Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
1e8/392259.b839de.pdf
PDF · 197.36 KB
No categories available
6ECdo/193/2013
Najvyšší súd 6 ECdo 193/2013
Slovenskej republiky 6 CoE 70/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P. so sídlom v B.
IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F.., G., v mene ktorej koná ako konateľ advokát
D.., proti povinnému M. bývajúcemu v B., o vymoženie pohľadávky, vedenej na
Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 18 Er 752/2005, o odvolaní a dovolaní oprávnenej proti
uzneseniu Krajského súdu v Žiline z 3. apríla 2013 sp. zn. 20 CoE 242/2012 takto
rozhodol:
I. Odvolacie konanie z a s t a v u j e.
II. Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
III. Dovolanie o d m i e t a.
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Žilina (ďalej len „exekučný súd“) poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie proti povinnému na vymoženie sumy 22 865 bývalých Sk s príslušenstvom v zmysle
ustanovenia § 44 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“)
na základe exekučného titulu, ktorým bola notárska zápisnica z 19. marca 2005
č. N 1254/2005, NZ 11893/2005, NCRLs 11762/2005.
Exekučný súd uznesením zo 6. augusta 2012 č. k. 18 Er 752/2005-14 exekúciu
vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Rozhodol i o náhrade trov exekúcie aj návrhu oprávnenej
na zmenu exekútora. Zastavenie exekúcie odôvodnil nespôsobilosťou notárskej zápisnice byť
exekučným titulom, keďže splnomocnenie, ktorým povinný ako dlžník dal advokátovi
M. oprávnenie na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t. j. aby v jeho mene
uznal jeho záväzok z úveru tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre
súdny výkon rozhodnutia resp. pre exekúciu na celý jeho majetok do výšky vzniknutej
pohľadávky a príslušenstva, je neplatné.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (ďalej aj „odvolací
súd“) uznesením z 3. apríla 2013 sp. zn. 20 CoE 242/2012 zamietol návrh oprávnenej
na prerušenie konania a uznesenie exekučného súdu potvrdil. Potvrdenie uznesenia
o zastavení exekúcie odôvodnil jeho vecnou správnosťou, pričom konštatoval, že pri
zastupovaní povinného pri spisovaní notárskej zápisnice došlo k zjavnému porušeniu zákona,
pretože za povinnú osobu uznala záväzok osoba, ktorej záujmy sú v rozpore so záujmami
zastupovaného povinného. V odôvodnení sa podrobne zaoberal jednotlivými odvolacími
námietkami oprávnenej, ktoré však považoval za nedôvodné.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená odvolanie i dovolanie.
Odvolaním napadla výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania a dovolaním napadla
potvrdzujúci výrok. Navrhla, aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu i uznesenie
exekučného súdu zrušil a veci vrátil na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila dovolacími
dôvodmi uvedenými v ustanovení § 241 ods. 2 písm. a/, b/ a c/ O. s. p. Dovolací dôvod podľa
§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. konkretizovala vadami konania podľa § 237 písm. a/, d/ a f/
O. s. p. (t. j. sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, že v tej istej veci
sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, a že účastníkom
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom). Zároveň navrhla, aby
dovolací súd konanie prerušil a požiadal Súdny dvor Európskej únie o výklad v dovolaní
špecifikovaných prejudiciálnych otázok.
I. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa najprv zaoberal odvolaním oprávnenej,
pričom dospel k záveru, že na prejednanie tohto opravného prostriedku nie je splnená
podmienka jeho funkčnej príslušnosti. Z ustanovenia § 10 ods. 2 O. s. p. vyplýva, že Najvyšší
súd Slovenskej republiky je funkčne príslušný rozhodovať iba o tých odvolaniach, ktoré
smerujú proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov prvého stupňa. Rozhodnutie
krajského súdu, ktorým bol zamietnutý návrh oprávnenej na prerušenie konania, vydané
v odvolacom konaní, však nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého stupňa, ale
je rozhodnutím krajského súdu ako súdu odvolacieho. Konanie o odvolaní proti takému
rozhodnutiu bolo preto potrebné pre nedostatok podmienky funkčnej príslušnosti zastaviť.
II. Následne Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1
O. s. p.) po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) skúmal
či je dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania.
Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. (ktoré v spojení s § 243c O. s. p. primerane
platí aj pre dovolacie konanie) ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie vtedy, ak rozhodol, že
požiada Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej
zmluvy, t. j. ak dospel k záveru, že je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý
je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť
jednotný výklad komunitárneho práva, ak prichádza do úvahy jeho aplikácia v prejednávanej
veci.
K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predložiť predbežnú otázku
Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
sa na základe predbežnej otázky položenej Corte suprema Cassazione vyjadril Súdny dvor
Európskej únie v rozsudku CILFIT, C – 283/81 publikovanom v Zbierke rozhodnutí Súdneho
dvora EÚ (ECR), str. 3415. V tomto rozhodnutí uviedol, že „článok 177 tretí odsek Zmluvy
EHS (teraz čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) sa má vykladať v tom zmysle, že súd
proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva,
je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom položí otázka týkajúca
sa práva Spoločenstva s výnimkou prípadov, keď skonštatuje, že položená otázka nie je
relevantná alebo Súdny dvor už podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva alebo že
správne uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné, že neexistujú o tom rozumné
pochybnosti, pričom existenciu tejto možnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva
Spoločenstva, osobitných ťažkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej
judikatúry v rámci Spoločenstva“.
V preskúmavanej veci dovolateľka navrhla predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie
prejudiciálne otázky: 1. či je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať
aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým
dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu,
teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej
príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy
a 2. či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie
vnútroštátneho súdu, ktoré s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej
pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.
Podľa názoru dovolacieho súdu ani jedna z vyššie uvedených prejudiciálnych otázok
nevyžaduje výklad Súdnym dvorom Európskej únie. Predmetné otázky nie sú v predmetnej
veci relevantné, pretože sa netýkajú výkladu komunitárneho práva, ale v prípade otázky č. 1
ide o posúdenie neprijateľnosti konkrétnej podmienky (splnomocnenia na spísanie notárskej
zápisnice) dohodnutej v zmluve o úvere medzi oprávnenou a povinným, a v prípade otázky
č. 2 o posúdenie súladu rozhodnutia vnútroštátneho súdu s komunitárnym právom. Dovolací
súd preto návrh dovolateľky na prerušenie konania za účelom predloženia prejudiciálnych
otázok zamietol.
III. V ďalšom Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“) bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal, či oprávnenou podané
dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené
v ustanoveniach § 237 a 239 O. s. p.
Prípustnosť dovolania podľa § 239 O. s. p. v predmetnej veci neprichádza do úvahy.
Nejde totiž o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu, ani o uznesenie, ktorým by odvolací
súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109
ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie stanoviska, a ani o potvrdzujúce uznesenie, vo výroku
ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani o uznesenie odvolacieho súdu, potvrdzujúce
uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, alebo o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, e/ a g/ O. s. p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania odôvodňovala v prvom rade tým, že
v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov (§ 237 písm. a/
O. s. p.). Uvedenú vadu konania však nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali konať
a rozhodovať. Ich právomoc konať v exekučnom konaní nepopierala. Vyčítala im iba to, že
bez zákonom zvereného oprávnenia v exekučnom konaní skúmali súlad exekučného titulu
s hmotným právom. V skutočnosti tak namietala, že rozhodnutia súdov spočívajú
na nesprávnom právnom posúdení veci. Námietka nedostatku právomoci súdov preto nebola
dôvodná.
Dovolacie námietky o vadách konania spočívajúcich v prekážke právoplatne
rozhodnutej veci, resp. v prekážke začatého konania, boli zjavne nedôvodné a nenáležité.
Vychádzajúc z odôvodnenia týchto vád je zrejmé, že dovolateľka aj v prípade týchto vád
v skutočnosti namietala nesprávnu aplikáciu a interpretáciu príslušných ustanovení
Exekučného poriadku exekučným, aj odvolacím súdom, teda nesprávne právne posúdenie
veci.
Dôvodná nebola ani dovolacia námietka o odňatí možnosti oprávnenej konať pred
súdom, ku ktorému malo dôjsť rozhodnutím o zastavení exekúcie. O vadu konania
spočívajúcu v odňatí možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. ide
predovšetkým vtedy, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť uplatňovať
procesné práva, ktoré mu priznáva platná právna úprava. K odňatiu možnosti konať pred
súdom môže dôjsť nielen nesprávnym postupom súdu, ale aj jeho nesprávnym procesným
rozhodnutím, v dôsledku ktorého konanie končí. Takýmto rozhodnutím môže byť
aj rozhodnutie o zastavení exekúcie, ak preň neboli splnené zákonom stanovené podmienky.
Nesprávnym rozhodnutím o zastavení exekúcie by sa oprávnenej ako účastníčke exekučného
konania v konečnom dôsledku odopieralo právo na výkon vykonateľného rozhodnutia,
čo by sa rovnalo odmietnutiu spravodlivosti. Otázka správnosti takéhoto rozhodnutia však
nevyhnutne vyžadovala zaujať stanovisko aj k právnym záverom súdov v exekučnom konaní.
Dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací a i exekučný súd
správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekúcie.
Pokiaľ oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie označila za exekučný titul notársku
zápisnicu, bol exekučný súd oprávnený a zároveň povinný v každom štádiu exekučného
konania (exekúcie) riešiť otázku, či bola notárska zápisnica spísaná v súlade so zákonom
a či nastali podmienky jej spôsobilosti byť exekučným titulom.
S dôvodmi, pre ktoré exekučný i odvolací súd považovali notársku zápisnicu
za nespôsobilý exekučný titul pre jej rozpor zo zákonom (pre neplatnosť plnomocenstva
udeleného na jej spísanie), sa dovolací súd v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach
na ne poukazuje. Len na doplnenie uvádza, že notárska zápisnica odporovala zákonu
aj z dôvodu, že plnomocenstvo udelené povinným na spísanie notárskej zápisnice advokátovi
M. bolo podmienkou pre poskytnutie úveru dohodnutou v zmluve o úvere, pričom išlo
o neprijateľnú, a teda neplatnú zmluvnú podmienku. Táto neplatnosť bola daná tým, že nešlo
o individuálnu zmluvnú podmienku (plnomocenstvo bolo súčasťou, resp. obsahom
formulárovej – predtlačenej – zmluvy), a že táto podmienka zjavne spôsobovala
nevyváženosť v obsahu právneho vzťahu z úverovej zmluvy v neprospech povinného ako
spotrebiteľa. Oprávnená si touto podmienkou zabezpečila dosiahnutie rýchleho exekučného
titulu prostredníctvom menovaného advokáta, ktorého sama určila povinnému v predtlači
zmluvy o úvere.
Správnym rozhodnutím o zastavení exekúcie preto nebola oprávnenej odňatá možnosť
konať pred súdom.
Aj odôvodnenie rozhodnutí oboch súdov možno považovať za dostatočné. Podľa
názoru dovolacieho súdu odvolací súd dovolaním napadnuté uznesenie riadne a postačujúco
odôvodnil. V spojení s odôvodnením obsiahnutým v uznesení exekučného súdu je z neho
zrejmé, z akých skutočností vyvodil záver o nespôsobilosti notárskej zápisnice ako
exekučného titulu.
K odňatiu možnosti oprávnenej konať pred exekučným súdom nedošlo ani tým, že
exekučný súd nevytýčil vo veci pojednávanie. Včlenenie takejto povinnosti do zákona
č. 203/2012 Z. z. bolo dôsledkom zjavnej chyby zákonodarcu, čoho dôkazom je dôvodová
správa k tomuto zákonu a následné odstránenie tejto povinnosti novelou Exekučného
poriadku.
Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O. s. p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p.
ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
O náhrade trov odvolacieho a dovolacieho konania rozhodol podľa § 146 ods. 1
písm. c/ O. s. p. (s použitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., keď neboli dané
dôvody pre použitie odseku 2 tohto ustanovenia, pretože povinnému v súvislosti s odvolacím
a dovolacím konaním žiadne trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 21. augusta 2014
JUDr. Rudolf Čirč, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Pudmarčíková