Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cdo/76/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov: 1) P. L., bytom S., 2) J.

L., bytom S.o, obaja zastúpení JUDr. Ladislavom Pirovitsom, advokátom v Kráľovskom

Chlmci, ul. Ľ. Štúra 29, proti ţalovaným: 1a) E. N., bytom R., 1b) M. M., bytom L., 1c) . F.,

bytom L., 2) A. Č., bytom B. 3) P. Č., bytom B., 4) Z. S., bytom B., 5) M. K., bytom C., 6)

K. G., bytom B., 7) M. S., bytom B., ţalovaní 2) aţ 7) zatupení JUDr. Jiřím Martausom,

advokátom v Liptovskom Mikuláši, M. Pišúta 936/16, o určenie vecí do dedičstva, vedenej

na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp. zn. , o dovolaní ţalobcov 1), 2)

proti uzneseniu Krajského súdu v Ţiline z 28. júna 2013, sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Ţalovaným 1a) aţ 1c) a 2) aţ 7) náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Liptovský Mikuláš uznesením z 19. apríla 2013 č.k. -422

zamietol návrh, ktorým sa ţalobcovia domáhali prerušenia konania, jednak podľa ustanovenia

z dôvodu, aby Ústavný súd Slovenskej republiky zaujal

stanovisko a prijal nález vo veci nesúladu s Slovenskej

republiky, medzinárodnými zmluvami a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, ktorými je Slovenská republika viazaná, jednak podľa ustanovenia § 109 ods. 1

písm. c/ z dôvodu predloţenia ţalobcami špecifikovaných predbeţných otázok,

na ktoré by mal odpovedať Súdny dvor Európskych spoločenstiev. Zamietnutie návrh

na prerušenie konania v zmysle odôvodnil tým, ţe

v prejednávanom prípade nie je potrebné postúpiť vec Ústavnému súdu Slovenskej republiky

na zaujatie stanoviska vo veci nesúladu s Slovenskej

republiky, medzinárodnými zmluvami a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných

2

slobôd a pokiaľ ide o návrh na prerušenie konania v zmysle ,

neexistuje potreba obrátiť sa s predmetnými otázkami na Súdny dvor EÚ vzhľadom na

skutočnosť, ţe predmetom konania je určenie vecí patriacich do dedičstva po právnom

predchodcovi ţalobcov, ktorý zomrel 23.3.1972, t. j. pred nadobudnutím účinnosti

reštitučných právnych predpisov.

Krajský súd v Ţiline uznesením z 28. júna 2013 sp. zn. odvolanie

ţalobcov 1) a 2) proti vyššie označenému uzneseniu okresného súdu odmietol a ţalovaným

náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Svoje rozhodnutie oprel o ustanovenie § 218

ods. 1 písm. b/ a c/ a odôvodnil ho tým, ţe odvolanie ako riadny opravný prostriedok

moţno podať proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, pokiaľ to zákon výslovne nevylučuje.

Z účelu odvolania ale vyplýva, ţe nie kaţdému účastníkovi prislúcha právo padať odvolanie.

Toto právo nie je dané tomu účastníkovi, v neprospech ktorého napadnuté rozhodnutie

nevyznelo a ktorý týmto rozhodnutím nebol dotknutý na svojich právach. Z toho potom

vyplýva, ţe právo podať odvolanie prislúcha len tomu účastníkovi, ktorému bola rozhodnutím

súdu spôsobená v jeho právach určitá ujma. Pokiaľ ţalobcovia v podanom odvolaní

poukazovali len na skutočnosť, ţe okresnému súdu nevznikla povinnosť rozhodovať o ich

návrhu na prerušenie konania (nakoľko ho podali v rámci odvolacieho konania a preto

zaväzoval iba odvolací súd) resp., ţe vydaním rozhodnutia odvolacieho súdu „ č. k.

-413 zo dňa 30.11.2012“ (ktorým bol prvostupňový rozsudok vo veci samej

zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie) odpadol dôvod riešiť nim predloţené predbeţné

otázky, z týchto tvrdení odvolateľov nebolo moţné vyvodiť záver, ţe by im v súvislosti

s vydaním napadnutého uznesenia bola spôsobená nejaká ujma. Navyše v časti, v ktorej

okresný súd napadnutým uznesením zamietol návrh na prerušenie konania podľa ustanovenia

, odvolanie proti takémuto rozhodnutiu súdu prvého stupňa nie

je prípustné ( ). O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa §

146 ods. 2 vety prvej v spojení s a ).

Proti uvedenému uzneseniu krajského súdu podali dovolanie ţalobcovia 1), 2)

a navrhli ho spolu aj s uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš z 19. apríla 2013 č. k.

-422 zrušiť. Dovolanie odôvodnili tým, ţe im postupom súdu bola odňatá

moţnosť konať pred súdom ( v spojení s ),

keďţe odôvodnenie nepadnutého uznesenia je ústavne neakceptovateľné a odvolací súd vo

veci prerušenia konania odmietol ich odvolanie podané proti uzneseniu súdu prvého stupňa

3

z dôvodu, ţe neboli oprávnení na jeho podanie, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pretoţe o otázke prerušenia konania

rozhodol nepríslušný súd ( ) a rozhodnutie odvolacieho súdu

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Predovšetkým

vyjadrili nesúhlas s právnym názorom odvolacieho súdu, podľa ktorého im vydaním

napadnutého (prvostupňového – pozn. dovolacieho súdu) uznesenia nebola spôsobená nejaká

ujma. O ich návrhu na prerušenie konania nebol príslušný rozhodnutú súd prvého stupňa

a najmä nie po právoplatnom skončení odvolacieho konania. Návrh na prerušenie konania

podali ţalobcovia ako účastníci konania a keďţe o tomto ich návrhu bolo rozhodnuté, nemôţu

byť vylúčení z procesného úkonu, ktorý iniciovali, vrátané podania odvolania. Skutočnosť, ţe

zrušením rozsudku v merite veci a jej vrátením súdu prvého stupňa prechodne, ale nie trvalo

odpadol dôvod riešiť navrhnuté otázky ešte nepreukazuje, ţe im v súvislosti s vydaním

nepadnutého uznesenia nevznikla alebo v budúcnosti nevznikne nejaká ujma. S poukazom

na obsah svojho odvolania (proti uţ vyššie v odôvodnení tohto rozhodnutia označenému

uzneseniu okresného súdu), ktorého podstatnú časť odcitovali v dovolaní uviedli, ţe

z ich odvolania je nesporné, ţe podali dva procesné návrhy, z ktorých jedným sa doţadovali

procesného postupu odvolacieho súdu podľa a druhým,

procesného postupu podľa Otázka prerušenia konania podľa

oboch týchto ustanovení bola vyriešená rozhodnutím odvolacieho súdu z 30. novembra 2012,

sp. zn. , ktorým bol rozsudok okresného súdu zrušený a vec mu bola vrátená

na ďalšie konanie, z ktorého dôvodu sa odvolací súd s návrhmi ţalobcov na prerušenie

konania nezaoberal. Aj keď o týchto návrhoch nemal rozhodnúť prvostupňový súd, pokiaľ tak

urobil, mal rozhodnúť s dvomi výrokmi, keďţe ide o dve rozdielne procesné rozhodnutia.

Dovolatelia vyslovili názor, podľa ktorého boli oprávnení na podanie odvolania proti

rozhodnutiu súdu prvého stupňa z dôvodu, ţe nejde o otázku vedenia konania, boli

navrhovateľmi tohto procesného postupu, zákon nevylučuje takýto postup a odvolanie vo veci

rozhodnutia o prerušení konania je všeobecne prípustné. Nezvyčajným procesným postupom

ktorý zvolil súd prvého stupňa a následne aj odvolací súd, došlo k odňatiu moţnosti ţalobcom

ako účastníkom konať pred súdom. V závere dovolania dovolatelia označili za nesporné, ţe

odvolací súd vychádzajúc zo skutkového stavu nesprávne interpretoval ustanovenia

o prípustnosti odvolania. Odvolací súd ich odvolanie nemohol

odmietnuť, prípadne mohol, ak dospel k rovnakému právnemu záveru ako súd prvého stupňa,

napadnuté uznesenie potvrdiť. Odmietnutím odvolania vlastne znemoţnil realizáciu ich

procesných práv vo veci, v ktorej rozhodol nepríslušný súd.

Ţalovaní sa k dovolaniu ţalobcov nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

ţe dovolanie podali včas účastníci konania zastúpení v súlade s veta druhá ,

bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ), skúmal či dovolanie smeruje

proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním napadnúť.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

V predmetnej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Uznesenia odvolacieho súdu,

proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v a . Nakoľko dovolaním

napadnuté uznesenie však nevykazuje znaky ani jedného z nich, je nepochybné, ţe

prípustnosť dovolania ţalobcov z ustanovení a nemoţno vyvodiť.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( veta druhá ) skúmať vţdy,

či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou

z procesných vád uvedených v , dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou

či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v aţ g/

Ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v , moţno dovolaním

napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska

vylúčené. Treba však zdôrazniť, ţe nie je relevantné len tvrdenie samotného dovolateľa

o existencii vady uvedenej v , ale aţ zistenie (záver) dovolacieho súdu, ţe k tejto

vade skutočne došlo. V preskúmavanej veci však dovolací súd nezistil existenciu ţiadnej

podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení. Nezistil

ani podmienku prípustnosti dovolania podľa , na ktorú poukazovali

dovolatelia. Dovolatelia tvrdia, ţe im postupom súdu bola odňatá moţnosť konať pred súdom

a to tým, ţe nesprávnou interpretáciou ustanovení

o prípustnosti dovolania odvolacím súdom im odvolací súd odmietnutím odvolania znemoţnil

realizáciu ich procesných práv vo veci, v ktorej rozhodol nepríslušný súd, ako aj tým, ţe

odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je ústavne neakceptovateľné.

Podľa je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala moţnosť konať

pred súdom.

Odňatím moţnosti konať pred súdom sa v zmysle tohto ustanovenia rozumie taký

závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho

procesných práv ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov. Zo spisu však nevyplýva, ţe by súdy v prejednávanej veci

v prípade ţalobcov nerešpektovali niektoré z týchto práv.

Súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní

oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, ţe

všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s , zákonom alebo

medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh

ústavnému súdu na zaujatie stanoviska ( ).

Súd konanie preruší, ak rozhodol, ţe poţiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev

o rozhodnutie o predbeţnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy (§ 109 ods. 1 písm. c/

).

Odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu, ktorým sa zamietol návrh na prerušenie

konania podľa ( ).

Ako vyplýva z obsahu spisu, súčasťou odvolania ţalobcov 1), 2) proti rozsudku

Okresného súdu Liptovský Mikuláš z 24. januára 2012 č. k. -363, ktorým bola ich

ţaloba zamietnutá, boli aj návrhy ţalobcov 1), 2) na prerušenie konania jednak podľa § 109

ods. 1 písm. b/ , jednak podľa psím c/ Tento rozsudok okresného

súdu bol zrušený uznesením Krajského súdu v Ţiline z 30. novembra 2012 sp. zn.

a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie, z ktorého dôvodu

sa odvolací súd návrhom (návrhmi) ţalobcov na prerušenie konania nezaoberal,

čo aj konštatoval v závere odôvodnenia svojho rozhodnutia. Následne Okresný súd Liptovský

Mikuláš, uţ v úvode tohto rozhodnutia citovaným uznesením z 19. apríla 2013 č. k.

-422, návrh ţalobcov na prerušenie konania zamietol.

6

Pokiaľ v tejto súvislosti dovolatelia namietajú dve skutočnosti a to, ţe o týchto

ich návrhoch nemal rozhodnúť prvostupňový súd, a pokiaľ tak uţ urobil, mal rozhodnúť

dvomi výrokmi, podľa názoru dovolacieho súdu nejde o procesné pochybenie okresného

súdu, ktorým by bola čo i len ohrozená realizácia procesných práv ţalobcov ako účastníkov

konania, priznaných im za účelom ochrany ich práv a právom chránených záujmov. Totiţ

konanie o jednej konkrétnej veci pred prvostupňovým i odvolacím súdom, aţ do jeho

právoplatného skončenia, tvorí jeden celok. V preskúmavanej veci to potom znamená, ţe

ak sa odvolací súd návrhmi ţalobcov na prerušenie konania nezaoberal z dôvodu, ţe

na odvolanie ţalobcov rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie,

tomuto súdu nebránilo nič v rozhodnutí o návrhoch na prerušenie konania. Skutočnosť, ţe

okresný súd výrok svojho rozhodnutia formuloval: „ Súd návrh na prerušenie konania

zamieta“ a teda, ţe nerozhodol dvomi samostatnými výrokmi, z ktorých by jedným rozhodol

o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa a druhým

o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa , nie je procesne

neprijateľná. Z odôvodnenia uvedeného uznesenia okresného súdu nepochybne vyplýva,

z akých dôvodov sa ţalobcovia domáhali prerušenia konania, ako aj jasné rozčlenenie

dôvodov, pre ktoré zamietol návrh na prerušenie konania podľa

a podľa Procesného pochybenia v tomto uznesení (ktoré však, a to

treba zdôrazniť, nemalo vplyv na obmedzenie procesných práv ţalobcov) sa dopustil okresný

súd akurát poskytnutím nesprávneho poučenia keď proti nemu, ako celku, pripustil odvolanie,

pretoţe proti uzneseniu, ktorým sa zamietol návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1

písm. b/ odvolanie síce prípustné je, avšak proti uzneseniu, ktorým sa zamietol návrh

na prerušenie konania podľa , odvolanie v zmysle uţ citovaného

ustanovenia prípustné nie je, ako to správne v odôvodnení

dovolaním napadnutého uznesenia konštatoval aj odvolací súd. V tejto súvislosti je preto

námietka dovolateľov, ţe im postupom odvolacieho súdu bola odňatá moţnosť konať

pred súdom v zmysle neopodstatnená.

Odlišná je situácia, pokiaľ odvolací súd odmietol odvolanie ţalobcov ako účastníkov

konania subjektívne neoprávnených podať odvolanie proti prvostupňovému uzneseniu v časti

o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa Na rozdiel

od názoru odvolacieho súdu, podľa názoru dovolacieho súdu ţalobcovia, ako navrhovatelia

procesného rozhodnutia súdu, výsledkom ktorého malo byť prerušenie konania v zmysle

veta druhá , za situácie, ţe tomuto ich návrhu nebolo vyhovené,

boli subjektívne oprávnení podať odvolanie proti uzneseniu okresného súdu (v tejto časti)

a preto, ak odvolací súd nepovaţoval odvolanie ţalobcov za dôvodné mal uznesenie

okresného súdu v časti o zmietnutí tohto návrhu potvrdiť. Odhliadnuc však od uvedeného, ani

nesprávne rozhodnutie odvolacieho súdu o odmietnutí odvolania, v danom prípade nemá takú

intenzitu, ţe by ho bolo moţné kvalifikovať ako závaţnú procesnú vadu v zmysle § 237

písm. f/ K tomuto záveru dospel dovolací súd predovšetkým na základe argumentácie

samotných dovolateľov, ktorú prevzali uţ zo svojho odvolania proti prvostupňovému

uzneseniu, podľa ktorej „otázka prerušenia konania podľa ust.

alebo podľa ust. bola vyriešená rozhodnutím odvolacieho súdu

-413 zo dňa 30. novembra 2012, ktorým tento súd rozsudok okresného súdu

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie...“

Dovolatelia tieţ namietali, ţe im bola odňatá moţnosť konať pred súdom, keďţe

odôvodnenie nepadnutého uznesenia je ústavne neakceptovateľné.

Všetky vady konania vymedzené v , teda aj vada konania v zmysle

písm. f/ sú porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý

proces; toto právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem

zákonov aj a nasl. a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva

(napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A č. 303-A), Komisie

(napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťaţnosť č. 18390/91)

a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004, sp. zn. ) treba

za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie povaţovať aj nedostatok riadneho

a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

Štruktúra práva na odôvodenie rozsudku je rámcovo upravená v ustanovení § 157

ods. 2 [ktoré ustanovenie sa primerane pouţije aj na uznesenie ( )].

V preskúmavanej veci dovolací súd dospel k záveru, ţe odôvodnenie dovolaním napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa poţiadavky zákonného odôvodenia v zmysle ustanovenia

v spojení s Za porušenie základného práva zaručeného

v v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe

odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľov.

Pokiaľ dovolatelia ďalej svoje dovolanie odôvodnili aj tým, ţe konanie je postihnuté

inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a ţe napadnuté

rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, treba uviesť, ţe iná vada konania

( ) je povaţovaná za prípustný

dovolací dôvod (ktorý moţno uplatniť vţdy, ak je dovolanie prípustné), sama o sebe však

prípustnosť dovolania nezakladá, rovnako tak nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2

písm. c/ ) povaţuje za prípustný dovolací dôvod (ktorý

moţno uplatniť vţdy, ak je dovolanie prípustné), samo nesprávne právne posúdenie veci ale

prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho

poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemoţno podať proti kaţdému

rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti

dovolania, nemoţno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani

zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.

Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemoţno vyvodiť z ,

nebola preukázaná existencia dovolateľmi namietanej vady konania v zmysle § 237 písm. f/

a neboli zistené (ani tvrdené) iné vady uvedené v , Najvyšší súd Slovenskej

republiky dovolanie ţalobcov 1), 2) podľa v spojení s

písm. c/ ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný

prostriedok neprípustný, odmietol.

V dovolacom konaní úspešným ţalovaným vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti ţalobcom, ktorí úspech nemali ( v spojení s

a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky však ţalovaným náhradu trov

dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe im ţiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

9

V Bratislave 27. januára 2015

JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová