Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
c44/398950.f0b32c.pdf
PDF · 187.17 KB
No categories available
4Obo/9/2014
Najvyšší súd 4Obo/9/2014 Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Gabriely Mederovej a členov senátu JUDr. Aleny Priecelovej a JUDr. Viery Pepelovej
v právnej veci žalobcu: P., a. s., N., L., IČO: X., zastúpený advokátom: JUDr. P. K., S., B. B.
proti žalovanému: JUDr. P. T., správca konkurznej podstaty úpadcu P.P., s. r. o.
v konkurze, N., L., IČO: X., zastúpený advokátom: JUDr. A., s. r. o., B., B., o vylúčenie
veci z konkurznej podstaty, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej
Bystrici č. k. 65Cbi/1/2009 -205 z 28. novembra 2013, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
č. k. 65Cbi 1/2009-205 z 28. novembra 2013 p o t v r d z u j e.
Žalobca je povinný nahradiť žalovanému na účet právneho zástupcu trovy odvolacieho
konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 83,89 eur.
O d ô v o d n e n i e:
Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „súd prvého stupňa“) napadnutým
rozsudkom žalobu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania
562,03 eur.
Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že žalobca sa žalobou doručenou súdu
09. 10. 2009 domáhal vylúčenia nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území L.,
2
vedených na LV č. X., C-KN parc. č. 5161/4 o výmere 1464 m, parc. č. 5161/5 o výmere
222
3323 m, parc. č. 5161/6 o výmere 471 m, parc. č. 5161/7 o výmere 306 m, parc. č. 5161/8
222
o výmere 2653 m, parc. č. 5165 o výmere 561 m, parc. č. 5166/1 o výmere 309 m, parc. č.
222
5166/2 o výmere 196 m, parc. č. 5166/3 o výmere 31 m, parc. č. 5168 o výmere 126 m
a stavba súp. č. 4138 na parc. č. 5165 administratívna budova vo vlastníctve žalobcu v celosti,
zo súpisu konkurznej podstaty úpadcu P.P., s. r. o. v konkurze L.. Tvrdil, že správca
konkurznej podstaty úpadcu doplnil súpis majetku úpadcu o uvedené nehnuteľnosti, ktoré boli
predmetom zmluvy o predaji časti podniku č. 1234/1995 uzavretej medzi F. SR
(ďalej F. SR) ako predávajúcim a úpadcom ako kupujúcim. Tieto žalobca kúpil od úpadcu
pred vyhlásením konkurzu na majetok úpadcu a so súhlasom F. SR kúpnymi zmluvami vo
forme notárskej zápisnice č. N 369/98, NZ 359/98 a č. N 370/98, NZ 360/98 z 30. 10. 1998.
Správca zaradil uvedené nehnuteľnosti do súpisu majetku úpadcu s odôvodnením, že ich
prevod považuje za neplatný pre nedodržanie postupu podľa § 19a ods. 3, 4 zákona č.
92/1991 Zb. Podľa názoru žalobcu súhlas záložného veriteľa F. SR s prevodom nehnuteľností
bol podmienený tým, že nehnuteľnosti budú prevedené na tretiu osobu za cenu podľa
znaleckého posudku a že nadobúdateľ získané prostriedky použije na úhradu splátky úroku za
rok 1997. Je pravdou, že úpadca peňažné prostriedky získané prevodom nehnuteľností
nemohol použiť na úhradu záväzku ktorý mal voči F. SR, keďže záložný veriteľ v prvom
rade (V. a. s., B.) zaplatenú kúpnu cenu za prevod nehnuteľností použil na splatenie
pohľadávky vzniknutej z úverovej zmluvy. Nehnuteľnosti sú vo vlastníctve žalobcu, a preto
ich správca nemal do súpisu zahrnúť. Nesplnenie podmienky použiť peňažné prostriedky na
úhradu splátky kúpnej ceny a úrokov podľa súhlasu F. SR je treba posudzovať podľa § 36
ods. 2 Občianskeho zákonníka ako rozväzovaciu podmienku, od ktorej závisí, či následky,
ktoré už nastali, pominú. Takto dosiahnutá neplatnosť kúpnej zmluvy je neplatnosťou
relatívnou, ktorej sa mohol dovolávať iba F. SR vo všeobecnej premlčacej dobe stanovenej §
397 Obchodného zákonníka. Právne úkony účastníkov vyjadrené v zmluve boli v čase jej
uzavretia v súlade so zákonom a zmluva svojím účelom a obsahom neodporuje ani
neobchádza zákon. Vlastníctvo nehnuteľností nadobudol žalobca vkladom do katastra 5. 11.
1998. Konkurz na majetok prevodcu P.P., s. r. o., L. bol vyhlásený 20. 12. 1999 a správca
konkurznej podstaty odporovaciu žalobu nepodal.
Žalovaný nesúhlasil so stanoviskom žalobcu a tvrdil, že predmetom záložnej zmluvy
v prospech V. a. s., bol iný majetok úpadcu než ten, ktorý bol predmetom prevodu podľa
kúpnych zmlúv, a preto súhlas V. a. s., s prevodom tohto majetku nebol potrebný. V prípade
prevodu nehnuteľností na základe kúpnych zmlúv neboli splnené zákonné podmienky na to,
aby takéto právne úkony boli platné. Zákonodarca do zákona č. 92/1991 Zb. doplnil
obmedzenia, ktoré sa týkajú nakladania s majetkom práve z tohto dôvodu, aby sa zabezpečilo
splácanie pohľadávok z privatizačných zmlúv. Nestotožnil sa ani s tvrdením žalobcu
o relatívnej neplatnosti právnych úkonov. Konanie úpadcu a žalobcu pri uzatváraní
a realizácii predmetných kúpnych zmlúv považuje za konanie personálne prepojených osôb,
ktoré nebolo poctivé, spravodlivé a je v rozpore s dobrými mravmi, preto domáhať sa určenia
absolútnej neplatnosti právneho úkonu môže každý bez obmedzenia, nielen F. SR. Osobám,
ktoré konali za úpadcu a nadobúdateľa, boli známe všetky skutočnosti uvádzané v súvislosti
so záložným právom V. a. s., pobočka L.. Bolo im známe aj to, že v prípade, ak peňažné
prostriedky získané z predaja nehnuteľností použijú na splatenie úveru, poškodia tým právom
chránené záujmy F. SR a spôsobia absolútnu neplatnosť prevodu nehnuteľností. Je nepoctivé
správanie úpadcu, ktorý z predaja majetku, ktorý zabezpečoval pohľadávku F. SR v prvom
rade, splatil úver poskytnutý bankou bez toho, aby speňažil majetok zabezpečujúci
pohľadávku banky, alebo uhradil pohľadávku iným spôsobom. Ak úpadca vyžiada od F. SR
súhlas s prevodom nehnuteľností aj o uvoľnenie záložného práva a následne nehnuteľnosti
prevedie bez toho, aby zaplatil aspoň časť záväzku voči F. SR, tak takéto konanie odporuje
základným morálnym zásadám. Navrhol z tohto dôvodu žalobu zamietnuť.
Súd prvého stupňa zistil, že žaloba o vylúčenie veci zo súpisu konkurznej podstaty
v zmysle § 19 ods. 2 ZKV bola podaná včas. Za nespornú považoval skutočnosť, že F. SR
v procese privatizácie podľa zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na
iné osoby, v znení neskorších predpisov, na základe zmluvy o predaji časti podniku
č. 1234/1999 z 12. 12. 1995 predal privatizovaný majetok kupujúcemu P.P., s. r. o., L..
Predmetné nehnuteľnosti boli predmetom uvedenej zmluvy a vlastnícke právo
k privatizovanému majetku prešlo na spoločnosť P.P., s. r. o., L. ako kupujúceho vkladom do
katastra nehnuteľností. Nebolo tiež sporné, že po nadobudnutí vlastníckeho práva
k privatizovanému majetku nadobúdateľ uzatvoril so žalobcom kúpne zmluvy formou
notárskej zápisnice z 30. októbra 1998, na základe ktorých žalobca nadobudol vlastnícke
právo k predmetným nehnuteľnostiam. Nespornou bola aj skutočnosť, že špecifikácia
nehnuteľností uvedená v zmluve o predaji časti podniku nie je identická so špecifikáciou
nehnuteľností uvedenou v kúpnych zmluvách, z dôvodu zmien uskutočnených geometrickým
plánom a v súčasnosti sú predmetné nehnuteľnosti zapísané na LV X.. Súd zistil aj nespornú
skutočnosť, že v čase prevodu vlastníckeho práva k privatizovanému majetku na
nadobúdateľa mal záložný veriteľ V. a. s., pobočka L. podľa záložnej zmluvy č. 1/1994
z 31. októbra 1994 na zabezpečenie plnenia záväzku vyplývajúceho z úverovej zmluvy
zriadené záložné právo na majetok záložcu (P., š. p., L.), a to na nehnuteľnosti, ktoré neboli
predmetom kúpnych zmlúv medzi nadobúdateľom a žalobcom a vklad záložnej zmluvy bol
zaevidovaný pod č. V 926/94. V súvislosti s predajom privatizovaného majetku bolo
tiež zriadené záložné právo v prospech F. SR na majetok nadobúdateľa aj na nehnuteľnosti,
ktoré boli predmetom zmluvy o prevode časti podniku. Vklad záložnej zmluvy bol
zaevidovaný pod č. V 164/96. Nebolo tiež sporné, že nadobúdateľ privatizovaného majetku
nedodržal pri nakladaní s majetkom postup ustanovený v § 19a ods. 2, 3 zák. č. 92/1991 Zb.
a ustanovený v článku VII bod 5, 6 zmluvy o predaji časti podniku. F. SR dňa 12. 05. 1998
vydal dva súhlasy s prevodom privatizovaného majetku. V jednom vyjadril súhlas
s prevodom s podmienkou, že majetok bude na inú osobu prevedený za hodnotu podľa
znaleckého posudku. V druhom vyjadril súhlas s prevodom s rovnakou podmienkou a doplnil,
že získané prostriedky nadobúdateľ použije na úhradu splátky a úrokov za rok 1997. Žalobca
ako dôvod, pre ktorý nadobúdateľ nedodržal postup podľa § 19a zák. č. 92/1991 Zb. uviedol,
že predajom získané prostriedky použil záložný veriteľ V. a. s., na splatenie záväzkov, ktoré
mal úpadca na základe úverových zmlúv. Je však zrejmé, že uvedený záložný veriteľ mal
zabezpečenú pohľadávku z úverových zmlúv zriadením záložného práva k nehnuteľnostiam,
ktoré neboli predmetom prevodu privatizovaného majetku medzi žalobcom a úpadcom.
S poukázaním na ustanovenie § 19a ods. 4 zák. č. 92/1991 Zb., súd prvého stupňa
konštatoval, že kúpne zmluvy uzavreté formou notárskej zápisnice 31. 10. 1998 (mal na mysli
30.10.1998) boli nadobúdateľom vykonané v rozpore s ustanoveniami § 19a ods. 2, 3 zákona
č. 92/1991 Zb. sú neplatné a neplatné sú aj všetky právne úkony na ne nadväzujúce. Ide
o absolútnu neplatnosť, ktorá nastala zo zákona. Na základe neplatného právneho úkonu
žalobca nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam a správca
konkurznej podstaty preto postupoval v súlade s § 19 ZKV, keď tieto nehnuteľnosti zapísal do
súpisu podstaty. V súvislosti s tvrdením žalobcu, že nadobudol vlastníctvo k sporným
nehnuteľnostiam aj formou vydržania, pretože tieto od 5. 11. 1998 do 5. 11. 2008, teda po
dobu desiatich rokov v dobrej viere ako vlastník užíval, súd uviedol, že ustanovenie § 134
ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka upravuje vydržanie ako osobitný originálny spôsob
nadobudnutia vlastníckeho práva na základe inej skutočnosti ustanovenej zákonom. Funkciou
vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda
v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom táto dobrá viera (dobromyseľnosť) je podľa
platnej právnej úpravy daná „so zreteľom na všetky okolnosti“. Účelom vydržania je uviesť
do súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym. V zmysle ustanovení § 129 ods. 1 a §
130 ods. 1 Občianskeho zákonníka je oprávneným držiteľom ten, kto nakladá s vecou ako
vlastnou a so zreteľom na všetky okolnosti je dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí.
Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí,
nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť musí
byť posudzovaná aj z objektívneho hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti,
ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu od neho požadovať, mal alebo
mohol mať pochybnosť v tom, že mu vec patrí. Medzi základné okolnosti, ktoré budú svedčiť
o oprávnenosti držby veci, patrí aj okolnosť ako vec nadobudol, či mu svedčí nejaký
oprávnený nadobúdací titul. Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám o sebe podkladom
pre vydržanie. V danej veci zo skutkového a právneho stavu vyplynulo, že zmluvy uzavreté
medzi účastníkmi konania formou notárskych zápisníc sú absolútne neplatné a uzavreli ich
personálne prepojené obchodné spoločnosti. Osobám konajúcim za kupujúceho
a predávajúceho (Mgr. L. M. ako spoločník a konateľ úpadcu a predseda predstavenstva
žalobcu, Ing. V. F. a J. K. spoločníci úpadcu a štatutárny orgán žalobcu) museli byť známe
všetky právne dôsledky vyplývajúce z jednoznačne formulovaného ustanovenia zmluvy
o predaji časti podniku č. 1234/1995, v súvislosti s prevodom privatizovaného majetku
a v súvislosti s použitím získaných finančných prostriedkov, a to aj v súvislosti s vyššie
citovaným ustanovením § 19a ods. 2 a 3 zák. č. 92/1991 Zb. Žalobca teda pri zachovaní
náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti prípadu od neho požadovať,
mal a mohol mať dôvodné pochybnosti o tom, že mu predmetné nehnuteľnosti nepatria. Súd
bol toho názoru, že žalobca nebol dobromyseľný a mal nehnuteľnosti v neoprávnenej držbe.
V prípade, ak by žalobca bol oprávnený držiteľ, musel by preukázať, že predmetné
nehnuteľnosti mal v držbe nepretržite po dobu desať rokov. V posudzovanom prípade za
predpokladu, že žalobca bol oprávnený a dobromyseľný držiteľ, desaťročná vydržacia
lehota začala plynúť 5. 11. 1998 (dňom povolenia vkladu vlastníckeho práva do katastra
nehnuteľností) a uplynula by 5. 11. 2008. Počas plynutia desaťročnej lehoty konkurzný
veriteľ, prostredníctvom právneho zástupcu, doručil žalobcovi, konkrétne predsedovi
predstavenstva Ing. L. M., podanie z 13. 10. 2008 a upozornil spoločnosť žalobcu na
porušenie ustanovení § 19a zák. č. 91/1992 Zb. a na nesplnené podmienky
stanovené v privatizačnej zmluve. V prípade oprávnenej držby by oznámenie spôsobilo
prerušenie dobromyseľnosti držiteľovi v tom, že mu sporné nehnuteľnosti patria na základe
kúpnych zmlúv, ktoré zo zákona sú neplatné. Držba by tak nebola nepretržitá a nerušená.
Z uvedených dôvodov súd žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol s poukázaním na §
142 ods. 1 O. s. p., tak že úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania.
Proti rozsudku podal odvolanie žalobca, s poukázaním na existenciu odvolacích
dôvodov v zmysle § 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p., teda že súd prvého stupňa dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Uviedol, že súd sa v odôvodnení
rozhodnutia vysporiadal korektne s neplatnosťou kúpnych zmlúv zo dňa 30. 10. 1998,
ktorými žalobca kúpil od budúceho úpadcu predmetné nehnuteľnosti so súhlasom F. SR
udeleným predávajúcemu 12. 5. 1998, pre nesplnenie podmienky prednostného použitia
predajom získaných prostriedkov na úhradu záväzkov z privatizačnej zmluvy. Skutočnosť, že
F. SR vydal dňa 12. 5. 1998 dva súhlasy s prevodom privatizovaného majetku súd len
konštatoval a ďalej nekomentoval. Odvolateľ tvrdil, že žalobca ako kupujúci, ani predávajúci
ako budúci úpadca nespôsobili nesplnenie podmienky F. SR k prevodu privatizovaného
majetku na inú osobu. Kupujúcim zaplatenú kúpnu cenu si ponechala banka úverujúca oboch
účastníkov kúpnych zmlúv, čo však zrejme žiaden z nich nemohol a ani nevedel ovplyvniť.
Po zistení tejto skutočnosti účastníci kúpnych zmlúv, ako personálne nepochybne prepojené
obchodné spoločnosti, informovali zástupcov F. SR s požiadavkou na určenie ďalšieho
postupu. O tomto jednaní nemá žalobca žiadnu písomnú dokumentáciu, tak sa možno len
domnievať, že sa ani nevyhotovovala. F. SR v relevantnom čase nevydal ku kúpnym
zmluvám žiadne rozhodnutie, ktoré by sa prípadne dalo očakávať, ani od privatizačnej
zmluvy neodstúpil. V priebehu roka práve na návrh úverujúcej banky, bol dňa 20. 12. 1999
vyhlásený konkurz na majetok prevodcu. Žalobca tak mal sporné nehnuteľnosti od vkladu
svojho vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností dňa 5. 11. 1998 nepretržite vo svojej
držbe a užívaní, užíval ich dobromyseľne ako svoje vlastné, lebo sa mohol dôvodne
domnievať, že ak F. SR relevantný úkon neurobil, prvá podmienka z dvoch súhlasov F. SR
z 12. 5. 1998 k prevodu za hodnotu podľa znaleckého posudku bola bez ďalšieho ako
dostatočne splnená. Žalobca preto mohol byť dobromyseľný, že je oprávneným vlastníkom
nehnuteľností na základe platných kúpnych zmlúv po celú dobu desiatich rokov, lebo jeho
vlastníctvo bolo spochybnené až právnym úkonom správcu 4. 12. 2008, resp. podaním
právneho zástupcu oddeleného veriteľa ako nástupcu F. SR z 5. 11. 2008, adresovaným
žalovanému a doručovaným na vedomie aj žalobcovi po uplynutí desaťročnej doby
nepretržitej dobromyseľnej držby. Súd odmietol uznať dobromyseľnosť držby žalobcu
s poukazom na personálne prepojenie osôb, konajúcich za účastníkov kúpnych zmlúv, hoci je
zrejmé, že ani pri uzavieraní týchto zmlúv nekonali nekalo, ani svojím konaním nespôsobili,
že sa výťažok predaja nepoužil na plnenie záväzku s privatizačnej zmluvy, ale že si ho
svojvoľne ponechala banka na uspokojenie svojej pohľadávky. Namietal tiež, že k podaniu
označenému ako nezákonné nakladanie s majetkom P.P., s. r. o., doručenému adresátovi 16.
10. 2008 a nadväzujúcemu na akýsi predchádzajúci telefonický rozhovor, nebola pripojená
fotokópia splnomocnenia, preto samo o sebe nemohlo byť akceptované ako úkon oprávnenej
osoby, spôsobilý prerušiť plynutie vydržacej doby, lebo takým by bol len úkon vlastníka či
osoby ktorá tvrdí, že je vlastníkom sporných nehnuteľností, v danom prípade len žalovaného
ako správcu konkurznej podstaty. Odvolateľ tiež poukázal na skutočnosť, že v priebehu
konkurzu kúpnou zmluvou, uzavretou 4. 6. 2004 s predchádzajúcim správcom konkurznej
podstaty, kúpil celý podnik úpadcu, teda aj zostávajúci nehnuteľný majetok a vklad
vlastníctva do katastra nehnuteľností bol povolený
3. 9. 2004. Tieto nehnuteľnosti spolu s tými, ktorých vylúčenia zo súpisu sa žalobca domáha,
tvoria ucelený areál pôvodného podniku ako materiálno technickej základne pre udržanie
zamestnanosti v odbore. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zmenil, prípadne rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu odmietol účelové tvrdenie žalobcu, že si
banka ponechala kúpnu cenu a ani predávajúci ani žalobca ako kupujúci tento postup banky
nemohli ovplyvniť. Podľa jeho názoru, banka poskytla úver žalobcovi ako kupujúcemu na
zaplatenie kúpnej ceny za prevod dotknutých nehnuteľností kúpnou zmluvou uzatvorenou
medzi predávajúcim (úpadcom) a žalobcom ako kupujúcim. Z kúpnej ceny si banka uhradila
starší úver poskytnutý predávajúcemu (úpadcovi). Ak banka úverom poskytnutým žalobcovi
ako kupujúcemu splatila starší úver poskytnutý predávajúcemu, pričom kupujúci
a predávajúci boli navzájom prepojené osoby, nie je možné tvrdiť, že kupujúci a predávajúci
konanie banky nemohli ovplyvniť. Nepodložené je preto tvrdenie žalobcu, že F. SR o kúpnej
zmluve, ktorou sa previedli dotknuté nehnuteľnosti z predávajúceho na žalobcu vedel
a žiadnym spôsobom nereagoval. Ochrana záujmov F. SR, teda aj verejného záujmu na plnení
podmienok vyplývajúcich z privatizačných zmlúv, bola dodatočne posilnená a zabezpečená
práve doplnením § 19a do zákona č. 92/1991 Zb. Akékoľvek prenášanie zodpovednosti za
porušenie povinnosti vyplývajúcich pre zmluvné strany z tohto zákona na F. SR, podľa
názoru žalovaného právne ani argumentačne neobstojí. Súd správne posúdil aj otázku
námietky vydržania vznesenú žalobcom ako aj otázku absencie dobromyseľnosti žalobcu
a svoj právny názor aj dostatočne a zrozumiteľne odôvodnil. Neobstojí tvrdenie žalobcu, že
doručenie písomného oznámenia konkurzného veriteľa žalobcovi o tom, že má preukázané
porušenie povinností vyplývajúcich zo zákona o veľkej privatizácii a spochybňuje vlastnícke
právo žalobcu k dotknutým nehnuteľnostiam, nie je spôsobilé vyvolať pochybnosti u žalobcu
a tým aj pretrhnutie lehoty potrebnej k vydržaniu dotknutých nehnuteľností. Pre splnenie
podmienky nerušeného a dobromyseľného užívania nehnuteľností počas lehoty desiatich
rokov je právne irelevantné, aká osoba písomným oznámením túto dobromyseľnosť držby
žalobcu prerušila. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého
stupňa ako vecne správny potvrdil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 O. s. p. po
zistení, že odvolanie podal včas (§ 201 O. s. p.) účastník konania (§ 204 ods. l O. s. p.) proti
rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 202 O. s. p.), preskúmal
vec v rozsahu podľa § 212 ods. l O. s. p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle
§ 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
Z obsahu spisu vyplýva, že predmetom odvolacieho konania je vylúčenie
nehnuteľných vecí špecifikovaných v žalobe, zo súpisu konkurznej podstaty úpadcu P.P.,
s.r.o., L., na majetok ktorého bol vyhlásený konkurz uznesením Krajského súdu v Banskej
Bystrici č.k. 47-24K 432/98 z 20. 12. 1999.
Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol žalobu s odôvodnením, že
predmetné nehnuteľností žalovaný správca zaradil do konkurznej podstaty v súlade
s ustanovením § 19 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších zmien
a doplnkov ( ďalej len ZKV), pretože žalobca nepreukázal existenciu svojho vlastníckeho
práva k predmetným nehnuteľnostiam, ktoré považoval za skutkový základ žaloby.
Z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa bolo nesporne zistené, že zmluvou
o predaji časti podniku č. 1234/1995 z 12. 12. 1995 kupujúci P.P., s.r.o., L. ( neskôr úpadca )
nadobudol od predávajúceho F. SR vlastnícke právo k majetku v zmysle zákona č. 92/1991
Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby (ďalej len „zákon o veľkej
privatizácii“), súčasťou ktorého boli nehnuteľnosti, vylúčenie ktorých z konkurznej podstaty
je predmetom tohto konania. Nespornou je aj skutočnosť, že následne, po nadobudnutí
vlastníckeho práva k privatizovanému majetku, P.P., s.r.o., L. ako predávajúci so súhlasom F.
SR z 12. 5. 1998 kúpnymi zmluvami uzatvorenými formou notárskych zápisníc dňa 30. 10.
1998, privatizovaný majetok previedol na žalobcu pred splatením celej kúpnej ceny a jej
príslušenstva. Účastníci zhodne potvrdili, že prostriedky získané predajom privatizovaného
majetku neboli použité na úhradu záväzkov voči F. SR ale na úhradu záväzkov
predávajúceho ( neskôr úpadcu) z úverových zmlúv voči banke.
Podľa § 19a ods. 2 veta prvá, štvrtá zákona o veľkej privatizácii, do splatenia celej
kúpnej ceny jej príslušenstva a splnenia všetkých zmluvných záväzkov a povinností je
prevod privatizovaného majetku, alebo jeho časti nadobúdateľom na inú osobu alebo jeho
vklad do obchodnej spoločnosti, alebo jeho založenie v prospech tretích osôb možný len po
predchádzajúcom písomnom súhlase fondu. V čase po splatení celej kúpnej ceny do splnenia
všetkých zmluvných záväzkov a povinností je prenájom privatizovaného majetku možný, iba
ak by išlo o zmluvu na dobu určitú s dobou nájmu kratšou ako jeden rok alebo o zmluvu na
dobu neurčitú s výpovednou lehotou kratšou ako tri mesiace, a to len po predchádzajúcom
písomnom súhlase fondu. Predchádzajúci písomný súhlas fondu je potrebný aj pri
obchodných spoločnostiach, ktorých majetkové účasti na podnikaní obchodnej spoločnosti sú
predmetom predaja. Ak nadobúdateľ privatizovaného majetku nedodrží pri nakladaní s týmto
majetkom uvedený postup, prevod privatizovaného majetku alebo jeho časti alebo jeho vklad
do obchodnej spoločnosti, alebo jeho založenie v prospech tretích osôb, alebo jeho prenájom
je neplatný.
10 4Obo/9/2014
Ak fond vydá predchádzajúci písomný súhlas podľa odseku 2, nadobúdateľ
privatizovaného majetku je povinný použiť takto získané prostriedky prednostne na úhradu
svojich záväzkov voči fondu v zmysle uzavretej zmluvy podľa § 14 ( § 19a ods. 3 zákona
o veľkej privatizácii).
Podľa § 19a ods. 4 citovaného zákona, úkony vykonané nadobúdateľom alebo
obchodnou spoločnosťou, ktorej majetková účasť bola predmetom predaja v rozpore
s ustanoveniami odsekov 2 a 3 a všetky na ne nadväzujúce úkony sú neplatné.
Súd prvého stupňa dospel na základe vykonaného dokazovania k správnemu
skutkovému záveru, že nadobúdateľ privatizovaného majetku od F. SR prostriedky získané
z jeho prevodu na inú osobu ( žalobcu ) nepoužil prednostne na úhradu svojich záväzkov voči
F. SR ale na úhradu záväzkov voči inému veriteľovi (V. a.s.). Z uvedených skutkových zistení
vyvodil správny právny záver, že v dôsledku nesplnenia jednej z podmienkok uvedených
v citovanom ustanovení § 19a ods. 3 zákona o veľkej privatizácii, kúpne zmluvy z 30. 10.
1998, na základe ktorých bol privatizovaný majetok prevedený z nadobúdateľa
privatizovaného majetku na inú osobu (žalobcu), sú v zmysle § 19a ods. 4 zákona o veľkej
privatizácii neplatné, v dôsledku čoho žalobca nie je vlastníkom predmetných nehnuteľností.
Prvostupňový súd sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vysporiadal s námietkou
žalobcu, ktorú uviedol aj v odvolaní, že účastníci zmluvy nemohli ovplyvniť použitie
finančných prostriedkov získaných z predaja privatizovaného majetku. Z hľadiska dôvodov
neplatnosti právnych úkonov definovaných v zákone je uvedená odvolacia námietka žalobcu
právne irelevantná podobne ako námietka, že F. SR mal vedomosť o použití prostriedkov
získaných z predaja privatizovaného majetku a na túto skutočnosť nereagoval ani neodstúpil
od privatizačnej zmluvy. Nečinnosť F. SR v tomto smere nmá vplyv na neplatnosť právneho
úkonu v zmysle citovaného zákona.
Odvolací súd poukazuje aj na správnosť právneho záveru súdu prvého stupňa,
týkajúceho sa posúdenia predpokladov nadobudnutia vlastníckeho práva žalobcu
k predmetným nehnuteľnostiam vydržaním v zmysle ustanovení § 129 ods. 1, § 130 ods. 1 a
§ 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka a s dôvodmi tejto časti napadnutého rozhodnutia sa
11 4Obo/9/2014
stotožňuje. Súd prvého stupňa správne právne vyhodnotil aj skutkové zistenia týkajúce sa
personálneho prepojenia účastníkov predmetných kúpnych zmlúv vo vzťahu
k dobromyseľnému charakteru držby.
Odvolateľ ďalej namietal, že písomné podanie konkurzného veriteľa z 13. 10. 2008,
doručené žalobcovi pred uplynutím desiatich rokov od nadobudnutia nehnuteľností na základe
kúpnych zmlúv (5. 11. 1998), nemá účinky prerušenia oprávnenej a dobromyseľnej držby
z dôvodu, že uvedený úkon nebol vo vzťahu k žalobcovi vykonaný oprávnenou osobou.
Podľa § 129 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnkov
(ďalej len Občiansky zákonník), držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo
kto vykonáva právo pre seba.
Ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo
právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je
oprávnená (§ 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
Podľa § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka, oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom
veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať
rokov, ak ide o nehnuteľnosť.
Názor žalobcu, že úkon smerujúci k prerušeniu dobromyseľnej a oprávnenej držby
nehnuteľností musí vykonať jedine ich vlastník alebo osoba ktorá tvrdí, že je ich vlastníkom,
nemá oporu v citovaných ustanoveniach, preto táto odvolacia námietka nie je opodstatnená.
Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa
§ 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. l O. s. p.
v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. tak, že úspešnému žalovanému priznal náhradu trov
vynaložených účelne na bránenie práva. Žalovanému v odvolacom konaní vznikli trovy
právneho zastúpenia advokátom, ktorému patrí za jeden úkon právnej služby (vyjadrenie
k odvolaniu) odmena podľa § 11 ods. 1 písm. a/ v spojení s § 13a ods. 1 písm. b/ vyhlášky
12 4Obo/9/2014
č. 655/2004 Z. z. vo výške 61,87 eur. Právnemu zástupcovi ďalej patrí paušálna náhrada
hotových výdavkov vo výške 8,04 eur podľa § 16 ods. 3 uvedenej vyhlášky a DPH vo výške
20 % v zmysle § 18 ods. 3 vyhlášky čo spolu predstavuje 83,89 eur.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 31. marca 2015
JUDr. Gabriela Mederová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Mária Némethová