Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 81 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (90)8b5/394200.f9ad01.pdf
PDF · 148.17 KB
No categories available
4Cdo/344/2014
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4 Cdo 344/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci maloletej M.M., narodenej X., štátna
občianka J., zastúpená kolíznym opatrovníkom Ú., dieťa matky Ing. J., rod. V. slovenskej štátnej
občianke, trvale bytom B.B., t.č. bytom L., S., zastúpenej Mgr. E., advokátkou v B. a otca M.,
rod. K., bytom č. X., J., zastúpený JUDr. P., advokátom, Advokátska kancelária, so sídlom B.L.,
S., o nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu, vedenej na
Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 31 P 157/2013, o dovolaní matky proti uzneseniu
Krajského súdu v Banskej Bystrici z 23. októbra 2013 sp. zn. 15 CoP 61/2013, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 23. októbra 2013 sp. zn. 15 CoP 61/2013 a rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica
z 30. augusta 2013 č.k. 31 P 157/2013-221 z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Banská
Bystrica na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len súd prvého stupňa) rozsudkom (správne mal
rozhodnúť uznesením) z 30. augusta 2013 č.k. 31 P 157/2013-221 nariadil návrat maloletej M.
narodenej X. v P.J., do miesta jej obvyklého pobytu v jurisdikcii príslušného súdu pre mesto P.J.,
v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Súčasne vyslovil, ţe ak matka maloletej
v súlade s uvedeným výrokom na územie J. maloletú nevráti, je povinná odovzdať maloletú po
uplynutí lehoty otcovi, ktorý je oprávnený ju prevziať.
Zároveň vyslovil, ţe v prípade návratu maloletej na územie J. je otec povinný zabezpečiť po dobu
6 mesiacov adekvátne ubytovanie matke maloletej ako aj maloletej a zaplatiť nájomné po dobu 3
mesiacov vopred a poskytnúť matke maloletej súčinnosť pri zabezpečení zamestnania adekvátne
jej kvalifikácii. Tieţ vyslovil, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Vychádzal zo zistenia, ţe rodičia maloletej sú manţelmi, pričom manţelstvo uzatvárali 10.
augusta 2006 v Š., okres B.. Matka dieťaťa je slovenská štátna občianka a otec dieťaťa je štátny
občan J.. Maloletá M. sa narodila X. v J., počas trvania manţelstva účastníkov konania, má
dvojité štátne občianstvo, je štátnou občiankou J. aj štátnou občiankou S.. Od svojho narodenia aţ
do 23. novembra 2012 prevaţne ţila na území J. v spoločnej domácnosti so svojou matkou
aj svojím otcom a tento pobyt bol nepretrţitý s výnimkou niekoľkých návštev na území S..
Rodičia maloletej aţ do vycestovania na územie S., ţili v spoločnej domácnosti, spoločne
zabezpečovali potreby maloletej a mal za nesporné , ţe otcovi svedčí právo opatrovníctva
a základ jeho ţaloby je nespochybniteľný. Z pripojeného spisu sp. zn. 31 P 86/2013 Okresného
súdu Banská Bystrica matka maloletej podala 18. marca 2013 na súd návrh na začatie konania
o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletej. Tento návrh odôvodňovala tým, ţe
s otcom dieťaťa ţila aţ do 23. novembra 2012 v spoločnej domácnosti, uvedený deň spoločne
s maloletou vycestoval z J. na územie S.. Po návrate na S. sa rozhodla, ţe sa k otcovi maloletej
nevráti v dôsledku rozvratu ich vzťahov. Tieţ poukazovala, ţe na S. si našla zamestnanie, nemá
pocit bezpečia v ich vzťahu, aj kvôli vysokej kriminalite, ktorá v J. pretrváva, mala strach
s dieťaťom, aj sama sa voľne pohybovať. Predmetné konanie bolo zastavené a bolo vyslovené, ţe
prejednanie tejto veci nespadá do právomoci súdov S., pričom bolo poukázané na § 39 ods. 1
zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších
predpisov (ďalej len ,,zákon č. 97/1963 Zb.“), v zmysle ktorého právomoc slovenských súdov vo
veciach starostlivosti o maloletých je daná, ak má maloletý na území S. svoj obvyklý pobyt alebo
jeho obvyklý pobyt nemoţno určiť. Súd v konaní postupoval podľa zákona č. 97/1963 Zb. najmä
z dôvodu, ţe medzi S. a J. nie je uzatvorená ţiadna biletárna dohoda, ktorá by upravovala
právomoc súdov vo veci starostlivosti o maloleté deti a nie je ani signatárom Dohovoru
o právomoci, rozhodnom práve, uznávania a výkone a spolupráci v oblasti rodičovských práv
a povinností na ochranu dieťaťa, prijatého 19. októbra 1996 v Hágu, ktorý upravuje otázku
právomoci v prípade konania rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu. Konštatoval,
ţe v tejto veci je obvyklým pobytom maloletej územie J., kde sa maloleté dieťa narodilo, kde ţilo
prevaţnú časť svojho ţivota, kde obaja rodičia mali naposledy svoje posledné bydlisko. Maloletá
od januára 2010 do novembra 2012 navštevovala materskú školu v J., o čom svedčí aj potvrdenie
W. a od januára 2013 bola prijatá do ďalšej školy. Vie plynule komunikovať v S. jazyku aj
anglickom jazyku, počas pobytu v J. navštevovala krúţok karate a gymnastiku. Má vytvorené
rodinné väzby v J. aj na území S., pretoţe na území J. ţijú starí rodičia dieťaťa, otec dieťaťa,
nevlastná sestra maloletej a na území S. ţijú starí rodičia maloletej zo strany matky dieťaťa.
Prvostupňový súd za podstatné povaţoval vyriešenie otázok, ktoré boli medzi účastníkmi
sporné a to 1/ či maloletá sa zdrţiava na území S. so súhlasom alebo bez súhlasu otca dieťaťa, 2/
či sa rodičia dohodli o vysťahovaní rodiny na územie S. a 3/ otázka bezpečnosti v krajine
v zmysle článku 20 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí,
prijatého v Haagu 25. októbra 1980 publikovaného v oznámení Ministerstva zahraničných vecí S.
pod č. 119/2001 Z.z. (ďalej len ,,Dohovor“).
Vo vzťahu k prvej otázke konštatoval, ţe matka maloletej tvrdila vo svojich výpovediach,
ţe nie je si vedomá, aby dieťa protiprávne zadrţiavala na území S., poukazovala, ţe maloletá sa
nachádza na území S. po predchádzajúcom súhlase otca dieťaťa, pričom argumentovala tým, ţe
uţ na území J. s otcom dieťaťa sa rozhodli vysťahovať do inej krajiny, keď do úvahy prichádzali
tri krajiny, M., K. alebo S.. Otec vo svojich písomných podaniach potvrdil, ţe o takejto moţnosti
uvaţovali, avšak popiera tvrdenia matky, ţe by sa uţ konkrétne dohodli, pričom nepodnikli
ţiadne kroky, aby sa tieto úvahy aj naplnili. Na základe týchto skutočností mal vo vzťahu k prvej
otázke preukázané, ţe síce nedošlo k neoprávnenému premiestneniu maloletej, keďţe otec
dieťaťa dal súhlas s vycestovaním dieťaťa na územie S., ale došlo k neoprávnenému zadrţiavaniu
maloletej na území S. po tom, čo otec dieťaťa prejavil nesúhlas s tým, aby sa maloletá dlhodobo
zdrţiavala na území S.. Vo vzťahu k druhej otázke, či sa rodičia dohodli o vysťahovaní rodiny
na územie S. uzavrel, ţe nie je moţné konštatovať, ţe došlo k dohode rodičov o vysťahovaní
sa rodiny na územie S.. Dôkazné bremeno v tomto smere mala matka maloletej a tá nepreukázala
skutočnosti, ţe by sa rodina systematicky pripravovala na vysťahovanie z J. na územie inej
krajiny napríklad aj tým, ţe by sa otec dieťaťa snaţil o ukončenie svojich podnikateľských
aktivít. Tvrdenia matky o tom, ţe uvaţovali o moţnosti sa vysťahovať z tejto republiky do
rôznych krajín nesvedčí ani to, ţe medzi nimi došlo k úplnej a jasnej dohode ohľadom tejto
skutočnosti. Skôr sa súdu z výpovede účastníkov javilo to, ţe síce o takejto moţnosti uvaţovali,
rozprávali, ale k jej naplneniu a konkrétnej dohode nedošlo. Samotná matka potvrdila, ţe sa viac
na územie J. nevráti. Z dôvodu závaţného rozvratu ich vzájomných vzťahov pricestovala na S.
23. novembra 2012 a po tomto dátume sa rozhodla jednostranne, ţe sa na územie J. nevráti
a jednostranne rozhodla, ţe nebude súhlasiť ani s návratom maloletej na územie J.. Nasvedčuje
tomu aj tá skutočnosť, ţe uţ 3. decembra 2012 sa zamestnala. Nepovaţoval za hodnoverné jej
tvrdenia o tom, ţe sa v januári 2013 s otcom maloletej dohodli, ţe budú ţiť na území S., pretoţe
ňou produkované dôkazy o tom nesvedčili. Vo vzťahu k tretej otázke, týkajúcej sa bezpečnosti
krajiny J. v zmysle článku 20 Dohovoru, neakceptoval tvrdenie matky o tom, ţe návrat maloletej
by bol návratom do nebezpečnej krajiny, kde by boli porušené základné princípy ochrany
ľudských práv a základných slobôd. Matka ţiadnym spôsobom nepreukázala, ţe by na území J.
maloletá trpela akoukoľvek ujmou na svojich základných ľudských právach pokiaľ tam ţila.
Matka maloletej ţila na území J. od roku 2006. Manţelstvo uzavrela síce na území S., ale rodinu
si spolu s otcom maloletej zaloţili a vytvorili na území J., kde sa maloletá aj narodila. Celý čas
ţivota aţ do 23. novembra 2012 maloletá ţila na území J., preto pomery a spôsob ţivota v tejto
krajine matke maloletej neboli neznáme uţ v čase uzatvárania manţelstva. V čase zakladania
rodiny si musela byť vedomá odlišného spôsobu ţivota v tejto krajine, mentality ľudí, s
okolnosťami, ktorými bola uzrozumená, keďţe ţila v miestnych pomeroch, mala za sebou
zázemie rodiny otca dieťaťa a preto o tom, ţe by maloletej na území J. hrozilo nebezpečenstvo
súd povaţoval len za účelové tvrdenie. Konštatoval, ţe Ministerstvo zahraničných vecí SR
v rámci ponúk o poskytnutie dôleţitých informácii o včasnosti varovania pred hroziacim
nebezpečenstvom v zahraničí a pomoci v núdzi, v situáciách pri cestách do zahraničia, dáva
informácie slovenským občanom o spôsobe ţivota v jednotlivých krajinách. V týchto
upozorneniach ohľadom bezpečnostnej situácie sa konštatuje, ţe J. patrí medzi krajiny s vysokým
výskytom násilnej trestnej činnosti a je potrebné úzkostlivo dodrţiavať zásady osobnej
bezpečnosti. Sú vydávané odporúčania o cestovaní, stopovaní, nie je odporúčané cestovať
verejnou dopravou, zdrţiavať sa v chudobnejších štvrtiach, je odporúčané zabezpečiť vhodnú
osobu ako sprievodcu. Uzavrel, ţe tieto informácie sú však informácie pre turistov neznalých
pomerov, čo sa nedá konštatovať o matke dieťaťa, ktorá na území republiky ţila od roku 2006 aţ
novembra 2012. Prvostupňový súd ďalej poukázal aj na zistenia týkajúce sa správy sociálnej
pracovníčky na území J., z ktorej vyplýva, ţe otec dieťaťa si t.č. prenajíma trojizbový byt, kde
býva spolu s maloletou dcérou M. vo veku 15 rokov, ktorá sa narodila z jeho predchádzajúceho
vzťahu. Sociálna pracovníčka potvrdila, ţe dom sa nachádza v bezpečnom komplexe
s kontrolovaným vstupom, otec dieťaťa na tejto adrese ţije od januára 2013, potvrdil aj úmysel
dom odkúpiť v priebehu dvoch rokov, komplex sa nachádza blízko pláţe, nákupného centra,
hotela R., je priestranný, dobre zariadený, v čase šetrenia bol čistý a uprataný. Dva dni do týţdňa
v dome pracuje aj gazdiná, ktorá má 64 rokov a ktorú má otec dieťaťa v úmysle zamestnať na päť
dní do týţdňa v prípade návratu maloletej. Otec maloletej potvrdil pred sociálnou pracovníčkou
aj úmysel umoţniť maloletej jedenkrát ročne navštevovať S. za účelom zachovania kontaktu s jej
rodinou na S..
Zo všetkých týchto skutočností uzavrel a konštatoval, ţe obvyklým pobytom dieťaťa bolo
územie J., pričom nedošlo k neoprávnenému premiestneniu maloletej, ale k neoprávnenému
zadrţiavaniu, preto otcovi maloletej svedčí právo opatrovníctva maloletej a nie sú splnené
podmienky uvedené v článku 13 a čl. 20 Dohovoru. Z týchto dôvodov nariadil návrat maloletej
na územie J. do miesta jej obvyklého pobytu pod jurisdikciou príslušných orgánov tejto krajiny,
v stanovenej lehote a v prípade, ţe tak matka v stanovenej lehote neurobí, udelil oprávnenie
otcovi maloleté dieťa prevziať. Vzhľadom na odstup času uloţil otcovi povinnosť zabezpečiť
zábezpeku pre matku a maloletú, ako to uviedol vo výrokovej časti rozhodnutia.
Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie matky uznesením z 23. októbra 2013 sp. zn.
15 CoP 61/2013 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia
uviedol, ţe súd prvého stupňa vo veci vykonal potrebné dokazovanie, vyvodil z neho správne
skutkové zistenia, vec aj po právnej stránke správne posúdil a svoje rozhodnutie aj riadne
zdôvodnil. Na potvrdenie správnosti rozsudku okresného súdu doplnil, ţe prvostupňový súd prijal
správny záver, ţe obvyklým pobytom maloletej (ako to bolo konštatované aj v konaní Okresného
súdu B. sp. zn. 31 P 86/2013) je J., kde sa maloletá narodila, ţila aţ do 23. novembra 2012, kedy
s matkou vycestovala na územie S., bola zvyknutá na prostredie J., je štátnou občiankou tejto
republiky, bývala v spoločnej domácnosti s rodičmi a s nevlastnou sestrou. Navštevovala v J.
materskú škôlku, venovala sa športovej činnosti, mala tu začať navštevovať povinnú školskú
dochádzku. V konaní nebolo preukázané tvrdenie matky, ţe by otec bol dal súhlas
na premiestnenie maloletej na územie S.. Matka v návrhu na zverenie maloletej do osobnej
starostlivosti v konaní pod sp. zn. 31 P 86/2013 pred Okresným súdom v Banskej Bystrici
uviedla, ţe po návrate na S. sa rozhodla, ţe sa k otcovi maloletej nevráti, predovšetkým
v dôsledku závaţného rozvratu ich vzťahov. Teda matka maloletej sa bez jeho súhlasu rozhodla
pre zotrvanie maloletej na území S. a neprodukovala v konaní také dôkazy, ktoré by nasvedčovali
tomu, ţe by maloletá v J. v mieste obvyklého pobytu bola psychicky alebo fyzicky ohrozená
alebo nemala zabezpečenú náleţitú zdravotnú starostlivosť a vytvorené riadne podmienky pre jej
výchovu. Rozhodnutie prvostupňového súdu je jasné a zrozumiteľné a dalo odpoveď na všetky
právne a skutkové relevantné otázky súvisiace s danou vecou, preto tvrdenie matky, ţe
prvostupňový súd nezdôvodnil riadne svoje rozhodnutie, prečo niektoré dôkazy nevykonal,
neoboznámil sa s nimi, povaţoval za neopodstatnené. Taktieţ za neopodstatnené povaţoval
tvrdenie matky, ţe v konaní nebol vypočutý otec maloletej, čo nezakladá dôvod pre zrušenie
napadnutého rozsudku, pretoţe listinné dôkazy, vyjadrenia (aj prostredníctvom právneho
zástupcu otca maloletej) postačovali pre rozhodnutie súdu. Nebolo povinnosťou prvostupňového
súdu ani vykonať výsluch maloletej prostredníctvom kolízneho opatrovníka a podľa jeho názoru
maloletá by vzhľadom na svoj vek nebola schopná vyjadriť svoj názor a postoj k prejednávanej
veci. Mal za to, ţe prvostupňový súd vychádzal z riadne zisteného skutkového stavu, nie iba
z dôkazov produkovaným jedným z rodičov a z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok
v zmysle § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.
Proti uzneseniu krajského súdu podala včas dovolanie matka. Navrhla, aby dovolací súd
odloţil vykonateľnosť rozhodnutia, ktorým sa nariadil návrat maloletej a napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil na opätovné prejednanie prvostupňovému súdu. Prípustnosť
a dôvodnosť dovolania odôvodňovala tým, ţe prvostupňový súd rozhodol na pojednávaní bez
toho, aby ukončil dokazovanie uznesením, aby dal priestor účastníkom navrhnúť ďalšie dôkazy,
vyjadriť sa ku všetkým produkovaným dôkazom. Pred vyhlásením rozhodnutia nevyzval
na predloţenie dôkazov a odmietol pokračovať v dokazovaní zamietnutím ďalšieho dokazovania,
čím zaťaţil konanie procesnou vadou, ktorej dôsledkom je odňatie práva konať pred súdom.
Uvedenú vadu neodstránil ani odvolací súd, ktorý rozhodol bez nariadenia pojednávania bez
toho, aby vyzval strany na predloţenie dôkazov a umoţnil im podať vyjadrenie ku všetkým
skutočnostiam prezentovaným pred súdmi. Nevyporiadal sa s námietkami, ktoré v odvolaní
uviedla, jeho rozhodnutie je zaťaţené vadou, spočívajúcou v nedostatočnom odôvodnení
rozhodnutia. Dovolanie dôvodila aj tým, ţe v konaní neboli vykonané všetky dôkazy, vykonanie
ktorých bolo nevyhnutné pre posúdenie skutočnosti či sú alebo nie sú dané dôvody na nariadenie
návratu maloletej a to najmä výsluch maloletej, resp. skúmanie jej názoru vhodným spôsobom.
Tento názor súd nezisťoval ani prostredníctvom kolízneho opatrovníka, ktorý len šetril pomery
bez toho, aby maloletú k otázke návrhu akokoľvek dopytoval. Tento návrh ţiadala vykonať
niekoľkokrát, čím chcela preukázať hrozbu ujmy z titulu návratu čl. 13 Dohovoru, ktorú je súd
ex offo povinný skúmať. Maloletá nielenţe nebola vypočutá, ale ani jeho zástupca sa k návrhu
a k odvolaniu nevyjadril, súd nedal priestor ţiadnemu z účastníkov na záverečný návrh
a nedoručil mu ani odvolanie matky. O maloletej súdy rozhodovali bez prihliadnutia na jej názor
a tento nezisťovali ani cestou kolízneho opatrovníka. Preto je konanie zaťaţené vadou, pre ktorú
je nevyhnutné takto vydané rozhodnutie zrušiť. Vyčítala odvolaciemu súdu, ţe sa nevysporiadal
s jej tvrdeniami, na ktoré upozorňovala v odvolaní, nevyhodnotil ich a odkázal
len na odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia. V odôvodnení rozhodnutia objasnil, prečo
výsluch otca nepovaţoval za potrebný, dôvody, pre ktoré ale nevypočul maloletú neodôvodnil,
čo nie je moţné povaţovať za náleţité odôvodnenie rozhodnutia. Nerovnosť účastníkov konania
sa prejavila aj v tom, ţe súd prevzal všetky návrhy a argumentáciu otca maloletej a dôkazy
a tvrdenia, ktoré predniesla matka maloletej nezohľadnil. V konaní pred súdom došlo aj k odňatiu
procesných práv navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, najmä pred
prvostupňovým súdom, ktorý po odmietnutí dokazovania skončil pojednávanie, vyhlásil
rozhodnutie, pričom nedal priestor stranám na vyjadrenie sa k návrhu, k všetkým dôkazom. Túto
vadu neodstránil ani odvolací súd, ktorý nenariadil pojednávanie, nevyporiadal sa s touto
námietkou, čím zaťaţil odvolacie konanie nedostatočným zdôvodnením rozhodnutia
a v odvolacom konaní nedoručil odvolanie kolíznemu opatrovníkovi dieťaťa, ktorý v konaní
len oboznámil správu zo šetrenia, pričom nezisťoval názor dieťaťa a ani nenavrhol, ako ţiada
vo veci rozhodnúť.
Otec maloletej v písomnom vyjadrení k dovolaniu matky (prostredníctvom svojho
právneho zástupcu) podrobne zhrnul priebeh konania a zopakoval svoje doterajšie tvrdenia
uvedené v písomných podaniach, či ústnych vyjadreniach svojho advokáta. Ţiadal, aby dovolací
súd dovolanie matky ako podané oneskorene odmietol, alternatívne, aby jej dovolanie zamietol.
Kolízny opatrovník maloletej k dovolaniu matky uviedol, ţe vykonal pohovor s maloletou
a správu zaslal okresnému súdu.
Najvyšší súd S. ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie bolo podané
v lehote určenej v § 240 ods. 1 O.s.p. osobou oprávnenou na tento procesný úkon, skúmal či
dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré moţno podľa zákona týmto
opravným prostriedkom napadnúť. Dospel k záveru, ţe dovolanie je v danej veci prípustné
a súčasne aj dôvodné pre vadu uvedenú v § 237 písm. f/ O.s.p.
Podľa § 236 ods. 1 O.s.p. moţno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Občiansky súdny poriadok upravuje prípustnosť dovolania proti uzneseniu odvolacieho
súdu v § 237 a § 239 O.s.p. Dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu je prípustné,
ak je konanie postihnuté vadami taxatívne uvedenými v § 237 O.s.p.
K týmto vadám prihliada dovolací súd z úradnej povinnosti (§ 242 ods. 1 veta druhá
O.s.p.).
Keďţe dovolateľka tvrdila, ţe konanie pred odvolacím súdom je postihnuté vadou
uvedenou v § 237 písm. f/ O.s.p., dovolací súd dôraz kládol na skúmanie existencie namietanej
vady.
Podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom.
Pod odňatím moţnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. treba rozumieť
taký postup súdu, ktorý mu znemoţní realizáciu tých procesných práv, ktoré účastníkom
občianskeho súdneho konania procesné predpisy priznávajú za účelom zabezpečenia spravodlivej
ochrany ich práv a právom chránených záujmov. Takýmto procesným právom účastníka
je napríklad byť predvolaný na súdne pojednávanie, zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy,
navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k návrhom na dôkazy a všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali
a podobne.
Súdna prax nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom zásadne nepovaţuje za postup,
ktorým sa účastníkovi odníma moţnosť konať pred súdom. Účastníci sú totiţ povinní dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení označiť a o tom, ktoré z navrhovaných dôkazov budú vykonané,
rozhoduje však súd. Výnimočne je ale moţné aj nevykonanie navrhnutého dôkazu účastníkom
povaţovať za vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. najmä vtedy, ak súd nevykoná taký účastníkom
navrhnutý dôkaz, ktorého vykonanie je nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Musí ísť teda
o dôkaz, ktorý je spôsobilý dokázať skutočnosti majúce pre rozhodnutie vo veci podstatný
a zásadný význam. Výsledkom nevykonania takéhoto dôkazu je potom porušenie zásady rovnosti
zbraní a princípu kontradiktórnosti občianskeho súdneho konania a práva účastníka
na spravodlivý proces.
Podľa dovolacieho súdu konanie pred odvolacím súdom je takouto vadou postihnuté.
Podľa § 100 ods. 3 O.s.p., ak je účastníkom konania maloleté dieťa, ktoré je schopné
s ohľadom na vek a rozumovú vyspelosť vyjadriť samostatne svoj názor, súd na jeho názory
prihliadne. Názor maloletého dieťaťa súd zisťuje prostredníctvom jeho zástupcu alebo
príslušného orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, alebo výsluchom
maloletého dieťaťa aj bez prítomnosti rodičov alebo iných osôb zodpovedných za výchovu
maloletého dieťaťa.
V článku 12 Dohovoru je upravená povinnosť zmluvného štátu, v ktorom sa dieťa
nachádza, nariadiť okamţite návrat dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu, ak bolo dieťa
neoprávnene premiestnené alebo zadrţané a v deň začatia konania pred justičným alebo
správnym orgánom zmluvného štátu, v ktorom sa dieťa nachádza, neuplynula odo dňa
neoprávneného premiestnenia alebo zadrţania lehota jedného roka. Rovnako sa nariadi tento
návrat aj vtedy, keď sa konanie začalo po uplynutí uvedenej lehoty, okrem prípadu,
ţe sa preukáţe, ţe dieťa sa uţ zţilo s novým prostredím.
V článku 13 Dohovoru je upravená moţnosť zmluvného štátu nenariadiť návrat dieťaťa
v taxatívne uvedených prípadoch (napr., ţe existuje váţne nebezpečenstvo, ţe návrat by dieťa
vystavil fyzickej alebo duševnej ujmy alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie). Jedným
z dôvodov, pre ktorý môţe zmluvný štát odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa do krajiny obvyklého
pobytu, je aj nesúhlas dieťaťa s návratom. Musí však ísť o dieťa, ktoré dosiahlo vek a stupeň
vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory. Pri hodnotení okolností uvedených
v článku 13 Dohovoru justičné a správne orgány vezmú do úvahy informácie o sociálnom
prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný orgán alebo iný príslušný orgán štátu obvyklého
pobytu dieťaťa.
Podľa článku 12 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty, ktoré sú zmluvnými stranami
tohto Dohovoru, musia zabezpečiť dieťaťu, ktoré je schopné formulovať svoje vlastné názory,
právo sa slobodne vyjadrovať o všetkých záleţitostiach, ktoré sa ho dotýkajú, pričom sa názorom
detí musí venovať primeraná pozornosť zodpovedajúca ich veku a úrovni.
Podľa odseku 2 za týmto účelom sa dieťaťu musí predovšetkým poskytnúť moţnosť,
aby bolo vypočuté v kaţdom súdnom alebo administratívnom pojednávaní, ktoré sa ho dotýka
a to buď priamo alebo prostredníctvom zástupcu alebo jeho príslušného orgánu a spôsobom,
ktorý je v súlade s pravidlami vnútroštátneho zákonodarstva.
Pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia (§ 154 ods. 1 O.s.p.).
Ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie primerané ustanovenia
o rozsudku (§ 167 ods. 2 O.s.p.).
Dovolací súd zdôrazňuje, ţe pri rozhodovaní o návrate detí do iného zmluvného štátu,
musia súdy vychádzať z čo najstarostlivejšieho zistenia skutkového stavu veci.
Niet pochybnosti o tom, ţe otázka obvyklého pobytu maloletej, bola v konaní vyriešená
a k nej aj spoľahlivo zistený skutkový stav vecí. Súd následne rozhodoval o nariadení
(či nenariadení) návratu maloletej na miesto obvyklého pobytu. V súvislosti s tým preto bolo
potrebné garantovať ochranu zákonných ustanovení (§ 28 a násl. Zákona o rodine č. 36/2005 Z.z.
v znení neskorších predpisov) a ústavných práv dieťaťa (čl. 32 ods.1, 2 Listiny základných práv
a slobôd), ktorého záujmy majú prvoradú dôleţitosť a to, čo najúplnejším zistením skutkového
stavu vecí a z neho starostlivo odvodeným právnym posúdením vecí.
V danom prípade prvostupňový i odvolací súd nezisťovali dôsledne existenciu výnimiek
z nariadenia návratu dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu, uvedených v článku 13 Dohovoru,
na ktoré poukazovala matka tvrdením, ţe maloletej hrozí ujma na zdravom vývine v prípade
jej návratu do krajiny obvyklého pobytu, nakoľko späť do J. ísť nechce, hrozila by jej ujma, ţeby
musela byť vo veku šiestich rokov odlúčená od matky, na ktorú je bytostne naviazaná. Maloletá
naviac nemá zabezpečený návrat do známeho prostredia a otec maloletej z časového hľadiska ako
aj nedostatku schopnosti starať sa o dieťa v jej veku, nie je schopný jej poskytnúť osobnú
starostlivosť. Upozorňovala, ţe súdy nevykonali pohovor s maloletou k otázke jej návratu do
krajiny obvyklého pobytu.
Dovolací súd je názoru, ţe dôvody, ktoré by mohli eliminovať návrat dieťaťa do miesta
bydliska v inom členskom štáte, musia byť zistené a objasnené natoľko dostatočne,
aby čo najúplnejšie boli ozrejmené všetky okolnosti, z ktorých by bolo moţné usudzovať
skutočný postoj rodiča zahraničí k súčasného pobytu dieťaťa. Treba zisťovať celkové sociálne
pomery dieťaťa v mieste obvyklého pobytu, najmä to, ktoré osoby alebo orgány a akým
spôsobom zabezpečujú starostlivosť o dieťa, jeho výchovu a výţivu, tieţ to, aké sú vzájomné
citové väzby a vzťahy týchto osôb a dieťaťa, prípadne širšej rodiny. Pri rozhodovaní o návrate
dieťaťa do iného zmluvného štátu Dohovoru musia byť v najvyššej miere chránené práva
a oprávnené záujmy dieťaťa. Moţnosť zhodnotenia okolností uvedených v čl. 13 Dohovoru
predpokladá, ţe (justičné a správne) orgány vezmú do úvahy informácie o sociálnom prostredí
dieťaťa, ktoré poskytujú ústredný orgán alebo iný príslušný orgán štátu obvyklého pobytu
dieťaťa, čím zmluvné štáty sledujú, aby aj v prípade, ak uţ došlo k neoprávnenému
premiestneniu alebo zadrţiavaniu dieťaťa do iného zmluvného štátu a bolo porušené
opatrovnícke právo jedného z rodičov, boli v maximálnej miere chránené práva a oprávnené
záujmy maloletého dieťaťa, ktorá zásada je vyjadrená aj v článku 13 Dohovoru, kedy moţno
(tieţ) návrat odmietnuť. Pritom nemoţno prehliadnuť, ţe na moţnosť odmietnutia nariadenia
návratu dieťaťa má vplyv nesúhlas samotného dieťaťa s návratom, ak dosiahlo vek a stupeň
vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory.
Článok 13 Dohovoru upravuje prípady, kedy justičné orgány nemusia výnimočne nariadiť
návrat dieťaťa neoprávnene premiestneného do iného zmluvného štátu a môţu tak urobiť
aj vtedy, ak tu existuje váţne nebezpečenstvo, ţe návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej
ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie. V takomto prípade sú vo veci podstatné
zistenia, ako sa dieťa adaptovalo na nové prostredie a či by návrat dieťaťa predstavoval
(nepredstavoval) váţne riziko pre jeho ďalší vývoj. Teda ide o skutočnosti, ktoré
sa bezprostredne týkajú dieťaťa a pri ich posudzovaní je potrebné, aby ich súd zisťoval
prostredníctvom kolízneho opatrovníka, ktorý v konaní pred súdom háji záujmy maloletého
dieťaťa a ktorého k týmto skutočnostiam aj v konaní vypočuje. Nepostačuje iba odkaz
na jeho písomnú správu, ktorá sa týmto podstatným otázkam nevenuje. Jeho zistenia musia byť
tak jasné, úplné a zrozumiteľné, ţe z nich bez pochýb moţno vyvodiť spoľahlivé závery, pre
rozhodnutie vo veci. Závery, správy a šetrenia kolízneho opatrovníka v danej veci však
nezodpovedajú poţadovaným skutočnostiam. V jeho správach a vyjadreniach takéto informácie
úplne absentujú a súdy sa i napriek uvedenému s ich obsahom uspokojili. Týmto poţiadavkám
nezodpovedá správa kolízneho opatrovníka o šetrení z 25. júna 2013 (č.l 88), z ktorej nevyplýva,
aby bol kolízny opatrovník poloţil maloletej jasnú otázku, či sa chce vrátiť do J. alebo nie, ale ani
jeho vyjadrenie na pojednávaní 15. júla 2013 (č.l. 131), z ktorého nevyplýva jeho návrh na
rozhodnutie vo veci a na pojednávaní 30. augusta 2013 (kedy bol vyhlásený rozsudok č.l. 219),
poukázal, ţe v čase šetrenia dieťa nebolo „sústredené„. Bolo potrebné zo strany súdov týmto
okolnostiam venovať značnú pozornosť a riadne vyhodnotiť, či orgán sociálnej kurately vo veci
vykonal náleţité šetrenie, či jeho vyjadrenia sú presvedčivé a či súčasťou jeho správy je aj návrh
(odporúčanie) súdu, ktorým sa musí predovšetkým sledovať záujem dieťaťa, musí byť riadne
zdôvodnený, podloţený vecnými argumentmi a musí byť presvedčivý. Súdy nevenovali týmto
informáciám dostatočnú pozornosť, bez všetkého ich prevzali do svojich rozhodnutí bez toho,
aby sa vôbec zaoberali tým, či vzhľadom na neúplné informácie kolízneho opatrovníka, nie je
dôvod na jeho vypočutie resp., aby bol uskutočnený pohovor s maloletou pre čo najspoľahlivejšie
zistenie stavu veci.
V zmysle citovaných článkov Dohovoru môţe justičný orgán odmietnuť návrat dieťaťa
aj vtedy ak zistí, ţe dieťa nesúhlasí s návratom a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom
je vhodné zohľadniť jeho názory. V takomto prípade podstatné pre rozhodnutie súdu je zistenie,
ţe dieťa s návratom do miesta obvyklého pobytu nesúhlasí. Súd môţe jeho názor zisťovať,
ak je s ohľadom na vek a rozumovú vyspelosť schopné samostatného vyjadrenia, nielen
výsluchom na pojednávaní, ale aj prostredníctvom príslušného orgánu sociálnoprávnej ochrany
detí, prípadne za pomoci znalca. Je len vecou súdu, ktorý zo spôsobov na zistenie názoru
maloletého dieťaťa v konaní zvolí.
Z posudzovanej veci vyplýva, ţe matka maloletej nesúhlasila s navrátením maloletej
do J. a v konaní uvádzala dôvody, pre ktoré by podľa jej názoru návrat maloletej predstavoval
váţne riziko pre jej ďalší vývoj. Z tohto dôvodu bez dôsledného posúdenia komplexných
informácií o týchto skutočnostiach, kde nezastupiteľnú funkciu plní kolízny opatrovník, bolo
dôvodné dovolacím súdom konštatovať, ţe takýmto postupom súdov bola maloletej odňatá
moţnosť konať vo veci podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Právo maloletého dieťaťa vyjadriť slobodne
svoj názor vo veciach, ktoré sa ho týkajú, je jeho nepopierateľným právom (§ 100 ods. 3 O.s.p., §
43 ods. 1 zák. č. 36/2005 Z.z. o rodine). Ide o vadu, ktorá zakladá prípustnosť dovolania a je
dôvodom, pre ktorý dovolací súd musí napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť, pretoţe
trpí závaţnou procesnou vadou a nemôţe byť vecne správne.
Preto Najvyšší súd S. uznesenie odvolacieho súdu a prvostupňového súdu podľa § 243b
ods. 1, 2 O.s.p. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
V novom rozhodnutí rozhodne súd o trovách pôvodného konania a tieţ aj dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 veta tretia O.s.p.).
Vzhľadom na uvedené, povaţoval Najvyšší súd S. za nadbytočné rozhodovať o návrhu
matky na odklad vykonateľnosti rozhodnutia.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu S. pomerom hlasov 3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 23. októbra 2014
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová