Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)fae/394972.3c91a2.pdf
PDF · 175.93 KB
No categories available
2Cdo/39/2014
Najvyšší súd 2 Cdo 39/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľov 1/ R. D.,
bývajúceho v Ľ., 2/ A. D., bývajúcej v Ľ., proti odporcom 1/ Z. B. L., na neznámom mieste,
2/ M. H., na neznámom mieste, 3/ Š. H., na neznámom mieste, 4/ M. H., na neznámom
mieste, 5/ J. H., na neznámom mieste, 6/ A.. H., na neznámom mieste, 7/ J. B., na neznámom
mieste, 8/ Š. B., na neznámom mieste, 9/ A. M., na neznámom mieste, 10/ M. M., na
neznámom mieste, 11/ A. M., na neznámom mieste, 12/ O. M., na neznámom mieste, 13/ A.
F., na neznámom mieste, 14/ J. T., na neznámom mieste, 15/ I. T., na neznámom mieste, 16/
M. R., na neznámom mieste, 17/ V. T., na neznámom mieste, 18/ J. R., na neznámom mieste,
19/ J. T., na neznámom mieste, 20/ J. T., na neznámom mieste, 21/ Š. T., na neznámom
mieste, 22/ A. H., na neznámom mieste, 23/ M. F., na neznámom mieste, zastúpených
Slovenským pozemkovým fondom, Bratislava, Búdková č. 36, právne zastúpeného JUDr. R.
B., LL.M., advokátku so S., 24/ J. T., nar. X., bývajúcemu v U., 25a/ H. H., nar. X.,
bývajúcej v S., 25b/ Mgr. Ľ. B., nar. X., bývajúcej v S., 25c/ Mgr. A. H., nar. X., bývajúcej
v U., 26/ K. J., nar. X., bývajúcej v Ľ., o určenie vlastníckeho práva vydržaním, vedenej na
Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 10 C 206/2010, o dovolaní zástupcu odporcov 1/ - 23/
Slovenského pozemkového fondu v Bratislave, proti rozsudku Krajského súdu v Prešove
z 25. júna 2013 sp. zn. 6 Co 118/2012, takto
rozhodol:
Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Prešove z 25. júna 2013 sp. zn.
6 Co 118/2012 a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd v Prešove rozsudkom z 9. marca 2012 č. k. 10 C 206/2010-63 zamietol
návrh navrhovateľov, ktorým sa domáhali určenia, ţe sú podielovými spoluvlastníkmi
2
nehnuteľnosti, parcely č. X., orná pôda vo výmere X. m, evidovanej na LV č. X. pre kat. úz.
Ľ., titulom vydrţania. Zaviazal navrhovateľov 1/, 2/ nahradiť odporcom 1/ aţ 23/ náhradu trov
konania vo výške 372,26 € na účet Slovenského pozemkového fondu v lehote do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie o trovách odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p.,
podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal plný úspech vo veci, súd prizná náhradu trov
potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci
úspech nemal. Trovy odporcov v 1. – 23. rade pozostávali z trov právneho zastúpenia s tým,
ţe hodnota jedného úkonu právnej sluţby je 41,50 €, vychádzajúc z hodnoty
2 2
spoluvlastníckych podielov nezistených vlastníkov vo výške 639 € (X. m+ 0,1835 €/m).
Súd priznal odmenu za päť úkonov (prevzatie a príprava zastúpenia, účasť na pojednávaniach
– 3 krát, účasť na ohliadke), reţijný paušál za rok 2010 – 7,21 €, za rok 2011 – 22,23 €
(3 + 7,41 €), za rok 2012 – 7,63 €, cestovné P.Ľ. a späť 16,25 €, náhradu za stratu času
49,40 €. Dopĺňacím rozsudkom z 3. apríla 2012 č. k. 10 C 206/2010-68 súd prvého stupňa
odporcom v 24. aţ 26. rade náhradu trov konania nepriznal, pretoţe títo si náhradu trov
konania neuplatnili.
Krajský súd v Prešove na odvolanie navrhovateľov 1/, 2/ rozsudkom z 25. júna 2013
sp. zn. 6 Co 118/2012 rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil. Zrušil rozsudok
súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vec vrátil
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol, ţe z obsahu spisu vyplýva, ţe navrhovatelia v 1. a 2. rade podali ţalobu o určenie
vlastníckeho práva, okrem iného aj proti ţalovaným v 1. aţ 23. rade. Tieto osoby sa podľa
údajov označených navrhovateľmi nachádzali na neznámom mieste, preto ich v súdnom
konaní zastupuje Slovenský pozemkový fond. Navrhovatelia sa domáhali určenia, ţe sú
podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností parcela č. X. KNE, orná pôda vo výmere
2
X. mevidovanej na LV č. X. pre k. ú. Ľ.. Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa spolu
s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa zásad upravených v ustanovení § 212 O.s.p., bez
nariadenia odvolacieho pojednávania ako vecne správny potvrdil. Uzavrel, ţe ústne uzavretá
darovacia zmluva nemôţe byť dostatočným titulom dobromyseľnej drţby. Vo vzťahu
k trovám konania odvolací súd uviedol, ţe náhradu trov konania odporcom zastúpeným
Slovenským pozemkovým fondom je moţné priznať iba za predpokladu, ţe sú naţive. Ďalej
poznamenal, ţe nielen ţe sa zdá, ale je tu pravdepodobnosť hraničiaca s istotou, ţe niektorí
z odporcov neţijú a ani neţili v čase začatia konania. Pochybnosti vyvstávajú zo skutočnosti,
ţe napr. odporkyňa v 1. rade, ktorá nadobudla vlastnícke právo k predmetným
nehnuteľnostiam dedením v roku 1897, by mala mať viac rokov, ako najstarší obyvateľ
planéty vychádzajúc z dostupných informácií na internete (napr.
<http://www.topky.sk/cl/11/491466/Najstarsim-muzom-planety-sa-stal-vojnovy-veteran>).
Súd jej však priznal trovy. Osoba bez právnej subjektivity nemá práva (§ 7 ods. 2 OZ)
a takejto osobe súd nemôţe konštituovať ani právo na náhradu trov konania. Argumenty
o význame zastupovania neznámych vlastníkov sú nespochybniteľné. Napriek tomu vzniká
otázka, dokedy sa majú povaţovať obdobné prípady zomrelých osôb za prípady „neznámych
vlastníkov“. Odvolací súd nespochybňuje ciele pozemkového fondu v konaní objasniť vec
a chrániť štát a neznámych vlastníkov. Súd však nemôţe prehliadať zásadnú otázku, ţe
zastupovanie mohlo byť v rozpore so zákonom a za takéto povaţuje odvolací súd aj
zastupovanie mŕtvych osôb. Aby nedošlo k prípadu priznania práva neţijúcej osobe (bez
právnej subjektivity), súd sa s touto otázkou vyrovná nevylučujúc ani podnet na konanie
o vyhlásenie za mŕtveho (aj bez návrhu). Odvolací súd teda rozsudok súdu prvého stupňa
vo výroku o trovách konania zrušil a v rozsahu zrušenia mu vec vrátil na ďalšie konanie.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal zástupca odporcov v 1. - 23. rade
dovolanie, ktorého prípustnosť odôvodňoval ustanovením § 237 písm.f/ O.s.p. a dôvodnosť
ustanovením § 241 ods. 2 písm.a/ O.s.p., § 241 ods. 2 písm.b/ O.s.p. a § 241 ods. 2 písm.c/
O.s.p. V danom prípade navrhovatelia označili v ţalobe odporcov 1/ - 23/ nezistených
vlastníkov, pretoţe ich pobyt nebol známy (títo vlastníci spĺňali zákonné podmienky
nezisteného vlastníka, pretoţe chýbali ich identifikačné údaje). Tomu zodpovedal aj zápis
na LV č. X. k. ú. Ľ., kde pod B. je uvedený SPF, ako správca pozemkov nezistených
vlastníkov. Keďţe išlo o nezistených vlastníkov, s doplňujúcim údajom mien týchto
nezistených vlastníkov, SPF bol oprávnený a povinný konať za týchto nezistených vlastníkov,
ktorí boli účastníkmi konania a súd s nimi ako s účastníkmi konania aj konal. Dovolateľ
poukázal na odňatie moţnosti konať pred súdom, ktoré nastalo v momente reštriktívneho
výkladu pojmu „nezistený vlastník“ zo strany odvolacieho súdu. Odvolací súd zákonom
zavedený pojem „nezistený vlastník“ v rozpore so zákonom zúţil a stotoţnil iba s osobami
ţijúcimi, ktorých identifikačné údaje nie sú známe, v dôsledku čoho je napadnutý rozsudok
nielen formalistický, ale súd v rozpore so zákonom zúţil obsahovú náplň pojmu „nezistený
vlastník“. Nezisteným vlastníkom môţu byť tak osoby ţijúce, ako aj neţijúce. Zákonodarca
vytvoril osobitnú právnu kategóriu nezisteného vlastníka, aby odstránil absenciu
identifikačných údajov, inak spojených s osobou zisteného vlastníka, v dôsledku čoho
eliminoval moţnosti nakladania s majetkom. To platí aj pre účely súdneho konania. V danom
prípade navrhovatelia sami označili za odporcov 1/ – 23/ „nezistených vlastníkov“
(na neznámom mieste). Odporcovia, resp. ich zástupca nemôţe procesne upravovať (meniť)
ţalobu, nezodpovedá za nesprávne určený okruh účastníkov, a toto nemôţe z úradnej
povinnosti odstrániť ani súd. Povinnosťou súdu je dostatočne a presvedčivo odôvodniť svoje
rozhodnutie a vysporiadať sa aj so špecifickými námietkami účastníka, inak je rozhodnutie
nepreskúmateľné. Uviedol, ţe takéto rozhodnutie súdu porušuje právo účastníka konania
na spravodlivý súdny proces a v konečnom dôsledku mu odníma moţnosť konať pred súdom,
pretoţe mu upiera moţnosť náleţite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu.
Prejavom formalistického prístupu je podľa názoru ústavného súdu aj absencia skutkovej
a právnej stránky rozhodnutia, najmä keď na takýto nedostatok účastník v príslušnom konaní
poukázal, resp. nemal moţnosť poukázať. K právnemu záveru odvolacieho súdu o procesnej
nespôsobilosti odporcov v 1. aţ 23. rade, právnom postavení nezistených vlastníkov a ich
zastupovaní SPF sa však SPF nemal moţnosť doteraz v konaní vyjadriť a právne
argumentovať, vyjadriť sa k právnym dôsledkom z toho vyplývajúcich a zabrániť tak
vysloveniu právneho názoru, ktorý podľa jeho názoru nemá oporu v zákone. Prijatie právneho
názoru odvolacieho súdu by zásadným spôsobom narušilo doterajšiu koncepciu zastúpenia
nezistených vlastníkov SPF, resp. Lesmi SR, š. p., čo by malo váţne dôsledky nielen pre SPF
a Lesy SR, š. p., ale aj samotné súdy, pretoţe by to podstatne sťaţilo a zneprehľadnilo priebeh
súdnych konaní. Odvolací súd vyvodil iný, nepredvídateľný právny záver zo skutočností,
ktoré doteraz neboli v konaní posudzované a hodnotené, súdom prvého stupňa ani účastníkmi
konania namietané a tento nepredvídateľný právny názor mal rozhodný vplyv na rozhodnutie
odvolacieho súdu o zrušení výroku prvostupňového súdu o náhrade trov konania. Ďalej
dovolateľ uviedol, ţe v merite veci odvolací súd potvrdil výrok prvostupňového súdu
o zamietnutí ţaloby. Pre merito veci procesná spôsobilosť nezistených vlastníkov nebola
podľa odvolacieho súdu rozhodujúca. Odvolací súd len pre účely náhrady trov konania
posudzoval procesnú spôsobilosť odporcov, čo bolo výslovne účelové. Vecná legitimácia
(aktívna a pasívna), ako jedna z predpokladov úspešnosti ţaloby, predstavuje stav
vyplývajúci z hmotného práva. Otázka procesnej spôsobilosti účastníkov konania je
rozhodujúca aj pre rozhodnutie súdu v merite veci. Z procesného hľadiska nie je
moţné aplikovať odlišné princípy na meritórne rozhodnutie a rozhodnutie o náhrade trov
konania. Ak by sa aj hypoteticky prijal názor odvolacieho súdu, tak potom dôsledkom
procesnej nespôsobilosti účastníkov konania, pokiaľ títo mali byť uţ mŕtvi pred podaním
ţaloby, nie je zamietnutie ţaloby voči takému účastníkovi, ale zastavenie konania voči tomuto
účastníkovi konania. Nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania má za následok
zastavenie konania a nie zamietnutie ţaloby. Podľa dovolateľa napadnutý rozsudok trpí
minimálne logickou vadou, resp. porušuje pravidlá formálnej a právnej logiky, keď pre
výrok I. napadnutého rozsudku (potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa v merite veci) je
daná procesná spôsobilosť nezistených vlastníkov a pre výrok II. napadnutého rozsudku
(o náhrade trov konania odporcom) však uţ nie je daná. Dovolateľ navrhol zrušiť rozsudok
odvolacieho súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Navrhovateľ v 1. rade v písomnom vyjadrení k dovolaniu uviedol, ţe pojem „neznámi
vlastníci“ nie je špecifický subjekt, ale „obrovský neporiadok“ vo veciach evidencie
nehnuteľností v Slovenskej republike, a ţe tzv. nezistení vlastníci sú vlastne nebohí občania
obce Ľ., po ktorých neboli prejednané ich spoluvlastnícke podiely. Nazdáva sa, ţe súdy
nesprávne ohodnotili predmet sporu a ţe právni zástupcovia štátnych a iných firiem vysoko
nadhodnocujú svoju prácu, za čo im súdy priznávajú vysoké náhrady. Ţiadal, aby súd
nepriznal právnym spoločnostiam ţiadnu náhradu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas zástupca účastníka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu,
ktoré ním moţno napadnúť.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Dovolanie
je v takomto prípade prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.), proti rozsudku, v ktorom sa
odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238
ods. 2 O.s.p.), ďalej vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu,
vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého
stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
Prípustnosť dovolania v predmetnej veci z citovaného ustanovenia Občianskeho
súdneho poriadku nevyplýva, keď dovolaním nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.), dovolací súd v tejto veci doposiaľ nezaujal záväzný
právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.) a napadnutým je potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu,
ktorý nevykazuje znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p.
Z obsahu dovolania ďalej vyplýva, ţe dovolateľ napadol dovolaním aj zrušujúci výrok
odvolacieho súdu o trovách konania. Dovolanie v tejto časti smeruje proti rozhodnutiu, ktoré
je síce súčasťou rozsudku odvolacieho súdu, ale má charakter uznesenia (§ 167 ods. 1 O.s.p.).
Vzhľadom na túto povahu rozhodnutia odvolacieho súdu o trovách konania treba prípustnosť
dovolania smerujúceho proti nemu posudzovať podľa ustanovení, ktoré vymedzujú, kedy je
prípustné dovolanie proti uzneseniu (§ 239 O.s.p.). Dovolanie proti uzneseniu odvolacieho
súdu je v danom prípade podľa § 239 ods. 3 O.s.p. neprípustné.
Dovolanie by bolo procesne prípustné (proti obom výrokom rozsudku odvolacieho
súdu), len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované
v § 237 O.s.p. O vadu uvedenú v tomto ustanovení ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť
byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Vady konania v zmysle § 237 písm.a/ aţ e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli
(posudzujúc dovolanie podľa obsahu) a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo.
Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti dovolací súd sa
osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľovi bola v konaní odňatá moţnosť pred súdom konať.
Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm.f/ O.s.p.) sa rozumie procesne nesprávny
postup súdu priečiaci sa zákonu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných
práv účastníka občianskeho súdneho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie,
ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru,
ţe ho treba zrušiť, lebo zistil, ţe konanie pred súdom je postihnuté vadou vyplývajúcou
z ustanovenia § 237 písm.f/ O.s.p., spočívajúcou v odňatí moţnosti účastníkovi riadne konať
pred súdom.
Vada konania vymedzená v citovanom ustanovení § 237 písm.f/ O.s.p. je vo svojej
podstatne porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces,
ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov
aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.).
Aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko
z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a
Španielsko z roku 1993, sťaţnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález
z 12. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie
povaţovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
Poţiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach
Slovenskej republiky ustanovuje § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku
súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci
vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí,
ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými
úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec
právne posúdil; dbá pritom aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Ústavne
konformným výkladom ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. pritom treba dospieť k záveru, ţe
s poţiadavkami v ňom uvedenými je v rozpore nielen úplný, či čiastočný nedostatok
(absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi
závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery zo skutkových
zistení v ţiadnej moţnej interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné zistenia
bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené. Povinnosť
súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé
odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami
účastníka.
Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane
druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia
právom predvídaným spôsobom) odníma moţnosť náleţite skutkovo aj právne argumentovať
proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci vyuţitia prípadných
riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov a teda sa mu odníma moţnosť konať
pred súdom.
Podľa názoru dovolacieho súdu bolo takouto vadou postihnuté i konanie pred
odvolacím súdom v prejednávanej veci.
Štruktúra práva na odôvodnenie rozsudku je rámcovo upravená v ustanovení § 157
ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie
súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov
prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Dovolací súd dospel k záveru, ţe v predmetnej veci rozhodnutie odvolacieho súdu
nezodpovedá poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia v zmysle vyššie
uvedených zákonných ustanovení.
Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových zistení
prvostupňového súdu, ktorý ţalobu o určenie vlastníckeho práva zamietol s tým, ţe v tejto
časti rozhodnutia (t. j. v meritórnej časti) odvolací súd ţiadnym spôsobom nespochybňoval to,
ţe by niektorí z označených odporcov neţili (t. j. aby nemali právnu subjektivitu). Na druhej
strane pri rozhodovaní o trovách konania, v ktorej rozsudok súdu prvého stupňa zrušil, uţ
vyslovil, ţe je tu pravdepodobnosť hraničiaca s istotou, ţe niektorí z odporcov neţijú a ani
neţili v čase začatia konania, vyslovil, ţe zastupovanie mŕtvych osôb by mohlo byť v rozpore
so zákonom. Aby nedošlo k prípadu priznania práva neţijúcej osobe (bez právnej
subjektivity) súd (prvého stupňa) sa s touto otázkou má vyrovnať nevylučujúc ani podnet
na konanie o vyhlásení za mŕtveho.
Odvolací súd teda na jednej strane povaţuje odporcov v 1. aţ 23. rade za procesne
spôsobilých pre rozhodnutie o merite veci, na druhej strane spochybňuje (aţ do miery istoty)
ich spôsobilosť (ako osôb bez právnej subjektivity) vo vzťahu k rozhodnutiu o náhrade trov
konania.
Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania súd prihliada na to, či sú splnené
podmienky konania, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania).
Uvedené zákonné ustanovenie ukladá súdu povinnosť v kaţdom štádiu konania
prihliadať na to, či sú splnené zákonom stanovené podmienky (procesné podmienky konania),
aby súdne konanie mohlo prebehnúť a súd mohol vydať rozhodnutie. Medzi základné
procesné podmienky (okrem iných), ktoré má súd povinnosť si všimnúť aj bez návrhu po celý
čas konania, je splnenie podmienok civilno-procesnej subjektivity účastníka, t. j. spôsobilosti
účastníka byť účastníkom konania. Spôsobilosť byť účastníkom konania znamená mať
procesné práva a povinnosti, ktoré zákon účastníkovi konania priznáva, resp. ukladá (§ 19
O.s.p.). Jej predpokladom je hmotnoprávna subjektivita vo význame mať práva a povinnosti
podľa hmotného práva. Hmotnoprávna spôsobilosť mať práva a povinnosti vzniká
u fyzických osôb narodením (prípadne počatím, ak sa narodí ţivá) a zaniká smrťou fyzickej
osoby, prípadne jej vyhlásenia za mŕtvu (§ 7 Občianskeho zákonníka).
Vzhľadom na to, ţe odvolací súd pripustil odlišné posudzovanie procesnej subjektivity
účastníkov konania – odporcov v 1. aţ 23. rade vo vzťahu k meritórnemu rozhodnutiu vo veci
samej a odlišne vo vzťahu k trovám konania, bez toho, aby to presvedčivo odôvodnil, je jeho
rozhodnutie nepreskúmateľné. Absenciou náleţitého odôvodnenia (vo vyššie uvedených
smeroch) bola účastníkom súčasne aj odňatá moţnosť v podanom mimoriadnom opravnom
prostriedku náleţite skutkovo a právne argumentovať proti jeho záverom v tomto smere.
Odňatie moţnosti účastníkovi konať pred súdom zakladá nielen prípustnosť dovolania,
ale aj jeho dôvodnosť, preto dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O.s.p.), pričom sa nezaoberal ďalšími námietkami
dovolateľa.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 25. februára 2015
JUDr. Viera Petríková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová