Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)7f4/393335.811aab.pdf
PDF · 167.63 KB
No categories available
2Cdo/289/2013
Najvyšší súd 2 Cdo 289/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci ţalobcov : 1/ V. K.,
bývajúca v D., 2/ M. K., bývajúci v D., obaja zastúpení JUDr. I. F., advokátkou Advokátska
kancelária D., proti ţalovanému : I. M., bývajúci D., t. č. bytom M., zastúpený P.,
za účasti vedľajšieho účastníka na strane ţalovaného L. M., bývajúca D., t. č. bytom M.,
zastúpená P., o zaplatenie 24 500 € s prísl., o zaplatenie 10 500 Sk s prísl., vedenej na
Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn. 7 C 41/2011, o dovolaní ţalobcov 1/, 2/ proti
rozsudku Krajského súdu v Ţiline z 10. septembra 2012 sp. zn. 5 Co 257/2012
t a k t o :
Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Ţiline z 10. septembra 2012 sp. zn.
5 Co 257/2012 a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Dolný Kubín rozsudkom zo 16. apríla 2012 č. k. 7 C 41/2011-217
zaviazal ţalovaného zaplatiť ţalobcom 1/ a 2/ sumu 24 500 € s úrokom z omeškania vo výške
9 % ročne zo sumy 24 500 € od 28.11.2010 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti tohto
rozsudku. Zaviazal ţalovaného zaplatiť ţalobcom 1/ a 2/ sumu 10 500 € s úrokom
z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 10 500 € od 5.4.2011 do zaplatenia, všetko do troch
dní od právoplatnosti rozsudku. Vyslovil, ţe o trovách konania rozhodne po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej. Po vykonanom dokazovaní prvostupňový súd uzavrel, ţe je
nesporné, ţe ţalovaný do BSM so svojou manţelkou vydraţil nehnuteľnosti vlastnícky
patriace ţalobcom. Pre prípad, ţe sa tak stane, uzavreli dohodu, v zmysle ktorej mal ţalovaný
zaplatiť ţalobcom rozdiel medzi sumou 80 000 €, za ktorú boli predmetné nehnuteľnosti
vydraţené a sumu o 115 000 €, t. j. 35 000 € a to tak, ţe sumu 24 500 € mal ţalovaný zaplatiť
do 30 dní po udelení príklepu, v danom prípade teda do 27.10.2010 (príklep bol dňa
27.10.2010) a sumu 10 500 € po uvoľnení a odovzdaní predmetných nehnuteľností do jeho
uţívania. Zároveň podľa dohody ţalobcovia po obdrţaní sumy 24 500 € mali do 15 dní
uvoľniť a vypratať predmetné nehnuteľnosti. Z vykonaného dokazovania a v zásade medzi
účastníkmi to nebolo ani sporné, je zrejmé, ţe ţalovaný ani jeho manţelka neuhradili
ţalobcom zo sumy 35 000 € ţiadnu čiastku.
Z úradnej povinnosti skúmal, či uvedená dohoda svojím obsahom alebo účelom neodporuje
zákonu, prípadne ho neobchádza, alebo sa neprieči dobrým mravom. Nenašiel v konaní
ţalobcov rozpor so ţiadnym zákonom, či uţ o draţbách, resp. Občianskym zákonníkom.
Samotná draţba, či uţ dobrovoľná alebo napr. exekúciou, je v podstate len obdobou kúpnej
zmluvy, kde je prejav vôle vlastníka nahradený iným spôsobom, príklepom. Nútený spôsob
predaja slúţi v danom prípade k uspokojeniu záväzkov vlastníkov. Pokiaľ vlastníci ako
dlţníci uspokoja tieto záväzky do momentu draţby nie je dôvod, aby došlo k nútenému
predaju. Zároveň treba konštatovať, ţe účelom núteného predaja nie je dosiahnuť čo najvyššiu
sumu pre vlastníkov, ale uspokojiť veriteľov z výťaţku. Bolo by práve v rozpore so zákonom
aj s dobrými mravmi, ak by do momentu draţby bolo bránené vlastníkom, v danom prípade
ţalobcom, pokúsiť sa dosiahnuť za svoje nehnuteľnosti čo najvyššiu sumu a preto je moţné,
aby títo podnikali kroky smerujúce k predaju uvedených nehnuteľností, kde pri takomto
predaji sú práva záloţných veriteľov chránené, či uţ tým, ţe by záloţné právo zostalo
zapísané, prípadne z kúpnej ceny by bol takýto záloţný veriteľ vyplatený. Potom nejaví sa
v rozpore s dobrými mravmi, ak sa uzavrie taká dohoda, akú uzatvorili ţalobcovi, ktorí sa
vzdali práva rokovať s potenciálnymi kupcami, o ktorých existencii, vzhľadom na vykonané
dokazovanie, nebolo pochýb a zároveň ţalobcovia sa zaviazali vypratať predmetné
nehnuteľnosti skôr, ako im prikazoval zákon, po tom, čo by boli obdrţali od ţalovaného
určitú finančnú sumu. Toto je aj odpoveď na otázku ţalovaného, ţe čo mal dostať za svoje
peniaze, teda dostal exkluzivitu v tom, ţe okrem neho ako s potenciálnym kupcom uţ
ţalobcovia s nikým iným nejednali, hoci to bolo ich právo a určité ponuky jednoznačne boli
a navyše by sa vysťahovali v zmysle dohody 15 dní po tom, ako by boli obdrţali prvú časť
dohodnutej sumy. V danom prípade nie je rozpor s dobrými mravmi a uţ aj preto, ţe
od samého počiatku bolo jasné, vzhľadom na hodnotu nehnuteľností, resp. uţ aj
na vyvolávaciu cenu, ţe v prípade draţby budú uspokojení okrem prednostného záloţného
veriteľa aj všetci ostatní, a ţe bude určitý zvyšok ešte vyplatený aj ţalobcom.
Pokiaľ ide o ďalšie dva dôvody neplatnosti, v podstate sú totoţné a ide o otázku
konania manţelov ako bezpodielových spoluvlastníkov k tretím osobám, resp. o otázku
súhlasu jedného z manţelov s úkonmi druhého manţela. Niet pochýb, ţe v danom prípade
nejde o beţnú vec a teda manţelia, v danom prípade ţalobca a ţalovaný mali mať od svojich
manţelov buď plnú moc, alebo súhlas druhého manţela. Takýto súhlas moţno dať
v akejkoľvek forme, moţno ho teda dať ústne, písomne alebo aj mlčky (konkludentne) ak
zo správania druhého manţela moţno usúdiť, ţe súhlasil s tým, aby bola záleţitosť takto
vybavená a súhlas moţno dať nielen vopred ale aj dodatočne. Pokiaľ je daný súhlas druhého
manţela, nemusí sa súd vôbec zaoberať otázkou platnosti plnej moci danej ţalobkyni
manţelom, nakoľko k jej konaniu stačil súhlas manţela, a to aj dodatočný, ktorý je zrejmý
a nespochybniteľný. Vyplýva to nakoniec aj z plnej moci, ktorou manţelku poveril predajom
a zároveň jej dal oprávnenie zastupovať ho vo všetkých vzťahoch spojených s predajom alebo
prevodom tejto nehnuteľnosti, kde podľa názoru súdu takéto splnomocnenie dáva oprávnenie
uzavrieť aj spornú dohodu. Ţalobca však navyše nikdy nespochybnil svoj súhlas, naopak jeho
súhlas s dohodou je zrejmý a potvrdený podaním ţaloby na ţalovaného. Taktieţ pokiaľ ide
o manţelku ţalovaného, jej súhlas je zrejmý. Tá sama na pojednávaní uviedla, ţe bola
ochotná túto dohodu podpísať aj hneď, len pracovné povinnosti jej nedovolili prísť ju
podpísať na druhý deň a pokiaľ sa s ňou oboznámila, tak iné rozvrhnutie súm nepovaţovala
za podstatné. Je teda zrejmé, ţe pokiaľ sa manţelka ţalovaného dovolala relatívnej neplatnosti
z vyššie uvedeného dôvodu úspešná byť nemohla. Ţalobca sa relatívnej neplatnosti
nedovolával a preto z vyššie uvedených hľadísk musel súd pozerať na dohodu ako na platnú.
Pokiaľ ide o prípadné odstúpenie od zmluvy, ktoré uviedol právny zástupca
ţalovaného vo svojej záverečnej reči, takýto spôsob odstúpenia od dohody nespĺňa náleţitosti
určitého právneho úkonu a súd ho nepovaţuje za platný. Hoci ho právny zástupca nijako
bliţšie nekonkretizoval, odstúpenie od dohody nie je v tejto dohode dohodnuté, v
dohode je prehlásenie, ţe táto nebola uzavretá v tiesni alebo za nápadne nevýhodných
podmienok, teda ani dôvod v zmysle § 49 OZ neprichádza do úvahy, ani nebol v konaní
preukázaný. Teda ani odstúpenie od zmluvy urobené tzv. z opatrnosti neprichádza v danom
súdenom prípade do úvahy. Povaţuje dohodu za určitú, zrozumiteľnú a prejav vôle
účastníkov aj dostatočne jasne prejavený a pokiaľ súd nemal problém zistiť vôľu účastníkov
z tejto dohody, nevidí ţiaden dôvod, aby bola s odstupom času neurčitá a nezrozumiteľná pre
ţalovaného.
Krajský súd v Ţiline na odvolanie ţalovaného a vedľajšieho účastníka na strane
ţalovaného rozsudkom z 10. septembra 2012 č. k. 5 Co 257/2012-281 rozsudok okresného
súdu zmenil tak, ţe návrh v celom rozsahu zamietol. Ţalovanému a vedľajšiemu účastníkovi
na strane ţalovaného náhradu trov prvostupňového konania a odvolacieho konania nepriznal.
Dospel k záveru, po tom, čo sám doplnil dokazovanie v odvolacom konaní, ţe súd prvého
stupňa riadne zistil skutkový stav veci, avšak vyvodil nesprávny právny záver.
Na rozdiel od súdu prvého stupňa vykonaným dokazovaním s poukazom na právnu
úpravu dospel k záveru, ţe zmluva uzatvorená medzi ţalobkyňou a ţalovaným je neplatná
z dôvodu, ţe odporuje zákonu – zákon o dobrovoľných draţbách ako aj odporuje dobrým
mravom. Ţalovaný a vedľajšia účastníčka na strane ţalovaného sa zúčastnili ako vydraţitelia
dobrovoľnej draţby predmetných nehnuteľností, uskutočňovanej spoločnosťou G., na základe
čoho po udelení príklepu a spísaní zápisnice o odovzdaní predmetu draţby nadobudli
vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam. Dojednanie uskutočnené pred uvedeným
spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam ţalovaným a vedľajším
účastníkom na strane ţalovaného so ţalobcami povaţoval za absolútne neplatné, odporujúce
zákonu a dobrým mravom.
Predmetná dohoda bola uzatvorená len ţalobkyňou a ţalovaným, je neplatnou
dohodou, keďţe ţalobkyňa konala na základe plnej moci, ktorá sa týkala len predaja
nehnuteľností, a nie uzatvárania dohody a taktieţ chýbal súhlas vedľajšej účastníčky na strane
ţalovaného k uzavretiu takejto dohody. Mal za to, ţe sa nejedná o beţnú vec z dôvodu, ţe
nebol preukázaný súhlas vedľajšieho účastníka na strane ţalovaného s uzatvorením
predmetnej dohody, keďţe rozdiel medzi cenou, za ktorú boli predmetné nehnuteľnosti
vydraţené a medzi cenou, ktorá mala byť dohodnutá medzi účastníkmi vopred, mal byť
vyplatený z finančných prostriedkov vedľajšieho účastníka na strane ţalovaného. Uvedené
dôvody ho viedli k tomu, ţe rozsudok prvostupňového súdu zmenil a návrh v celom rozsahu
zamietol.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie ţalobcovia 1/, 2/ Namietali,
ţe konanie pred dovolacím súdom je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle § 241 ods. 2 písm.b/ O.s.p., rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci v zmysle § 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p. a v konaní došlo
k vadám v zmysle § 237 O.s.p. Namietali argumentáciu Krajského súdu v Ţiline, ktorý tvrdil,
ţe predmetná zmluva uzatvorená medzi ţalobkyňou v 1. rade a ţalovaným je neplatná a to
najmä z dôvodu, ţe obchádza zákon o dobrovoľných draţbách, je nepostačujúca. Odvolací
súd sa uspokojil iba so svojím názorom, bez poukazu na konkrétne dôvody, pre ktoré
povaţoval danú zmluvu za obchádzajúcu zákon, ako aj bez ďalšieho odôvodnenia, na základe
čoho dospel k takémuto stanovisku. V zmysle platnej a konštantnej judikatúry rozhodnutie
odvolacieho súdu je nepreskúmateľné – konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 241 ods. 2 písm.b/ O.s.p. Odvolací súd
povaţoval predmetnú dohodu za dôvod sa priečiaci dobrým mravom, pritom svoje tvrdenie
ţiadnym spôsobom neodôvodnil. Vniesol svojím konaním na strane ţalobcov právnu neistotu.
Odvolací súd taktieţ povaţoval dohodu za dohodu, ktorá sa prieči dobrým mravom. Pritom
ţalobcovia nevidia ţiadny dôvod, pre ktorý by sa mala dohoda priečiť dobrým mravom.
Odvolací súd svoje tvrdenie ţiadnym spôsobom neodôvodnil a nevysvetlil.
Odvolací súd nesprávne právne posúdil aj skutočnosť, kedy povaţoval dohodu za
neplatnú, keďţe plná moc udelená ţalobkyňou v 1. rade od jej manţela (v konaní vystupujúci
ako ţalobca v 2. rade) bola udelená len na odpredanie nehnuteľností, a nie na spísanie
dohody. Takýto názor odvolacieho súdu je nesprávny. Odvolací súd evidentne nesprávne
právne posúdil vzniknutú situáciu. Okrem toho je nelogické, prečo odvolací súd poukazuje na
fakt, ţe kúpa alebo predaj nehnuteľností nie je beţnou vecou a teda sa vyţaduje aj súhlas
druhého manţela, kde na margo uvádzajú, ţe predmetná dohoda nebola kúpnou zmluvou a ani
zmluvou, na základe ktorej mal ţalovaný a vedľajší účastník nadobudnúť nehnuteľnosť. Súdu
zrejme unikol fakt, ţe nehnuteľnosť ţalovaný a vedľajší účastník na strane ţalovaného
nadobudli v dobrovoľnej draţbe, na základe ktorej došlo k prechodu vlastníckeho práva a nie
kúpnej zmluvy, na základe ktorej sa prevádza vlastnícke právo.
Okrem toho v konaní na odvolacom súde došlo k zásadnému porušeniu procesných
práv civilného procesu. Odvolací súd nesmie prekvapiť účastníkov novým právnym názorom
pokiaľ účastníkov neoboznámi s odlišným právnym posúdením a stranám neposkytne priestor
na fundované vyjadrenie. V konaní na odvolacom súde ţalobcovia 1/, 2/ nemali priestor, resp.
odvolací súd svoje rozdielne stanovisko uviedol aţ v krátkom odôvodnení svojho
rozhodnutia, pričom pred samotným rozhodnutím nepovedal, v čom vidí rozdielny názor
oproti názoru súdu prvého stupňa, a tieţ nedal ani priestor na vyjadrenie sa k týmto
skutočnostiam. Navrhli, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie.
Ţalovaný a vedľajší účastník na strane ţalovaného navrhli dovolenie ţalobcov 1/, 2/
zamietnuť a priznať im trovy dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorí sú zastúpení v súlade
s § 241 ods. 1 O.s.p., proti rozsudku uvedenému v § 238 ods. 1 O.s.p., preskúmal bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dovolaním napadnutý rozsudok
a dospel k záveru, ţe napadnuté rozhodnutie treba zrušiť.
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní
uplatnenými dôvodmi. Z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. vyplýva povinnosť dovolacieho súdu
prihlidať vţdy na procesné vady konania uvedené v § 237 O.s.p. a tzv. iné vady konania
majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
V dovolaní sa nenamieta existencia procesných vád konania v zmysle § 237 písm.a/
aţ e/ a g/ O.s.p. a ich vada v dovolacom konaní ani nevyšla najavo.
Dovolatelia tvrdia, ţe im v konaní bola odňatá moţnosť pred súdom konať. Pod
odňatím moţnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. sa rozumie procesne
nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť
realizovať procesné oprávnenia priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho
práv.
K namietanej procesnej vade malo podľa názoru dovolateľov dôjsť tým, ţe odvolací
súd povaţoval dohodu uzavretú medzi ţalobkyňou 1/ a ţalovaným za neplatnú a to bez
akéhokoľvek odôvodnenia, povaţoval túto dohodu za dohodu, ktorá sa prieči dobrým
mravom, pričom svoje tvrdenia ţiadnym spôsobom neodôvodnil. V zmysle platnej
a konštantnej judikatúry je teda rozhodnutie odvolacieho súdu nepreskúmateľné.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa domáha
navrhovateľ (ţalobca), ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník
konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré
nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo
nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami
a predstavami účastníka konania, ale aj z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre
(limity) zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.), pričom účastníkovi konania musí dať
odpoveď na podstatné otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia
v závaţných a samotného rozhodnutia ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo účastníka
a povinnosť súdu na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby
transparentnosti sluţby spravodlivosti, ktorá je podstatnou náleţitosťou kaţdého rozhodnutia
súdu. Citované zákonné ustanovenie treba chápať aj z hľadiska práv účastníka na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie, a vykladať
a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
(napr. rozsudok Garcia Ruiz c/a Španielsko z 21. januára 1999) tak, ţe rozhodnutie súdu musí
uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto
povinnosti sa môţe meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností
kaţdej veci. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda nevyţaduje, aby na kaţdý
argument účastníka bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,
ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento
argument (napr. Georgiadis c/a Grécko z 29. mája 1997). Ústavný súd Slovenskej republiky
vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu a ţe takéto odôvodnenie musí obsahovať aj
rozsudok odvolacieho súdu (uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03). Všeobecný súd
však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,
ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny stav
(uznesenie z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/2004).
Po preskúmaní veci dospel dovolací súd k záveru, ţe odôvodnenie rozsudku
odvolacieho súdu nezodpovedá citovanému ustanoveniu § 157 ods. 2 O.s.p. a právu
účastníkov na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.
V danej veci sa ţalobcovia 1/, 2/ domáhajú plnenia z inominátnej zmluvy uzatvorenej
medzi ţalobkyňou 1/ a ţalovaným, t. j. dohody o doplatenie ceny nehnuteľností zo dňa
25.10.2010 – právneho úkonu uskutočneného ţalobkyňou 1/ a ţalovaným. Súd prvého stupňa
dospel k záveru, ţe v konaní ţalobcov nenašiel rozpor so ţiadnym zákonom, či uţ o draţbách
resp. Občianskym zákonníkom. Nejaví sa v rozpore s dobrými mravmi ak sa uzavrie taká
dohoda, akú uzatvorili ţalobcovia, ktorí sa vzdali práva rokovať aj s potenciálnymi kupcami,
o ktorej existencii vzhľadom na vykonané dokazovanie nebolo pochýb a zároveň ţalobcovia
sa zaviazali vypratať predmetné nehnuteľnosti skôr, ako im prikazoval zákon po tom, čo by
boli obdrţali od ţalovaného určitú finančnú sumu. Ţalovaný mal dostať za svoje peniaze
exkluzivitu v tom, ţe okrem neho ako s potenciálnym kupcom uţ ţalobcovia s nikým iným
nejednali, hoci to bolo ich právo a určité ponuky jednoznačne boli a navyše by sa vysťahovali
v zmysle dohody 15 dní po tom, ako by boli obdrţali prvú časť dohodnutej sumy. Nie je tu
ţiaden rozpor s dobrými mravmi uţ aj preto, ţe od samého počiatku bolo jasné, vzhľadom
na hodnotu nehnuteľností, resp. uţ aj na vyvolávaciu cenu, ţe v prípade draţby budú
uspokojení okrem prednostného záloţného veriteľa aj všetci ostatní, a ţe bude určitý zvyšok
ešte vyplatený aj ţalobcom. Samotná draţba, či uţ dobrovoľná alebo napr. exekúciou je
v podstate len obdobou kúpnej zmluvy, kde je prejav vôle vlastníka nahradený iným
spôsobom, príklepom. Pokiaľ vlastníci ako dlţníci uspokoja tieto záväzky do momentu
draţby, nie je dôvod, aby došlo k nútenému predaju. Bolo by práve v rozpore so zákonom a aj
s dobrými mravmi, ak by do momentu draţby bolo bránené vlastníkom, v danom prípade
ţalobcom, pokúsiť sa dosiahnuť za svoje nehnuteľnosti čo najvyššiu sumu a preto je moţné,
aby títo podnikali kroky smerujúce k predaju uvedených nehnuteľností, kde pri takomto
predaji sú práva záloţných veriteľov chránené či uţ tým, ţe by záloţné právo zostalo
zapísané, prípadne z kúpnej ceny by bol takýto záloţný veriteľ vyplatený.
Odvolací súd však dospel k inému záveru, ţe zmluva uzatvorená medzi ţalobkyňou 1/
a medzi ţalovaným je neplatná z dôvodu, ţe odporuje zákonu – zákon o dobrovoľných
draţbách ako aj odporuje dobrým mravom. Dojednania uskutočnené pred uskutočnením
dobrovoľnej draţby medzi ţalobcami a ţalovaným a vedľajším účastníkom povaţoval
za absolútne neplatné, odporujúce zákonu a dobrým mravom.
Odvolací súd svoje odlišné právne závery v odôvodnení svojho rozhodnutia nijako
nevysvetlil a skutkovo ako aj právne neodôvodnil.
Z uvedených dôvodov treba povaţovať závery odvolacieho súdu, ţe predmetná
zmluva zo dňa 25.10.2010 odporuje zákonu o dobrovoľných draţbách ako aj dobrým mravom
a je absolútne neplatná za predčasné a nepreskúmateľné. Takýmto svojím postupom
(nedostatkom dôvodov) odvolací súd odňal ţalobcom moţnosť konať pred súdom (§ 237
písm.f/ O.s.p.). V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky z 27. júla 2011 sp. zn. III. ÚS 198/2001, v ktorom ústavný súd (okrem iného)
uviedol, ţe povinnosť súdu rozhodnutie náleţite (v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p.) odôvodniť je
odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu,
ktorý sa vysporiadava so všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnených nárokov, ako aj
špecifickými námietkami účastníkov. Porušením uvedeného práva účastníkov na jednej strane
a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkom konania (okrem upretia práva dozvedieť sa
o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma moţnosť náleţite, skutkovo
a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci vyuţitia prípadných riadnych alebo
mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodenia súdneho
rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá prípustnosť
dovolania podľa § 237 písm.f/ O.s.p.
Pokiaľ dovolatelia namietajú, ţe napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.), dovolací súd uvádza, ţe právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje príslušnú právnu normu a pri ktorej
zo svojich skutkových zistení vyvodzuje právne závery.
Dovolateľmi napadnutý rozsudok nebolo moţné v dovolacom konaní podrobiť
prieskumu z hľadiska správnosti zaujatých právnych záverov, lebo obsah napadnutého
rozhodnutia (vzhľadom na jeho nepreskúmateľnosť), nebol pre toto posúdenie dostatočným
podkladom.
Z uvedených dôvodov dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil (§ 243b ods. 1
O.s.p.) a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania
a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. septembra 2014
JUDr. Jozef Kolcun, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová