Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)721/394750.5b5261.pdf
PDF · 204.22 KB
No categories available
4ECdo/43/2013
Najvyšší súd 4 ECdo 43/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej advokátskou
kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, v mene ktorej koná
ako konateľ advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti povinnému J. U.,
bývajúcemu v R. o vymoženie 955,98 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde
Rimavská Sobota pod sp. zn. 2 Er 795/2005, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského
súdu v Banskej Bystrici zo 30. mája 2012, sp. zn. 1 CoE 206/2012, takto
rozhodol:
Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Rimavská Sobota (ďalej len „exekučný súd“) poveril súdneho exekútora
vykonaním exekúcie proti povinnému na vymoženie sumy 955,98 Eur s príslušenstvom
v zmysle ustanovenia § 45 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len
„Exekučný poriadok“) na základe exekučného titulu, ktorým bola notárska zápisnica
z 27. marca 2005, č. k. N 1422/2005, NZ 13002/2005, NCRLs12852/2005.
Exekučný súd uznesením zo 16. novembra 2011, č. k. 2 Er 795/2005-38 exekúciu
zastavil. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že uznesením z 1. februára 2011, č. k.
2 Er 795/2005-38 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a následne Krajský súd v Banskej Bystrici
uznesením zo 7. júla 2011, sp. zn. 14 CoE 282/2011 uznesenie exekučného súdu potvrdil.
Tieto uznesenia nadobudli právoplatnosť 9. septembra 2011. Vzhľadom na tieto rozhodnutia
exekučný súd následne podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku exekúciu zastavil.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací uznesením
z 30. mája 2012, sp. zn. 1 CoE 206/2012 potvrdil rozhodnutie exekučného súdu. Svoje
rozhodnutie odôvodnil odvolací súd vecnou správnosťou rozhodnutia exekučného
súdu, stotožnil sa i s jeho dôvodmi, poukazujúc na to, že exekúcia už bola iným právoplatným
rozhodnutím vyhlásená za neprípustnú. Pretože bola už vyriešená otázka neprípustnosti
súdnej exekúcie, pre exekučný súd nezostáva iný postup, ako exekúciu zastaviť podľa § 57
ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku. Zároveň odvolací súd podotkol, že o vyhlásení
exekúcie za neprípustnú a o zastavení konania môže exekučný súd rozhodnúť v jednom
rozhodnutí. Na druhej strane však nič nebráni tomu, aby súd jedným rozhodnutím najskôr
vyhlásil exekúciu za neprípustnú a po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia exekúciu
ďalším rozhodnutím zastavil. V danom prípade, keď takto exekučný súd postupoval, jeho
rozhodnutie nie je v rozpore so zákonom, preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie
ako vecne správne potvrdil.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie. Navrhla,
aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu i uznesenie exekučného súdu zrušil a vec vrátil
exekučnému súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila dovolacími dôvodmi uvedenými
v ustanovení § 241 ods. 2. písm. a/, b/ a c/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len „O.s.p.“). Dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. konkretizovala vadami
konania podľa § 237 písm. a/, d/, e/ a f/ O.s.p. (t. j. sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci
sa už prv začalo konanie, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona
bol potrebný a že účastníkom konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom).
Zároveň navrhla, aby dovolací súd konanie prerušil a požiadal Súdny dvor Európskej únie
o výklad v dovolaní špecifikovaných prejudiciálnych otázok.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) skúmal, či je dôvodný
jej návrh na prerušenie dovolacieho konania.
Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. (ktoré v spojení s § 243c O.s.p. primerane platí
aj pre dovolacie konanie) ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie vtedy, ak rozhodol,
že požiada Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa
medzinárodnej zmluvy, t. j. ak dospel k záveru, že je potrebné podať výklad komunitárneho
práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Zmyslom riešenia predbežnej otázky
je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, ak prichádza do úvahy jeho aplikácia
v prejednávanej veci.
K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predložiť predbežnú otázku
Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
sa na základe predbežnej otázky položenej Corte suprema Cassazione vyjadril Súdny dvor
Európskej únie v rozsudku CILFIT, C – 283/81 publikovanom v Zbierke rozhodnutí Súdneho
dvora EÚ (ECR), str. 3415. V tomto rozhodnutí uviedol, že „článok 177 tretí odsek Zmluvy
EHS (teraz čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) sa má vykladať v tom zmysle, že súd
proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva,
je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom položí otázka týkajúca
sa práva Spoločenstva s výnimkou prípadov, keď skonštatuje, že položená otázka nie
je relevantná alebo Súdny dvor už podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva alebo
že správne uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné, že neexistujú o tom rozumné
pochybnosti, pričom existenciu tejto možnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva
Spoločenstva, osobitných ťažkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej
judikatúry v rámci Spoločenstva“.
V preskúmavanej veci dovolateľka navrhla predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie
prejudiciálne otázky: 1. či je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať
aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým
dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu,
teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky
a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto
zmluvy a 2. či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také
rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.
Podľa názoru dovolacieho súdu ani jedna z vyššie uvedených prejudiciálnych otázok
nevyžaduje výklad Súdnym dvorom Európskej únie. Predmetné otázky nie sú v predmetnej
veci relevantné, pretože sa netýkajú výkladu komunitárneho práva, ale v prípade otázky
č. 1 ide o posúdenie neprijateľnosti konkrétnej podmienky (splnomocnenia na spísanie
notárskej zápisnice) dohodnutej v zmluve o úvere medzi oprávnenou a povinnou, a v prípade
otázky č. 2 o posúdenie súladu rozhodnutia vnútroštátneho súdu s komunitárnym právom.
Dovolací súd preto návrh dovolateľky na prerušenie konania za účelom predloženia
prejudiciálnych otázok zamietol.
V ďalšom Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“)
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či oprávnenou
podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené
v ustanoveniach § 237 a § 239 O.s.p.
Prípustnosť dovolania podľa § 239 O.s.p. v predmetnej veci neprichádza do úvahy.
Nejde totiž o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu, ani o uznesenie, ktorým by odvolací
súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska, a ani o potvrdzujúce uznesenie, vo výroku
ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani o uznesenie odvolacieho súdu, potvrdzujúce
uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, alebo o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237
O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
(aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania
preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania odôvodňovala v prvom rade tým,
že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov (§ 237 písm. a/
O.s.p.). Uvedenú vadu konania však nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali konať
a rozhodovať. Ich právomoc konať v exekučnom konaní nepopierala. Vyčítala im iba to,
že bez zákonom zvereného oprávnenia v exekučnom konaní skúmali súlad exekučného titulu
s hmotným právom. V skutočnosti tak namietala, že rozhodnutia súdov spočívajú
na nesprávnom právnom posúdení veci. Námietka nedostatku právomoci súdov preto nebola
dôvodná.
Dovolacie námietky o vadách konania spočívajúcich v prekážke právoplatne
rozhodnutej veci, boli zjavne nedôvodné a nenáležité. Vychádzajúc z odôvodnenia týchto vád
je zrejmé, že dovolateľka aj v prípade týchto vád v skutočnosti namietala nesprávnu aplikáciu
a interpretáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku exekučným, aj odvolacím
súdom, teda nesprávne právne posúdenie veci.
Konanie nie je zaťažené ani vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., lebo
v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiž
v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44
Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41 ods. 2
O.s.p.) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania
v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza
vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov
(ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia .
Dôvodná nebola ani dovolacia námietka o odňatí možnosti oprávnenej konať
pred súdom, ku ktorému malo dôjsť rozhodnutím o zastavení exekúcie. O vadu konania
spočívajúcu v odňatí možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
ide predovšetkým vtedy, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť
uplatňovať procesné práva, ktoré mu priznáva platná právna úprava. K odňatiu možnosti
konať pred súdom môže dôjsť nielen nesprávnym postupom súdu, ale aj jeho nesprávnym
procesným rozhodnutím, v dôsledku ktorého konanie končí. Takýmto rozhodnutím môže
byť aj rozhodnutie o zastavení exekúcie, ak preň neboli splnené zákonom stanovené
podmienky. Nesprávnym rozhodnutím o zastavení exekúcie by sa oprávnenej ako účastníčke
exekučného konania v konečnom dôsledku odopieralo právo na výkon vykonateľného
rozhodnutia, čo by sa rovnalo odmietnutiu spravodlivosti. Otázka správnosti takéhoto
rozhodnutia však nevyhnutne vyžadovala zaujať stanovisko aj k právnym záverom súdov
v exekučnom konaní.
Dovolací sú dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací a i exekučný súd
správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekúcie, na základe predchádzajúceho
právoplatného rozhodnutia o vyhlásení exekúcie za neprípustnú. Dovolací súd sa ďalej
zaoberal dovolaním aj s prihliadnutím na predchádzajúce právoplatné rozhodnutie o vyhlásení
exekúcie za neprípustnú.
Pokiaľ oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie označila za exekučný titul notársku
zápisnicu, bol exekučný súd oprávnený a zároveň povinný v každom štádiu exekučného
konania (exekúcie) riešiť otázku, či bola notárska zápisnica spísaná v súlade so zákonom
a či nastali podmienky jej spôsobilosti byť exekučným titulom.
S dôvodmi, pre ktoré exekučný i odvolací súd považovali notársku zápisnicu
za nespôsobilý exekučný titul pre jej rozpor zo zákonom (pre neplatnosť plnomocenstva
udeleného na jej spísanie), sa dovolací súd v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach
na ne poukazuje. Len na doplnenie uvádza, že notárska zápisnica odporovala zákonu
aj z dôvodu, že plnomocenstvo udelené povinným na spísanie notárskej zápisnice advokátovi
Mgr. Tomášovi Kušnírovi bolo podmienkou pre poskytnutie úveru dohodnutou v zmluve
o úvere, pričom išlo o neprijateľnú, a teda neplatnú zmluvnú podmienku. Táto neplatnosť
bola daná tým, že nešlo o individuálnu zmluvnú podmienku (plnomocenstvo bolo súčasťou,
resp. obsahom formulárovej – predtlačenej – zmluvy), a že táto podmienka zjavne
spôsobovala nevyváženosť v obsahu právneho vzťahu z úverovej zmluvy v neprospech
povinného ako spotrebiteľa. Oprávnená si touto podmienkou zabezpečila dosiahnutie
rýchleho exekučného titulu prostredníctvom menovaného advokáta, ktorého sama určila
povinnému v predtlači zmluvy o úvere.
Správnym rozhodnutím o zastavení exekúcie preto nebola oprávnenej odňatá možnosť
konať pred súdom.
Aj odôvodnenie rozhodnutí oboch súdov možno považovať za dostatočné. Podľa
názoru dovolacieho súdu odvolací súd dovolaním napadnuté uznesenie riadne a postačujúco
odôvodnil. V spojení s odôvodnením obsiahnutým v uznesení exekučného súdu je z neho
zrejmé, z akých skutočností vyvodil záver o nespôsobilosti notárskej zápisnice
ako exekučného titulu a následne o zastavení exekúcie.
K odňatiu možnosti oprávnenej konať pred súdom nedošlo ani údajným porušením
zásady kontradiktórnosti ako základnej súčasti práva na spravodlivý proces. Táto zásada
znamená, že obom stranám konania musí byť daná možnosť zoznámiť sa so stanoviskami
a dôkazmi predloženými súdu s cieľom ovplyvniť jeho rozhodnutie – či už protistranou alebo
na konaní nezúčastneným subjektom, od ktorého si prípadne súd takéto vyjadrenie alebo
dôkaz mohol vyžiadať – a vyjadriť sa k nim (porovnaj Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl,
J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. Vydání. Praha : C. H. Beck,
2012, s. 740). Podľa Slovníka súčasného slovenského jazyka vydaného Vedou,
vydavateľstvom Slovenskej akadémie vied, Bratislava 2011 (2. zv), kontradiktórnosť
je prenos dôkazného bremena zo súdu na účastníkov sporu, resp. rokovací spôsob súdneho
procesu. Právo na kontradiktórny proces nemá absolútny charakter a jeho rozsah sa môže líšiť
najmä v závislosti na zvláštnostiach daného konania. Nebráni súdu, aby od tohto pravidla
v záujme procesnej ekonómie upustil, ak je zrejmé, že nezoznámenie účastníka konania
napr. so stanoviskom iných účastníkov nemôže mať akýkoľvek vplyv na výsledok konania
pred nimi.
Ak za porušenie zásady kontradiktórnosti by mal byť považovaný aj procesný postup
exekučného súdu spočívajúci v tom, že neoboznámil účastníka exekučného konania so svojím
stanoviskom k úverovej zmluve, potom podľa názoru dovolacieho súdu, za situácie, že platné
právo pripúšťa proti rozhodnutiu exekučného súdu o zastavení exekúcie odvolanie, treba tento
nedostatok považovať za zhojený možnosťou oprávneného vyjadriť svoje námietky
ku skutkovým zisteniam exekučného súdu vyvodeným z ním predloženého listinného dôkazu
a k právnym záverom z toho vyplývajúcim v podanom odvolaní. Iný názor, vychádzajúci
z nemožnosti zhojenia uvedeného nedostatku inak než zrušením rozhodnutí odvolacieho
a exekučného súdu a vrátením veci na opätovné rozhodnutie, by odporoval zásade efektivity
konania, pretože zrušenie rozhodnutí by zbytočne zvyšovalo náklady účastníkov konania
ako aj náklady na výkon súdnictva, a tým by bolo aj v rozpore s jedným zo základných
princípov právneho štátu, ktorým je princíp racionality.
K odňatiu možnosti oprávnenej konať pred exekučným súdom nedošlo ani tým,
že exekučný súd nevytýčil vo veci pojednávanie, pretože v čase rozhodovania tohto súdu
takáto povinnosť uzákonená nebola.
Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p.
ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
V konaní o dovolaní vzniklo procesne úspešnému povinnému právo na náhradu trov
konania proti oprávnenej, ktorá úspech v dovolacom konaní nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky
nepriznal povinnému náhradu trov tohto konania, lebo nepodal návrh na ich priznanie (§ 151
O.s.p.).
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. októbra 2014
JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová