Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
13d/393332.d51503.pdf
PDF · 158.96 KB
No categories available
2Cdo/139/2013
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu
JUDr. Martina Vladika a sudcov JUDr. Jozefa Kolcuna a JUDr. Viery Petríkovej, v právnej
veci navrhovateľky A. T., bývajúcej v B., zastúpenej JUDr. I. D., advokátkou so sídlom v B.,
proti odporkyniam v 1. rade M. T., bývajúca v B., v 2. rade L. M., bývajúcej v G., v 3. rade
D. B., bývajúcej v G., v 4. rade O. T., bývajúcej v G., zastúpených N., so sídlom v B.,
o určenie vlastníckeho práva, vedenej na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn.
9 C 287/2004, o dovolaní navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 5. júna
2012 sp. zn. 8 Co 96/2011, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľky proti rozsudku Krajského
súdu v Bratislave z 5. júna 2012 sp. zn. 8 Co 96/2011 z a m i e t a .
Navrhovateľka je povinná zaplatiť odporkyniam náhradu trov dovolacieho konania
1 190,60 Eur na účet Advokátskej kancelárie N., do 3 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava IV rozsudkom zo 17. februára 2011 č. k. 9 C 287/2004-259
určil, ţe navrhovateľka je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností evidovaných podľa stavu
v katastri nehnuteľností ako parcely registra X. – parcela číslo X. – orná pôda o výmere
X. m² a parcela číslo X. – zastavané plochy a nádvoria o výmere X. m², nachádzajúce sa
v katastrálnom území D., evidované na liste vlastníctva číslo X., ktorý je vedený
Katastrálnym úradom v B.. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, ţe navrhovateľka
nadobudla vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam vydrţaním, pre ktoré boli splnené
všetky zákonné predpoklady. Výsledkami vykonaného dokazovania mal preukázané, ţe
sporné pozemky boli nahlásené ako predmet dedičstva po zomretých rodičoch navrhovateľky,
odporkyne v 1. rade a právneho predchodcu odporcov v 2. a v 4. rade, v rámci dedičského
konania sa o nich konalo, dedičia sa o nich dohodli, avšak pochybením štátneho notárstva
neboli formálne prejednané, a teda nebolo o nich rozhodnuté. Mal preukázanú
dobromyseľnosť navrhovateľky, ţe po otcovi zdedila všetok majetok, vrátane sporných
pozemkov, keď aj sporné pozemky boli znalcom ocenené, dedičia sa nepochybne oboznámili
so znaleckým posudkom vypracovaným pre účely dedičského konania, a za predpokladu,
ţe by nebola vôľa dedičov, aby všetok majetok po poručiteľovi zdedila len navrhovateľka,
súčasťou dedičskej dohody by boli aj iné dojednania. Uviedol, ţe M. T. mala záujem na tom,
aby dedičstvo po jej muţovi bolo riadne prejednané, a nie časť prejednaná a časť
neprejednaná. Rovnako konštatoval, ţe po smrti M. T., vychádzajúc zo spisu, a teda
v rovnakom rozsahu majetku po poručiteľovi F. T., neboli pochybením notárky sporné
nehnuteľnosti prejednané, a teda nebolo o nich rozhodnuté. Aj v tomto prípade svoje
rozhodnutie zaloţil na dobromyseľnosti navrhovateľky, ţe po matke zdedila aj tieto sporné
nehnuteľnosti, keď aj tieto boli ocenené znaleckým posudkom a dodatkom k nemu
vypracovaným za účelom dedičského konania, pričom zápisnicu o predbeţnom šetrení
o okruhu dedičov a majetku notárka spisovala s navrhovateľkou a v tejto súvislosti
konštatovala, ţe je vysoko nepravdepodobné aţ nereálne, aby do dedičstva po matke
navrhovateľka nenahlásila nehnuteľnosti, ktoré nepochybne mala záujem dediť. Na základe
uvedeného dospel okresný súd k záveru, ţe sporné pozemky navrhovateľka v dobrej viere
uţívala po otcovi od 3.12.1995 a po matke od 22.5.1990, pričom odporkyne sa aţ do roku
2002 o nehnuteľnosti nezaujímali. Z uvedených dôvodov návrhu navrhovateľky vyhovel
s tým, ţe o trovách konania rozhodne osobitným uznesením.
Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 5. júna 2012 sp. zn. 8 Co 96/2011 na odvolanie
odporkýň zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe návrh v celom rozsahu zamietol a určil,
ţe po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej rozhodne okresný súd aj o trovách
odvolacieho konania. Nestotoţnil sa s právnym záverom súdu prvého stupňa, podľa ktorého
boli splnené podmienky nadobudnutia vlastníctva navrhovateľky k predmetným
nehnuteľnostiam vydrţaním. Uviedol, ţe súd prvého stupňa, na základe dôkazných návrhov
účastníkov konania, vykonal náleţité dokazovanie na zistenie rozhodujúcich skutočností
potrebných pre posúdenie zákonných predpokladov pre nadobudnutie vlastníckeho práva
navrhovateľkou vydrţaním, na základe výsledkov vykonaného dokazovania však dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam o tom, ţe sporné pozemky boli nahlásené do dedičského
konania po rodičoch účastníkov konania, ţe sa o nich v dedičskom konaní konalo a ţe o nich
dedičia uzatvorili dohodu a ich následným zhodnotením dovodil nesprávny skutkový záver,
ţe navrhovateľka sa mohla dôvodne domnievať, ţe sporné pozemky vlastní titulom dedenia
po rodičoch, a v konečnom dôsledku na tomto dospel aj k nesprávnemu právnemu záveru
o tom, ţe k nim navrhovateľka nadobudla vlastnícke právo vydrţaním. Ďalej uviedol,
ţe vydrţanie patrí k všeobecným originálnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva
a pojmovo predstavuje nadobudnutie vlastníckeho práva dlhodobou drţbou oprávnenou
osobou, ktorá nie je vlastníkom. K zákonným predpokladom vydrţania patria:
a) oprávnenosť drţby po celú vydrţaciu dobu, b) nepretrţitosť vydrţacej doby, ktorou je
neprerušovaný stav uţívania predmetu vydrţania počas zákonom stanovenej doby
(pri nehnuteľnostiach 10 rokov), c) spôsobilý predmet vydrţania. Základom oprávnenej drţby
je faktické ovládanie veci, keď drţiteľ má vec vo svojej moci, uţíva ju, disponuje s ňou.
Tento faktický stav musí byť spojený s vôľou drţiteľa s vecou nakladať ako s vlastnou, akoby
drţiteľovi vlastnícky patrila, v dobrej viere, ţe drţiteľovi táto vec aj skutočne patrí.
Pri zisťovaní toho, či je drţiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, ţe mu
vec patrí, nemoţno vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv a vnútorného
presvedčenia drţiteľa, ale musí byť posudzovaná z objektívneho hľadiska. Dobromyseľnosť
je osobné presvedčenie drţiteľa, ţe nekoná bezprávne, ak si cudziu vec prisvojuje;
ide o vnútorný psychický stav, ktorý sám osebe nemôţe byť priamo predmetom dokazovania,
na dobromyseľnosť nadobúdateľa v tom, ţe mu vec patrí, moţno usudzovať iba z okolností
(skutočností vonkajšieho sveta), prostredníctvom ktorých sa vnútorné presvedčenie
manifestuje (prejavuje navonok) a z ktorých moţno vyvodiť, ţe sa dôvodne povaţuje
za vlastníka veci. Z hľadiska objektívneho posúdenia je potom dobromyseľnosť daná vtedy,
ak drţiteľ veci, pri zachovaní normálnej (beţnej), náleţitej opatrnosti, ktorú moţno
so zreteľom na okolnosti a povahu daného prípadu rozumne na kaţdom subjekte poţadovať,
nemal alebo nemohol mať pochybnosti o tom, ţe mu vec, ktorú fakticky ovláda patrí –
ospravedlniteľný omyl. Dobromyseľnosť zaniká v okamihu, keď sa drţiteľ zoznámil
so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosti o tom, ţe mu vec právom
patrí; pre zánik dobromyseľnosti a následné prerušenie vydrţacej doby je rozhodujúca
vedomosť drţiteľa o takýchto skutočnostiach, nie len ich samotná existencia. Z výsledkov
opakovaného dokazovania odvolaciemu súdu vyplynulo, ţe do dedičského konania
po poručiteľovi F. T. prihlásila jeho manţelka M. T. ako nehnuteľnosti rodinný dom,
katastrálne územie D., a záhradu. Je nesporné, ţe všetky nehnuteľnosti, t. j. parcely č. X.,
č. X. a č. X. tvorili jeden (oplotený celok), avšak na základe takto nahláseného predmetu
dedičstva nemoţno jeho rozsah jednoznačne stotoţniť so všetkými parcelami tvoriacimi jeden
celok. Je nepochybné, ţe bolo povinnosťou konajúcej notárky vykonať šetrenie na zistenie
všetkého majetku patriaceho do dedičstva po poručiteľovi. Odvolací súd uviedol, ţe je
zrejmé, ţe šetrenie majetku nebolo vykonané dôsledne, keď boli doloţené len výpisy
z pozemkovokniţných vloţiek číslo X., identifikácia parciel tvoriacich poľnohospodársku
pôdu zapísaných v PK. vl. č. X. a výpis z listu vlastníctva číslo X., na ktorom boli zapísané
nehnuteľnosti parc. č. X. a parc. č. X. (pôvodne parcela č. X. zapísaná v PK vl. č. X.).
Odvolací súd potom uviedol, ţe preto nemoţno prisvedčiť správnosti záveru súdu prvého
stupňa, ţe do dedičstva po poručiteľovi F. T. boli jeho manţelkou nahlásené aj nehnuteľnosti
zapísané pôvodne v PK vloţke č. X. ako parcela č. X. – orná pôda o výmere X. m² a parcela
č. X. – dom, dvor o výmere X. m² a ţe sa tak tieto stali predmetom dedičského konania a ţe sa
o nich konalo, keď nie je dostatočne zrejmé, či aj tieto boli nahlásené do dedičstva ako
majetok po poručiteľovi jeho manţelkou, a zároveň je nepochybné, ţe v dedičskom konaní
tieto neboli zdokladované a ani zidentifikované, z čoho vyplýva, ţe ani konajúca notárka o ich
existencii nemala vedomosť. Odvolací súd ďalej poukázal na skutočnosť, ţe ani
z vypracovaného znaleckého posudku nemoţno spoľahlivo dovodiť, ţe by sa stali predmetom
dedičstva aj sporné parcely č. X. a č. X. vo výmere X. m², lebo tento bol znalecky ocenený len
vo výmere X. m² a boli v ňom ocenené aj pozemky, ktoré neboli predmetom dedičstva. Z
tohto dôvodu sa odvolací súd nestotoţnil so skutočnosťou, ţe o týchto pozemkoch
dedičia uzatvorili dedičskú dohodu.
Ďalej odvolací súd uviedol, ţe zo zápisnice z prejednania dedičstva z 11. júla 1985
mal preukázané, ţe predmetom dedenia po neb. F. T. bola jedna polovica rodinného domu
v katastrálnom území D. a dvor PK vl. č. X., parcela č. X., dom č. X. a dvor vo výmere X.
siah. a v jednej polovici poľnohospodárska pôda zapísaná v PK vloţkách číslo X. v celkovej
výmere 4 hektáre a bola schválená dedičská dohoda tak, ţe celé dedičstvo nadobudne dcéra
A. T., bez výplaty ustupujúcim dedičom. V nadväznosti na to bola rozhodnutím Štátneho
notárstva B. zo dňa 11.7.1985 schválená dedičská dohoda tak, ţe nehnuteľný majetok
po nebohom F. T. nachádzajúci sa v katastrálnom území D. zapísaný v pozemkovokniţnej
vloţke číslo X. parcela číslo X., dom číslo X. a dvor vo výmere X. siah, vedené na liste
vlastníctva číslo X. ako parcela číslo X. – zastavané plochy vo výmere X. m² a parcela číslo
X. – zastavaná plocha vo výmere X. m² v jednej polovici a poľnohospodárska pôda zapísaná
v PK vloţke číslo X. parc. č. X. v jednej štvrtine, PK vloţke číslo X. parc. č. X. v jednej
štvrtine a PK vloţke číslo X. parc. č. X. v jednej polovici, nadobúda dcéra A. T. v celosti, bez
výplaty ustupujúcim dedičom. Rozhodnutie bolo doručené navrhovateľke dňa 3.12.1985
a týmto dňom aj nadobudlo právoplatnosť. Na základe uvedenej skutočnosti mal odvolací súd
za preukázané, ţe navrhovateľka na základe dedičského rozhodnutia, ktoré jej bolo doručené,
musela vedieť, ţe zdedila len nehnuteľnosti v ňom výslovne uvedené, t. j. parcelu č. X.
v celkovej výmere X. m² a nie nehnuteľnosti vo výmere X. m²; len to ţe si pôvodné dedičské
rozhodnutie, ktoré jej bolo doručené, riadne neprečítala, nemôţe zaloţiť jej dobromyseľnosť
v tom, ţe tieto jej patria titulom dedenia po otcovi. Záverom odvolací súd uviedol, ţe
navrhovateľka v konaní dostatočne spoľahlivo nepreukázala také relevantné skutočnosti, na
základe ktorých by sa mohla domnievať, ţe nehnuteľnosti, ktoré uţívala ešte spolu s rodičmi
za ich ţivota a následne po ich smrti výlučne sama aţ do roku 2002, zdedila na základe
v dedičskom konaní ústne uzatvorenej dedičskej dohody o tom, ţe jej po nebohom otcovi
pripadnú. Ňou tvrdená uzatvorená dedičská dohoda ako právny dôvod nadobudnutia nebola
v konaní hodnoverne preukázaná, a preto ani nemohla zaloţiť jej vnútorné presvedčenie
o tom, ţe sa stala ich spoluvlastníčkou na základe dedenia po otcovi. Vzhľadom na uvedené
povaţoval odvolací súd návrh za nedôvodný.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala dovolanie navrhovateľka, ktorého
prípustnosť vyvodzovala z § 238 ods. 1 O.s.p. pričom ako dovolací dôvod uviedla,
ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Ţiadala
rozsudok krajského súdu zmeniť, a to tak, ţe dovolací súd potvrdí rozsudok súdu prvého
stupňa. Uviedla, ţe sa nestotoţňuje so závermi odvolacieho súdu a má za to, ţe preukázala
všetky štyri zákonné predpoklady, na základe ktorých je moţné domáhať sa právneho titulu
vydrţania, vrátane toho, ţe jej drţba bola oprávnená a ona ako drţiteľka bola so zreteľom
na všetky okolnosti dobromyseľná.
Odporkyne navrhli dovolanie zamietnuť a priznať im náhradu trov dovolacieho
konania. Boli toho názoru, ţe navrhovateľka nemohla nadobudnúť vlastnícke právo
k predmetným nehnuteľnostiam vydrţaním, nakoľko pre nadobudnutie vlastníckeho práva
vydrţaním nebola splnená podmienka dobromyseľnosti.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu
a dospel k záveru, ţe dovolanie nie je dôvodené.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom.
Podľa ustanovenia § 238 O.s.p. ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému
v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1
O.s.p.) alebo rozsudok odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolanie je tieţ
prípustné vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
Dovolanie navrhovateľky proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým zmenil rozsudok
súdu prvého stupňa, je procesne prípustné (§ 238 ods. 1 O.s.p.).
Podľa § 241 ods. 2 O.s.p. dovolanie moţno odôvodniť len tým, ţe a) v konaní došlo
k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je oprávnený rozhodnutie odvolacieho súdu
preskúmať len v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný uplatneným
dovolacím dôvodom, vrátane toho ako ho dovolateľ vymedzil (§ 242 ods. 1 O.s.p.). Dovolací
súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov v prípadoch uvedených v ustanovení § 242
ods. 2 písm. a/ aţ d/ O.s.p. Ak nejde o vady uvedené v § 237 O.s.p. neprihliada na vady
konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, iba ţe by tieto vady mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci.
Ţiadnu z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. (t. j. nedostatok právomoci súdu,
spôsobilosti účastníkov, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku
veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka konať pred
súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom)
navrhovateľka nenamietala a ani dovolacím súdom zistená nebola.
Dovolateľka ako dovolací dôvod uplatnila § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. t. j., ţe
rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne
posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza k nej vtedy, ak súd
pouţil iný právny predpis, ako mal správne pouţiť alebo aplikoval síce správny právny
predpis, ale nesprávne ho interpretoval.
Krajský súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa, pretoţe dospel k právnemu záveru,
ţe neboli splnené podmienky vydrţania nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat. území D.,
evidovaných na LV č. X., a to parcela registra X. – parcela číslo X. – orná pôda o výmere X.
2 2
ma parcela číslo X. – zastavané plochy a nádvoria o výmere X. mnavrhovateľkou. Preto
predmetom prieskumu dovolacím súdom bolo posúdenie správnosti tohto jeho záveru.
Podľa § 129X. ods. 1 Občianskeho zákonníka drţiteľom je ten, kto s vecou nakladá
ako s vlastnou alebo ten, kto vykonáva právo pre seba.
Podľa § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak je drţiteľ so zreteľom na všetky
okolnosti dobromyseľný o tom, ţe mu vec alebo právo patrí je drţiteľom oprávneným. Pri
pochybnostiach sa predpokladá, ţe drţba je oprávnená.
Podľa § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka oprávnený drţiteľ sa stáva vlastníkom veci
ak ju má nepretrţite v drţbe po dobu troch rokov ak ide o hnuteľnosť a po dobu desať rokov
ak ide o nehnuteľnosť.
Podľa ods. 3 do doby podľa ods. 1 sa započítava aj doba, po ktorú mal vec
v oprávnenej drţbe právny predchodca.
Vlastníctvo je v našom právnom poriadku chápané ako najvyššia právna moc nad
vecou. Tento obsah vlastníckeho práva je vyjadrený priamo v ustanovení § 123 Občianskeho
zákonníka, v zmysle ktorého je vlastník v medziach zákona oprávnený vec drţať (ius
possidendi), uţívať (ius utendi), poţívať jej plody a úţitky (ius fruendi) a má právo
s vecou nakladať (ius disponendi). Právo vec drţať, nazývané tieţ právom drţby, znamená
právo nakladať s vecou ako s vlastnou. Ide o východiskové oprávnenie vlastníka, ktoré
je nevyhnutným predpokladom pre výkon jeho ostatných vlastníckych oprávnení.
Vydrţanie je osobitný spôsob nadobudnutia vlastníctva. V prípade splnenia zákonom
určených podmienok dochádza k nemu priamo zo zákona, nevyţaduje sa k tomu rozhodnutie
štátneho orgánu. K tomu, aby bolo moţné nadobudnúť vlastnícke právo vydrţaním musia
byť splnené zároveň tieto zákonné predpoklady : a) nadobúdateľ je oprávneným drţiteľom
veci po celú vydrţaciu dobu, b) nepretrţitosť vydrţacej doby, ktorou je neprerušovaný stav
uţívania predmetu vydrţania počas zákonom stanovenej doby, c) spôsobilý predmet
vydrţania. Predpokladom vydrţania je skutočnosť, ţe drţiteľ je so zreteľom na všetky
okolnosti dobromyseľný, ţe mu vec alebo právo patrí. Posúdenie toho, či drţiteľ je
so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, ţe mu vec patrí, nemôţe vychádzať len
z posúdenia subjektívnych predstáv drţiteľa. Dobromyseľnosť drţiteľa musí byť posudzovaná
aj z objektívneho hľadiska, t. j. či drţiteľ pri zachovaní náleţitej opatrnosti, ktorú moţno
s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na kaţdom subjekte poţadovať, mal alebo
mohol mať pochybnosti, ţe uţíva veci, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Oprávnená drţba
sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí ak tu bol i domnelý dôvod
(titulus putativus), teda, ide o to, aby drţiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný, ţe mu taký právny titul svedčí.
Pri posudzovaní oprávnenosti drţby treba vychádzať zo zásady, ţe jej predpokladom
je presvedčenie nadobúdateľa, ţe nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Ide
o psychický stav, o jeho vnútorné presvedčenie, ktoré sa prejavuje aj navonok, a z ktorého
moţno vyvodiť, ţe sa dôvodne povaţuje za vlastníka veci. Medzi základné okolnosti, ktoré
budú svedčiť o oprávnenosti drţby veci patrí aj okolnosť, ako vec nadobudol – či mu svedčí
nejaký oprávnený nadobúdací titul. Subjektívny pocit drţiteľa nemôţe byť sám osebe
podkladom pre vydrţanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne
nasvedčujúcimi oprávnenosti drţby práva.
Na rozdiel od preukazovania vlastníctva nebude spravidla treba, aby vydrţiteľ
preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia vlastníctva, ktorý môţe byť základom pre
zápis vlastníckeho práva do príslušného katastra nehnuteľností, ale postačí existencia takéhoto
nadobúdacieho titulu (aj putatívneho), ktorý jeho vnútorné presvedčenie, ţe sa stal vlastníkom
veci, dostatočne opodstatňuje.
Odvolací súd pri právnom posudzovaní danej veci tieto skutočnosti a zásady správne
vyhodnotil.
Z hľadiska skutkového stavu bolo v prejednávanej veci zistené, ţe po smrti F. T. boli
do dedičského konania jeho manţelkou M. T. prihlásené ako predmet dedičstva rodinný dom
v katastrálnom území D. a záhrada.
Zo zápisnice z prejednania dedičstva zo dňa 11.7.1985 je zrejmé, ţe predmetom
dedenia po nebohom F. T. bola jedna polovica rodinného domu v katastrálnom území D.
a dvor pkn. vl. číslo X., parcela číslo X. dom číslo X. a dvor o výmere X. siah v hodnote
27 242 Kčs a v jednej polovici poľnohospodárska pôda zapísaná v PK vloţkách číslo X.
v celkovej výmere X. hektáre v hodnote 8 000 Kčs a bola schválená dedičská dohoda tak, ţe
celé dedičstvo nadobudne dcéra A. T., bez výplaty ustupujúcim dedičom. V nadväznosti na
uvedenú zápisnicu Štátne notárstvo B. vydalo rozhodnutie zo dňa 11.7.1985, ktorým bola
schválená dedičská dohoda. Toto rozhodnutie bo navrhovateľke riadne doručené.
V rozhodnutí Štátneho notárstva sú riadne identifikované nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom
dedičstva a z jeho obsahu je zrejmé, ţe parcely č. X. a č. X. neboli v predmetom konaní
o dedičstve prejednávané.
Po smrti M. T. prihlásila nehnuteľnosti do dedičstva navrhovateľka, rodinný dom,
katastrálne územie D.. Podľa zápisnice z prejednaní dedičstva zo dňa 22.5.1990 bola
predmetom dedenia jedna polovica rodinného domu č. s. X. postavenom na parcele č. X.,
parc. č. X. – zastavaná plocha, parc. č. X. – záhrada, v polovici na poručiteľa podľa LV č. X.
v hodnote 28 411,50 Kčs a pôda zapísaná v PK vl. č. X. na poručiteľa v 1/4-ine, v PK vl. č. X.
v 1/4-ine, v PK vl. č. X. na poručiteľa v 1/2-ici, v hodnote 5 873,40 Kčs a bola schválená
dedičská dohoda tak, ţe polovicu rodinného domu č. s. X., polovicu parcely č. X., polovicu
parc. č. X. podľa LV č. X. nadobudne dcéra A. T., s povinnosťou výplaty ustupujúcim
dedičom kaţdému sumu 9 470,50 Kčs. Rozhodnutím Štátneho notárstva B. zo dňa 22.5.1990
bola schválená dedičská dohoda, z ktorej obsahu je zrejmé, ţe o sporných pozemkoch sa
nekonalo, a to z dôvodu, ţe neboli zidentifikované, dedičia o nich nemali vedomosť, a preto
sa ani nestali predmetom dedičskej dohody.
O dobromyseľnosti moţno hovoriť vtedy, keď drţiteľ drţí vec v omyle, ţe mu vec
patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo
napriek tomu, ţe mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú moţno
so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od kaţdého poţadovať. V danom prípade sa
dovolací súd stotoţňuje s názorom odvolacieho súdu, ţe navrhovateľka nepostupovala
s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú by bolo moţné so zreteľom na konkrétne okolnosti
prípadu od kaţdého poţadovať, a to najmä vzhľadom na skutočnosť, ţe po tom, čo jej bolo
rozhodnutie o dedičstve doručené, si uvedené rozhodnutie neprečítala a nezaujímala sa
o správu vlastného majetku náleţite. Nie je moţné, aby navrhovateľka odvodzovala svoju
dobromyseľnosť práve zo skutočnosti, ţe si ako sama tvrdí, dané dedičské rozhodnutie
neprečítala a o nárokoch odporkýň sa dozvedela aţ v roku 2002, keď aj v roku 1990 a v roku
1992 podala ţiadosť o dodatočné prejednanie dedičstva a teda prebiehalo dedičské konanie
o novoobjavenom majetku po poručiteľoch M. T. a F. T., a to konkrétne ohľadom
spoluvlastníctva pozemkov parc. č. X. a č. X. v k. ú. D.. V ţiadosti o dodatočné prejednanie
dedičstva z 30.8.1990, ktorá je podpísaná navrhovateľkou sa táto priamo odvoláva na
Rozhodnutie štátneho notárstva D 417/85 zo dňa 11.7.1985. Z uvedeného je potom zrejmé, ţe
obsah Rozhodnutia štátneho notárstva D 417/85 zo dňa 11.7.1985 jej musel byť známy
a s obsahom uvedeného rozhodnutia mala moţnosť sa oboznámiť buď hneď pri počiatku pri
jeho doručení, ako aj po celú dobu od 11.7.1985 alebo sa s jeho obsahom musela oboznámiť
najneskôr 30.8 1990, keď ţiadala v dedičskom konaní prejednať majetok, ktorý nebol do
uvedeného dedičského rozhodnutia zahrnutý.
Tvrdenie navrhovateľky o tom, ţe sa s obsahom Rozhodnutia štátneho notárstva
D 417/85 zo dňa 11.7.1985 neoboznámila neobstojí ani na základe skutočnosti, ţe dňa
26.10.1992 podala v poradí druhú Ţiadosť o obnovenie dedičského konania, a to ohľadom
poľnohospodárskej pôdy v uţívaní P. a urbárskeho majetku. Ako prílohu tejto ţiadosti
navrhovateľka predloţila Rozhodnutie štátneho notárstva D 417/85 zo dňa 11.7.1985.
Dovolací súd uvádza, ţe výmera nehnuteľností uvádzaná v Rozhodnutí štátneho
notárstva D 417/85 zo dňa 11.7.1985, ktorá sa vzťahuje na celok viaţuci sa k domu č. X. je
natoľko odlišná od výmery, ktorú ako celok navrhovateľka uţívala, ţe ak by navrhovateľka
postupovala s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú moţno so zreteľom na okolnosti
konkrétneho prípadu od kaţdého poţadovať, muselo by jej byť zrejmé, ţe sa výmera
uvádzaná v Rozhodnutí štátneho notárstva D 417/85 zo dňa 11.7.1985 nezhoduje s výmerou,
ktorú skutočne uţíva.
Z uvedeného je potom zrejmé, ţe navrhovateľku nemoţno povaţovať
za dobromyseľnú drţiteľku, ktorá by spĺňala podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva
vydrţaním, ako správne skonštatoval odvolací súd.
Dovolací súd sa stotoţňuje aj so záverom odvolacieho súdu, ţe dobromyseľnosť
navrhovateľky nemôţe byť zaloţená len tým, ţe rodičia jej za ţivota vraveli, ţe sporné
nehnuteľnosti pripadnú jej a ţe ich po nich zdedí tak, ako ich oni zdedili po svojich rodičoch
a ani tým, ţe jej rodičia za ţivota predali dom, ktorý vlastnili a kúpnu cenu rozdelili medzi jej
sestru a brata a časť si ponechali s tým, ţe ona zdedí aj tieto dva sporné pozemky po nich.
Stotoţňuje sa tieţ so záverom, ţe dobromyseľnosť navrhovateľky nemoţno zaloţiť ani
na tvrdenom chybnom postupe štátneho orgánu, v danom prípade notárky.
Správny je aj záver odvolacieho súdu o tom, ţe napriek skutočnosti, ţe sa odporkyne
aţ do roku 2002 o pozemky nezaujímali k vydrţaniu nemohlo dôjsť v dôsledku neexistencie
takých okolností, za ktorých by bolo moţné usudzovať o dobrej viere navrhovateľky v tom,
ţe sa stala vlastníčkou sporných nehnuteľností na základe ústne uzatvorenej dedičskej
dohody.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k záveru, ţe posúdenie veci odvolacím
súdom je vecne správne. S jeho závermi sa Najvyšší súd Slovenskej republiky v celom
rozsahu stotoţňuje a v podrobnostiach odkazuje na jeho správne dôvody, vedúce
k zamietnutiu návrhu.
Z uvedeného vyplýva, ţe dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. nie je
daný a keďţe neboli zistené ani ďalšie dôvody uvedené v § 241 ods. 2 O.s.p., ktoré by mali
za následok nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, Najvyšší súd
Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľky podľa § 243b ods. 1 zamietol.
Odporkyne mali v dovolacom konaní úspech, preto im patrí právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti navrhovateľke, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 veta prvá
O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Odporkyne si náhradu trov
dovolacieho konania uplatnili a ich výšku vyčíslili. Dovolací súd v zhode s doterajšou praxou
prihliadol na to, ţe právny zástupca odporkýň zastupoval týchto účastníkov uţ v konaní pred
oboma niţšími stupňami súdov. Odporkyniam preto priznal náhradu trov dovolacieho konania
iba za úkon právnej sluţby advokáta, ktorú poskytol vypracovaním vyjadrenia odporkýň
k dovolaniu navrhovateľky z 15. januára 2013 [§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb platnej a účinnej v čase
vykonania úkonu (ďalej len „vyhláška“)]. Odmena za jeden úkon právnej sluţby predstavuje
spolu sumu 1 190,60 Eur [t. j. 985,66 Eur (§ 14 ods. 1 písm. b vyhlášky) + reţijný paušál
7,81 Eur (§ 16 ods. 3 vyhlášky) + 197,13 Eur 20 % DPH].
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. septembra 2014
JUDr. Martin V l a d i k, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová