Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
f42/393943.ba8c4a.pdf
PDF · 158.71 KB
No categories available
2Cdo/260/2013
Najvyšší súd 2 Cdo 260/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ D. B., bývajúceho
v Š., 2/ M. B., rod. M., bývajúcej v Š., proti ţalovanej I. Č., bývajúcej v B., zastúpenej
JUDr. M. C., advokátom v B., o určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam, vedenej na
Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 17 C 15/2010, o dovolaní ţalovanej proti
rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 19. marca 2013 sp. zn. 13 Co 259/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie ţalovanej o d m i e t a .
Ţalobcom 1/ a 2/ nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom z 22. mája 2012 č. k. 17 C 15/2010-236
určil, ţe ţalobcovia 1/ D. B., rod. B., nar. X., r. č. X., štátny občan S. a 2/ M. B., rod. M., nar.
X., r. č. X., štátna občianka S., obaja bytom M. sú bezpodielovými spoluvlastníkmi
nehnuteľností vedených Správou katastra B., nachádzajúcich sa v kat. území M., zapísaných
2 2
na LV č. X. ako parc. registra „E. o výmere X. m– záhrady, parc. registra „. o výmere X. m
2
– TTP, LV č. X. ako parc. registra „E. o výmere X. m– zastavané plochy a nádvoria a
rodinného domu súpisné č. X. postaveného na parc. č. X. zapísaného na LV č. X.. Ţalovanej
uloţil povinnosť nahradiť ţalobcom 1/, 2/ trovy konania vo výške 99,50 Eur a trovy právneho
zastúpenia vo výške 657,09 Eur v lehote 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia.
Rozhodnutie odôvodnil tým, ţe ţalobcovia 1/ a 2/ na základe zmluvy o kúpe a predaji z 30.
októbra 1960 za predmetné nehnuteľnosti riadne zaplatili a tieto v dobrej viere po celú dobu
od 2. februára 1964 uţívali ako vlastné. Nebolo preukázané, aby v uţívaní a drţbe boli rušení,
alebo aţ do roku 2009 si niekto nárokoval vlastnícke právo k nehnuteľnostiam. Mal
preukázané, ţe na základe zmluvy o kúpe a predaji z 30.10.1960, vôľa predávajúcej strany
a vôľa kupujúcich bola predať a kúpiť dom č. X. na P. so záhradou. Táto skutočnosť
vyplýva aj zo zmluvy z 12. mája 1963. Predmetom kúpy a predaja bola časť parcely, na ktorej
bol postavený dom č. X., ktorý bol postavený asi pred sto rokmi z tufu, pokrytý šindľom
pozostávajúci z izby, kuchyne, maštale a z pozemku. Neakceptoval tvrdenie ţalovanej, ţe
úmyslom jej právnej predchodkyne bolo dať predmetné nehnuteľnosti do uţívania, pretoţe zo
zmluvy vyplývajú ďalšie konkrétne nehnuteľnosti, ktoré boli dané do uţívania len za daň, to
sa však netýkalo domu súpisné č. X. N. so záhradou. Právna predchodkyňa ţalovanej
nehnuteľnosti nadobudla po svojich rodičoch, ako vyplynulo z jednotlivých dedičských
spisov. Z jednotlivých dedičských rozhodnutí vyplýva, ţe došlo k nesprávnemu uvedeniu
čísiel pozemnokniţných vloţiek, ktorá skutočnosť sa prejavila aj v kúpnej zmluve z 12. mája
1963. Z predloţených matričných dokladov a to rodného listu ţalovanej, z úmrtného listu
starej matky ţalovanej vyplývajú rozdielne súpisné čísla. Ţalovaná v konaní uviedla, ţe jej
matka, teda jej právna predchodkyňa, iný rodinný dom v M., časť J. nevlastnila. Tvrdenie
ţalovanej povaţoval za účelové vzhľadom na to, ţe v dedičskom konaní po matke, neuviedla,
ţe rodinný dom mal byť predmetom dedičstva. Za pravdivé preto nepovaţoval tvrdenie
ţalovanej, ţe jej právna predchodkyňa a ona predmetný rodinný dom uţívali. Ţalobcovia 1/
a 2/ aţ do roku 2009 za predmetné nehnuteľnosti platili dane.
Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie ţalovanej rozsudkom z 19. marca 2013
sp. zn. 13 Co 259/2012 potvrdil rozsudok okresného súdu vo veci samej. Vo výroku
o náhrade trov konania ho potvrdil s tým, ţe ţalovaná je povinná nahradiť trovy konania,
ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia v sume 657,09 Eur a iných trov v sume
99,50 Eur a to k rukám právneho zástupcu ţalobcov JUDr. I. Š., do troch dní. Konštatoval, ţe
z vykonaného dokazovania je moţné urobiť spoľahlivý záver o tom, ţe ţalobcovia 1/ a 2/
zaobchádzali s predmetnými nehnuteľnosťami ako so svojou vecou a so zreteľom na
všetky okolnosti boli dobromyseľní, ţe im vec patrí (§ 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka
v znení účinnom od 1.1.1992). Preukázali drţbu, pretoţe pozemnokniţná vlastníčka podľa
zmluvy uzavretej 12. mája 1963, predávajúca M. Č., svoje vlastníctvo previedla ţalobcom.
Títo preukázali uţívanie nehnuteľností a dobromyseľnosť, ţe ako drţitelia nakladali s vecou
ako so svojou vecou. Uţívanie nehnuteľností ţalobcami 1/ a 2/ nepoprela ani ţalovaná.
Skutočnosť, ţe ţalovaná nemala vedomosť o „existencii notárskej zápisnice na základe ktorej
by jej matka predávala nejaký majetok“ a tieţ, ţe nemala vedomosť o tom, „ţe jej matke
chodili poštou nejaké finančné prostriedky“ je právne bezvýznamné. Takisto v prejednávanej
veci nebolo ničím preukázané, ţe právna predchodkyňa ţalovanej neprejavila vôľu previesť
zmluvou uzavretou 12. mája 1963 tie nehnuteľnosti, do uţívania ktorých vstúpili ţalobcovia
1/ a 2/, teda rodinný dom a pozemky. Právna predchodkyňa ţalovanej mala nepochybne
úmysel previesť nehnuteľnosti ţalobcom o čom svedčí vyššie uvedená zmluva z 12.5.1963.
Ţalobcovia 1/ a 2/ začali uţívať rodinný dom a pozemky. Právna predchodkyňa ţalovanej ich
v uţívaní týchto nehnuteľností nerušila. Okolnosť, ţe v zmluve uzavretej 12.5.1963 sú
označené (pozemnokniţnými údajmi) iné nehnuteľnosti (pozemky) je potrebné povaţovať za
omyl v predmete (error in obiecto), ktorý sa týka predmetu právneho pomeru (práv
a povinností), ktorý má z úkonu (kúpnej zmluvy) vzniknúť. Predmetom prevodu podľa
zmluvy z 12.5.1963 bol aj „dom č. X. v celosti“. V konaní nebolo sporné, ţe právna
predchodkyňa ţalovanej bola vlastníčkou len jedného rodinného domu „na J.“, ktorý
nadobudla dedením po svojej matke. Ak právna predchodkyňa ţalovanej previedla zmluvou
z 12.5.1963 rodinný dom č. X., jej vôľou bolo previesť „ten“ rodinný dom, ktorého bola
vlastníčkou a ktorý nadobudla v dedičskom konaní po matke. Uviedol, ţe súd prvého stupňa
na pojednávaní 22. mája 2012 poučil účastníkov konania o ustanovení § 120 ods. 4 O.s.p.
Účastníci na to nenavrhli vykonať ďalšie dokazovanie. Rozsudok okresného súdu preto,
ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p., potvrdil.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala ţalovaná dovolanie a navrhla, aby
dovolací súd rozhodnutia oboch stupňov súdov ako nesprávne a nezákonné zrušil a vec vrátil
okresnému súdu na ďalšie konanie. Namietala, ţe nesprávnymi rozhodnutiami oboch stupňov
súdov jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237. písm.f/ O.s.p.). Navyše konanie je
postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2
písm.b/ O.s.p.) a je tu aj dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm.c/ – nesprávne právne
posúdenie veci. Tvrdila, ţe postupom súdov oboch stupňov súdov jej bola odňatá moţnosť
konať pred súdom a bolo porušené právo na spravodlivý súdny proces a súdy riadne
a vyčerpávajúco neodôvodnili svoje súdne rozhodnutia. Odvolací súd dostatočne
nevyhodnotil jej rozsiahlu argumentáciu týkajúcu sa nezákonného postupu súdu prvého
stupňa pri vykonávaní dokazovania. Takisto namietala porušenie ustanovenia § 118 ods. 2
Ţalobcovia 1/ a 2/ sa k podanému dovolaniu nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená advokátom (§ 241
ods. 1 veta druhá O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.)
skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré ním moţno napadnúť.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý potvrdzujúci výrok rozsudku
odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku
odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle
§ 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd
odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3
O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku
odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe
ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
V danom prípade dovolaním ţalovanej nie je napadnutý zmeňujúci výrok rozsudku
odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej
veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.
Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalovanej
nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné.
S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či
dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom
niektorou zo závaţných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia,
ktoré zistenie by viedlo k záveru, ţe dovolanie je prípustné bez ohľadu na procesnú formu
rozhodnutia odvolacieho súdu a spôsob jeho rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len
na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie
a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237
písm.a/ aţ g/ O.s.p. (t. j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku
spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,
o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o prípad odňatia
moţnosti účastníka pred súdom konať, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania
vo veciach, ktoré moţno začať len na návrh, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom
alebo súdom nesprávne obsadeným).
Podľa názoru ţalovanej došlo v konaní k procesnej vade uvedenej v § 237 písm.f/
Dovolateľka procesné vady konania v zmysle § 237 písm.a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdila
a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo.
So zreteľom na ţalovanou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej
veci jej bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm.f/ O.s.p.).
Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti
konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe
zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm.f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, ţe odvolací
súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi predpismi
a ţalovanej neznemoţnil uplatniť procesné práva jej priznané právnym poriadkom
na zabezpečenie jej práv a oprávnených záujmov.
Za odňatie moţnosti konať pred súdom ţalovaná povaţovala aj skutočnosť, ţe
rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu nie je dostatočne riadne a vyčerpávajúco
odôvodnené.
Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, ţe právo na riadne odôvodnenie
súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, ktorá
skutočnosť jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva.
Judikatúra tohto súdu však nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre
rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,
§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04) tieţ
vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1
ústavy (čl. 6 ods. 1 Dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“.
Súdy oboch stupňov súdov svoje rozhodnutia riadne odôvodnili, jasným
a zrozumiteľným spôsobom sa vyporiadali so všetkými skutkovými a právnymi
skutočnosťami, ktoré boli pre ich rozhodnutia potrebné a právne významné. Ich skutkové
a právne závery (s výkladom aplikovaných právnych predpisov) sú zrozumiteľné.
Na námietky dovolateľky týkajúce sa nesprávneho označenia parciel, rodinného domu, ako aj
ustanovenia § 118 ods. 2, § 120 ods. 4 O.s.p., dovolací súd poukazuje na dôvody rozhodnutia
odvolacieho súdu. Ďalšie námietky dovolateľky týkajúce sa ustanovenia § 237 O.s.p.
povaţoval za právne bezvýznamné. Po preskúmaní obsahu spisu dovolací súd nezistil ani
existenciu vady konania v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p.
Pokiaľ ide o dovolateľkou namietanú tzv. inú vadu konania a nesprávne právne
posúdenie veci, dovolací súd poznamenáva, ţe týmito námietkami by sa mohol zaoberať, len
ak by dovolanie bolo prípustné. Samotné však prípustnosť dovolania nezakladajú. Dovolanie
je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný
prostriedok, ktorý nemoţno podať proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu. Pokiaľ nie
sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemoţno napadnuté rozhodnutie
podrobiť jeho vecnému prieskumu.
Dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali prípustnosť dovolania podľa
§ 237X. O.s.p. a keďţe dovolanie nie je prípustné ani podľa § 238 O.s.p., Najvyšší súd
Slovenskej republiky preto dovolanie ţalovanej odmietol podľa § 218 ods. 1 písm.c/ O.s.p.
v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého
rozsudku odvolacieho súdu.
V dovolacom konaní úspešným ţalobcom 1/ a 2/ vzniklo právo na náhradu trov
konania voči dovolateľke, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal ţalobcom 1/ a 2/ náhradu trov
dovolacieho konania, lebo v dovolacom konaní nepodali návrh na uloţenie povinnosti
nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 25. februára 2015
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová