Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
980/395101.161aad.pdf
PDF · 213.89 KB
No categories available
8Cdo/9/2014
Najvyšší súd 8 Cdo 9/2014
Slovenskej republiky
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Oľgy Trnkovej a členov senátu JUDr. Mariána Sluka, PhD., a JUDr. Ladislava
Górásza, v právnej veci ţalobcu H. K., bývajúceho v Z., zastúpeného JUDr. Ing. Michalom
Plentom, advokátom vo Vranove nad Topľou, Sídlisko Okulka 19/42, proti ţalovanej
VRANOVSKEJ TEHEĽNI, s.r.o., so sídlom vo Vranove nad Topľou, Čemernianska č. 137,
IČO: 36 457 183, za účasti vedľajšej účastníčky Sociálnej poisťovne, a.s., Bratislava, pobočka
Vranov nad Topľou, o náhradu škody na zdraví, vedenej na Okresnom súde Vranov nad
Topľou pod sp. zn. 3 C 137/2006, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v
Prešove z 10. septembra 2013 sp. zn. 11CoPr 1/2013, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky
I. O d m i e t a dovolanie ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove
z 10. septembra 2013 sp. zn. 11 CoPr 1/2013 vo výroku o povinnosti ţalovaného zaplatiť
ţalobcovi 24 746,07€ a vo výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Vranov
nad Topľou z 19. septembra 20129 pod č. k. 3 C 137/2006–317, ktorým bola ţaloba v časti
zamietnutá.
II. Z a m i e t a dovolanie ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove
z 10. septembra 2013 sp. zn. 11 CoPr 1/2013 vo výroku, ktorým bola ţaloba v zostávajúcej
časti zamietnutá.
III. Ţalovanej a vedľajšej účastníčke na ţalovanej strane nepriznáva náhradu trov
dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Vranov nad Topľou (v poradí druhým) rozsudkom z 19. septembra 2012
č. k. 3 C 137/2006-317 uloţil ţalovanej povinnosť zaplatiť ţalobcovi titulom sťaţenia
spoločenského uplatnenia sumu 119 796,85 € do15 dní od právoplatnosti rozsudku.
Vo zvyšku ţalobu zamietol s tým, ţe o trovách konania rozhodne po právoplatnosti
rozhodnutia. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe ţalobca ako zamestnanec ţalovaného
vo funkcii vedúceho údrţby 14. novembra 2003 utrpel pracovný úraz pri kontrole strechy
vykonávanej s ďalšími spolupracovníkmi. Pri výkone prác sa ţalobca cez strechu prepadol
a spadol na betónovú podlahu z výšky 10 aţ 15 metrov. Z vykonaného dokazovania súd
vylúčil spoluzavinenie ţalobcu na pracovnom úraze, nakoľko išlo o vec náhody. Ţalobca
neporušil ţiaden právny predpis alebo akýkoľvek predpis o bezpečnosti a ochrane zdravia
pri práci, nebol pod vplyvom alkoholu a psychotropných látok, nepočínal si ľahkomyseľne,
riadne si plnil pracovné povinnosti. Súd mal znaleckým posudkom znalca MUDr. Alfonza
Porvazníka preukázané, ţe ţalobca sa nevie sústrediť ani na ľahšie domáce práce, musí ţiadať
príbuzných o pomoc, má depresívne poruchy, problémy so spánkom, je frustrovaný
sexuálnym zlyhávaním a telesnými bolesťami. Nachádza sa v starostlivosti odborných lekárov
(ortopéd, neurológ, psychiater) a prognóza vývoja zdravotného stavu je nepriaznivá.
Má výpadky pamäte v pomerne mladom veku, ochrnutú a poškodenú ľavú stranu tela. Ujma
na zdraví v ňom zanechala viditeľne trvalé a výrazne nepriaznivé následky, nakoľko predtým
bol pracovne, spoločensky a politicky činný, nemôţe sa zamestnať (stratil zamestnanie
z dôvodu organizačných zmien, v dôsledku úrazu stratil známosť so ţenou, nechodí
na poľovačky). Vedľajšia účastníčka na strane ţalovanej na základe rozhodnutia ţalobcovi
vyplatila za sťaţenie spoločenského uplatnenia sumu 126.000 Sk, t. j. za 2100 bodov titulom
sťaţenia spoločenského uplatnenia bez toho, aby mu sumu krátila. Ţalobca si uplatňoval
primerané zvýšenie sťaţenia spoločenského uplatnenia v sume 11 079 000 Sk,
čo predstavovalo zvýšenie základného bodového ohodnotenia (2 100 bodov) 90-násobne. Súd
preto priznal ţalobcovi náhradu za sťaţenie spoločenského uplatnenia zvýšenú na 30-násobok
pri znaleckom obodovaní 2075 bodov, t. j. sumu 3 735 000 Sk, od ktorej odpočítal sumu
plnenú vedľajším účastníkom na strane ţalovanej (126 000 Sk), teda celkovo 3 609 000 Sk;
t. j. 119 796,85 € a vo zvyšku (t. j. o 1 867 500 Sk) ţalobu zamietol.
Na odvolanie ţalovanej a vedľajšieho účastníka (v ţalobe vyhovujúcej časti) a ţalobcu
(v ţalobe zamietajúcej časti) Krajský súd v Prešove (v poradí tretím) rozsudkom
z 10. septembra 2013 sp. zn. 11 CoPr 1/2013 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe
ţalovanej uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcovi 27 746,07 € do 15 dní od právoplatnosti
rozsudku a v zostávajúce časti ţalobu zamietol (95 050,78 eur) a rozsudok súdu prvého stupňa
v jeho zamietajúcej časti potvrdil. K preskúmavanej otázke zvýšeniu základného odškodnenia
sťaţenia spoločenského uplatnenia (§ 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb.) v dôvodoch
rozhodnutia uviedol, ţe sa stotoţnil so skutkovými zisteniami súdu prvého stupňa a úvahami,
ktorými sa riadil pri určení primeraného zvýšenia. Zároveň ale poukázal na judikatúru
týkajúcu sa výšky náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia a princípu primeranosti
odškodnenia, keď suma prisúdená poškodenému by nemala mať likvidačný charakter
pre škodcu. Zdôraznil, ţe odškodnenie sťaţenia spoločenského uplatnenia samo osebe
predstavuje náhradu za preukázateľne nepriaznivé následky poškodenia, ktoré poškodený
potrebuje pre uspokojenie jeho ţivotných a spoločenských potrieb. Postup podľa § 7 ods. 3
vyhlášky môţe prichádzať do úvahy len vo výnimočných prípadoch hodných osobitného
zreteľa, kedy ani zvýšenie základného odškodnenia za sťaţenie spoločenského uplatnenia
podľa § 6 ods.2 vyhlášky dostatočne nevyjadruje následky, ktoré sú do budúcnosti v dôsledku
poškodenia trvale obmedzené alebo stratené. Musí pritom ísť o celkom výnimočné prípady
hodné mimoriadneho zreteľa, kedy moţnosti poškodeného sú veľmi obmedzené alebo celkom
stratené v porovnaní s vysokou a mimoriadnou úrovňou jeho kultúrnych, športových či iných
aktivít v dobe pred vznikom škody (porovnaj napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej
republiky vo veci sp. zn. 25 Cdo 2186/2004, podľa ktorého osoba vo veku 51 rokov
v dôsledku trvalého ochrnutia, nemôţe pracovať, stratila sebestačnosť, je plne odkázaná
na pomoc tretej osoby, nemá moţnosť sa venovať rodine a spoločenským, kultúrnym
aktivitám, za čo jej patrí náhrada za sťaţenie spoločenského uplatnenia okolo 1 000 000 Kč,
čo predstavovalo 10 – násobok základného bodového ohodnotenia). Odvolací súd v danej veci
povaţoval za primerané zvýšenie sťaţenia spoločenského uplatnenia na 7-násobok, t. j.
24 746,07 € (t. j. 745 500 Sk, 7 x 124 500 Sk - úhrada 126 000 Sk). Pre porovnanie dodal, ţe
od 1. augusta 2004 v zmysle vyhlášky č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a náhrade
za sťaţenie spoločenského uplatnenia, sa výška náhrady sa určuje sumou 2% z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za kalendárny rok, ktorý
predchádzal roku vzniku nároku. V prípadoch hodných osobitného zreteľa, akým je uznanie
invalidity, by preto mohol súd v rámci tejto právnej úpravy náhradu za sťaţenie
spoločenského uplatnenia zvýšiť najviac o 50 %; suma pri takomto výpočte by bola v plnej
výške po odpočítaní uţ vyplatenej sumy vo výške 768 221 Sk. Na základe uvedeného
odvolací súd dospel k záveru, ţe primerané zvýšenie pri odškodňovaní bolesti a sťaţenia
spoločenského uplatnenia zodpovedá sume prisúdenej odvolacím súdom. Vo zvyšnej časti
v ktorej bola ţaloba nad sumu 119 796,85 € zamietnutá rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca, navrhol ho zrušiť
a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci
(§241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Za nesprávnu povaţoval predovšetkým jeho argumentáciu,
podľa ktorej porovnal náhradu za sťaţenie spoločenského uplatnenia, ktorá ţalobcovi patrila
podľa vyhlášky č. 32/1965 Zb. účinnej v čase úrazu s náhradou za sťaţenie spoločenského
uplatnenia, ktorá by ţalobcovi patrila podľa vyhlášky č. 437/2004 Z.z., ktorá sa na tento
prípad nevzťahuje. Rovnako dovolateľ povaţoval za nesprávne odôvodnenie v tom, ţe suma
prisúdená poškodenému nemôţe mať likvidačný charakter pre škodcu, lebo náhradu vypláca
vedľajšia účastníčka a tak priamy dopad na škodcu je vylúčený. Nároky poškodeného nemôţu
byť ovplyvnené ekonomickou situáciou škodcu (resp. vedľajšieho účastníka); obdobne
rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. 25 Cdo 1416/2008, podľa ktorého výška
nároku sa neodvíja od výšky majetku toho, kto náhradu vypláca, ale rozhodujúce
je porovnanie úrovne kultúrnych, športových či iných aktivít poškodeného v dobe
pred vznikom škody a jeho moţnosťami v dobe po zranení. Dovolateľ rekapituloval následky
po úraze i ujmu, ktorú tým ţalobca utrpel s dopadom na doterajší spôsob i kvalitu jeho ţivota.
Rozhodnutie odvolacieho súdu nezodpovedá zásade spravodlivého, primeraného, korektného
a úplného odškodnenia následkov pracovného úrazu. Zvýšenie odškodnenia nezodpovedá
ustanoveniu § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb., je neprimerané poškodeniu zdravia ţalobcu.
Nedošlo k rešpektovaniu zásady proporcionality a v tejto súvislosti poukázal na niektoré
rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. Krajský súd v Prešove sp. zn. 11 Co 14/2006, sp. zn.
11 Co 46/2006, sp. zn. 5 Co 187/2007, kedy adekvátne a primerané zvýšenie odškodnenia
po takomto úraze bolo priznané v rozmedzí 15 aţ 20 násobku základného bodového
hodnotenia). Vzhľadom na uvedené dovolateľ nepovaţoval odôvodnenie rozhodnutia
za presvedčivé.
Vedľajšia účastníčka na ţalovanej strane v písomnom vyjadrení navrhla dovolanie ako
neopodstatnené zamietnuť.
Ţalovaná nevyuţila svoje právo vyjadriť sa k dovolaniu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr
to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Bez ohľadu na to, či odvolací súd rozhodol
rozsudkom alebo uznesením, § 237 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti jeho rozhodnutiu vtedy, ak
konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád,
vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide o nedostatky v právomoci súdu,
v spôsobilosti byť účastníkom konania, v riadnom zastúpení procesne nespôsobilého
účastníka, zákonom predpísaného spôsobu začatia konania, o prekáţku veci právoplatne
rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom
konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Pokiaľ
odvolací súd rozhodol rozsudkom, je dovolanie proti nemu prípustné, ak je napadnutý
zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.) alebo
potvrdzujúci rozsudok, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd
vo výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie
zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd
prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4
Na vady konania vymenované v § 237 O.s.p. je dovolací súd povinný prihliadnuť
ex officio, teda vţdy, či uţ ich existenciu účastník namieta alebo nie (§ 242 ods. 1, veta druhá
O.s.p.). Dovolací súd sa preto najskôr zaoberal skúmaním podmienok prípustnosti podaného
dovolania podľa § 238 O.s.p. a zároveň zisťoval, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád
podľa § 237 O.s.p., ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť konania.
Dovolanie ţalobcu smeruje proti všetkým výrokom rozsudku odvolacieho súdu,
pretoţe dovolateľ sa domáha jeho zrušenia v celom rozsahu.
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné, ak smeruje proti rozsudku
odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.
Prípustnosť dovolania proti takémuto zmeňujúcemu rozsudku je zaloţená na rozdielnosti
rozsudku odvolacieho súdu a rozsudku súdu prvého stupňa. O rozdielne rozsudky ide vtedy,
ak okolnosti významné pre rozhodnutie veci posúdili oba súdy rozdielne, v dôsledku čoho
odlišne určili alebo deklarovali práva a povinnosti účastníkov. Odlišnosťou sa pritom nemá
na mysli rozdielne právne posúdenie veci, pokiaľ nemalo vplyv na obsah práv a povinností
účastníkov, ale záver súdu odlišne konštitujúci alebo deklarujúci práva a povinnosti
v právnom vzťahu účastníkov. Pre posúdenie, či ide o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu,
nie je významné formálne hľadisko (ako odvolací súd formálne rozhodol alebo ako formálne
svoj výrok označil), ale obsahové hľadisko (vzájomný vzťah rozsudku odvolacieho súdu
a rozsudku súdu prvého stupňa v tom zmysle, či práva a povinnosti účastníkov v danom
právnom vzťahu posúdili odlišne). Významné nie je ani to, či výroky rozsudkov súdov oboch
stupňov sú alebo nie sú odlišne naformulované – aj v tomto zmysle je rozhodujúce obsahové
hľadisko. Pokiaľ odvolací súd posúdil práva a povinnosti účastníkov daného právneho vzťahu
rovnako (zhodne), nejde o zmeňujúci rozsudok, ale o potvrdzujúci rozsudok.
Rozsudkom súdu prvého stupňa bolo ţalobe v časti vyhovené a v zostávajúcej časti
došlo k jej zamietnutiu. Odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo vyhovujúcej
časti tak, ţe ţalobe o zaplatenie 24 746,07 € vyhovel, v zostávajúcej časti ţalobu zamietol
a potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa v ţalobe zamietajúcej časti. Pre časť dovolaním
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu – ktorým došlo k potvrdeniu zamietajúcej časti
výroku rozsudku súdu prvého stupňa a ktorým bolo ţalobe v časti vyhovené (o 24 746,07 €) –
nie sú splnené podmienky prípustnosti dovolania podľa § 238 ods.1 aţ 3 O.s.p., lebo
dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku, odvolací súd sa neodchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu a dovolanie síce smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku
odvolacieho súdu, vo výroku ktorého však odvolací súd nevyslovil, ţe je dovolanie prípustné,
pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu a nejedná sa o potvrdenie
rozsudku súdu prvého stupňa o neplatnosti zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a ods. 4.
Vzhľadom na to by pre uvedenú časť rozhodnutia odvolacieho súdu prípustnosť dovolania
ţalobcu prichádzala do úvahy len, ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád
taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. Ţalobca procesné vady konania v zmysle § 237
písm. a/ aţ g/ Os.p. netvrdil a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo;
prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. Na základe uvedeného Najvyšší
súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu v tejto procesne neprípustnej časti bez ďalšieho
odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné. Vzhľadom na odmietnutie
dovolania z procesných dôvodov sa dovolací súd nezaoberal vecnou správnosťou skutkových
a právnych záverov, na ktorých odvolací súd zaloţil svoje potvrdzujúce rozhodnutie.
Naproti tomu dovolanie ţalobcu smerujúce proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým
bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe ţaloba na primerané zvýšenie odškodnenia
za sťaţenie spoločenského uplatnenia v zostávajúcej časti bola zamietnutá (nad 24 74607 €
a do 181 786,49 €), je prípustné podľa § 238 ods. 1 O.s.p.
Dovolací súd je podľa zákona (§ 242 ods. 1 O.s.p.) viazaný nielen rozsahom
dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi a obligatórne sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p., a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako
ich dovolateľ označil, ale aj podľa ich obsahu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (tieţ dovolací súd) je oprávnený rozhodnutie
odvolacieho súdu preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom
je viazaný uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo
vymedzil (§ 242 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov
v prípadoch uvedených v ustanovení § 242 ods. 2 písm. a/ aţ d/ O.s.p. Ak nejde o vady
uvedené v § 237 O.s.p., neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, iba ţe
by tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Dovolateľ v dovolaní uplatnil dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
tvrdiac, ţe napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci.
I. Vzhľadom na vyššie uvedenú zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.)
skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní
postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd
otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237
písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t. j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu,
nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia
procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv
začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo
začať len na takýto návrh, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad
rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Výskyt uvedenej vady
dovolací súd v konaní nezistil.
II. Inou vadou konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), na ktorú musí dovolací súd
prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád
taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom
je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich
postup súdu v občianskom súdnom konaní. Literatúra i doktrína sa zhodujú v tom, ţe „inou
vadou konania“ (error in procedendo) sa rozumie porušenie ustanovenia zákona upravujúceho
konanie od začiatku aţ do skončenia, ako príklady sa uvádzajú nezisťovanie skutočností
podstatných pre rozhodnutie, porušenie ustanovení o vykonávaní jednotlivých dôkazov,
nesprávne meritórne rozhodnutie namiesto odmietnutia alebo zastavenia konania, nesprávne
vyhodnotenie určitej skutočnosti ako nespornej, prípadne všeobecne známej,
a na to nadväzujúce nevykonanie navrhnutého dôkazu alebo nedostatok predpísaných
poučení. Dovolacím dôvodom je však takéto porušenie zákona len v prípade, ak bolo
kauzálne pre nesprávne rozhodnutie vo veci. Kauzalita musí byť konkrétna, preto nepostačuje
len abstraktná spôsobilosť zistenej vady konania zaloţiť nesprávnosť napadnutého
rozhodnutia.
Existencia uvedenej vady z obsahu spisu nevyšla najavo a jej existencia nebola
dovolateľom ani namietaná.
III. Z obsahu dovolania vyplýva, ţe dovolateľ namieta nesprávne právne posúdenie
veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Dovolateľ nesúhlasí s právnymi závermi odvolacieho súdu, v tejto súvislosti
spochybňuje presvedčivosť jeho právnych argumentov odôvodňujúcich priznanú náhradu
za sťaţenie spoločenského uplatnenia s odkazom na iné rozhodnutia odvolacieho súdu v tejto
ale i obdobných veciach. Vyčítal odvolaciemu súdu, ţe si dovolil vyuţiť komparáciu právnej
úpravy pouţitej na daný prípad s právnou úpravou neskoršou, ktorá na tento prípad nedopadá.
Posledne uvádzaný argument nie je spôsobilý spochybniť správnosť právneho
posúdenia veci odvolacím súdom, neskoršiu právnu úpravu (zákon č. 437/2004 Z.z.
o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaţenie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení
zákona) odvolací súd na daný prípad neaplikoval a pre účastníkov právnych vzťahov z nej
preto ani nemohol vyvodiť ţiadne oprávnenia alebo povinnosti. Komparácia takejto právnej
úpravy v odôvodnení rozhodnutia mala len ilustračný význam (nie normatívny), jej cieľom
bolo upevniť presvedčivosť prijatých premís súdom ohľadom primeranosti priznávanej
náhrady. V tejto spojitosti nemoţno namietať ani všeobecne vyslovený názor, ţe priznaná
náhrada (resp. odškodnenie) má byť primeraná a nie likvidačná. Proporcionalita, ako
všeobecný výkladový princíp v priestore, kde platia princípy právneho štátu,
sa najzreteľnejšie prejavuje v takých prípadoch, kedy rozhodnutie súdu je výsledkom právnej
úvahy súdu (viď napr. § 136 O.s.p.), pri ktorej sa berie zreteľ na všetky okolnosti prípadu
z pohľadu zabezpečenia spravodlivej rovnováhy na oboch stranách (povinnej ale
i oprávnenej). Cieľom je vyvaţovanie individuálnych a verejných záujmov, kaţdý
demokratický právny poriadok stanovuje interpretačné pravidlo pre súkromnoprávne vzťahy,
ktoré zohľadňuje ich primeraný výkon.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k právnemu záveru, ţe
odvolací súd správne na danú vec pri určení výšky náhrady za bolesť a za sťaţenie
spoločenského uplatnenia aplikoval vyhlášku č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti
a sťaţenia spoločenského uplatnenia v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška
č. 32/1965 Zb.“).
Podľa § 1 vyhlášky č. 32/1965 Zb. sa bolesti a sťaţenie spoločenského uplatnenia
spôsobené úrazom, chorobou z povolania alebo iným poškodením na zdraví odškodňujú
jednorazovo.
V zmysle § 4 ods. 1 vyhlášky sa sťaţenie spoločenského uplatnenia odškodňuje, ak
poškodenie na zdraví má preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre ţivotné úkony
poškodeného, pre uspokojovanie jeho ţivotných a spoločenských potrieb alebo pre plnenie
jeho spoločenských úloh. Odškodnenie za sťaţenie spoločenského uplatnenia musí
byť primerané povahe následkov a ich predpokladanému vývoju, a to v rozsahu, v akom
sú obmedzené moţnosti poškodeného uplatniť sa v ţivote a spoločnosti.
Podľa § 4 ods. 3 vyhlášky odškodnením za sťaţenie spoločenského uplatnenia
sa neodškodňujú straty na zárobku. Pri odškodňovaní sťaţenia spoločenského uplatnenia
sa vychádza zo základného počtu bodov, ktorým bolo toto sťaţenie ohodnotené v lekárskom
posudku (§ 6 ods. 1 vyhlášky).
Podľa § 6 ods. 2 vyhlášky sa suma zodpovedajúca základnému počtu bodov zistenému
lekárom primerane zvýši aţ na dvojnásobok podľa predpokladov, ktoré poškodený vo veku,
v ktorom bol poškodený na zdraví, mal pre uplatnenie v ţivote a v spoločnosti a ktoré
sú v dôsledku poškodenia obmedzené alebo stratené. Týmito predpokladmi sa rozumie najmä
moţnosť uplatniť sa v rodinnom, politickom, kultúrnom a športovom ţivote, ďalej moţnosť
voľby povolania a ďalšieho sebavzdelávania; pritom sa prihliada na to, či ide o muţa alebo
ţenu a pri odstrániteľnosti trvalých následkov aj na upozornenie lekára podľa § 10 vyhlášky.
Ustanovenie § 7 ods. l vyhlášky č. 32/1965 Zb. určuje výšku odškodnenia za bolesť
a za sťaţenie spoločenského uplatnenia sumou 60 Sk za jeden bod. Celková výška
odškodnenia za bolesť a za sťaţenie spoločenského uplatnenia z jedného poškodenia
na zdraví nesmie presiahnuť sumu 240 000 Sk; z toho odškodnenie za bolesť nesmie
presiahnuť sumu 72 000 Sk (§ 7 ods. 2 vyhlášky). V zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky v prípadoch
hodných osobitného zreteľa môţe súd odškodnenie primerane zvýšiť, a to i nad ustanovené
najvyššie výmery odškodnenia.
Náhrada za sťaţenie spoločenského uplatnenia stanovená na základe počtu bodov
stanoveného v lekárskom posudku predstavuje jednorazové odškodnenie. Pre správne určenie
výšky odškodnenia za sťaţenie spoločenského uplatnenia je nevyhnutné najskôr zistiť, aké
mal poškodený predpoklady pre svoje uplatnenie v ţivote a v spoločnosti pred vznikom
škody, a aké predpoklady má po vzniku škodlivej udalosti. Z porovnania týchto predpokladov
moţno potom vyvodiť záver, či a do akej miery boli touto udalosťou zúţené alebo stratené
moţnosti uplatnenia sa v ţivote a spoločnosti. Odškodnenie za sťaţenie spoločenského
uplatnenia má vo svojej podstate predstavovať náhradu za preukázateľne nepriaznivé
dôsledky pre ţivot a ţivotné úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho ţivotných
a spoločenských potrieb alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh. Sťaţením spoločenského
uplatnenia je preto potrebné rozumieť jednak vylúčenie či obmedzenie účasti poškodeného
na plnom osobnom a rodinnom, spoločenskom, politickom, kultúrnom a športovom ţivote,
jednak sťaţenie či dokonca priamo znemoţnenie výkonu či voľby povolania, voľbu ţivotného
partnera, prípadne moţnosti ďalšieho sebavzdelávania. Vo výnimočných prípadoch hodných
osobitného zreteľa (§ 7 ods. 3 vyhlášky) môţe súd sumy odškodnenie primerane zvýšiť
nad stanovené najvyššie sadzby odškodnenia bez akéhokoľvek obmedzenia.
Odvolací súd v zmysle uvedených zásad postupoval. V danom prípade k okolnostiam
významným pre stanovenie výšky náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia súvisiacimi
s pracovným úrazom ţalobcu prihliadol a dôvodne posúdil daný prípad ako zvlášť
výnimočný, hodný osobitného zreteľa, ktorý pripúšťa zvýšenie náhrady aj nad najvyššie
výmery odškodnenia stanovené v § 7 ods. 2 vyhlášky, konkrétne o 7 násobok základného
bodového ohodnotenia. Správne zhodnotil intenzitu (stupeň) a rozsah obmedzenia alebo straty
predpokladov pre uplatnenie ţalobcu v ţivote a v spoločnosti, s prihliadnutím na konkrétne
poškodenie zdravia ţalobcu na jeho osobný, intímny ţivot, jeho ţivotné úkony, ako
i na uspokojenie jeho osobnostných a spoločenských potrieb, t. j. uplatnenie vo všetkých
sférach jeho ţivota sa podstatne zúţilo, avšak nie je zo ţivota vyradený v mimoriadnom
rozsahu a jeho moţnosti uplatnenia nezanikli, len sa v podstatnej miere sťaţili moţnosti
výkonu celej škály činností, ktoré pred poškodením vykonával.
Dôvod zasiahnuť do úvahy súdu o výške odškodnenia za sťaţenie spoločenského
uplatnenia podľa § 7 ods. 3 vyhlášky dovolacím súdom, by mohol byť daný len v prípade, ak
by bola porušená zásada primeranosti. Preskúmaním veci však dovolací súd dospel k záveru,
ţe táto zásada pri posudzovaní primeranosti zvýšenia odškodnenia za sťaţenie spoločenského
uplatnenia podľa § 7 ods. 3 vyhlášky v prípade ţalobcu porušená nebola. Ţalobcovi bolo
na základe rozhodnutia vedľajšej účastníčky konania vyplatené odškodnenie za sťaţenie
spoločenského uplatnenia vo výške 126 000 Sk. Poţadované aţ 20 násobné zvýšenie
odškodnenia za sťaţenie spoločenského uplatnenia nie je vo vzťahu k zistenému skutkovému
stavu a vykonanému znaleckému dokazovaniu primerané. Ţalobcovi sa nepodarilo preukázať,
ţe by v danej veci išlo o prípad hodný osobitného zreteľa, pri ktorom by bolo odôvodnené
odškodnenie za sťaţenie spoločenského uplatnenia aţ vo výške 20 násobku. Odvolací súd
svoj právny záver náleţitým spôsobom, zodpovedajúcim § 157 ods. 2 O.s.p., odôvodnil; jeho
rozhodnutie je preto určité, zrozumiteľné a preskúmateľné.
Odvolací súd pri rozhodovaní dospel k záveru, ţe ţalobcovi nepatrí podľa § 7 ods. 3
vyhlášky ním poţadované zvýšenie odškodnenia za sťaţenie spoločenského uplatnenia,
nemoţno mu vyčítať tento jeho záver a úvahy o tom, akú mieru zvýšenia sťaţenia
spoločenského uplatnenia povaţoval za primeranú. S jeho závermi, ktoré nevybočili z medzí
hľadísk stanovených zákonom (§ 132 O.s.p. v spojení s § 7 ods. 3 vyhlášky), sa moţno
stotoţniť.
Pokiaľ ţalobca poukazuje na rozhodnutia vydané v „obdobných veciach“, dovolací
súd poznamenáva, ţe súdy sú vţdy povinné vychádzať z konkrétnych okolností tej - ktorej
prejednávanej veci, čo znamená, ţe pri svojom rozhodovaní zohľadňujú individuálne
okolnosti kaţdého prípadu osobitne, čo predurčuje ale i determinuje výsledok súdneho
konania. Bez ďalšieho spravidla nemoţno úspešne argumentovať len všeobecným odkazom
na beţné uverejnené rozhodnutia v iných – i keď druhovo rovnakých veciach - bez toho, aby
takáto argumentácia nevychádzala z náleţite konkretizovaných skutkových okolností,
a na ich základe prijatých právnych záverov, ktoré by v súhrne boli svojou povahovou
tak podobné, ţe by ich bolo moţno označiť za identické s iným konaním, a teda
i „pouţiteľné“. Z dovolania ţalobcu však takáto „argumentačná podobnosť“ nevyplýva. Miera
sťaţenia spoločenského uplatnenia a výška jeho odškodnenia je individualizovaná
osobitosťami kaţdého prípadu zvlášť; identickosť prípadov je skôr vzácnou výnimkou.
Dovolací súd preto dovolanie ţalobcu smerujúce proti správnemu rozhodnutiu
odvolacieho súdu zamietol (§ 243b ods. 1 O.s.p.).
V dovolacom konaní procesne úspešnej ţalovanej, vedľajšej účastníčke na jeho starne
vzniklo právo na náhradu trov konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5
O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky
im nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodali návrh na uloţenie povinnosti
nahradiť im trovy tohto konania (§ 243b ods. 4 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151
ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 10. februára 2015
JUDr. Oľga T r n k o v á, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová