Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Cdo/9/2014

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu

JUDr. Oľgy Trnkovej a členov senátu JUDr. Mariána Sluka, PhD., a JUDr. Ladislava

Górásza, v právnej veci ţalobcu H. K., bývajúceho v Z., zastúpeného JUDr. Ing. Michalom

Plentom, advokátom vo Vranove nad Topľou, Sídlisko Okulka 19/42, proti ţalovanej

VRANOVSKEJ TEHEĽNI, s.r.o., so sídlom vo Vranove nad Topľou, Čemernianska č. 137,

IČO: 36 457 183, za účasti vedľajšej účastníčky Sociálnej poisťovne, a.s., Bratislava, pobočka

Vranov nad Topľou, o náhradu škody na zdraví, vedenej na Okresnom súde Vranov nad

Topľou pod sp. zn. , o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v

Prešove z 10. septembra 2013 sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky

I. O d m i e t a dovolanie ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove

z 10. septembra 2013 sp. zn. vo výroku o povinnosti ţalovaného zaplatiť

ţalobcovi 24 746,07€ a vo výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Vranov

nad Topľou z 19. septembra 20129 pod č. k. 3 C 137/2006–317, ktorým bola ţaloba v časti

zamietnutá.

II. Z a m i e t a dovolanie ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove

z 10. septembra 2013 sp. zn. vo výroku, ktorým bola ţaloba v zostávajúcej

2

časti zamietnutá.

III. Ţalovanej a vedľajšej účastníčke na ţalovanej strane nepriznáva náhradu trov

dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Vranov nad Topľou (v poradí druhým) rozsudkom z 19. septembra 2012

č. k. -317 uloţil ţalovanej povinnosť zaplatiť ţalobcovi titulom sťaţenia

spoločenského uplatnenia sumu 119 796,85 € do15 dní od právoplatnosti rozsudku.

Vo zvyšku ţalobu zamietol s tým, ţe o trovách konania rozhodne po právoplatnosti

rozhodnutia. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe ţalobca ako zamestnanec ţalovaného

vo funkcii vedúceho údrţby 14. novembra 2003 utrpel pracovný úraz pri kontrole strechy

vykonávanej s ďalšími spolupracovníkmi. Pri výkone prác sa ţalobca cez strechu prepadol

a spadol na betónovú podlahu z výšky 10 aţ 15 metrov. Z vykonaného dokazovania súd

vylúčil spoluzavinenie ţalobcu na pracovnom úraze, nakoľko išlo o vec náhody. Ţalobca

neporušil ţiaden právny predpis alebo akýkoľvek predpis o bezpečnosti a ochrane zdravia

pri práci, nebol pod vplyvom alkoholu a psychotropných látok, nepočínal si ľahkomyseľne,

riadne si plnil pracovné povinnosti. Súd mal znaleckým posudkom znalca MUDr. Alfonza

Porvazníka preukázané, ţe ţalobca sa nevie sústrediť ani na ľahšie domáce práce, musí ţiadať

príbuzných o pomoc, má depresívne poruchy, problémy so spánkom, je frustrovaný

sexuálnym zlyhávaním a telesnými bolesťami. Nachádza sa v starostlivosti odborných lekárov

(ortopéd, neurológ, psychiater) a prognóza vývoja zdravotného stavu je nepriaznivá.

Má výpadky pamäte v pomerne mladom veku, ochrnutú a poškodenú ľavú stranu tela. Ujma

na zdraví v ňom zanechala viditeľne trvalé a výrazne nepriaznivé následky, nakoľko predtým

bol pracovne, spoločensky a politicky činný, nemôţe sa zamestnať (stratil zamestnanie

z dôvodu organizačných zmien, v dôsledku úrazu stratil známosť so ţenou, nechodí

na poľovačky). Vedľajšia účastníčka na strane ţalovanej na základe rozhodnutia ţalobcovi

vyplatila za sťaţenie spoločenského uplatnenia sumu 126.000 Sk, t. j. za 2100 bodov titulom

sťaţenia spoločenského uplatnenia bez toho, aby mu sumu krátila. Ţalobca si uplatňoval

primerané zvýšenie sťaţenia spoločenského uplatnenia v sume 11 079 000 Sk,

čo predstavovalo zvýšenie základného bodového ohodnotenia (2 100 bodov) 90-násobne. Súd

preto priznal ţalobcovi náhradu za sťaţenie spoločenského uplatnenia zvýšenú na 30-násobok

pri znaleckom obodovaní 2075 bodov, t. j. sumu 3 735 000 Sk, od ktorej odpočítal sumu

3

plnenú vedľajším účastníkom na strane ţalovanej (126 000 Sk), teda celkovo 3 609 000 Sk;

t. j. 119 796,85 € a vo zvyšku (t. j. o 1 867 500 Sk) ţalobu zamietol.

Na odvolanie ţalovanej a vedľajšieho účastníka (v ţalobe vyhovujúcej časti) a ţalobcu

(v ţalobe zamietajúcej časti) Krajský súd v Prešove (v poradí tretím) rozsudkom

z 10. septembra 2013 sp. zn. rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe

ţalovanej uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcovi 27 746,07 € do 15 dní od právoplatnosti

rozsudku a v zostávajúce časti ţalobu zamietol (95 050,78 eur) a rozsudok súdu prvého stupňa

v jeho zamietajúcej časti potvrdil. K preskúmavanej otázke zvýšeniu základného odškodnenia

sťaţenia spoločenského uplatnenia ( vyhlášky č. ) v dôvodoch

rozhodnutia uviedol, ţe sa stotoţnil so skutkovými zisteniami súdu prvého stupňa a úvahami,

ktorými sa riadil pri určení primeraného zvýšenia. Zároveň ale poukázal na judikatúru

týkajúcu sa výšky náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia a princípu primeranosti

odškodnenia, keď suma prisúdená poškodenému by nemala mať likvidačný charakter

pre škodcu. Zdôraznil, ţe odškodnenie sťaţenia spoločenského uplatnenia samo osebe

predstavuje náhradu za preukázateľne nepriaznivé následky poškodenia, ktoré poškodený

potrebuje pre uspokojenie jeho ţivotných a spoločenských potrieb. Postup podľa § 7 ods. 3

vyhlášky môţe prichádzať do úvahy len vo výnimočných prípadoch hodných osobitného

zreteľa, kedy ani zvýšenie základného odškodnenia za sťaţenie spoločenského uplatnenia

podľa § 6 ods.2 vyhlášky dostatočne nevyjadruje následky, ktoré sú do budúcnosti v dôsledku

poškodenia trvale obmedzené alebo stratené. Musí pritom ísť o celkom výnimočné prípady

hodné mimoriadneho zreteľa, kedy moţnosti poškodeného sú veľmi obmedzené alebo celkom

stratené v porovnaní s vysokou a mimoriadnou úrovňou jeho kultúrnych, športových či iných

aktivít v dobe pred vznikom škody (porovnaj napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej

republiky vo veci sp. zn. , podľa ktorého osoba vo veku 51 rokov

v dôsledku trvalého ochrnutia, nemôţe pracovať, stratila sebestačnosť, je plne odkázaná

na pomoc tretej osoby, nemá moţnosť sa venovať rodine a spoločenským, kultúrnym

aktivitám, za čo jej patrí náhrada za sťaţenie spoločenského uplatnenia okolo 1 000 000 Kč,

čo predstavovalo 10 – násobok základného bodového ohodnotenia). Odvolací súd v danej veci

povaţoval za primerané zvýšenie sťaţenia spoločenského uplatnenia na 7-násobok, t. j.

24 746,07 € (t. j. 745 500 Sk, 7 x 124 500 Sk - úhrada 126 000 Sk). Pre porovnanie dodal, ţe

od 1. augusta 2004 v zmysle vyhlášky č. o náhrade za bolesť a náhrade

za sťaţenie spoločenského uplatnenia, sa výška náhrady sa určuje sumou 2% z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za kalendárny rok, ktorý

predchádzal roku vzniku nároku. V prípadoch hodných osobitného zreteľa, akým je uznanie

invalidity, by preto mohol súd v rámci tejto právnej úpravy náhradu za sťaţenie

spoločenského uplatnenia zvýšiť najviac o 50 %; suma pri takomto výpočte by bola v plnej

výške po odpočítaní uţ vyplatenej sumy vo výške 768 221 Sk. Na základe uvedeného

odvolací súd dospel k záveru, ţe primerané zvýšenie pri odškodňovaní bolesti a sťaţenia

spoločenského uplatnenia zodpovedá sume prisúdenej odvolacím súdom. Vo zvyšnej časti

v ktorej bola ţaloba nad sumu 119 796,85 € zamietnutá rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca, navrhol ho zrušiť

a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci

( ). Za nesprávnu povaţoval predovšetkým jeho argumentáciu,

podľa ktorej porovnal náhradu za sťaţenie spoločenského uplatnenia, ktorá ţalobcovi patrila

podľa vyhlášky č. účinnej v čase úrazu s náhradou za sťaţenie spoločenského

uplatnenia, ktorá by ţalobcovi patrila podľa vyhlášky č. , ktorá sa na tento

prípad nevzťahuje. Rovnako dovolateľ povaţoval za nesprávne odôvodnenie v tom, ţe suma

prisúdená poškodenému nemôţe mať likvidačný charakter pre škodcu, lebo náhradu vypláca

vedľajšia účastníčka a tak priamy dopad na škodcu je vylúčený. Nároky poškodeného nemôţu

byť ovplyvnené ekonomickou situáciou škodcu (resp. vedľajšieho účastníka); obdobne

rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. , podľa ktorého výška

nároku sa neodvíja od výšky majetku toho, kto náhradu vypláca, ale rozhodujúce

je porovnanie úrovne kultúrnych, športových či iných aktivít poškodeného v dobe

pred vznikom škody a jeho moţnosťami v dobe po zranení. Dovolateľ rekapituloval následky

po úraze i ujmu, ktorú tým ţalobca utrpel s dopadom na doterajší spôsob i kvalitu jeho ţivota.

Rozhodnutie odvolacieho súdu nezodpovedá zásade spravodlivého, primeraného, korektného

a úplného odškodnenia následkov pracovného úrazu. Zvýšenie odškodnenia nezodpovedá

ustanoveniu vyhlášky č. , je neprimerané poškodeniu zdravia ţalobcu.

Nedošlo k rešpektovaniu zásady proporcionality a v tejto súvislosti poukázal na niektoré

rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. Krajský súd v Prešove sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , kedy adekvátne a primerané zvýšenie odškodnenia

po takomto úraze bolo priznané v rozmedzí 15 aţ 20 násobku základného bodového

hodnotenia). Vzhľadom na uvedené dovolateľ nepovaţoval odôvodnenie rozhodnutia

za presvedčivé.

Vedľajšia účastníčka na ţalovanej strane v písomnom vyjadrení navrhla dovolanie ako

neopodstatnené zamietnuť.

Ţalovaná nevyuţila svoje právo vyjadriť sa k dovolaniu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ), po zistení,

ţe dovolanie podal včas účastník konania ( ), zastúpený advokátom (

ods. 1 ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ), skúmal najskôr

to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa

( a nasl. ).

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ). Bez ohľadu na to, či odvolací súd rozhodol

rozsudkom alebo uznesením, pripúšťa dovolanie proti jeho rozhodnutiu vtedy, ak

konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád,

vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide o nedostatky v právomoci súdu,

v spôsobilosti byť účastníkom konania, v riadnom zastúpení procesne nespôsobilého

účastníka, zákonom predpísaného spôsobu začatia konania, o prekáţku veci právoplatne

rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom

konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Pokiaľ

odvolací súd rozhodol rozsudkom, je dovolanie proti nemu prípustné, ak je napadnutý

zmeňujúci rozsudok ( ) alebo rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil

od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci ( ) alebo

potvrdzujúci rozsudok, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd

vo výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie

zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd

prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4

( ).

Na vady konania vymenované v je dovolací súd povinný prihliadnuť

ex officio, teda vţdy, či uţ ich existenciu účastník namieta alebo nie (§ 242 ods. 1, veta druhá

). Dovolací súd sa preto najskôr zaoberal skúmaním podmienok prípustnosti podaného

dovolania podľa a zároveň zisťoval, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád

podľa , ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť konania.

Dovolanie ţalobcu smeruje proti všetkým výrokom rozsudku odvolacieho súdu,

pretoţe dovolateľ sa domáha jeho zrušenia v celom rozsahu.

Podľa je dovolanie prípustné, ak smeruje proti rozsudku

odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

Prípustnosť dovolania proti takémuto zmeňujúcemu rozsudku je zaloţená na rozdielnosti

rozsudku odvolacieho súdu a rozsudku súdu prvého stupňa. O rozdielne rozsudky ide vtedy,

ak okolnosti významné pre rozhodnutie veci posúdili oba súdy rozdielne, v dôsledku čoho

odlišne určili alebo deklarovali práva a povinnosti účastníkov. Odlišnosťou sa pritom nemá

na mysli rozdielne právne posúdenie veci, pokiaľ nemalo vplyv na obsah práv a povinností

účastníkov, ale záver súdu odlišne konštitujúci alebo deklarujúci práva a povinnosti

v právnom vzťahu účastníkov. Pre posúdenie, či ide o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu,

nie je významné formálne hľadisko (ako odvolací súd formálne rozhodol alebo ako formálne

svoj výrok označil), ale obsahové hľadisko (vzájomný vzťah rozsudku odvolacieho súdu

a rozsudku súdu prvého stupňa v tom zmysle, či práva a povinnosti účastníkov v danom

právnom vzťahu posúdili odlišne). Významné nie je ani to, či výroky rozsudkov súdov oboch

stupňov sú alebo nie sú odlišne naformulované – aj v tomto zmysle je rozhodujúce obsahové

hľadisko. Pokiaľ odvolací súd posúdil práva a povinnosti účastníkov daného právneho vzťahu

rovnako (zhodne), nejde o zmeňujúci rozsudok, ale o potvrdzujúci rozsudok.

Rozsudkom súdu prvého stupňa bolo ţalobe v časti vyhovené a v zostávajúcej časti

došlo k jej zamietnutiu. Odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo vyhovujúcej

časti tak, ţe ţalobe o zaplatenie 24 746,07 € vyhovel, v zostávajúcej časti ţalobu zamietol

a potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa v ţalobe zamietajúcej časti. Pre časť dovolaním

napadnutého rozsudku odvolacieho súdu – ktorým došlo k potvrdeniu zamietajúcej časti

výroku rozsudku súdu prvého stupňa a ktorým bolo ţalobe v časti vyhovené (o 24 746,07 €) –

nie sú splnené podmienky prípustnosti dovolania podľa aţ 3 , lebo

dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku, odvolací súd sa neodchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu a dovolanie síce smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku

odvolacieho súdu, vo výroku ktorého však odvolací súd nevyslovil, ţe je dovolanie prípustné,

pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu a nejedná sa o potvrdenie

rozsudku súdu prvého stupňa o neplatnosti zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a ods. 4.

Vzhľadom na to by pre uvedenú časť rozhodnutia odvolacieho súdu prípustnosť dovolania

ţalobcu prichádzala do úvahy len, ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád

taxatívne vymenovaných v Ţalobca procesné vady konania v zmysle

písm. a/ aţ g/ Os.p. netvrdil a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo;

prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. Na základe uvedeného Najvyšší

súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu v tejto procesne neprípustnej časti bez ďalšieho

odmietol podľa v spojení s ako dovolanie

smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné. Vzhľadom na odmietnutie

dovolania z procesných dôvodov sa dovolací súd nezaoberal vecnou správnosťou skutkových

a právnych záverov, na ktorých odvolací súd zaloţil svoje potvrdzujúce rozhodnutie.

Naproti tomu dovolanie ţalobcu smerujúce proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým

bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe ţaloba na primerané zvýšenie odškodnenia

za sťaţenie spoločenského uplatnenia v zostávajúcej časti bola zamietnutá (nad 24 74607 €

a do 181 786,49 €), je prípustné podľa

Dovolací súd je podľa zákona ( ) viazaný nielen rozsahom

dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi a obligatórne sa zaoberá procesnými vadami

uvedenými v , a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako

ich dovolateľ označil, ale aj podľa ich obsahu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (tieţ dovolací súd) je oprávnený rozhodnutie

odvolacieho súdu preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom

je viazaný uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo

vymedzil ( ). Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov

v prípadoch uvedených v ustanovení aţ d/ Ak nejde o vady

uvedené v , neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, iba ţe

by tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Dovolateľ v dovolaní uplatnil dovolací dôvod v zmysle

tvrdiac, ţe napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci.

I. Vzhľadom na vyššie uvedenú zákonnú povinnosť ( druhá veta )

skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní

postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v , zaoberal sa dovolací súd

otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237

písm. a/ aţ g/ (t. j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu,

nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia

procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv

začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo

začať len na takýto návrh, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad

rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Výskyt uvedenej vady

dovolací súd v konaní nezistil.

II. Inou vadou konania ( ), na ktorú musí dovolací súd

prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád

taxatívne vymenovaných v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom

je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich

postup súdu v občianskom súdnom konaní. Literatúra i doktrína sa zhodujú v tom, ţe „inou

vadou konania“ (error in procedendo) sa rozumie porušenie ustanovenia zákona upravujúceho

konanie od začiatku aţ do skončenia, ako príklady sa uvádzajú nezisťovanie skutočností

podstatných pre rozhodnutie, porušenie ustanovení o vykonávaní jednotlivých dôkazov,

nesprávne meritórne rozhodnutie namiesto odmietnutia alebo zastavenia konania, nesprávne

vyhodnotenie určitej skutočnosti ako nespornej, prípadne všeobecne známej,

a na to nadväzujúce nevykonanie navrhnutého dôkazu alebo nedostatok predpísaných

poučení. Dovolacím dôvodom je však takéto porušenie zákona len v prípade, ak bolo

kauzálne pre nesprávne rozhodnutie vo veci. Kauzalita musí byť konkrétna, preto nepostačuje

len abstraktná spôsobilosť zistenej vady konania zaloţiť nesprávnosť napadnutého

rozhodnutia.

Existencia uvedenej vady z obsahu spisu nevyšla najavo a jej existencia nebola

dovolateľom ani namietaná.

III. Z obsahu dovolania vyplýva, ţe dovolateľ namieta nesprávne právne posúdenie

veci odvolacím súdom ( ).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Dovolateľ nesúhlasí s právnymi závermi odvolacieho súdu, v tejto súvislosti

spochybňuje presvedčivosť jeho právnych argumentov odôvodňujúcich priznanú náhradu

za sťaţenie spoločenského uplatnenia s odkazom na iné rozhodnutia odvolacieho súdu v tejto

ale i obdobných veciach. Vyčítal odvolaciemu súdu, ţe si dovolil vyuţiť komparáciu právnej

úpravy pouţitej na daný prípad s právnou úpravou neskoršou, ktorá na tento prípad nedopadá.

Posledne uvádzaný argument nie je spôsobilý spochybniť správnosť právneho

posúdenia veci odvolacím súdom, neskoršiu právnu úpravu (

o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaţenie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení

zákona) odvolací súd na daný prípad neaplikoval a pre účastníkov právnych vzťahov z nej

preto ani nemohol vyvodiť ţiadne oprávnenia alebo povinnosti. Komparácia takejto právnej

úpravy v odôvodnení rozhodnutia mala len ilustračný význam (nie normatívny), jej cieľom

bolo upevniť presvedčivosť prijatých premís súdom ohľadom primeranosti priznávanej

náhrady. V tejto spojitosti nemoţno namietať ani všeobecne vyslovený názor, ţe priznaná

náhrada (resp. odškodnenie) má byť primeraná a nie likvidačná. Proporcionalita, ako

všeobecný výkladový princíp v priestore, kde platia princípy právneho štátu,

sa najzreteľnejšie prejavuje v takých prípadoch, kedy rozhodnutie súdu je výsledkom právnej

úvahy súdu (viď napr. ), pri ktorej sa berie zreteľ na všetky okolnosti prípadu

z pohľadu zabezpečenia spravodlivej rovnováhy na oboch stranách (povinnej ale

i oprávnenej). Cieľom je vyvaţovanie individuálnych a verejných záujmov, kaţdý

demokratický právny poriadok stanovuje interpretačné pravidlo pre súkromnoprávne vzťahy,

ktoré zohľadňuje ich primeraný výkon.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k právnemu záveru, ţe

odvolací súd správne na danú vec pri určení výšky náhrady za bolesť a za sťaţenie

spoločenského uplatnenia aplikoval vyhlášku č. o odškodňovaní bolesti

a sťaţenia spoločenského uplatnenia v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška

č. “).

Podľa vyhlášky č. sa bolesti a sťaţenie spoločenského uplatnenia

spôsobené úrazom, chorobou z povolania alebo iným poškodením na zdraví odškodňujú

jednorazovo.

V zmysle § 4 ods. 1 vyhlášky sa sťaţenie spoločenského uplatnenia odškodňuje, ak

poškodenie na zdraví má preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre ţivotné úkony

poškodeného, pre uspokojovanie jeho ţivotných a spoločenských potrieb alebo pre plnenie

jeho spoločenských úloh. Odškodnenie za sťaţenie spoločenského uplatnenia musí

byť primerané povahe následkov a ich predpokladanému vývoju, a to v rozsahu, v akom

sú obmedzené moţnosti poškodeného uplatniť sa v ţivote a spoločnosti.

Podľa § 4 ods. 3 vyhlášky odškodnením za sťaţenie spoločenského uplatnenia

sa neodškodňujú straty na zárobku. Pri odškodňovaní sťaţenia spoločenského uplatnenia

sa vychádza zo základného počtu bodov, ktorým bolo toto sťaţenie ohodnotené v lekárskom

posudku (§ 6 ods. 1 vyhlášky).

Podľa § 6 ods. 2 vyhlášky sa suma zodpovedajúca základnému počtu bodov zistenému

lekárom primerane zvýši aţ na dvojnásobok podľa predpokladov, ktoré poškodený vo veku,

v ktorom bol poškodený na zdraví, mal pre uplatnenie v ţivote a v spoločnosti a ktoré

sú v dôsledku poškodenia obmedzené alebo stratené. Týmito predpokladmi sa rozumie najmä

moţnosť uplatniť sa v rodinnom, politickom, kultúrnom a športovom ţivote, ďalej moţnosť

voľby povolania a ďalšieho sebavzdelávania; pritom sa prihliada na to, či ide o muţa alebo

ţenu a pri odstrániteľnosti trvalých následkov aj na upozornenie lekára podľa § 10 vyhlášky.

Ustanovenie ods. l vyhlášky č. určuje výšku odškodnenia za bolesť

a za sťaţenie spoločenského uplatnenia sumou 60 Sk za jeden bod. Celková výška

odškodnenia za bolesť a za sťaţenie spoločenského uplatnenia z jedného poškodenia

na zdraví nesmie presiahnuť sumu 240 000 Sk; z toho odškodnenie za bolesť nesmie

presiahnuť sumu 72 000 Sk (§ 7 ods. 2 vyhlášky). V zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky v prípadoch

hodných osobitného zreteľa môţe súd odškodnenie primerane zvýšiť, a to i nad ustanovené

najvyššie výmery odškodnenia.

Náhrada za sťaţenie spoločenského uplatnenia stanovená na základe počtu bodov

stanoveného v lekárskom posudku predstavuje jednorazové odškodnenie. Pre správne určenie

výšky odškodnenia za sťaţenie spoločenského uplatnenia je nevyhnutné najskôr zistiť, aké

mal poškodený predpoklady pre svoje uplatnenie v ţivote a v spoločnosti pred vznikom

škody, a aké predpoklady má po vzniku škodlivej udalosti. Z porovnania týchto predpokladov

moţno potom vyvodiť záver, či a do akej miery boli touto udalosťou zúţené alebo stratené

moţnosti uplatnenia sa v ţivote a spoločnosti. Odškodnenie za sťaţenie spoločenského

uplatnenia má vo svojej podstate predstavovať náhradu za preukázateľne nepriaznivé

dôsledky pre ţivot a ţivotné úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho ţivotných

a spoločenských potrieb alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh. Sťaţením spoločenského

uplatnenia je preto potrebné rozumieť jednak vylúčenie či obmedzenie účasti poškodeného

na plnom osobnom a rodinnom, spoločenskom, politickom, kultúrnom a športovom ţivote,

jednak sťaţenie či dokonca priamo znemoţnenie výkonu či voľby povolania, voľbu ţivotného

partnera, prípadne moţnosti ďalšieho sebavzdelávania. Vo výnimočných prípadoch hodných

osobitného zreteľa (§ 7 ods. 3 vyhlášky) môţe súd sumy odškodnenie primerane zvýšiť

nad stanovené najvyššie sadzby odškodnenia bez akéhokoľvek obmedzenia.

Odvolací súd v zmysle uvedených zásad postupoval. V danom prípade k okolnostiam

významným pre stanovenie výšky náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia súvisiacimi

s pracovným úrazom ţalobcu prihliadol a dôvodne posúdil daný prípad ako zvlášť

výnimočný, hodný osobitného zreteľa, ktorý pripúšťa zvýšenie náhrady aj nad najvyššie

výmery odškodnenia stanovené v § 7 ods. 2 vyhlášky, konkrétne o 7 násobok základného

bodového ohodnotenia. Správne zhodnotil intenzitu (stupeň) a rozsah obmedzenia alebo straty

predpokladov pre uplatnenie ţalobcu v ţivote a v spoločnosti, s prihliadnutím na konkrétne

poškodenie zdravia ţalobcu na jeho osobný, intímny ţivot, jeho ţivotné úkony, ako

i na uspokojenie jeho osobnostných a spoločenských potrieb, t. j. uplatnenie vo všetkých

sférach jeho ţivota sa podstatne zúţilo, avšak nie je zo ţivota vyradený v mimoriadnom

rozsahu a jeho moţnosti uplatnenia nezanikli, len sa v podstatnej miere sťaţili moţnosti

výkonu celej škály činností, ktoré pred poškodením vykonával.

Dôvod zasiahnuť do úvahy súdu o výške odškodnenia za sťaţenie spoločenského

uplatnenia podľa § 7 ods. 3 vyhlášky dovolacím súdom, by mohol byť daný len v prípade, ak

by bola porušená zásada primeranosti. Preskúmaním veci však dovolací súd dospel k záveru,

ţe táto zásada pri posudzovaní primeranosti zvýšenia odškodnenia za sťaţenie spoločenského

uplatnenia podľa § 7 ods. 3 vyhlášky v prípade ţalobcu porušená nebola. Ţalobcovi bolo

na základe rozhodnutia vedľajšej účastníčky konania vyplatené odškodnenie za sťaţenie

spoločenského uplatnenia vo výške 126 000 Sk. Poţadované aţ 20 násobné zvýšenie

odškodnenia za sťaţenie spoločenského uplatnenia nie je vo vzťahu k zistenému skutkovému

stavu a vykonanému znaleckému dokazovaniu primerané. Ţalobcovi sa nepodarilo preukázať,

ţe by v danej veci išlo o prípad hodný osobitného zreteľa, pri ktorom by bolo odôvodnené

odškodnenie za sťaţenie spoločenského uplatnenia aţ vo výške 20 násobku. Odvolací súd

svoj právny záver náleţitým spôsobom, zodpovedajúcim , odôvodnil; jeho

rozhodnutie je preto určité, zrozumiteľné a preskúmateľné.

Odvolací súd pri rozhodovaní dospel k záveru, ţe ţalobcovi nepatrí podľa § 7 ods. 3

vyhlášky ním poţadované zvýšenie odškodnenia za sťaţenie spoločenského uplatnenia,

nemoţno mu vyčítať tento jeho záver a úvahy o tom, akú mieru zvýšenia sťaţenia

spoločenského uplatnenia povaţoval za primeranú. S jeho závermi, ktoré nevybočili z medzí

hľadísk stanovených zákonom ( v spojení s vyhlášky), sa moţno

stotoţniť.

Pokiaľ ţalobca poukazuje na rozhodnutia vydané v „obdobných veciach“, dovolací

súd poznamenáva, ţe súdy sú vţdy povinné vychádzať z konkrétnych okolností tej - ktorej

prejednávanej veci, čo znamená, ţe pri svojom rozhodovaní zohľadňujú individuálne

okolnosti kaţdého prípadu osobitne, čo predurčuje ale i determinuje výsledok súdneho

konania. Bez ďalšieho spravidla nemoţno úspešne argumentovať len všeobecným odkazom

na beţné uverejnené rozhodnutia v iných – i keď druhovo rovnakých veciach - bez toho, aby

takáto argumentácia nevychádzala z náleţite konkretizovaných skutkových okolností,

a na ich základe prijatých právnych záverov, ktoré by v súhrne boli svojou povahovou

tak podobné, ţe by ich bolo moţno označiť za identické s iným konaním, a teda

i „pouţiteľné“. Z dovolania ţalobcu však takáto „argumentačná podobnosť“ nevyplýva. Miera

sťaţenia spoločenského uplatnenia a výška jeho odškodnenia je individualizovaná

osobitosťami kaţdého prípadu zvlášť; identickosť prípadov je skôr vzácnou výnimkou.

Dovolací súd preto dovolanie ţalobcu smerujúce proti správnemu rozhodnutiu

odvolacieho súdu zamietol ( ).

V dovolacom konaní procesne úspešnej ţalovanej, vedľajšej účastníčke na jeho starne

vzniklo právo na náhradu trov konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5

v spojení s a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky

im nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodali návrh na uloţenie povinnosti

nahradiť im trovy tohto konania ( v spojení s a

ods. 1 ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 10. februára 2015

JUDr. Oľga T r n k o v á, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová