Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
6eb/437018.91b488.pdf
PDF · 234.27 KB
No categories available
8Sžf/7/2014
Najvyšší súd 8Sžf/6-7/2014
Slovenskej republiky
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Petra
Melichera a členov senátu JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a JUDr. Aleny Poláčkovej,
PhD., v právnej veci žalobcu: Ing. R. T., BADGER, Ružová 1361/50, 960 01 Zvolen, IČO:
17 992 567, zast. JUDr. Róbert Madej, advokát, so sídlom Mýtna 42, 811 05 Bratislava, proti
žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01
Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného
č. 1100301/1/123926/2013/5002 zo dňa 12. apríla 2013 a č. 1100301/1/123916/2013/5002
zo dňa 12. apríla 2013, konajúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej
Bystrici č. k. 23S/245/2013-123 zo dňa 30. októbra 2013, jednomyseľne, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
č. k. 23S/245/2013-123 zo dňa 30. októbra 2013, p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Banskej Bystrici napadnutým rozsudkom zamietol žaloby
žalobcu, ktorými žiadal súd o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného
č. 1100301/1/123926/2013/5002 zo dňa 12.04.2013, ktorým potvrdil rozhodnutie správcu
28Sžf/6-7/2014
dane - Daňového úradu Banská Bystrica – pobočka Zvolen č. 9614401/5/3721851/2012/Lon
zo dňa 13.12.2012, za zdaňovacie obdobie september 2011 v sume 6613,56 € a rozhodnutie
žalovaného č. 1100301/1/123916/2013/5002 zo dňa 12.04.2013, ktorým potvrdil
rozhodnutie správcu dane – Daňového úradu Banská Bystrica - pobočka Zvolen
č. 9614401/5/3721708/2012/Lon zo dňa 13.12.2012, za zdaňovacie obdobie august 2011
v sume 25 246,61 € a účastníkom náhradu trov konania nepriznal.
V odôvodnení rozsudku krajský súd uviedol, že po preskúmaní napadnutých
rozhodnutí žalovaného, ako aj postupu žalovaného, vrátane postupu správcu dane v rozsahu
a z dôvodov uvedených v žalobách dospel k záveru, že uvedené rozhodnutia plne
korešpondujú s právnou úpravou a plne sa stotožnil so závermi dokazovania vykonaného
na základe tuzemského i medzinárodného šetrenia správcu dane, z ktorého vyplynulo,
že k zdaniteľnému plneniu (dodaniu tovaru) tak, ako predpokladá ustanovenie § 43 ods. 1
zákona o DPH, nedošlo, a preto vec správne právne posúdil. V podrobnostiach súd poukázal
na skutkové i právne závery žalovaného.
Krajský súd uviedol, že aby išlo o v danom prípade o intrakomunitárny obchod, ktorý
je oslobodený od dane, musia byť splnené zákonné podmienky, a to jednak, že tovar bol
prepravený do iného členského štátu, a že tovar bol dodaný osobe identifikovanej pre daň.
Pojem „osoba identifikovaná pre daň v inom členskom štáte“ treba vykladať tak, aby bol
naplnený účel európskej úpravy, t.j. prenos daňových príjmov do štátu spotreby, osobou
povinnou odviesť daň za intrakomunitárnu dodávku bude len tá osoba, ktorá je platiteľom
DPH. Nestačí, že táto osoba je formálne registrovaná, ale musí mať aj reálnu možnosť odviesť
daň. Je na dodávateľovi, v danom prípade žalobcovi, aby sa uistil, že dodávka bude vnútri
spoločenstva zdanená (inak by to mohlo viesť k daňovému úniku), čo vyplýva
aj z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-409/04. Cieľom je zamedziť dvojité zdanenie, a preto
sa zaviedlo zdaňovanie nadobudnutia tovaru v členskom štáte miesta konečnej spotreby.
Krajský súd poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 06.09.2012 vo veci C-
273/11, z ktorého vyplývajú závery, že predávajúcemu nemožno zamietnuť oslobodenie
od dane v prípade dodania v rámci spoločenstva v zmysle čl. 138 ods. 1 Smernice 206/112
zo dňa 28.11.2008 o spoločnom systéme DPH zmenenej a doplnenej Smernicou 2010/88
zo dňa 07.10.2010 len z dôvodu, že daňový orgán iného členského štátu vymazal z registra
daňové identifikačné číslo pre DPH nadobúdateľa síce až po dodaní tovaru, ale so spätnou
38Sžf/6-7/2014
účinnosťou k dátumu, ktorý predchádzal tomuto dodaniu, a že čl. 138 ods. 1 Smernice sa má
vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby sa za okolností, ako sú tie, o ktoré ide vo veci
samej, zamietlo priznanie práva na oslobodenie od dane v prípade dodania v rámci
spoločenstva, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že tento predávajúci
si nesplnil povinnosti, ktoré mu boli uložené v oblasti dokazovania, alebo vedel, alebo mal
vedieť, že plnenie, ktoré uskutočnil, bolo súčasťou podvodu, ktorý spáchal nadobúdateľ
a neprijal všetky opatrenia, ktoré od neho bolo možné rozumne požadovať na zabránenie jeho
vlastnej účasti na tomto podvode.
Krajský súd zastáva stanovisko, že na základe výsledkov vykonaného dokazovania
v predmetom prípade u žalobcu prichádzalo do použitia ustanovenie 2. bodu, ktorý pojednáva
o tom, kedy možno zamietnuť priznanie práva na oslobodenie od dane.
Krajský súd konštatoval, že žalobné námietky týkajúce sa spôsobu vykonávania
dokazovania, rozsahu dokazovania a hodnotenia dôkazov, ako aj k tvrdeniu o nedostatočne
zistenom skutkovom stave veci a nerešpektovaniu zásady materiálnej pravdy, sú
neopodstatnené, nakoľko správca dane v súlade s ustanovením § 29 ods. 2 zákona o správe
daní vykonal rozsiahle tuzemské i medzinárodné šetrenia, čím dbal, aby skutočnosti
rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, pričom
daňový subjekt bol, či už v priebehu výkonu daňovej kontroly, alebo vo vyrubovacom konaní,
vyzývaný na predloženie dôkazov k svojim tvrdeniam.
Podľa krajského súdu žalobca nepredložil také relevantné dôkazy, ktoré by
preukazovali materiálnu podstatu veci, t.j. reálne dodanie tovaru tak, ako bolo deklarované
v predložených listinných dôkazoch. Žalobcom nebolo preukázané dodanie tovaru
deklarovanému maďarskému odberateľovi z dôvodov, na ktoré poukázal žalovaný, a ktoré
vyplynuli z vykonaného dokazovania. Vierohodné dôkazy o vykonanej preprave
deklarovanému maďarskému odberateľovi predložené neboli. Faktúra je dôkazným listinným
materiálom, ktorým daňový subjekt preukazuje, že došlo k nejakej skutočnosti vo väzbe
na daň z pridanej hodnoty k zdaniteľnému obchodu. Skutočnosť, že faktúra má požadované
náležitosti, ešte neznamená, že údaje v nej uvedené odrážajú aj materiálne, reálne naplnenie
písomnej informácie. Podpornými dôkazmi, ktorými sa dá preveriť, či skutočne došlo
k zdaniteľnému obchodu, sú ďalšie doklady, napr. zmluvy, dodacie listy, doklady o preprave
a podobne. V danom prípade žalobca síce predkladal listinné doklady, ktorými deklaroval,
48Sžf/6-7/2014
že k dodaniu tovaru došlo tak, ako je v nich uvedené, avšak šetrením správcu dane
sa deklarované tvrdenie žalobcu v listinných dôkazoch nepotvrdilo, lebo nebolo preukázané,
že tovar bol skutočne dodaný maďarskému odberateľovi, ako kupujúcemu, uvedenému
na faktúrach a CMR.
Súd sa plne stotožnil so záverom Súdneho dvora EÚ vo veci C-273/11 (ktorý si osvojil
pri rozhodovaní) o nemožnosti zamietnuť uplatnené oslobodenie od dane v dôsledku spätného
odňatia IČ DPH u maďarského odberateľa. Preto žalobné námietky v tejto časti považoval
za opodstatnené, ktoré však nemohli relevantné privodiť zrušenie napadnutých rozhodnutí,
keďže tieto boli vydané v súlade s právnou úpravou v dôsledku nepreukázania splnenia
aj ďalších zákonných podmienok pre priznanie uplatneného nároku - oslobodenia od dane.
Podľa krajského súdu žalobca tým, že si splnil formálnu povinnosť predložiť faktúry
s prílohami, dodacie listy, prepravné doklady (CMR) nepreukázal, že došlo k splneniu
zákonných podmienok na uplatnené oslobodenie od dane v zmysle § 43 ods. 1 a ods. 5 zákona
o DPH, pretože podľa súdu nestačilo byť len držiteľom takýchto listinných dôkazov a tieto
predložiť daňovým orgánom, ale bolo potrebné preukázať obsah skutočností uvedených
v týchto listinách, pričom daňové orgány boli oprávnené a zároveň povinné vierohodnosť
a pravdivosť údajov uvedených v týchto dôkazoch preverovať.
Správca dane upozorňoval daňový subjekt už v priebehu daňovej kontroly
na povinnosť predkladať všetky dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia v zmysle
§ 15 ods. 6 zákona o správe daní ako aj na povinnosť preukazovať skutočnosti majúce vplyv
na správne určenie dane v zmysle ustanovenia § 29 ods. 8 zákona o správe daní, pričom
žalobca žiadnym spôsobom nevyvrátil pochybnosti daňového orgánu a tieto neboli odstránené
žiadnymi ním produkovanými dôkazmi a preto správca dane nepochybil, ak pri rozhodovaní
vychádzal z dôkazov, ktoré získal.
Súd poukázal na to, že pokiaľ daňový subjekt požadoval od štátu vrátenie nadmerného
odpočtu, bolo jeho základnou povinnosťou preukázať, že má na jeho vrátenie dane právny
nárok a ak daňové orgány spochybnili deklarované zdaniteľné obchody, bolo na daňovom
subjekte, aby túto pochybnosť odstránil (vyvrátil), inak nebolo možné priznať nárok
na vrátenie dane. Podľa súdu daňové orgány rozhodli v súlade so zákonom o DPH,
ak dodatočne vyrubili žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty, v prípade nepreukázania
58Sžf/6-7/2014
skutočnosti, že boli splnené zákonom stanovené podmienky pre uznanie uplatneného
oslobodenia od dane podľa § 43 zákona o DPH, čo viedlo k záveru, že daňový subjekt
si neoprávnene uplatnil oslobodenie od dane. Posudzujúc vec z hľadiska daňového práva
nebolo možné priznať daňovému subjektu právny nárok, ak nepreukázal splnenie zákonných
podmienok na uplatnenie oslobodenia od dane pri dodaní tovaru do iného členského štátu EÚ.
Relevantným pre daňové orgány bolo preukázanie nesplnenia týchto zákonných podmienok
a nie dôvodov, prečo tomu tak je.
Podľa krajského súdu takýto záver je aj v súlade s rozsudkom Súdneho dvora EÚ C-
273/11, v zmysle ktorého čl. 138 ods. 1 Smernice 206/112 sa má vykladať v tom zmysle,
že nebráni tomu, aby sa zamietlo priznanie práva na oslobodenie od dane v prípade dodania
v rámci spoločenstva, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že predávajúci
si nesplnil povinnosti, ktoré mu boli uložené v oblasti dokazovania. To, že žalobca nevyvrátil
pochybnosti správcu dane a nepredložil vierohodné, relevantné dôkazy, ktoré by jednoznačne
preukazovali oprávnenosť ním uplatneného nároku, znamená v podstate neunesenie
dôkazného bremena ním samotným na preukázanie skutočností, ktoré majú vplyv na správne
určenie dane, a preto podľa rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-273/11 je možné zamietnuť
priznanie práva na oslobodenie od dane aj v prípade (jedná sa o alternatívnu situáciu),
ak predávajúci vedel, alebo mal vedieť, že plnenie, ktoré uskutočnil, bolo súčasťou podvodu,
ktorý spáchal nadobúdateľ. Súd mal za to, že k zamietnutiu priznania práva na oslobodenie
od dane v prípade intrakomunitárneho obchodu postačuje, ak si predávajúci nesplnil
povinnosti, ktoré mu boli uložené v oblasti dokazovania (z dôvodov vyššie uvedených
nepostačuje len ich formálne splnenie), t.j. ak neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie
oprávnenosti ním uplatneného nároku a splnenie ďalšej podmienky, že vedel alebo mal
vedieť, že plnenie, ktoré uskutočnil bolo súčasťou podvodu, ktorý spáchal nadobúdateľ,
je ako alternatíva už irelevantnou.
Žalobcovi, ktorý v konaní nemal úspech, súd náhradu trov konania nepriznal podľa
Proti uvedenému rozsudku podal odvolanie žalobca, pričom poukázal na to,
že prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil, pokiaľ rozhodoval o zákonnosti postupu
a zákonnosti rozhodnutí žalovaného. Vzhľadom na nesprávne právne východiská, z ktorých
vychádzali napadnuté rozhodnutia a ich rozpor správnymi predpismi SR a EÚ/ES, mal súd
68Sžf/6-7/2014
napadnuté rozhodnutia nepochybne zrušiť. Ďalej namietal, že v konaní žalovaného, ako
aj v konaní pred prvostupňovým správnym orgánom boli porušené procesné práva žalobcu,
ako ďalší dôvod pre zrušenie napadnutých rozhodnutí. Podľa žalobcu prvostupňový súd
pochybil v zmysle vyššie uvedených odvolacích dôvodov, pričom podľa jeho názoru mal súd
napadnuté rozhodnutia zrušiť z niekoľkých dôvodov, a to podľa § 250j ods. 2 písm. a/, b/, c/,
d/ a e/ O.s.p.
Žalobca poukázal na to, že v podaných správnych žalobách napádal nezákonnosť
rozhodnutí žalovaného, ktoré boli odôvodnené zásadnými dôvodmi, a to, že maďarský
odberateľ nebol osobou identifikovanou pre daň z pridanej hodnoty a nebolo preukázané
dodanie tovaru maďarskému odberateľovi BIMBÓ-KER KFT.
Podľa žalobcu zásadnou otázkou, ktorú žalovaný nesprávne vyhodnotil bolo to,
či môže byť skutočnosť, že dodanie tovaru je oslobodené od DPH spochybnené tým,
že daňové orgány iného členského štátu vymazali daňové identifikačné číslo kupujúceho
so spätným účinkom, čiže k dátumu pred dodaním tovaru, pričom túto otázku riešil aj Súdny
dvor Európskej únie v rozsudku vo veci C-273/11 zo dňa 06.09.2012, pričom v odôvodnení
predmetného rozsudku Súdny dvor Európskej únie konštatoval „Keďže povinnosť overiť
postavenie zdaniteľnej osoby má vnútroštátny súd ešte pred tým, než jej pridelí identifikačné
číslo pre DPH, prípadná nezrovnalosť postihujúca tento register však nemôže mať
za následok to, že subjekt, ktorý sa spoliehal na údaje uvedené v registri, bude pozbavený
oslobodenia od dane, na ktoré by mal právo a že predávajúcemu nemožno zamietnuť
oslobodenie od dane v prípade dodania v rámci Spoločenstva v zmysle článku 138 ods. 1
smernice 2006/112 len toho z dôvodu, že daňový orgán iného členského štátu vymazal
z registra daňové identifikačné číslo pre DPH nadobúdateľa síce až po dodaní tovaru, ale
so spätnou účinnosťou k dátumu, ktorý predchádzal tomuto dodaniu.“
Napriek tomu, že prvostupňový súd priznal žalobcovi dôvodnosť žalobných námietok
v tejto zásadnej otázke, v ktorej žalobca poukázal na nemožnosť zamietnutia oslobodenia
od dane z dôvodu spätného odňatia IČ DPH maďarského partnera (čo žalovaný nesprávne
vyhodnotil), prvostupňový súd tieto námietky nepovažoval za dostatočné na to, aby privodili
zrušenie napadnutých rozhodnutí. Odvolával sa pritom na údajné nepreukázanie skutočného
dodania tovaru deklarovanému odberateľovi (druhý dôvod).
Žalobca poukázal na to, že v prvom rade správca dane v daňovom konaní namietal len
skutočnosť, že maďarský odberateľ nebol osobou identifikovanou pre DPH, čo potvrdil
aj výsledok daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie august a september 2011, podľa ktorej
dôvodom na krátenie nadmerného odpočtu bola skutočnosť, že maďarský obchodný partner
nebol podľa názoru Daňového úradu Zvolen osobou identifikovanou pre daň v inom
členskom štáte. Celá obrana žalobcu v daňovom konaní preto spočívala vo vyvracaní
nesprávneho právneho názoru správcu dane, ktorý nesprávne právne posudzoval spätné
zrušenie IČ DPH spoločnosti BIMBÓ-KER KFT, pričom v týchto intenciách využíval
žalobca svoje procesné práva a navrhoval dôkazy, keďže za rozhodujúci právny spor
legitímne považoval výlučne spätné odňatie IČ DPH maďarského odberateľa. Uplatnenie
procesných práv žalovaného a dokazovanie bolo teda zamerané na IČ DPH odberateľa,
a to tak v konaní pred správnym orgánom, ako aj v konaní pred súdom prvého stupňa.
Podľa žalobcu neobstojí zdôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu,
že dôvodnosť námietok (ohľadne retroaktívneho odňatia IČ DPH) nie je taká, aby privodila
zrušenie napadnutých rozhodnutí v dôsledku údajného nepreukázania skutočného dodania
tovaru, nakoľko nesprávnym právnym posúdením spätného zrušenia IČ DPH správnym
orgánom, bol žalobca výrazným spôsobom ukrátený na svojich právach.
Podľa žalobcu (do 19.11.2012), t.j. celý rok, jediným argumentom žalovaného bolo,
že maďarský odberateľ nie je osobou identifikovanou pre DPH. Daňový úrad Banská Bystrica
o necelý mesiac (dňa 13.12.2012) vydal dodatočné platobné výmery, v ktorom už okrem
identifikácie maďarského odberateľa ako platcu DPH, namietal aj dodanie tovaru
do zahraničia. Až na základe medzinárodnej výmeny informácií vyhodnotil žalovaný dodanie
tovaru za nepreukázané. Neprihliadol pritom na všetky doposiaľ predložené a vykonané
dôkazy, ani na predložené plnomocenstvo, ktoré vysvetľovalo skutočnosti uvedené
vo výsledku medzinárodnej výmeny informácií. Z procesného hľadiska teda nevykonal riadne
dokazovanie, najmä nevykonal ďalšie úkony potrebné na overenie platnosti plnomocenstva
a nijako sa nevysporiadal s tvrdeniami svedkov, ktorý objektívne dodávku reziva
zahraničnému partnerovi potvrdili a preto na základe spôsobu vedenia konania pred
prvostupňovým orgánom trvá na tom, že žalobca sa oprávnene mohol domnievať o existencii
len jediného podstatného dôvodu pre vydanie dodatočného platobného výmeru a to,
že maďarský odberateľ nebol platcom DPH. Tento právny názor žalovaného pritom sám
prvostupňový súd vyhodnotil ako nesprávny.
88Sžf/6-7/2014
Podľa žalobcu ďalšie dokazovanie, ktoré malo ozrejmiť nesúlad predloženého
plnomocenstva a ďalších dôkazov svedčiacich v prospech žalobcu s výsledkom
medzinárodnej výmeny informácií žalovaný nepovažoval za potrebné vykonať. Porušenie
práv žalobcu spočíva práve v tom, že ak by Daňový úrad Banská Bystrica ako prvostupňový
orgán spätné odňatie IČ DPH (identifikáciu maďarského odberateľa ako platcu DPH)
na začiatku správne právne posúdil, správca dane by vyhovel daňovníkovi a konanie by sa
skončilo pre žalobcu úspešne, alebo by sa dokazovanie v konaní sústredilo na dodanie tovaru
do zahraničia (čo sa v potrebnom rozsahu neuskutočnilo).
Tým, že správca dane si bol vedomý, že argumentuje jednak odňatím identifikácie
platiteľa DPH maďarského odberateľa a dodatočne aj údajným nedodaným tovaru príjemcovi,
nebol motivovaný ozrejmovať nezrovnalosti vo vykonanom dokazovaní. Na túto skutočnosť
mal prihliadnuť aj prvostupňový súd, ktorý však nedostatočné zistenie skutkového stavu
zo strany žalovaného prehliadol., pričom podľa žalobcu ide pritom o zásadnú vec, nakoľko
v jednej časti je žaloba v celom rozsahu dôvodná (retroaktívne odňatie IČ DPH).
Napriek týmto skutočnostiam považoval prvostupňový súd rozhodnutia žalovaného
za zákonné, hoci z iných dôvodov, čo považuje žalobca za neprijateľné, pričom úlohou
správneho súdu pritom nebolo meniť, či dopĺňať odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia
správneho orgánu.
V druhej časti existuje rozpor medzi predloženými dôkazmi (plnomocenstvom,
dokladmi o preprave a výsluchmi svedkov) na strane jednej a výsledkom medzinárodnej
výmeny informácií na strane druhej. Tento rozpor nebol vyriešený nevyhnutným doplnením
dokazovania a bol posúdený nesprávne - ignorovaním množstva dôkazov svedčiacich
v prospech tvrdení žalobcu.
Žalobca je zároveň presvedčený, že ak by správca dane vec správne právne posúdil,
voči žalobcovi by sa neviedlo žiadne ďalšie konanie, nakoľko dodávka tovaru na základe
predložených dokladov nebola vtom čase vôbec spochybňovaná a žalovaný poukázal
na protokol Daňového úradu Zvolen zo dňa 29.11.2011, ktorý na str. 7 konštatoval:
„Kontrolou predložených dokladov neboli zistené porušenia zákona č. 222/2004 Z. z. o dani
z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.“
Podľa žalobcu na základe uvedených skutočností predstavuje nesprávne právne
posúdenie spätného zrušenia IČ DPH správny orgánom (ktoré spôsobilo, že voči žalobcovi
sa ďalej viedlo konanie a neboli vykonané dôležité dôkazy pre posúdenie pravdivosti výmeny
informácií) významný zásah do práv žalobcu odôvodňujúce zrušenie napadnutých rozhodnutí.
Navyše, nesprávne právne posúdenie veci je jedným zo žalobných dôvodov podľa § 250j
ods. 2 písm. a/ O.s.p., a aj preto ho žalobca považuje za dostatočný dôvod na zrušenie
napadnutých rozhodnutí.
Námietky prvostupňového súdu a žalovaného, že žalobca nepreukázal dodanie tovaru
maďarskému odberateľovi BIMBÓ-KER KFT považuje žalobca za neopodstatnené.
V napadnutom rozhodnutí prvostupňový súd neustále opakuje to isté tvrdenie, že nebolo
preukázané dodanie tovaru určenému odberateľovi, pričom sa žiadnym spôsobom
nevyporiadáva s námietkami žalobcu, najmä s dôkazmi svedčiacimi v prospech žalobcu.
Žalobca poukazuje na to, že riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR vyžaduje, aby sa súd jasným, právne
korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi
skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné
(IV. ÚS14/07). Žalobca je presvedčený, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nespĺňa
predmetné požiadavky, nakoľko na mnohé z námietok žalobcu súd vôbec nereagoval a trvá
na tom, že dodanie tovaru maďarskému obchodnému partnerovi prebehlo podľa bežných
zvyklostí, ktoré zahŕňali obchodný kontakt, objednávku, vyskladnenie hotových výrobkov,
preprava prepravnou spoločnosťou pre kupujúceho - dodanie do Maďarska, fakturácia, úhrada
faktúry v hotovosti k rukám prepravcu a následne odovzdanie faktúr s dokladom o ich
zaplatení zodpovednej osobe na prevádzke daňového subjektu, pričom realizáciu plnenia
potvrdil p. P. F. (zamestnanec žalobcu), ktorý obchod za žalobcu dojednával, ktorý na
vypočutí vykonanom správcom dane dňa 10.05.2012 uviedol, že žalobca obchodoval
so spoločnosťou BIMBÓ-KER KFT, na základe telefonickej objednávky p. L. S., tel. X.
(vystupoval v mene spoločnosti BIMBÓ-KER KFT), zabezpečil obchodný styk s maďarskou
spoločnosťou, p. L. S. bol niekoľkokrát prítomný priamo na prevádzke žalobcu (píla v
Michalovej). Podľa žalobcu realizáciu plnenia potvrdila aj výpoveď svedka p. A. K. -
KOVATRANS, ktorý na vypočutí vykonanom správcom dane dňa 10.05.2012 uviedol, že v
auguste a septembri 2011 vykonal prepravu drevenej hmoty pre žalobcu, pričom príjemcom
bol maďarský subjekt BIMBÓ-KER KFT, prepravu si objednal p. P. F. (zamestnanec
žalobcu), nakládka tovaru sa uskutočnila na píle Michalova, miesto vykládky je uvedené v
108Sžf/6-7/2014
Medzinárodnom nákladom liste (CMR), svedok predložil záznam o prevádzke vozidla
nákladnej dopravy preukazujúci, že k preprave nákladu do Maďarska skutočne došlo a pri
vykládke mu odberateľ v Maďarskej republike uhradil peniaze za prepravu aj za tovar.
Hotovosť následne odovzdal pri nasledujúcej nakládke na píle Michalova. Pri tomto
preverovaní neboli zistené žiadne objektívne pochybenia. Dopravca mal personálne aj
technické vybavenie na prepravu tovaru a prepravu tovaru aj reálne vykonal. O vykonanej
preprave dopravca predložil doklady daňovému úradu (žalobca tak urobil už pri prvej
kontrole). Podľa žalobcu nespochybniteľným dôkazom preukazujúcim, že dodanie tovaru
maďarskému obchodnému partnerovi sa uskutočnilo, boli aj príjemcom potvrdené
Medzinárodné nákladné listy (CMR). V tejto súvislosti námietka prvostupňového súdu a
žalovaného, že medzinárodné nákladné listy sú „nedôveryhodný dôkaz, pretože u prepravcu
nie sú potvrdené podpisom príjemcu tovaru, kým kópie predložené daňovým subjektom
podpísané sú“, vychádza z absolútneho nepochopenia spôsobu administrácie medzinárodných
nákladných listov. CMR listy sa totiž pri naložení tovaru prepravcovi vyhotovujú v 5
rovnopisoch, t.j. v 5 origináloch.
Podľa žalobcu prvostupňový súd v rámci preskúmavania zákonnosti napadnutých
rozhodnutí nevzal do úvahy, že žalovaný pri posúdení, či došlo k skutočnej realizácii
intrakomunitárneho obchodu nezohľadnil listinné dôkazy, a to faktúry vystavené odberateľovi,
medzinárodné nákladné listy (CMR) vo dvoch rovnopisoch, pričom v jednom rovnopise boli
potvrdené odberateľom, príjmové pokladničné doklady preukazujúce jednotlivé platby,
záznamy o prevádzke vozidla nákladnej dopravy, preukazujúce, že došlo k preprave tovaru
a výsluch svedkov, ktorí zhodne potvrdili pravdivosť uskutočnených dodávok tovaru
a zaplatenia kúpnej ceny za tovar, teda výsluch žalobcu, výsluch zamestnanca žalobcu
a sprostredkovateľa v predmetnej veci, p. P. F., výsluch p. A. K. - KOVATRANS, ako
nezávislého prepravcu tovaru.
Podľa žalobcu žalovaný opiera svoje tvrdenia výlučne o výsledok medzinárodnej
výmeny informácií. Zistený výsledok medzinárodnej výmeny informácií považuje aj žalobca
za závažný, avšak akým titulom ho žalovaný považuje za rozhodujúci a za jediný dôkaz,
mu nie je známe. Všetky dovtedy vykonané dôkazy vo vzájomných súvislostiach preukazujú
dodanie tovaru. Treba mať pritom na zreteli, že vo výsledku medzinárodnej výmeny
informácií sa nenachádza nič iné, len výpoveď konateľa maďarskej spoločnosti. Dôkazom
takej istej sily je aj úradne overené plnomocentvo, ktorým p. A.. T. (konateľ BIMBÓ-KER
118Sžf/6-7/2014
KFT) splnomocnil p. L. S. na zastupovanie spoločnosti vo všetkých transakciách, ktoré
žalobca predložil šesť dní po tom, čo bol oboznámený s výsledkom medzinárodnej výmeny
informácií (t.j. 6 dní odo dňa, čo prvýkrát bola spochybnená osoba p. S. ako osoby oprávnenej
konať za maďarského odberateľa).
Podľa žalobcu konštatovanie, že predložené plnomocenstvo, ktoré vyvracia
skutočnosti uvedené vo výsledku medzinárodnej výmeny informácií je irelevantné, nakoľko
nebolo predložené v rámci daňovej kontroly, je nemiestne. Ani výsledok medzinárodnej
výmeny informácii nebol známy v čase daňovej kontroly a žalovaný ho napriek tomu
považoval za rozhodujúci dôkaz. Daňová kontrola sa rok zaoberala len otázkou, či je BIMBÓ-
KER KFT platiteľom DPH alebo nie. Žalovaný povýšil jediný dôkaz nad všetky ostatné,
či už listinné dôkazy alebo výpovede ďalších svedkov, ktorí zhodne vypovedali o existencii
realizovaného obchodu.
Žalobca má za to, že žalovaný bol povinný vykonať dokazovanie, či tvrdenia osoby,
ktorá je údajne vo väzení (nevieme ako dlho, od kedy, do kedy, či ide o väzbu alebo výkon
trestu a z akého dôvodu), sú pravdivé. Nemožno opomenúť fakt, že žalovaný sa na jednej
strane opiera o výpoveď osoby, ktorá sa možno chráni pred ďalším trestným stíhaním
a na strane druhej dôkazy, ktoré predmetné tvrdenia konateľa maďarskej spoločnosti
vyvracajú, považuje za irelevantné. Žalovaný okrem jednoduchého konštatovania, že dôkaz
je irelevantný, sa s úradne overeným plnomocentvom vôbec nevysporiadal. Tento nedostatok
neodstránil ani prvostupňový súd. Pokiaľ žalovaný vykonával dopyt do zahraničia, za účelom
riadneho zistenia skutkového stavu mal uskutočnil v predmetnej veci minimálne dva ďalšie
úkony. Prvým je overenie pravdivosti tvrdení o splnomocnení výsluchom osoby L. S., X. B..
Druhým je overenie pravdivosti osvedčovacej doložky notára na plnej moci predloženej
žalobcom. Ide predsa o úkon verejnej moci, ktorý má právnu relevanciu a jeho pravosť je
možné overiť dožiadaním príslušných maďarských orgánov. Vzhľadom na to, že správca dane
sa neobťažoval s vykonaním takéhoto dôkazu, sme presvedčení, že žalovaný nedostatočne
zistil skutkový stav. Ak mal správca dane pochybnosti o hodnovernosti úradne overeného
plnomocenstva, bol povinný dožiadaním overiť jeho autentickosť. V opačnom prípade sa
žalovaný nemohol vyporiadať s tvrdeniami žalobcu a predloženými listinnými dôkazmi tak,
že ich relevanciu arbitrárne poprel.
V tejto súvislosti poukazuje aj na judikatúru, podľa ktorej „hodnotenie dôkazov
v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov nemôže byť ľubovoľné. Podľa názoru
odvolacieho súdu môže správny orgán pristúpiť k hodnoteniu dôkazov v zmysle zásady
voľného hodnotenia dôkazov len potom, ak vykonal všetky úkony s cieľom odstrániť existujúce
rozpory v dôkazoch. Tým, že žalovaný neodstránil rozpory medzi zásadnými dôkazmi, pričom
svoje rozhodnutie svojvoľne oprel len o jeden z nich (druhý považoval za irelevantný),
významným spôsobom porušil zásadu voľného hodnotenia dôkazov v správnom konaní.
Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia v konkrétnej právnej veci sa musí
obmedziť len na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých správny orgán vychádza nie sú
pochybné, najmä kvôli prameňu, z ktorého pochádzajú alebo pre porušenie niektorej
procesnej zásady správneho konania a ďalej na otázku, či vykonané dôkazy logicky robia
vôbec možným skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel.
Prvostupňový súd ďalej tvrdil, že žalobca nerozporoval skutočnosť, že dodanie tovaru
deklaruje len vystavenými faktúrami s prílohami a predloženým účtovníctvom. Je však
dôležité si uvedomiť, že počas celého daňového konania dodanie tovaru nespochybňoval
ani správca dane. Žalobca svoju obranu orientoval na jedinú výhradu správcu dane vtom čase
a síce, že maďarský odberateľ nebol osobou identifikovanou pre DPH. Boli porušené
procesné práva žalobcu, ktorý sa k dôvodom pre vydanie napadnutých rozhodnutí nemohol
v konaní vyjadriť a navrhovať dôkazy. Až keď sa žalobca dozvedel, že dodanie tovaru môže
byť spochybňované (04.12.2012), okamžite reagoval a dňa 10.12.2012 predložil
plnomocenstvo, ktoré pochybnosti vyvracia. Napriek uvedenému. Žalovaný tieto skutočnosti
žiadnym spôsobom neobjasnil. Podľa judikatúry, „ak daňové orgány nezistili v náležitom
rozsahu skutkový stav veci, je záver žalovaného, že žalobca nemal nárok na odpočet dane
z pridanej hodnoty predčasný. Nedostatočné zistenie skutkového stavu veci je dôvodom,
aby súd podľa § 250j ods. 2 OSP rozsudkom zrušil žalobou napadnuté rozhodnutie
žalovaného
V daňovom konaní bolo dostatočne preukázané výpoveďami žalobcu a p. F.,
že obchod sa realizoval prostredníctvom sprostredkovateľa (p. F.), ktorý predmetný obchod
dojednal. Pán F. sa jednoznačne vyjadril, že pri dojednávaní obchodu jednal s p. L. S., ktorý
vystupoval ako osoba oprávnená konať za maďarského partnera. Takéto tvrdenie plne
korešponduje so zisteným skutkovým stavom a s predloženým plnomocentsvom konateľa
maďarskej spoločnosti.
138Sžf/6-7/2014
Napriek tomu, že žalobca podrobne vysvetlil aj okolnosti, za akých žalobca na prvom
vypočutí dňa 07.11.2011 uviedol, že si nie je istý, či faktúry vystavil na správnu spoločnosť,
prvostupňový súd ich vôbec nevzal do úvahy, ani na ne v žiadnej časti odôvodnenia
nepoukázal. Navyše v odôvodnení rozsudku na strane 5 bod 7) súd nesprávne uvádza,
že „Následne sa žalobca spýtal, či sú faktúry vystavené na správnu spoločnosť“.
Po správnosti sa na uvedené pýtal žalovaný a nie žalobca.
Žalobca potvrdil, že správca dane upozorňoval daňový subjekt už v priebehu daňovej
kontroly na povinnosť prekladať všetky dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia.
Opäť však zdôrazňujeme, že až do času doručenia výsledku medzinárodnej výmeny
informácií (t.j. do 19.11.2012), žalovaný žiadnym spôsobom nespochybňoval dodanie tovaru
maďarskému odberateľovi. Plnomocenstvo predložené dňa 10.12.2012 reaguje práve
na výsledok medzinárodnej výmeny informácií, s ktorým bol žalobca oboznámený
až 04.12.2012. Samozrejme, že žalobca bol prekvapený výsledkami medzinárodnej výmeny
informácií. Žalobca však vedel, že v predmetnom prípade jednal s p. S., ktorý vystupoval ako
osoba oprávnená konať v mene maďarského odberateľa. Preto žalobca až následne, keď sa
dozvedel, že konanie maďarskej spoločnosti prostredníctvom p. S. môže byť spochybnené (čo
z dovtedy vykonaných dôkazov nemohlo vyplývať a ani to nikto nenamietal), predložil
žalovanému predmetné plnomocenstvo.
Prvostupňový súd uvádza „to, že správca dane vychádzal z faktov, ktoré získal
z rôznych zdrojov v rámci vykonaného dokazovania, svedčí o objektivite vykonaného
dokazovania a z neho vyplývajúcich logických záverov správcu dane.“ Tvrdenie, že závery
správcu dane sú logické paradoxne žiadnu logiku nemajú. Na jednej strane existujú listinné
dôkazy (faktúry, CMR, príjmové pokladničné doklady, záznamy o prevádzke vozidla)
a svedecké výpovede (žalobcu, p. F., p. A. K. - KOVATRANS), ktoré vo vzájomných
súvislostiach preukazujú dodanie tovaru a na strane druhej existuje výsledok medzinárodnej
výmeny informácii, ktorého závery jednoznačne nevylučujú dodanie tovaru spoločnosti
BIMBÓ-KER KFT. Žalovaný a prvostupňový súd síce po formálnej stránke tvrdia, že všetky
dôkazy hodnotili vo vzájomných súvislostiach, z ich záverov je však zrejmé, že rozhodujúcim
a jediným dôkazom, o ktorý sa mohli opierať je výsledok medzinárodnej výmeny informácii.
Považujeme to za zaujaté a neobjektívne hodnotenie dôkazov, čo potvrdzuje aj odôvodnenie
hodnotenia predloženého plnomocenstva zo strany žalovaného, ktorý uvádza, že toto nebolo
predložené v rámci daňovej kontroly.
Podľa žalobcu absentovalo v medzinárodnej výmene informácií overenie pravosti
plnej moci konateľa a jej notárskeho osvedčenia podpisu, výsluch pána L. S. o realizovaných
obchodoch, overenie plnenia na samotných miestach dodania.
Podľa žalobcu, ak v rámci daňovej kontroly dokladov predložených žalobcom
neboli zistené porušenia zákona o DPH. Žalobca správcovi dane podrobne opísal,
ako prebehol obchod s maďarským partnerom, tieto tvrdenia žalobca doložil listinnými
dôkazmi a svedeckými výpoveďami, čo správca dane nenamietal. Vzhľadom na to,
že žalovaný a súd neakceptovali tieto dôkazy ako relevantné, vykazuje rozhodnutie znaky
svojvôle a arbitrárnosti. Ak by sme predsa pripustili argumentáciu prvostupňového súdu,
tak potom by správca dane mohol v každom jednotlivom prípade jednoduchým vyhlásením
tvrdiť, že dôkazy nepovažuje za dostatočné, čím by neprimerane nad rámec obchodných
zvyklostí zaťažoval daňový subjekt.
S poukazom na predložené dôkazy (listinné, ako aj svedecké výpovede), máme za to,
že žalobca dostatočne preukázal dodanie tovaru (reziva) do Maďarskej republiky v zmysle
v spise uvedených faktúr, medzinárodných nákladných listov (CMR) a ďalšej dokumentácie.
Žalovaný a prvostupňový súd okrem výsledku medzinárodnej výmeny informácií, ktorého
závery nie sú preskúmané, neuvádza žiadne ďalšie skutočnosti, ktoré by mali spochybniť
dôkazy svedčiace v prospech žalobcu, nanajvýš môžu byť dôvodom pre doplnenie
dokazovania. Na základe uvedených skutočností možno konštatovať, že Krajský súd
v Banskej Bystrici nesprávne vyhodnotil tak skutkovo, ako aj právne, nakoľko žalovaný
sa riadil najmä subjektívnymi úvahami, ktoré nezaložil na jednoznačných dôkazoch.
Žalovaný sa vyjadril k podanému odvolaniu žalobcu a navrhol rozsudok súdu prvého
stupňa potvrdiť. Uviedol, že stotožňuje sa so závermi Krajského súdu v Banskej Bystrici
uvedenými v predmetnom rozsudku.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p., § 246c ods. 1
veta prvá O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu v rozsahu a z dôvodov
uvedených v odvolaní, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta
prvá O.s.p.) a po tom, ako bolo oznámené verejné vyhlásenie rozhodnutia na úradnej tabuli
158Sžf/6-7/2014
najvyššieho súdu a na jeho internetovej stránke www.nsud.sk, najmenej päť dní vopred,
rozsudok verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1, 3 O.s.p.).
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 O.s.p.).
Súd v intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. preskúmava aj zákonnosť postupu správneho
orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa
procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi.
ZSDP v ustanovení § 2 zakotvuje základné zásady daňového konania. Jednou z týchto
zásad je zásada zákonnosti. Podľa citovaného ustanovenia pri správe daní postupuje správca
dane v konaní o daniach v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chráni
záujmy štátu a obcí a dbá pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov
daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených na daňovom konaní.
Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti
ukladania daní, ktorý je vyjadrený v čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Keďže daňové
konanie, pre ktoré je zákonom ustanovené, že účastník konania sa proti určeniu dane
správcom dane môže odvolať, končí až vydaním rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu,
je zásadou zákonnosti viazaný v konaní o odvolaní aj odvolací daňový orgán. Z dikcie
ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové orgány v daňovom
konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne povinné
zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada
zákonnosti daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových
subjektov.
Skutočnosť, že daňové orgány majú povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov a ďalších osôb, nie je v žiadnom rozpore
s ich povinnosťou chrániť záujmy štátu. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov je síce záujem štátu nadradený, avšak nemôže
to byť v zmysle toho, aby sa výnos daní ako príjmov rozpočtu dosiahol na úkor nedodržania
práva. Daňové orgány môžu aplikovať pri vyrubení daní iba právne prostriedky, ktoré priamo
ustanovuje zákon, alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci svojho oprávnenia
168Sžf/6-7/2014
vyplývajúceho zo zákona. Povinnosťou daňových orgánov v daňovom konaní je teda
dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy (a to hmotnoprávne ako aj procesné), ktoré
sú podľa § 1 zákona č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky zverejnené
v Zbierke zákonov.
Podľa § 2 ods. 3 ZSDP, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko,
čo v daňovom konaní vyšlo najavo.
Podľa § 2 ods. 6 ZSDP, pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní
sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej
pre určenie alebo vybratie dane.
Podľa § 15 ods. 1 ZSDP, daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane zisťuje, alebo
preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik
daňovej povinnosti a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje.
Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu
podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu. Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola
oprávnenosti vrátenia dane alebo kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie
nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona, alebo kontrola uplatnenia daňového bonusu
podľa osobitného zákona, alebo kontrola použitia tovaru oslobodeného od dane podľa
osobitných zákonov.
Podľa § 15 ods. 5 ZSDP, daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola
(ďalej len „kontrolovaný daňový subjekt“), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane
právo: a) na predloženie služobného preukazu zamestnancom správcu dane a písomného
poverenia zamestnanca správcu dane na výkon daňovej kontroly, b) byť prítomný na rokovaní
so svojimi zamestnancami, c) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce
jeho tvrdenia, najneskôr v lehote podľa odseku 10 druhej vety, d) nahliadnuť do zápisnice
z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového subjektu v súvislosti s daňovou
kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu, e) klásť svedkom a znalcom
otázky pri ústnom pojednávaní, f) vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej
kontrole, k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho
178Sžf/6-7/2014
vyjadrenia k nim, g) nahliadnuť do zapožičaných dokladov u správcu dane v jeho obvyklej
úradnej dobe.
Podľa § 15 ods. 6 ZSDP, kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi
správcu dane tieto povinnosti: a) umožniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať
daňovú kontrolu, b) zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly,
c) poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou, d) predkladať účtovné
a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady v písomnej forme
alebo v technickej forme vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane
uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia, e) predkladať v priebehu daňovej
kontroly všetky dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia najneskôr v lehote podľa
odseku 10 druhej vety, f) umožňovať vstup do sídla kontrolovaného daňového subjektu
a do jeho prevádzkových priestorov a umožňovať rokovanie s jeho zamestnancom,
g) zapožičať doklady a iné veci mimo sídla alebo prevádzkových priestorov kontrolovaného
daňového subjektu alebo poskytnúť výpisy, prípadne kópie (§ 14 ods. 3).
Podľa § 15 ods. 16 ZSDP, ustanovenia prvej časti a § 32, 34 a 41 sa primerane použijú
aj na daňovú kontrolu.
Podľa § 15 ods. 17 ZSDP, správca dane ukončí daňovú kontrolu do šiestich mesiacov
odo dňa jej začatia. Orgán najbližšie nadriadený správcovi dane môže lehotu uvedenú v prvej
vete v zložitých prípadoch pred jej uplynutím primerane predĺžiť, najviac však o šesť
mesiacov a ak ide o daňovú kontrolu zahraničných závislých osôb, ktoré vyčísľujú rozdiel
základu dane podľa osobitného zákona, najviac o 12 mesiacov. Ak vykonáva daňovú kontrolu
orgán podľa odseku 15, príslušným orgánom na predĺženie lehoty je ministerstvo.
Podľa § 15 ods. 18 ZSDP, ak správca dane alebo orgán podľa odseku 15 nemôže
daňovú kontrolu ukončiť do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia a ak bola lehota predĺžená
podľa odseku 17, je povinný o tom s uvedením dôvodov písomne upovedomiť kontrolovaný
daňový subjekt.
Z ustanovení § 29 ods. 1 a ods. 2 ZSDP, vyplýva, že dokazovanie vedie správca dane,
ktorý vedie daňové konanie, pričom dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie
188Sžf/6-7/2014
daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových
subjektov.
Podľa § 29 ods. 4 ZSDP, ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno
zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti, a ktoré
nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne
podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.),
o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách,
zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi
a doklady k nim.
Podľa § 29 ods. 8 ZSDP, daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré
je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol
vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť alebo
úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.
Podľa § 48 ods. 2 ZSDP, odvolací orgán preskúma odvolaním napadnuté rozhodnutie
vždy v rozsahu požadovanom v odvolaní. Ak vyjdú pri preskúmavaní najavo skutkové,
či právne okolnosti odvolávajúcim sa neuplatnené, ktoré majú podstatný vplyv na výrok
rozhodnutia, možno na ne pri rozhodovaní prihliadnuť.
Podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH v znení účinnom v rozhodnom čase, oslobodené
od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského
štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ
je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte.
Podľa § 43 ods. 5 zákona o DPH, platiteľ je povinný preukázať, že sú splnené
podmienky oslobodenia od dane podľa odsekov 1 až 4. Platiteľ je povinný preukázať dodanie
tovaru do iného členského štátu kópiou faktúry, a
a) ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ inou osobou, prepravným
dokladom alebo iným dokladom o odoslaní, v ktorom je uvedené miesto určenia,
b) ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ, písomným potvrdením prijatia tovaru
odberateľom alebo osobou ním poverenou,
c) ak prepravu tovaru vykoná odberateľ, písomným vyhlásením odberateľa alebo ním
poverenej osoby, že tovar prepravil do iného členského štátu,
198Sžf/6-7/2014
d) inými dokladmi, ako napríklad zmluvou o dodaní tovaru, dodacím listom,
dokladom o prijatí platby za tovar.
Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 219 ods. 2 O.s.p.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu predloženého súdneho
a administratívneho spisu zistil skutkový stav tak, ako je podrobne popísaný v rozsudku
krajského súdu, preto skutočnosti účastníkom známe nebude nadbytočne opakovať, s jeho
odôvodnením, ktoré považuje za úplné, vyčerpávajúce a dostatočne výstižné sa stotožňuje
v celom rozsahu, a len na doplnenie a zdôraznenie správnosti dodáva:
Predmetom súdneho preskúmavacieho konania je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného, ktorým bol znížený nadmerný odpočet DPH za mesiace august a september 2011
uplatnený žalobcom z dôvodu, že žalobca nevedel preukázať skutočné dodanie tovaru
odberateľovi so sídlom v inom členskom štáte Európskej únie, konkrétne v Maďarsku
a taktiež z dôvodu, že v daňovom konaní sa nepreukázalo, že predmetný tovar bol v tomto
inom štáte aj skutočne zdanený.
Odvolací súd z obsahu súdneho spisu zistil, že krajský súd sa náležite a v súlade
so zákonom vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami žalobcu ako i s tvrdeniami
žalovaného a dal odpoveď na výklad a aplikáciu použitých zákonných ustanovení
v napádaných rozhodnutiach, a preto sa v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia
krajského súdu tak, ako ich uviedol aj v tomto svojom rozsudku a na potvrdenie jeho
správnosti považuje za potrebné doplniť, že účelom daňového konania je zistenie,
či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje
povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov preto zakotvuje
oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje
povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiskálne záujmy
štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania
základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik
daňovej povinnosti daňového subjektu.
Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že z rozhodovacej činnosti SD EÚ,
napr. v rozsudku vo veci Mahagében (C-80/11 a C-142/11) SD EÚ v prvom rade pripomenul
boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam, ktorý je uznaný
a podporovaný Smernicou Rady 2006/112/ES (bod 41). Z tohto dôvodu prináleží
vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa s ohľadom
na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne. V predmetnej veci
položené prejudiciálne otázky vychádzali z predpokladu, že zdaniteľné plnenie, ktoré zakladá
nárok na odpočet dane, sa uskutočnilo tak, ako to vyplýva z príslušnej faktúry, a že faktúra
obsahuje všetky údaje požadované smernicou 2006/112/ES (bod 44).
V prejednávanej právnej veci však nebolo preukázané, že by sa zdaniteľné plnenie
uskutočnilo, nakoľko žalobca nevedel preukázať, kto tovar preberal za spoločnosť BIMBÓ-
KER KFT, a teda vôbec nepreukázal, že sa tento dostal do dispozície ním označeného
odberateľa. Nebola teda splnená jedna z podmienok, za ktorých došlo k položeniu
prejudiciálnej otázky vo veci Mahagében; zároveň v predmetnej právnej veci nebolo
preukázané splnenie vecných a formálnych podmienok vzniku práva na odpočet dane
upravené v smernici 2006/112/ES.
Na tomto mieste odvolací súd pripomína, že z judikatúry SD EÚ vyplýva, že členské
štáty sú povinné overovať daňové priznania zdaniteľných osôb, ich účtovné závierky a ostatné
relevantné dokumenty (medzi inými pozri rozsudky SD EÚ zo 17.07.2008 vo veci Komisia
vs. Taliansko, C-132/06, Zb. s. I-5457, bod 37; z 29.07.2010 Profaktor Kulesza, Frankowski,
Jóźwiak, Orłowski, C-188/09, Zb. s. I-7639, bod 21; z 21.06.2012 Mahagében, C-C-80/11,
C 142/11, body 63, 64). Každá zdaniteľná osoba je povinná viesť dostatočne podrobné
účtovníctvo s cieľom umožniť uplatnenie DPH a jej kontrolu daňovým orgánom. Určenie
opatrení, ktoré možno požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH
na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho
subjektu, závisí predovšetkým od okolnosti uvedeného prípadu vo veci samej.
Zákon o DPH stanovuje striktné podmienky na uplatnenie práva na odpočítanie DPH.
Pre odpočet DPH je podmienkou, aby uskutočnenie zdaniteľného plnenia, ktoré
218Sžf/6-7/2014
je deklarované účtovným dokladom, faktúrou so všetkými zákonnými náležitosťami, bolo
zároveň reálne materiálne preukázané. Navyše, v prejednávanom prípade, keďže žalobca
si nadmerný odpočet DPH uplatňoval v súvislosti s oslobodením od platenia dane podľa § 43
zákona o DPH, bolo predpokladom takéhoto postupu aj preukázanie, že nadobudnutý tovar
bol v Čechách aj zdanený, čo sa však nepreukázalo (medzi inými rozsudok SD EÚ C-409/04
vo veci Teleos). K splneniu zákonných podmienok na odpočet DPH bol preto žalobca povinný
predložiť doklad o uskutočnenom obchode – reálne dodanie tovaru spoločnosti BIMBÓ-KER
KFT. Namiesto toho žalobca uplatnil právo na odpočítanie dane na základe predložených
faktúr z obchodu, ktorý reálne nevedel zdokladovať. Je zarážajúce, že L. S., uviedol, že je
spoločníkom BIMBÓ - KER KFT hoci ním nebol, nakoľko majiteľom spoločnosti mal byť
iba p. A.. T., ktorý však uviedol, že spoločnosť nemala žiadnych zamestnancov
a nevykonávala žiadnu medzinárodnú obchodnú činnosť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky zhodne so záverom daňových orgánov, ako aj
so záverom krajského súdu konštatuje, že zákon o DPH vyžaduje na vznik nároku
na odpočítanie dane súčasné splnenie tak materiálnej ako aj formálnej podmienky, teda
daňový subjekt musí preukázať, že faktúry, CMR listy, na základe ktorých si uplatňuje
odpočet dane, sa presne zhodujú so skutočne realizovanými plneniami.
V danom prípade jadrom problému je tá skutočnosť, že podvodom je poznačené
priamo plnenie, ktoré mal uskutočniť žalobca, t.j. žalobca nevedel v danom prípade
preukázať, že tovar bol skutočne dodaný platiteľovi dane v inom členskom štáte. Z CMR
listov totiž nevyplýva, kto prevzal tovar v mene spoločnosti BIMBÓ-KER KFT - podpis p. L.
S. na plnomocenstve nie je po vizuálnej kontrole totožný s podpisom na CMR listoch a už
vôbec nie na pokladničnom doklade (výdavkový) v mene spoločnosti BIMBÓ-KER KFT.
Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní
tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt – žalobcu. Samotné preukázanie dodávok tovaru
a služieb len faktúrami a iným listinným dôkazom nie je podľa súdu postačujúce. Faktúra,
resp. CMR je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje
odrážajúce skutočne reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného
dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom,
že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu.
Splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane preukazuje platiteľ,
pričom splnenie uvedených podmienok nespočíva len v ich formálnej deklarácii, predložení
dokladov s predpísaným obsahom. Doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené
na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť aj preukázané. Najvyšší súd Slovenskej
republiky poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009
z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 78/2011-17
z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte
(§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona o DPH). Primárne
je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojim
právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane
z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania DPH), a ktorý si aj tento nárok uplatnil;
preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom
stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu
skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží
dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH
uznaný ako oprávnený“.
Za týchto skutkových okolností napadnuté rozhodnutie žalovaného je i podľa názoru
odvolacieho súdu vydané na základe riadne a dostatočne zisteného skutkového stavu.
Z obsahu spisového materiálu, súčasťou ktorého je i administratívny spis žalovaného,
je nesporne zrejmé, že krajský súd sa pri svojom rozhodovaní náležite vysporiadal
so všetkými relevantnými námietkami uvedenými v žalobe. V súdnom konaní obsahom
administratívneho spisu bolo preukázané, že vykonané dokazovanie bolo náležite
vyhodnotené a v hodnotení dôkazov tak, ako prvostupňový súd ani odvolací súd nezistil
právne pochybenia ani logické nesprávnosti a ani takú vadu konania, ktorá by mala vplyv
na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
Preto, ak krajský súd dospel k právnemu záveru totožnému so záverom správnych
orgánov oboch stupňov a rozhodol, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného správneho
orgánu nedošlo k porušeniu zákona a chránených záujmov žalobcu, tento jeho názor
považoval aj odvolací súd, z dôvodov uvedených vyššie, za správny.
Skutočnosti, ktorými žalobca v odvolaní spochybňuje predmetné rozhodnutie
krajského súdu neboli zistené v odvolacom konaní. Tieto boli totožné s námietkami,
ktoré žalobca namietal už v prvostupňovom konaní, a s ktorými sa krajský súd náležite
vysporiadal.
Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu žalobcu
nevyhovel a s prihliadnutím na všetky individuálne okolnosti daného prípadu rozsudok
Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil.
Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd vychádzal
z ustanovení § 224 ods. 1 a § 250k OSP tak, že žalobcovi nepriznal ich náhradu, pretože nebol
v odvolacom konaní úspešný a žalovanému právo na náhradu trov zo zákona neprináleží.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere
hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 26. marca 2015
Mgr. Peter MELICHER, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia
Dagmar Bartalská