Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
9b4/435092.b2158e.pdf
PDF · 174.61 KB
No categories available
4CoE/68/2013
Najvyšší súd 4 ECdo 243/2013
Slovenskej republiky 4 CoE 68/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej advokátskou
kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, v mene ktorej koná
ako konateľ advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti povinnej V. H., bývajúcej
v Ţ. o vymoženie pohľadávky oprávnenej, vedenej na Okresnom súde Ţilina pod
sp. zn. 20 Er 553/2004, o odvolaní a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu
v Ţiline z 31. januára 2013, sp. zn. 5 CoE 87/2012, takto
rozhodol:
Odvolacie konanie z a s t a v u j e .
Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnej náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Ţilina (ďalej len „exekučný súd“) poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie proti povinnej na vymoţenie pohľadávky oprávnenej v zmysle ustanovenia § 45
ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) na základe
exekučného titulu, ktorým bola notárska zápisnica z 15. februára 2004 č.k. N 626/2004,
NZ 12841/2004.
Exekučný súd uznesením z 3. augusta 2012, č. k. 20 Er 553/2004-20 exekúciu
vyhlásil za neprípustnú a v celom rozsahu ju zastavil. Vo výroku rozhodnutia uviedol,
ţe o trovách exekúcie rozhodne samostatným uznesením. Návrh oprávnenej na zmenu
súdneho exekútora zamietol. Svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil nespôsobilosťou
notárskej zápisnice byť exekučným titulom, keďţe splnomocnenie, ktorým povinná
ako dlţník dala advokátovi Mgr. Tomášovi Kušnírovi oprávnenie na spísanie notárskej
zápisnice ako exekučného titulu, t. j. aby v jej mene uznal jej záväzok z úveru tak,
aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia
resp. pre exekúciu na celý jej majetok do výšky vzniknutej pohľadávky a príslušenstva,
je neplatné. S poukazom na to, ţe exekučný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zatavil ju,
zamietol i návrh oprávnenej na zmenu súdneho exekútora.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Ţiline ako súd odvolací uznesením
z 31. januára 2013, sp. zn. 5 CoE 87/2012 potvrdil rozhodnutie exekučného súdu a návrh
oprávnenej na prerušenie konania zamietol. Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil odvolací súd vecnou správnosťou rozhodnutia
exekučného súdu, stotoţnil sa i s jeho dôvodmi, poukazujúc na to, ţe vzhľadom
na predtlačený formulár zmluvy povinná nemohla zasiahnuť do jej obsahu a nemohla
ovplyvniť ani výber svojho zástupcu, preto plnomocenstvo udelené v zmluve označenému
advokátovi na spísanie notárskej zápisnice nebolo platné. Odvolacie námietky oprávnenej
povaţoval za nedôvodné.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu do výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania podala oprávnená odvolanie, ktoré odôvodnila tým, ţe v konaní jej bola odňatá
moţnosť pred súdom konať (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Podľa jej názoru napadnuté
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205
ods. 2 písm. f/ O.s.p.), spočíva na zlej interpretácii a aplikácii § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
a je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov; pričom súd ju zároveň nesprávne poučil
o nemoţnosti napadnúť výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolaním.
Z uvedených dôvodov ţiadala rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie.
V súvislosti s odvolaním, ktoré oprávnená podala proti tej časti rozhodnutia
odvolacieho súdu, ktorým tento súd jej návrh na prerušenie konania zamietol, Najvyšší súd
Slovenskej republiky skúmal predovšetkým podmienky, za ktorých môţe konať (§ 103 O.s.p.)
a dospel k záveru, ţe v predmetnej veci ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý
nemoţno odstrániť.
I keď Občiansky súdny poriadok výslovne nevypočítava procesné podmienky konania,
moţno z neho vyvodiť, ţe procesné podmienky sú také vlastnosti súdu a účastníkov konania,
ktoré musia byť splnené na to, aby sa dosiahol cieľ občianskeho súdneho konania vyplývajúci
zo základných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (v prvej hlave prvej časti).
Na strane súdu k podmienkam konania patria tie, ktoré vymedzujú jeho práva a povinnosti
ako orgánu štátu konať a vydať rozhodnutie. Takouto podmienkou je nepochybne aj funkčná
príslušnosť, z úpravy ktorej vyplýva, ktorý súd je príslušný konať a rozhodovať o veci
v inštančnom postupe. Chýbajúca funkčná príslušnosť na prejednanie určitej veci predstavuje
neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.
V prejednávanej veci odvolanie oprávnenej smeruje proti uzneseniu, ktorým krajský
súd v odvolacom konaní nevyhovel návrhu oprávnenej na prerušenie konania.
Podľa § 201 O.s.p., účastník môţe napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa
odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob
vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môţe podať odvolanie
aj vedľajší účastník.
Podľa § 10 ods. 1 O.s.p. krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam
okresných súdov.
Podľa § 10 ods. 2 O.s.p., o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov
prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.
Citované zákonné ustanovenia upravujú funkčnú príslušnosť Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky tak, ţe tento súd je príslušný rozhodovať o odvolaniach vtedy,
ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa. Spôsobilým
predmetom odvolacieho konania sú teda len rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Rozhodnutie krajského súdu o nevyhovení návrhu oprávnenej na prerušenie konania
vydané v priebehu odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého
stupňa, ale jedná sa o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie
prípustné. Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 211 ods. 1 výslovne predpokladá
rozhodovanie odvolacieho súdu napr. aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1 vrátane tých,
o ktorých nerozhodol súd prvého stupňa. Odvolací súd sa pri takomto rozhodovaní nestáva
súdom prvého stupňa, ale zostáva odvolacím súdom. Napadnuté uznesenie krajského súdu
ako odvolacieho súdu teda neobsahuje (neuvádza) chybné poučenie o neprípustnosti
odvolania proti tomuto rozhodnutiu.
Oprávnená napadla predmetné uznesenie krajského súdu odvolaním, avšak funkčná
príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rozhodovanie o tomto opravnom
prostriedku nie je daná z dôvodu, ţe napadnuté rozhodnutie nebolo vydané krajským súdom
ako súdom prvého stupňa, ale ako súdom odvolacím.
Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania). Podľa § 104 ods. 1 O.s.p.
ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť, súd konanie zastaví.
Keďţe na prejednanie odvolania podaného oprávnenou proti uzneseniu odvolacieho
súdu nie je daná funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ide o taký
nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť. V súlade s vyššie citovaným
ustanovením bolo preto potrebné konanie o tomto opravnom prostriedku zastaviť bez toho,
aby mohla byť preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia.
Proti tomuto istému uzneseniu odvolacieho súdu do výroku, ktorým odvolací súd
potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa podala oprávnená dovolanie a po uplynutí lehoty
na podania dovolania, dovolanie doplnila o ďalšiu právnu argumentáciu. Navrhla, aby
dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu i uznesenie exekučného súdu zrušil a vec vrátil
exekučnému súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila dovolacími dôvodmi uvedenými
v ustanovení § 241 ods. 2. písm. a/, b/ a c/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len „O.s.p.“). Dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. konkretizovala vadami
konania podľa § 237 písm. a/, d/, e/ a f/ O.s.p. (t. j. sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, ţe v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci
sa uţ prv začalo konanie, ţe sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona
bol potrebný a ţe účastníkom konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom).
Zároveň navrhla, aby dovolací súd konanie prerušil a poţiadal Súdny dvor Európskej únie
o výklad v dovolaní špecifikovaných prejudiciálnych otázok.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) skúmal, či je dôvodný
jej návrh na prerušenie dovolacieho konania.
Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. (ktoré v spojení s § 243c O.s.p. primerane
platí aj pre dovolacie konanie) ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie vtedy, ak rozhodol,
ţe poţiada Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie o predbeţnej otázke podľa
medzinárodnej zmluvy, t. j. ak dospel k záveru, ţe je potrebné podať výklad komunitárneho
práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Zmyslom riešenia predbeţnej otázky
je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, ak prichádza do úvahy jeho aplikácia
v prejednávanej veci.
K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predloţiť predbeţnú otázku
Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
sa na základe predbeţnej otázky poloţenej Corte suprema Cassazione vyjadril Súdny dvor
Európskej únie v rozsudku CILFIT, C – 283/81 publikovanom v Zbierke rozhodnutí Súdneho
dvora EÚ (ECR), str. 3415. V tomto rozhodnutí uviedol, ţe „článok 177 tretí odsek Zmluvy
EHS (teraz čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) sa má vykladať v tom zmysle, ţe súd
proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva,
je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom poloţí otázka týkajúca
sa práva Spoločenstva s výnimkou prípadov, keď skonštatuje, ţe poloţená otázka nie
je relevantná alebo Súdny dvor uţ podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva alebo
ţe správne uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné, ţe neexistujú o tom rozumné
pochybnosti, pričom existenciu tejto moţnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva
Spoločenstva, osobitných ťaţkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej
judikatúry v rámci Spoločenstva“.
V preskúmavanej veci dovolateľka navrhla predloţiť Súdnemu dvoru Európskej únie
prejudiciálne otázky: 1. či je moţné za neprijateľnú zmluvnú podmienku povaţovať
aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má moţnosť kedykoľvek odvolať a ktorým
dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu,
teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky
a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto
zmluvy a 2. či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také
rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymoţiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.
Podľa názoru dovolacieho súdu ani jedna z vyššie uvedených prejudiciálnych otázok
nevyţaduje výklad Súdnym dvorom Európskej únie. Predmetné otázky nie sú v predmetnej
veci relevantné, pretoţe sa netýkajú výkladu komunitárneho práva, ale v prípade otázky
č. 1 ide o posúdenie neprijateľnosti konkrétnej podmienky (splnomocnenia na spísanie
notárskej zápisnice) dohodnutej v zmluve o úvere medzi oprávnenou a povinnou, a v prípade
otázky č. 2 o posúdenie súladu rozhodnutia vnútroštátneho súdu s komunitárnym právom.
Dovolací súd preto návrh dovolateľky na prerušenie konania za účelom predloţenia
prejudiciálnych otázok zamietol.
V ďalšom Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“)
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či oprávnenou
podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené
v ustanoveniach § 237 a § 239 O.s.p.
Prípustnosť dovolania podľa § 239 O.s.p. v predmetnej veci neprichádza do úvahy.
Nejde totiţ o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu, ani o uznesenie, ktorým by odvolací
súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska, a ani o potvrdzujúce uznesenie, vo výroku
ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani o uznesenie odvolacieho súdu, potvrdzujúce
uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, alebo o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237
O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu
(aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania
preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania odôvodňovala v prvom rade tým,
ţe v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov (§ 237 písm. a/
O.s.p.). Uvedenú vadu konania však nevyvodzovala z toho, ţe súdy vôbec nemali konať
a rozhodovať. Ich právomoc konať v exekučnom konaní nepopierala. Vyčítala im iba to,
ţe bez zákonom zvereného oprávnenia v exekučnom konaní skúmali súlad exekučného titulu
s hmotným právom. V skutočnosti tak namietala, ţe rozhodnutia súdov spočívajú
na nesprávnom právnom posúdení veci. Námietka nedostatku právomoci súdov preto nebola
dôvodná.
Dovolacie námietky o vadách konania spočívajúcich v prekáţke právoplatne
rozhodnutej veci, boli zjavne nedôvodné a nenáleţité. Vychádzajúc z odôvodnenia týchto vád
je zrejmé, ţe dovolateľka aj v prípade týchto vád v skutočnosti namietala nesprávnu aplikáciu
a interpretáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku exekučným, aj odvolacím
súdom, teda nesprávne právne posúdenie veci.
Konanie nie je zaťaţené ani vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., lebo
v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiţ
v danej veci začal konať na základe ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44
Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41 ods. 2
O.s.p.) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania
v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza
vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov
(ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţili svoje rozhodnutia
Dôvodná nebola ani dovolacia námietka o odňatí moţnosti oprávnenej konať
pred súdom, ku ktorému malo dôjsť rozhodnutím o zastavení exekúcie. O vadu konania
spočívajúcu v odňatí moţnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
ide predovšetkým vtedy, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala moţnosť
uplatňovať procesné práva, ktoré mu priznáva platná právna úprava. K odňatiu moţnosti
konať pred súdom môţe dôjsť nielen nesprávnym postupom súdu, ale aj jeho nesprávnym
procesným rozhodnutím, v dôsledku ktorého konanie končí. Takýmto rozhodnutím môţe
byť aj rozhodnutie o zastavení exekúcie, ak preň neboli splnené zákonom stanovené
podmienky. Nesprávnym rozhodnutím o zastavení exekúcie by sa oprávnenej ako účastníčke
exekučného konania v konečnom dôsledku odopieralo právo na výkon vykonateľného
rozhodnutia, čo by sa rovnalo odmietnutiu spravodlivosti. Otázka správnosti takéhoto
rozhodnutia však nevyhnutne vyţadovala zaujať stanovisko aj k právnym záverom súdov
v exekučnom konaní.
Dovolací sú dospel k záveru, ţe v predmetnej veci odvolací a i exekučný súd
správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekúcie.
Pokiaľ oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie označila za exekučný titul notársku
zápisnicu, bol exekučný súd oprávnený a zároveň povinný v kaţdom štádiu exekučného
konania (exekúcie) riešiť otázku, či bola notárska zápisnica spísaná v súlade so zákonom
a či nastali podmienky jej spôsobilosti byť exekučným titulom.
S dôvodmi, pre ktoré exekučný i odvolací súd povaţovali notársku zápisnicu
za nespôsobilý exekučný titul pre jej rozpor zo zákonom (pre neplatnosť plnomocenstva
udeleného na jej spísanie), sa dovolací súd v celom rozsahu stotoţňuje a v podrobnostiach
na ne poukazuje. Len na doplnenie uvádza, ţe notárska zápisnica odporovala zákonu
aj z dôvodu, ţe plnomocenstvo udelené povinnou na spísanie notárskej zápisnice advokátovi
Mgr. Tomášovi Kušnírovi bolo podmienkou pre poskytnutie úveru dohodnutou v zmluve
o úvere, pričom išlo o neprijateľnú, a teda neplatnú zmluvnú podmienku. Táto neplatnosť
bola daná tým, ţe nešlo o individuálnu zmluvnú podmienku (plnomocenstvo bolo súčasťou,
resp. obsahom formulárovej – predtlačenej – zmluvy), a ţe táto podmienka zjavne
spôsobovala nevyváţenosť v obsahu právneho vzťahu z úverovej zmluvy v neprospech
povinného ako spotrebiteľa. Oprávnená si touto podmienkou zabezpečila dosiahnutie
rýchleho exekučného titulu prostredníctvom menovaného advokáta, ktorého sama určila
povinnému v predtlači zmluvy o úvere.
Správnym rozhodnutím o zastavení exekúcie preto nebola oprávnenej odňatá moţnosť
konať pred súdom.
Aj odôvodnenie rozhodnutí oboch súdov moţno povaţovať za dostatočné. Podľa
názoru dovolacieho súdu odvolací súd dovolaním napadnuté uznesenie riadne a postačujúco
odôvodnil. V spojení s odôvodnením obsiahnutým v uznesení exekučného súdu je z neho
zrejmé, z akých skutočností vyvodil záver o nespôsobilosti notárskej zápisnice
ako exekučného titulu.
K odňatiu moţnosti oprávnenej konať pred súdom nedošlo ani údajným porušením
zásady kontradiktórnosti ako základnej súčasti práva na spravodlivý proces. Táto zásada
znamená, ţe obom stranám konania musí byť daná moţnosť zoznámiť sa so stanoviskami
a dôkazmi predloţenými súdu s cieľom ovplyvniť jeho rozhodnutie – či uţ protistranou alebo
na konaní nezúčastneným subjektom, od ktorého si prípadne súd takéto vyjadrenie alebo
dôkaz mohol vyţiadať – a vyjadriť sa k nim (porovnaj Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl,
J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. Vydání. Praha : C. H. Beck,
2012, s. 740). Podľa Slovníka súčasného slovenského jazyka vydaného Vedou,
vydavateľstvom Slovenskej akadémie vied, Bratislava 2011 (2. zv), kontradiktórnosť
je prenos dôkazného bremena zo súdu na účastníkov sporu, resp. rokovací spôsob súdneho
procesu. Právo na kontradiktórny proces nemá absolútny charakter a jeho rozsah sa môţe líšiť
najmä v závislosti na zvláštnostiach daného konania. Nebráni súdu, aby od tohto pravidla
v záujme procesnej ekonómie upustil, ak je zrejmé, ţe nezoznámenie účastníka konania
napr. so stanoviskom iných účastníkov nemôţe mať akýkoľvek vplyv na výsledok konania
pred nimi.
Ak za porušenie zásady kontradiktórnosti by mal byť povaţovaný aj procesný postup
exekučného súdu spočívajúci v tom, ţe neoboznámil účastníka exekučného konania so svojím
stanoviskom k úverovej zmluve, potom podľa názoru dovolacieho súdu, za situácie, ţe platné
právo pripúšťa proti rozhodnutiu exekučného súdu o zastavení exekúcie odvolanie, treba tento
nedostatok povaţovať za zhojený moţnosťou oprávneného vyjadriť svoje námietky
ku skutkovým zisteniam exekučného súdu vyvodeným z ním predloţeného listinného dôkazu
a k právnym záverom z toho vyplývajúcim v podanom odvolaní. Iný názor, vychádzajúci
z nemoţnosti zhojenia uvedeného nedostatku inak neţ zrušením rozhodnutí odvolacieho
a exekučného súdu a vrátením veci na opätovné rozhodnutie, by odporoval zásade efektivity
konania, pretoţe zrušenie rozhodnutí by zbytočne zvyšovalo náklady účastníkov konania
ako aj náklady na výkon súdnictva, a tým by bolo aj v rozpore s jedným zo základných
princípov právneho štátu, ktorým je princíp racionality.
K odňatiu moţnosti konať pred súdom nedošlo ani tým, ţe exekučný súd rozhodol
bez nariadenia pojednávania. Ustanovenie § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, na ktoré
sa odvoláva dovolateľka, uţ bolo v čase vydania oboch rozhodnutí súdov niţších stupňov
zrušené.
V preskúmavanej veci oprávnená moţnosť podať odvolanie proti uzneseniu
exekučného súdu o zastavení exekúcie aj vyuţila a v podanom opravnom prostriedku
vyjadrila, okrem iného, aj svoj nesúhlas s právnymi závermi exekučného súdu o neplatnosti
rozhodcovskej doloţky.
Keďţe prípustnosť dovolania oprávnenej nemoţno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
Oprávnená z procesného hľadiska zavinila, ţe sa odvolacie konanie muselo zastaviť
a vznikla jej povinnosť nahradiť povinnej trovy odvolacieho konania (§ 224 ods. 1 O.s.p.
v spojení s § 146 ods. 2 O.s.p.).
V konaní o dovolaní vzniklo procesne úspešnej povinnej právo na náhradu trov
konania proti oprávnenej, ktorá úspech v dovolacom konaní nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky
nepriznal povinnej náhradu trov týchto konaní, lebo nepodala návrh na ich priznanie (§ 151
O.s.p.).
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 21. augusta 2014
JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová