Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Cdo/139/2013

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu

JUDr. Martina Vladika a sudcov JUDr. Jozefa Kolcuna a JUDr. Viery Petríkovej, v právnej

veci navrhovateľky A. T., bývajúcej v B., zastúpenej JUDr. I. D., advokátkou so sídlom v B.,

proti odporkyniam v 1. rade M. T., bývajúca v B., v 2. rade L. M., bývajúcej v G., v 3. rade

D. B., bývajúcej v G., v 4. rade O. T., bývajúcej v G., zastúpených N., so sídlom v B.,

o určenie vlastníckeho práva, vedenej na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn.

, o dovolaní navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 5. júna

2012 sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľky proti rozsudku Krajského

súdu v Bratislave z 5. júna 2012 sp. zn. z a m i e t a .

Navrhovateľka je povinná zaplatiť odporkyniam náhradu trov dovolacieho konania

1 190,60 Eur na účet Advokátskej kancelárie N., do 3 dní od právoplatnosti tohto

rozsudku.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava IV rozsudkom zo 17. februára 2011 č. k. -259

určil, ţe navrhovateľka je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností evidovaných podľa stavu

v katastri nehnuteľností ako parcely registra X. – parcela číslo X. – orná pôda o výmere

X. m² a parcela číslo X. – zastavané plochy a nádvoria o výmere X. m², nachádzajúce sa

v katastrálnom území D., evidované na liste vlastníctva číslo X., ktorý je vedený

Katastrálnym úradom v B.. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, ţe navrhovateľka

nadobudla vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam vydrţaním, pre ktoré boli splnené

všetky zákonné predpoklady. Výsledkami vykonaného dokazovania mal preukázané, ţe

sporné pozemky boli nahlásené ako predmet dedičstva po zomretých rodičoch navrhovateľky,

odporkyne v 1. rade a právneho predchodcu odporcov v 2. a v 4. rade, v rámci dedičského

konania sa o nich konalo, dedičia sa o nich dohodli, avšak pochybením štátneho notárstva

neboli formálne prejednané, a teda nebolo o nich rozhodnuté. Mal preukázanú

dobromyseľnosť navrhovateľky, ţe po otcovi zdedila všetok majetok, vrátane sporných

pozemkov, keď aj sporné pozemky boli znalcom ocenené, dedičia sa nepochybne oboznámili

so znaleckým posudkom vypracovaným pre účely dedičského konania, a za predpokladu,

ţe by nebola vôľa dedičov, aby všetok majetok po poručiteľovi zdedila len navrhovateľka,

súčasťou dedičskej dohody by boli aj iné dojednania. Uviedol, ţe M. T. mala záujem na tom,

aby dedičstvo po jej muţovi bolo riadne prejednané, a nie časť prejednaná a časť

neprejednaná. Rovnako konštatoval, ţe po smrti M. T., vychádzajúc zo spisu, a teda

v rovnakom rozsahu majetku po poručiteľovi F. T., neboli pochybením notárky sporné

nehnuteľnosti prejednané, a teda nebolo o nich rozhodnuté. Aj v tomto prípade svoje

rozhodnutie zaloţil na dobromyseľnosti navrhovateľky, ţe po matke zdedila aj tieto sporné

nehnuteľnosti, keď aj tieto boli ocenené znaleckým posudkom a dodatkom k nemu

vypracovaným za účelom dedičského konania, pričom zápisnicu o predbeţnom šetrení

o okruhu dedičov a majetku notárka spisovala s navrhovateľkou a v tejto súvislosti

konštatovala, ţe je vysoko nepravdepodobné aţ nereálne, aby do dedičstva po matke

navrhovateľka nenahlásila nehnuteľnosti, ktoré nepochybne mala záujem dediť. Na základe

uvedeného dospel okresný súd k záveru, ţe sporné pozemky navrhovateľka v dobrej viere

uţívala po otcovi od 3.12.1995 a po matke od 22.5.1990, pričom odporkyne sa aţ do roku

2002 o nehnuteľnosti nezaujímali. Z uvedených dôvodov návrhu navrhovateľky vyhovel

s tým, ţe o trovách konania rozhodne osobitným uznesením.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 5. júna 2012 sp. zn. na odvolanie

odporkýň zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe návrh v celom rozsahu zamietol a určil,

ţe po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej rozhodne okresný súd aj o trovách

odvolacieho konania. Nestotoţnil sa s právnym záverom súdu prvého stupňa, podľa ktorého

boli splnené podmienky nadobudnutia vlastníctva navrhovateľky k predmetným

nehnuteľnostiam vydrţaním. Uviedol, ţe súd prvého stupňa, na základe dôkazných návrhov

účastníkov konania, vykonal náleţité dokazovanie na zistenie rozhodujúcich skutočností

potrebných pre posúdenie zákonných predpokladov pre nadobudnutie vlastníckeho práva

navrhovateľkou vydrţaním, na základe výsledkov vykonaného dokazovania však dospel

k nesprávnym skutkovým zisteniam o tom, ţe sporné pozemky boli nahlásené do dedičského

konania po rodičoch účastníkov konania, ţe sa o nich v dedičskom konaní konalo a ţe o nich

dedičia uzatvorili dohodu a ich následným zhodnotením dovodil nesprávny skutkový záver,

ţe navrhovateľka sa mohla dôvodne domnievať, ţe sporné pozemky vlastní titulom dedenia

po rodičoch, a v konečnom dôsledku na tomto dospel aj k nesprávnemu právnemu záveru

o tom, ţe k nim navrhovateľka nadobudla vlastnícke právo vydrţaním. Ďalej uviedol,

ţe vydrţanie patrí k všeobecným originálnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva

a pojmovo predstavuje nadobudnutie vlastníckeho práva dlhodobou drţbou oprávnenou

osobou, ktorá nie je vlastníkom. K zákonným predpokladom vydrţania patria:

a) oprávnenosť drţby po celú vydrţaciu dobu, b) nepretrţitosť vydrţacej doby, ktorou je

neprerušovaný stav uţívania predmetu vydrţania počas zákonom stanovenej doby

(pri nehnuteľnostiach 10 rokov), c) spôsobilý predmet vydrţania. Základom oprávnenej drţby

je faktické ovládanie veci, keď drţiteľ má vec vo svojej moci, uţíva ju, disponuje s ňou.

Tento faktický stav musí byť spojený s vôľou drţiteľa s vecou nakladať ako s vlastnou, akoby

drţiteľovi vlastnícky patrila, v dobrej viere, ţe drţiteľovi táto vec aj skutočne patrí.

Pri zisťovaní toho, či je drţiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, ţe mu

vec patrí, nemoţno vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv a vnútorného

presvedčenia drţiteľa, ale musí byť posudzovaná z objektívneho hľadiska. Dobromyseľnosť

je osobné presvedčenie drţiteľa, ţe nekoná bezprávne, ak si cudziu vec prisvojuje;

ide o vnútorný psychický stav, ktorý sám osebe nemôţe byť priamo predmetom dokazovania,

na dobromyseľnosť nadobúdateľa v tom, ţe mu vec patrí, moţno usudzovať iba z okolností

(skutočností vonkajšieho sveta), prostredníctvom ktorých sa vnútorné presvedčenie

manifestuje (prejavuje navonok) a z ktorých moţno vyvodiť, ţe sa dôvodne povaţuje

za vlastníka veci. Z hľadiska objektívneho posúdenia je potom dobromyseľnosť daná vtedy,

ak drţiteľ veci, pri zachovaní normálnej (beţnej), náleţitej opatrnosti, ktorú moţno

so zreteľom na okolnosti a povahu daného prípadu rozumne na kaţdom subjekte poţadovať,

nemal alebo nemohol mať pochybnosti o tom, ţe mu vec, ktorú fakticky ovláda patrí –

ospravedlniteľný omyl. Dobromyseľnosť zaniká v okamihu, keď sa drţiteľ zoznámil

so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosti o tom, ţe mu vec právom

patrí; pre zánik dobromyseľnosti a následné prerušenie vydrţacej doby je rozhodujúca

vedomosť drţiteľa o takýchto skutočnostiach, nie len ich samotná existencia. Z výsledkov

opakovaného dokazovania odvolaciemu súdu vyplynulo, ţe do dedičského konania

po poručiteľovi F. T. prihlásila jeho manţelka M. T. ako nehnuteľnosti rodinný dom,

katastrálne územie D., a záhradu. Je nesporné, ţe všetky nehnuteľnosti, t. j. parcely č. X.,

č. X. a č. X. tvorili jeden (oplotený celok), avšak na základe takto nahláseného predmetu

dedičstva nemoţno jeho rozsah jednoznačne stotoţniť so všetkými parcelami tvoriacimi jeden

celok. Je nepochybné, ţe bolo povinnosťou konajúcej notárky vykonať šetrenie na zistenie

všetkého majetku patriaceho do dedičstva po poručiteľovi. Odvolací súd uviedol, ţe je

zrejmé, ţe šetrenie majetku nebolo vykonané dôsledne, keď boli doloţené len výpisy

z pozemkovokniţných vloţiek číslo X., identifikácia parciel tvoriacich poľnohospodársku

pôdu zapísaných v PK. vl. č. X. a výpis z listu vlastníctva číslo X., na ktorom boli zapísané

nehnuteľnosti parc. č. X. a parc. č. X. (pôvodne parcela č. X. zapísaná v PK vl. č. X.).

Odvolací súd potom uviedol, ţe preto nemoţno prisvedčiť správnosti záveru súdu prvého

stupňa, ţe do dedičstva po poručiteľovi F. T. boli jeho manţelkou nahlásené aj nehnuteľnosti

zapísané pôvodne v PK vloţke č. X. ako parcela č. X. – orná pôda o výmere X. m² a parcela

č. X. – dom, dvor o výmere X. m² a ţe sa tak tieto stali predmetom dedičského konania a ţe sa

o nich konalo, keď nie je dostatočne zrejmé, či aj tieto boli nahlásené do dedičstva ako

majetok po poručiteľovi jeho manţelkou, a zároveň je nepochybné, ţe v dedičskom konaní

tieto neboli zdokladované a ani zidentifikované, z čoho vyplýva, ţe ani konajúca notárka o ich

existencii nemala vedomosť. Odvolací súd ďalej poukázal na skutočnosť, ţe ani

z vypracovaného znaleckého posudku nemoţno spoľahlivo dovodiť, ţe by sa stali predmetom

dedičstva aj sporné parcely č. X. a č. X. vo výmere X. m², lebo tento bol znalecky ocenený len

vo výmere X. m² a boli v ňom ocenené aj pozemky, ktoré neboli predmetom dedičstva. Z

tohto dôvodu sa odvolací súd nestotoţnil so skutočnosťou, ţe o týchto pozemkoch

dedičia uzatvorili dedičskú dohodu.

Ďalej odvolací súd uviedol, ţe zo zápisnice z prejednania dedičstva z 11. júla 1985

mal preukázané, ţe predmetom dedenia po neb. F. T. bola jedna polovica rodinného domu

v katastrálnom území D. a dvor PK vl. č. X., parcela č. X., dom č. X. a dvor vo výmere X.

siah. a v jednej polovici poľnohospodárska pôda zapísaná v PK vloţkách číslo X. v celkovej

výmere 4 hektáre a bola schválená dedičská dohoda tak, ţe celé dedičstvo nadobudne dcéra

A. T., bez výplaty ustupujúcim dedičom. V nadväznosti na to bola rozhodnutím Štátneho

notárstva B. zo dňa 11.7.1985 schválená dedičská dohoda tak, ţe nehnuteľný majetok

po nebohom F. T. nachádzajúci sa v katastrálnom území D. zapísaný v pozemkovokniţnej

vloţke číslo X. parcela číslo X., dom číslo X. a dvor vo výmere X. siah, vedené na liste

vlastníctva číslo X. ako parcela číslo X. – zastavané plochy vo výmere X. m² a parcela číslo

X. – zastavaná plocha vo výmere X. m² v jednej polovici a poľnohospodárska pôda zapísaná

v PK vloţke číslo X. parc. č. X. v jednej štvrtine, PK vloţke číslo X. parc. č. X. v jednej

štvrtine a PK vloţke číslo X. parc. č. X. v jednej polovici, nadobúda dcéra A. T. v celosti, bez

výplaty ustupujúcim dedičom. Rozhodnutie bolo doručené navrhovateľke dňa 3.12.1985

a týmto dňom aj nadobudlo právoplatnosť. Na základe uvedenej skutočnosti mal odvolací súd

za preukázané, ţe navrhovateľka na základe dedičského rozhodnutia, ktoré jej bolo doručené,

musela vedieť, ţe zdedila len nehnuteľnosti v ňom výslovne uvedené, t. j. parcelu č. X.

v celkovej výmere X. m² a nie nehnuteľnosti vo výmere X. m²; len to ţe si pôvodné dedičské

rozhodnutie, ktoré jej bolo doručené, riadne neprečítala, nemôţe zaloţiť jej dobromyseľnosť

v tom, ţe tieto jej patria titulom dedenia po otcovi. Záverom odvolací súd uviedol, ţe

navrhovateľka v konaní dostatočne spoľahlivo nepreukázala také relevantné skutočnosti, na

základe ktorých by sa mohla domnievať, ţe nehnuteľnosti, ktoré uţívala ešte spolu s rodičmi

za ich ţivota a následne po ich smrti výlučne sama aţ do roku 2002, zdedila na základe

v dedičskom konaní ústne uzatvorenej dedičskej dohody o tom, ţe jej po nebohom otcovi

pripadnú. Ňou tvrdená uzatvorená dedičská dohoda ako právny dôvod nadobudnutia nebola

v konaní hodnoverne preukázaná, a preto ani nemohla zaloţiť jej vnútorné presvedčenie

o tom, ţe sa stala ich spoluvlastníčkou na základe dedenia po otcovi. Vzhľadom na uvedené

povaţoval odvolací súd návrh za nedôvodný.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala dovolanie navrhovateľka, ktorého

prípustnosť vyvodzovala z pričom ako dovolací dôvod uviedla,

ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Ţiadala

rozsudok krajského súdu zmeniť, a to tak, ţe dovolací súd potvrdí rozsudok súdu prvého

stupňa. Uviedla, ţe sa nestotoţňuje so závermi odvolacieho súdu a má za to, ţe preukázala

všetky štyri zákonné predpoklady, na základe ktorých je moţné domáhať sa právneho titulu

vydrţania, vrátane toho, ţe jej drţba bola oprávnená a ona ako drţiteľka bola so zreteľom

na všetky okolnosti dobromyseľná.

Odporkyne navrhli dovolanie zamietnuť a priznať im náhradu trov dovolacieho

konania. Boli toho názoru, ţe navrhovateľka nemohla nadobudnúť vlastnícke právo

k predmetným nehnuteľnostiam vydrţaním, nakoľko pre nadobudnutie vlastníckeho práva

vydrţaním nebola splnená podmienka dobromyseľnosti.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podala včas účastníčka konania ( ), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( ) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu

a dospel k záveru, ţe dovolanie nie je dôvodené.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom.

Podľa ustanovenia ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému

v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1

) alebo rozsudok odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci ( ). Dovolanie je tieţ

prípustné vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku

ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu ( ).

Dovolanie navrhovateľky proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým zmenil rozsudok

súdu prvého stupňa, je procesne prípustné ( ).

Podľa dovolanie moţno odôvodniť len tým, ţe a) v konaní došlo

k vadám uvedeným v ustanovení , b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je oprávnený rozhodnutie odvolacieho súdu

preskúmať len v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný uplatneným

dovolacím dôvodom, vrátane toho ako ho dovolateľ vymedzil ( ). Dovolací

súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov v prípadoch uvedených v ustanovení § 242

ods. 2 písm. a/ aţ d/ Ak nejde o vady uvedené v neprihliada na vady

konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, iba ţe by tieto vady mali za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci.

Ţiadnu z procesných vád uvedených v (t. j. nedostatok právomoci súdu,

spôsobilosti účastníkov, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku

veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka konať pred

súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom)

navrhovateľka nenamietala a ani dovolacím súdom zistená nebola.

Dovolateľka ako dovolací dôvod uplatnila t. j., ţe

rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne

posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza k nej vtedy, ak súd

pouţil iný právny predpis, ako mal správne pouţiť alebo aplikoval síce správny právny

predpis, ale nesprávne ho interpretoval.

Krajský súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa, pretoţe dospel k právnemu záveru,

ţe neboli splnené podmienky vydrţania nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat. území D.,

evidovaných na LV č. X., a to parcela registra X. – parcela číslo X. – orná pôda o výmere X.

2 2

ma parcela číslo X. – zastavané plochy a nádvoria o výmere X. mnavrhovateľkou. Preto

predmetom prieskumu dovolacím súdom bolo posúdenie správnosti tohto jeho záveru.

Podľa X. ods. 1 drţiteľom je ten, kto s vecou nakladá

ako s vlastnou alebo ten, kto vykonáva právo pre seba.

Podľa ak je drţiteľ so zreteľom na všetky

okolnosti dobromyseľný o tom, ţe mu vec alebo právo patrí je drţiteľom oprávneným. Pri

pochybnostiach sa predpokladá, ţe drţba je oprávnená.

Podľa oprávnený drţiteľ sa stáva vlastníkom veci

ak ju má nepretrţite v drţbe po dobu troch rokov ak ide o hnuteľnosť a po dobu desať rokov

ak ide o nehnuteľnosť.

Podľa ods. 3 do doby podľa ods. 1 sa započítava aj doba, po ktorú mal vec

v oprávnenej drţbe právny predchodca.

Vlastníctvo je v našom právnom poriadku chápané ako najvyššia právna moc nad

vecou. Tento obsah vlastníckeho práva je vyjadrený priamo v ustanovení § 123 Občianskeho

zákonníka, v zmysle ktorého je vlastník v medziach zákona oprávnený vec drţať (ius

possidendi), uţívať (ius utendi), poţívať jej plody a úţitky (ius fruendi) a má právo

s vecou nakladať (ius disponendi). Právo vec drţať, nazývané tieţ právom drţby, znamená

právo nakladať s vecou ako s vlastnou. Ide o východiskové oprávnenie vlastníka, ktoré

je nevyhnutným predpokladom pre výkon jeho ostatných vlastníckych oprávnení.

Vydrţanie je osobitný spôsob nadobudnutia vlastníctva. V prípade splnenia zákonom

určených podmienok dochádza k nemu priamo zo zákona, nevyţaduje sa k tomu rozhodnutie

štátneho orgánu. K tomu, aby bolo moţné nadobudnúť vlastnícke právo vydrţaním musia

byť splnené zároveň tieto zákonné predpoklady : a) nadobúdateľ je oprávneným drţiteľom

veci po celú vydrţaciu dobu, b) nepretrţitosť vydrţacej doby, ktorou je neprerušovaný stav

uţívania predmetu vydrţania počas zákonom stanovenej doby, c) spôsobilý predmet

vydrţania. Predpokladom vydrţania je skutočnosť, ţe drţiteľ je so zreteľom na všetky

okolnosti dobromyseľný, ţe mu vec alebo právo patrí. Posúdenie toho, či drţiteľ je

so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, ţe mu vec patrí, nemôţe vychádzať len

z posúdenia subjektívnych predstáv drţiteľa. Dobromyseľnosť drţiteľa musí byť posudzovaná

aj z objektívneho hľadiska, t. j. či drţiteľ pri zachovaní náleţitej opatrnosti, ktorú moţno

s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na kaţdom subjekte poţadovať, mal alebo

mohol mať pochybnosti, ţe uţíva veci, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Oprávnená drţba

sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí ak tu bol i domnelý dôvod

(titulus putativus), teda, ide o to, aby drţiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti

dobromyseľný, ţe mu taký právny titul svedčí.

Pri posudzovaní oprávnenosti drţby treba vychádzať zo zásady, ţe jej predpokladom

je presvedčenie nadobúdateľa, ţe nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Ide

o psychický stav, o jeho vnútorné presvedčenie, ktoré sa prejavuje aj navonok, a z ktorého

moţno vyvodiť, ţe sa dôvodne povaţuje za vlastníka veci. Medzi základné okolnosti, ktoré

budú svedčiť o oprávnenosti drţby veci patrí aj okolnosť, ako vec nadobudol – či mu svedčí

nejaký oprávnený nadobúdací titul. Subjektívny pocit drţiteľa nemôţe byť sám osebe

podkladom pre vydrţanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne

nasvedčujúcimi oprávnenosti drţby práva.

Na rozdiel od preukazovania vlastníctva nebude spravidla treba, aby vydrţiteľ

preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia vlastníctva, ktorý môţe byť základom pre

zápis vlastníckeho práva do príslušného katastra nehnuteľností, ale postačí existencia takéhoto

nadobúdacieho titulu (aj putatívneho), ktorý jeho vnútorné presvedčenie, ţe sa stal vlastníkom

veci, dostatočne opodstatňuje.

Odvolací súd pri právnom posudzovaní danej veci tieto skutočnosti a zásady správne

vyhodnotil.

Z hľadiska skutkového stavu bolo v prejednávanej veci zistené, ţe po smrti F. T. boli

do dedičského konania jeho manţelkou M. T. prihlásené ako predmet dedičstva rodinný dom

v katastrálnom území D. a záhrada.

Zo zápisnice z prejednania dedičstva zo dňa 11.7.1985 je zrejmé, ţe predmetom

dedenia po nebohom F. T. bola jedna polovica rodinného domu v katastrálnom území D.

a dvor pkn. vl. číslo X., parcela číslo X. dom číslo X. a dvor o výmere X. siah v hodnote

27 242 Kčs a v jednej polovici poľnohospodárska pôda zapísaná v PK vloţkách číslo X.

v celkovej výmere X. hektáre v hodnote 8 000 Kčs a bola schválená dedičská dohoda tak, ţe

celé dedičstvo nadobudne dcéra A. T., bez výplaty ustupujúcim dedičom. V nadväznosti na

uvedenú zápisnicu Štátne notárstvo B. vydalo rozhodnutie zo dňa 11.7.1985, ktorým bola

schválená dedičská dohoda. Toto rozhodnutie bo navrhovateľke riadne doručené.

V rozhodnutí Štátneho notárstva sú riadne identifikované nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom

dedičstva a z jeho obsahu je zrejmé, ţe parcely č. X. a č. X. neboli v predmetom konaní

o dedičstve prejednávané.

Po smrti M. T. prihlásila nehnuteľnosti do dedičstva navrhovateľka, rodinný dom,

katastrálne územie D.. Podľa zápisnice z prejednaní dedičstva zo dňa 22.5.1990 bola

predmetom dedenia jedna polovica rodinného domu č. s. X. postavenom na parcele č. X.,

parc. č. X. – zastavaná plocha, parc. č. X. – záhrada, v polovici na poručiteľa podľa LV č. X.

v hodnote 28 411,50 Kčs a pôda zapísaná v PK vl. č. X. na poručiteľa v 1/4-ine, v PK vl. č. X.

v 1/4-ine, v PK vl. č. X. na poručiteľa v 1/2-ici, v hodnote 5 873,40 Kčs a bola schválená

dedičská dohoda tak, ţe polovicu rodinného domu č. s. X., polovicu parcely č. X., polovicu

parc. č. X. podľa LV č. X. nadobudne dcéra A. T., s povinnosťou výplaty ustupujúcim

dedičom kaţdému sumu 9 470,50 Kčs. Rozhodnutím Štátneho notárstva B. zo dňa 22.5.1990

bola schválená dedičská dohoda, z ktorej obsahu je zrejmé, ţe o sporných pozemkoch sa

nekonalo, a to z dôvodu, ţe neboli zidentifikované, dedičia o nich nemali vedomosť, a preto

sa ani nestali predmetom dedičskej dohody.

O dobromyseľnosti moţno hovoriť vtedy, keď drţiteľ drţí vec v omyle, ţe mu vec

patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo

napriek tomu, ţe mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú moţno

so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od kaţdého poţadovať. V danom prípade sa

dovolací súd stotoţňuje s názorom odvolacieho súdu, ţe navrhovateľka nepostupovala

s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú by bolo moţné so zreteľom na konkrétne okolnosti

prípadu od kaţdého poţadovať, a to najmä vzhľadom na skutočnosť, ţe po tom, čo jej bolo

rozhodnutie o dedičstve doručené, si uvedené rozhodnutie neprečítala a nezaujímala sa

o správu vlastného majetku náleţite. Nie je moţné, aby navrhovateľka odvodzovala svoju

dobromyseľnosť práve zo skutočnosti, ţe si ako sama tvrdí, dané dedičské rozhodnutie

neprečítala a o nárokoch odporkýň sa dozvedela aţ v roku 2002, keď aj v roku 1990 a v roku

1992 podala ţiadosť o dodatočné prejednanie dedičstva a teda prebiehalo dedičské konanie

o novoobjavenom majetku po poručiteľoch M. T. a F. T., a to konkrétne ohľadom

spoluvlastníctva pozemkov parc. č. X. a č. X. v k. ú. D.. V ţiadosti o dodatočné prejednanie

dedičstva z 30.8.1990, ktorá je podpísaná navrhovateľkou sa táto priamo odvoláva na

Rozhodnutie štátneho notárstva D 417/85 zo dňa 11.7.1985. Z uvedeného je potom zrejmé, ţe

obsah Rozhodnutia štátneho notárstva D 417/85 zo dňa 11.7.1985 jej musel byť známy

a s obsahom uvedeného rozhodnutia mala moţnosť sa oboznámiť buď hneď pri počiatku pri

jeho doručení, ako aj po celú dobu od 11.7.1985 alebo sa s jeho obsahom musela oboznámiť

najneskôr 30.8 1990, keď ţiadala v dedičskom konaní prejednať majetok, ktorý nebol do

uvedeného dedičského rozhodnutia zahrnutý.

Tvrdenie navrhovateľky o tom, ţe sa s obsahom Rozhodnutia štátneho notárstva

D 417/85 zo dňa 11.7.1985 neoboznámila neobstojí ani na základe skutočnosti, ţe dňa

26.10.1992 podala v poradí druhú Ţiadosť o obnovenie dedičského konania, a to ohľadom

poľnohospodárskej pôdy v uţívaní P. a urbárskeho majetku. Ako prílohu tejto ţiadosti

navrhovateľka predloţila Rozhodnutie štátneho notárstva D 417/85 zo dňa 11.7.1985.

Dovolací súd uvádza, ţe výmera nehnuteľností uvádzaná v Rozhodnutí štátneho

notárstva D 417/85 zo dňa 11.7.1985, ktorá sa vzťahuje na celok viaţuci sa k domu č. X. je

natoľko odlišná od výmery, ktorú ako celok navrhovateľka uţívala, ţe ak by navrhovateľka

postupovala s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú moţno so zreteľom na okolnosti

konkrétneho prípadu od kaţdého poţadovať, muselo by jej byť zrejmé, ţe sa výmera

uvádzaná v Rozhodnutí štátneho notárstva D 417/85 zo dňa 11.7.1985 nezhoduje s výmerou,

ktorú skutočne uţíva.

Z uvedeného je potom zrejmé, ţe navrhovateľku nemoţno povaţovať

za dobromyseľnú drţiteľku, ktorá by spĺňala podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva

vydrţaním, ako správne skonštatoval odvolací súd.

Dovolací súd sa stotoţňuje aj so záverom odvolacieho súdu, ţe dobromyseľnosť

navrhovateľky nemôţe byť zaloţená len tým, ţe rodičia jej za ţivota vraveli, ţe sporné

nehnuteľnosti pripadnú jej a ţe ich po nich zdedí tak, ako ich oni zdedili po svojich rodičoch

a ani tým, ţe jej rodičia za ţivota predali dom, ktorý vlastnili a kúpnu cenu rozdelili medzi jej

sestru a brata a časť si ponechali s tým, ţe ona zdedí aj tieto dva sporné pozemky po nich.

Stotoţňuje sa tieţ so záverom, ţe dobromyseľnosť navrhovateľky nemoţno zaloţiť ani

na tvrdenom chybnom postupe štátneho orgánu, v danom prípade notárky.

Správny je aj záver odvolacieho súdu o tom, ţe napriek skutočnosti, ţe sa odporkyne

aţ do roku 2002 o pozemky nezaujímali k vydrţaniu nemohlo dôjsť v dôsledku neexistencie

takých okolností, za ktorých by bolo moţné usudzovať o dobrej viere navrhovateľky v tom,

ţe sa stala vlastníčkou sporných nehnuteľností na základe ústne uzatvorenej dedičskej

dohody.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k záveru, ţe posúdenie veci odvolacím

súdom je vecne správne. S jeho závermi sa Najvyšší súd Slovenskej republiky v celom

rozsahu stotoţňuje a v podrobnostiach odkazuje na jeho správne dôvody, vedúce

k zamietnutiu návrhu.

Z uvedeného vyplýva, ţe dovolací dôvod podľa nie je

daný a keďţe neboli zistené ani ďalšie dôvody uvedené v , ktoré by mali

za následok nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, Najvyšší súd

Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľky podľa § 243b ods. 1 zamietol.

Odporkyne mali v dovolacom konaní úspech, preto im patrí právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti navrhovateľke, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 veta prvá

v spojení s a ). Odporkyne si náhradu trov

dovolacieho konania uplatnili a ich výšku vyčíslili. Dovolací súd v zhode s doterajšou praxou

prihliadol na to, ţe právny zástupca odporkýň zastupoval týchto účastníkov uţ v konaní pred

oboma niţšími stupňami súdov. Odporkyniam preto priznal náhradu trov dovolacieho konania

iba za úkon právnej sluţby advokáta, ktorú poskytol vypracovaním vyjadrenia odporkýň

k dovolaniu navrhovateľky z 15. januára 2013 [ vyhlášky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb platnej a účinnej v čase

vykonania úkonu (ďalej len „vyhláška“)]. Odmena za jeden úkon právnej sluţby predstavuje

spolu sumu 1 190,60 Eur [t. j. 985,66 Eur (§ 14 ods. 1 písm. b vyhlášky) + reţijný paušál

7,81 Eur (§ 16 ods. 3 vyhlášky) + 197,13 Eur 20 % DPH].

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. septembra 2014

JUDr. Martin V l a d i k, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová