Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
677/392688.f47321.pdf
PDF · 111.09 KB
No categories available
5ECdo/242/2013
Najvyšší súd 5 ECdo 242/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej Sociálnej poisťovne
so sídlom v Bratislave, Ul. 29. augusta 8, IČO: 30 807 484, proti povinnej Delta Design,
s.r.o., so sídlom v Skalici, Pplk. Pľušťa 925/14, IČO: 34 134 905, vymazanej z Obchodného
registra dňa 17. augusta 2005, o vymoženie 486,09 €, vedenej na Okresnom súde Skalica
pod sp.zn. 2 Er 3068/2008, o dovolaní súdnej exekútorky JUDr. Anetty Demešovej,
nástupkyne súdneho exekútora JUDr. Milana Striešku, so sídlom vo Vrábľoch, 1. mája 1053,
proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 28. septembra 2012, sp.zn. 11 CoE 167/2011,
takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Účastníkom náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Skalica uznesením z 22. februára 2011, č.k. 2 Er 3068/2008-29 v spojení
s opravným uznesením zo 16. marca 2011, č.k. 2 Er 3068/2008-40 vyhlásil exekúciu
za neprípustnú, exekúciu zastavil a súdnemu exekútorovi JUDr. Strieškovi náhradu trov
exekúcie nepriznal. Rozhodnutie o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a zastavení exekúcie
súd odôvodnil ustanovením § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, § 20a Občianskeho
zákonníka ako aj § 103, § 104 ods. 1 a § 107 ods. 4 O.s.p., keďže mal za preukázané, že
povinná zanikla výmazom z obchodného registra, nemá právneho nástupcu a stratila
spôsobilosť byť účastníkom konania, čo predstavuje neodstrániteľnú podmienku konania.
O trovách exekúcie rozhodol súd podľa § 197 ods. 1, § 200 ods. 2 a § 203 ods. 1, 2
Exekučného poriadku. Konštatoval, že v prejednávanej veci podala oprávnená návrh
na vykonanie exekúcie v čase, keď povinná ešte nebola vymazaná z obchodného registra.
Dospel k názoru, že oprávnená nezavinila zastavenie exekúcie, a preto uloženie povinnosti
uhradiť trovy exekúcie v zmysle § 203 ods. 1 Exekučného poriadku neprichádzalo do úvahy.
Vzhľadom k tomu, že v čase rozhodovania o zastavení exekúcie povinná už bola vymazaná
z obchodného registra, súd neposudzoval jej majetnosť alebo nemajetnosť ani nemohol uložiť
oprávnenej povinnosť nahradiť trovy exekúcie podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku.
Krajský súd v Trnave uznesením z 28. septembra 2012, sp.zn. 11 CoE 167/2011
na odvolanie súdneho exekútora JUDr. Striešku uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej
časti trov exekúcie potvrdil. Oprávnenej nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.
Stotožnil sa s názorom súdu prvého stupňa, že v danom prípade zastavenie exekúcie procesne
nezavinila oprávnená, pretože nemohla ani pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia
exekúcie. V prejednávanej veci nedošlo k zastaveniu exekúcie z dôvodu, že majetok povinnej
nestačí ani na úhradu trov exekúcie v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného
poriadku, ale z dôvodu jej vyhlásenia za neprípustnú s poukazom na zánik spôsobilosti
povinnej byť účastníkom konania. O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224
ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podala súdna exekútorka (ako nástupkyňa
súdneho exekútora JUDr. Striešku) dovolanie, ktorým sa domáhala, aby Najvyšší súd
Slovenskej republiky napadnuté uznesenie odvolacieho i prvostupňového súdu zrušil a vec
vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnila ustanovením
§ 237 písm. f) O.s.p. tvrdiac, že postupom súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom
tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Nesprávne právne posúdenie veci v zmysle § 241 ods. 2
písm. c) O.s.p. spočívalo podľa názoru súdnej exekútorky v tom, že súd oprel svoje
rozhodnutie o právny predpis, ktorý výslovne neupravuje náhradu trov konania v prípade
výmazu spoločnosti z obchodného registra. S poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky zo 17. decembra 2004, sp.zn. II. ÚS 31/04-30 zdôraznila, že z čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a z čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd jej vyplýva majetkové právo na náhradu trov exekučného konania.
Dovolateľka dospela k záveru, že prioritným dôvodom zastavenia exekúcie bola skutočnosť,
že na majetok povinnej bol vyhlásený konkurz a následne bolo konkurzné konanie zastavené
pre nedostatok majetku (§ 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku), preto mal súd v danej
veci rozhodnúť o trovách exekúcie analogicky podľa ustanovenia § 203 ods. 2 Exekučného
poriadku. Poukázala pritom na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 24. novembra 2011, sp.zn. 3 M Cdo 10/2011 a z 19. januára 2012, sp.zn. 5 M Cdo 15/2011,
z ktorých vyplýva obdobný právny záver.
Oprávnená sa k podanému dovolaniu písomne nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), s právnickým vzdelaním
(§ 241 ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti
rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. V zmysle ustanovenia § 239
O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/
O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.).
Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu,
ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Podľa doslovného znenia § 239 ods. 3 O.s.p. však ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia,
ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, znalečnom,
tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa
práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach
upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.
Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
o trovách konania, ktoré vykazuje znaky jedného z tých rozhodnutí, ktoré sú taxatívne
vymenované v ustanovení § 239 ods. 3 O.s.p. ako rozhodnutia, kde dovolanie nie je prípustné,
je nepochybné, že prípustnosť dovolania súdnej exekútorky z ustanovenia § 239 O.s.p.
nemožno vyvodiť.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale
sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti
účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne
obsadeným súdom). Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však dovolacím súdom
nebola v konaní zistená.
So zreteľom na dovolateľkou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej
veci jej súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti
konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že
zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že súdy pri
prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s procesnými predpismi a súdnej
exekútorke neznemožnili uplatniť procesné práva priznané jej právnym poriadkom
na zabezpečenie jej práv a oprávnených záujmov.
Obsah dovolania svedčí o názore dovolateľky, že k procesnej vade konania v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. došlo v dôsledku nesprávneho posúdenia veci súdmi. Dovolateľka
nespochybnila žiadny procesný postup odvolacieho súdu, ktorým by jej bola znemožnená
realizácia jej procesných práv, ale namietala nesprávnu aplikáciu ustanovenia § 57 ods. 1
písm. g/ Exekučného poriadku na zastavenie konania a tiež nesprávnu aplikáciu ustanovenia
§ 203 ods. 1 Exekučného poriadku pri rozhodovaní o trovách exekúcie. Z obsahového
hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) teda ide z jej strany o námietku zákonnosti a vecnej správnosti
právneho záveru odvolacieho súdu (jeho právneho posúdenia veci), na ktorých v danom
prípade založil svoje rozhodnutie (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Dovolací súd preto považuje
za potrebné uviesť, že ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. dáva odňatie možnosti konať pred
súdom do súvislosti výlučne s faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym
hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právne posúdenie veci súdom je
realizáciou jeho rozhodovacej činnosti a nemôže zakladať dôvod prípustnosti dovolania podľa
§ 237 písm. f/ O.s.p., pretože právnym posudzovaním veci súd neporušuje žiadnu procesnú
povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné práva účastníka.
Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom
posúdení veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Treba uviesť, že
nesprávne právne posúdenie veci (omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav) je
síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá
(nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).
I keby teda tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, ňou uvádzané skutočnosti by mali
za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladali by ale prípustnosť
dovolania podľa § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd použil na zistený
skutkový stav správny právny predpis a či ho aj správne aplikoval, prichádzalo do úvahy až
vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné. O taký prípad ale v danej veci nejde.
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
súdnej exekútorky nemožno vyvodiť ani z ustanovenia § 239 O.s.p. a ani z ustanovenia § 237
Keďže v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa
§ 239 O.s.p. prípustné a vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej
republiky dovolanie súdnej exekútorky ako neprípustné podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania
nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
Náhrada trov dovolacieho konania nebola účastníkom priznaná, lebo v dovolacom
konaní nemala dovolateľka úspech a ostatní účastníci nepodali návrh na uloženie povinnosti
nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 11. augusta 2014
JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová