Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cdo/344/2014

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci maloletej M.M., narodenej X., štátna

občianka J., zastúpená kolíznym opatrovníkom Ú., dieťa matky Ing. J., rod. V. slovenskej štátnej

občianke, trvale bytom B.B., t.č. bytom L., S., zastúpenej Mgr. E., advokátkou v B. a otca M.,

rod. K., bytom č. X., J., zastúpený JUDr. P., advokátom, Advokátska kancelária, so sídlom B.L.,

S., o nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu, vedenej na

Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. , o dovolaní matky proti uzneseniu

Krajského súdu v Banskej Bystrici z 23. októbra 2013 sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici

z 23. októbra 2013 sp. zn. a rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica

z 30. augusta 2013 č.k. -221 z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Banská

Bystrica na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len súd prvého stupňa) rozsudkom (správne mal

rozhodnúť uznesením) z 30. augusta 2013 č.k. -221 nariadil návrat maloletej M.

narodenej X. v P.J., do miesta jej obvyklého pobytu v jurisdikcii príslušného súdu pre mesto P.J.,

v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Súčasne vyslovil, ţe ak matka maloletej

v súlade s uvedeným výrokom na územie J. maloletú nevráti, je povinná odovzdať maloletú po

uplynutí lehoty otcovi, ktorý je oprávnený ju prevziať.

2

Zároveň vyslovil, ţe v prípade návratu maloletej na územie J. je otec povinný zabezpečiť po dobu

6 mesiacov adekvátne ubytovanie matke maloletej ako aj maloletej a zaplatiť nájomné po dobu 3

mesiacov vopred a poskytnúť matke maloletej súčinnosť pri zabezpečení zamestnania adekvátne

jej kvalifikácii. Tieţ vyslovil, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Vychádzal zo zistenia, ţe rodičia maloletej sú manţelmi, pričom manţelstvo uzatvárali 10.

augusta 2006 v Š., okres B.. Matka dieťaťa je slovenská štátna občianka a otec dieťaťa je štátny

občan J.. Maloletá M. sa narodila X. v J., počas trvania manţelstva účastníkov konania, má

dvojité štátne občianstvo, je štátnou občiankou J. aj štátnou občiankou S.. Od svojho narodenia aţ

do 23. novembra 2012 prevaţne ţila na území J. v spoločnej domácnosti so svojou matkou

aj svojím otcom a tento pobyt bol nepretrţitý s výnimkou niekoľkých návštev na území S..

Rodičia maloletej aţ do vycestovania na územie S., ţili v spoločnej domácnosti, spoločne

zabezpečovali potreby maloletej a mal za nesporné , ţe otcovi svedčí právo opatrovníctva

a základ jeho ţaloby je nespochybniteľný. Z pripojeného spisu sp. zn. Okresného

súdu Banská Bystrica matka maloletej podala 18. marca 2013 na súd návrh na začatie konania

o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletej. Tento návrh odôvodňovala tým, ţe

s otcom dieťaťa ţila aţ do 23. novembra 2012 v spoločnej domácnosti, uvedený deň spoločne

s maloletou vycestoval z J. na územie S.. Po návrate na S. sa rozhodla, ţe sa k otcovi maloletej

nevráti v dôsledku rozvratu ich vzťahov. Tieţ poukazovala, ţe na S. si našla zamestnanie, nemá

pocit bezpečia v ich vzťahu, aj kvôli vysokej kriminalite, ktorá v J. pretrváva, mala strach

s dieťaťom, aj sama sa voľne pohybovať. Predmetné konanie bolo zastavené a bolo vyslovené, ţe

prejednanie tejto veci nespadá do právomoci súdov S., pričom bolo poukázané na § 39 ods. 1

o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších

predpisov (ďalej len ,,“), v zmysle ktorého právomoc slovenských súdov vo

veciach starostlivosti o maloletých je daná, ak má maloletý na území S. svoj obvyklý pobyt alebo

jeho obvyklý pobyt nemoţno určiť. Súd v konaní postupoval podľa najmä

z dôvodu, ţe medzi S. a J. nie je uzatvorená ţiadna biletárna dohoda, ktorá by upravovala

právomoc súdov vo veci starostlivosti o maloleté deti a nie je ani signatárom Dohovoru

o právomoci, rozhodnom práve, uznávania a výkone a spolupráci v oblasti rodičovských práv

a povinností na ochranu dieťaťa, prijatého 19. októbra 1996 v Hágu, ktorý upravuje otázku

právomoci v prípade konania rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu. Konštatoval,

ţe v tejto veci je obvyklým pobytom maloletej územie J., kde sa maloleté dieťa narodilo, kde ţilo

3

prevaţnú časť svojho ţivota, kde obaja rodičia mali naposledy svoje posledné bydlisko. Maloletá

od januára 2010 do novembra 2012 navštevovala materskú školu v J., o čom svedčí aj potvrdenie

W. a od januára 2013 bola prijatá do ďalšej školy. Vie plynule komunikovať v S. jazyku aj

anglickom jazyku, počas pobytu v J. navštevovala krúţok karate a gymnastiku. Má vytvorené

rodinné väzby v J. aj na území S., pretoţe na území J. ţijú starí rodičia dieťaťa, otec dieťaťa,

nevlastná sestra maloletej a na území S. ţijú starí rodičia maloletej zo strany matky dieťaťa.

Prvostupňový súd za podstatné povaţoval vyriešenie otázok, ktoré boli medzi účastníkmi

sporné a to 1/ či maloletá sa zdrţiava na území S. so súhlasom alebo bez súhlasu otca dieťaťa, 2/

či sa rodičia dohodli o vysťahovaní rodiny na územie S. a 3/ otázka bezpečnosti v krajine

v zmysle článku 20 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí,

prijatého v Haagu 25. októbra 1980 publikovaného v oznámení Ministerstva zahraničných vecí S.

pod č. (ďalej len ,r“).

Vo vzťahu k prvej otázke konštatoval, ţe matka maloletej tvrdila vo svojich výpovediach,

ţe nie je si vedomá, aby dieťa protiprávne zadrţiavala na území S., poukazovala, ţe maloletá sa

nachádza na území S. po predchádzajúcom súhlase otca dieťaťa, pričom argumentovala tým, ţe

uţ na území J. s otcom dieťaťa sa rozhodli vysťahovať do inej krajiny, keď do úvahy prichádzali

tri krajiny, M., K. alebo S.. Otec vo svojich písomných podaniach potvrdil, ţe o takejto moţnosti

uvaţovali, avšak popiera tvrdenia matky, ţe by sa uţ konkrétne dohodli, pričom nepodnikli

ţiadne kroky, aby sa tieto úvahy aj naplnili. Na základe týchto skutočností mal vo vzťahu k prvej

otázke preukázané, ţe síce nedošlo k neoprávnenému premiestneniu maloletej, keďţe otec

dieťaťa dal súhlas s vycestovaním dieťaťa na územie S., ale došlo k neoprávnenému zadrţiavaniu

maloletej na území S. po tom, čo otec dieťaťa prejavil nesúhlas s tým, aby sa maloletá dlhodobo

zdrţiavala na území S.. Vo vzťahu k druhej otázke, či sa rodičia dohodli o vysťahovaní rodiny

na územie S. uzavrel, ţe nie je moţné konštatovať, ţe došlo k dohode rodičov o vysťahovaní

sa rodiny na územie S.. Dôkazné bremeno v tomto smere mala matka maloletej a tá nepreukázala

skutočnosti, ţe by sa rodina systematicky pripravovala na vysťahovanie z J. na územie inej

krajiny napríklad aj tým, ţe by sa otec dieťaťa snaţil o ukončenie svojich podnikateľských

aktivít. Tvrdenia matky o tom, ţe uvaţovali o moţnosti sa vysťahovať z tejto republiky do

rôznych krajín nesvedčí ani to, ţe medzi nimi došlo k úplnej a jasnej dohode ohľadom tejto

skutočnosti. Skôr sa súdu z výpovede účastníkov javilo to, ţe síce o takejto moţnosti uvaţovali,

rozprávali, ale k jej naplneniu a konkrétnej dohode nedošlo. Samotná matka potvrdila, ţe sa viac

na územie J. nevráti. Z dôvodu závaţného rozvratu ich vzájomných vzťahov pricestovala na S.

23. novembra 2012 a po tomto dátume sa rozhodla jednostranne, ţe sa na územie J. nevráti

a jednostranne rozhodla, ţe nebude súhlasiť ani s návratom maloletej na územie J.. Nasvedčuje

tomu aj tá skutočnosť, ţe uţ 3. decembra 2012 sa zamestnala. Nepovaţoval za hodnoverné jej

tvrdenia o tom, ţe sa v januári 2013 s otcom maloletej dohodli, ţe budú ţiť na území S., pretoţe

ňou produkované dôkazy o tom nesvedčili. Vo vzťahu k tretej otázke, týkajúcej sa bezpečnosti

krajiny J. v zmysle článku 20 , neakceptoval tvrdenie matky o tom, ţe návrat maloletej

by bol návratom do nebezpečnej krajiny, kde by boli porušené základné princípy ochrany

ľudských práv a základných slobôd. Matka ţiadnym spôsobom nepreukázala, ţe by na území J.

maloletá trpela akoukoľvek ujmou na svojich základných ľudských právach pokiaľ tam ţila.

Matka maloletej ţila na území J. od roku 2006. Manţelstvo uzavrela síce na území S., ale rodinu

si spolu s otcom maloletej zaloţili a vytvorili na území J., kde sa maloletá aj narodila. Celý čas

ţivota aţ do 23. novembra 2012 maloletá ţila na území J., preto pomery a spôsob ţivota v tejto

krajine matke maloletej neboli neznáme uţ v čase uzatvárania manţelstva. V čase zakladania

rodiny si musela byť vedomá odlišného spôsobu ţivota v tejto krajine, mentality ľudí, s

okolnosťami, ktorými bola uzrozumená, keďţe ţila v miestnych pomeroch, mala za sebou

zázemie rodiny otca dieťaťa a preto o tom, ţe by maloletej na území J. hrozilo nebezpečenstvo

súd povaţoval len za účelové tvrdenie. Konštatoval, ţe Ministerstvo zahraničných vecí SR

v rámci ponúk o poskytnutie dôleţitých informácii o včasnosti varovania pred hroziacim

nebezpečenstvom v zahraničí a pomoci v núdzi, v situáciách pri cestách do zahraničia, dáva

informácie slovenským občanom o spôsobe ţivota v jednotlivých krajinách. V týchto

upozorneniach ohľadom bezpečnostnej situácie sa konštatuje, ţe J. patrí medzi krajiny s vysokým

výskytom násilnej trestnej činnosti a je potrebné úzkostlivo dodrţiavať zásady osobnej

bezpečnosti. Sú vydávané odporúčania o cestovaní, stopovaní, nie je odporúčané cestovať

verejnou dopravou, zdrţiavať sa v chudobnejších štvrtiach, je odporúčané zabezpečiť vhodnú

osobu ako sprievodcu. Uzavrel, ţe tieto informácie sú však informácie pre turistov neznalých

pomerov, čo sa nedá konštatovať o matke dieťaťa, ktorá na území republiky ţila od roku 2006 aţ

novembra 2012. Prvostupňový súd ďalej poukázal aj na zistenia týkajúce sa správy sociálnej

pracovníčky na území J., z ktorej vyplýva, ţe otec dieťaťa si t.č. prenajíma trojizbový byt, kde

5

býva spolu s maloletou dcérou M. vo veku 15 rokov, ktorá sa narodila z jeho predchádzajúceho

vzťahu. Sociálna pracovníčka potvrdila, ţe dom sa nachádza v bezpečnom komplexe

s kontrolovaným vstupom, otec dieťaťa na tejto adrese ţije od januára 2013, potvrdil aj úmysel

dom odkúpiť v priebehu dvoch rokov, komplex sa nachádza blízko pláţe, nákupného centra,

hotela R., je priestranný, dobre zariadený, v čase šetrenia bol čistý a uprataný. Dva dni do týţdňa

v dome pracuje aj gazdiná, ktorá má 64 rokov a ktorú má otec dieťaťa v úmysle zamestnať na päť

dní do týţdňa v prípade návratu maloletej. Otec maloletej potvrdil pred sociálnou pracovníčkou

aj úmysel umoţniť maloletej jedenkrát ročne navštevovať S. za účelom zachovania kontaktu s jej

rodinou na S..

Zo všetkých týchto skutočností uzavrel a konštatoval, ţe obvyklým pobytom dieťaťa bolo

územie J., pričom nedošlo k neoprávnenému premiestneniu maloletej, ale k neoprávnenému

zadrţiavaniu, preto otcovi maloletej svedčí právo opatrovníctva maloletej a nie sú splnené

podmienky uvedené v článku 13 a . Z týchto dôvodov nariadil návrat maloletej

na územie J. do miesta jej obvyklého pobytu pod jurisdikciou príslušných orgánov tejto krajiny,

v stanovenej lehote a v prípade, ţe tak matka v stanovenej lehote neurobí, udelil oprávnenie

otcovi maloleté dieťa prevziať. Vzhľadom na odstup času uloţil otcovi povinnosť zabezpečiť

zábezpeku pre matku a maloletú, ako to uviedol vo výrokovej časti rozhodnutia.

Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie matky uznesením z 23. októbra 2013 sp. zn.

napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia

uviedol, ţe súd prvého stupňa vo veci vykonal potrebné dokazovanie, vyvodil z neho správne

skutkové zistenia, vec aj po právnej stránke správne posúdil a svoje rozhodnutie aj riadne

zdôvodnil. Na potvrdenie správnosti rozsudku okresného súdu doplnil, ţe prvostupňový súd prijal

správny záver, ţe obvyklým pobytom maloletej (ako to bolo konštatované aj v konaní Okresného

súdu B. sp. zn. ) je J., kde sa maloletá narodila, ţila aţ do 23. novembra 2012, kedy

s matkou vycestovala na územie S., bola zvyknutá na prostredie J., je štátnou občiankou tejto

republiky, bývala v spoločnej domácnosti s rodičmi a s nevlastnou sestrou. Navštevovala v J.

materskú škôlku, venovala sa športovej činnosti, mala tu začať navštevovať povinnú školskú

dochádzku. V konaní nebolo preukázané tvrdenie matky, ţe by otec bol dal súhlas

na premiestnenie maloletej na územie S.. Matka v návrhu na zverenie maloletej do osobnej

6

starostlivosti v konaní pod sp. zn. pred Okresným súdom v Banskej Bystrici

uviedla, ţe po návrate na S. sa rozhodla, ţe sa k otcovi maloletej nevráti, predovšetkým

v dôsledku závaţného rozvratu ich vzťahov. Teda matka maloletej sa bez jeho súhlasu rozhodla

pre zotrvanie maloletej na území S. a neprodukovala v konaní také dôkazy, ktoré by nasvedčovali

tomu, ţe by maloletá v J. v mieste obvyklého pobytu bola psychicky alebo fyzicky ohrozená

alebo nemala zabezpečenú náleţitú zdravotnú starostlivosť a vytvorené riadne podmienky pre jej

výchovu. Rozhodnutie prvostupňového súdu je jasné a zrozumiteľné a dalo odpoveď na všetky

právne a skutkové relevantné otázky súvisiace s danou vecou, preto tvrdenie matky, ţe

prvostupňový súd nezdôvodnil riadne svoje rozhodnutie, prečo niektoré dôkazy nevykonal,

neoboznámil sa s nimi, povaţoval za neopodstatnené. Taktieţ za neopodstatnené povaţoval

tvrdenie matky, ţe v konaní nebol vypočutý otec maloletej, čo nezakladá dôvod pre zrušenie

napadnutého rozsudku, pretoţe listinné dôkazy, vyjadrenia (aj prostredníctvom právneho

zástupcu otca maloletej) postačovali pre rozhodnutie súdu. Nebolo povinnosťou prvostupňového

súdu ani vykonať výsluch maloletej prostredníctvom kolízneho opatrovníka a podľa jeho názoru

maloletá by vzhľadom na svoj vek nebola schopná vyjadriť svoj názor a postoj k prejednávanej

veci. Mal za to, ţe prvostupňový súd vychádzal z riadne zisteného skutkového stavu, nie iba

z dôkazov produkovaným jedným z rodičov a z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok

v zmysle , ako vecne správny potvrdil.

Proti uzneseniu krajského súdu podala včas dovolanie matka. Navrhla, aby dovolací súd

odloţil vykonateľnosť rozhodnutia, ktorým sa nariadil návrat maloletej a napadnuté rozhodnutie

odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil na opätovné prejednanie prvostupňovému súdu. Prípustnosť

a dôvodnosť dovolania odôvodňovala tým, ţe prvostupňový súd rozhodol na pojednávaní bez

toho, aby ukončil dokazovanie uznesením, aby dal priestor účastníkom navrhnúť ďalšie dôkazy,

vyjadriť sa ku všetkým produkovaným dôkazom. Pred vyhlásením rozhodnutia nevyzval

na predloţenie dôkazov a odmietol pokračovať v dokazovaní zamietnutím ďalšieho dokazovania,

čím zaťaţil konanie procesnou vadou, ktorej dôsledkom je odňatie práva konať pred súdom.

Uvedenú vadu neodstránil ani odvolací súd, ktorý rozhodol bez nariadenia pojednávania bez

toho, aby vyzval strany na predloţenie dôkazov a umoţnil im podať vyjadrenie ku všetkým

skutočnostiam prezentovaným pred súdmi. Nevyporiadal sa s námietkami, ktoré v odvolaní

uviedla, jeho rozhodnutie je zaťaţené vadou, spočívajúcou v nedostatočnom odôvodnení

7

rozhodnutia. Dovolanie dôvodila aj tým, ţe v konaní neboli vykonané všetky dôkazy, vykonanie

ktorých bolo nevyhnutné pre posúdenie skutočnosti či sú alebo nie sú dané dôvody na nariadenie

návratu maloletej a to najmä výsluch maloletej, resp. skúmanie jej názoru vhodným spôsobom.

Tento názor súd nezisťoval ani prostredníctvom kolízneho opatrovníka, ktorý len šetril pomery

bez toho, aby maloletú k otázke návrhu akokoľvek dopytoval. Tento návrh ţiadala vykonať

niekoľkokrát, čím chcela preukázať hrozbu ujmy z titulu návratu , ktorú je súd

ex offo povinný skúmať. Maloletá nielenţe nebola vypočutá, ale ani jeho zástupca sa k návrhu

a k odvolaniu nevyjadril, súd nedal priestor ţiadnemu z účastníkov na záverečný návrh

a nedoručil mu ani odvolanie matky. O maloletej súdy rozhodovali bez prihliadnutia na jej názor

a tento nezisťovali ani cestou kolízneho opatrovníka. Preto je konanie zaťaţené vadou, pre ktorú

je nevyhnutné takto vydané rozhodnutie zrušiť. Vyčítala odvolaciemu súdu, ţe sa nevysporiadal

s jej tvrdeniami, na ktoré upozorňovala v odvolaní, nevyhodnotil ich a odkázal

len na odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia. V odôvodnení rozhodnutia objasnil, prečo

výsluch otca nepovaţoval za potrebný, dôvody, pre ktoré ale nevypočul maloletú neodôvodnil,

čo nie je moţné povaţovať za náleţité odôvodnenie rozhodnutia. Nerovnosť účastníkov konania

sa prejavila aj v tom, ţe súd prevzal všetky návrhy a argumentáciu otca maloletej a dôkazy

a tvrdenia, ktoré predniesla matka maloletej nezohľadnil. V konaní pred súdom došlo aj k odňatiu

procesných práv navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, najmä pred

prvostupňovým súdom, ktorý po odmietnutí dokazovania skončil pojednávanie, vyhlásil

rozhodnutie, pričom nedal priestor stranám na vyjadrenie sa k návrhu, k všetkým dôkazom. Túto

vadu neodstránil ani odvolací súd, ktorý nenariadil pojednávanie, nevyporiadal sa s touto

námietkou, čím zaťaţil odvolacie konanie nedostatočným zdôvodnením rozhodnutia

a v odvolacom konaní nedoručil odvolanie kolíznemu opatrovníkovi dieťaťa, ktorý v konaní

len oboznámil správu zo šetrenia, pričom nezisťoval názor dieťaťa a ani nenavrhol, ako ţiada

vo veci rozhodnúť.

Otec maloletej v písomnom vyjadrení k dovolaniu matky (prostredníctvom svojho

právneho zástupcu) podrobne zhrnul priebeh konania a zopakoval svoje doterajšie tvrdenia

uvedené v písomných podaniach, či ústnych vyjadreniach svojho advokáta. Ţiadal, aby dovolací

súd dovolanie matky ako podané oneskorene odmietol, alternatívne, aby jej dovolanie zamietol.

Kolízny opatrovník maloletej k dovolaniu matky uviedol, ţe vykonal pohovor s maloletou

a správu zaslal okresnému súdu.

Najvyšší súd S. ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe dovolanie bolo podané

v lehote určenej v osobou oprávnenou na tento procesný úkon, skúmal či

dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré moţno podľa zákona týmto

opravným prostriedkom napadnúť. Dospel k záveru, ţe dovolanie je v danej veci prípustné

a súčasne aj dôvodné pre vadu uvedenú v

Podľa moţno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

upravuje prípustnosť dovolania proti uzneseniu odvolacieho

súdu v a Dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu je prípustné,

ak je konanie postihnuté vadami taxatívne uvedenými v

K týmto vadám prihliada dovolací súd z úradnej povinnosti (§ 242 ods. 1 veta druhá

).

Keďţe dovolateľka tvrdila, ţe konanie pred odvolacím súdom je postihnuté vadou

uvedenou v , dovolací súd dôraz kládol na skúmanie existencie namietanej

vady.

Podľa je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom.

Pod odňatím moţnosti konať pred súdom v zmysle treba rozumieť

taký postup súdu, ktorý mu znemoţní realizáciu tých procesných práv, ktoré účastníkom

občianskeho súdneho konania procesné predpisy priznávajú za účelom zabezpečenia spravodlivej

ochrany ich práv a právom chránených záujmov. Takýmto procesným právom účastníka

je napríklad byť predvolaný na súdne pojednávanie, zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy,

9

navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k návrhom na dôkazy a všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali

a podobne.

Súdna prax nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom zásadne nepovaţuje za postup,

ktorým sa účastníkovi odníma moţnosť konať pred súdom. Účastníci sú totiţ povinní dôkazy

na preukázanie svojich tvrdení označiť a o tom, ktoré z navrhovaných dôkazov budú vykonané,

rozhoduje však súd. Výnimočne je ale moţné aj nevykonanie navrhnutého dôkazu účastníkom

povaţovať za vadu v zmysle najmä vtedy, ak súd nevykoná taký účastníkom

navrhnutý dôkaz, ktorého vykonanie je nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Musí ísť teda

o dôkaz, ktorý je spôsobilý dokázať skutočnosti majúce pre rozhodnutie vo veci podstatný

a zásadný význam. Výsledkom nevykonania takéhoto dôkazu je potom porušenie zásady rovnosti

zbraní a princípu kontradiktórnosti občianskeho súdneho konania a práva účastníka

na spravodlivý proces.

Podľa dovolacieho súdu konanie pred odvolacím súdom je takouto vadou postihnuté.

Podľa , ak je účastníkom konania maloleté dieťa, ktoré je schopné

s ohľadom na vek a rozumovú vyspelosť vyjadriť samostatne svoj názor, súd na jeho názory

prihliadne. Názor maloletého dieťaťa súd zisťuje prostredníctvom jeho zástupcu alebo

príslušného orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, alebo výsluchom

maloletého dieťaťa aj bez prítomnosti rodičov alebo iných osôb zodpovedných za výchovu

maloletého dieťaťa.

V článku 12 je upravená povinnosť zmluvného štátu, v ktorom sa dieťa

nachádza, nariadiť okamţite návrat dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu, ak bolo dieťa

neoprávnene premiestnené alebo zadrţané a v deň začatia konania pred justičným alebo

správnym orgánom zmluvného štátu, v ktorom sa dieťa nachádza, neuplynula odo dňa

neoprávneného premiestnenia alebo zadrţania lehota jedného roka. Rovnako sa nariadi tento

návrat aj vtedy, keď sa konanie začalo po uplynutí uvedenej lehoty, okrem prípadu,

ţe sa preukáţe, ţe dieťa sa uţ zţilo s novým prostredím.

10

V článku 13 je upravená moţnosť zmluvného štátu nenariadiť návrat dieťaťa

v taxatívne uvedených prípadoch (napr., ţe existuje váţne nebezpečenstvo, ţe návrat by dieťa

vystavil fyzickej alebo duševnej ujmy alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie). Jedným

z dôvodov, pre ktorý môţe zmluvný štát odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa do krajiny obvyklého

pobytu, je aj nesúhlas dieťaťa s návratom. Musí však ísť o dieťa, ktoré dosiahlo vek a stupeň

vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory. Pri hodnotení okolností uvedených

v článku 13 justičné a správne orgány vezmú do úvahy informácie o sociálnom

prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný orgán alebo iný príslušný orgán štátu obvyklého

pobytu dieťaťa.

Podľa článku 12 ods. 1 o právach dieťaťa, štáty, ktoré sú zmluvnými stranami

tohto , musia zabezpečiť dieťaťu, ktoré je schopné formulovať svoje vlastné názory,

právo sa slobodne vyjadrovať o všetkých záleţitostiach, ktoré sa ho dotýkajú, pričom sa názorom

detí musí venovať primeraná pozornosť zodpovedajúca ich veku a úrovni.

Podľa odseku 2 za týmto účelom sa dieťaťu musí predovšetkým poskytnúť moţnosť,

aby bolo vypočuté v kaţdom súdnom alebo administratívnom pojednávaní, ktoré sa ho dotýka

a to buď priamo alebo prostredníctvom zástupcu alebo jeho príslušného orgánu a spôsobom,

ktorý je v súlade s pravidlami vnútroštátneho zákonodarstva.

Pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia ( ).

Ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie primerané ustanovenia

o rozsudku ( ).

Dovolací súd zdôrazňuje, ţe pri rozhodovaní o návrate detí do iného zmluvného štátu,

musia súdy vychádzať z čo najstarostlivejšieho zistenia skutkového stavu veci.

Niet pochybnosti o tom, ţe otázka obvyklého pobytu maloletej, bola v konaní vyriešená

a k nej aj spoľahlivo zistený skutkový stav vecí. Súd následne rozhodoval o nariadení

(či nenariadení) návratu maloletej na miesto obvyklého pobytu. V súvislosti s tým preto bolo

potrebné garantovať ochranu zákonných ustanovení ( a násl.

11

v znení neskorších predpisov) a ústavných práv dieťaťa (čl. 32 ods.1, 2 Listiny základných práv

a slobôd), ktorého záujmy majú prvoradú dôleţitosť a to, čo najúplnejším zistením skutkového

stavu vecí a z neho starostlivo odvodeným právnym posúdením vecí.

V danom prípade prvostupňový i odvolací súd nezisťovali dôsledne existenciu výnimiek

z nariadenia návratu dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu, uvedených v článku 13 ,

na ktoré poukazovala matka tvrdením, ţe maloletej hrozí ujma na zdravom vývine v prípade

jej návratu do krajiny obvyklého pobytu, nakoľko späť do J. ísť nechce, hrozila by jej ujma, ţeby

musela byť vo veku šiestich rokov odlúčená od matky, na ktorú je bytostne naviazaná. Maloletá

naviac nemá zabezpečený návrat do známeho prostredia a otec maloletej z časového hľadiska ako

aj nedostatku schopnosti starať sa o dieťa v jej veku, nie je schopný jej poskytnúť osobnú

starostlivosť. Upozorňovala, ţe súdy nevykonali pohovor s maloletou k otázke jej návratu do

krajiny obvyklého pobytu.

Dovolací súd je názoru, ţe dôvody, ktoré by mohli eliminovať návrat dieťaťa do miesta

bydliska v inom členskom štáte, musia byť zistené a objasnené natoľko dostatočne,

aby čo najúplnejšie boli ozrejmené všetky okolnosti, z ktorých by bolo moţné usudzovať

skutočný postoj rodiča zahraničí k súčasného pobytu dieťaťa. Treba zisťovať celkové sociálne

pomery dieťaťa v mieste obvyklého pobytu, najmä to, ktoré osoby alebo orgány a akým

spôsobom zabezpečujú starostlivosť o dieťa, jeho výchovu a výţivu, tieţ to, aké sú vzájomné

citové väzby a vzťahy týchto osôb a dieťaťa, prípadne širšej rodiny. Pri rozhodovaní o návrate

dieťaťa do iného zmluvného štátu musia byť v najvyššej miere chránené práva

a oprávnené záujmy dieťaťa. Moţnosť zhodnotenia okolností uvedených v

predpokladá, ţe (justičné a správne) orgány vezmú do úvahy informácie o sociálnom prostredí

dieťaťa, ktoré poskytujú ústredný orgán alebo iný príslušný orgán štátu obvyklého pobytu

dieťaťa, čím zmluvné štáty sledujú, aby aj v prípade, ak uţ došlo k neoprávnenému

premiestneniu alebo zadrţiavaniu dieťaťa do iného zmluvného štátu a bolo porušené

opatrovnícke právo jedného z rodičov, boli v maximálnej miere chránené práva a oprávnené

záujmy maloletého dieťaťa, ktorá zásada je vyjadrená aj v článku 13 , kedy moţno

(tieţ) návrat odmietnuť. Pritom nemoţno prehliadnuť, ţe na moţnosť odmietnutia nariadenia

12

návratu dieťaťa má vplyv nesúhlas samotného dieťaťa s návratom, ak dosiahlo vek a stupeň

vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory.

Článok 13 upravuje prípady, kedy justičné orgány nemusia výnimočne nariadiť

návrat dieťaťa neoprávnene premiestneného do iného zmluvného štátu a môţu tak urobiť

aj vtedy, ak tu existuje váţne nebezpečenstvo, ţe návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej

ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie. V takomto prípade sú vo veci podstatné

zistenia, ako sa dieťa adaptovalo na nové prostredie a či by návrat dieťaťa predstavoval

(nepredstavoval) váţne riziko pre jeho ďalší vývoj. Teda ide o skutočnosti, ktoré

sa bezprostredne týkajú dieťaťa a pri ich posudzovaní je potrebné, aby ich súd zisťoval

prostredníctvom kolízneho opatrovníka, ktorý v konaní pred súdom háji záujmy maloletého

dieťaťa a ktorého k týmto skutočnostiam aj v konaní vypočuje. Nepostačuje iba odkaz

na jeho písomnú správu, ktorá sa týmto podstatným otázkam nevenuje. Jeho zistenia musia byť

tak jasné, úplné a zrozumiteľné, ţe z nich bez pochýb moţno vyvodiť spoľahlivé závery, pre

rozhodnutie vo veci. Závery, správy a šetrenia kolízneho opatrovníka v danej veci však

nezodpovedajú poţadovaným skutočnostiam. V jeho správach a vyjadreniach takéto informácie

úplne absentujú a súdy sa i napriek uvedenému s ich obsahom uspokojili. Týmto poţiadavkám

nezodpovedá správa kolízneho opatrovníka o šetrení z 25. júna 2013 (č.l 88), z ktorej nevyplýva,

aby bol kolízny opatrovník poloţil maloletej jasnú otázku, či sa chce vrátiť do J. alebo nie, ale ani

jeho vyjadrenie na pojednávaní 15. júla 2013 (č.l. 131), z ktorého nevyplýva jeho návrh na

rozhodnutie vo veci a na pojednávaní 30. augusta 2013 (kedy bol vyhlásený rozsudok č.l. 219),

poukázal, ţe v čase šetrenia dieťa nebolo „sústredené„. Bolo potrebné zo strany súdov týmto

okolnostiam venovať značnú pozornosť a riadne vyhodnotiť, či orgán sociálnej kurately vo veci

vykonal náleţité šetrenie, či jeho vyjadrenia sú presvedčivé a či súčasťou jeho správy je aj návrh

(odporúčanie) súdu, ktorým sa musí predovšetkým sledovať záujem dieťaťa, musí byť riadne

zdôvodnený, podloţený vecnými argumentmi a musí byť presvedčivý. Súdy nevenovali týmto

informáciám dostatočnú pozornosť, bez všetkého ich prevzali do svojich rozhodnutí bez toho,

aby sa vôbec zaoberali tým, či vzhľadom na neúplné informácie kolízneho opatrovníka, nie je

dôvod na jeho vypočutie resp., aby bol uskutočnený pohovor s maloletou pre čo najspoľahlivejšie

zistenie stavu veci.

13

V zmysle citovaných článkov môţe justičný orgán odmietnuť návrat dieťaťa

aj vtedy ak zistí, ţe dieťa nesúhlasí s návratom a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom

je vhodné zohľadniť jeho názory. V takomto prípade podstatné pre rozhodnutie súdu je zistenie,

ţe dieťa s návratom do miesta obvyklého pobytu nesúhlasí. Súd môţe jeho názor zisťovať,

ak je s ohľadom na vek a rozumovú vyspelosť schopné samostatného vyjadrenia, nielen

výsluchom na pojednávaní, ale aj prostredníctvom príslušného orgánu sociálnoprávnej ochrany

detí, prípadne za pomoci znalca. Je len vecou súdu, ktorý zo spôsobov na zistenie názoru

maloletého dieťaťa v konaní zvolí.

Z posudzovanej veci vyplýva, ţe matka maloletej nesúhlasila s navrátením maloletej

do J. a v konaní uvádzala dôvody, pre ktoré by podľa jej názoru návrat maloletej predstavoval

váţne riziko pre jej ďalší vývoj. Z tohto dôvodu bez dôsledného posúdenia komplexných

informácií o týchto skutočnostiach, kde nezastupiteľnú funkciu plní kolízny opatrovník, bolo

dôvodné dovolacím súdom konštatovať, ţe takýmto postupom súdov bola maloletej odňatá

moţnosť konať vo veci podľa Právo maloletého dieťaťa vyjadriť slobodne

svoj názor vo veciach, ktoré sa ho týkajú, je jeho nepopierateľným právom ( , §

43 ods. 1 o rodine). Ide o vadu, ktorá zakladá prípustnosť dovolania a je

dôvodom, pre ktorý dovolací súd musí napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť, pretoţe

trpí závaţnou procesnou vadou a nemôţe byť vecne správne.

Preto Najvyšší súd S. uznesenie odvolacieho súdu a prvostupňového súdu podľa § 243b

ods. 1, 2 zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

V novom rozhodnutí rozhodne súd o trovách pôvodného konania a tieţ aj dovolacieho

konania ( veta tretia ).

Vzhľadom na uvedené, povaţoval Najvyšší súd S. za nadbytočné rozhodovať o návrhu

matky na odklad vykonateľnosti rozhodnutia.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu S. pomerom hlasov 3:0.

14

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 23. októbra 2014

JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová