Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
83e/393325.da5825.pdf
PDF · 160.58 KB
No categories available
2Cdo/399/2013
Najvyšší súd 2 Cdo 399/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne T., so sídlom v B.,
zastúpenej L., so sídlom v B., proti ţalovanej Slovenskej republike – Ministerstvo
financií Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Štefanovičova 5, o náhradu
škody, vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 9 C 219/2003, o dovolaní
ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 5. apríla 2011 sp. zn.
14 Co 225/2009, takto
rozhodol:
Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 5. apríla 2011 sp. zn.
14 Co 225/2009 v časti, v ktorej potvrdil zamietajúci výrok rozsudku súdu prvého stupňa
a rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica z 12. júna 2009 č. k. 9 C 219/2003-1120 v jeho
zamietajúcej časti a vec vracia Okresnému súdu Banská Bystrica na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom z 12. júna 2009 č. k. 9 C 219/2003-1120
(druhým v poradí) uloţil ţalovanej zaplatiť ţalobkyni ušlý zisk za obdobie od 31. decembra
1998 do 31. marca 2001 vo výške 584 491,46 € s 8 % úrokom z omeškania ročne
od 1. januára 2005 aţ do zaplatenia, náhradu skutočnej škody vo výške 19 879,83 € ako
vyplatenú odmenu správcovi konkurznej podstaty JUDr. Ľ. P. a sumu 9 958,17 € ako
vyplatenú odmenu za vypracovanie znaleckého posudku firmou B., všetko v lehote 30 dní odo
dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia. V prevyšujúcej časti ohľadom úroku z omeškania súd
konanie zastavil. V prevyšujúcej časti ohľadom ušlého zisku a náhrady škody súd návrh
ţalobkyne zamietol. Vyslovil, ţe ţiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov
konania. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe daňový úrad pri
daňovej kontrole mal právo zadrţať finančné prostriedky, mal právo tieţ vydať predbeţné
opatrenie, v ktorom zakázal disponovať s nehnuteľnosťami na účely zabezpečenia
vymoţiteľnosti svojej pohľadávky do budúcna. Keďţe však samotný postup daňového úradu
a jeho úvahy, ktorými sa riadil v priebehu daňovej kontroly, vo vzťahu k ţalobkyni boli
nesprávne, súd povaţoval aj tento úradný postup, ktorý nespočíval v samotnej rozhodovacej
činnosti, za nesprávny, najmä z dôvodu, ţe výrazne a po dlhú dobu zasahoval do hospodárskej
činnosti ţalobkyne tak, ţe ohrozil jej samotnú existenciu. Prvostupňový súd poukázal na to,
ţe z vykonaného znaleckého dokazovania Ústavom súdneho inţinierstva v Ţiline vyplynulo,
ţe hlavné a jediné príčiny, ktoré viedli k zníţeniu predpokladaného zisku ţalobkyne, boli
kroky daňového úradu smerujúce k zadrţaniu finančných prostriedkov ţalobkyne na
účely zabezpečenia predpokladanej pohľadávky nedoplatku z titulu dane z príjmu
právnických osôb za rok 1997 vrátane opatrení, ktorými bolo ţalobkyni zakázané
disponovanie s jej majetkom. V konečnom dôsledku po zrušujúcom rozhodnutí Najvyšším
súdom Slovenskej republiky v konaní sp. zn. 4 Sţ 134/2000 daňový úrad sám uznal svoj
postup za nesprávny a vrátil neprávom zadrţaný nedoplatok dane rozhodnutím z 15. marca
2001. Vo vzťahu k časti ţalovanej škody spočívajúcej v ušlom zisku za obdobie od 1. januára
2002 do 31. decembra 2004 súd prvého stupňa tento návrh zamietol z dôvodu, ţe v tomto
období uţ akciová spoločnosť s rovnakými konateľmi, predmetom činnosti, majetkom,
ktorý bol vloţený od ţalobkyne do tejto spoločnosti dosahovala predpokladaný zisk
ţalobkyne, a teda priznanie nároku v tejto časti by odporovalo dobrým mravom.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p.
Na odvolanie ţalobkyne ako aj ţalovanej Krajský súd v Banskej Bystrici
rozsudkom z 5. apríla 2011 sp. zn. 14 Co 225/2009 (druhým v poradí) rozsudok okresného
súdu vo výroku, ktorým bola ţalovanej uloţená povinnosť zaplatiť ţalobkyni ušlý zisk
za obdobie od 31. decembra 1998 do 31. marca 2001 vo výške 584 491,46 € s 8 % úrokom
z omeškania ročne od 1. januára 2005 do zaplatenia a sumu 9 958,17 € za vypracovaný
znalecký posudok firmou B., potvrdil. Odvolací súd rovnako potvrdil aj výrok súdu prvého
stupňa, ktorým okresný súd v prevyšujúcej časti návrh ţalobkyne zamietol. Odvolací súd
zrušil výrok rozsudku okresného súdu, ktorým okresný súd priznal ţalobkyni náhradu škody
spočívajúcej vo vyplatení odmeny správcovi konkurznej podstaty vo výške 19 879,83 €,
výrok v ktorom zamietol návrh na zaplatenie 1 991,63 € daňovej poradkyni, ako aj výrok
o náhrade trov prvostupňového konania a v týchto častiach vrátil vec na ďalšie konanie.
Odvolací súd sa s dôvodmi napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa v časti výroku, ktorým
bola ţalovaná zaviazaná na náhradu ušlého zisku vo výške 584 491,46 € s 8 % úrokom
z omeškania a v časti o uloţenie povinnosti zaplatiť sumu 9 958,17 € stotoţnil,
povaţoval ich za vecne správne poukazujúc na ustanovenia § 15 ods. 1, 3, § 2 ods. 1, 2
zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov. Odvolací súd zhodne s prvostupňovým
súdom konštatoval, ţe v danom prípade znalcom vyčíslená škoda predstavuje ušlý zisk
ţalobkyne, ktorý vznikol jednak v dôsledku nezákonného rozhodnutia Ústredného daňového
riaditeľstva Slovenskej republiky č. I. z 12. júna 2000 a zároveň postupmi daňového úradu
počas daňovej kontroly začatej v júni 1998. Poukázal na odôvodnenie prvostupňového
rozsudku, kde sa konštatuje, ţe aj keď jednotlivé rozhodnutia daňového úradu boli vydané
v súlade so zákonom (okrem uvádzaného nezákonného rozhodnutia), samotný postup
daňového úradu vo vzťahu k ţalobkyni bol nesprávny, pretoţe výrazne a po dlhú dobu
zasahoval do hospodárskej činnosti ţalobkyne tak, ţe ohrozil jej samotnú existenciu. Odvolací
súd povaţoval rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorý priznal ţalobkyni ušlý zisk za obdobie
od 31. decembra 1998 do 31. marca 2001 za vecne správne. Za správne povaţoval aj
rozhodnutie, ktorým tento nárok v prevyšujúcej časti zamietol, poukazujúc na odôvodnenie
súdu prvého stupňa.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím súdu prvého
stupňa voči výroku, ktorým v prevyšujúcej časti súd návrh ţalobkyne zamietol, podala
ţalobkyňa dovolanie. Dovolateľka je toho názoru, ţe konanie na odvolacom súde, výsledkom
ktorého bol čiastočne potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, neprebehlo podľa zásad
spravodlivého súdneho konania, čím jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom podľa § 237
písm. f/ O.s.p., konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Uviedla, ţe nebol správny a dostatočne
presvedčivo zdôvodnený postoj oboch súdov, ktoré sa zhodli na zamietnutí tej časti
uplatneného nároku, ktorá definovala časovú hodnotu ušlého zisku aţ do 31. decembra 2004.
Rovnako podľa dovolateľky nebolo dostatočne presvedčivo vysvetlené a zo strany súdov
odôvodnené, prečo ušlý zisk vypočítaný k 31. marcu 2001 nemohol byť v súlade so závermi
znaleckého posudku časovo aktualizovaný k 31. decembru 2004. Ďalej uviedla, ţe celý
predmet konania by bol z hľadiska časovej hodnoty priznaného plnenia vyčerpaný vtedy,
keby vypočítaný ušlý zisk v nezmenenej sume bol úročený od 1. apríla 2001 (pretoţe podľa
zistení súdu mohol vznikať len v časovom období do 31. marca 2001) zákonným úrokom
z omeškania vo výške 17,6 % ročne. Ţalobkyňa uviedla, ţe nie je namieste odôvodnenie
odvolacieho rozsudku v tej časti, kde odvolací súd argumentuje, ţe svoje „ukrátenie“
si ţalobkyňa zapríčinila dispozíciou so ţalobným návrhom, ktorá zohľadňovala kapitalizáciu
ušlého zisku vypočítaného znaleckým posudkom č. X. k 31. decembru 2004. Tvrdila, ţe
skrátením časového obdobia v ktorom súd pripúšťal tvorbu ušlého zisku k 31. marcu 2001
opomenul riešiť otázku časovej hodnoty takto vytvoreného zisku za obdobie od 1. apríla 2001
do 31. decembra 2004. Navrhla, aby dovolací súd zrušil oba dovolaním napadnuté rozsudky
súdov niţšieho stupňa.
Ţalovaná vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, ţe ţalobkyňa síce podala dovolanie
s poukazom na ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p., avšak nepreukázala, ţe jej bola postupom
súdu odňatá moţnosť konať pred súdom. Uviedla, ţe ţalobkyňa v dovolaní rieši výlučne
nevykonanie navrhovaného dopočítania časovej hodnoty ušlého zisku za obdobie
do 31. decembra 2004.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), najskôr skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1
O.s.p.), či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré v zmysle § 236 a nasl.
moţno napadnúť dovolaním.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho
súdu v prípadoch uvedených v ustanovení § 237 O.s.p. a proti rozsudku odvolacieho súdu je
prípustné ešte v prípadoch uvedených v § 238 O.s.p.
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. dovolanie je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.
Podľa § 238 ods. 2 O.s.p. dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu,
v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto
veci.
Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. dovolanie je prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku
svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého
stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3 a 4.
V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým
odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, pričom prípustnosť dovolania nevyslovil
a nešlo ani o prípad, ţe by sa odvolací súd v tejto veci odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu, pretoţe vo veci ešte nerozhodoval a nejde ani o potvrdenie rozsudku súdu
prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
podľa § 153 ods. 3 a 4.
Keďţe dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nemoţno podriadiť pod
ţiadny dôvod prípustnosti dovolania v zmysle § 238 O.s.p., je zrejmé, ţe dovolanie proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu v predmetnej veci podľa tohto ustanovenia nie je prípustné.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 O.s.p. ukladajúce dovolaciemu súdu
povinnosť prihliadnuť na prípadnú procesnú vadu uvedenú v ustanovení § 237 O.s.p. (či uţ to
účastník namieta alebo nie), sa Najvyšší súd Slovenskej republiky neobmedzil iba
na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku, podľa § 238
O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné aj podľa § 237 O.s.p.
Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku či
uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou
zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu
o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne
nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého
konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad
odňatia účastníkovi moţnosti konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom
alebo nesprávne obsadeným súdom).
Ako jeden z dôvodov dovolania bolo uvedené nedostatočné odôvodnenie rozsudkov
súdov niţšieho stupňa (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Po preskúmaní veci dovolací súd dospel
k záveru, ţe táto námietka je dôvodná.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho s navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 211 ods. 2 O.s.p. ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie
na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.
Vady konania vymedzené v zhora citovaných častiach ustanovenia § 237 O.s.p. sú
porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, toto právo
zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46
a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (Ruiz Torija c/a
Španielsko z 9. decembra 1994, Séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T.
c/a Španielsko z roku 1993, sťaţnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky
(nález z 12. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03), treba za porušenie práva na spravodlivé súdne
konanie povaţovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho
rozhodnutia.
Pretoţe povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka
na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada
i so špecifickými námietkami účastníka; porušením uvedeného práva účastníka na jednej
strane a povinnosti súdu na druhej strane sa účastníkovi konania (okrem upretia práva
dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma moţnosť náleţite,
skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi)
v rámci vyuţitia prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.
Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva
na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/
O.s.p. a zároveň aj dôvodnosť podaného dovolania.
Štúdiom súdneho spisu dovolací súd zistil, ţe ţalobkyňa rozšírením ţalobného návrhu
z 27. júna 2005 (č. l. 588 spisu) ţiadala (okrem iného) zastaviť konanie v jednotlivých
častiach skutočnej škody a rozšíriť ţalobný návrh z 15. decembra 2003 v časti ušlého zisku
o sumu 8 130 321 Sk. Uviedla, ţe v zmysle znaleckého posudku č. X. došlo
k prepočítaniu poloţky ušlého zisku k dátumu posledného finančného roka – t. j.
k 31. decembru 2004. Pretoţe v kalkulácii poloţky ušlého zisku je k ultimu 31. decembra
2004 započítaný aj úrok z omeškania (v časovej hodnote peňazí) povaţovala za vhodné
súčasne upraviť ţalobný návrh tak, ţe úrok z omeškania v zmenenej výške 9 % ročne zo sumy
58 806 201 Sk poţaduje od 1. januára 2005 do zaplatenia (na rozdiel od pôvodnej ţaloby, kde
úrok z omeškania poţadovala vo výške 17,6 % ročne zo sumy 51 353 755,50 Sk
od 20. decembra 2001 do zaplatenia). Súd prvého stupňa uznesením zo 16. septembra 2005
č. k. 9 C 219/2003-609 (okrem iného) zastavil konanie v jednotlivých častiach skutočnej
škody a v časti, v ktorej bol poţadovaný úrok z omeškania 17,6 % od 20. decembra 2001
zo sumy 51 353 755,50 Sk do 31. decembra 2004 a vo výške 8,6 % z tejto sumy počnúc
1. januárom 2005 aţ do zaplatenia. Súd prvého stupňa zároveň nepripustil rozšírenie návrhu
o ušlý zisk v sume 8 130 321 Sk. Ţalobkyňa znova navrhla rozšírenie návrhu (aj) o ušlý zisk
v sume 8 130 321 Sk v zmysle znaleckého posudku č. X. podaním zo 17. októbra 2005.
Uviedla, ţe predmetný znalecký posudok zohľadňuje skutočnosť, ţe jednotlivé poloţky
skutočnej škody uplatnené v pôvodnom znení ţalobného návrhu (ktoré boli zobraté späť), sa
po ukončení finančného roka premietli z kategórie skutočnej škody do kategórie ušlého zisku.
Súd prvého stupňa rozhodol rozsudkom zo 17. októbra 2005 č. k. 9 C 219/2003-637 o návrhu
ţalobkyne tak, ţe jej ţalobu v celom rozsahu zamietol. V odvolaní voči rozsudku súdu prvého
stupňa ţalobkyňa opätovne namietala, ţe poloţky skutočnej škody pôvodne uplatnené
v ţalobnom návrhu a neskôr vzaté späť (rozšírením návrhu z 27. júna 2005) boli
v znaleckom posudku č. X. vzhľadom na ukončenie jednotlivých finančných rokov
premietnuté do daňového priznania v podobe ušlého zisku. Súd pripustil ich späťvzatie
a zároveň zamietol návrh na rozšírenie pôvodného návrhu o poloţku ušlého zisku, ktorá
v sebe obsahuje späťvzaté poloţky skutočnej škody. Ţalobkyňa znovu poţiadala o rozšírenie
pôvodného návrhu v zmysle hore uvedených podaní (č. l. 588, 632 a nasl. spisu). Odvolací
súd uznesením zo 7. júla 2006 sp. zn. 15 Co 359/2005 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa
vo veci samej a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd následne na pojednávaní
21. februára 2007 pripustil rozšírenie návrhu o ušlý zisk vo výške 8 130 321 Sk za obdobie
do 31. decembra 2004 v zmysle znaleckého posudku Znaleckej a právnickej kancelárie
č. X., ako aj o náhradu škody predstavujúcu odmenu správcu konkurznej podstaty JUDr. Ľ. P.
vo výške 598 900 Sk a odmenu za odborné poradenstvo spoločnosti A. vo výške 1 500 000
Sk. Na pojednávaní 14. marca 2007 pripustil rozšírenie návrhu o ďalšiu sumu vo výške
1 000 000 Sk z titulu odborného poradenstva spoločnosti A.. Na pojednávaní 22. mája 2009
zástupca ţalobkyne opätovne uviedol, ţe úrok z omeškania poţadujú aţ od 1. januára 2005
z dôvodu, ţe došlo k novej metodike výpočtu ušlého zisku, v ktorej uţ bol vlastne zohľadnený
pri vypočítaní časovej hodnoty ušlého zisku aj úrok z omeškania k 31. decembru 2004. Po
tom, čo súd prvého stupňa rozsudkom z 12. júna 2009 v prevyšujúcej časti (v ktorej súd
rozhodoval o rozšírenom ţalobnom návrhu, ktorého rozšírenie bolo pripustené na
pojednávaniach z 21. februára 2007 a 14. marca 2007) návrh ţalobkyne zamietol, podala
ţalobkyňa odvolanie. V predmetnom odvolaní ţalobkyňa opätovne poukázala na skutočnosť,
ţe vo vyčíslení ušlého zisku k 31. decembru 2004 v zmysle znaleckého posudku č. X. boli uţ
„kapitalizované“ úroky z omeškania za obdobie od 31. decembra 1998 do 31. decembra 2004
v jednej fixnej sume, a nie ako plynúci nárok vyjadrený úrokom z omeškania.
Čo sa týka rozšíreného ţalobného návrhu v časti o ušlý zisk v sume 8 130 321 Sk
za obdobie od 1. apríla 2001 do 31. decembra 2004, tento bol súdmi niţšieho stupňa
zamietnutý. Súdy niţšieho stupňa sa dostatočným spôsobom vysporiadali s otázkou, prečo
v uvedenom období uţ ţalobkyňou uplatnený ušlý zisk nemohol vzniknúť. Súdy však nedali
odpoveď a dostatočne sa nevenovali opakovaným námietkam ţalobkyne, ţe v rámci ušlého
zisku v sume 8 130 321 Sk si ţalobkyňa uplatnila aj úrok z omeškania (v časovej hodnote
peňazí) a jednotlivé poloţky skutočnej škody uplatnené v pôvodnom znení ţalobného návrhu
(ktoré boli zobraté späť 27. júna 2005 (č. l. 588 spisu). Ak boli súdy niţšieho stupňa toho
názoru, ţe v rámci uplatneného (rozšíreného) ušlého zisku v sume 8 130 321 Sk sa poloţky
tvrdené ţalobkyňou nenachádzajú, alebo nároky na ich priznanie je potrebné spolu s ušlým
ziskom zamietnuť, mali sa s tým dostatočným a presvedčivým spôsobom vysporiadať. Keďţe
sa súdy s predmetnými opakovanými námietkami ţalobkyne dostatočne nevysporiadali,
zaťaţili tým konania vadou zmätočnosti v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.
Odôvodnenie rozhodnutia musí obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti,
zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku. Súdy sa v odôvodnení svojho rozhodnutia
musia vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a ich myšlienkový postup musí
byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené
vykonaným dokazovaním, ale tieţ s poukazom na právne závery, ktoré prijali. Účelom
odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať správnosť rozsudku. Odôvodnenie musí
byť súčasne i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí
v konaní o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku, t. j. musí byť preskúmateľné.
Zákonom poţadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozsudku
(§ 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 211 O.s.p.) je nielen formálnou poţiadavkou, ktorou sa má
zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých
a nezrozumiteľných rozsudkov, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu tak
v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci.
I keď odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať
na kaţdú námietku alebo argument uvedený v opravnom prostriedku (ale len na taký, ktorý je
pre rozhodnutie veci relevantný, resp. ktorý zostal sporný) rozsudok odvolacieho súdu
v predmetnej veci sa práve týmito rozhodujúcimi skutočnosťami nezaoberal. Za týchto
okolností je rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti predovšetkým nepresvedčivý,
právne nedostatočne vyargumentovaný a nepreskúmateľný. Absenciou náleţitého
odôvodnenia (vo vyššie uvedených smeroch) bola ţalobkyni súčasne aj odňatá moţnosť
v podanom mimoriadnom opravnom prostriedku náleţite skutkovo a právne argumentovať
proti jeho záverom v tomto smere.
Odňatie moţnosti účastníkovi konať pred súdom zakladá nielen prípustnosť dovolania,
ale aj jeho dôvodnosť, preto dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O.s.p.). Keďţe rovnakou vadou trpí aj rozhodnutie súdu
prvého stupňa, dovolací súd ho taktieţ zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Banská Bystrica
na ďalšie konanie.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. novembra 2014
JUDr. Viera Petríková v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová