednotlivým dovolacím dôvodom, ktoré bližšie nešpecifikoval, poukázal na argumentáciu,
ktorá je uvedená v ním podanom odvolaní. Navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie
odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie.
Podaním doručeným na súd prvého stupňa 16. októbra 2012 oprávnený svoje
dovolanie doplnil tak, že bližšie špecifikoval dôvody dovolania. Zároveň si v tomto podaní
uplatnil náhradu trov dovolacieho konania a navrhol, aby dovolací súd rozhodol o odložení
vykonateľnosti napadnutého uznesenia. Taktiež navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil
podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267
Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky:
1/ Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS
z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že
za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe
rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov v prípade, ak je rozhodcovská
doložka individuálne dojednaná ?
2/ V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku je možné ustanovenie
písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej
doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o platnosť,
výklad alebo zrušenie) budú riešené a/ pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva
svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie
všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom
súde alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom
súde považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však
neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci,
v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu
založená právomoc rozhodcovského súdu ?
3/ Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie
vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné aj hmotnoprávne ustanovenia
s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči
spotrebiteľovi ?
Povinný sa k dovolaniu oprávneného nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania v zmysle § 240 ods. 1 O. s. p. skúmal najskôr, či je
dôvodný návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/
O. s. p. a dospel k záveru, že takýto návrh nie je dôvodný.
Oprávnený v podanom dovolaní navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243c O. s. p. a požiadal Súdny dvor Európskej únie
na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie o výklad písm. q/ ods. 1 prílohy
smernice Rady 93/13/EHS a čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a predložil
prejudiciálne otázky, ktoré sú uvedené vyššie.
V tejto súvislosti dovolací súd uvádza, že konanie pred Súdnym dvorom EÚ
o predbežnej otázke má povahu osobitného, nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom
Súdny dvor EÚ má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej
únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie,
výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je
inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože
Súdny dvor EÚ v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu
a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu
vo veci samej.
Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ukladá povinnosť súdu prerušiť konanie len
vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), že požiada Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej
otázke, pretože je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci
pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu
účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru EÚ na vydanie
rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci
aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah
právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný
výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu
relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom
posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva, prejednanie
a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá v takom prípade ani procesné vady
konania v zmysle § 237 písm. f/, resp. písm. g/ O. s. p.
Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľom v tomto konaní patrí
do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia Súdneho
dvora EÚ. Nie sú interpretované právne normy komunitárneho práva, ktorých výkladu
sa dovolateľ domáhal. Podľa názoru dovolacieho súdu nie je otázka výkladu komunitárneho
práva pre riešenie daného prípadu rozhodujúca, preto návrh na prerušenie konania zamietol.
V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3
O. s. p.) skúmal, či oprávneným podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému
ho zákon pripúšťa.
Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Podľa § 239 ods. 1 O. s. p. dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ak a) odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b) odvolací súd rozhodoval
vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/
O. s. p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
Podľa § 239 ods. 2 písm. a/ O. s. p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu
odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd
vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b) ide o uznesenie o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c) ide
o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom
výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu.
V predmetnej veci odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu
prvého stupňa. Odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení nevyslovil, že je dovolanie
prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, nejde ani
o uznesenie uvedené v § 239 ods. 2 písm. b/ a c/. Rovnako na danú vec nemožno aplikovať
ani prípady upravené v § 239 ods. 1 O. s. p. Vzhľadom na uvedené procesná prípustnosť
dovolania v zmysle § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. nie je proti napadnutému uzneseniu daná.
V zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. /druhá veta/ je dovolací súd povinný prihliadnuť
vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. Iba v prípade, že by rozhodnutie
odvolacieho súdu alebo predchádzajúce konanie vykazovalo procesnú vadu uvedenú v ust.
§ 237 O. s. p. by bolo dovolanie prípustné. Dovolací súd sa neobmedzil iba na skúmanie
podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O. s. p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné i podľa § 237 písm. a/ až g/ O. s. p.
Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (rozsudku alebo
uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou
z uvedených procesných vád (ide o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka
konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne
rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania,
hoci podľa zákona bol potrebný, odňatia možnosti účastníka konať pred súdom
a rozhodovanie vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát).
Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O. s. p. netvrdil
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Procesná prípustnosť jeho
dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľ vo svojom dovolaní namietal, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust.
§ 237 písm. a/, d/, e/, f/ O. s. p., ktorými odôvodňoval prípustnosť dovolania.
S prihliadnutím na obsah dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky najskôr
osobitne zameral, či oprávnenému bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom
v zmysle dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. tak ako to tvrdí
vo svojom dovolaní.
Vadou konania, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. je
taký závadný procesný postup, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia tých jeho
procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov. Ustanovenie § 237 písm. f/ O. s. p. odňatie možnosti konať
pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym
hodnotením zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Napríklad môže ísť o právo podať, predniesť
(doplniť) svoje návrhy, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť
sa k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo zhrnúť na záver pojednávania svoje
návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. O procesnú vadu v zmysle § 237
písm. f/ O. s. p. ide tak aj vtedy, ak súd nerozhodol o procesnom návrhu účastníka konania.
Z obsahu spisu dovolací súd zistil, že oprávnený vo svojom odvolaní (č. l. 24)
podanom proti uzneseniu súdu prvého stupňa navrhol, aby súd postupom podľa § 109 ods. 1
písm. b/ O. s. p. konanie prerušil a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh
na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 /prvá a druhá veta/ Exekučného poriadku s čl. 1
ods. 1 /prvá veta/ Ústavy Slovenskej republiky pre rozpor s princípom právnej istoty
a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok (č. l. 28). V tejto
súvislosti oprávnený uviedol, že pre exekučný súd by malo byť otázne aj to, či je v súlade
s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny
poriadok možné opakované uskutočnenie revízneho postupu podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, a to bez akejkoľvek časovej limitácie.
Z obsahu spisu dovolací súd tiež zistil, že odvolací súd o tomto procesnom návrhu
oprávneného na prerušenie konania nerozhodol a v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol
žiadne dôvody, pre ktoré sa s uvedeným návrhom na prerušenie konania nezaoberal.
Uvedeným postupom tak odvolací súd odňal oprávnenému možnosť konať pred súdom
v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.
Zistená vada konania súčasne zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/
O. s. p. Táto procesná vada je zároveň tiež dôvodom, pre ktorý dovolací súd musí napadnuté
rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie postihnuté takouto procesnou vadou nie je
možné považovať za správne.
So zreteľom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie odvolacieho
súdu zrušil podľa § 243b ods. 2 O. s. p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
V ďalšom konaní odvolací súd posúdi návrh oprávneného na prerušenie konania podľa
§ 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. a rozhodne o ňom.
Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť rozhodnutie odvolacieho súdu
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa ďalšími námietkami oprávneného uvedenými
v dovolaní nezaoberal.
V novom rozhodnutí odvolací súd rozhodne aj o trovách pôvodného a dovolacieho
konania v zmysle § 243d ods. 1 O. s. p.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 31. júla 2014
JUDr. Beáta Miničová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Bc. Ingrid Habánová