Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
ae9/394752.e89ef7.pdf
PDF · 206.62 KB
No categories available
4ECdo/143/2013
Najvyšší súd 4 ECdo 143/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej advokátskou
kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, v mene ktorej koná
ako konateľ advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti povinnému R. B., bývajúcemu
v K. o vymoženie 204,47 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Liptovský
Mikuláš pod sp. zn. 6 Er 265/2005, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu
v Ţiline zo 6. augusta 2012, sp. zn. 21 CoE 133/2012, takto
rozhodol:
Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Liptovský Mikuláš (ďalej len „exekučný súd“) poveril súdneho exekútora
vykonaním exekúcie proti povinnému na vymoţenie sumy 204,47 Eur s príslušenstvom
v zmysle ustanovenia § 45 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len
„Exekučný poriadok“) na základe exekučného titulu, ktorým bola notárska zápisnica
zo 6. novembra 2004 č.k. N 4349/2004, NZ 80409/2004.
Exekučný súd uznesením z 30. mája 2012, č. k. 6 Er 265/2005-19 exekúciu vyhlásil
za neprípustnú a zastavil ju. Oprávnenej uloţil povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi
trovy exekúcie vo výške 125,77 Eur v lehote troch dní od právoplatnosti rozhodnutia.
Oprávnenej náhradu trov exekúcie nepriznal. Svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil
nespôsobilosťou notárskej zápisnice byť exekučným titulom, keďţe splnomocnenie, ktorým
povinný ako dlţník dal advokátovi Mgr. Tomášovi Kušnírovi oprávnenie na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t. j. aby v jeho mene uznal jeho záväzok z úveru
tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia
resp. pre exekúciu na celý jeho majetok do výšky vzniknutej pohľadávky a príslušenstva,
je neplatné. Oprávnenej uloţil povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie,
pretoţe zavinila zastavenie exekúcie. O uplatnených trovách exekúcie oprávnenej rozhodol
tak, ţe ich náhradu jej nepriznal, nakoľko nebola v exekúcii úspešná, keď exekúcia bola
vyhlásená za neprípustnú a zastavená pre absenciu vykonateľného exekučného titulu.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Ţiline ako súd odvolací uznesením
zo 6. augusta 2012, sp. zn. 21 CoE 133/2012 zamietol návrh oprávnenej na prerušenie
konania a uznesenie exekučného súdu potvrdil. Účastníkom náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal. Potvrdenie uznesenia odôvodnil odvolací súd jeho vecnou
správnosťou, stotoţnil sa i s jeho dôvodmi, poukazujúc na to, ţe vzhľadom na predtlačený
formulár zmluvy povinný nemohol zasiahnuť do jej obsahu a nemohol ovplyvniť ani výber
svojho zástupcu, preto plnomocenstvo udelené v zmluve označenému advokátovi na spísanie
notárskej zápisnice nebolo platné. Odvolacie námietky oprávnenej povaţoval za nedôvodné.
Zamietnutie návrhu oprávnenej na prerušenie konania odôvodnil odvolací súd tým,
ţe nedospel k záveru, ţe by v prejednávanom prípade existovala potreba obrátiť
sa s predbeţnou otázkou výkladu úniového práva na Súdy dvor Európskej únie, preto návrh
na prerušenie konania zamietol.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie. Navrhla,
aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu i uznesenie exekučného súdu zrušil a vec vrátil
exekučnému súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila dovolacími dôvodmi uvedenými
v ustanovení § 241 ods. 2. písm. a/, b/ a c/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len „O.s.p.“). Dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. konkretizovala vadami
konania podľa § 237 písm. a/, d/, f/ a g/ O.s.p. (t. j. sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, ţe v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci
sa uţ prv začalo konanie, ţe účastníkom konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať
pred súdom a ţe súd bol nesprávne obsadený). Zároveň navrhla, aby dovolací súd konanie
prerušil a poţiadal Súdny dvor Európskej únie o výklad v dovolaní špecifikovaných
prejudiciálnych otázok.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) skúmal, či je dôvodný jej
návrh na prerušenie dovolacieho konania.
Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. (ktoré v spojení s § 243c O.s.p. primerane platí
aj pre dovolacie konanie) ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie vtedy, ak rozhodol,
ţe poţiada Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie o predbeţnej otázke podľa
medzinárodnej zmluvy, t. j. ak dospel k záveru, ţe je potrebné podať výklad komunitárneho
práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Zmyslom riešenia predbeţnej otázky je
zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, ak prichádza do úvahy jeho aplikácia
v prejednávanej veci.
K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predloţiť predbeţnú otázku
Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
sa na základe predbeţnej otázky poloţenej Corte suprema Cassazione vyjadril Súdny dvor
Európskej únie v rozsudku CILFIT, C – 283/81 publikovanom v Zbierke rozhodnutí Súdneho
dvora EÚ (ECR), str. 3415. V tomto rozhodnutí uviedol, ţe „článok 177 tretí odsek Zmluvy
EHS (teraz čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) sa má vykladať v tom zmysle, ţe súd
proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva,
je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom poloţí otázka týkajúca
sa práva Spoločenstva s výnimkou prípadov, keď skonštatuje, ţe poloţená otázka nie
je relevantná alebo Súdny dvor uţ podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva alebo
ţe správne uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné, ţe neexistujú o tom rozumné
pochybnosti, pričom existenciu tejto moţnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva
Spoločenstva, osobitných ťaţkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej
judikatúry v rámci Spoločenstva“.
V preskúmavanej veci dovolateľka navrhla predloţiť Súdnemu dvoru Európskej únie
prejudiciálne otázky: 1. či je moţné za neprijateľnú zmluvnú podmienku povaţovať
aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má moţnosť kedykoľvek odvolať a ktorým
dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu,
teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky
a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto
zmluvy a 2. či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také
rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymoţiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.
Podľa názoru dovolacieho súdu ani jedna z vyššie uvedených prejudiciálnych otázok
nevyţaduje výklad Súdnym dvorom Európskej únie. Predmetné otázky nie sú v predmetnej
veci relevantné, pretoţe sa netýkajú výkladu komunitárneho práva, ale v prípade otázky
č. 1 ide o posúdenie neprijateľnosti konkrétnej podmienky (splnomocnenia na spísanie
notárskej zápisnice) dohodnutej v zmluve o úvere medzi oprávnenou a povinnou, a v prípade
otázky č. 2 o posúdenie súladu rozhodnutia vnútroštátneho súdu s komunitárnym právom.
Dovolací súd preto návrh dovolateľky na prerušenie konania za účelom predloţenia
prejudiciálnych otázok zamietol.
V ďalšom Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“)
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či oprávnenou
podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené
v ustanoveniach § 237 a § 239 O.s.p.
Prípustnosť dovolania podľa § 239 O.s.p. v predmetnej veci neprichádza do úvahy.
Nejde totiţ o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu, ani o uznesenie, ktorým by odvolací
súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska, a ani o potvrdzujúce uznesenie, vo výroku
ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani o uznesenie odvolacieho súdu, potvrdzujúce
uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, alebo o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237
O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu
(aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a e/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania
preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania odôvodňovala v prvom rade tým,
ţe v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov (§ 237 písm. a/
O.s.p.). Uvedenú vadu konania však nevyvodzovala z toho, ţe súdy vôbec nemali konať
a rozhodovať. Ich právomoc konať v exekučnom konaní nepopierala. Vyčítala im iba to,
ţe bez zákonom zvereného oprávnenia v exekučnom konaní skúmali súlad exekučného titulu
s hmotným právom. V skutočnosti tak namietala, ţe rozhodnutia súdov spočívajú
na nesprávnom právnom posúdení veci. Námietka nedostatku právomoci súdov preto nebola
dôvodná.
Dovolacie námietky o vadách konania spočívajúcich v prekáţke právoplatne
rozhodnutej veci, boli zjavne nedôvodné a nenáleţité. Vychádzajúc z odôvodnenia týchto vád
je zrejmé, ţe dovolateľka aj v prípade týchto vád v skutočnosti namietala nesprávnu aplikáciu
a interpretáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku exekučným, aj odvolacím
súdom, teda nesprávne právne posúdenie veci.
Dôvodná nebola ani dovolacia námietka o odňatí moţnosti oprávnenej konať
pred súdom, ku ktorému malo dôjsť rozhodnutím o zastavení exekúcie. O vadu konania
spočívajúcu v odňatí moţnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
ide predovšetkým vtedy, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala moţnosť
uplatňovať procesné práva, ktoré mu priznáva platná právna úprava. K odňatiu moţnosti
konať pred súdom môţe dôjsť nielen nesprávnym postupom súdu, ale aj jeho nesprávnym
procesným rozhodnutím, v dôsledku ktorého konanie končí. Takýmto rozhodnutím môţe
byť aj rozhodnutie o zastavení exekúcie, ak preň neboli splnené zákonom stanovené
podmienky. Nesprávnym rozhodnutím o zastavení exekúcie by sa oprávnenej ako účastníčke
exekučného konania v konečnom dôsledku odopieralo právo na výkon vykonateľného
rozhodnutia, čo by sa rovnalo odmietnutiu spravodlivosti. Otázka správnosti takéhoto
rozhodnutia však nevyhnutne vyţadovala zaujať stanovisko aj k právnym záverom súdov
v exekučnom konaní.
Dovolací sú dospel k záveru, ţe v predmetnej veci odvolací a i exekučný súd
správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekúcie.
Pokiaľ oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie označila za exekučný titul notársku
zápisnicu, bol exekučný súd oprávnený a zároveň povinný v kaţdom štádiu exekučného
konania (exekúcie) riešiť otázku, či bola notárska zápisnica spísaná v súlade so zákonom
a či nastali podmienky jej spôsobilosti byť exekučným titulom.
S dôvodmi, pre ktoré exekučný i odvolací súd povaţovali notársku zápisnicu
za nespôsobilý exekučný titul pre jej rozpor zo zákonom (pre neplatnosť plnomocenstva
udeleného na jej spísanie), sa dovolací súd v celom rozsahu stotoţňuje a v podrobnostiach
na ne poukazuje. Len na doplnenie uvádza, ţe notárska zápisnica odporovala zákonu
aj z dôvodu, ţe plnomocenstvo udelené povinným na spísanie notárskej zápisnice advokátovi
Mgr. Tomášovi Kušnírovi bolo podmienkou pre poskytnutie úveru dohodnutou v zmluve
o úvere, pričom išlo o neprijateľnú, a teda neplatnú zmluvnú podmienku. Táto neplatnosť
bola daná tým, ţe nešlo o individuálnu zmluvnú podmienku (plnomocenstvo bolo súčasťou,
resp. obsahom formulárovej – predtlačenej – zmluvy), a ţe táto podmienka zjavne
spôsobovala nevyváţenosť v obsahu právneho vzťahu z úverovej zmluvy v neprospech
povinného ako spotrebiteľa. Oprávnená si touto podmienkou zabezpečila dosiahnutie
rýchleho exekučného titulu prostredníctvom menovaného advokáta, ktorého sama určila
povinnému v predtlači zmluvy o úvere.
Správnym rozhodnutím o zastavení exekúcie preto nebola oprávnenej odňatá moţnosť
konať pred súdom.
Aj odôvodnenie rozhodnutí oboch súdov moţno povaţovať za dostatočné. Podľa
názoru dovolacieho súdu odvolací súd dovolaním napadnuté uznesenie riadne a postačujúco
odôvodnil. V spojení s odôvodnením obsiahnutým v uznesení exekučného súdu je z neho
zrejmé, z akých skutočností vyvodil záver o nespôsobilosti notárskej zápisnice
ako exekučného titulu.
K odňatiu moţnosti oprávnenej konať pred súdom nedošlo ani údajným porušením
zásady kontradiktórnosti ako základnej súčasti práva na spravodlivý proces. Táto zásada
znamená, ţe obom stranám konania musí byť daná moţnosť zoznámiť sa so stanoviskami
a dôkazmi predloţenými súdu s cieľom ovplyvniť jeho rozhodnutie – či uţ protistranou alebo
na konaní nezúčastneným subjektom, od ktorého si prípadne súd takéto vyjadrenie alebo
dôkaz mohol vyţiadať – a vyjadriť sa k nim (porovnaj Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl,
J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. Vydání. Praha : C. H. Beck,
2012, s. 740). Podľa Slovníka súčasného slovenského jazyka vydaného Vedou,
vydavateľstvom Slovenskej akadémie vied, Bratislava 2011 (2. zv), kontradiktórnosť
je prenos dôkazného bremena zo súdu na účastníkov sporu, resp. rokovací spôsob súdneho
procesu. Právo na kontradiktórny proces nemá absolútny charakter a jeho rozsah sa môţe líšiť
najmä v závislosti na zvláštnostiach daného konania. Nebráni súdu, aby od tohto pravidla
v záujme procesnej ekonómie upustil, ak je zrejmé, ţe nezoznámenie účastníka konania
napr. so stanoviskom iných účastníkov nemôţe mať akýkoľvek vplyv na výsledok konania
pred nimi.
Ak za porušenie zásady kontradiktórnosti by mal byť povaţovaný aj procesný postup
exekučného súdu spočívajúci v tom, ţe neoboznámil účastníka exekučného konania so svojím
stanoviskom k úverovej zmluve, potom podľa názoru dovolacieho súdu, za situácie, ţe platné
právo pripúšťa proti rozhodnutiu exekučného súdu o zastavení exekúcie odvolanie, treba tento
nedostatok povaţovať za zhojený moţnosťou oprávneného vyjadriť svoje námietky
ku skutkovým zisteniam exekučného súdu vyvodeným z ním predloţeného listinného dôkazu
a k právnym záverom z toho vyplývajúcim v podanom odvolaní. Iný názor, vychádzajúci
z nemoţnosti zhojenia uvedeného nedostatku inak neţ zrušením rozhodnutí odvolacieho
a exekučného súdu a vrátením veci na opätovné rozhodnutie, by odporoval zásade efektivity
konania, pretoţe zrušenie rozhodnutí by zbytočne zvyšovalo náklady účastníkov konania
ako aj náklady na výkon súdnictva, a tým by bolo aj v rozpore s jedným zo základných
princípov právneho štátu, ktorým je princíp racionality.
K odňatiu moţnosti oprávnenej konať pred exekučným súdom nedošlo ani tým,
ţe exekučný súd nevytýčil vo veci pojednávanie, pretoţe v čase rozhodovania tohto súdu
takáto povinnosť uzákonená nebola.
V preskúmavanej veci oprávnená moţnosť podať odvolanie proti uzneseniu
exekučného súdu o zastavení exekúcie aj vyuţila a v podanom opravnom prostriedku
vyjadrila, okrem iného, aj svoj nesúhlas s právnymi závermi exekučného súdu o neplatnosti
rozhodcovskej doloţky.
Dovolateľka v dovolaní ďalej namietala, ţe v danom prípade rozhodol nesprávne
obsadený súd v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p.
K tejto námietke dovolateľka poukázala na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp.zn. IV. ÚS 206/08, v zmysle ktorého zákonným sudcom vo veci začatej
pred vnútroštátnym súdom nie je len sudca určený rozvrhom práce, ale komunitárny sudca,
lebo jeho povinnosť rozhodnúť o otázkach interpretácie komunitárneho práva je súčasne
aj jeho oprávnením. Ak sa v spore v konaní pred vnútroštátnym súdom nepodieľal svojím
výkladom práva spoločenstva komunitárny sudca, hoci tento výklad bol nevyhnutný
na rozhodnutie vo veci samej, potom vnútroštátny súd bol v tejto časti konania pred ním
nesprávne obsadený.
Právne závery vyplývajúce z uvedeného uznesenia Ústavného súdu Slovenskej
republiky nemoţno na daný prípad aplikovať. Súd prvého stupňa a rovnako aj odvolací súd
neboli povinné konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a poţiadať súdny dvor
Európskej únie o výklad práva európskeho spoločenstva – komunitárneho práva. Dovolací
súd k tejto námietke oprávnenej poukazuje na svoje odôvodnenie týkajúce sa námietky
oprávnenej – návrh na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. dovolacím
súdom.
Keďţe prípustnosť dovolania oprávnenej nemoţno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p.
ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
V konaní o dovolaní vzniklo procesne úspešnému povinnému právo na náhradu trov
konania proti oprávnenej, ktorá úspech v dovolacom konaní nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky
nepriznal povinnému náhradu trov tohto konania, lebo nepodal návrh na ich priznanie (§ 151
O.s.p.).
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. októbra 2014
JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová