Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
15f/395105.c32a89.pdf
PDF · 122.04 KB
No categories available
8Cdo/147/2014
Najvyšší súd 8 Cdo 147/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne P. so sídlom v B., IČO:
X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F.., so sídlom v B., IČO: X., proti ţalovanej S., za
ktorú koná M., so sídlom v B., o náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy, vedenej na
Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp. zn. 2 C 342/2012, o dovolaní ţalobkyne proti
uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 3. októbra 2013 sp. zn. 4 Co
265/2013, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Ţalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobkyňa podala 27. septembra 2012 na Okresnom súde Spišská Nová Ves ţalobu,
ktorou sa voči ţalovanej domáhala náhrady majetkovej a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“). V ţalobe medziiným uviedla, ţe
predmetnú ujmu jej spôsobil nesprávnym úradným postupom Okresný súd Spišská Nová Ves,
preto jeho sudcovia nemôţu danú vec prejednať a rozhodnúť. Vzhľadom na to ţiadala, aby
Krajský súd v Košiciach rozhodol o prikázaní tejto veci inému súdu toho istého stupňa (§ 12
ods. 1 O.s.p.).
Okresný súd Spišská Nová Ves povaţoval ţalobu v uvedenej časti za námietku
zaujatosti jeho sudcov a spis po ich vyjadrení sa k argumentácii ţalobkyne predloţil
na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach (§ 16 ods. 1 O.s.p.).
Krajský súd v Košiciach uznesením z 22. októbra 2012 sp. zn. 5 NcC 91/2012
rozhodol, ţe sudkyňa Okresného súdu Spišská Nová Ves, J. nie je vylúčená z prejednávania
a rozhodovania veci.
Okresný súd Spišská Nová Ves uznesením z 19. decembra 2012 č. k. 2 C 342/2012-23
vyzval ţalobkyňu na zaplatenie súdneho poplatku vo výške 66 € za námietku zaujatosti podľa
poloţky č. 17a Sadzobníka súdnych poplatkov (ďalej len „Sadzobník“), ktorý tvorí prílohu
zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len
Uznesenie Okresného súdu Spišská Nová Ves z 19. decembra 2012 č. k.
2 C 342/2012-23 napadla ţalobkyňa odvolaním. Argumentovala najmä tým, ţe v danom
prípade nepodala námietku zaujatosti, ale návrh na prikázanie veci inému súdu toto istého
stupňa (§ 12 ods. 1 O.s.p.). Navyše, i keby predsa len išlo o námietku zaujatosti (čo ţalobkyňa
poprela), nezaťaţovala by ju povinnosť zaplatiť súdny poplatok, lebo konanie je v danom
prípade vecne oslobodené od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 písm. k/ zákona
č. 71/1992 Zb.
Krajský súd v Košiciach uznesením z 3. októbra 2013 sp. zn. 4 Co 265/2013
odvolaním napadnuté uznesenia potvrdil. V odôvodnení sa stotoţnil s názorom súdu prvého
stupňa, ţe z hľadiska obsahového išlo v podanej ţalobe aj o námietku zaujatosti vznesenú
proti sudcom Okresného súdu Spišská Nová Ves (§ 15a O.s.p. ) v rámci návrhu na prikázanie
veci; za správny označil tieţ následný postup súdu prvého stupňa pri vyrubení súdneho
poplatku za námietku zaujatosti. Podľa § 4 ods. 1 písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb. v znení
platnom do 30.9.2012, od poplatku je oslobodené súdne konanie vo veciach náhrady škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom, čo nemá vplyv na zákonnú povinnosť ţalobkyne zaplatiť súdny poplatok
za vznesenú námietku zaujatosti. Súd preto správne vychádzal pri vyrúbení súdneho poplatku
za vznesenie námietky zaujatosti z poloţky č. 17a Sadzobníka.
Uvedené uznesenie odvolacieho súdu vo výroku , o povinnosti zaplatiť súdny poplatok
za námietku zaujatosti, napadla ţalobkyňa dovolaním. Navrhla, aby dovolací súd rozhodnutia
súdov oboch niţších stupňov zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Dovolanie odôvodnila tým, ţe v predmetnej veci sa nepodal návrh na začatie konania,
hoci podľa zákona bol potrebný, účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť
konať pred súdom, a ţe vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Za nepodanie návrhu na začatie
konania povaţovala nepodanie námietky zaujatosti, pretoţe to nebolo obsahom jej vôle.
Neexistujúcu námietku zaujatosti nebolo moţné spoplatniť. Za odňatie moţnosti konať pred
súdom povaţovala údajnú prekvapivosť a nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu.
Rozhodovanie vylúčeným sudcom v konaní pred súdom prvého stupňa vyvodzovala z toho,
ţe išlo o sudcu súdu, ktorého nezákonným postupom jej mala byť spôsobená ţalovaná ujma.
Vyčítala odvolaciemu súdu aj nesprávnosť jeho záveru, podľa ktorého sa vecné oslobodenie
konania od súdnych poplatkov nevzťahuje na súdny poplatok za vznesenie námietky
zaujatosti.
Ţalovaná sa k dovolaniu písomne nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
ţe dovolanie podala včas ţalobkyňa zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O. s. p., bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal, či tento opravný
prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dospel pritom
k záveru, ţe dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
Keďţe v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho
prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O. s. p.
Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemoţno podriadiť pod ţiaden
dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O. s. p., lebo odvolací súd uznesenie súdu
prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie
stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania
nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, písm. b/ O. s. p., ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm. c/ O. s. p.).
Dovolanie ţalobkyne preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. nie je prípustné.
Prípustnosť dovolania ţalobkyne by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému
rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej
istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie,
e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca
alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p.,
moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O. s. p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Ţalobkyňa procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ d/ O. s. p. netvrdila a ich
existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie je
prípustné.
Nedostatok návrhu na začatie konania v zmysle ustanovenia § 79 ods. 1 prvá veta
O. s. p. (tam, kde je takýto návrh potrebný) je neodstrániteľným nedostatkom podmienky
konania, ktorý v konečnom dôsledku vedie k zastaveniu konania v ktoromkoľvek jeho štádiu.
Tento nedostatok zakladá vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p.
V predmetnej veci z obsahu spisu vyplýva, ţe ţalobkyňa podala návrh na začatie
konania (ţalobu) 27.9.2012 a vychádzajúc z jej obsahu (§ 41 ods. 2 O. s. p.) moţno ustáliť, ţe
ţalobkyňa ním uplatnila nárok na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona
č. 514/2003 Z. z. a navrhla tieţ prikázať vec inému súdu z dôvodu, ţe sudcovia Okresného
súdu Spišská Nová Ves sú z prejednávania a rozhodovania tejto veci vylúčení so zreteľom
na ich pomer k veci a účastníkom konania. Ide teda o návrh (ţalobu), ako procesnoprávny
úkon účastníka konania, ktorou ţalobkyňa uplatnila tak nárok vyplývajúci z právneho vzťahu
medzi účastníkmi konania (ţalobcom a ţalovaným), ale súčasne (vzniesla) uplatnila aj
námietku zaujatosti. V takomto prípade, z hľadiska spoplatnenia námietky zaujatosti,
nevzniká vzťah medzi účastníkmi konania, ale vzniká vzťah osobitný finančno-právny
(poplatkový) medzi poplatníkom a štátom, v ktorom návrh na začatie konania podľa § 79
ods. 1 O. s. p. nie je potrebný. Pre vznik tohto vzťahu je relevantné samotné uplatnenie
námietky zaujatosti zo strany účastníka konania, pričom takáto námietka môţe byť uplatnená
buď samostatným podaním (v konaní, ktoré je uţ začaté) alebo môţe tvoriť aj súčasť iného
podania (tak ako v predmetnej veci bola uplatnená v návrhu na začatie konania – v ţalobe).
Prikázanie veci v zmysle ustanovenia § 12 ods. 1 O. s. p. prichádza do úvahy len vtedy,
ak súd nemôţe vo veci konať, lebo jeho sudcovia sú vylúčení. Za takýchto okolností musí byť
vec prikázaná inému súdu. Nutná delegácia v zmysle citovaného zákonného ustanovenia je
teda „viazaná“ na ustanovenie § 14 ods. 1 O. s. p., z ktorého vyplývajú skutočnosti
zakladajúce dôvod, pre ktorý je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Takáto
námietka (a s ňou spojená nutná delegácia) nemôţe byť predmetom samostatného súdneho
konania, ale takého konania, ktoré sa vo veci uţ začalo na návrh (ako sa to stalo aj
v predmetnej veci). Inak by sa sudcovia ani nemohli vyjadriť, či majú relevantný vzťah
k veci, k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Bez konkrétnej veci, nemôţu byť ani
účastníci konania, ani ich zástupcovia.
Moţno ešte uviesť, ţe v občianskom súdnom konaní súd spravidla rozhoduje
o viacerých parciálnych otázkach významných pre konanie (o povinnosti poplatníka zaplatiť
súdny poplatok, námietke zaujatosti, ustanovení zástupcu, uloţení poriadkovej pokuty,
trovách konania, svedočnom a pod.). O týchto otázkach ale nerozhoduje v nejakom
samostatnom (súbeţne prebiehajúcom) konaní, ktoré by začínalo osobitným návrhom.
Rozhodovanie o týchto otázkach predstavuje integrálnu súčasť jednotného občianskeho
súdneho konania, v ktorom je podaný jediný návrh na začatie konania – ţaloba. Aj vtedy, keď
súd rozhoduje o námietke zaujatosti vznesenej účastníkom (pokiaľ bola podaná) alebo
o povinnosti účastníka (poplatníka) zaplatiť súdny poplatok, rozhoduje ako súd v konaní,
ktoré začalo podaním návrhu na začatie konania (ţaloby). Len ak takéto občianske súdne
konanie ako celok prebehlo napriek tomu, ţe sa nepodal návrh na jeho začatie (ţaloba), hoci
bol podľa zákona potrebný, ide o procesnú vadu v zmysle § 237 písm. e/ O. s. p.
Tvrdenie, ţe v danom prípade sa nepodal návrh na začatie konania (keď ţalobkyňa
nevzniesla námietku zaujatosti voči sudcom), nenapĺňa skutkovú podstatu ustanovenia § 237
ods. 1 písm. e/ O. s. p.; dovolateľka ním totiţ zamieňa stav, keď nebol podaný ţiadny návrh
na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, s takým procesným stavom, v ktorom
konanie bolo (podaním ţaloby) riadne začaté a v jeho rámci bol vyrubený súdny poplatok.
Pokiaľ ţalobkyňa namietala tzv. prekvapivosť rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací
súd poukazuje na predchádzajúce rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (napríklad sp. zn.
7 Cdo 102/2011, 2 Cdo 226/2011, 5 Cdo 46/2011). Odňatie moţnosti konať pred súdom,
ktoré bolo spôsobené tzv. prekvapivými, resp. nečakanými rozhodnutiami, podľa
judikatúry najvyššieho súdu nastane vtedy, ak odvolací súd svoje rozhodnutie „nečakane“
zaloţil na iných právnych záveroch neţ súd prvého stupňa, pričom účastníkovi bolo odňaté
právo namietať správnosť (novo zaujatého) právneho názoru na inštančne vyššom súde.
V týchto prípadoch spravidla odvolací súd vyvodil svoj (iný) právny záver zo skutočností,
ktoré súd prvého stupňa výslovne právne neposudzoval, resp. nevyhodnotil a účastník
v odvolacom konaní nemal dôvod namietať a zdôvodňovať prípadné nesprávne právne
posúdenie veci súdom prvého stupňa. V prejednávanej veci o takýto prípad odlišného
právneho názoru odvolacieho súdu od prvostupňového súdu jednoznačne nejde a preto je
námietka ţalobkyne v tomto smere nedôvodná.
Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného
vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, ţe právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho
procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale
nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre
rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril aj
Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, ţe súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2
O. s. p., v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 O. s. p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom
konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá
odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré
majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné
na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní
(II. ÚS 78/05).
Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré ţalobkyňou predloţené
listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval
na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré vysvetlil zrozumiteľne
a v dostatočnom rozsahu, pričom tieţ vysvetlil, prečo sa nestotoţnil s námietkami ţalobkyne
uvedenými v odvolaní. S poukazom na relevantnú judikatúru sa stotoţnil s názorom súdu
prvého stupňa v tom, ţe z hľadiska obsahového v podanej ţalobe išlo aj o námietku zaujatosti
vznesenú proti sudcom Okresného súdu Spišská Nová Ves; za správny označil tieţ
následný postup súdu prvého stupňa pri vyrubení súdneho poplatku za námietku zaujatosti.
Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany ţalobkyne, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo,
prečo má povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podanie námietky zaujatosti. Okolnosť, ţe
táto odpoveď ţalobkyňu neuspokojuje, neznamená, ţe odôvodnenie nespĺňa parametre
zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p.; za odňatie moţnosti konať pred súdom
v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
podľa predstáv či poţiadaviek ţalobkyne.
Dôvodnou nebola ani námietka dovolateľky, ţe v konaní pred súdom prvého stupňa
rozhodoval (a teda, ţe uznesenie o poplatkovej povinnosti vydal) vylúčený sudca. I keď
ustanovenie § 14 ods. 1 O. s. p. spája vylúčenie sudcov z prejednania a rozhodovania vo veci
nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak moţno mať čo i len pochybnosť
o ich nezaujatosti, nemoţno prehliadať, ţe rozhodnutie o vylúčení sudcu predstavuje výnimku
z významnej ústavnej zásady, ţe nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Vzhľadom na to moţno vylúčiť sudcu z prejednávania
a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závaţných dôvodov,
ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato
a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, ţe v osobe určitého sudcu sú
dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez
ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ v iných veciach vyslovil názor, ţe dôvod
na vylúčenie sudcu nezakladá sama skutočnosť, ţe sudca má prejednať a rozhodnúť vec,
v ktorej ţalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napríklad
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2010 sp. zn. 3 Nc 14/2010).
Nadväzujúc na tento názor dovolací súd pre účely preskúmavanej veci konštatuje, ţe
dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, ţe vykonáva súdnictvo na súde, ktorý
údajne (podľa tvrdenia ţalobkyne) svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci
zaloţil zodpovednosť ţalovanej za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona
So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie ţalobkyne podľa § 243b ods. 5
O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako procesne neprípustné odmietol, bez toho,
aby sa mohol zaoberať správnosťou právneho posúdenia veci, na ktorom spočíva dovolaním
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu.
Pri rozhodovaní o trovách dovolacieho konania dovolací súd zohľadnil, ţe ţalobkyňa
nebola v dovolacom konaní procesne úspešná a nevzniklo jej právo na náhradu trov
dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1
O.s.p.); vzal tieţ na zreteľ, ţe v dovolacom konaní procesne úspešná ţalovaná nepodala návrh
na uloţenie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 10. decembra 2014
JUDr. Oľga Trnková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Pudmarčíková