Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
33d/394352.3361b6.pdf
PDF · 122.94 KB
No categories available
4Cdo/76/2013
Najvyšší súd 4 Cdo 76/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov: 1) P. L., bytom S., 2) J.
L., bytom S.o, obaja zastúpení JUDr. Ladislavom Pirovitsom, advokátom v Kráľovskom
Chlmci, ul. Ľ. Štúra 29, proti ţalovaným: 1a) E. N., bytom R., 1b) M. M., bytom L., 1c) . F.,
bytom L., 2) A. Č., bytom B. 3) P. Č., bytom B., 4) Z. S., bytom B., 5) M. K., bytom C., 6)
K. G., bytom B., 7) M. S., bytom B., ţalovaní 2) aţ 7) zatupení JUDr. Jiřím Martausom,
advokátom v Liptovskom Mikuláši, M. Pišúta 936/16, o určenie vecí do dedičstva, vedenej
na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp. zn. 4 C 95/2006, o dovolaní ţalobcov 1), 2)
proti uzneseniu Krajského súdu v Ţiline z 28. júna 2013, sp. zn. 6 Co 265/2013, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalovaným 1a) aţ 1c) a 2) aţ 7) náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Liptovský Mikuláš uznesením z 19. apríla 2013 č.k. 4 C 95/2006-422
zamietol návrh, ktorým sa ţalobcovia domáhali prerušenia konania, jednak podľa ustanovenia
§ 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. z dôvodu, aby Ústavný súd Slovenskej republiky zaujal
stanovisko a prijal nález vo veci nesúladu zákona č. 229/1991 Zb. s Ústavou Slovenskej
republiky, medzinárodnými zmluvami a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, ktorými je Slovenská republika viazaná, jednak podľa ustanovenia § 109 ods. 1
písm. c/ O.s.p. z dôvodu predloţenia ţalobcami špecifikovaných predbeţných otázok,
na ktoré by mal odpovedať Súdny dvor Európskych spoločenstiev. Zamietnutie návrh
na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. odôvodnil tým, ţe
v prejednávanom prípade nie je potrebné postúpiť vec Ústavnému súdu Slovenskej republiky
na zaujatie stanoviska vo veci nesúladu zákona č. 229/1991 Zb. s Ústavou Slovenskej
republiky, medzinárodnými zmluvami a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a pokiaľ ide o návrh na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.,
neexistuje potreba obrátiť sa s predmetnými otázkami na Súdny dvor EÚ vzhľadom na
skutočnosť, ţe predmetom konania je určenie vecí patriacich do dedičstva po právnom
predchodcovi ţalobcov, ktorý zomrel 23.3.1972, t. j. pred nadobudnutím účinnosti
reštitučných právnych predpisov.
Krajský súd v Ţiline uznesením z 28. júna 2013 sp. zn. 6 Co 265/2013 odvolanie
ţalobcov 1) a 2) proti vyššie označenému uzneseniu okresného súdu odmietol a ţalovaným
náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Svoje rozhodnutie oprel o ustanovenie § 218
ods. 1 písm. b/ a c/ O.s.p. a odôvodnil ho tým, ţe odvolanie ako riadny opravný prostriedok
moţno podať proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, pokiaľ to zákon výslovne nevylučuje.
Z účelu odvolania ale vyplýva, ţe nie kaţdému účastníkovi prislúcha právo padať odvolanie.
Toto právo nie je dané tomu účastníkovi, v neprospech ktorého napadnuté rozhodnutie
nevyznelo a ktorý týmto rozhodnutím nebol dotknutý na svojich právach. Z toho potom
vyplýva, ţe právo podať odvolanie prislúcha len tomu účastníkovi, ktorému bola rozhodnutím
súdu spôsobená v jeho právach určitá ujma. Pokiaľ ţalobcovia v podanom odvolaní
poukazovali len na skutočnosť, ţe okresnému súdu nevznikla povinnosť rozhodovať o ich
návrhu na prerušenie konania (nakoľko ho podali v rámci odvolacieho konania a preto
zaväzoval iba odvolací súd) resp., ţe vydaním rozhodnutia odvolacieho súdu „ č. k.
8 Co 188/2012-413 zo dňa 30.11.2012“ (ktorým bol prvostupňový rozsudok vo veci samej
zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie) odpadol dôvod riešiť nim predloţené predbeţné
otázky, z týchto tvrdení odvolateľov nebolo moţné vyvodiť záver, ţe by im v súvislosti
s vydaním napadnutého uznesenia bola spôsobená nejaká ujma. Navyše v časti, v ktorej
okresný súd napadnutým uznesením zamietol návrh na prerušenie konania podľa ustanovenia
§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., odvolanie proti takémuto rozhodnutiu súdu prvého stupňa nie
je prípustné (§ 202 ods. 3 písm. o/ O.s.p.). O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa §
146 ods. 2 vety prvej O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).
Proti uvedenému uzneseniu krajského súdu podali dovolanie ţalobcovia 1), 2)
a navrhli ho spolu aj s uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš z 19. apríla 2013 č. k.
4 C 95/2006-422 zrušiť. Dovolanie odôvodnili tým, ţe im postupom súdu bola odňatá
moţnosť konať pred súdom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p.),
keďţe odôvodnenie nepadnutého uznesenia je ústavne neakceptovateľné a odvolací súd vo
veci prerušenia konania odmietol ich odvolanie podané proti uzneseniu súdu prvého stupňa
z dôvodu, ţe neboli oprávnení na jeho podanie, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pretoţe o otázke prerušenia konania
rozhodol nepríslušný súd (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a rozhodnutie odvolacieho súdu
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Predovšetkým
vyjadrili nesúhlas s právnym názorom odvolacieho súdu, podľa ktorého im vydaním
napadnutého (prvostupňového – pozn. dovolacieho súdu) uznesenia nebola spôsobená nejaká
ujma. O ich návrhu na prerušenie konania nebol príslušný rozhodnutú súd prvého stupňa
a najmä nie po právoplatnom skončení odvolacieho konania. Návrh na prerušenie konania
podali ţalobcovia ako účastníci konania a keďţe o tomto ich návrhu bolo rozhodnuté, nemôţu
byť vylúčení z procesného úkonu, ktorý iniciovali, vrátané podania odvolania. Skutočnosť, ţe
zrušením rozsudku v merite veci a jej vrátením súdu prvého stupňa prechodne, ale nie trvalo
odpadol dôvod riešiť navrhnuté otázky ešte nepreukazuje, ţe im v súvislosti s vydaním
nepadnutého uznesenia nevznikla alebo v budúcnosti nevznikne nejaká ujma. S poukazom
na obsah svojho odvolania (proti uţ vyššie v odôvodnení tohto rozhodnutia označenému
uzneseniu okresného súdu), ktorého podstatnú časť odcitovali v dovolaní uviedli, ţe
z ich odvolania je nesporné, ţe podali dva procesné návrhy, z ktorých jedným sa doţadovali
procesného postupu odvolacieho súdu podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. a druhým,
procesného postupu podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Otázka prerušenia konania podľa
oboch týchto ustanovení bola vyriešená rozhodnutím odvolacieho súdu z 30. novembra 2012,
sp. zn. 8 Co 188/2012, ktorým bol rozsudok okresného súdu zrušený a vec mu bola vrátená
na ďalšie konanie, z ktorého dôvodu sa odvolací súd s návrhmi ţalobcov na prerušenie
konania nezaoberal. Aj keď o týchto návrhoch nemal rozhodnúť prvostupňový súd, pokiaľ tak
urobil, mal rozhodnúť s dvomi výrokmi, keďţe ide o dve rozdielne procesné rozhodnutia.
Dovolatelia vyslovili názor, podľa ktorého boli oprávnení na podanie odvolania proti
rozhodnutiu súdu prvého stupňa z dôvodu, ţe nejde o otázku vedenia konania, boli
navrhovateľmi tohto procesného postupu, zákon nevylučuje takýto postup a odvolanie vo veci
rozhodnutia o prerušení konania je všeobecne prípustné. Nezvyčajným procesným postupom
ktorý zvolil súd prvého stupňa a následne aj odvolací súd, došlo k odňatiu moţnosti ţalobcom
ako účastníkom konať pred súdom. V závere dovolania dovolatelia označili za nesporné, ţe
odvolací súd vychádzajúc zo skutkového stavu nesprávne interpretoval ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku o prípustnosti odvolania. Odvolací súd ich odvolanie nemohol
odmietnuť, prípadne mohol, ak dospel k rovnakému právnemu záveru ako súd prvého stupňa,
napadnuté uznesenie potvrdiť. Odmietnutím odvolania vlastne znemoţnil realizáciu ich
procesných práv vo veci, v ktorej rozhodol nepríslušný súd.
Ţalovaní sa k dovolaniu ţalobcov nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
ţe dovolanie podali včas účastníci konania zastúpení v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p.,
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), skúmal či dovolanie smeruje
proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním napadnúť.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V predmetnej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Uznesenia odvolacieho súdu,
proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.. Nakoľko dovolaním
napadnuté uznesenie však nevykazuje znaky ani jedného z nich, je nepochybné, ţe
prípustnosť dovolania ţalobcov z ustanovení § 239 ods. 1a 2 O.s.p. nemoţno vyvodiť.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vţdy,
či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou
či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p.
Ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno dovolaním
napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 239 O.s.p.
vylúčené. Treba však zdôrazniť, ţe nie je relevantné len tvrdenie samotného dovolateľa
o existencii vady uvedenej v § 237 O.s.p., ale aţ zistenie (záver) dovolacieho súdu, ţe k tejto
vade skutočne došlo. V preskúmavanej veci však dovolací súd nezistil existenciu ţiadnej
podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení. Nezistil
ani podmienku prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., na ktorú poukazovali
dovolatelia. Dovolatelia tvrdia, ţe im postupom súdu bola odňatá moţnosť konať pred súdom
a to tým, ţe nesprávnou interpretáciou ustanovení Občianskeho súdneho poriadku
o prípustnosti dovolania odvolacím súdom im odvolací súd odmietnutím odvolania znemoţnil
realizáciu ich procesných práv vo veci, v ktorej rozhodol nepríslušný súd, ako aj tým, ţe
odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je ústavne neakceptovateľné.
Podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala moţnosť konať
pred súdom.
Odňatím moţnosti konať pred súdom sa v zmysle tohto ustanovenia rozumie taký
závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho
procesných práv ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov. Zo spisu však nevyplýva, ţe by súdy v prejednávanej veci
v prípade ţalobcov nerešpektovali niektoré z týchto práv.
Súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní
oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, ţe
všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh
ústavnému súdu na zaujatie stanoviska (§ 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p.).
Súd konanie preruší, ak rozhodol, ţe poţiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev
o rozhodnutie o predbeţnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy (§ 109 ods. 1 písm. c/
O.s.p.).
Odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu, ktorým sa zamietol návrh na prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) (§ 202 ods. 3 písm. o/ O.s.p.).
Ako vyplýva z obsahu spisu, súčasťou odvolania ţalobcov 1), 2) proti rozsudku
Okresného súdu Liptovský Mikuláš z 24. januára 2012 č. k. 4 C 95/2006-363, ktorým bola ich
ţaloba zamietnutá, boli aj návrhy ţalobcov 1), 2) na prerušenie konania jednak podľa § 109
ods. 1 písm. b/ O.s.p., jednak podľa § 109 ods. 1 psím c/ O.s.p. Tento rozsudok okresného
súdu bol zrušený uznesením Krajského súdu v Ţiline z 30. novembra 2012 sp. zn.
8 Co 188/2012 a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie, z ktorého dôvodu
sa odvolací súd návrhom (návrhmi) ţalobcov na prerušenie konania nezaoberal,
čo aj konštatoval v závere odôvodnenia svojho rozhodnutia. Následne Okresný súd Liptovský
Mikuláš, uţ v úvode tohto rozhodnutia citovaným uznesením z 19. apríla 2013 č. k.
4 C 95/2006-422, návrh ţalobcov na prerušenie konania zamietol.
Pokiaľ v tejto súvislosti dovolatelia namietajú dve skutočnosti a to, ţe o týchto
ich návrhoch nemal rozhodnúť prvostupňový súd, a pokiaľ tak uţ urobil, mal rozhodnúť
dvomi výrokmi, podľa názoru dovolacieho súdu nejde o procesné pochybenie okresného
súdu, ktorým by bola čo i len ohrozená realizácia procesných práv ţalobcov ako účastníkov
konania, priznaných im za účelom ochrany ich práv a právom chránených záujmov. Totiţ
konanie o jednej konkrétnej veci pred prvostupňovým i odvolacím súdom, aţ do jeho
právoplatného skončenia, tvorí jeden celok. V preskúmavanej veci to potom znamená, ţe
ak sa odvolací súd návrhmi ţalobcov na prerušenie konania nezaoberal z dôvodu, ţe
na odvolanie ţalobcov rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie,
tomuto súdu nebránilo nič v rozhodnutí o návrhoch na prerušenie konania. Skutočnosť, ţe
okresný súd výrok svojho rozhodnutia formuloval: „ Súd návrh na prerušenie konania
zamieta“ a teda, ţe nerozhodol dvomi samostatnými výrokmi, z ktorých by jedným rozhodol
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. a druhým
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., nie je procesne
neprijateľná. Z odôvodnenia uvedeného uznesenia okresného súdu nepochybne vyplýva,
z akých dôvodov sa ţalobcovia domáhali prerušenia konania, ako aj jasné rozčlenenie
dôvodov, pre ktoré zamietol návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p.
a podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Procesného pochybenia v tomto uznesení (ktoré však, a to
treba zdôrazniť, nemalo vplyv na obmedzenie procesných práv ţalobcov) sa dopustil okresný
súd akurát poskytnutím nesprávneho poučenia keď proti nemu, ako celku, pripustil odvolanie,
pretoţe proti uzneseniu, ktorým sa zamietol návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1
písm. b/ O.s.p. odvolanie síce prípustné je, avšak proti uzneseniu, ktorým sa zamietol návrh
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., odvolanie v zmysle uţ citovaného
ustanovenia § 202 ods. 3 písm. o/ O.s.p. prípustné nie je, ako to správne v odôvodnení
dovolaním napadnutého uznesenia konštatoval aj odvolací súd. V tejto súvislosti je preto
námietka dovolateľov, ţe im postupom odvolacieho súdu bola odňatá moţnosť konať
pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. neopodstatnená.
Odlišná je situácia, pokiaľ odvolací súd odmietol odvolanie ţalobcov ako účastníkov
konania subjektívne neoprávnených podať odvolanie proti prvostupňovému uzneseniu v časti
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. Na rozdiel
od názoru odvolacieho súdu, podľa názoru dovolacieho súdu ţalobcovia, ako navrhovatelia
procesného rozhodnutia súdu, výsledkom ktorého malo byť prerušenie konania v zmysle
§ 109 ods. 1 písm. b/ veta druhá O.s.p., za situácie, ţe tomuto ich návrhu nebolo vyhovené,
boli subjektívne oprávnení podať odvolanie proti uzneseniu okresného súdu (v tejto časti)
a preto, ak odvolací súd nepovaţoval odvolanie ţalobcov za dôvodné mal uznesenie
okresného súdu v časti o zmietnutí tohto návrhu potvrdiť. Odhliadnuc však od uvedeného, ani
nesprávne rozhodnutie odvolacieho súdu o odmietnutí odvolania, v danom prípade nemá takú
intenzitu, ţe by ho bolo moţné kvalifikovať ako závaţnú procesnú vadu v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. K tomuto záveru dospel dovolací súd predovšetkým na základe argumentácie
samotných dovolateľov, ktorú prevzali uţ zo svojho odvolania proti prvostupňovému
uzneseniu, podľa ktorej „otázka prerušenia konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p.
alebo podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. bola vyriešená rozhodnutím odvolacieho súdu
8 Co 188/2012-413 zo dňa 30. novembra 2012, ktorým tento súd rozsudok okresného súdu
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie...“
Dovolatelia tieţ namietali, ţe im bola odňatá moţnosť konať pred súdom, keďţe
odôvodnenie nepadnutého uznesenia je ústavne neakceptovateľné.
Všetky vady konania vymedzené v § 237 O.s.p., teda aj vada konania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. sú porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý
proces; toto právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem
zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
(napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A č. 303-A), Komisie
(napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťaţnosť č. 18390/91)
a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004, sp. zn. I. ÚS 226/03) treba
za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie povaţovať aj nedostatok riadneho
a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
Štruktúra práva na odôvodenie rozsudku je rámcovo upravená v ustanovení § 157
ods. 2 O.s.p. [ktoré ustanovenie sa primerane pouţije aj na uznesenie (§ 167 ods. 2 O.s.p.)].
V preskúmavanej veci dovolací súd dospel k záveru, ţe odôvodnenie dovolaním napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa poţiadavky zákonného odôvodenia v zmysle ustanovenia
§ 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p. Za porušenie základného práva zaručeného
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe
odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľov.
Pokiaľ dovolatelia ďalej svoje dovolanie odôvodnili aj tým, ţe konanie je postihnuté
inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a ţe napadnuté
rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, treba uviesť, ţe iná vada konania
(§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) je povaţovaná Občianskym súdnym poriadkom za prípustný
dovolací dôvod (ktorý moţno uplatniť vţdy, ak je dovolanie prípustné), sama o sebe však
prípustnosť dovolania nezakladá, rovnako tak nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.) povaţuje Občiansky súdny poriadok za prípustný dovolací dôvod (ktorý
moţno uplatniť vţdy, ak je dovolanie prípustné), samo nesprávne právne posúdenie veci ale
prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho
poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemoţno podať proti kaţdému
rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti
dovolania, nemoţno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani
zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.
Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemoţno vyvodiť z § 239 O.s.p.,
nebola preukázaná existencia dovolateľmi namietanej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. a neboli zistené (ani tvrdené) iné vady uvedené v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej
republiky dovolanie ţalobcov 1), 2) podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný
prostriedok neprípustný, odmietol.
V dovolacom konaní úspešným ţalovaným vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti ţalobcom, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky však ţalovaným náhradu trov
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe im ţiadne trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. januára 2015
JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová