Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
dbe/393502.085c95.pdf
PDF · 208.56 KB
No categories available
7Cdo/198/2013
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Oľgy Trnkovej a sudcov JUDr. Ladislava Górásza a JUDr. Mariána Sluka, PhD.,
v právnej veci navrhovateľa S. Š., bývajúceho v I., zastúpeného JUDr. M. Ď., advokátom
v N., proti odporcom 1/ I. S., bývajúcej v N., 2/ Š. K., bývajúcemu v N., za účasti vedľajšieho
účastníka na strane odporcov Slovenskej kancelárie poisťovateľov, so sídlom v Bratislave,
Trnavská cesta 82, v zastúpení A., so sídlom v B., o náhradu škody, vedenej na
Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 25 C 183/2000, o dovolaní navrhovateľa proti rozsudku
Krajského súdu v Nitre z 12. júna 2013 sp. zn. 5 Co 296/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie z a m i e t a .
Odporcom náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Návrhom zo 14. augusta 2000 sa navrhovateľ domáhal proti odporcom,
zodpovedajúcim za škodu spôsobenú následkom dopravnej nehody z 12. decembra 1997,
mimoriadneho zvýšenia odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa
§ 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského
uplatnenia (ďalej len „vyhláška č. 32/1965 Zb.“) vo výške 2 880 000 Sk (95 598,49 €)
za bolesť a vo výške 6 720 000 Sk (223 063,31 €) za sťaženie spoločenského uplatnenia.
Okresný súd Nitra (čiastočným) rozsudkom z 19. júna 2001 č. k. 25 C 183/00-71
uložil odporcom 1/, 2/ povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľovi odškodnenie
za bolesť v sume 2 225 250 Sk (73 856,47 €) do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku
(654 750 Sk - 21 733,72 €) ohľadne odškodnenia za bolesť konanie zastavil (§ 96 ods. 1
O. s. p.). Uviedol, že navrhovateľ 12. decembra 1997 pri dopravnej nehode, zavinenej
odporcom 2/ na motorovom vozidle vo vlastníctve odporkyne 1/, utrpel ťažkú ujmu na zdraví.
Súd dospel k záveru, že vzhľadom na uvedené skutočnosti, sú dané dôvody hodné osobitného
zreteľa pre mimoriadne zvýšenie odškodnenia za bolesť podľa § 7 ods. 3 vyhlášky
č. 32/1965 Zb. Za primerané zvýšenie pritom považoval 60-násobok základného bodového
ohodnotenia, t. j. 1 256,25 x 30 Sk (hodnota jedného bodu) x 60 = 2 261 250 Sk
(75 059,75 €), z ktorej sumy odpočítal už vyplatenú sumu 36 000 Sk (1 194,98 €).
Krajský súd v Nitre na odvolanie odporcov a vedľajšieho účastníka uznesením
zo 16. decembra 2002 sp. zn. 5 Co 425/01 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej
(vyhovujúcej) časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uviedol, že neboli splnené
predpoklady pre rozhodovanie o mimoriadnom zvýšení odškodnenia za bolesť spočívajúce
v ustálení zdravotného stavu navrhovateľa.
Okresný súd Nitra (po pripustenej zmene návrhu, ktorým sa navrhovateľ domáhal
odškodnenia za bolesť v sume 4 428 000 Sk - 146 982,67 €, zodpovedajúcej 80-násobku
základného bodového ohodnotenia a za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume
3 967 500 Sk - 131 696,87 €, zodpovedajúcej 100-násobku základného bodového
ohodnotenia) v poradí druhým rozsudkom zo 16. mája 2006 č. k. 25 C 183/2000-384 uložil
odporcom 1/, 2/ povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľovi sumu
6 219 000 Sk (206 432,98 €) a náhradu trov konania v sume 441 071 Sk (14 640,87 €),
na účet súdu trovy štátu v sume 72 200 Sk (2 396,60 €) a súdny poplatok v sume 373 140 Sk
(12 385,98 €), všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Návrh v časti o zaplatenie sumy
2 176 500 Sk (72 246,56 €) zamietol a vo zvyšku (nad sumu 8 395 500 Sk - 278 679,54 €)
konanie zastavil (§ 96 ods. 1 O. s. p.). Uviedol, že navrhovateľovi bola pri dopravnej nehode
z 12. decembra 1997 zavinenej odporcom 2/ – vodičom motorového vozidla, ktorého
prevádzkovateľom bola odporkyňa 1/, spôsobená škoda na zdraví. Dospel k záveru, že sú
dané dôvody (hodné osobitného zreteľa) pre mimoriadne zvýšenie odškodnenia za bolesť
a za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. Vykonaným
dokazovaním mal preukázané, že navrhovateľ pri dopravnej nehode utrpel ťažkú ujmu
na zdraví, následkom ktorej bola dlhodobá a opakovaná hospitalizácia, 30 operačných
zákrokov do roku 2001 a následne množstvo ďalších zákrokov pri úplnej, či lokálnej anestézii
a dlhodobá liečba. Navrhovateľ trpel značnými bolesťami. K dopravnej nehode pritom došlo
v čase, keď mal navrhovateľ 32 rokov, bol zamestnaný ako majster a samostatný odborný
referent s perspektívou ďalšieho profesionálneho rastu. V súčasnosti je plne invalidným,
pripútaným na invalidný vozík, osobou zdravotne ťažko postihnutou s mierou funkčnej
poruchy 50 %. Takýto stav mu neumožňuje vykonávať pôvodné zamestnanie, obmedzuje ho
v rodinnom živote, pretože potrebuje pomoc inej osoby a neumožňuje mu zapájať sa do diania
okolo seba a do spoločenských aktivít v mieste bydliska. Následky dopravnej nehody mali
vplyv na manželské spolužitie, prejavujúce sa v intímnej sfére a nemožnosti mať ďalšie deti
(jediná dcéra mala v čase dopravnej nehody 8 rokov) a medzi ním a manželkou sa vytvoril
vzťah ošetrovateľky a pacienta. Súd prvého stupňa pri úvahe o rozsahu zvýšenia odškodnenia
za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia vychádzal (okrem následkov dopravnej
nehody na zdravotnom stave navrhovateľa) aj z matematicko-právnej logiky, keď právny stav
aplikoval na finančné možnosti odporov cez ich poistenie u vedľajšieho účastníka, pretože
ustanovenie § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. (na rozdiel od jeho výkladu v minulosti) treba
aplikovať na všetkých občanov Slovenskej republiky, ktorí sú si podľa Ústavy Slovenskej
republiky všetci rovní a každý z nich má svoje práva. Za primerané zvýšenie odškodnenia
za bolesť považoval 70-násobné zvýšenie základného bodového ohodnotenia, t. j. 1 845 x 30
x 70 = 3 874 500 Sk - 128 609,83 € a zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského
uplatnenia 60-násobné zvýšenie základného bodového ohodnotenia, t. j. 1 322,5 x 30 x 60 =
2 380500 Sk - 79 018,12 €, čo spolu predstavuje sumu 6 255 000 Sk - 207 627,96 €, z ktorej
po odpočítaní už vyplatených súm navrhovateľovi priznal sumu 6 219 000 Sk - 206 432,98 €.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p., o trovách štátu podľa § 148 ods. 1
O. s. p. a o súdnom poplatku podľa § 2, § 5 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch.
Krajský súd v Nitre na odvolanie navrhovateľa a vedľajšieho účastníka (v poradí
druhým rozhodnutím) rozsudkom z 12. septembra 2007 sp. zn. 5 Co 177/2006 rozsudok súdu
prvého stupňa zmenil vo vyhovujúcej časti tak, že odporcom 1/, 2/ uložil povinnosť zaplatiť
navrhovateľovi spoločne a nerozdielne sumu 3 758 400 Sk (124 756,02 €), v časti týkajúcej sa
výroku o náhrade trov konania tak, že odporcom 1/, 2/ uložil povinnosť zaplatiť
navrhovateľovi spoločne a nerozdielne náhradu trov konania v sume 248 379 Sk (8 244, 67 €)
na účet právneho zástupcu a v časti výroku o poplatkovej povinnosti tak, že odporcom 1/, 2/
uložil povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne súdny poplatok za návrh v sume 150 336 Sk
(4 990,24 €) na účet súdu, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku návrh
zamietol a v časti týkajúcej sa zamietnutia návrhu o zaplatenie sumy 2 176 500 Sk
(72 246,56 €), ako aj v časti o náhrade trov konania štátu rozsudok súdu prvého stupňa
potvrdil. Žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Stotožnil sa
so záverom prvostupňového súdu, podľa ktorého sú dané dôvody (hodné osobitného zreteľa)
pre mimoriadne zvýšenie odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia
podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. Uviedol, že odškodnenie za bolesť a odškodnenie
za sťaženie spoločenského uplatnenia treba vnímať ako dve relatívne samostatné a na sebe
nezávislé zložky náhrady škody. Obe majú charakter nemateriálnej ujmy a ako nároky rýdzo
osobnej povahy, predstavujú pre poškodeného možnosť obstarať si náhradné požitky
za prežité a prežívané utrpenia, strasti a obmedzenia v živote následkom škody na zdraví.
Vychádzajúc zo znaleckého dokazovania, z ktorého vyplýva rozsah poranení a s nimi
spojených utrpení a bolestí navrhovateľa následkom dopravnej nehody z 12. decembra 1997,
ku ktorým treba prirátať aj bolesti spojené s prekonanou tracheotómiou, laparotómiou,
plastikou svalovo kožného laloku, odberom kožných transplantátov, odberom spongiózy
odstránením nekrotických kostí a pod. dospel odvolací súd k záveru, že primeraným zvýšením
odškodnenia za bolesť je 40-násobné zvýšenie základného bodového ohodnotenia.
V porovnaní so súdom prvého stupňa akceptoval počet bodov 1525 a nie 1845, pretože tento
počet bodov znalec (MUDr. P. O.) určil po zvýšení podľa ods. 6 a 7 Prílohy vyhlášky č.
32/1965 Zb. Preto za dôvodný považoval nárok na odškodnenie za bolesť vo výške 1 830 000
Sk - 60 744,87 € (1 525 x 30 x 40). Pri odškodnení za sťaženie spoločenského uplatnenia
v porovnaní so súdom prvého stupňa dospel odvolací súd k záveru o primeranosti jej
zvýšenia vo výške 50-násobku základného bodového ohodnotenia, t. j. 1 322,5 x 30 x 60 =
1 983 750 Sk - 65 848,44 €. Zohľadnil pritom najmä skutočnosť, akým spôsobom sa ujma
na zdraví prejavila na živote navrhovateľa v budúcnosti. Je nepochybné, že navrhovateľ zostal
obmedzený v základných životných funkciách, stratil zamestnanie, stal sa invalidným a je
pripútaný na invalidný vozík. Napriek tomu, že je ženatý, vzhľadom na charakter poranení, je
obmedzený aj jeho intímny život. Navrhovateľovi, po odpočítaní už vyplatených súm, potom
priznal celkove sumu 3 758 400 Sk (124 756,02 €). O trovách konania rozhodol podľa § 224
ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p., o trovách štátu podľa § 148 ods. 1 O. s. p. a o súdnom
poplatku podľa § 2, § 5 ods. 1 písm. a/, § 18 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 31. marca 2009 sp. zn. 2 Cdo 27/2008
na dovolanie navrhovateľa zrušil rozsudok krajského súdu vo výroku, ktorým bol rozsudok
okresného súdu zmenený tak, že návrh na odškodnenie za bolesť a za sťaženie spoločenského
uplatnenia sa vo zvyšku (vo výške od 3 758 400 Sk - 124 756,02 € do 6 219 000 Sk -
206 432,98 €) zamieta a vo výroku, ktorým bol zmenený rozsudok okresného súdu vo výroku
o náhrade trov konania, poplatkovej povinnosti a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie
konanie z dôvodu nepreskúmateľnosti a nedostatku dôvodov, pre ktoré považoval
v porovnaní so súdom prvého stupňa za primeraný iný násobok zvýšenia odškodnenia
za bolesť a odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia.
Krajský súd v Nitre (v poradí tretím rozhodnutím) rozsudkom zo 14. apríla 2010
sp. zn. 5 Co 246/2009 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti nad sumu
124 756,02 € (3 758 400 Sk) do sumy 206 432,98 € (6 219 000 Sk) zmenil tak, že návrh
zamietol. Odporcom 1/, 2/ uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania
10 677,42 € na účet právneho zástupcu a na účet súdu spoločne a nerozdielne súdny poplatok
za návrh v sume 4 990,24 €, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Dospel k záveru,
že v prípade bolestného je primerané zvýšenie vo výške 40-násobku základného bodového
ohodnotenia, čo pri počte bodov 1525 a hodnote bodu 30 Sk, predstavuje sumu 1 830 000 Sk
(60 744,81 €). Od tejto sumy treba odpočítať sumu 19 350 Sk (642,30 €) a sumu 36 000 Sk
(1 194,98 €), ktoré boli vedľajším účastníkom už navrhovateľovi vyplatené. Odvolací súd sa
nestotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že primeraným je zvýšenie odškodnenia za bolesť
vo výške 70-násobku základného bodového ohodnotenia, ktorý pritom vychádzal aj
z nesprávneho počtu bodov 1845. Za nesprávny považoval postup, pri ktorom súd prvého
stupňa pri zvýšení odškodnenia za bolesť uvádzal počet operácií 31, pretože ich bolo 16
(znalecký posudok znalca MUDr. P. O.). Uviedol, že pri rozsahu zvýšenia odškodnenia za
bolesť treba akceptovať skutočnosť, že navrhovateľ utrpel poranenia ako krvácanie pod
pavúčnicou mozgu, vnútrokĺbovú zlomeninu, zlomeninu pravej a ľavej očnice, vpáčenie
čelovej kosti, zlomeninu čuchových kostí, zlomeninu jabĺčka, vnútrokĺbovú zlomeninu
píšťaly vpravo, zlomeninu hrany jamky bedrovej kosti, pohmoždenie pľúc, zlomeninu
ôsmeho a deviateho rebra, krvácanie pod obal pečene a sepsa. Treba tiež zohľadniť aj to, že
navrhovateľ prekonal tracheotómiu, laparotómiu, plastiku svalovo kožným lalokom, odber
kožných transplantátov, odber spongiózy odstránením nekrotických kostí a pod. Aj pri
komplexnom ponímaní utrpených bolestí navrhovateľom odvolací súd sa nestotožnil
s rozsahom zvýšenia odškodnenia za bolesť priznanej súdom prvého stupňa, pretože toto
nezodpovedá rozsahu zdravotného poškodenia a najmä rozsahu utrpených bolestí následkom
dopravnej nehody. Poznamenal pritom, že navrhovateľ môže byť odškodnený iba v súvislosti
s už utrpenými a prekonanými bolesťami a nie aj v súvislosti s bolesťami, ktoré sa len
očakávajú (napr. operácia bedrového kĺbu). Pokiaľ ide o výšku náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia odvolací súd dospel k záveru, že primeraným je 50-násobné
zvýšenie základného bodového ohodnotenia, čo predstavuje sumu 1 983 750 Sk - 65 848,44 €
(t. j. 1322,5 bodov x 30 x 50). Vychádzal zo skutočnosti, že v čase dopravnej nehody mal
navrhovateľ 32 rokov, bol zamestnaný a mal založenú vlastnú rodinu. Tiež vyvíjal priemerné
aktivity v oblasti kultúrneho, spoločenského a športového života. Po stabilizácii zdravotného
stavu je navrhovateľ plne invalidnou osobou s mierou funkčnej poruchy 50 %, ktorá je
odkázaná na invalidný vozík. Niektoré devastačné poranenia dolnej končatiny navrhovateľa
vzbudzujú súcit a ľútosť. Vzhľadom na charakter niektorých poranení a jeho prevažujúcu
imobilitu je navrhovateľ obmedzený aj v intímnom živote. Napriek týmto obmedzeniam sa
odvolací súd nestotožnil so záverom prvostupňového súdu, že primeraným zvýšením
odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia je 60-násobok základného bodového
ohodnotenia. Navrhovateľ pred dopravnou nehodou nebol takou osobou, ktorá by vyvíjala
mimoriadne aktivity v oblasti politického, spoločenského a športového života. Podľa názoru
odvolacieho súdu je 50-násobné zvýšenie základného bodového ohodnotenia primerané tým
aktivitám, ktoré navrhovateľ vykonával pred dopravnou nehodou a tiež je primerané
obmedzeniam navrhovateľa vo všetkých sférach života, ktoré ho po dopravnej nehode
postihli. O náhrade trov konania (prvostupňového a dovolacieho) rozhodol podľa § 224 ods. 2
O. s. p. v spojení s § 142 ods. 3 O. s. p. a o poplatkovej povinnosti podľa § 2, § 5 ods. 1
písm. a/, § 18 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (v poradí druhým rozhodnutím) uznesením
z 22. februára 2012 sp. zn. 2 Cdo 184/2010 rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie z dôvodu tzv. inej vady konania, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.).
Krajský súd v Nitre (v poradí štvrtým rozhodnutím) rozsudkom z 12. júna 2013 sp. zn.
5 Co 296/2012 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti výroku nad sumu
124 756,02 € (3 758 400 Sk) do sumy 206 432,98 € (6 219 000 Sk) zmenil tak, že
odporcom 1/, 2/ uložil povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne navrhovateľovi sumu
12 746, 46 € (384 000 Sk) v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Po zopakovaní
uvedeného dokazovania odvolací súd dospel k záveru, že u navrhovateľa treba v súvislosti
s určením základného bodového ohodnotenia bolestného vychádzať z počtu bodov 1845 (ako
určil znalec MUDr. O.) a nie z počtu bodov 1525 (názor vedľajšieho účastníka). V tomto
smere poukázal na závery najvyššieho súdu vyslovené v rozhodnutí sp. zn.
3 Cdo 72/2008. Vo vzťahu k nároku za bolesť na rozdiel od súdu prvého stupňa vzhľadom
na charakter a rozsah utrpených zranení a prekonaných bolestí dospel k záveru, že
u navrhovateľa je primerané 40-násobné (nie 70-násobné) zvýšenie základného bodového
ohodnotenia. Uviedol, že treba v prvom rade akceptovať skutočnosť, že navrhovateľ
v súvislosti s predmetnou dopravnou nehodou utrpel a prekonal liečebný proces v odôvodnení
rozhodnutia špecifikovaných poranení a napriek ich rozsahu a závažnosti zostal živý
po prekonaní 16 operácií, nie 31 ako nesprávne konštatoval prvostupňový súd.
Na 40-násobnom zvýšení základného bodového ohodnotenia bolestného zotrval odvolací súd
napriek tomu, že navrhovateľ prekonal tracheotómiu, laparotómiu, odber kožných
transplantátov, odber spongiózy a iné, lebo všetky tieto úkony a bolesti v súvislosti s nimi
prekonané a podstúpené boli u navrhovateľa ohodnotené v rámci základného bodového
ohodnotenia bolestného (u niektorých položiek aj zvýšené podľa prílohy A), pričom práve
intenzita týchto bolestí odôvodňuje 40-násobné zvýšenie. Pri hodnotení bolesti nie je možné
zohľadňovať očakávané bolesti, resp. tie, ktoré majú nastať až v budúcnosti, ako v prípade
očakávanej operácie bedrového kĺbu. Odvolací súd sa nestotožnil s konštatovaním
prvostupňového súdu, že pri rozhodovaní o náhrade za bolesť (a sťaženie spoločenského
uplatnenia) by sa malo vychádzať z matematicko-právnej logiky a právny stav by sa mal
aplikovať cez finančné možnosti odporcov a cez poistenie u vedľajšieho účastníka.
Nestotožnil sa ani s jeho konštatovaním, že akýmsi vodítkom pri posudzovaní dôvodnosti
uplatnenej výšky týchto nárokov by mala byť skutočnosť, že v zmysle platného zákonného
poistenia vedľajší účastník zodpovedá za náhradu škody každej osobe až do výšky
19 000 000 Sk (pri 50 % funkčnej poruche by vedľajší účastník mohol plniť do výšky
9 500 000 Sk). K tomu odvolací súd poznamenal, že treba akceptovať špecifiká konkrétne
prejednávanej veci. Vo vzťahu k sťaženiu spoločenského uplatnenia napriek tomu, že
navrhovateľ bol v dôsledku utrpených poranení vylúčený z pracovného a intímneho života,
odvolací súd sa nestotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že primeraným je 60-násobné
zvýšenie základného bodového ohodnotenia. Podľa jeho názoru prvoradou prioritou
navrhovateľa je skutočnosť, že zostal nažive aj keď s trvalými a vážnymi zdravotnými
ťažkosťami. Nebol absolútne vylúčený z bežných životných činností, ktoré je schopný
zvládnuť s pomocou iných osôb. V čase dopravnej nehody mal založenú rodinu,
v obmedzenej miere môže absolvovať kultúrne a spoločenské akcie v rámci obce (je čiastočne
mobilný za pomoci invalidného vozíka). Za nemožnosť vykonávať sústavné zamestnanie je
navrhovateľovi vyplácaná úrazová renta v sume 63,12 € mesačne a invalidný dôchodok
v sume 385,10 €, vedľajší účastník mu prepláca finančné náklady na zakúpenie zdravotných
pomôcok (v roku 2013 to bolo 255 €). Preto za primerané zvýšenie považoval 50-násobok
základného bodového ohodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia. Teda celkove priznal
navrhovateľovi (v porovnaní so súdom prvého stupňa) zvýšenie bolestného 1845 x 40 x 30 =
2 214 000 Sk, z ktorej sumy odrátal sumu 16 350 Sk a sumu 36 000 Sk (vedľajší účastník
vyplatil) a 1 322,5 x 50 x 30 = 1 983 750 Sk, t. j. 2 158 650 +1 938 750 = 4 142 400 Sk
(137 502,49 €) a odporcom (vedľajším účastníkom) zostáva vyplatiť len sumu 12 746,46 €
(rozdiel v bodovom ohodnotení (medzi počtom bodov 1845 a 1525 bodov). Na záver
poznamenal, že správna interpretácia ustanovenia § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb.
z hľadiska vymedzenia prípadov hodných osobitného zreteľa závisí vždy od okolností
konkrétneho prípadu, pričom dôležitým kritériom je samotná závažnosť spôsobenej škody
na zdraví a možnosti vyliečenia, či eliminácia spôsobnej škody, čo znamená, či v dôsledku
poškodenia zdravia poškodený je obmedzený v spôsobe života, či je nútený k pravidelným
kontrolám u lekárov a pod. Pri určení výšky rozsahu odškodnenia má súd možnosť podľa
vlastnej úvahy posúdiť to, aké zvýšenie náhrady v prípade obidvoch kategórií (bolestného
a sťaženia spoločenského uplatnenia) považuje za primerané v danej prejednávanej veci.
Za spravodlivé rozhodnutie treba považovať také, ktoré vychádza z princípu proporcionality,
ako základného princípu právneho štátu. Tento princíp vyžaduje, aby medzi priznanou výškou
náhrady, založenej na objektívnych a rozumových dôvodoch, a spôsobenou škodou, existoval
vzťah primeranosti. O trovách (doterajšieho) konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O. s. p.
v spojení s § 142 ods. 3 a § 243d ods. 1 O. s. p.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu v rozsahu uvedených výrokov podal dovolanie
navrhovateľ. Navrhol, aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil
na ďalšie konanie. Namietal nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.)
spočívajúce v tom, že odvolací súd na zistený skutkový stav síce správne aplikoval citované
ustanovenia, avšak ich obsah nielen nesprávne interpretoval, ale aj na správne zistený
skutkový stav nesprávne aplikoval. Navrhovateľ naďalej trval na tom, že správnym,
spravodlivým a adekvátnym k okolnostiam jeho utrpenia a dlhotrvajúcich útrap je primerané
zvýšenie odškodnenia za bolesť vo výške 70-násobku základného bodového ohodnotenia
a v prípade SSU vo výške 60-násobku základného bodového ohodnotenia tak, ako ho určil
súd prvého stupňa. Mal za to, že odvolací súd len mechanicky prečítal dôkazy vykonané
prvostupňovým súdom a to bez toho, aby svoje rozhodnutie oprel o nové, doteraz nevykonané
dôkazy. Nesplnil si preto povinnosť vyplývajúcu mu z § 213 ods. 3 O. s. p. Rozsudok
odvolacieho súdu považoval v celom rozsahu za nepreskúmateľný, keďže nedošlo
k zadováženiu riadneho zákonného podkladu pre rozdielne hodnotenie dôkazov oproti
rozhodnutiu prvostupňového súdu. Odvolaciemu súdu vytkol nevysvetlenie právne
významných skutočností a tým nerešpektovanie právneho názoru dovolacieho súdu. Niektoré
ním uvedené názory považoval za absurdné, až necitlivé a cynické.
Odporcovia sa k dovolaniu nevyjadrili.
Vedľajší účastník navrhol dovolanie zamietnuť. Nesúhlasil s názorom navrhovateľa
týkajúcim sa nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom, lebo v danom prípade
nevykonával výklad aplikovaných právnych predpisov, ale išlo o vyhodnotenie vykonaných
dôkazov v rámci úvahy súdu. Teda ak súd správne použil ustanovenia právnej normy
na riadne zistený skutkový stav, nie je uvažovanie súdu v rámci tejto normy možné považovať
za nesprávne právne posúdenie veci. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie najvyššieho
súdu pod sp. zn. 3 Cdo 69/92.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený advokátom (§ 142
ods. 1 O. s. p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom
(§ 238 ods. 1 O. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok podľa § 242 ods. 1 O. s. p. a bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) dospel k záveru, že napadnutý
rozsudok treba zrušiť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O. s. p.).
V zmysle § 241 ods. 2 O. s. p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O. s. p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i dôvodmi
uplatnenými v dovolaní. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O. s. p.) sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O. s. p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom však dovolací súd neposudzuje iba
podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O. s. p.) skúmať vždy, či
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou,
či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/
O. s. p. O vadu takej povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej
istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol
súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
So zreteľom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O. s. p.) prihliadnuť na existenciu
procesných vád konania, ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť, skúmal najskôr dovolací súd, či
konanie, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, nie je postihnuté
niektorou z procesných vád vymenovaných v § 237 O. s. p. a dospel k záveru, že konanie pred
odvolacím súdom nie je takouto vadou postihnuté.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktoré nie sú len
vecného charakteru (dotýkajúce sa správnosti právneho posúdenia veci) ale vo svojej podstate
spochybňujú presvedčivosť odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu (nedostatočne
zdôvodnený záver, že sa nejedná o taký prípad hodný osobitného zreteľa, ktorý by
odôvodňoval uplatnené zvýšenie bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia), dovolací súd
pristúpil k posúdeniu argumentačnej „udržateľnosti“ rozhodnutia odvolacieho súdu
z pohľadu, či napĺňa záruky, ktoré garantujú, že výkon spravodlivosti v danom prípade nie je
arbitrárny (svojvoľný), teda takého práva účastníka konania na odôvodnenie rozhodnutia,
ktoré je imanentnou súčasťou práva na spravodlivý proces i práva na súdnu ochranu, riešiac
z tohto hľadiska i otázkou, či dovolateľovi prípadne nebola v konaní odňatá možnosť pred
súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
Právo na spravodlivý proces (i súdnu ochranu) je totiž naplnené práve tým, že
všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnym noriem
rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo že boli
prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva
na spravodlivý proces.
Vychádzajúc z toho dospel dovolací súd v danom prípade k záveru, že právo
navrhovateľa na riadne odôvodnenie porušené nebolo. Odôvodnenie napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu vychádza z ústavnej konformnosti výkladu noriem spojených s uplatnením
práva na súdnu ochranu, zjavnej správnosti deklarovaných premís a z nich dôvodiacich
právnych záverov, čo má dopad na celkovú presvedčivosť rozhodnutia, na spravodlivé
usporiadanie vzťahov.
Podľa dovolacieho súdu koncipované rozhodnutie odvolacieho je určité
a zrozumiteľné, bez vnútorných rozporov a zaujíma stanovisko k podstate dôvodov
uvedených v dovolaní (t. j. či sú tu dôvody hodné osobitné zreteľa pre uplatňované zvýšenie
odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia v zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky
č. 32/1965 Zb.). Podľa názoru dovolacieho súdu takéto rozhodnutie nie je neodôvodnené
alebo arbitrárne, a preto nie je z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, čo by
malo za následok porušenie základného práva alebo slobody. V zmysle judikatúry považuje
ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne
odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové
a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS301/06). Dovolací súd pri preskúmaní rozhodnutia
dospel k záveru, že odvolací súd sa primerane vysporiadal s argumentáciou navrhovateľa,
zákonne ustálil skutkový stav veci a relevantné zákonné ustanovenia aplikoval spôsobom,
ktorý neodporuje ich zneniu, účelu ani zmyslu. Nezistil ani také skutočnosti, na základe
ktorých by bolo možné toto rozhodnutie označiť za nezlučiteľné s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou s ustanovenými princípmi súdneho rozhodovania
(čl. 144 ods. 1 ústavy). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu
všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil
od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (napr.
I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03), pričom v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak podľa
názoru dovolacieho súdu nestalo. Z uvedeného dôvodu podľa názoru dovolacieho súdu
nejestvuje ani príčinná súvislosť medzi označenými právami navrhovateľa a postupom
odvolacieho súdu pri rozhodovaní v danej veci, ktorá by umožňovala vysloviť záver
o porušení navrhovateľových práv. Predmetné rozhodnutie odvolacieho súdu obsahuje podľa
názoru dovolacieho súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom dovolací súd
nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva
z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,
ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že navrhovateľ sa s názorom
odvolacieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia
činnosť ústavného súdu (napr. II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa
ktorého nemožno právo na spravodlivé súdne konanie stotožňovať s procesným úspechom,
z čoho vyplýva, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom
účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
Inou vadou konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), na ktorú musí dovolací súd
prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel
od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej
dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení
upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Literatúra i doktrína sa zhodujú
v tom, že „inou vadou konania“ sa rozumie porušenie ustanovenia zákona upravujúceho
konanie od začiatku až do skončenia, ako príklady sa uvádzajú nezisťovanie skutočností
podstatných pre rozhodnutie, porušenie ustanovení o vykonávaní jednotlivých dôkazov,
nesprávne meritórne rozhodnutie namiesto odmietnutia alebo zastavenia konania, nesprávne
vyhodnotenie určitej skutočnosti ako nespornej, prípadne všeobecne známej, a na to
nadväzujúce nevykonanie navrhnutého dôkazu alebo nedostatok predpísaných poučení.
Dovolacím dôvodom je však takéto porušenie zákona len v prípade, ak bolo kauzálne pre
nesprávne rozhodnutie vo veci. Kauzalita musí byť konkrétna, preto nepostačuje len
abstraktná spôsobilosť zistenej vady konania založiť nesprávnosť napadnutého rozhodnutia.
Zistenie skutkového stavu veci bolo dotknuté procesom dokazovania vykonaným pred
odvolacím súdom v súlade s § 213 ods. 3 O. s. p. a následne i vyhodnotené.
Dokazovaním je časť občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára
poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Z prieskumnej povahy dovolacieho konania
a z jeho charakteru vyplýva, že dokazovanie sa v ňom nevykonáva (§ 243a ods. 2 O. s. p.),
preto dovolaciemu súdu ani neprislúcha hodnotiť, resp. prehodnocovať dôkazy vykonané
súdmi nižších stupňov. Dovolací súd na tomto mieste uvádza, že do obsahu základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí
právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov
súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov
(I. ÚS 97/97).
Či už teda výsledky dokazovania (ktoré bolo na súde prvého stupňa a na odvolacom
súde zopakované) boli súdmi vyhodnotené rovnako alebo odlišne, podľa názoru navrhovateľa
správne alebo nesprávne, nemá to za následok inú vadu v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.
Je totiž v právomoci súdov oboch nižších stupňov po vykonaní dôkazu tento i vyhodnotiť.
V zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O. s. p. dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe
nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym
opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241
ods. 2 písm. a/ a b/ O. s. p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) vád. Preto sa
dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdom, ani prieskumu
vykonaného dokazovania. V danom prípade odvolací súd vyhodnotil výsledky dokazovania
po jeho zopakovaní, čím odôvodnil svoje právne závery. Z uvedeného hľadiska preto
nemožno prisvedčiť názoru dovolateľa, že odvolací súd oproti súdu prvého stupňa nesprávne
vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania. Pokiaľ pri rozhodovaní súdy vychádzali
z vykonaných dôkazov v tom, či podľa ich názoru (ne)boli splnené podmienky pre priznanie
navrhovateľom uplatneného zvýšenia odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského
uplatnenia, ide o odlišnosť v samotnom právnom posúdení veci konajúcimi súdmi, čo je
dovolacím dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.
Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd nezistil, že by konanie súdu bolo postihnuté
inou vadou konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.).
V dovolaní je uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.;
navrhovateľ tvrdí, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k právnemu záveru, že
odvolací súd správne na danú vec pri určení výšky zvýšenia náhrady za bolesť a za sťaženie
spoločenského uplatnenia aplikoval vyhlášku č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti
a sťaženia spoločenského uplatnenia v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Je teda nepochybné, že predmetom konania je navrhovateľom uplatnený nárok
na mimoriadne zvýšenie odškodnenia za bolesť a odškodnenia za sťaženie spoločenského
uplatnenia podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb.
Súdy oboch nižších stupňov dospeli k zhodnému záveru, že sú dané dôvody (hodné
osobitného zreteľa) pre zvýšenie základného bodového ohodnotenia tak odškodnenia
za bolesť, ako aj za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa uvedeného zákonného
ustanovenia. V porovnaní so súdom prvého stupňa odvolací súd, vychádzajúc zo skutkového
stavu zisteného súdom prvého stupňa po jeho zopakovaní považoval za primeraný iný
násobok zvýšenia odškodnenia za bolesť a odškodnenia za sťaženie spoločenského
uplatnenia.
Treba uviesť, že podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. môže súd odškodnenie
za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia primerane zvýšiť i nad sumu ustanovenú
v odsekoch 1 a 2 tohto ustanovenia v prípadoch hodných osobitného zreteľa.
V súlade s citovaným ustanovením mimoriadne zvýšenie odškodnenia za bolesť
a za sťaženie spoločenského uplatnenia prichádza do úvahy len vo výnimočných prípadoch,
t. j. v prípadoch hodných osobitného zreteľa. Súd ich môže v týchto prípadoch primerane
zvýšiť nad stanovené najvyššie sadzby odškodnenia, avšak takéto zvýšenie vykonané v rámci
voľnej úvahy súdu musí byť vždy náležite odôvodnené s prihliadnutím k mimoriadnej povahe
a okolnostiam konkrétneho prípadu. Úvaha súdu o primeranosti zvýšenia nie je neobmedzená,
lebo vyhláška tým, že rámcovo stanovila predpoklady pre vznik nároku na základné
odškodnenie a pre vznik nároku na jeho mimoriadne zvýšenie, určila súčasne hľadiská,
na ktoré treba vziať zreteľ a ktoré v ich vzájomnej nadväznosti usmerňujú úvahu súdu o miere
primeranosti zvýšenia vo výnimočných prípadoch hodných osobitného zreteľa.
V prejednávanej veci súdy rozdielne posúdili primeranosť zvýšenia odškodnenia za bolesť
a za sťaženie spoločenského uplatnenia. Súd prvého stupňa považoval za primerané zvýšenie
odškodnenia za bolesť na 70-násobok základného bodového ohodnotenia v rozsahu 1845
bodov a odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia na 60-násobok základného
bodového ohodnotenia v rozsahu 1 322,5 bodov. Odvolací súd, vychádzajúc z dokazovania
vykonaného súdom prvého stupňa a na odvolacom pojednávaní zopakovaného, považoval
za primerané zvýšenie odškodnenia za bolesť na 40-násobok v rozsahu 1845 bodov
a odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia na 50-násobok základného bodového
ohodnotenia v rozsahu 1 322,5 bodov.
Odvolací súd v danom prípade prihliadol k okolnostiam významným pre stanovenie
výšky náhrady za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia súvisiacimi s úrazom
navrhovateľa pri dopravnej nehode a dôvodne posúdil daný prípad ako hodný osobitného
zreteľa, ktorý pripúšťa zvýšenie náhrady aj nad najvyššie výmery odškodnenia stanovené
v § 7 ods. 2 vyhlášky, konkrétne o 40 a 50-násobok základného bodového ohodnotenia.
Správne zhodnotil intenzitu (stupeň) a rozsah obmedzenia alebo straty predpokladov pre
uplatnenie navrhovateľa v živote a v spoločnosti, s prihliadnutím na konkrétne poškodenie
zdravia navrhovateľa na jeho osobný, intímny život, jeho životné úkony, ako i na uspokojenie
jeho osobnostných a spoločenských potrieb, t. j. uplatnenie vo všetkých sférach jeho života sa
podstatne zúžilo, avšak nie je zo života vyradený v mimoriadnom rozsahu a jeho možnosti
uplatnenia úplne nezanikli, len sa v podstatnej miere sťažili možnosti výkonu celej škály
činností, ktoré pred poškodením vykonával.
Dôvod zasiahnuť do úvahy súdu o výške odškodnenia za bolesť a za sťaženie
spoločenského uplatnenia podľa § 7 ods. 3 vyhlášky dovolacím súdom, by mohol byť daný
len v prípade, ak by bola porušená zásada primeranosti. Preskúmaním veci však dovolací súd
dospel k záveru, že táto zásada pri posudzovaní primeranosti zvýšenia odškodnenia za bolesť
a za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 7 ods. 3 vyhlášky v prípade navrhovateľa
porušená nebola. Požadované 70 a 60-násobné zvýšenie odškodnenia za bolesť a za sťaženie
spoločenského uplatnenia je vo vzťahu k zistenému skutkovému stavu a vykonanému
dokazovaniu neprimerané. Navrhovateľovi sa podľa názoru dovolacieho súdu nepodarilo
preukázať, že by v danej veci išlo o taký prípad hodný osobitného zreteľa, pri ktorom by bolo
odôvodnené odškodnenie za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia až vo výške
70 a 60-násobku. Odvolací súd svoj právny záver náležitým spôsobom, zodpovedajúcim
§ 157 ods. 2 O. s. p., odôvodnil; jeho rozhodnutie je preto určité, zrozumiteľné
a preskúmateľné.
Odvolací súd pri rozhodovaní dospel k záveru, že navrhovateľovi nepatrí podľa § 7
ods. 3 vyhlášky 70-násobné zvýšenie odškodnenia za bolesť a 60-násobné zvýšenie
za sťaženie spoločenského uplatnenia, nemožno mu vyčítať tento jeho záver a úvahy o tom,
akú mieru zvýšenia za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia považoval
za primeranú. S jeho závermi, ktoré nevybočili z medzí hľadísk stanovených zákonom (§ 132
O. s. p. v spojení s § 7 ods. 3 vyhlášky), sa možno stotožniť. Dovolací súd preto dovolanie
navrhovateľa smerujúce proti správnemu rozhodnutiu odvolacieho súdu zamietol (§ 243b
ods. 1 O. s. p.).
Pre úplnosť dovolací súd poznamenáva, že súdy sú pri posudzovaní zvýšenia
odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia vždy povinné vychádzať
z konkrétnych okolností tej-ktorej prejednávanej veci, čo znamená, že pri svojom
rozhodovaní zohľadňujú individuálne okolnosti každého prípadu osobitne, čo predurčuje ale
i determinuje výsledok súdneho konania. Teda miera bolesti a sťaženia spoločenského
uplatnenia a výška jeho odškodnenia je individualizovaná osobitosťami každého prípadu
zvlášť; identickosť prípadov v obdobných veciach je skôr vzácnou výnimkou.
Z uvedených dôvodov je zrejmé, že navrhovateľ neopodstatnene napadol rozsudok
odvolacieho súdu, ktorý nespočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O. s. p.) a keďže neboli zistené ani ďalšie dôvody uvedené v § 241 ods. 2 O. s. p.,
ktoré by mali za následok nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho
súdu, Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho dovolanie podľa § 243b ods. 1 O. s. p. zamietol.
V dovolacom konaní procesne úspešným odporcom vzniklo právo na náhradu trov
konania proti navrhovateľovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224
ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky im nepriznal
náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodali návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy
dovolacieho konania (§ 243b ods. 4 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 151 ods. 1
O. s. p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. septembra 2014
JUDr. Oľga Trnková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová