Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Sžf/7/2014

Najvyšší súd 8Sžf/6-7/2014

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Petra

Melichera a členov senátu JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a JUDr. Aleny Poláčkovej,

PhD., v právnej veci žalobcu: Ing. R. T., BADGER, Ružová 1361/50, 960 01 Zvolen, IČO:

17 992 567, zast. JUDr. Róbert Madej, advokát, so sídlom Mýtna 42, 811 05 Bratislava, proti

žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01

Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného

č. 1100301/1/123926/2013/5002 zo dňa 12. apríla 2013 a č. 1100301/1/123916/2013/5002

zo dňa 12. apríla 2013, konajúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej

Bystrici č. k. -123 zo dňa 30. októbra 2013, jednomyseľne, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici

č. k. -123 zo dňa 30. októbra 2013, p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Banskej Bystrici napadnutým rozsudkom zamietol žaloby

žalobcu, ktorými žiadal súd o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného

č. 1100301/1/123926/2013/5002 zo dňa 12.04.2013, ktorým potvrdil rozhodnutie správcu

28Sžf/6-7/2014

dane - Daňového úradu Banská Bystrica – pobočka Zvolen č. 9614401/5/3721851/2012/Lon

zo dňa 13.12.2012, za zdaňovacie obdobie september 2011 v sume 6613,56 € a rozhodnutie

žalovaného č. 1100301/1/123916/2013/5002 zo dňa 12.04.2013, ktorým potvrdil

rozhodnutie správcu dane – Daňového úradu Banská Bystrica - pobočka Zvolen

č. 9614401/5/3721708/2012/Lon zo dňa 13.12.2012, za zdaňovacie obdobie august 2011

v sume 25 246,61 € a účastníkom náhradu trov konania nepriznal.

V odôvodnení rozsudku krajský súd uviedol, že po preskúmaní napadnutých

rozhodnutí žalovaného, ako aj postupu žalovaného, vrátane postupu správcu dane v rozsahu

a z dôvodov uvedených v žalobách dospel k záveru, že uvedené rozhodnutia plne

korešpondujú s právnou úpravou a plne sa stotožnil so závermi dokazovania vykonaného

na základe tuzemského i medzinárodného šetrenia správcu dane, z ktorého vyplynulo,

že k zdaniteľnému plneniu (dodaniu tovaru) tak, ako predpokladá ustanovenie § 43 ods. 1

zákona o DPH, nedošlo, a preto vec správne právne posúdil. V podrobnostiach súd poukázal

na skutkové i právne závery žalovaného.

Krajský súd uviedol, že aby išlo o v danom prípade o intrakomunitárny obchod, ktorý

je oslobodený od dane, musia byť splnené zákonné podmienky, a to jednak, že tovar bol

prepravený do iného členského štátu, a že tovar bol dodaný osobe identifikovanej pre daň.

Pojem „osoba identifikovaná pre daň v inom členskom štáte“ treba vykladať tak, aby bol

naplnený účel európskej úpravy, t.j. prenos daňových príjmov do štátu spotreby, osobou

povinnou odviesť daň za intrakomunitárnu dodávku bude len tá osoba, ktorá je platiteľom

DPH. Nestačí, že táto osoba je formálne registrovaná, ale musí mať aj reálnu možnosť odviesť

daň. Je na dodávateľovi, v danom prípade žalobcovi, aby sa uistil, že dodávka bude vnútri

spoločenstva zdanená (inak by to mohlo viesť k daňovému úniku), čo vyplýva

aj z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-409/04. Cieľom je zamedziť dvojité zdanenie, a preto

sa zaviedlo zdaňovanie nadobudnutia tovaru v členskom štáte miesta konečnej spotreby.

Krajský súd poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 06.09.2012 vo veci C-

273/11, z ktorého vyplývajú závery, že predávajúcemu nemožno zamietnuť oslobodenie

od dane v prípade dodania v rámci spoločenstva v zmysle čl. 138 ods.

zo dňa 28.11.2008 o spoločnom systéme DPH zmenenej a doplnenej Smernicou 2010/88

zo dňa 07.10.2010 len z dôvodu, že daňový orgán iného členského štátu vymazal z registra

daňové identifikačné číslo pre DPH nadobúdateľa síce až po dodaní tovaru, ale so spätnou

38Sžf/6-7/2014

účinnosťou k dátumu, ktorý predchádzal tomuto dodaniu, a že čl. 138 ods. 1 Smernice sa má

vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby sa za okolností, ako sú tie, o ktoré ide vo veci

samej, zamietlo priznanie práva na oslobodenie od dane v prípade dodania v rámci

spoločenstva, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že tento predávajúci

si nesplnil povinnosti, ktoré mu boli uložené v oblasti dokazovania, alebo vedel, alebo mal

vedieť, že plnenie, ktoré uskutočnil, bolo súčasťou podvodu, ktorý spáchal nadobúdateľ

a neprijal všetky opatrenia, ktoré od neho bolo možné rozumne požadovať na zabránenie jeho

vlastnej účasti na tomto podvode.

Krajský súd zastáva stanovisko, že na základe výsledkov vykonaného dokazovania

v predmetom prípade u žalobcu prichádzalo do použitia ustanovenie 2. bodu, ktorý pojednáva

o tom, kedy možno zamietnuť priznanie práva na oslobodenie od dane.

Krajský súd konštatoval, že žalobné námietky týkajúce sa spôsobu vykonávania

dokazovania, rozsahu dokazovania a hodnotenia dôkazov, ako aj k tvrdeniu o nedostatočne

zistenom skutkovom stave veci a nerešpektovaniu zásady materiálnej pravdy, sú

neopodstatnené, nakoľko správca dane v súlade s ustanovením § 29 ods. 2 zákona o správe

daní vykonal rozsiahle tuzemské i medzinárodné šetrenia, čím dbal, aby skutočnosti

rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, pričom

daňový subjekt bol, či už v priebehu výkonu daňovej kontroly, alebo vo vyrubovacom konaní,

vyzývaný na predloženie dôkazov k svojim tvrdeniam.

Podľa krajského súdu žalobca nepredložil také relevantné dôkazy, ktoré by

preukazovali materiálnu podstatu veci, t.j. reálne dodanie tovaru tak, ako bolo deklarované

v predložených listinných dôkazoch. Žalobcom nebolo preukázané dodanie tovaru

deklarovanému maďarskému odberateľovi z dôvodov, na ktoré poukázal žalovaný, a ktoré

vyplynuli z vykonaného dokazovania. Vierohodné dôkazy o vykonanej preprave

deklarovanému maďarskému odberateľovi predložené neboli. Faktúra je dôkazným listinným

materiálom, ktorým daňový subjekt preukazuje, že došlo k nejakej skutočnosti vo väzbe

na daň z pridanej hodnoty k zdaniteľnému obchodu. Skutočnosť, že faktúra má požadované

náležitosti, ešte neznamená, že údaje v nej uvedené odrážajú aj materiálne, reálne naplnenie

písomnej informácie. Podpornými dôkazmi, ktorými sa dá preveriť, či skutočne došlo

k zdaniteľnému obchodu, sú ďalšie doklady, napr. zmluvy, dodacie listy, doklady o preprave

a podobne. V danom prípade žalobca síce predkladal listinné doklady, ktorými deklaroval,

48Sžf/6-7/2014

že k dodaniu tovaru došlo tak, ako je v nich uvedené, avšak šetrením správcu dane

sa deklarované tvrdenie žalobcu v listinných dôkazoch nepotvrdilo, lebo nebolo preukázané,

že tovar bol skutočne dodaný maďarskému odberateľovi, ako kupujúcemu, uvedenému

na faktúrach a CMR.

Súd sa plne stotožnil so záverom Súdneho dvora EÚ vo veci C-273/11 (ktorý si osvojil

pri rozhodovaní) o nemožnosti zamietnuť uplatnené oslobodenie od dane v dôsledku spätného

odňatia IČ DPH u maďarského odberateľa. Preto žalobné námietky v tejto časti považoval

za opodstatnené, ktoré však nemohli relevantné privodiť zrušenie napadnutých rozhodnutí,

keďže tieto boli vydané v súlade s právnou úpravou v dôsledku nepreukázania splnenia

aj ďalších zákonných podmienok pre priznanie uplatneného nároku - oslobodenia od dane.

Podľa krajského súdu žalobca tým, že si splnil formálnu povinnosť predložiť faktúry

s prílohami, dodacie listy, prepravné doklady (CMR) nepreukázal, že došlo k splneniu

zákonných podmienok na uplatnené oslobodenie od dane v zmysle § 43 ods. 1 a ods. 5 zákona

o DPH, pretože podľa súdu nestačilo byť len držiteľom takýchto listinných dôkazov a tieto

predložiť daňovým orgánom, ale bolo potrebné preukázať obsah skutočností uvedených

v týchto listinách, pričom daňové orgány boli oprávnené a zároveň povinné vierohodnosť

a pravdivosť údajov uvedených v týchto dôkazoch preverovať.

Správca dane upozorňoval daňový subjekt už v priebehu daňovej kontroly

na povinnosť predkladať všetky dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia v zmysle

§ 15 ods. 6 zákona o správe daní ako aj na povinnosť preukazovať skutočnosti majúce vplyv

na správne určenie dane v zmysle ustanovenia § 29 ods. 8 zákona o správe daní, pričom

žalobca žiadnym spôsobom nevyvrátil pochybnosti daňového orgánu a tieto neboli odstránené

žiadnymi ním produkovanými dôkazmi a preto správca dane nepochybil, ak pri rozhodovaní

vychádzal z dôkazov, ktoré získal.

Súd poukázal na to, že pokiaľ daňový subjekt požadoval od štátu vrátenie nadmerného

odpočtu, bolo jeho základnou povinnosťou preukázať, že má na jeho vrátenie dane právny

nárok a ak daňové orgány spochybnili deklarované zdaniteľné obchody, bolo na daňovom

subjekte, aby túto pochybnosť odstránil (vyvrátil), inak nebolo možné priznať nárok

na vrátenie dane. Podľa súdu daňové orgány rozhodli v súlade so zákonom o DPH,

ak dodatočne vyrubili žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty, v prípade nepreukázania

58Sžf/6-7/2014

skutočnosti, že boli splnené zákonom stanovené podmienky pre uznanie uplatneného

oslobodenia od dane podľa § 43 zákona o DPH, čo viedlo k záveru, že daňový subjekt

si neoprávnene uplatnil oslobodenie od dane. Posudzujúc vec z hľadiska daňového práva

nebolo možné priznať daňovému subjektu právny nárok, ak nepreukázal splnenie zákonných

podmienok na uplatnenie oslobodenia od dane pri dodaní tovaru do iného členského štátu EÚ.

Relevantným pre daňové orgány bolo preukázanie nesplnenia týchto zákonných podmienok

a nie dôvodov, prečo tomu tak je.

Podľa krajského súdu takýto záver je aj v súlade s rozsudkom Súdneho dvora EÚ C-

273/11, v zmysle ktorého čl. 138 ods. sa má vykladať v tom zmysle,

že nebráni tomu, aby sa zamietlo priznanie práva na oslobodenie od dane v prípade dodania

v rámci spoločenstva, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že predávajúci

si nesplnil povinnosti, ktoré mu boli uložené v oblasti dokazovania. To, že žalobca nevyvrátil

pochybnosti správcu dane a nepredložil vierohodné, relevantné dôkazy, ktoré by jednoznačne

preukazovali oprávnenosť ním uplatneného nároku, znamená v podstate neunesenie

dôkazného bremena ním samotným na preukázanie skutočností, ktoré majú vplyv na správne

určenie dane, a preto podľa rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-273/11 je možné zamietnuť

priznanie práva na oslobodenie od dane aj v prípade (jedná sa o alternatívnu situáciu),

ak predávajúci vedel, alebo mal vedieť, že plnenie, ktoré uskutočnil, bolo súčasťou podvodu,

ktorý spáchal nadobúdateľ. Súd mal za to, že k zamietnutiu priznania práva na oslobodenie

od dane v prípade intrakomunitárneho obchodu postačuje, ak si predávajúci nesplnil

povinnosti, ktoré mu boli uložené v oblasti dokazovania (z dôvodov vyššie uvedených

nepostačuje len ich formálne splnenie), t.j. ak neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie

oprávnenosti ním uplatneného nároku a splnenie ďalšej podmienky, že vedel alebo mal

vedieť, že plnenie, ktoré uskutočnil bolo súčasťou podvodu, ktorý spáchal nadobúdateľ,

je ako alternatíva už irelevantnou.

Žalobcovi, ktorý v konaní nemal úspech, súd náhradu trov konania nepriznal podľa

Proti uvedenému rozsudku podal odvolanie žalobca, pričom poukázal na to,

že prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil, pokiaľ rozhodoval o zákonnosti postupu

a zákonnosti rozhodnutí žalovaného. Vzhľadom na nesprávne právne východiská, z ktorých

vychádzali napadnuté rozhodnutia a ich rozpor správnymi predpismi SR a EÚ/ES, mal súd

68Sžf/6-7/2014

napadnuté rozhodnutia nepochybne zrušiť. Ďalej namietal, že v konaní žalovaného, ako

aj v konaní pred prvostupňovým správnym orgánom boli porušené procesné práva žalobcu,

ako ďalší dôvod pre zrušenie napadnutých rozhodnutí. Podľa žalobcu prvostupňový súd

pochybil v zmysle vyššie uvedených odvolacích dôvodov, pričom podľa jeho názoru mal súd

napadnuté rozhodnutia zrušiť z niekoľkých dôvodov, a to podľa § 250j ods. 2 písm. a/, b/, c/,

d/ a e/

Žalobca poukázal na to, že v podaných správnych žalobách napádal nezákonnosť

rozhodnutí žalovaného, ktoré boli odôvodnené zásadnými dôvodmi, a to, že maďarský

odberateľ nebol osobou identifikovanou pre daň z pridanej hodnoty a nebolo preukázané

dodanie tovaru maďarskému odberateľovi BIMBÓ-KER KFT.

Podľa žalobcu zásadnou otázkou, ktorú žalovaný nesprávne vyhodnotil bolo to,

či môže byť skutočnosť, že dodanie tovaru je oslobodené od DPH spochybnené tým,

že daňové orgány iného členského štátu vymazali daňové identifikačné číslo kupujúceho

so spätným účinkom, čiže k dátumu pred dodaním tovaru, pričom túto otázku riešil aj Súdny

dvor Európskej únie v rozsudku vo veci C-273/11 zo dňa 06.09.2012, pričom v odôvodnení

predmetného rozsudku Súdny dvor Európskej únie konštatoval „Keďže povinnosť overiť

postavenie zdaniteľnej osoby má vnútroštátny súd ešte pred tým, než jej pridelí identifikačné

číslo pre DPH, prípadná nezrovnalosť postihujúca tento register však nemôže mať

za následok to, že subjekt, ktorý sa spoliehal na údaje uvedené v registri, bude pozbavený

oslobodenia od dane, na ktoré by mal právo a že predávajúcemu nemožno zamietnuť

oslobodenie od dane v prípade dodania v rámci Spoločenstva v zmysle článku 138 ods. 1

smernice 2006/112 len toho z dôvodu, že daňový orgán iného členského štátu vymazal

z registra daňové identifikačné číslo pre DPH nadobúdateľa síce až po dodaní tovaru, ale

so spätnou účinnosťou k dátumu, ktorý predchádzal tomuto dodaniu.“

Napriek tomu, že prvostupňový súd priznal žalobcovi dôvodnosť žalobných námietok

v tejto zásadnej otázke, v ktorej žalobca poukázal na nemožnosť zamietnutia oslobodenia

od dane z dôvodu spätného odňatia IČ DPH maďarského partnera (čo žalovaný nesprávne

vyhodnotil), prvostupňový súd tieto námietky nepovažoval za dostatočné na to, aby privodili

zrušenie napadnutých rozhodnutí. Odvolával sa pritom na údajné nepreukázanie skutočného

dodania tovaru deklarovanému odberateľovi (druhý dôvod).

Žalobca poukázal na to, že v prvom rade správca dane v daňovom konaní namietal len

skutočnosť, že maďarský odberateľ nebol osobou identifikovanou pre DPH, čo potvrdil

aj výsledok daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie august a september 2011, podľa ktorej

dôvodom na krátenie nadmerného odpočtu bola skutočnosť, že maďarský obchodný partner

nebol podľa názoru Daňového úradu Zvolen osobou identifikovanou pre daň v inom

členskom štáte. Celá obrana žalobcu v daňovom konaní preto spočívala vo vyvracaní

nesprávneho právneho názoru správcu dane, ktorý nesprávne právne posudzoval spätné

zrušenie IČ DPH spoločnosti BIMBÓ-KER KFT, pričom v týchto intenciách využíval

žalobca svoje procesné práva a navrhoval dôkazy, keďže za rozhodujúci právny spor

legitímne považoval výlučne spätné odňatie IČ DPH maďarského odberateľa. Uplatnenie

procesných práv žalovaného a dokazovanie bolo teda zamerané na IČ DPH odberateľa,

a to tak v konaní pred správnym orgánom, ako aj v konaní pred súdom prvého stupňa.

Podľa žalobcu neobstojí zdôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu,

že dôvodnosť námietok (ohľadne retroaktívneho odňatia IČ DPH) nie je taká, aby privodila

zrušenie napadnutých rozhodnutí v dôsledku údajného nepreukázania skutočného dodania

tovaru, nakoľko nesprávnym právnym posúdením spätného zrušenia IČ DPH správnym

orgánom, bol žalobca výrazným spôsobom ukrátený na svojich právach.

Podľa žalobcu (do 19.11.2012), t.j. celý rok, jediným argumentom žalovaného bolo,

že maďarský odberateľ nie je osobou identifikovanou pre DPH. Daňový úrad Banská Bystrica

o necelý mesiac (dňa 13.12.2012) vydal dodatočné platobné výmery, v ktorom už okrem

identifikácie maďarského odberateľa ako platcu DPH, namietal aj dodanie tovaru

do zahraničia. Až na základe medzinárodnej výmeny informácií vyhodnotil žalovaný dodanie

tovaru za nepreukázané. Neprihliadol pritom na všetky doposiaľ predložené a vykonané

dôkazy, ani na predložené plnomocenstvo, ktoré vysvetľovalo skutočnosti uvedené

vo výsledku medzinárodnej výmeny informácií. Z procesného hľadiska teda nevykonal riadne

dokazovanie, najmä nevykonal ďalšie úkony potrebné na overenie platnosti plnomocenstva

a nijako sa nevysporiadal s tvrdeniami svedkov, ktorý objektívne dodávku reziva

zahraničnému partnerovi potvrdili a preto na základe spôsobu vedenia konania pred

prvostupňovým orgánom trvá na tom, že žalobca sa oprávnene mohol domnievať o existencii

len jediného podstatného dôvodu pre vydanie dodatočného platobného výmeru a to,

že maďarský odberateľ nebol platcom DPH. Tento právny názor žalovaného pritom sám

prvostupňový súd vyhodnotil ako nesprávny.

88Sžf/6-7/2014

Podľa žalobcu ďalšie dokazovanie, ktoré malo ozrejmiť nesúlad predloženého

plnomocenstva a ďalších dôkazov svedčiacich v prospech žalobcu s výsledkom

medzinárodnej výmeny informácií žalovaný nepovažoval za potrebné vykonať. Porušenie

práv žalobcu spočíva práve v tom, že ak by Daňový úrad Banská Bystrica ako prvostupňový

orgán spätné odňatie IČ DPH (identifikáciu maďarského odberateľa ako platcu DPH)

na začiatku správne právne posúdil, správca dane by vyhovel daňovníkovi a konanie by sa

skončilo pre žalobcu úspešne, alebo by sa dokazovanie v konaní sústredilo na dodanie tovaru

do zahraničia (čo sa v potrebnom rozsahu neuskutočnilo).

Tým, že správca dane si bol vedomý, že argumentuje jednak odňatím identifikácie

platiteľa DPH maďarského odberateľa a dodatočne aj údajným nedodaným tovaru príjemcovi,

nebol motivovaný ozrejmovať nezrovnalosti vo vykonanom dokazovaní. Na túto skutočnosť

mal prihliadnuť aj prvostupňový súd, ktorý však nedostatočné zistenie skutkového stavu

zo strany žalovaného prehliadol., pričom podľa žalobcu ide pritom o zásadnú vec, nakoľko

v jednej časti je žaloba v celom rozsahu dôvodná (retroaktívne odňatie IČ DPH).

Napriek týmto skutočnostiam považoval prvostupňový súd rozhodnutia žalovaného

za zákonné, hoci z iných dôvodov, čo považuje žalobca za neprijateľné, pričom úlohou

správneho súdu pritom nebolo meniť, či dopĺňať odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia

správneho orgánu.

V druhej časti existuje rozpor medzi predloženými dôkazmi (plnomocenstvom,

dokladmi o preprave a výsluchmi svedkov) na strane jednej a výsledkom medzinárodnej

výmeny informácií na strane druhej. Tento rozpor nebol vyriešený nevyhnutným doplnením

dokazovania a bol posúdený nesprávne - ignorovaním množstva dôkazov svedčiacich

v prospech tvrdení žalobcu.

Žalobca je zároveň presvedčený, že ak by správca dane vec správne právne posúdil,

voči žalobcovi by sa neviedlo žiadne ďalšie konanie, nakoľko dodávka tovaru na základe

predložených dokladov nebola vtom čase vôbec spochybňovaná a žalovaný poukázal

na protokol Daňového úradu Zvolen zo dňa 29.11.2011, ktorý na str. 7 konštatoval:

„Kontrolou predložených dokladov neboli zistené porušenia o dani

z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.“

Podľa žalobcu na základe uvedených skutočností predstavuje nesprávne právne

posúdenie spätného zrušenia IČ DPH správny orgánom (ktoré spôsobilo, že voči žalobcovi

sa ďalej viedlo konanie a neboli vykonané dôležité dôkazy pre posúdenie pravdivosti výmeny

informácií) významný zásah do práv žalobcu odôvodňujúce zrušenie napadnutých rozhodnutí.

Navyše, nesprávne právne posúdenie veci je jedným zo žalobných dôvodov podľa § 250j

ods. 2 písm. a/ , a aj preto ho žalobca považuje za dostatočný dôvod na zrušenie

napadnutých rozhodnutí.

Námietky prvostupňového súdu a žalovaného, že žalobca nepreukázal dodanie tovaru

maďarskému odberateľovi BIMBÓ-KER KFT považuje žalobca za neopodstatnené.

V napadnutom rozhodnutí prvostupňový súd neustále opakuje to isté tvrdenie, že nebolo

preukázané dodanie tovaru určenému odberateľovi, pričom sa žiadnym spôsobom

nevyporiadáva s námietkami žalobcu, najmä s dôkazmi svedčiacimi v prospech žalobcu.

Žalobca poukazuje na to, že riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného

práva na súdnu ochranu podľa SR vyžaduje, aby sa súd jasným, právne

korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi

skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné

(IV. ÚS14/07). Žalobca je presvedčený, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nespĺňa

predmetné požiadavky, nakoľko na mnohé z námietok žalobcu súd vôbec nereagoval a trvá

na tom, že dodanie tovaru maďarskému obchodnému partnerovi prebehlo podľa bežných

zvyklostí, ktoré zahŕňali obchodný kontakt, objednávku, vyskladnenie hotových výrobkov,

preprava prepravnou spoločnosťou pre kupujúceho - dodanie do Maďarska, fakturácia, úhrada

faktúry v hotovosti k rukám prepravcu a následne odovzdanie faktúr s dokladom o ich

zaplatení zodpovednej osobe na prevádzke daňového subjektu, pričom realizáciu plnenia

potvrdil p. P. F. (zamestnanec žalobcu), ktorý obchod za žalobcu dojednával, ktorý na

vypočutí vykonanom správcom dane dňa 10.05.2012 uviedol, že žalobca obchodoval

so spoločnosťou BIMBÓ-KER KFT, na základe telefonickej objednávky p. L. S., tel. X.

(vystupoval v mene spoločnosti BIMBÓ-KER KFT), zabezpečil obchodný styk s maďarskou

spoločnosťou, p. L. S. bol niekoľkokrát prítomný priamo na prevádzke žalobcu (píla v

Michalovej). Podľa žalobcu realizáciu plnenia potvrdila aj výpoveď svedka p. A. K. -

KOVATRANS, ktorý na vypočutí vykonanom správcom dane dňa 10.05.2012 uviedol, že v

auguste a septembri 2011 vykonal prepravu drevenej hmoty pre žalobcu, pričom príjemcom

bol maďarský subjekt BIMBÓ-KER KFT, prepravu si objednal p. P. F. (zamestnanec

žalobcu), nakládka tovaru sa uskutočnila na píle Michalova, miesto vykládky je uvedené v

108Sžf/6-7/2014

Medzinárodnom nákladom liste (CMR), svedok predložil záznam o prevádzke vozidla

nákladnej dopravy preukazujúci, že k preprave nákladu do Maďarska skutočne došlo a pri

vykládke mu odberateľ v Maďarskej republike uhradil peniaze za prepravu aj za tovar.

Hotovosť následne odovzdal pri nasledujúcej nakládke na píle Michalova. Pri tomto

preverovaní neboli zistené žiadne objektívne pochybenia. Dopravca mal personálne aj

technické vybavenie na prepravu tovaru a prepravu tovaru aj reálne vykonal. O vykonanej

preprave dopravca predložil doklady daňovému úradu (žalobca tak urobil už pri prvej

kontrole). Podľa žalobcu nespochybniteľným dôkazom preukazujúcim, že dodanie tovaru

maďarskému obchodnému partnerovi sa uskutočnilo, boli aj príjemcom potvrdené

Medzinárodné nákladné listy (CMR). V tejto súvislosti námietka prvostupňového súdu a

žalovaného, že medzinárodné nákladné listy sú „nedôveryhodný dôkaz, pretože u prepravcu

nie sú potvrdené podpisom príjemcu tovaru, kým kópie predložené daňovým subjektom

podpísané sú“, vychádza z absolútneho nepochopenia spôsobu administrácie medzinárodných

nákladných listov. CMR listy sa totiž pri naložení tovaru prepravcovi vyhotovujú v 5

rovnopisoch, t.j. v 5 origináloch.

Podľa žalobcu prvostupňový súd v rámci preskúmavania zákonnosti napadnutých

rozhodnutí nevzal do úvahy, že žalovaný pri posúdení, či došlo k skutočnej realizácii

intrakomunitárneho obchodu nezohľadnil listinné dôkazy, a to faktúry vystavené odberateľovi,

medzinárodné nákladné listy (CMR) vo dvoch rovnopisoch, pričom v jednom rovnopise boli

potvrdené odberateľom, príjmové pokladničné doklady preukazujúce jednotlivé platby,

záznamy o prevádzke vozidla nákladnej dopravy, preukazujúce, že došlo k preprave tovaru

a výsluch svedkov, ktorí zhodne potvrdili pravdivosť uskutočnených dodávok tovaru

a zaplatenia kúpnej ceny za tovar, teda výsluch žalobcu, výsluch zamestnanca žalobcu

a sprostredkovateľa v predmetnej veci, p. P. F., výsluch p. A. K. - KOVATRANS, ako

nezávislého prepravcu tovaru.

Podľa žalobcu žalovaný opiera svoje tvrdenia výlučne o výsledok medzinárodnej

výmeny informácií. Zistený výsledok medzinárodnej výmeny informácií považuje aj žalobca

za závažný, avšak akým titulom ho žalovaný považuje za rozhodujúci a za jediný dôkaz,

mu nie je známe. Všetky dovtedy vykonané dôkazy vo vzájomných súvislostiach preukazujú

dodanie tovaru. Treba mať pritom na zreteli, že vo výsledku medzinárodnej výmeny

informácií sa nenachádza nič iné, len výpoveď konateľa maďarskej spoločnosti. Dôkazom

takej istej sily je aj úradne overené plnomocentvo, ktorým p. A.. T. (konateľ BIMBÓ-KER

118Sžf/6-7/2014

KFT) splnomocnil p. L. S. na zastupovanie spoločnosti vo všetkých transakciách, ktoré

žalobca predložil šesť dní po tom, čo bol oboznámený s výsledkom medzinárodnej výmeny

informácií (t.j. 6 dní odo dňa, čo prvýkrát bola spochybnená osoba p. S. ako osoby oprávnenej

konať za maďarského odberateľa).

Podľa žalobcu konštatovanie, že predložené plnomocenstvo, ktoré vyvracia

skutočnosti uvedené vo výsledku medzinárodnej výmeny informácií je irelevantné, nakoľko

nebolo predložené v rámci daňovej kontroly, je nemiestne. Ani výsledok medzinárodnej

výmeny informácii nebol známy v čase daňovej kontroly a žalovaný ho napriek tomu

považoval za rozhodujúci dôkaz. Daňová kontrola sa rok zaoberala len otázkou, či je BIMBÓ-

KER KFT platiteľom DPH alebo nie. Žalovaný povýšil jediný dôkaz nad všetky ostatné,

či už listinné dôkazy alebo výpovede ďalších svedkov, ktorí zhodne vypovedali o existencii

realizovaného obchodu.

Žalobca má za to, že žalovaný bol povinný vykonať dokazovanie, či tvrdenia osoby,

ktorá je údajne vo väzení (nevieme ako dlho, od kedy, do kedy, či ide o väzbu alebo výkon

trestu a z akého dôvodu), sú pravdivé. Nemožno opomenúť fakt, že žalovaný sa na jednej

strane opiera o výpoveď osoby, ktorá sa možno chráni pred ďalším trestným stíhaním

a na strane druhej dôkazy, ktoré predmetné tvrdenia konateľa maďarskej spoločnosti

vyvracajú, považuje za irelevantné. Žalovaný okrem jednoduchého konštatovania, že dôkaz

je irelevantný, sa s úradne overeným plnomocentvom vôbec nevysporiadal. Tento nedostatok

neodstránil ani prvostupňový súd. Pokiaľ žalovaný vykonával dopyt do zahraničia, za účelom

riadneho zistenia skutkového stavu mal uskutočnil v predmetnej veci minimálne dva ďalšie

úkony. Prvým je overenie pravdivosti tvrdení o splnomocnení výsluchom osoby L. S., X. B..

Druhým je overenie pravdivosti osvedčovacej doložky notára na plnej moci predloženej

žalobcom. Ide predsa o úkon verejnej moci, ktorý má právnu relevanciu a jeho pravosť je

možné overiť dožiadaním príslušných maďarských orgánov. Vzhľadom na to, že správca dane

sa neobťažoval s vykonaním takéhoto dôkazu, sme presvedčení, že žalovaný nedostatočne

zistil skutkový stav. Ak mal správca dane pochybnosti o hodnovernosti úradne overeného

plnomocenstva, bol povinný dožiadaním overiť jeho autentickosť. V opačnom prípade sa

žalovaný nemohol vyporiadať s tvrdeniami žalobcu a predloženými listinnými dôkazmi tak,

že ich relevanciu arbitrárne poprel.

V tejto súvislosti poukazuje aj na judikatúru, podľa ktorej „hodnotenie dôkazov

v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov nemôže byť ľubovoľné. Podľa názoru

odvolacieho súdu môže správny orgán pristúpiť k hodnoteniu dôkazov v zmysle zásady

voľného hodnotenia dôkazov len potom, ak vykonal všetky úkony s cieľom odstrániť existujúce

rozpory v dôkazoch. Tým, že žalovaný neodstránil rozpory medzi zásadnými dôkazmi, pričom

svoje rozhodnutie svojvoľne oprel len o jeden z nich (druhý považoval za irelevantný),

významným spôsobom porušil zásadu voľného hodnotenia dôkazov v správnom konaní.

Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia v konkrétnej právnej veci sa musí

obmedziť len na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých správny orgán vychádza nie sú

pochybné, najmä kvôli prameňu, z ktorého pochádzajú alebo pre porušenie niektorej

procesnej zásady správneho konania a ďalej na otázku, či vykonané dôkazy logicky robia

vôbec možným skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel.

Prvostupňový súd ďalej tvrdil, že žalobca nerozporoval skutočnosť, že dodanie tovaru

deklaruje len vystavenými faktúrami s prílohami a predloženým účtovníctvom. Je však

dôležité si uvedomiť, že počas celého daňového konania dodanie tovaru nespochybňoval

ani správca dane. Žalobca svoju obranu orientoval na jedinú výhradu správcu dane vtom čase

a síce, že maďarský odberateľ nebol osobou identifikovanou pre DPH. Boli porušené

procesné práva žalobcu, ktorý sa k dôvodom pre vydanie napadnutých rozhodnutí nemohol

v konaní vyjadriť a navrhovať dôkazy. Až keď sa žalobca dozvedel, že dodanie tovaru môže

byť spochybňované (04.12.2012), okamžite reagoval a dňa 10.12.2012 predložil

plnomocenstvo, ktoré pochybnosti vyvracia. Napriek uvedenému. Žalovaný tieto skutočnosti

žiadnym spôsobom neobjasnil. Podľa judikatúry, „ak daňové orgány nezistili v náležitom

rozsahu skutkový stav veci, je záver žalovaného, že žalobca nemal nárok na odpočet dane

z pridanej hodnoty predčasný. Nedostatočné zistenie skutkového stavu veci je dôvodom,

aby súd podľa rozsudkom zrušil žalobou napadnuté rozhodnutie

žalovaného

V daňovom konaní bolo dostatočne preukázané výpoveďami žalobcu a p. F.,

že obchod sa realizoval prostredníctvom sprostredkovateľa (p. F.), ktorý predmetný obchod

dojednal. Pán F. sa jednoznačne vyjadril, že pri dojednávaní obchodu jednal s p. L. S., ktorý

vystupoval ako osoba oprávnená konať za maďarského partnera. Takéto tvrdenie plne

korešponduje so zisteným skutkovým stavom a s predloženým plnomocentsvom konateľa

maďarskej spoločnosti.

138Sžf/6-7/2014

Napriek tomu, že žalobca podrobne vysvetlil aj okolnosti, za akých žalobca na prvom

vypočutí dňa 07.11.2011 uviedol, že si nie je istý, či faktúry vystavil na správnu spoločnosť,

prvostupňový súd ich vôbec nevzal do úvahy, ani na ne v žiadnej časti odôvodnenia

nepoukázal. Navyše v odôvodnení rozsudku na strane 5 bod 7) súd nesprávne uvádza,

že „Následne sa žalobca spýtal, či sú faktúry vystavené na správnu spoločnosť“.

Po správnosti sa na uvedené pýtal žalovaný a nie žalobca.

Žalobca potvrdil, že správca dane upozorňoval daňový subjekt už v priebehu daňovej

kontroly na povinnosť prekladať všetky dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia.

Opäť však zdôrazňujeme, že až do času doručenia výsledku medzinárodnej výmeny

informácií (t.j. do 19.11.2012), žalovaný žiadnym spôsobom nespochybňoval dodanie tovaru

maďarskému odberateľovi. Plnomocenstvo predložené dňa 10.12.2012 reaguje práve

na výsledok medzinárodnej výmeny informácií, s ktorým bol žalobca oboznámený

až 04.12.2012. Samozrejme, že žalobca bol prekvapený výsledkami medzinárodnej výmeny

informácií. Žalobca však vedel, že v predmetnom prípade jednal s p. S., ktorý vystupoval ako

osoba oprávnená konať v mene maďarského odberateľa. Preto žalobca až následne, keď sa

dozvedel, že konanie maďarskej spoločnosti prostredníctvom p. S. môže byť spochybnené (čo

z dovtedy vykonaných dôkazov nemohlo vyplývať a ani to nikto nenamietal), predložil

žalovanému predmetné plnomocenstvo.

Prvostupňový súd uvádza „to, že správca dane vychádzal z faktov, ktoré získal

z rôznych zdrojov v rámci vykonaného dokazovania, svedčí o objektivite vykonaného

dokazovania a z neho vyplývajúcich logických záverov správcu dane.“ Tvrdenie, že závery

správcu dane sú logické paradoxne žiadnu logiku nemajú. Na jednej strane existujú listinné

dôkazy (faktúry, CMR, príjmové pokladničné doklady, záznamy o prevádzke vozidla)

a svedecké výpovede (žalobcu, p. F., p. A. K. - KOVATRANS), ktoré vo vzájomných

súvislostiach preukazujú dodanie tovaru a na strane druhej existuje výsledok medzinárodnej

výmeny informácii, ktorého závery jednoznačne nevylučujú dodanie tovaru spoločnosti

BIMBÓ-KER KFT. Žalovaný a prvostupňový súd síce po formálnej stránke tvrdia, že všetky

dôkazy hodnotili vo vzájomných súvislostiach, z ich záverov je však zrejmé, že rozhodujúcim

a jediným dôkazom, o ktorý sa mohli opierať je výsledok medzinárodnej výmeny informácii.

Považujeme to za zaujaté a neobjektívne hodnotenie dôkazov, čo potvrdzuje aj odôvodnenie

hodnotenia predloženého plnomocenstva zo strany žalovaného, ktorý uvádza, že toto nebolo

predložené v rámci daňovej kontroly.

Podľa žalobcu absentovalo v medzinárodnej výmene informácií overenie pravosti

plnej moci konateľa a jej notárskeho osvedčenia podpisu, výsluch pána L. S. o realizovaných

obchodoch, overenie plnenia na samotných miestach dodania.

Podľa žalobcu, ak v rámci daňovej kontroly dokladov predložených žalobcom

neboli zistené porušenia zákona o DPH. Žalobca správcovi dane podrobne opísal,

ako prebehol obchod s maďarským partnerom, tieto tvrdenia žalobca doložil listinnými

dôkazmi a svedeckými výpoveďami, čo správca dane nenamietal. Vzhľadom na to,

že žalovaný a súd neakceptovali tieto dôkazy ako relevantné, vykazuje rozhodnutie znaky

svojvôle a arbitrárnosti. Ak by sme predsa pripustili argumentáciu prvostupňového súdu,

tak potom by správca dane mohol v každom jednotlivom prípade jednoduchým vyhlásením

tvrdiť, že dôkazy nepovažuje za dostatočné, čím by neprimerane nad rámec obchodných

zvyklostí zaťažoval daňový subjekt.

S poukazom na predložené dôkazy (listinné, ako aj svedecké výpovede), máme za to,

že žalobca dostatočne preukázal dodanie tovaru (reziva) do Maďarskej republiky v zmysle

v spise uvedených faktúr, medzinárodných nákladných listov (CMR) a ďalšej dokumentácie.

Žalovaný a prvostupňový súd okrem výsledku medzinárodnej výmeny informácií, ktorého

závery nie sú preskúmané, neuvádza žiadne ďalšie skutočnosti, ktoré by mali spochybniť

dôkazy svedčiace v prospech žalobcu, nanajvýš môžu byť dôvodom pre doplnenie

dokazovania. Na základe uvedených skutočností možno konštatovať, že Krajský súd

v Banskej Bystrici nesprávne vyhodnotil tak skutkovo, ako aj právne, nakoľko žalovaný

sa riadil najmä subjektívnymi úvahami, ktoré nezaložil na jednoznačných dôkazoch.

Žalovaný sa vyjadril k podanému odvolaniu žalobcu a navrhol rozsudok súdu prvého

stupňa potvrdiť. Uviedol, že stotožňuje sa so závermi Krajského súdu v Banskej Bystrici

uvedenými v predmetnom rozsudku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ,

veta prvá ) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu v rozsahu a z dôvodov

uvedených v odvolaní, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta

prvá ) a po tom, ako bolo oznámené verejné vyhlásenie rozhodnutia na úradnej tabuli

158Sžf/6-7/2014

najvyššieho súdu a na jeho internetovej stránke www.nsud.sk, najmenej päť dní vopred,

rozsudok verejne vyhlásil (, ).

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy ( ).

Súd v intenciách preskúmava aj zákonnosť postupu správneho

orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa

procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi.

ZSDP v ustanovení § 2 zakotvuje základné zásady daňového konania. Jednou z týchto

zásad je zásada zákonnosti. Podľa citovaného ustanovenia pri správe daní postupuje správca

dane v konaní o daniach v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chráni

záujmy štátu a obcí a dbá pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov

daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených na daňovom konaní.

Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti

ukladania daní, ktorý je vyjadrený v . Keďže daňové

konanie, pre ktoré je zákonom ustanovené, že účastník konania sa proti určeniu dane

správcom dane môže odvolať, končí až vydaním rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu,

je zásadou zákonnosti viazaný v konaní o odvolaní aj odvolací daňový orgán. Z dikcie

ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové orgány v daňovom

konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne povinné

zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada

zákonnosti daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových

subjektov.

Skutočnosť, že daňové orgány majú povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom

chránených záujmov daňových subjektov a ďalších osôb, nie je v žiadnom rozpore

s ich povinnosťou chrániť záujmy štátu. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom

chránených záujmov daňových subjektov je síce záujem štátu nadradený, avšak nemôže

to byť v zmysle toho, aby sa výnos daní ako príjmov rozpočtu dosiahol na úkor nedodržania

práva. Daňové orgány môžu aplikovať pri vyrubení daní iba právne prostriedky, ktoré priamo

ustanovuje zákon, alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci svojho oprávnenia

168Sžf/6-7/2014

vyplývajúceho zo zákona. Povinnosťou daňových orgánov v daňovom konaní je teda

dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy (a to hmotnoprávne ako aj procesné), ktoré

sú podľa o Zbierke zákonov Slovenskej republiky zverejnené

v Zbierke zákonov.

Podľa § 2 ods. 3 ZSDP, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to každý

dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko,

čo v daňovom konaní vyšlo najavo.

Podľa § 2 ods. 6 ZSDP, pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní

sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej

pre určenie alebo vybratie dane.

Podľa § 15 ods. 1 ZSDP, daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane zisťuje, alebo

preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik

daňovej povinnosti a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje.

Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu

podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu. Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola

oprávnenosti vrátenia dane alebo kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie

nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona, alebo kontrola uplatnenia daňového bonusu

podľa osobitného zákona, alebo kontrola použitia tovaru oslobodeného od dane podľa

osobitných zákonov.

Podľa § 15 ods. 5 ZSDP, daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola

(ďalej len „kontrolovaný daňový subjekt“), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane

právo: a) na predloženie služobného preukazu zamestnancom správcu dane a písomného

poverenia zamestnanca správcu dane na výkon daňovej kontroly, b) byť prítomný na rokovaní

so svojimi zamestnancami, c) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce

jeho tvrdenia, najneskôr v lehote podľa odseku 10 druhej vety, d) nahliadnuť do zápisnice

z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového subjektu v súvislosti s daňovou

kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu, e) klásť svedkom a znalcom

otázky pri ústnom pojednávaní, f) vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej

kontrole, k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho

178Sžf/6-7/2014

vyjadrenia k nim, g) nahliadnuť do zapožičaných dokladov u správcu dane v jeho obvyklej

úradnej dobe.

Podľa § 15 ods. 6 ZSDP, kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi

správcu dane tieto povinnosti: a) umožniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať

daňovú kontrolu, b) zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly,

c) poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou, d) predkladať účtovné

a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady v písomnej forme

alebo v technickej forme vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane

uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia, e) predkladať v priebehu daňovej

kontroly všetky dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia najneskôr v lehote podľa

odseku 10 druhej vety, f) umožňovať vstup do sídla kontrolovaného daňového subjektu

a do jeho prevádzkových priestorov a umožňovať rokovanie s jeho zamestnancom,

g) zapožičať doklady a iné veci mimo sídla alebo prevádzkových priestorov kontrolovaného

daňového subjektu alebo poskytnúť výpisy, prípadne kópie (§ 14 ods. 3).

Podľa § 15 ods. 16 ZSDP, ustanovenia prvej časti a § 32, 34 a 41 sa primerane použijú

aj na daňovú kontrolu.

Podľa § 15 ods. 17 ZSDP, správca dane ukončí daňovú kontrolu do šiestich mesiacov

odo dňa jej začatia. Orgán najbližšie nadriadený správcovi dane môže lehotu uvedenú v prvej

vete v zložitých prípadoch pred jej uplynutím primerane predĺžiť, najviac však o šesť

mesiacov a ak ide o daňovú kontrolu zahraničných závislých osôb, ktoré vyčísľujú rozdiel

základu dane podľa osobitného zákona, najviac o 12 mesiacov. Ak vykonáva daňovú kontrolu

orgán podľa odseku 15, príslušným orgánom na predĺženie lehoty je ministerstvo.

Podľa § 15 ods. 18 ZSDP, ak správca dane alebo orgán podľa odseku 15 nemôže

daňovú kontrolu ukončiť do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia a ak bola lehota predĺžená

podľa odseku 17, je povinný o tom s uvedením dôvodov písomne upovedomiť kontrolovaný

daňový subjekt.

Z ustanovení § 29 ods. 1 a ods. 2 ZSDP, vyplýva, že dokazovanie vedie správca dane,

ktorý vedie daňové konanie, pričom dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie

188Sžf/6-7/2014

daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových

subjektov.

Podľa § 29 ods. 4 ZSDP, ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno

zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti, a ktoré

nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne

podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.),

o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách,

zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi

a doklady k nim.

Podľa § 29 ods. 8 ZSDP, daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré

je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol

vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť alebo

úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 48 ods. 2 ZSDP, odvolací orgán preskúma odvolaním napadnuté rozhodnutie

vždy v rozsahu požadovanom v odvolaní. Ak vyjdú pri preskúmavaní najavo skutkové,

či právne okolnosti odvolávajúcim sa neuplatnené, ktoré majú podstatný vplyv na výrok

rozhodnutia, možno na ne pri rozhodovaní prihliadnuť.

Podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH v znení účinnom v rozhodnom čase, oslobodené

od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského

štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ

je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte.

Podľa § 43 ods. 5 zákona o DPH, platiteľ je povinný preukázať, že sú splnené

podmienky oslobodenia od dane podľa odsekov 1 až 4. Platiteľ je povinný preukázať dodanie

tovaru do iného členského štátu kópiou faktúry, a

a) ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ inou osobou, prepravným

dokladom alebo iným dokladom o odoslaní, v ktorom je uvedené miesto určenia,

b) ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ, písomným potvrdením prijatia tovaru

odberateľom alebo osobou ním poverenou,

c) ak prepravu tovaru vykoná odberateľ, písomným vyhlásením odberateľa alebo ním

poverenej osoby, že tovar prepravil do iného členského štátu,

198Sžf/6-7/2014

d) inými dokladmi, ako napríklad zmluvou o dodaní tovaru, dodacím listom,

dokladom o prijatí platby za tovar.

Podľa odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne.

Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia ďalšie dôvody ( ).

Najvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu predloženého súdneho

a administratívneho spisu zistil skutkový stav tak, ako je podrobne popísaný v rozsudku

krajského súdu, preto skutočnosti účastníkom známe nebude nadbytočne opakovať, s jeho

odôvodnením, ktoré považuje za úplné, vyčerpávajúce a dostatočne výstižné sa stotožňuje

v celom rozsahu, a len na doplnenie a zdôraznenie správnosti dodáva:

Predmetom súdneho preskúmavacieho konania je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

žalovaného, ktorým bol znížený nadmerný odpočet DPH za mesiace august a september 2011

uplatnený žalobcom z dôvodu, že žalobca nevedel preukázať skutočné dodanie tovaru

odberateľovi so sídlom v inom členskom štáte Európskej únie, konkrétne v Maďarsku

a taktiež z dôvodu, že v daňovom konaní sa nepreukázalo, že predmetný tovar bol v tomto

inom štáte aj skutočne zdanený.

Odvolací súd z obsahu súdneho spisu zistil, že krajský súd sa náležite a v súlade

so zákonom vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami žalobcu ako i s tvrdeniami

žalovaného a dal odpoveď na výklad a aplikáciu použitých zákonných ustanovení

v napádaných rozhodnutiach, a preto sa v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia

krajského súdu tak, ako ich uviedol aj v tomto svojom rozsudku a na potvrdenie jeho

správnosti považuje za potrebné doplniť, že účelom daňového konania je zistenie,

či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje

povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov preto zakotvuje

oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje

povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiskálne záujmy

štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania

základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik

daňovej povinnosti daňového subjektu.

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že z rozhodovacej činnosti SD EÚ,

napr. v rozsudku vo veci Mahagében (C-80/11 a C-142/11) SD EÚ v prvom rade pripomenul

boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam, ktorý je uznaný

a podporovaný Smernicou Rady 2006/112/ES (bod 41). Z tohto dôvodu prináleží

vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa s ohľadom

na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne. V predmetnej veci

položené prejudiciálne otázky vychádzali z predpokladu, že zdaniteľné plnenie, ktoré zakladá

nárok na odpočet dane, sa uskutočnilo tak, ako to vyplýva z príslušnej faktúry, a že faktúra

obsahuje všetky údaje požadované smernicou 2006/112/ES (bod 44).

V prejednávanej právnej veci však nebolo preukázané, že by sa zdaniteľné plnenie

uskutočnilo, nakoľko žalobca nevedel preukázať, kto tovar preberal za spoločnosť BIMBÓ-

KER KFT, a teda vôbec nepreukázal, že sa tento dostal do dispozície ním označeného

odberateľa. Nebola teda splnená jedna z podmienok, za ktorých došlo k položeniu

prejudiciálnej otázky vo veci Mahagében; zároveň v predmetnej právnej veci nebolo

preukázané splnenie vecných a formálnych podmienok vzniku práva na odpočet dane

upravené v smernici 2006/112/ES.

Na tomto mieste odvolací súd pripomína, že z judikatúry SD EÚ vyplýva, že členské

štáty sú povinné overovať daňové priznania zdaniteľných osôb, ich účtovné závierky a ostatné

relevantné dokumenty (medzi inými pozri rozsudky SD EÚ zo 17.07.2008 vo veci Komisia

vs. Taliansko, C-132/06, Zb. s. I-5457, bod 37; z 29.07.2010 Profaktor Kulesza, Frankowski,

Jóźwiak, Orłowski, C-188/09, Zb. s. I-7639, bod 21; z 21.06.2012 Mahagében, C-C-80/11,

C 142/11, body 63, 64). Každá zdaniteľná osoba je povinná viesť dostatočne podrobné

účtovníctvo s cieľom umožniť uplatnenie DPH a jej kontrolu daňovým orgánom. Určenie

opatrení, ktoré možno požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH

na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho

subjektu, závisí predovšetkým od okolnosti uvedeného prípadu vo veci samej.

Zákon o DPH stanovuje striktné podmienky na uplatnenie práva na odpočítanie DPH.

Pre odpočet DPH je podmienkou, aby uskutočnenie zdaniteľného plnenia, ktoré

218Sžf/6-7/2014

je deklarované účtovným dokladom, faktúrou so všetkými zákonnými náležitosťami, bolo

zároveň reálne materiálne preukázané. Navyše, v prejednávanom prípade, keďže žalobca

si nadmerný odpočet DPH uplatňoval v súvislosti s oslobodením od platenia dane podľa § 43

zákona o DPH, bolo predpokladom takéhoto postupu aj preukázanie, že nadobudnutý tovar

bol v Čechách aj zdanený, čo sa však nepreukázalo (medzi inými rozsudok SD EÚ C-409/04

vo veci Teleos). K splneniu zákonných podmienok na odpočet DPH bol preto žalobca povinný

predložiť doklad o uskutočnenom obchode – reálne dodanie tovaru spoločnosti BIMBÓ-KER

KFT. Namiesto toho žalobca uplatnil právo na odpočítanie dane na základe predložených

faktúr z obchodu, ktorý reálne nevedel zdokladovať. Je zarážajúce, že L. S., uviedol, že je

spoločníkom BIMBÓ - KER KFT hoci ním nebol, nakoľko majiteľom spoločnosti mal byť

iba p. A.. T., ktorý však uviedol, že spoločnosť nemala žiadnych zamestnancov

a nevykonávala žiadnu medzinárodnú obchodnú činnosť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky zhodne so záverom daňových orgánov, ako aj

so záverom krajského súdu konštatuje, že zákon o DPH vyžaduje na vznik nároku

na odpočítanie dane súčasné splnenie tak materiálnej ako aj formálnej podmienky, teda

daňový subjekt musí preukázať, že faktúry, CMR listy, na základe ktorých si uplatňuje

odpočet dane, sa presne zhodujú so skutočne realizovanými plneniami.

V danom prípade jadrom problému je tá skutočnosť, že podvodom je poznačené

priamo plnenie, ktoré mal uskutočniť žalobca, t.j. žalobca nevedel v danom prípade

preukázať, že tovar bol skutočne dodaný platiteľovi dane v inom členskom štáte. Z CMR

listov totiž nevyplýva, kto prevzal tovar v mene spoločnosti BIMBÓ-KER KFT - podpis p. L.

S. na plnomocenstve nie je po vizuálnej kontrole totožný s podpisom na CMR listoch a už

vôbec nie na pokladničnom doklade (výdavkový) v mene spoločnosti BIMBÓ-KER KFT.

Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní

tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt – žalobcu. Samotné preukázanie dodávok tovaru

a služieb len faktúrami a iným listinným dôkazom nie je podľa súdu postačujúce. Faktúra,

resp. CMR je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje

odrážajúce skutočne reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného

dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom,

že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu.

Splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane preukazuje platiteľ,

pričom splnenie uvedených podmienok nespočíva len v ich formálnej deklarácii, predložení

dokladov s predpísaným obsahom. Doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené

na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť aj preukázané. Najvyšší súd Slovenskej

republiky poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn.

z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č. k. -17

z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte

( v spojení s , zákona o DPH). Primárne

je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojim

právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane

z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania DPH), a ktorý si aj tento nárok uplatnil;

preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom

stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu

skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží

dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH

uznaný ako oprávnený“.

Za týchto skutkových okolností napadnuté rozhodnutie žalovaného je i podľa názoru

odvolacieho súdu vydané na základe riadne a dostatočne zisteného skutkového stavu.

Z obsahu spisového materiálu, súčasťou ktorého je i administratívny spis žalovaného,

je nesporne zrejmé, že krajský súd sa pri svojom rozhodovaní náležite vysporiadal

so všetkými relevantnými námietkami uvedenými v žalobe. V súdnom konaní obsahom

administratívneho spisu bolo preukázané, že vykonané dokazovanie bolo náležite

vyhodnotené a v hodnotení dôkazov tak, ako prvostupňový súd ani odvolací súd nezistil

právne pochybenia ani logické nesprávnosti a ani takú vadu konania, ktorá by mala vplyv

na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Preto, ak krajský súd dospel k právnemu záveru totožnému so záverom správnych

orgánov oboch stupňov a rozhodol, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného správneho

orgánu nedošlo k porušeniu zákona a chránených záujmov žalobcu, tento jeho názor

považoval aj odvolací súd, z dôvodov uvedených vyššie, za správny.

Skutočnosti, ktorými žalobca v odvolaní spochybňuje predmetné rozhodnutie

krajského súdu neboli zistené v odvolacom konaní. Tieto boli totožné s námietkami,

ktoré žalobca namietal už v prvostupňovom konaní, a s ktorými sa krajský súd náležite

vysporiadal.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu žalobcu

nevyhovel a s prihliadnutím na všetky individuálne okolnosti daného prípadu rozsudok

Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako vecne správny podľa a potvrdil.

Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd vychádzal

z ustanovení a tak, že žalobcovi nepriznal ich náhradu, pretože nebol

v odvolacom konaní úspešný a žalovanému právo na náhradu trov zo zákona neprináleží.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere

hlasov 3:0 ( veta tretia o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 26. marca 2015

Mgr. Peter MELICHER, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia

Dagmar Bartalská