Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)713/393600.caa702.pdf
PDF · 172.98 KB
No categories available
4ECdo/161/2014
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4 ECdo 161/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., so sídlom v B.,
IČO: X.X., zastúpenej spoločnosťou F., so sídlom v B., IČO: X., v mene ktorej koná doc.
JUDr. B., PhD., advokát a konateľ, proti povinnému D., bývajúcemu v R., o vymoženie
1 040,13 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn.
21 Er 403/2010, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 31. augusta 2012 sp. zn. 2 CoE 174/2012, takto
rozhodol:
Návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .
Dovolanie oprávnenej o d m i e t a .
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor JUDr. R. žiadosťou doručenou Okresnému súdu Lučenec (ďalej len
„exekučný súd“) 22. decembra 2010 požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie [§
44 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“)], a to na základe
exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu (zriadeného
zriaďovateľom S., IČO: X., so sídlom v B.) z 21. októbra 2010, sp. zn. S.. Exekučný súd
poverením z 19. januára 2011 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na základe
uvedeného exekučného titulu.
Exekučný súd uznesením z 22. decembra 2011, č.k. 21 Er 403/2010-14, vyhlásil
exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Dospel k záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej
doložky nachádzajúcej sa v zmluve o úvere uzavretej medzi účastníkmi, ktorej súčasťou boli
i Všeobecné podmienky poskytnutia úveru. Mal za to, že rozhodcovská doložka spĺňa všetky
podmienky z pohľadu ustanovení smernice Rady č. 93/13/EHS, aby bola kvalifikovaná ako
nekalá a zároveň absolútne neplatná. Takáto neplatná rozhodcovská doložka potom nemôže
byť základom právomoci rozhodcovského súdu. Predložený rozhodcovský rozsudok
vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať nemožno považovať
za spôsobilý exekučný titul, na podklade ktorého by mohla byť vedená exekúcia.
S prihliadnutím na tieto skutočnosti súd exekúciu z úradnej moci vyhlásil za neprípustnú
a zastavil ju (§ 57 ods. 1 písm. g/ zákona č. 233/1995).
Toto uznesenie exekučného súdu napadla oprávnená odvolaním.
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací uznesením z 31. augusta 2012, sp. zn.
2 CoE 174/2012, napadnuté uznesenie potvrdil. Uviedol, že sa stotožňuje s odôvodnením
súdu prvého stupňa v otázke posúdenia rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej (a z tohto
dôvodu absolútne neplatnej) zmluvnej podmienky, keď táto podmienka nebola
so spotrebiteľom individuálne dojednaná a spotrebiteľ nemal reálnu možnosť obsah
predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť. Na základe takejto doložky spotrebiteľ ešte pred
vznikom akéhokoľvek sporu stratil právo brániť sa voči nárokom veriteľa na všeobecnom
súde. Zároveň takouto doložkou vznikol hrubý nepomer v zmluvnom vzťahu na úkor
spotrebiteľa. Správne exekučný súd vyhodnotil rozhodcovskú doložku ak neprijateľnú
podmienku. Táto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom, z ktorého dôvodu súd i bez
návrhu exekúciu musí zastaviť. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie
podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil ako vecne správne.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie. Navrhla,
aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa
zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie; zároveň si uplatnila náhradu trov
dovolacieho konania. Navrhla tiež odložiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie
prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky, ktoré bližšie
špecifikovala v podanom dovolaní. Dôvodila tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným
v ustanovení § 237 O.s.p., keď súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 237
písm. a/ O.s.p.), v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.), nepodal
sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.), súd
jej svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Ďalej uviedla,
že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal
náležite dokazovanie, a tiež aj to, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Dôvodila aj tým, že súd bol nesprávne obsadený (§ 237
písm. g O.s.p.), keď sa pred vnútroštátnym súdom nepodieľal výkladom komunitárny sudca
a že súd nerešpektoval jej procesný návrh na prerušenie konania, podaný pri podaní
odvolania. Svoju argumentáciu podrobne a rozsiahlo v dovolaní rozvinula. K uvedeným
dôvodom dovolania uviedla, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na nesprávnom
právnom posúdení rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej
zmluve uzatvorenej medzi oprávnenou a povinným. Podľa dovolateľky odvolací súd
sa odvoláva na nekonkrétne ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS a vnútroštátne právne
normy, ktoré upravujú režim spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne posúdenie trpí
základnými vadami jeho nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje právo na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Podľa názoru dovolateľky, závery odvolacieho súdu
(že rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných
strán ku škode spotrebiteľa, že žaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových
zmlúv podáva v zásade len veriteľ úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd,
že rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná a povinný nemohol jej obsah
ovplyvniť, a že spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť vedomý následkov uzavretia
rozhodcovskej doložky, a preto, vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a vyjednávaciu
silu, nemožno spravodlivo požadovať, aby porozumel jej významu) nie sú zdôvodnené
a preukázané, predstavujú nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ v právnych
a skutkových súvislostiach. Uviedla, že podľa právnej doktríny smernica nemá všeobecnú
záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým
osobám. Podľa dovolateľky, ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku
správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. Exekučný súd, ani odvolací súd
sa podľa oprávnenej nevysporiadali najmä s judikatúrou Súdneho dvora EÚ a nezdôvodnili,
prečo priamo aplikovali ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS. Smernica podľa dovolateľky
nepovažuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní
za ustanovenie neprimerané a opačné závery oboch súdov sú ich nepreukázanou
domnienkou. Ďalej dovolateľka poukázala na znenie smernice Rady 93/13/EHS ustanovení
ods. 1 písm. q/ jej prílohy v slovenskom, anglickom, českom, poľskom, nemeckom
a francúzskom jazyku a uviedla, že ustanovenie slovenskej verzie uvedeného ustanovenia
smernice je nesprávne. Text úniového predpisu je potrebné skúmať vo všetkých
jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ
samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových
verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa
právnej úpravy, ktorej je súčasťou. Ďalej (podľa dovolateľky) sa súd nijako nevysporiadal
s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil,
prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere.
Dovolateľka má za to, že v danom prípade je nutné požiadať, spolu s inými ustanoveniami
o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej
únie. Ďalej uviedla, že súd jej svojím postupom odňal (ako účastníčke konania) možnosť
konať pred súdom, keď nerozhodol o jej návrhu na prerušenie konania v zmysle § 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a neumožnil jej tak uplatňovať právne
argumenty na podporu svojej pozície.
Povinný ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie podmienok pre odloženie
vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 243 O.s.p.
a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.
V rámci následného skúmania dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania
dospel k záveru, že v predmetnej veci nie je daný dôvod na prerušenie konania podľa § 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s ustanovením § 243c O.s.p., a takýto návrh nie je dôvodný.
V tejto súvislosti treba uviesť, že konanie pred Súdnym dvorom o predbežnej otázke
má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor
má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti
a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov
orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom
pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože Súdny dvor
v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti
komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.
Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie
len vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), že požiada Súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej
otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie
danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania
na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje
ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah
právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný
výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu
relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom
posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu
účastníka na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. nevyhovie, prejednanie
a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá procesné vady konania ani
v zmysle § 237 písm. f/ ani v zmysle písm. g/ O.s.p.
Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľkou v tomto konaní patrí do výlučnej
právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia Súdneho dvora.
Zo spisu vyplýva, že súdy nižších stupňov neinterpretovali právne normy komunitárneho
práva, ktorých výkladu sa dovolateľka domáhala. Postup odvolacieho súdu, ktorý neprerušil
konanie v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a nepredložil na posúdenie Súdnemu dvoru
prejudiciálne otázky predložené oprávnenou, nebol preto v rozpore so zákonom. Aj podľa
názoru dovolacieho súdu, zhodného s názorom odvolacieho súdu, nebola otázka výkladu
komunitárneho práva pre riešenie daného prípadu rozhodujúca.
Majúc na zreteli uvedené, dovolací súd zamietol návrh oprávnenej na prerušenie
dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.),
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť a dospel k záveru,
že dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu,
jeho prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p.
Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemožno podriadiť pod žiaden
dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie súdu
prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania
nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, b/ O.s.p., ods. 2 písm. a/, b/, c/ O.s.p.).
Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p.
nie je prípustné.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo
konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania
významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno
ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(por. R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ O.s.p. netvrdila
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení
nie je prípustné.
Právomoc súdu je upravená v ustanoveniach § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku;
jej nedostatok sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má za následok
zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.
Dovolateľka v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/ O.s.p.
nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc
v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, že súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou
interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho
komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako
exekučným súdom neprináleží. Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľka namietala nesprávnu
aplikáciu a výklad Exekučného poriadku, resp. namietala nesprávne právne posúdenie veci.
Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí
do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom
rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (napr. z ustanovenia § 29, § 38
ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka dovolateľky o existencii vady konania
v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. nie je dôvodná.
Pokiaľ ide o dovolateľkou namietanú existenciu prekážky rei iudicatae (§ 237
písm. d/ O.s.p.) treba uviesť, že táto patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie)
v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Nastáva vtedy, ak sa má v novom
konaní prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý
nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu
konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo
stav (vymedzený žalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol
uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekážka,
nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom
pôvodného konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke
v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totožnosti účastníkov,
nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné
postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú
právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo
singulárnej sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávnenej P., so sídlom v B.,
IČO: X., proti povinnému D., bývajúcemu v R., o vymoženie 1 040,13 Eur s príslušenstvom,
na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu (zriadeného
zriaďovateľom S., IČO: X., so sídlom v B.) z 21. októbra 2010, sp. zn. S., vedenému
na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. 21 Er 403/2010 nepredchádzalo žiadne iné konanie
na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté.
Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský
rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma,
či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku, je materiálne vykonateľný.
Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom vymedzených prípadoch alternatívnou
možnosťou k súdnemu sporovému konaniu, totiž vyplýva, že jeho rezultátom môže byť titul,
splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním exekúcie.
Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná vada podľa § 237 písm. d/ O.s.p.
konanie nezaťažila.
Konanie nie je zaťažené ani vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., lebo
v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiž
v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44
Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41
ods. 2 O.s.p.) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania
v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza
vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov
(ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.
O odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ako o dôvode
zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom
súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať
a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré
mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov.
Dovolateľka konkrétne namietala odňatie možnosti konať pred súdom z dôvodu
nerešpektovania jej návrhu na prerušenie konania. Dovolací súd zistil, že nedôvodnou
je aj táto námietka oprávnenej a nezakladá takú vadu konania, pre ktorú by bolo potrebné
dôjsť k záveru, že došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom. Z obsahu spisu vyplýva,
že po rozhodnutí odvolacím súdom oprávnená síce podala návrh na prerušenie konania
a že o tomto podaní nebolo rozhodnuté, ale so zreteľom na odôvodnenie tohto uznesenia
najvyšším súdom týkajúce sa návrhu oprávnenej na prerušenie konania dovolacím súdom
z toho istého dôvodu, by bolo zrušenie uznesenia krajského súdu, z dôvodu, aby rozhodol
o prerušení konania, nadbytočne a neefektívne. Napokon tento návrh úzko súvisí s dovolacím
dôvodom podľa § 237 písm. g/ O.s.p., ktorý dovolací nepovažoval za dôvodný, práve
z dôvodov pre ktoré aj zamietol návrh na prerušenie konania v súvislosti s predložením
prejudiciálnej otázky.
Dovolateľka namietala aj dovolací dôvod v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p. (nesprávne
obsadený súd).
K tejto námietke poukázala na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 206/08,
v zmysle ktorého zákonným sudcom vo veci začatej pred vnútroštátnym súdom
nie je len sudca určený rozvrhom práce, ale komunitárny sudca, lebo jeho povinnosť
rozhodnúť o otázkach interpretácie komunitárneho práva je súčasne aj jeho oprávnením.
Ak sa v spore v konaní pred vnútroštátnym súdom nepodieľal svojím výkladom práva
spoločenstva komunitárny sudca, hoci tento výklad bol nevyhnutný na rozhodnutie vo veci
samej, potom vnútroštátny súd bol v tejto časti konania pred ním nesprávne obsadený.
Právne závery vyplývajúce z uvedeného uznesenia Ústavného súdu SR nemožno
na daný prípad aplikovať. Súd prvého stupňa a rovnako aj odvolací súd neboli povinné
konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a požiadať súdny dvor Európskej únie
o výklad práva európskeho spoločenstva – komunitárneho práva. Dovolací súd k tejto
námietke oprávnenej poukazuje na svoje odôvodnenie týkajúce sa námietky oprávnenej –
návrh na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. dovolacím súdom.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, a že aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa
parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.).
Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv
oprávnenej. Nedôvodnou sa javí i námietka oprávnenej, že jej súdy odňali možnosť konať
pred nimi tým, že nenariadili pojednávanie v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného poriadku.
Predmetné ustanovenie totiž v čase rozhodnutia exekučného súdu (3. júla 2012) účinné ešte
nebolo (účinnosť nadobudlo 9. augusta 2012). Na prejednanie odvolania oprávnenej nebol
povinný nariadiť pojednávanie ani odvolací súd (§ 214 ods. 1, 2 O.s.p.). Za týchto okolností
účastníkovi konania nebola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí
aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu,
že by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú
nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny
právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov
vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.
Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne trovy
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že v dovolacom konaní mu žiadne nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 23. septembra 2014
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová