Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
503/399560.9d3161.pdf
PDF · 216.26 KB
No categories available
1TdoV/17/2014
Najvyšší súd 1 Tdo V - 17/2014
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Petra Krajčoviča a sudcov JUDr. Libora Duľu, JUDr. Martina Piovartsyho,
JUDr. Viliama Dohňanského a JUDr. Petra Szaba na verejnom zasadnutí konanom
2. februára 2015 v Bratislave, v trestnej veci proti obvinenej I. G., pre pokračovací trestný čin
nedovolenej výroby a držania omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov podľa
§ 187 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov - osobitne
zákona č. 248/94 Z.z. (ďalej len „Tr. zák.“), o dovolaní generálneho prokurátora proti
rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. februára 2014, sp. zn. 1 To 15/2007,
podľa § 386 ods. 1, ods. 2 a § 388 ods. 1 Tr. por. takto
rozhodol:
Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. februára 2014, sp. zn.
1 To 15/2007, vo výroku o treste z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. h/ Tr. por.
b o l p o r u š e n ý z á k o n
v ustanoveniach § 258 ods. 1 písm. e/, § 259 ods. 3 Tr. por. č. 141/1961 Zb. v znení
neskorších predpisov, § 40 ods. 3, písm. b/, § 58 ods. 1 písm. a/, § 59 ods. 1 Tr. zák.
v p r o s p e ch obvinenej I. G.
Tento rozsudok sa z r u š u j e vo výroku o treste.
Z r u š u j ú sa aj ďalšie rozhodnutia na zrušený výrok rozsudku obsahovo
nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa p r i k a z u j e, aby vec v potrebnom
rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.
O d ô v o d n e n i e :
Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo 7. mája 2007, sp. zn. 5 T 4/04, bola
obvinená I. G. uznaná vinnou zo spáchania pokračovacieho trestného činu nedovolenej
výroby a držania omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov podľa § 187 ods. 1,
ods. 3 písm. b/ Tr. zák. na tom skutkovom základe, že
ako kuriérka na základe poverenia organizátora menom X. P. heroín, obstarávaný
hlavným organizátorom obchodu s drogami D. S. do Slovenskej republiky z Turecka cez
územie Českej republiky s pomocou ďalších členov organizovanej skupiny, dovážala bez
povolenia osobným motorovým vozidlom značky Volkswagen Golf, čiernej farby, s EVČ: X.
do Mníchova v Spolkovej republike Nemecko cez územie Rakúska z Bratislavy najmenej
štyrom osobám albánskej národnosti k ďalšiemu predaju, tým spôsobom, že
1/ 30. septembra 1998 s M. P. vycestovala do oblasti Mníchova, kde odovzdala okolo
5 kg heroínu pre bratov B. a A. U., a ešte v ten deň sa vrátila naspäť do Bratislavy,
2/ 1. októbra 1998 s M. P. vycestovala do oblasti Mníchova, kde odovzdala minimálne
3 kg heroínu pre bratov B. a A. U., a ešte v ten deň sa vrátila naspäť do Bratislavy,
3/ 4. novembra 1998 s M. P. vycestovala do Mníchova, kde odovzdala najmenej
2,5 kg heroínu pre bratov B. a A. U., a ešte v ten deň sa vrátila naspäť do Bratislavy,
4/ 20. novembra 1998 s M. P. vycestovala do Mníchova, kde v priestoroch podzemnej
garáže na F. odovzdala minimálne 2,5 kg heroínu pre bratov U. prostredníctvom partnerov
X. P., F. B. a B. G., a po prenocovaní v hoteli M. sa vrátila naspäť do Bratislavy,
3 1 Tdo V 17/2014
5/ 23. decembra 1998 vycestovala s M. P. do Mníchova, kde v priestoroch hotela C.
odovzdala minimálne 2,5 kg heroínu F. B. a B. G., a ešte v ten deň sa vrátila naspäť do
Bratislavy,
6/ 27. decembra 1998 s M. P. vycestovala do Mníchova, kde pred hotelom M.
odovzdala minimálne 2,5 kg heroínu F. B. a B. G., a po prenocovaní v hoteli G. a
jednodňovom zdržaní sa v Nemecku sa následne vrátila naspäť do Bratislavy,
7/ 6. januára 1999 s M. P. vycestovala do Mníchova, kde odovzdala minimálne 2,5 kg
heroínu F. B., a po prenocovaní v hoteli B. sa vrátila naspäť do Bratislavy,
8/ 13. januára 1999 s M. P. vycestovala do Mníchova, kde na hotelovom parkovisku
pri R. odovzdala minimálne 2,5 kg heroínu F. B., a po prenocovaní v hoteli W. G. sa vrátila
naspäť do Bratislavy,
9/ 21. januára 1999 s M. P. vycestovala do Mníchova, kde na hotelovom parkovisku
v okolí V. odovzdala minimálne 2,5 kg heroínu F. B., a po prenocovaní v hoteli W. G. sa
vrátila naspäť do Bratislavy,
pričom podľa znaleckého posudku Bavorského kriminálneho úradu z 3. marca 1999
bola znaleckým skúmaním zistená u svetlohnedého prášku zaisteného v byte F. B.
8. decembra 1998, ktorý pochádzal z dodávok obvinenej predchádzajúcich tomuto dňu,
najvyššia hodnota 59,4% hydrochloridu heroínu, a podľa zákona č. 139/1998 Zbierky
zákonov o omamných látkach psychotropných látkach a prípravkoch patrí heroín
do I. skupiny omamných látok.
Za tento trestný čin uložil Krajský súd v Bratislave obvinenej podľa § 187 ods. 3
Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere 8 (osem) rokov, na výkon ktorého bola podľa § 39a
ods. 3 Tr. zák. zaradená na výkon trestu odňatia slobody do II. (druhej) nápravnovýchovnej
skupiny.
Rozsudok prvostupňového súdu nadobudol právoplatnosť 26. februára 2014, kedy
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, na základe odvolania obvinenej I. G.
4 1 Tdo V 17/2014
rozsudkom sp. zn. 1 To 15/2007, podľa § 258 ods. 1 písm. b/, písm. e/ Tr. por.
č. 141/1961 Zb. v znení neskorších predpisov napadnutý rozsudok zrušil v celom rozsahu a
podľa § 259 ods. 3 Tr. por. č. 141/1961 Zb. v znení neskorších predpisov bola obvinená I. G.
uznaná za vinnú zo spáchania pokračovacieho trestného činu nedovolenej výroby a držania
omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov podľa § 187 ods. 1, ods. 3
písm. b/ Tr. zák. na tom skutkovom základe, že
1/ 20. novembra 1998 s M. P. vycestovala do Mníchova, kde v priestoroch podzemnej
garáže na F. odovzdala minimálne 2,5 kg heroínu pre bratov U. prostredníctvom partnerov
X. P., F. B. a B. G., a po prenocovaní v hoteli M. sa vrátila späť do Bratislavy-,
2/ 23. decembra 1998 vycestovala s M. P. do Mníchova, kde v priestoroch hotela C.
odovzdala minimálne 2,5 kg heroínu F. B. a B. G., a ešte v ten deň sa vrátila naspäť do
Bratislavy,
3/ 27. decembra 1998 s M. P. vycestovala do Mníchova, kde pred hotelom M.
odovzdala minimálne 2,5 kg heroínu F. B. a B. G., a po prenocovaní v hoteli G. a
jednodňovom zdržaní sa v Nemecku sa následne vrátila naspäť do Bratislavy,
4/ 13. januára 1999 s M. P. vycestovala do Mníchova, kde na hotelovom parkovisku
pri R. odovzdala minimálne 2,5 kg heroínu F. B., a po prenocovaní v hoteli W. G. sa vrátila
naspäť do Bratislavy,
5/ 21. januára 1999 s M. P. vycestovala do Mníchova, kde na hotelovom parkovisku
v okolí V. odovzdala minimálne 2,5 kg heroínu F. B., a po prenocovaní v hoteli W. G. sa
vrátila naspäť do Bratislava,
pričom podľa znaleckého posudku Bavorského kriminálneho úradu z 3. marca 1999
bola znaleckým skúmaním zistená u svetlohnedého prášku zaisteného v byte F. B.
8. decembra 1998, ktorý pochádzal z dodávok obvinenej predchádzajúcich tomuto dňu,
najvyššia hodnota 59,4% hydrochloridu heroínu, a podľa zákona č. 139/1998 Zbierky
zákonov o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch patrí heroín do
I. skupiny omamných látok.
5 1 Tdo V 17/2014
Za tento trestný čin uložil Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací
obvinenej podľa § 187 ods. 3 Tr. zák. s použitím § 40 ods. 1 Tr. zák. trest odňatia slobody vo
výmere 2 (dvoch) rokov, výkon ktorého podľa § 58 ods. 1 písm. a/, § 59 ods. 1 Tr. zák.
podmienečne odložil so skúšobnou dobou na 2 (dva) roky.
Odpis napadnutého rozsudku bol prokurátorovi Úradu špeciálnej prokuratúry
Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) doručený
5. júna 2014, rovnako tak aj obvinenej I. G. a jej obhajcovi (č.l. 1804).
Krajský súd v Bratislave predložil 29. októbra 2014 Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky dovolanie, ktoré podal generálny prokurátor na Krajskom súde v Bratislave
11. júla 2014 proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. februára 2014,
sp. zn. 1 To 15/2007 v neprospech obvinenej dovolanie, opierajúce sa o dovolací dôvod podľa
§ 371 ods. 1 písm. h/ Tr. por., t. j. že bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej
sadzby.
V písomnom odôvodnení generálny prokurátor argumentoval tým, že napadnutým
rozsudkom bol porušený zákon v prospech obvinenej I. G. v ustanovení § 40 Tr. zák.
upravujúcom možnosť uloženia trestu pod dolnú hranicu. Najvyšší súd Slovenskej republiky
ako súd odvolací pri uznaní viny zo spáchania pokračovacieho trestného činu formou
organizovanej skupiny podľa § 187 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Tr. zák. odsúdil obvinenú I. G.
s použitím § 40 ods. 1 Tr. zák. k trestu odňatia slobody na dva roky, ktorého výkon podľa
§ 58 ods. 1 písm. a/, § 59 ods. 1 Tr. zák. podmienečne odložil so skúšobnou dobou na dva
roky.
Za trestný čin spáchaný nedovoleným dovozom omamnej látky v rámci organizovanej
skupiny, a to pokračovacím konaním dokončeným 21. januára 1999, sa pri právnej
kvalifikácii takého skutku podľa § 187 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Tr. zák. v znení účinnom
do 31. augusta 1999 ukladá trest odňatia slobody vo výmere od osem do pätnásť rokov. Podľa
§ 40 ods. 3 písm. b/ Tr. zák. v znení účinnom do 31. augusta 1999 pri znížení trestu odňatia
slobody podľa odseku 1 alebo 2 nemožno uložiť trest pod tri roky, ak je dolná hranica trestnej
sadzby odňatia slobody aspoň osem rokov. Generálny prokurátor v tomto smere v podanom
dovolaní porovnal právnu úpravu predmetnej právnej kvalifikácie Trestného zákona, pričom
zhrnul, že neskorší zákon s nasledujúcimi zmenami uvedeného ustanovenia pre obvinenú I. G.
nie je priaznivejší. Vzhľadom na uvedené považoval napadnutý rozsudok za nezákonný.
V danej trestnej veci generálny prokurátor poukázal aj na ďalšie okolnosti svedčiace
v nezákonný a nesprávny postup odvolacieho súdu, a to najmä na odvolacím súdom
konštatované neprimerané prieťahy zo strany orgánov činných v trestnom konaní.
V predmetnej trestnej veci išlo o prevzatie trestného konania z Nemecka, kde bol vydaný
zatykač pre pokračovací skutok na obvinenú I. G. 23. marca 2000, a o prevzatí trestnej veci na
základe žiadosti Štátneho zastupiteľstva M. I zo 4. novembra 2003, o ktorom rozhodla
Generálna prokuratúra Slovenskej republiky podľa § 421 ods. 1 Tr. por.
č. 141/1961 Zb. v znení neskorších predpisov 19. decembra 2003 a už 30. júla 2004 bola
na menovanú po vykonaní prípravného konania podaná obžaloba, z ktorej uvedené
skutočnosti aj vyplývajú. Krajský súd v Bratislave vykonal dokazovanie v období marec 2005
až január 2006 a február 2007 – máj 2007 z dôvodu zmeny v senáte, pričom rozhodol
vynesením odsudzujúceho rozsudku 7. mája 2007. Od júna 2007 bola trestná vec z dôvodu
rozhodovania o odvolaní obvinenej na Najvyššom súde Slovenskej republiky, ktorý
niekoľkokrát zrušil termíny verejného zasadnutia z dôvodu práceneschopnosti obvinenej
(zhoršenie dlhodobého nepriaznivého zdravotného stavu s dobou akútnej liečby). Generálny
prokurátor upozornil najmä v tejto súvislosti na tú skutočnosť, že neprimeranosť dĺžky
trestného konania od spáchania skutku zapríčinila svojimi subjektívnymi prekážkami najmä
obvinená, ktorá sa nezúčastňovala verejných zasadnutí pred najvyšším súdom a k určeným
termínom predkladala svoje ospravedlnenia z dôvodu svojej pracovnej neschopnosti pre rôzne
ochorenia s prezentovaním záujmu zúčastniť sa zasadnutia, pričom až na záverečný termín
verejného zasadnutia vykonávaným pod novým vedením senátu súhlasila so zasadnutím
bez jej prítomnosti. S poukazom na tieto skutočnosti, teda že dlhé trvanie trestného konania
nespôsobil prokurátor ani vyšetrovateľ, ani podľa rozhodnutia súdu žiadne iné okolnosti
prípadu, ani osobné pomery obvinenej, ktorá pri trestnom stíhaní nespolupracovala a svoju
trestnú činnosť nepriznávala, je preto použitie zákonného ustanovenia § 40 Tr. zák.
o mimoriadnom znížení trestu zo strany najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu,
pri nerešpektovaní zákonného ustanovenia podľa § 40 ods. 3 Tr. zák. zjavne neprimerané.
V tomto smere zhrnul, že obvinená svojim zapríčinením z dôvodu vyhýbania sa verejných
zasadnutí a nedostatočným konaním najvyššieho súdu v odvolacom konaní, ako aj porušením
zákonného limitu pre ukladanie trestu pod dolnú hranicu, dosiahla neprimerane mierny trest.
7 1 Tdo V 17/2014
Generálny prokurátor v podanom dovolaní namietal aj to, že najvyšší súd vypustil
štyri čiastkové útoky pokračovacej trestnej činnosti neopodstatnene a neodôvodnene. Ďalej
upozornil na to, najvyšší súd v odvolacom konaní nedodržal štandardné procedurálne pravidlá
pri oboznamovaní so zadováženými a predkladanými dokladmi, keď procesné strany neboli
oboznámené so znaleckým posudkom z 25. mája 2012 (týkal sa zdravotného stavu obvinenej
a jej spôsobilosti zúčastniť sa odvolacieho konania) a prehlásením od osoby menom X. P.,
pričom odvolací súd ani nerozhodol o návrhu obhajcu na doplnenie dokazovania týmto
prehlásením, rovnako tak aj pri zapisovaní účastníkov verejného zasadnutia
26. februára 2014, ako aj pri doručovaní vyhotovenia vyhláseného rozsudku, ktoré bližšie
rozobral v podanom dovolaní.
Vzhľadom na uvedené navrhol, aby dovolací súd podľa § 386 odsek 1 Tr. por.
vyslovil, že rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. februára 2014, sp. zn.
1 To 15/2007, vo výroku o treste bol porušený zákon v ustanovení § 40 ods. 3 Tr. zák.
a podľa § 386 ods. 2 Tr. por. uvedenú časť rozsudku ako aj všetky na ňu nadväzujúce
rozhodnutia zrušil a podľa § 388 ods. 1, ods. 2 Tr. por. prikázal najvyššiemu súdu, aby vec
v inom zložení senátu v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.
Obvinená I. G. sa vyjadrila 4. septembra 2014 prostredníctvom svojho obhajcu
JUDr. M. R. tak, že predmetné dovolanie podané generálnym prokurátorom v jej neprospech
považuje za nedôvodné. Odvolací súd využitie inštitútu mimoriadneho zníženia trestu odňatia
slobody riadne zdôvodnil, a to dĺžkou konania vzhľadom na ustálenú rozhodovaciu prax
Európskeho súdu pre ľudské práva, Ústavného súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky umožňujúcu v obdobných prípadoch mimoriadne znížiť trest odňatia
slobody aj pod takto zákonom stanovenú minimálnu trestnú sadzbu. Uplynutie doby viac ako
osem rokov od vznesenia obvinenia, je potrebné považovať za extrémnu skutočnosť
s ohľadom práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd. Námietky generálneho prokurátora uvedené v predmetnom
dovolaní o nedôvodnosti aplikácie § 40 Tr. zák., o zavinení neprimeranej dĺžky konania len
obvinenou G. (v tomto smere poukazuje na znalecký posudok týkajúci sa zdravotného stavu
obvinenej, ktorý hovorí o objektívne zlom zdravotnom stave), rovnako tak aj námietku
týkajúcu sa vypustenia viacerých skutkov, považuje za nedôvodné a nesprávne.
8 1 Tdo V 17/2014
Vzhľadom na uvedené obvinená I. G. navrhla, aby dovolací súd podané dovolanie
podľa § 382 písm. c/ Tr. ako nedôvodné zamietol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci zistil, že dovolanie podané
generálnym prokurátorom spĺňa všetky obsahové a formálne náležitosti, bolo podané
oprávnenou osobou, v zákonom stanovenej lehote a je dôvodné. Oprávnenosť generálneho
prokurátora podať dovolanie v predmetnej veci je založená na ustanovení § 372 Tr. por., veta
posledná.
Predseda senátu preto podľa § 383 Tr. por. nariadil verejné zasadnutie, v rámci
ktorého bolo zistené, že dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h/ Tr. por. je preukázaný.
Preto najvyšší súd vyslovil porušenie zákona v rozsahu, ako je to uvedené vo výrokovej časti
tohto rozsudku.
Trestný poriadok vo vzťahu k výroku o treste upravuje dva dovolacie dôvody uvedené
v § 371 ods. 1 písm. h/;
- ak bol uložený trest mimo zákonom stanovenej trestnej sadzby,
- ak bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa.
Tento dovolací dôvod sa týka iba tých druhov trestov, ktoré majú v Trestnom zákone
odstupňovanú trestnú sadzbu. Trest je potom uložený mimo sadzbu tak pri nedôvodnom
prekročení hornej hranice príslušnej trestnej sadzby ako aj nezákonným prelomením jej dolnej
hranice, pokiaľ je dolná hranica v zákone určená. Pod tento dôvod dovolania spadá
aj nesprávna aplikácia ustanovenia § 40 Tr. zák. o mimoriadnom znížení trestu. Kým
námietka nepoužitia (použitia) ustanovenia § 40 Tr. zák. nezakladá žiaden z dôvodov
dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por., nesprávne použitie ustanovenia § 40 Tr. zák. a výmera
trestu pod dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby pri nerešpektovaní zákonných
limitov možného zníženia trestu pod dolnú hranicu trestnej sadzby obsahovo napĺňa dôvod
dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. h/ Tr. por. Názor obvinenej, že uloženie trestu odňatia
slobody bez zreteľa na spomenuté zákonné limity je súladné s rozhodovacou praxou
Európskeho súdu pre ľudské práva. Ústavného súdu Slovenskej republiky a všeobecných
súdov, je nesprávny.
9 1 Tdo V 17/2014
Súdna prax je totiž ustálená tak, že možnou kompenzáciou neprimeranej dĺžky
konania, nezavinenej obvineným je uloženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej
sadzby, ovšem pri rešpektovaní zákonných hraníc tohto zníženia.
Opačný postup by totiž znamenal svojvoľné vytváranie trestných sadzieb priamo
súdom, čo nie je v slovenskom trestnom práve prípustné. Ešte treba dodať, že obvinená I. G.
na podporu postupu odvolacieho senátu najvyššieho súdu nesprávne argumentuje aj
možnosťou zastavenia trestného stíhania. To síce štrasburská judikatúra uvádza ako možný
spôsob kompenzácie, ovšem za podmienky, že možnosť zastavenia trestného stíhania pre
neprimeranú dĺžku konania upravuje vnútroštátne zákonodarstvo, čo ale nie je prípad právne
úpravy v Slovenskej republike.
Podľa § 187 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Tr. zák. sa páchateľ potrestá odňatím slobody
na osem až pätnásť rokov, ak spácha trestný čin nedovolenej výroby a držania omamných
a psychotropných látok, jedov a prekurzorov ako člen organizovanej skupiny, tak ako
obvinená I. G..
Podľa § 40 ods. 1 Tr. zák. ak má súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom
na pomery páchateľa za to, že by použitie trestnej sadzby odňatia slobody ustanovenej týmto
zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a že možno účel trestu dosiahnuť i trestom
kratšieho trvania, môže znížiť trest odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby
ustanovenej týmto zákonom. Podľa § 40 ods. 3 písm. b/ Tr. zák. (v znení účinnom do 31.
augusta 1999) pri znížení trestu odňatia slobody podľa odseku 1 (alebo 2) nemožno uložiť
trest pod tri roky, ak je dolná hranica trestnej sadzby odňatia slobody aspoň osem
rokov.
Z uvedeného je zrejmé, že odvolací súd postupoval v rozpore so zákonom, keď
obvinenej I. G. uložil podľa § 187 ods. 3 Tr. zák. s použitím § 40 ods. 1 Tr. zák. trest odňatia
slobody na dva roky, ktorého výkon podľa § 58 ods. 1 písm. a/, § 59 ods. 1
Tr. zák. podmienečne odložil so skúšobnou dobou na dva roky. Za tohto stavu je dovolanie
podané generálnym prokurátorom dôvodné, keďže trest bol uložený mimo zákonom
stanovenej trestnej sadzby, resp. v posudzovanom prípade pod ustanovenú sadzbu v dôsledku
moderačného ustanovenia upravenej, zníženej trestnej sadzby, pod ktorú trest odňatia slobody
ani s použitím § 40 Tr. zák. nesmie uložiť.
10 1 Tdo V 17/2014
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto musel konštatovať, že podané dovolanie
je dôvodné, pokiaľ ide o predmetnú námietku generálneho prokurátora vzťahujúcu
sa na dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h/ Tr. por. V zmysle uvedeného preto bude
nevyhnutné, aby sa odvolací súd v naznačených súvislostiach, bližšie špecifikovaných
v odôvodnení rozhodnutia, vysporiadal s vytýkaným pochybením.
Dovolací súd pritom zvýrazňuje, že aplikácia ustanovenia § 40 vylúčená nie je, a to
z dôvodu aj dovolateľom správne vyčítanej nedostatočnej činnosti odvolacieho súdu, pokiaľ
ide o prešetrenie možnosti účasti obvinenej na verejných zasadnutiach odvolacieho súdu,
ktorého činnosť v tomto smere nebola bezprieťahová a dostatočná. V tejto spojitosti treba
poukázať najmä na to, že vec napadla na Najvyšší súd Slovenskej republiky 14. júna 2007,
prvý termín verejného zasadnutia bol určený až na 25. marca 2009 (takmer po dvoch rokoch),
pričom znalec na posúdenie skutočnej spôsobilosti účasti obvinenej na verejnom zasadnutí
bol ustanovený až v septembri 2011, t. j. po viac ako štyroch rokoch od nápadu veci. Najvyšší
súd Slovenskej republiky opakovane odročoval verejné zasadnutia napriek tomu, že nebolo
preukázané, či zdravotný stav obvinenej bráni jej účasti na verejných zasadnutiach. Odvolací
súd žiadal o takéto vyjadrenie MUDr. H. až 18. novembra 2010 (po viac ako troch rokoch od
predloženia veci), následne 22. decembra 2010, pričom v predmetných lekárskych správach
sa k možnosti účasti obvinenej na verejnom zasadnutí vzhľadom na jej zdravotný stav vôbec
nevyjadril.
V tejto spojitosti je však potrebné zvýrazniť aj ostatnú judikatúru k aplikácii
moderačného ustanovenia (v súčasnosti § 39 Tr. zák.) uverejnenú pod č. 51 v Zbierke
stanovísk a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3/2014. Z tam uvedenej právnej vety
a obsahu odôvodnenia rozhodnutia s použitím argumentácie a contrario možno vyvodiť,
že ak sa použitie zmierňovacieho ustanovenia opiera o skutočnosti, ktoré odôvodňujú tento
zákonný postup, námietka voči použitiu moderačného ustanovenia nezakladá žiadny dovolací
dôvod, rovnako ako námietka jeho nepoužitia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je viazaný právnym názorom, ktorý vyslovil
vo veci dovolací súd, a je povinný vykonať úkony, ktorých vykonanie dovolací súd nariadil.
11 1 Tdo V 17/2014
Ostatné námietky generálneho prokurátora obsiahnuté v dovolaní nie je možné vecne
subsumovať pod žiaden z dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 Tr. por..
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 2. februára 2015
JUDr. Peter K r a j č o v i č , v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Kristína Cíchová