Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
2ba/393115.fdefd5.pdf
PDF · 128.65 KB
No categories available
8Cdo/22/2013
Najvyšší súd 8 Cdo 22/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu COFIDIS, a.s., so sídlom
Suché Mýto 1, 811 03 Bratislava, IČO: 36 816 337, zastúpený Advokátskou kanceláriou
Antovszká, s.r.o., so sídlom Bárdošova 2/A, 831 01 Bratislava, IČO: 36 866 881, v mene
ktorej koná konateľka spoločnosti advokátka JUDr. Alţbeta Fuchsová, proti ţalovanému: P.
R., nar. X., bytom Č., zastúpený Advokátskou kanceláriou JUDr. Roman Blaţek, s.r.o., so
sídlom v Komárne, Pohraničná 4, v mene ktorej koná advokát a konateľ spoločnosti JUDr.
Roman Blaţek, o zaplatenie 1.921,43 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde
Komárno pod sp. zn. 13 C/22/2011, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre
zo dňa 12.6.2013, sp. zn. 6 Co/177/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Vstup zdruţenia na ochranu spotrebiteľa OBRANA, Park Angelinum 2, Košice,
ako vedľajšieho účastníka na strane odporcu nepripúšťa.
Ţalobca je povinný uhradiť ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania v sume
138,44 € na účet právneho zástupcu ţalovaného JUDr. Romana Blaţeka – advokáta,
advokátska kancelária, Pohraničná 4, Komárno, v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) rozsudkom zo dňa
12.6.2013 sp. zn. 6 Co/177/2012 potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny
rozsudok Okresného súdu Komárno zo dňa 13.6.2012 sp. zn. 13 C/22/2011, ktorým súd
prvého stupňa zaviazal ţalovaného zaplatiť ţalobcovi sumu prisúdenú rozsudkom Okresného
súdu Komárno č. k. 13 C/22/2011-35 z 3.5.2011 (ďalej len rozsudok prvého stupňa skôr
vydaný) v sume 719,34 € v pravidelných mesačných splátkach po 50,- €, splatných vţdy
do 20. dňa kaţdého mesiaca, počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti tohto
rozsudku, aţ do úplného zaplatenia s tým, ţe omeškanie jednej splátky má za následok
zročnosť celého dlhu. Súd prvého stupňa zároveň návrh o zaplatenie sumy 1.202,09 €
zamietol a ţiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania nepriznal.
Súd prvého stupňa rozhodnutím, ktoré odvolací súd potvrdil, rozhodol uţ opätovne
o návrhu ţalobcu na vydanie platobného rozkazu pozostávajúceho z dlţnej čiastky 1.921,43 €
a trov konania zaplateného súdneho poplatku v sume 115,- € a trov konania ako odmeny
advokátovi za poskytovanie právnych sluţieb v sume 316,08 €. Rozsudok súdu prvého stupňa
skôr vydaný bol uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9 Co 192/2011 zo dňa 30.3.2012
v napadnutej časti týkajúcej sa zročnosti istiny, zamietajúcej časti a v časti náhrady trov
konania účastníkov zrušený z dôvodu nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ako aj pre nezrozumiteľnosť týchto dôvodov.
Nepreskúmateľnosť podľa názoru odvolacieho súdu spočívala v tom, ţe súd prvého stupňa
vôbec nezobral na zreteľ skutočnosť, ţe medzi účastníkmi konania išlo o tzv. revolvingový
úver, ktorý je typický tým, ţe veriteľ ho dopĺňa a úverový vzťah tak môţe fungovať
po neurčitú dobu, a teda nie je moţné určiť počet splátok. Naviac, nepreskúmateľnosť
rozhodnutia na základe odôvodnenia odvolacieho súdu spočívala aj v tom, ţe súd prvého
stupňa na jednej strane uviedol, ţe ţalobca nepreukázal doručenie odstúpenia od zmluvy
ţalovanému, a preto neprihliadal na odstúpenie, na druhej strane sa vôbec nevysporiadal
s platnosťou zmluvy o revolvingovom úvere, keďţe aţ po ustálení platnosti zmluvy je moţné
sa zaoberať odstúpením. Súd prvého stupňa teda neuviedol dostatok dôvodov v tom smere,
z akých okolností, či skutkových zistení vyvodil právny záver, ţe v prevyšujúcej časti
do sumy 1.659,70 € návrh ţalobcu zamietol ako nedôvodný.
Viazaný závermi odvolacieho súdu, súd prvého stupňa po vykonaní dokazovania
dospel k záveru, ţe účastníkmi konania platne uzavretá zmluva o revolvingovom úvere
(50.000,- Sk) je právne neúčinná, nespôsobuje ţiadny vznik práv a povinností, na písomné
odstúpenie ţalobcu od zmluvy podľa ust. § 48 Obč. zák. neprihliadal, nakoľko ţalobca
neuviedol dôkaz na preukázanie, ţe toto odstúpenie sa dostalo do dispozičnej sféry
ţalovaného, teda, ţe ţalovanému uvedené odstúpenie od zmluvy zaslal, resp. doručil. Podľa
názoru súdu prvého stupňa ţalobca neuniesol dôkazné bremeno preukázania pravdivosti jeho
tvrdenia o existencii peňaţného záväzku ţalovaného z účinného zmluvného vzťahu a zistil, ţe
ţalobca ţalovanému poskytol titulom úverového limitu sumu 1.659,70 €, v dôsledku čoho
ţalovaný získal týmto plnením majetkový prospech v uvedenej sume bez právneho dôvodu,
teda bezdôvodne sa obohatil podľa ust. § 451 ods. 2 Obč. zák. Ţalovanému tak vznikla
povinnosť predmet bezdôvodného obohatenia vydať tomu, na úkor koho ho získal. Ďalej súd
prvého stupňa zistil, ţe ţalovaný ţalobcovi uhradil sumu 940,36 €, a tak týmito platbami
ţalobcovi vrátil časť získaného majetkového prospechu, a preto rozhodol, ţe ţalovaný
je povinný zaplatiť ţalobcovi sumu 719,34 € (1.659,70 - 940,36 = 719,34 €), ktorú súd
ţalobcovi právoplatne uţ prisúdil v rozsudku súdu prvého stupňa skôr vydaného, keď v tejto
časti súd povaţoval návrh ţalobcu za dôvodný. S poukazom na uvedené súd návrh ţalobcu
v časti prevyšujúcej sumu 719,34 € zamietol ako nedôvodný.
Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa
(§ 213 ods. 1 O.s.p.), prejednal odvolanie ţalobcu na nariadenom odvolacom pojednávaní
(§ 214 ods. 1 O.s.p.) v neprítomnosti riadne predvolaných a ospravedlnených účastníkov
konania a ich právnych zástupcov a dospel k záveru, ţe odvolanie ţalobcu v napadnutej
zamietajúcej časti nie je dôvodné a v tejto časti je potrebné rozsudok súdu prvého stupňa
ako vecne správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p.
Odvolací súd v napadnutom rozsudku súhlasil s posúdením súdu prvého stupňa
o danom právnom vzťahu ako občianskoprávnom, na ktorý sa vzťahujú ustanovenia zákona
č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona č. 71/1986
Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii a tieţ príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka.
Zároveň sa stotoţnil so záverom súdu prvého stupňa, ţe zmluva o revolvingovom úvere
uzavretá medzi ţalobcom a ţalovaným bola uzavretá platne. To podľa názoru odvolacieho
súdu znamená, ţe od platnej zmluvy, ktorú ţalobca naformuloval ako štandardnú typovú
zmluvu o revolvingovom úvere, mohol platne odstúpiť. Na rozdiel od stanoviska súdu prvého
stupňa, ţe neprihliadal na odstúpenie od zmluvy z dôvodu, ţe ţalobca nepreukázal doručenie
písomného odstúpenia od zmluvy ţalovanému, odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
konštatoval, ţe v predmetnej veci moţno jednoznačne vyvodiť záver, ţe odstúpenie
od zmluvy sa dostalo do dispozičnej sféry ţalovaného, a teda došlo k platnému odstúpeniu
od zmluvy, a tak naň musel prihliadať. Odvolací súd sa stotoţnil so záverom súdu prvého
stupňa o získaní majetkového prospechu bez právneho dôvodu na strane ţalovaného, ktorý
sa bezdôvodne obohatil a konštatoval správnosť zamietnutia ţaloby ţalobcu v časti
prevyšujúcej sumu 719,34 € súdom prvého stupňa ako nedôvodnú. Odvolací súd náhradu trov
odvolacieho konania ţalovanému nepriznal z dôvodu, ţe mu ţiadne trovy nevznikli
a ani ich náhradu nepoţadoval.
Uvedené rozhodnutie odvolacieho súdu napadol v celom rozsahu ţalobca dovolaním,
v ktorom navrhol napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie. Prípustnosť dovolania ţalobca odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/ a c/
O.s.p. (konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci). Dovolateľ namietal, ţe
súdy oboch stupňov vec nesprávne právne posúdili, čím porušili jeho ústavou garantované
právo na súdnu ochranu. Oba súdy zaloţili svoje rozhodnutia o zamietnutí ţaloby na posúdení
zmluvy o úvere uzatvorenej medzi účastníkmi ako zmluvy spotrebiteľskej. Súdy oboch
stupňov urobili tieţ nesprávny právny záver, keď poskytnutý úver vyhodnotili ako bezúročný
a bez poplatkov. Podľa názoru dovolateľa Zmluva o úvere je absolútnym obchodným
záväzkovým vzťahom spravujúci sa ustanoveniami Obchodného zákonníka bez ohľadu
na povahu subjektov záväzkového vzťahu (bez ohľadu na skutočnosť, či ide o podnikateľa
alebo inú osobu). Dovolateľ namieta, ţe ţalovaný bol dostatočne upozornený
na nevyhnutnosť preštudovania si tak zmluvy o úvere, ako aj jej neoddeliteľných súčastí,
a preto bol oboznámený s povinnosťou platiť úroky za poskytnutie úveru. Dovolateľ má za to,
ţe zmluva o úvere bola uzatvorená v súlade so zákonom o spotrebiteľských úveroch, a preto
je ţalovaný povinný zaplatiť celkové náklady spojené s poskytnutým úverom a teda aj úroky.
Dovolateľ v dovolaní zároveň uviedol, ţe odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu
je zmätočné, nakoľko odvolací súd sa v odôvodnení nevysporiadal s právnymi tvrdeniami
uvedenými v odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa, ktoré zároveň namietal dovolateľ
aj v odvolaní. Podľa tvrdenia dovolateľa, odvolací súd nenadviazal na tvrdenia uvedené
v rozsudku súdu prvého stupňa ani neuviedol, ţe sa s nimi stotoţňuje, ale vec právne
zdôvodnil iným spôsobom, čo dovolateľ povaţuje za zmätočné.
Ţalovaný navrhol dovolanie zamietnuť, pretoţe vytýkané skutočnosti nie sú dovolací
dôvod a ţiadal náhradu trov konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236
a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel
k záveru, ţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok
nie je prípustný.
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Dovolanie ţalobcu smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej v jeho zamietajúcej časti.
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238
ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p.
je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho
súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe
ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
Dovolaním ţalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238
ods. 1 O.s.p.), ani rozsudok vydaný vo veci, v ktorej by uţ dovolací súd vyslovil právny
názor, ktorým by boli súdy viazané (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Napadnutý rozsudok nie
je ani rozsudkom uvedeným v § 238 ods. 3 O.s.p.
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe dovolanie nie je podľa § 238
O.s.p. prípustné.
S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy,
či dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom
niektorou zo závaţných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia,
ktoré zistenie by viedlo k záveru, ţe dovolanie je prípustné bez ohľadu na procesnú formu
rozhodnutia odvolacieho súdu a spôsob jeho rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd
len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal sa aj otázkou,
či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu,
nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o prípad
odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania
vo veciach, ktoré moţno začať len na návrh, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom
alebo súdom nesprávne obsadeným).
Vady konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/ aţ písm. e/ a písm. g/ O.s.p. ţalobca
nenamietal a ich existenciu po preskúmaní spisu nezistil ani dovolací súd.
Vychádzajúc z obsahu dovolania a v ňom vytýkaných nedostatkov, dovolací súd
sa osobitne zameral na skúmanie otázky, či postupom alebo rozhodnutím odvolacieho súdu
bola ţalobcovi odňatá moţnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
Pod odňatím moţnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým
sa účastníkovi konania odnímajú tie jeho procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu
konania, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná ide najmä vtedy, ak súd v konaní
postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi
predpismi, a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. Takáto vada konania znamená porušenie základného práva
účastníka súdneho konania na spravodlivý súdny proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach
právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“). Z hľadiska posúdenia existencie procesnej vady podľa § 237
písm. f/ O.s.p. ako dôvodom zakladajúceho prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu nie je pritom významný subjektívny názor dovolateľa, ţe v konaní k takejto
procesnej vade došlo, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie
je skutočne takouto vadou postihnuté.
Dovolateľ namieta, ţe konanie je postihnuté zmätočnosťou z dôvodu
nevysporiadania sa odvolacieho súdu vo svojom rozhodnutí s právnymi tvrdeniami súdu
prvého stupňa, ktoré dovolateľ namietal uţ vo svojom odvolaní. Súd prvého stupňa uviedol,
ţe zmluva o úvere bola platne uzavretá, avšak vzhľadom na nesplnenie odkladacej podmienky
je právne neúčinná. Ďalej uviedol, ţe na odstúpenie od zmluvy neprihliadal, pretoţe nemal
dôkaz o tom, ţe sa toto odstúpenie dostalo do dispozičnej sféry ţalovaného, a navyše
odstúpenie od neúčinnej zmluvy je taktieţ právne neúčinné. Podľa tvrdení dovolateľa
odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia len uviedol, ţe sa stotoţňuje so záverom súdu
prvého stupňa, ţe zmluva o revolvingovom úvere uzavretá medzi ţalobcom a ţalovaným bola
uzavretá platne a nenadviazal tak na tvrdenia uvedené v rozsudku súdu prvého stupňa, a teda
ani neuviedol, ţe sa s nimi nestotoţňuje, ale vec právne zdôvodnil iným spôsobom,
čo dovolateľ povaţuje za zmätočné. Po preskúmaní spisu dospel dovolací súd k záveru, ţe
odvolací súd nadviazal na záver súdu prvého stupňa a zároveň zaujal odlišné stanovisko,
a konštatoval, ţe moţno jednoznačne vyvodiť záver, ţe odstúpenie od zmluvy sa dostalo
do dispozičnej sféry ţalovaného, a teda došlo k platnému odstúpeniu od zmluvy a odvolací
súd naň musel prihliadnuť.
Dovolací súd ďalej uvádza, ţe v zmysle ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p.,
v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých
dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne
a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov
vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie
navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo
presvedčivé.
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami
a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre
zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď
na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia
v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Citované zákonné
ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti,
a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) – porovnaj napr. rozsudok vo veci
Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťaţnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov
a rozhodnutí 1999-I tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody,
na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa povahy
rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda
nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia.
V preskúmavanej veci, podľa názoru dovolacieho súdu, odôvodnenie potvrdzujúceho
rozsudku odvolacieho súdu spĺňa poţiadavky kladené na riadne odôvodnenie rozsudku
v citovanom ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p.
Ţalobca svoje dovolanie odôvodnil aj tým, ţe v konaní došlo k inej vade konania
(§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). V dovolaní však neuviedol, čo konkrétne povaţuje za inú vadu
konania a nie je to zrejmé ani z celého obsahu tohto dovolania. Ţalobca v dovolaní namieta,
ţe rozhodnutia oboch súdov spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci, uvedené však
predstavuje iný dovolací dôvod v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľom tvrdenej existencie tzv. inej vady
konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. treba uviesť, ţe dovolací súd môţe pristúpiť
k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode aţ vtedy, keď je dovolanie
z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde).
Ţalobca v dovolaní ďalej namieta, ţe napadnutý rozsudok odvolacieho súdu
(i rozsudok súdu prvého stupňa) spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia ţalobcu boli opodstatnené (dovolací súd
ich z uvedeného aspektu neposudzoval), ţalobcom vytýkaná skutočnosť by mala
za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil
správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových
záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie
bolo procesne prípustné, o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo.
Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania ţalobcu nemoţno vyvodiť zo ţiadneho
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie
dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej
správnosti.
Dovolací súd zároveň preskúmal návrh Zdruţenia na ochranu spotrebiteľa
OBRANA, ktoré týmto podaním navrhlo vstup do konania ako vedľajšieho účastníka
na strane ţalovaného a zistil, ţe v prípade vyhovenia tohto návrhu by sa neúmerne predĺţilo
konanie a zvýšili by sa trovy konania a keďţe predmetné dovolanie bolo odmietnuté ako
celok Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací nevyhovel danému návrhu a vstup
vedľajšieho účastníka do konania nepripustil.
V dovolacom konaní úspešnému ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky priznal
ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania v sume 138,44 € tak ako
ich vyčíslil, t. j. náhradu za dva úkony právnej sluţby prevzatie a príparavu zastupovania
a vyjadrenia k dovolaniu, pričom jeden úkon právnej sluţby priznal v sume 61,41 €
a 2 x náhradu reţijného paušálu po 7, 81 €.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. februára 2015
JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová