Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
871/395075.e50cea.pdf
PDF · 155.91 KB
No categories available
8Cdo/405/2014
Najvyšší súd 8 Cdo 405/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ I. K., bývajúceho v L.,
2/ B. K., bývajúcej v L., proti žalovanému H., so sídlom v J., IČO : X., o nariadenie
predbežného opatrenia, vedenej na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp. zn.
7 C 67/2014, o dovolaní žalobcov proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 29. mája
2014 sp. zn. 5 Co 484/2014, takto
rozhodol:
Návrh žalobcov na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .
Dovolanie o d m i e t a .
Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Spišská Nová Ves uznesením z 5. marca 2014 č. k. 7 C 67/2014-13
nariadil predbežné opatrenie v znení, že žalovaný je povinný zdržať sa výkonu záložného
práva podľa zmluvy z 10. decembra 2007 dobrovoľnou dražbou k nehnuteľnostiam
nachádzajúcim sa v kat. území L., zapísaným na LV č. X. parcele č. X. – zastavané plochy a
2
nádvoria vo výmere X. m, parcele č. X. – zastavané plochy a nádvoria vo výmere
22
X. m, parcele č. X. – záhrady vo výmere X. ma dom so súpisným číslom X. na parcele č.
X. a to najmä zdržať sa predaja týchto nehnuteľností formou dobrovoľnej dražby, až do
právoplatného rozhodnutia vo veci samej. V odôvodnení citoval príslušné ustanovenia
O. s. p., poukázal na predpoklady pre nariadenie predbežného opatrenia podľa § 102 ods. 1
O. s. p. a listinné dôkazy predložené k návrhu na nariadenie predbežného opatrenia. Uviedol,
že žalobcovia nepresne uvádzajú, že zmluvu o splátkovom úvere uzavreli so žalovaným, lebo
z jej kópie vyplýva, že bola uzavretá medzi S., so sídlom v B., t. j. právnym predchodcom
žalovaného. Samotná zmluva o zriadení záložného práva k predmetným
nehnuteľnostiam bola uzavretá medzi touto spoločnosťou a žalobcami. Podľa oznámenia
o začatí výkonu záložného práva mal súd za preukázané, že táto spoločnosť zmluvou
o postúpení pohľadávok č. X. z 13. decembra 2013 postúpila žalovanému pohľadávku
vedenú proti žalobcom vo výške 139 792,27 € s prísl., čím je daná pasívna legitimácia
v konaní označeného subjektu. Žalovaný 31. januára 2014 ako záložný veriteľ podľa § 151l/
Občianskeho zákonníka oznámil žalobcom začiatok výkonu záložného práva
k nehnuteľnostiam, realizovaného formou dobrovoľnej dražby, ktorej predmetom boli
nehnuteľnosti, ku ktorým má záložný veriteľ zriadené záložné právo. Nakoľko žalobcovia sa
domáhajú v danom konaní zákazu výkonu záložného práva, súd mal za to, že je dôvodná
dočasná úprava pomerov účastníkov predbežným opatrením. Za predpokladu, že bude návrhu
vo veci samej vyhovené a žalovaný by pristúpil k výkonu záložného práva ešte pred takýmto
rozhodnutím, došlo by k neprimeranému zásahu do vlastníckych práv žalobcov a realizáciou
záložného práva by bolo dotknuté aj právo tretej osoby, t. j. vydražiteľa. Vyslovil, že
o trovách konania rozhodne v rozhodnutí vo veci samej.
Krajský súd v Košiciach na odvolanie žalovaného uznesením z 29. mája 2014 sp. zn.
5 Co 484/2014 uznesenie súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh na nariadenie predbežného
opatrenia zamietol. Dospel k záveru o dôvodnosti odvolacích námietok žalovaným. Poukázal
na predpoklady pre nariadenie predbežného opatrenia vyplývajúce z citovanej pozitívno-
právnej úpravy, ktoré v ďalšom rozobral. Vychádzajúc z predmetu konania v danej veci
uviedol, že podľa jeho názoru nie je možné nariadiť predbežné opatrenie tam, kde by išlo
o úpravu faktických vzťahov upravených medzi účastníkmi konania a kde by nešlo o úpravu
predbežnú, ale konečnú resp., že by sa predbežným opatrením vytvoril nenávratný stav
v právnych vzťahoch medzi účastníkmi konania. Napokon, že by obsah predbežného
opatrenia mal byť zásadne odlišný od obsahu rozhodnutia vo veci samej, aby sa ním
neprejudikovalo konečné riešenie veci a predbežným opatrením možno niekoho obmedziť
vo výkone jeho práv len v nevyhnutnom rozsahu a len prechodne. V tomto smere poukázal
na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 M Cdo 3/2012 a na závery
z neho vyplývajúce. Predbežné opatrenie nie je možné nariadiť na základe tvrdení žalobcov,
ktorí porušili povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o splátkovom úvere z 10. decembra 2007 bez
preukázania bezprostredne hroziacej ujmy. Žalobcovia nikdy nerozporovali skutočnosť, že by
boli dlžníkmi žalovaného a relevantným spôsobom ani výšku voči ním uplatnenej
pohľadávky. Napriek viacerým výzvam nikdy existenciu a výšku pohľadávky nespochybnili.
Odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu považoval za strohé, stručné a chabé. Postup
žalovaného o začatí výkonu záložného práva nebol predmetom dokazovania vo veci samej
a vzájomné vzťahy medzi účastníkmi sa vyriešia až pri dokazovaní a ani odvolací súd nemá
možnosť v konaní o nariadenie predbežného opatrenia vykonávať dokazovanie vzhľadom
na jeho účel. Podľa názoru odvolacieho súdu teda zatiaľ neboli splnené podmienky pre
nariadenie navrhovaného predbežného opatrenia.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu podali dovolanie žalobcovia. Jeho prípustnosť
vyvodzovali z ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. a dôvodnosť z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Uviedli, že krajský súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa zásadným
spôsobom a odlišne ako ten istý krajský súd v obdobnej právnej veci. Tým porušil princíp
právnej istoty a právo na súdnu ochranu, lebo v rovnakých podmienkach musí dať rovnakú
odpoveď. Citoval pritom závery vyplývajúce z uvedených nálezov Ústavného súdu
Slovenskej republiky. Názor odvolacieho súdu považovali za nesprávny. Navrhli konanie
prerušiť a vec predložiť Súdnemu dvoru EÚ s otázkou, či výkon záložného práva podľa
slovenského právneho poriadku je v súlade s právom EÚ. Aj záver odvolacieho súdu
o nedostatku vecného súvisu s návrhom vo veci samej nie je podľa nich správny. Neplatnosť
právneho úkonu je dostatočným vyjadrením sledovaného cieľa vo veci samej. Navrhli preto
uznesenie odvolacieho súdu zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie.
Žalovaný sa k dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O. s. p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.)
najskôr, či je dôvodný návrh žalobcov na prerušenie dovolacieho konania.
Podľa § 243c O. s. p. pre konanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia
o konaní pred súdom prvého stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92
ods. 1 a 4 a § 95 však pre konanie na dovolacom súde neplatia. Podľa § 109 ods. 1 písm. c/
O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev
o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.
Súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné právne veci je povinný
obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa čl. 267 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie, Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej
(prejudiciálnej) otázke. Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie má Súdny dvor
Európskej únie právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú :
a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr
Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento orgán
usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť
na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa táto otázka položí v konaní pred
vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný
prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny
dvor Európskej únie. Ak sa takáto otázka položí v prebiehajúcom konaní pred súdnym
orgánom členského štátu v súvislosti s osobou, ktorá je vo väzbe, Súdny dvor Európskej únie
koná bezodkladne. V druhej vete čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie je zakotvená
povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu, proti ktorého rozhodnutiu nie je opravný
prostriedok prípustný, požiadať Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke. Túto povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke
nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny súdny orgán má vždy a za akýchkoľvek
okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke v zmysle čl. 267
Zmluvy o fungovaní Európskej únie.
K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predložiť predbežnú otázku
Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie sa
na základe predbežnej otázky položenej Corte suprema Cassazione vyjadril aj Súdny dvor
Európskej únie. V rozsudku CILFIT, C – 283/81 zo 6. októbra 1982 Súdny dvor uviedol:
„Článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) sa
má vykladať v tom zmysle, že súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný
prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore
pred týmto súdom položí otázka týkajúca sa práva Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď
skonštatuje, že položená otázka nie je relevantná alebo Súdny dvor už podal výklad sporného
ustanovenia Spoločenstva (tzv. acte éclairé, obdobne vo veci Da Costa 28,29 až 30/62,
z 27. marca 1963, Zb. 61,77, fr. znenie), alebo že správne uplatnenie práva Spoločenstva je
také jednoznačné, že neexistujú o tom rozumné pochybnosti (tzv. acte clair), pričom
existenciu tejto možnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva Spoločenstva,
osobitných ťažkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej judikatúry
v rámci Spoločenstva“.
V danom prípade treba za určujúce považovať to, že rozhodnutia súdov nižších
stupňov nespočívajú na aplikácii alebo interpretácii práva Európskej únie.
Preto dospel dovolací súd k záveru, že nie je daný žiadny dôvod, pre ktorý by malo
byť vyhovené návrhu žalobcov na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/
O. s. p. Dovolací súd vzhľadom na to predmetný návrh zamietol.
V ďalšom dovolací súd skúmal, či dovolanie žalobcov smeruje proti rozhodnutiu, proti
ktorému ho zákon pripúšťa.
Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu
o predbežnom opatrení.
Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je prípustné dovolanie sú vymenované
v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p., tieto ustanovenia ale neplatia, ak ide (o. i.) o uznesenie
o predbežnom opatrení (pozri § 239 ods. 3 O. s. p.). Dovolanie žalobcov smeruje proti
uzneseniu odvolacieho súdu o predbežnom opatrení, preto dovolanie proti nemu je v zmysle
§ 239 ods. 3 O. s. p. neprípustné.
So zreteľom na obsah dovolania a tiež povinnosť dovolacieho súdu skúmať vždy, či
v konaní nedošlo k procesnej vade konania spôsobujúcej zmätočnosť (§ 242 ods. 1 O. s. p.),
zaoberal sa dovolací súd aj otázkou, či v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237
O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (rozsudku
či uzneseniu) odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa
už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol
súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba zdôrazniť, že
§ 237 O. s. p. nemá žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú
spôsobilým predmetom dovolania. Ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 O. s. p., možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým nie je dovolanie
v zmysle § 239 O. s. p. prípustné. Právne relevantné nie je však samo tvrdenie dovolateľa
o takejto vade, ale iba zistenie, že v konaní k takejto vade skutočne došlo. Dovolatelia
procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. nenamietali a ich existencia
nevyšla v dovolacom konaní najavo. Preto prípustnosť dovolania z týchto ustanovení vyvodiť
nemožno.
Z obsahu dovolania vyplýva, že žalobcovia namietajú odňatie im možnosti konať pred
súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) odvolacím súdom spočívajúcim v porušení princípu právnej
istoty a práva na súdnu ochranu nesprávnym právnym posúdením veci odlišným od právneho
posúdenia v obdobných veciach.
V tejto súvislosti dovolací súd uvádza, že pokiaľ aj nastala situácia, v ktorej majú
senáty odvolacieho súdu na riešenie istej právnej otázky rozdielny názor, neznamená to, že by
v danom prípade porušili princíp právnej istoty a z neho prameniacu možnosť účastníka
predvídateľnosti súdnych rozhodnutí.
Pokiaľ ide o samotné právne posúdenie veci treba uviesť, že právnym posúdením veci
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je
omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych
predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny
právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov
vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným
dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade
konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu,
že by tvrdenia dovolateľov boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu
neposudzoval), dovolateľmi vytýkané správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových
záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie
bolo procesne prípustné (o taký prípad v danej veci nešlo). Aj tzv. iné vady konania sú síce
relevantnými dovolacími dôvodmi, samy osebe však prípustnosť dovolania nezakladajú.
Vychádzajúc z uvedeného možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
proti uzneseniu krajského súdu o predbežnom opatrení nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239
O. s. p., ani z ustanovenia § 237 O. s. p. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
žalobcov v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. ako také,
ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, odmietol. Pritom riadiac sa
právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho
súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
Žalovanému, ktorý mal v dovolacom konaní úspech, Najvyšší súd Slovenskej
republiky nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, pretože mu žiadne trovy tohto konania
nevznikli (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 10. decembra 2014
JUDr. Oľga Trnková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová