Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
446/392896.1145af.pdf
PDF · 134.35 KB
No categories available
7Cdo/235/2014
Najvyšší súd 7 Cdo 235/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa I., bytom P.P.,
zastúpeného JUDr. Tiborom Bickom, advokátom, so sídlom v Povaţskej Bystrici, Dukelská č.
972/7 - 3, proti odporcom 1) M., bytom B., 2) I., bytom Č., 3) Š., bytom P.P.P. 4) M., bytom
P.P.P. odporcovia 3) a 4) zastúpení JUDr. Róbertom Faturom, advokátom, so sídlom
v Povaţskej Bystrici, Centrum č. X./23, 5) J., bytom M., o vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam a iné, vedenej na Okresnom súde Povaţská Bystrica
pod sp. zn. 10 C 74/2008, o dovolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne
z 31. januára 2013, sp. zn. 4 Co 256/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcom 3) a 4) trovy dovolacieho konania vo výške
83,89 Eur k rukám právneho zástupcu odporcov 3) a 4).
Odporcom 1), 2) a 5) sa trovy dovolacieho konania nepriznávajú.
O d ô v o d n e n i e
Navrhovateľ sa upraveným ţalobným návrhom z 22. decembra 2010 domáhal zrušenia
podielového spoluvlastníctva navrhovateľa a odporcov 1) a 2) kaţdého v 1/3-ine k parcelám
22
KNE č. X. o výmere 882 m, orná pôda, KNE č. X. o výmere 3220 m, orná pôda,
22
KNC č. X. o výmere 5 m, zastavaná plocha, KNC č. X.X. o výmere 97 m, zastavaná plocha,
22
KNC č. X.X.X.o výmere 296 m, zastavaná plocha a KNC č. X. o výmere 2852 m, záhrada
všetko v katastrálnom území P., zapísané na LV č. X.. Ţiadal vyporiadať podielové
spoluvlastníctvo tak, ţe navrhovateľ sa stane výlučným vlastníkom parciel KNC č. X., KNC
č. X.X., KNC č. X.X.X.a KNC č. X., katastrálne územie P. a odporcovia 1) a 2) sa stanú
podielovými spoluvlastníkmi kaţdý v ½-ici parcele KNE č. X., katastrálne územie P..
Zároveň sa domáhal určenia, ţe kúpna zmluva uzavretá medzi odporcom 1) a odporcami 3)
a 4), predmetom, ktorej bol prevod vlastníckych práv k parcele KNE X. a KNE č. X.,
katastrálne územie P., je neplatná. Tieţ ţiadal o určenie, ţe kúpna zmluva uzavretá medzi
odporcom 1) a odporcom 5), predmetom, ktorej bol prevod vlastníckych práv k parcele KNE
č. X. a KNE č. X., katastrálne územie P. je neplatná a tieţ určenia, ţe kúpna zmluva uzavretá
medzi odporcom 5) a odporcami 3) a 4), predmetom ktorej bol prevod vlastníckych práv
k parcele č. KNC č. X., KNC č. X.X., KNC č. X.X.X.a č. KNC č. X., katastrálne
územie P. je neplatná. Uviedol, ţe na základe dedičského rozhodnutia sp. zn. D 393/61 po O.
K. bola štátnym notárstvom ako preberateľka dedičstva uvedených parciel určená H. K.
a ustupujúci dedičia O. K. (otec navrhovateľa) a J. K. sa stali záloţnými veriteľmi. Následne
potom, čo im ustanovená dedička nevyplatila finančnú náhradu za ich podiely podľa
dedičského rozhodnutia sa preberajúca dedička a ustupujúci dedičia dohodli na
spoluvlastníctve všetkých nehnuteľností, ktoré vlastnil ich otec J. K.. Následne navrhovateľ
svoju aktívnu legitimáciu (zápisnica o pojednávaní zo 14. marca 2012) odôvodňoval tým, ţe
jeho právny predchodca nadobudol spoluvlastnícky podiel k parcelám, ktoré sú predmetom
sporu na základe vydrţania, preto súd má v konaní skúmať otázku vlastníckeho práva
navrhovateľa a odporcov 1) a 2) ako predbeţnú otázku.
Okresný súd Povaţská Bystrica v poradí druhým rozsudkom z 25. júna 2012, č. k.
10 C 74/2008–337 zamietol návrh navrhovateľa. Navrhovateľa zaviazal zaplatiť odporcom 1),
2), 3), 4) a 5) trovy konania v rozsahu 100 % o ktorých výške súd rozhodne po právoplatnosti
rozsudku samostatným uznesením. Rozhodol tak, z dôvodu, ţe návrh na zrušenie
a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti môţe podať iba spoluvlastník
proti ostatným spoluvlastníkom. Navrhovateľ nie je zapísaný ako podielový spoluvlastník
k nehnuteľnostiam, ku ktorým sa domáhal zrušenia a vyporiadania spoluvlastníctva,
navrhovateľ nemá v konaní aktívnu legitimáciu. Pokiaľ ide o nároky na určenie neplatnosti
kúpnych zmlúv navrhovateľ nepreukázal naliehavý právny záujem. Poukázal na to,
ţe určením neplatnosti týchto kúpnych zmlúv by sa právne postavenie navrhovateľa
nezmenilo, na základe vyhlásenia neplatnosti týchto zmlúv by navrhovateľ nemohol
byť zapísaný ako vlastník nehnuteľností, ktoré boli predmetom uvedených kúpnych zmlúv.
Krajský súd v Trenčíne rozsudkom z 31. januára 2013, sp. zn. 4 Co 256/2012
rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny vo veci samej potvrdil. Vo výroku o náhrade
trov konania rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe navrhovateľa zaviazal zaplatiť
odporcom 1), 2), 3), 4) a 5) náhradu trov konania v rozsahu 50 % s tým, ţe po právoplatnosti
rozhodnutia rozhodne o výške náhrady trov konania súd prvého stupňa. Stotoţnil sa v plnom
rozsahu správnym názorom súdu prvého stupňa. Zdôraznil, ţe v konaní o zrušenie
a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva nemôţe ako predbeţnú otázku riešiť vlastnícke
vzťahy k nehnuteľnostiam. Predpokladom vydania rozhodnutia o zrušení a vyporiadaní
podielového spoluvlastníctva, ktoré má konštitutívny charakter je, ţe účastníci konania
sú ku dňu rozhodovania súdu podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností, ku ktorým
sa domáhajú zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva. Pokiaľ sa navrhovateľ cíti
vlastníkom (spoluvlastníkom) predmetných nehnuteľností, musí podať samostatnú určovaciu
ţalobu. S odôvodnením súdu prvého stupňa sa v plnom rozsahu stotoţnil aj v nárokoch
navrhovateľa na určenie neplatnosti kúpnych zmlúv. Pokiaľ ide o trovy konania dospel
k záveru, ţe sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa spočívajúce v sociálnych pomeroch
navrhovateľa, ktoré odôvodnil aplikáciu § 150 ods. 1 O.s.p.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie navrhovateľ. Ţiadal rozsudok
odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť na nové konanie. Dôvodnosť dovolania odvodzoval
od § 237 písm. f/ O.s.p. a § 241 ods. 2, písm. a/ a c/ O.s.p. Namietal, ţe mu ako účastníkovi
konania bola odňatá moţnosť konať pred súdom tým, ţe hoci produkoval dôkazy o tom,
ţe sú splnené všetky zákonné podmienky pre to, aby súd konštatoval, ţe vydrţal vlastnícke
právo k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom sporu a uţíva ich, súd ho v zmysle § 213 ods. 2
O.s.p. nevyzval na to, aby sa k moţnému pouţitiu § 134 Občianskeho zákonníka a následne
k prípadnej úprave ţaloby vyjadril. V dedičskom konaní po jeho starom otcovi O. K. (D
393/51) bolo rozhodnuté podľa vtedy platnej právnej úpravy poľnohospodársky podnik (do
ktorého patrili aj predmetné parcely) má byť zapísaný na jedného z dedičov.
Preto bol zapísaný na sestru jeho otca H. B. s povinnosťou vyplatiť ustupujúcich
spoludedičov J. a O. K. po 1.875,- Kčs. Medzi jeho otcom a súrodencami došlo k dohode
o tom, ţe nebudú rešpektovať rozhodnutie D 393/51 – 21, sami si určili ako budú pozemky
uţívať a všetci dohodu dodrţiavali. Je nepochybné, ţe ustanovenie § 134 Občianskeho
zákonníka bolo rozhodujúce pre rozhodnutie vo veci a odvolací súd ho mal v zmysle § 213
ods. 2 O.s.p. vyzvať k moţnému pouţitiu tohto ustanovenia, resp. vyjadriť sa k tomu. Napriek
tomu ho odvolací súd na vyjadrenie nevyzval a bez nariadenia pojednávania prvostupňový
rozsudok vo veci samej potvrdil. Pokiaľ ide o naliehavý právny záujem podľa § 80 písm. c/
O.s.p. poukázal na to, ţe je daný, lebo v záujme toho, ţe bude určené, ţe je vlastníkom
parcely č. KNC X. a priľahlej záhrady a jednak v tom, ţe sa bude môcť úspešne brániť.
Pochybenie súdu spočíva tieţ v porušení § 213 ods. 2 O.s.p., ktoré sa premietlo v tom, ţe celé
rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, ktorého výsledkom je nesprávne
rozhodnutie.
Odporkyňa 2) vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhovateľa uviedla,
ţe s navrhovateľom ani s odporcami nie je dlhodobo v kontakte. O spore nemá iné vedomosti
ako tie ktoré získala z materiálov, ktoré obdrţala od súdov.
Odporcovia 3) a 4) vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhovateľa poukázali na to,
ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu pridrţiaval rozsudku súdu prvého stupňa a nepouţil
ţiadne ustanovenia právneho predpisu, ktoré v doterajšom rozhodovaní neboli pouţité.
Ak by súd poučoval navrhovateľa o jeho právach týkajúcich sa hmotného práva, prekročil
by takýmto svojim konaním povinnosť ustanovenú v § 5 ods. 1 O.s.p. Ţiadali, aby dovolací
súd dovolanie navrhovateľa zamietol a rozsudok odvolacieho súdu potvrdil.
Odporca 5) vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhovateľa uviedol, ţe kúpnu zmluvu
uzatváral s jediným vlastníkom nehnuteľnosti, ktorý bol zapísaný na liste vlastníctva
a to s pánom B., ktorý nehnuteľnosť zdedil po svojej matke H. B. v celosti. Následne
nehnuteľnosť predal manţelom Š.. Ak navrhovateľ si robí vlastnícke nároky, mal moţnosť po
smrti svojho otca od roku 1988 dostatok času na ich majetkovo právne usporiadanie. Svoje
nároky si neuplatnil ani v roku 1999, keď v časti P. prebiehal ROEP, kde mal moţnosť kaţdý
občan moţnosť bezplatne uplatniť si námietky voči vlastníctvu pozemkov.
Odporca 1) sa k dovolaniu navrhovateľa nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( § 10a ods. 1 O.s.p. ) po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania ( § 240 ods. 1 O.s.p. ) , skúmal najskôr to, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním ( § 236
a nasl. O.s.p.) a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 242a ods. 1 O.s.p.) dospel
k záveru, ţe dovolanie navrhovateľa nie je prípustné.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme,
je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.),
alebo rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho
súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok
súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe
po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
Dovolanie navrhovateľa smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje
znaky niektorého z vyššie uvedených rozhodnutí. Prípustnosť dovolania preto z § 238
O.s.p. nemoţno vyvodiť.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vţdy,
či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie
prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale sa zaoberal i otázkou, či konanie nie
je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. V zmysle § 237
O.s.p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku
aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Existencia vád v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. nebola v dovolaní namietaná
a v dovolacom konaní nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania z týchto dôvodov nie je daná.
Vychádzajúc z obsahu dovolania a v ňom vytýkaných nedostatkov, dovolací súd
sa osobitne zameral na skúmanie otázky, či postupom alebo rozhodnutím odvolacieho súdu
bola navrhovateľovi odňatá moţnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
Pre účely predmetného dovolacieho konania je vhodné zdôrazniť, ţe dovolanie nie
je „ďalším odvolaním“ a nemoţno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov
niţších stupňov ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd nie je treťou
inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Posúdiť správnosť
a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôţe
dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy.
Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne zdôrazniť) prieskumnú povahu;
aj so zreteľom na ňu dovolací súd – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu –
nemá moţnosť vykonávať dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.).
Na odňatie moţnosti konať pred súdom dovolací súd prihliada z úradnej povinnosti
a pod týmto pojmom treba rozumieť postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odnímajú tie
jeho procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu konania, ktorá je z hľadiska § 237
písm. f/ O.s.p. významná ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,
prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal
účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Takáto vada
konania znamená porušenie základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý
súdny proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky
okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).
Z hľadiska posúdenia existencie procesnej vady podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
ako dôvodu zakladajúceho prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (v danej
veci proti potvrdzujúcemu rozsudku) nie je pritom významný subjektívny názor dovolateľa,
ţe v konaní k takejto procesnej vade došlo, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti
vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne takouto vadou postihnuté, t. j. ţe nastali
skutočnosti v dôsledku, ktorých vada vznikla (prejavila sa) resp. nebola odstránená v postupe
– rozhodnutí odvolacieho súdu.
Navrhovateľ v podstate namietal, ţe mu bola odňatá moţnosť pred súdom konať tým,
ţe hoci produkoval dôkazy o tom, ţe sú splnené všetky zákonné podmienky pre to, aby súd
konštatoval, ţe vydrţal vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom sporu
a uţíva ich, súd ho v zmysle § 213 ods. 2 O.s.p. nevyzval na to, aby sa k moţnému pouţitiu
§ 134 Občianskeho zákonníka a následne k prípadnej úprave ţaloby vyjadril. stanovenie
§ 134 Občianskeho zákonníka bolo rozhodujúce pre rozhodnutie vo veci a odvolací súd ho
mal v zmysle § 213 ods. 2 O.s.p. vyzvať k moţnému pouţitiu tohto ustanovenia,
resp. vyjadriť sa k tomu.
Podľa § 213 ods. 1 O.s.p. odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil
súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 aţ 7.
Podľa § 213 ods. 2 O.s.p. ak je odvolací súd toho názoru, ţe sa na vec vzťahuje
ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité
a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k moţnému pouţitiu
tohto ustanovenia vyjadrili.
Dôvodová správa k zákonu č. 384/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, k ustanoveniu § 213 ods. 2 O.s.p. uvádza, ţe navrhovaným ustanovením
sa má v praxi zabrániť vydávaniu prekvapivých rozhodnutí. Bliţšie zároveň odkazuje
na výklad ustanovenia § 100 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého môţe súd počas konania
účastníkom uviesť, ako sa na základe doteraz tvrdených a preukazovaných skutočností javí
právne posúdenie veci.
Občiansky súdny poriadok stojí na zásade predvídateľnosti rozhodnutí súdu.
Predvídateľne je také rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní
a rozhodovaní. Zákon ustanovuje, ţe účastníci by nemali byť zaskočení moţným iným
právnym posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umoţnené tvrdiť skutočnosti
významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť k ich preukázaniu dôkazy.
Sudcov iný právny názor, neţ je názor účastníkov konania, môţe súd účastníkom v priebehu
konania oznámiť. Účelom oboznámenia účastníkov konania s tzv. predbeţným právnym
posúdením veci je zameranie dokazovania na sporné skutočnosti tak, aby sa vyslovený
predbeţný názor sudcu potvrdil alebo vyvrátil. To znamená, ţe inštitút tzv. predbeţného
právneho posúdenia veci sa uplatní iba v prípade rozhodovania o veci samej,
t. j. o uplatňovanom návrhu.
Z obsahu rozhodnutia súdu prvého stupňa vyplýva, ţe tento návrh vo veci zamietol
z dôvodu, ţe navrhovateľ má nedostatok aktívnej legitimácie v návrhu, ktorým sa domáha
zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva. Podľa § 142 ods. 1 Občianskeho
zákonníka takýto návrh môţe podať iba spoluvlastník proti ostatným spoluvlastníkom.
Navrhovateľ nie je zapísaný ako podielový spoluvlastník k nehnuteľnostiam, ku ktorým
zrušenia a vyporiadania sa domáhal a súd nemôţe v tomto konaní riešiť otázku vlastníctva
ako prejudiciálnu. Navrhovateľ tieţ nepreukázal naliehavý právny záujem na určení
neplatnosti kúpnych zmlúv., ktorých sa v konaní domáhal.
Krajský súd, ktorý vo veci rozhodoval bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214
ods. 2 O.s.p. a rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil s tým, ţe s právnym
názorom súdu prvého stupňa v celom rozsahu sa stotoţnil. Zdôraznil, ţe navrhovateľ, ale ani
odporca 1) a odporkyňa 2) nie sú zapísaní v katastri nehnuteľnosti ako podieloví
spoluvlastníci nehnuteľností, ktorých zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva
sa domáhal. Podľa § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka návrh na zrušenie podielového
spoluvlastníctva môţe podať iba spoluvlastník nehnuteľnosti proti ostaným podielovým
spoluvlastníkom, preto pre nedostatok vecnej (aktívnej aj pasívnej) legitimácie bolo potrebné
návrh zamietnuť. K odvolacej námietke navrhovateľa, ţe H. B., ktorá podľa dedičského
rozhodnutia bola ustanovená za jedinú dedičku poľnohospodárskeho podniku, tento
neprevzala a pôdu neobhospodarovala a teda svoje vlastníctvo k nehnuteľnostiam odvodzuje
od dohody dedičov po O. K. (jeho otca, H. B. a J. K.) a následne tým, ţe došlo zo strany jeho
otca k vydrţaniu vlastníctva k pozemkom ktoré uţíval a k ţiadosti navrhovateľa prejudiciálne
riešiť otázku vlastníctva v tomto konaní a následne rozhodnutím súdu zrušiť podielové
spoluvlastníctvo medzi ním a odporcami 1) a 2) odvolací súd uviedol, ţe v konaní o zrušenie
a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva nemôţe súd ako predbeţnú otázku riešiť
spoluvlastnícke vzťahy k nehnuteľnosti. Ak sa navrhovateľ cíti vlastníkom (spoluvlastníkom)
sporných nehnuteľností, musí podať samostatnú určovaciu ţalobu.
Z uvedeného vyššie je nesporné, ţe odvolací súd neposudzoval vec podľa ustanovenia
právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité. Súd prvého stupňa
vo svojom rozhodnutí, rovnako ako odvolací súd konštatovali, ţe v predmetnom konaní
nemôţu súdy riešiť otázku prípadného vlastníctva navrhovateľa (aj odporcov 1) a 2))
k sporným nehnuteľnostiam a následne zrušiť a vyporiadať podielové spoluvlastníctvo.
Prípadné určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam môţe riešiť navrhovateľ v samostatnom
konaní.
Vzhľadom na uvedené vyššie vyplýva, ţe v predmetnej veci rozhodnutím odvolacieho
súdu nedošlo k inému právnemu posúdeniu veci. Nevznikla teda ani povinnosť odvolacieho
súdu na postup podľa § 213 ods. 2 O.s.p.
Dovolací súd dodáva, ţe v predmetnom konaní podal navrhovateľ ţalobný návrh,
ktorým vymedzil predmet konania. K tvrdeniam navrhovateľa, ţe produkoval dôkazy o tom,
ţe sú splnené všetky zákonné podmienky pre to, aby súd konštatoval, ţe vydrţal vlastnícke
právo k parcelám, ktoré sú predmetom sporu a mal ho vyzvať aby sa vyjadril k § 134
Občianskeho zákonníka, prípadne k úprave ţaloby dovolací súd poukazuje na to, ţe súdy
dostatočne zrozumiteľne v odôvodneniach svojich rozsudkov uviedli, ţe v konaní, ktoré
navrhovateľ vymedzil ţalobným petitom nie je moţné riešiť prípadnú otázku vlastníctva
navrhovateľa ako predbeţnú otázku. Ani v súlade s § 5 O.s.p. nedošlo k pochybeniu súdu.
Úprava ţalobného petitu je otázka hmotného práva. Súdy v zmysle § 5 O.s.p. poskytujú
účastníkom poučenie o ich procesných právach a procesných povinnostiach, z čoho
jednoznačne vyplýva, ţe poučenia o hmotnoprávnych otázkach je vylúčené.
Navrhovateľ dovolanie odôvodňoval ďalej tým, ţe napadnuté rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.)
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom (rovnako
ako tzv. iná vada konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), samo osebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. – nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd
ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za
následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemoţno vyvodiť z ustanovení § 238
O.s.p. a v dovolacom konaní nevyšlo najavo, ţe by konanie na súdoch niţších stupňov bolo
postihnuté niektorou z vád uvedenou v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
dovolanie navrhovateľa podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal
sa vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.
V dovolacom konaní procesne úspešným odporcom vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti navrhovateľovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 v spojení
s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd odporcom 1), 2) a ) náhradu trov
dovolacieho konania nepriznal, lebo nepodali návrh na uloţenie tejto povinnosti (§ 151 ods. 1
O.s.p.).
Odporcovia 3) a 4) vo svojom vyjadrení k dovolaniu ţiadali priznať trovy právneho
zastúpenia v rozsahu 1 právneho úkonu a to vyjadrenia k dovolaniu vo výške 83,89 Eur
(61,87 Eur, hodnota právneho úkonu + 8,04 Eur paušálna náhrada + 13,98 Eur 20 % DPH).
Dovolací súd priznal odporcom 3) a 4) trovy právneho zastúpenia podľa § 243b ods. 5
O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p. a vyhl. č. 655/2004 Z. z. ( § 11 ods. 1, § 16
ods. 3, § 18 ods. 3) za jeden úkon právnej pomoci. V roku 2014 1/13 výpočtového základu
činila 61,87 Eur a výška reţijného paušálu 8,04 Eur, spolu 69,91 Eur + 20 % DPH 13,98 Eur
(t. j. 83,89 Eur). Navrhovateľa podľa § 149 ods. 1 O.s.p. zaviazal tieto trovy právneho
zastúpenia zaplatiť právnemu zástupcovi odporcov 3) a 4).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 20. novembra 2014
JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová