Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
14f/392377.825019.pdf
PDF · 203.45 KB
No categories available
6Cdo/198/2014
Najvyšší súd 6 Cdo 198/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej Fridrich Paľko, s.r.o.,
so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, proti ţalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Ţupné nám. 13,
o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, vedenej na Okresnom súde Bratislava IV pod sp.
zn. 7 C 214/2012, o dovolaní ţalobkyne proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 28.
februára 2014 sp. zn. 2 Co 69/2014, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Ţalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobou podanou 27. septembra 2012 na Okresnom súde Bratislava IV sa ţalobkyňa
domáhala, aby ţalovanej bola uloţená povinnosť nahradiť jej majetkovú a nemajetkovú ujmu
v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“). V ţalobe
medziiným uviedla, ţe predmetnú ujmu jej spôsobil nesprávnym úradným postupom Okresný
súd Bratislava IV, preto jeho sudcovia nemôţu danú vec prejednať a rozhodnúť. Vzhľadom
na to ţiadala, aby Krajský súd v Bratislave rozhodol o prikázaní tejto veci inému súdu toho
istého stupňa (§ 12 ods. 1 O. s. p.).
Okresný súd Bratislava IV povaţoval ţalobu v uvedenej časti za námietku zaujatosti
jeho sudcov a uznesením z 5. októbra 2012 č. k. 7 C 214/2012-8 uloţil ţalobkyni povinnosť
zaplatiť súdny poplatok vo výške 66 € za námietku zaujatosti podľa poloţky č. 17a
Sadzobníka súdnych poplatkov (ďalej len „Sadzobník“), ktorý tvorí prílohu
zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len
Uvedené uznesenie napadla ţalobkyňa odvolaním argumentujúc tým, ţe v danom
prípade nepodala námietku zaujatosti, ale návrh na prikázanie veci inému súdu toho istého
stupňa (§ 12 ods. 1 O. s. p.). Navyše, i keby predsa len išlo o námietku zaujatosti
(čo ţalobkyňa poprela), nezaťaţovala by ju povinnosť zaplatiť súdny poplatok, lebo konanie
je v danom prípade vecne oslobodené od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 písm. k/
Krajský súd v Bratislave uznesením z 28. februára 2014 sp. zn. 2 Co 69/2014
uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení sa stotoţnil s názorom súdu prvého
stupňa, ţe z hľadiska obsahového išlo v podanej ţalobe aj o námietku zaujatosti vznesenú
proti sudcom Okresného súdu Bratislava IV, o čom je potrebné rozhodnúť z aspektu dôvodov
uvedených v § 14 ods. 1 O. s. p.; za správny označil tieţ následný postup súdu prvého stupňa
pri vyrubení súdneho poplatku za námietku zaujatosti. Vecné oslobodenie účastníka
občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4 zákona č. 71/1992 Zb.
sa vzťahuje iba na súdny poplatok za návrh (§ 4 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.), za odvolanie,
dovolanie, návrh na obnovu konania, výkon rozhodnutia a exekúciu (§ 4 ods. 3
Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla ţalobkyňa dovolaním. Navrhla,
aby dovolací súd rozhodnutia súdov oboch niţších stupňov zrušil a vec vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila tým, ţe v predmetnej veci sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala moţnosť konať pred súdom, a ţe vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Za nepodanie
návrhu na začatie konania povaţovala nepodanie námietky zaujatosti, pretoţe to nebolo
obsahom jej vôle. Neexistujúcu námietku zaujatosti nebolo moţné spoplatniť. Za odňatie
moţnosti konať pred súdom povaţovala údajnú prekvapivosť a nepreskúmateľnosť
rozhodnutia odvolacieho súdu. Rozhodovanie vylúčeným sudcom v konaní pred súdom
prvého stupňa vyvodzovala z toho, ţe išlo o sudcu súdu, ktorého nezákonným postupom
jej mala byť spôsobená ţalovaná ujma. Vyčítala odvolaciemu súdu aj nesprávnosť jeho
záveru, podľa ktorého sa vecné oslobodenie konania od súdnych poplatkov nevzťahuje
na súdny poplatok za vznesenie námietky zaujatosti.
Ţalovaná sa k dovolaniu písomne nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
ţe dovolanie podala včas ţalobkyňa zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O. s. p.,
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal, či tento opravný
prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dospel pri tom
k záveru, ţe dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
Keďţe v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu,
jeho prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O. s. p.
Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemoţno podriadiť pod ţiaden
dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O. s. p., lebo odvolací súd uznesenie súdu
prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie
stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania
nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, písm. b/ O. s. p., ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm. c/ O. s. p.).
Dovolanie ţalobkyne preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1a ods. 2 O. s. p. nie je prípustné.
Prípustnosť dovolania ţalobkyne by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému
rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo
konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p.,
moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O. s. p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Ţalobkyňa procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ d/ O. s. p. netvrdila
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie je
prípustné.
Nedostatok návrhu na začatie konania v zmysle ustanovenia § 79 ods. 1 prvá veta
O. s. p. (tam, kde je takýto návrh potrebný) je neodstrániteľným nedostatkom podmienky
konania, ktorý v konečnom dôsledku vedie k zastaveniu konania v ktoromkoľvek jeho štádiu.
Tento nedostatok zakladá vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p.
V predmetnej veci z obsahu spisu vyplýva, ţe ţalobkyňa podala návrh na začatie
konania (ţalobu) 27. 9. 2012 a vychádzajúc z jej obsahu (§ 41 ods. 2 O. s. p.) moţno ustáliť,
ţe ţalobkyňa ním uplatnila nárok na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy v zmysle
zákona č. 514//2003 Z. z. a navrhla tiež prikázať vec inému súdu z dôvodu, že sudcovia
Okresného súdu Bratislava IV sú z prejednávania a rozhodovania tejto veci vylúčení
so zreteľom na ich pomer k veci a účastníkom konania. Ide teda o návrh (ţalobu),
ako procesnoprávny úkon účastníka konania, ktorou ţalobkyňa uplatnila tak nárok
vyplývajúci z právneho vzťahu medzi účastníkmi konania (ţalobcom a ţalovaným),
ale súčasne (vzniesla) uplatnila aj námietku zaujatosti. V takomto prípade, z hľadiska
spoplatnenia námietky zaujatosti, nevzniká vzťah medzi účastníkmi konania, ale vzniká
vzťah osobitný finančno-právny (poplatkový) medzi poplatníkom a štátom, v ktorom
návrh na začatie konania podľa § 79 ods. 1 O. s. p. nie je potrebný. Pre vznik tohto
vzťahu je relevantné samotné uplatnenie námietky zaujatosti zo strany účastníka
konania, pričom takáto námietka môže byť uplatnená buď samostatným podaním
(v konaní, ktoré je už začaté) alebo môže tvoriť aj súčasť iného podania (tak
ako v predmetnej veci bola uplatnená v návrhu na začatie konania – v žalobe).
Prikázanie veci v zmysle ustanovenia § 12 ods. 1 O. s. p. prichádza do úvahy len vtedy,
ak súd nemôže vo veci konať, lebo jeho sudcovia sú vylúčení. Za takýchto okolností musí
byť vec prikázaná inému súdu. Nutná delegácia v zmysle citovaného zákonného
ustanovenia je teda „viazaná“ na ustanovenie § 14 ods. 1 O. s. p., z ktorého vyplývajú
skutočnosti zakladajúce dôvod, pre ktorý je sudca vylúčený z prejednávania
a rozhodovania veci. Takáto námietka (a s ňou spojená nutná delegácia) nemôže byť
predmetom samostatného súdneho konania, ale takého konania, ktoré sa vo veci
už začalo na návrh (ako sa to stalo aj v predmetnej veci).
Moţno ešte uviesť, ţe v občianskom súdnom konaní súd spravidla rozhoduje
o viacerých parciálnych otázkach významných pre konanie (o povinnosti poplatníka zaplatiť
súdny poplatok, námietke zaujatosti, ustanovení zástupcu, uloţení poriadkovej pokuty,
trovách konania, svedočnom a pod.). O týchto otázkach ale nerozhoduje v nejakom
samostatnom (súbeţne prebiehajúcom) konaní, ktoré by začínalo osobitným návrhom.
Rozhodovanie o týchto otázkach predstavuje integrálnu súčasť jednotného občianskeho
súdneho konania, v ktorom je podaný jediný návrh na začatie konania – ţaloba. Aj vtedy, keď
súd rozhoduje o námietke zaujatosti vznesenej účastníkom (pokiaľ bola podaná) alebo
o povinnosti účastníka (poplatníka) zaplatiť súdny poplatok, rozhoduje ako súd v konaní,
ktoré začalo podaním návrhu na začatie konania (ţaloby). Len ak takéto občianske súdne
konanie ako celok prebehlo napriek tomu, ţe sa nepodal návrh na jeho začatie (ţaloba), hoci
bol podľa zákona potrebný, ide o procesnú vadu v zmysle § 237 písm. e/ O. s. p.
Tvrdenie, ţe v danom prípade sa nepodal návrh na začatie konania (keď ţalobkyňa
nevzniesla námietku zaujatosti voči sudcom), nenapĺňa skutkovú podstatu ustanovenia § 237
ods. 1 písm. e/ O. s. p.; dovolateľka ním totiţ zamieňa stav, keď nebol podaný ţiadny návrh
na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, s takým procesným stavom, v ktorom
konanie bolo (podaním ţaloby) riadne začaté a v jeho rámci bol vyrubený súdny poplatok.
Pokiaľ ţalobkyňa namietala tzv. prekvapivosť rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací
súd poukazuje na predchádzajúce rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (napríklad sp. zn.
7 Cdo 102/2011, 2 Cdo 226/2011, 5 Cdo 46/2011). Odňatie moţnosti konať pred súdom,
ktoré bolo spôsobené tzv. prekvapivými, resp. nečakanými rozhodnutiami, podľa judikatúry
najvyššieho súdu nastane vtedy, ak odvolací súd svoje rozhodnutie „nečakane“ zaloţil
na iných právnych záveroch neţ súd prvého stupňa, pričom účastníkovi bolo odňaté právo
namietať správnosť (novo zaujatého) právneho názoru na inštančne vyššom súde. V týchto
prípadoch spravidla odvolací súd vyvodil svoj (iný) právny záver zo skutočností, ktoré súd
prvého stupňa výslovne právne neposudzoval, resp. nevyhodnotil a účastník v odvolacom
konaní nemal dôvod namietať a zdôvodňovať prípadné nesprávne právne posúdenie veci
súdom prvého stupňa. V prejednávanej veci o takýto prípad odlišného právneho názoru
odvolacieho súdu od prvostupňového súdu nejde a preto je námietka ţalobkyne v tomto smere
nedôvodná.
Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného
vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, ţe právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho
procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu
ale nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c.
Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril
aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, ţe súčasťou
obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2
O. s. p., v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 O. s. p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom
konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá
odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré
majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné
na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní
(II. ÚS 78/05).
Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré ţalobkyňou predloţené
listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval
na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré vysvetlil zrozumiteľne
a v dostatočnom rozsahu, pričom tieţ vysvetlil, prečo sa nestotoţnil s námietkami ţalobkyne
uvedenými v odvolaní. S poukazom na relevantnú judikatúru sa stotoţnil s názorom súdu
prvého stupňa v tom, ţe z hľadiska obsahového v podanej ţalobe išlo aj o námietku zaujatosti
vznesenú proti sudcom Okresného súdu Bratislava IV; za správny označil tieţ následný
postup súdu prvého stupňa pri vyrubení súdneho poplatku za námietku zaujatosti.
Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany ţalobkyne, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo,
prečo má povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podanie námietky zaujatosti. Okolnosť, ţe
táto odpoveď ţalobkyňu neuspokojuje, neznamená, ţe odôvodnenie nespĺňa parametre
zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p.; za odňatie moţnosti konať pred súdom
v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
podľa predstáv či poţiadaviek ţalobkyne.
Dôvodnou nebola ani námietka dovolateľky, ţe v konaní pred súdom prvého stupňa
rozhodoval (a teda, ţe uznesenie o poplatkovej povinnosti vydal) vylúčený sudca. I keď
ustanovenie § 14 ods. 1 O. s. p. spája vylúčenie sudcov z prejednania a rozhodovania vo veci
nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak moţno mať čo i len pochybnosť
o ich nezaujatosti, nemoţno prehliadať, ţe rozhodnutie o vylúčení sudcu predstavuje výnimku
z významnej ústavnej zásady, ţe nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Vzhľadom na to moţno vylúčiť sudcu z prejednávania
a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závaţných dôvodov,
ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato
a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, ţe v osobe určitého sudcu
sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez
ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ v iných veciach vyslovil názor, ţe dôvod
na vylúčenie sudcu nezakladá sama skutočnosť, ţe sudca má prejednať a rozhodnúť vec,
v ktorej ţalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napríklad
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2010 sp. zn. 3 Nc 14/2010).
Nadväzujúc na tento názor dovolací súd pre účely preskúmavanej veci konštatuje,
ţe dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, ţe vykonáva súdnictvo na súde,
ktorý údajne (podľa tvrdenia ţalobkyne) svojím nesprávnym úradným postupom v inej
právnej veci zaloţil zodpovednosť ţalovanej za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle
So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie ţalobkyne podľa § 243b ods. 5
O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako procesne neprípustné odmietol bez toho,
aby sa mohol zaoberať správnosťou právneho posúdenia veci, na ktorom spočíva dovolaním
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu.
O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 243b ods. 5,
v spojení s ustanoveniami § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p., keď ţalovanej (ktorej vzniklo
právo na náhradu trov konania) v dovolacom konaní ţiadne trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. septembra 2014
JUDr. Daniela Švecová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Pudmarčíková