Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
d69/399237.16ee67.pdf
PDF · 157.39 KB
No categories available
5Cdo/67/2014
Najvyšší súd 5 Cdo 67/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v dedičskej veci po poručiteľke T. R.R., zomrelej
X., naposledy bytom v H.H., vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp.zn.
11D 97/2009, o dovolaní dedičov 1/ D. R., 2/ Z. B., obaja bývajúci v H.H., právne zastúpení
advokátom JUDr. Ľubomírom Hudákom, sídlom v Humennom, Mierová 87, 3/ F. R.,
bývajúceho v Č., zastúpený Z. B., proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 20. decembra
2012 sp.zn. 13CoD 2/2012, 13CoD 3/2012, takto
rozhodol:
Konanie o dovolaní dediča F. R. z a s t a v u j e .
Dovolanie dedičov D. R. a Z. B. o d m i e t a.
Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd v Humennom uznesením z 30. marca 2012 č.k. 11 D 97/2009-123,
Dnot 23/2009 určil všeobecnú hodnotu dedičstva po poručiteľke v sume 20 000 €, pasíva
v sume 0 € a čistú hodnotu dedičstva v sume 20 000 €; a vyporiadal dedičstvo tak, ţe majetok
patriaci do dedičstva, ktorý pozostával z rodinného domu č.s. X v H., postaveného na parc. č.
Y, spolu s príslušenstvom a parc. CKN č. X zastavané plochy a nádvoria
o výmere 686 m2, parc. CKN č. X záhrady o výmere 418 m2, ktoré nehnuteľnosti sú zapísané
na LV č. X., kat. územie H., pod B 1 v podiele 5/10-in, v hodnote schválenej účastníkmi
20000 € nadobudnú:
- D. R.R.R., r.č. X., trvale bytom H.
- M. H.H., r.č. X., trvale bytom H.
- F. R.R.R., r.č. X., trvale bytom P.
- Z. B.B., r.č. X., trvale bytom H.
- S. R.R.R., r.č. X., trvale bytom H., všetci rovnakým dielom po 1/5 v pomere k
vlastníckemu podielu poručiteľky, resp. po 1/10 k celku.
Súdnemu komisárovi priznal odmenu vo výške 222,50 €, náhradu hotových výdavkov
20 €, spolu bez DPH 242,50 €, 20 % DPH vo výške 48,50 €, spolu s DPH 291 €, ktorú
zaplatia nadobúdatelia, všetci po 58,20 €, na účet notárskeho úradu v Tatra Banke a.s. H., č.
účtu X., var. symbol Dnot 23/2009, v lehote
do 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia. Rozhodol tak s odôvodnením, ţe rozsudkom
Okresného súdu H. z 3. mája 2010 č.k.17C 122/2009-107 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Prešove z 15. februára 2011 sp.zn. 5 Co 77/2010 bolo určené, ţe M. H. a S. R. sú
dedičmi po poručiteľke T. R. Keďţe medzi dedičmi nedošlo k dohode, vyporiadal súd
dedičstvo podľa zákonných podielov tak, ako je uvedené vo výroku uznesenia.
Krajský súd v Prešove na odvolanie dedičov D. R. a Z. B. uznesením z 20. decembra
2012 sp.zn. 13CoD 2/2012, 13CoD 3/2012 potvrdil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa
ako vecne správne (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.). Odvolací súd sa v celom rozsahu stotoţnil so
skutkovými aj právnymi závermi súdu prvého stupňa a odkázal na zdôvodnenie napadnutého
uznesenia. K odvolacím dôvodom dedičov doplnil, ţe M. H. a S. R. boli zahrnutí do
dedičského konania ako dedičia na základe právoplatných súdnych rozhodnutí, preto bolo
odvolanie ďalších dedičov nedôvodné.
Uvedené rozhodnutie odvolacieho súdu napadli dovolaním dedičia D. R., Z. B. a F. R.
(ďalej aj ,,dovolatelia,,), ktoré doplnili podaniami zo 7. januára 2014 a 20. januára 2014.
Domáhali sa, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnili ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p. (účastníkovi bola
postupom súdu odňatá moţnosť konať pred súdom ). Odňatie moţnosti konať videli
dovolatelia v tom, ţe neboli v rámci celého konania vôbec vypočutí k svojim tvrdeniam
a predloţeným dôkazom, čím došlo k porušeniu ich práv vyplývajúcich z čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd. Dovolatelia poukázali na to, ţe nesúhlasili s podstatnou skutočnosťou pre ukončenie
dedičského konania, a to sumou
20 000 €, ktorou bola ohodnotená nehnuteľnosť patriaca do dedičstva. Dovolateľ D. R.
uviedol, ţe spolu so sestrou financoval a staval dom, preto notár do dedičstva zahrnul aj to, čo
oni nadobudli a kúpili. Okresný súd sa touto skutočnosťou nezaoberal napriek ich odvolaniu.
Odvolaciemu súdu vytýkali rozpor v odôvodnení jeho uznesenia, kde na jednej strane uviedol,
ţe hodnota dedičstva bola účastníkmi konania schválená a na druhej strane, ţe odvolatelia
s touto cenou nesúhlasili.
K dovolaniu sa vyjadril S. R. s tým, ţe rešpektuje rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.)
predovšetkým skúmal, či sú splnené podmienky, za ktorých môţe konať o dovolaní dediča F.
R. a zistil, ţe tieto podmienky konania nie sú splnené.
Kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môţe
Ak ide o nedostatok podmienky konania, ktorý moţno odstrániť, súd urobí pre to
vhodné opatrenia, pritom spravidla môţe pokračovať v konaní, ale nesmie vydať rozhodnutie,
ktorým sa konanie končí. Ak sa nepodarí nedostatok podmienky konania odstrániť, konanie
zastaví (§ 104 ods. 2 O.s.p.).
Dovolateľ v dovolacom konaní musí byť zastúpený advokátom, pokiaľ nemá právnické
vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná (§ 241 ods. 1 veta
druhá O.s.p.).
V prípade, ţe dovolateľom je fyzická osoba, ktorá nemá právnické vzdelanie, musí byť
v dovolacom konaní zastúpená advokátom. Povinné zastúpenie advokátom je zvláštnou
podmienkou dovolacieho konania týkajúcou sa dovolateľa. Účelom je, aby účastníkovi, ktorý
sám právnické vzdelanie nemá, bola poskytnutá kvalifikovaná právna pomoc a aby dovolanie
vyhovovalo poţiadavkám ustanovenia § 241 ods. 1 a 2 O.s.p.
V danej veci bol F. R. zastúpený na základe plnej moci z 27. apríla 2009 fyzickou
osobou - Z. B.. Menovaná nemá právnické vzdelanie.
Okresný súd Humenné uznesením z 18. septembra 2013 č.k.11D 97/2009-182 vyzval
F. R. cestou jeho splnomocnenej zástupkyne Z. B., aby v súlade s § 104 ods. 2 O.s.p. oznámil
meno a sídlo advokáta, ktorý ho bude v konaní zastupovať a poučil ho o povinnom zastúpení
advokátom v dovolacom konaní.
Rozhodnutím Centra právnej pomoci z 5. decembra 2013 s.z.7979/2013,
r.z.57405/2013, bol Z. B. ako ţiadateľke priznaný nárok na poskytnutie právnej pomoci
a určený advokát v právnej veci dovolania vedeného v konaní pod sp.zn.
11D 97/2009. Predmetné rozhodnutie sa však dotýkalo len samotnej ţiadateľky, ktorá si
ţiadosť o poskytnutie právnej pomoci podala.
Nedostatok podmienky povinného zastúpenia dovolateľa v dovolacom konaní je
moţné odstrániť tým, ţe si dovolateľ zvolí kvalifikovaného zástupcu a k dovolaniu pripojí
jeho plnomocenstvo. Ak tak však neurobí, a to ani na výzvu súdu, súd dovolacie konanie
zastaví. Nedostatok zastúpenia dovolateľa kvalifikovaným zástupcom bráni dovolaciemu
súdu o veci ďalej konať. Citované ustanovenie § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p. je totiţ
ustanovením kogentnej povahy, ktoré nepripúšťa výnimky.
Vzhľadom k tomu, ţe dovolateľ F. R. do dnešného dňa nepredloţil súdu plnú moc
udelenú advokátovi na zastupovanie v dovolacom konaní, sám právnické vzdelanie nemá
a ani ním splnomocnená zástupkyňa Z. B., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolacie
konanie o jeho dovolaní podľa § 104 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243c O.s.p. zastavil z dôvodu
neodstránenia procesného nedostatku podmienky dovolacieho konania, bez toho, aby sa
zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
ţe dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), riadne zastúpení (§ 241
ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré
moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 3 O.s.p.) dospel k záveru, ţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému
takýto opravný prostriedok nie je prípustný.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Dovolanie dedičov z hľadiska obsahového smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu
v tej časti, ktorou potvrdil uznesenie Okresného súdu Humenné z 30. marca 2012 č.k.
11D 97/2009-123, Dnot 23/2009 o potvrdení nadobudnutia dedičstva na základe zákonných
podielov. Proti uzneseniu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, ak je ním napadnuté
zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo ak odvolací súd
rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie
stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ O.s.p.). Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ
proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak
a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné,
pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide
o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Keďţe v prejednávanej veci je dovolaním napadnuté potvrdzujúce uznesenie
odvolacieho súdu, ktoré nevykazuje znaky ani jedného z rozhodnutí vymenovaných
v ustanovení § 239 ods. 1, 2 O.s.p., prípustnosť dovolania z ustanovenia § 239 O.s.p. vyvodiť
nemoţno.
So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. ukladajúce dovolaciemu
súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či uţ to
účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len
na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa
nepodal návrh na začatie konania , hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti
účastníkovi konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne
obsadeným súdom).
Dovolatelia vo svojom dovolaní nenamietali vady konania podľa § 237 písm. a/ aţ e/
a g/ O.s.p. a ich existenciu nezistil ani dovolací súd.
Dovolatelia v dovolaní výslovne namietali, ţe v konaní došlo k vade v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti
konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti,
ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
Dovolatelia videli odňatie moţnosti konať pred súdom v tom, ţe neboli v rámci celého
konania vôbec vypočutí k svojim tvrdeniam a predloţeným dôkazom, nemohli uplatňovať
svoje procesné práva a tým došlo k porušeniu ich práv vyplývajúcich z čl. 48 ods.2 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom
orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola
spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1
dohovoru) je umoţniť kaţdému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom
tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý
súdny proces je naplnené tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a pouţití
relevantných právnych noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne závery nie sú
svojvoľné, neudrţateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel
zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí
právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho poţiadavkami
(I. ÚS 50/04).
V zmysle § 38 ods. 1 veta prvá O.s.p. na základe poverenia súdu je notár ako súdny
komisár oprávnený viesť samostatne konanie o dedičstve smerujúce k vydaniu osvedčenia
o dedičstve alebo k predloţeniu veci súdu na vydanie uznesenia podľa § 175zd. Podľa ods. 2
veta prvá citovaného ustanovenia notár v konaní podľa odseku 1 je oprávnený vydať
rozhodnutia okrem rozhodnutí uvedených v osobitnom predpise. Úkony notára podľa odseku
1 sa povaţujú za úkony súdu (§ 38 ods. 5 O.s.p.).
V zmysle § 175j O.s.p. na prejednanie dedičstva nie je potrebné nariaďovať
pojednávanie, ak súd potvrdí jeho nadobudnutie jedinému dedičovi, alebo ak dedičstvo
pripadne štátu podľa § 462 Občianskeho zákonníka.
Notári so sídlom v obvode okresného súdu sú rovnomerne poverovaní úkonmi
v konaní o dedičstve podľa rozvrhu, ktorý na návrh príslušnej notárskej komory vydá
predseda krajského súdu na kaţdý kalendárny rok (§ 175za O.s.p.).
Ak sa prejednanie dedičstva neskončilo vydaním osvedčenia o dedičstve, notár
pripraví všetky potrebné podklady na vydanie uznesenia súdu a návrh na uznesenie súdu
a vyúčtuje svoju odmenu a hotové výdavky. Ak podklady nie sú úplné alebo návrh
na uznesenie súdu nie je po vecnej stránke správny, súd môţe vec vrátiť notárovi s pokynom
na doplnenie konania alebo na zmenu návrhu uznesenia; pokynom súdu je notár viazaný
V našom právnom poriadku dedičské konanie vychádza zo zásady tvz.
obligatórneho súdneho komisariátu, teda úkony v konaní o dedičstve zásadne nevykonáva
súd, ale ním poverený notár vo funkcii súdneho komisára (str.83 Komentáru k Občianskemu
súdnemu poriadku, C.H.BECK, Števček/ Ficová a kolektív). V zmysle § 38 ods.5 O.s.p. sa
úkony notára ako súdneho komisára v dedičskom konaní povaţujú za ,,úkony súdu,,. Notár
ako poverený súdny komisár vedie samostatne konanie o dedičstve a v rámci neho vykonáva
všetky úkony nevyhnutné k riadnemu prejednaniu a vysporiadaniu dedičstva, ktoré zákon
upravuje v ustanoveniach § 175a a nasl. O.s.p. K týmto úkonom patrí aj nariadenie
dedičského pojednávania v zmysle § 175j O.s.p. Podľa výsledkov konania notár buď vydá
osvedčenie o dedičstve alebo pripraví a predloţí podklady súdu pre vydanie rozhodnutia.
Z obsahu spisu dovolací súd zistil, ţe v dedičskej veci po poručiteľke T. R., prebehli
pred notárom dve pojednávania, a to dňa 18. mája 2009 a dňa
20. decembra 2011, ktorých sa zúčastnili obaja dovolatelia. Podľa zápisnice z pojednávania
dňa 18. mája 2009 (č.l. 34 spisu) boli prítomní účastníci oboznámení notárom s obsahom
spisu a všetkými dôkaznými listinami, súčasne im bol daný priestor na vyjadrenie. Z obsahu
zápisnice z pojednávania dňa 20. decembra 2011 (č.l. 120 spisu) vyplýva, ţe dovolatelia boli
notárom opätovne vypočutí a predloţili aj svoje písomné vyjadrenie k dedičskému konaniu.
Na základe uvedeného dovolací súd konštatuje, ţe obaja dovolatelia boli
v dedičskom konaní riadne vypočutí, bol im daný priestor na vyjadrenie ako aj na predloţenie
dôkazných prostriedkov a mohli tak realizovať všetky svoje procesné oprávnenia priznané im
občianskym súdnym poriadkom v dedičskom konaní. Dovolací súd nezistil ţiadne procesné
pochybenie zo strany súdu a preto boli námietky dovolateľov o odňatí ich moţnosti konať
pred súdom nedôvodné.
Dovolatelia ďalej namietali, ţe nesúhlasili s podstatnou skutočnosťou pre ukončenie
dedičského konania a to sumou 20 000 €, ktorou bola ohodnotená nehnuteľnosť patriaca
do dedičstva; podľa ich názoru z nej mala byť odpočítaná suma dlhov ostatných dedičov voči
nim.
Podľa § 175k ods. 3 O.s.p. ak sú aktíva a pasíva medzi účastníkmi sporné, obmedzí
sa súd len na zistenie ich spornosti; pri výpočte čistého majetku na ne neprihliada. Súd zistí
poručiteľov majetok a jeho dlhy a vykoná súpis aktív a pasív (§ 175m veta prvá O.s.p.).
Na podklade zistenia podľa § 175m určí súd všeobecnú cenu majetku, výšku dlhov a čistú
hodnotu dedičstva, prípadne výšku jeho predlţenia v čase smrti poručiteľa. Za všeobecnú
cenu majetku určí súd sumu zhodne tvrdenú účastníkmi; ak sú tvrdenia rozdielne, vykoná súd
na jej zistenie potrebné dôkazy (§ 175o ods. 1 O.s.p.).
Postup podľa § 175k ods. 3 O.s.p. prichádza do úvahy aţ vtedy, keď súd na základe
obsahu spisu a toho, čo uviedli dedičia, „zistí“ (v zmysle sám dospeje k záveru), ţe v konaní
prejavená odlišnosť názorov účastníkov konania alebo povaha ich tvrdení svedčí o existencii
spornosti v účastníkmi tvrdených skutkových (nie právnych) okolnostiach o tom, ktoré aktíva
a pasíva patria do dedičstva.
Z obsahu spisu je zrejmé, ţe všeobecná cena majetku zahrnutého do dedičstva
po poručiteľke bola určená na základe znaleckého posudku číslo 68/2001 zo 17. marca 2001
predloţeného dovolateľom D. R. pri predbeţnom vyšetrení vykonanom notárom dňa 23.
marca 2009. Menovaný tieţ uviedol, ţe nevie o ţiadnych dlhoch zomrelého a neuplatnil si ani
náklady na pohreb. Vzhľadom k tomu, ţe ostatní dedičia nenamietali sumu majetku určenú na
základe tohto znaleckého posudku, vychádzal notár v zmysle § 175o ods. 1 O.s.p. z takto
určenej ceny nehnuteľnosti. Námietky dodatočne vznesené dovolateľmi
na pojednávaní dňa 20. decembra 2011 vyhodnotil notár ako nesúvisiace s predmetom
dedičstva, týkajúce sa právnych vzťahov medzi dedičmi, ktoré nie sú predmetom dedičského
konania. Vzhľadom k tomu, ţe súdny komisár dospel k záveru, ţe nie sú dané podmienky
postupu v zmysle § 175k ods. 3 O.s.p., predloţil vec súdu spolu s návrhom na vydanie
uznesenia bez ďalšieho. Rovnako odvolací súd vyhodnotil tieto námietky obsiahnuté aj
v podanom odvolaní dovolateľov z 24. apríla 2012 ako neopodstatnené.
Dovolací súd poukazuje na tú skutočnosť, ţe dovolacie námietky vznesené
dovolateľmi v tomto smere (nesúhlas s určenou všeobecnou hodnotou dedičstva)
v skutočnosti predstavujú reakciu dovolateľov na právoplatné rozhodnutia súdov vo veci
určenia, ţe M. H. a S. R. sú dedičmi po poručiteľke, a sú vyjadrením nespokojnosti
dovolateľov vo vzťahu ku skutkovému a právnemu posúdeniu súdu vo veci vyporiadania
dedičstva po poručiteľke T. R.. Dovolací súd preto povaţuje
za potrebné uviesť, ţe ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. dáva odňatie moţnosti konať pred
súdom do súvislosti výlučne s faktickou procesnou činnosťou súdu, v tom ktorom
konkrétnom súdnom konaní a nie s jeho skutkovým či právnym hodnotením veci zaujatým
v napadnutom rozhodnutí.
Dovolanie totiţ nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným
prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/
a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych vád (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Dovolací súd nie je
všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu
druhého stupňa. Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti
s právnym posúdením veci, nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený
bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretoţe na rozdiel od súdu prvého a druhého
stupňa nemá moţnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto
dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom
konaní podľa ustanovenia § 243a ods. 2, in fine O.s.p. (arg. „dokazovanie však nevykonáva“).
Napokon dovolatelia namietali rozpor v odôvodnení uznesenia odvolacieho súdu,
pretoţe na jednej strane odvolací súd v odôvodnení uviedol, ţe hodnota dedičstva bola
účastníkmi konania schválená a na druhej strane, ţe odvolatelia s touto cenou nesúhlasili.
Z hľadiska obsahového dovolací súd vyhodnotil túto námietku ako námietku
nedostatočného odôvodnenia súdneho rozhodnutia, ktorá by mohla mať za následok odňatie
moţnosti účastníka konať pred súdom v zmysle vady § 237 písm. f/ O.s.p.
Podľa ustálenej judikatúry ESĽP vyplýva, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Judikatúra tohto
súdu však nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd tieţ vyslovil, ţe
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania
bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami
a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.
Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.).
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov
zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných
zákonných ustanovení a preto ich nemoţno povaţovať za nedostatočne odôvodnené.
Predovšetkým rozhodnutie súdu prvého stupňa zodpovedá základnej (formálnej)
štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol rozhodujúci skutkový stav, okruh účastníkov konania, výsledky predbeţného
vyšetrenia, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých
vyvodil svoje právne závery. Z rozhodnutia je tieţ zrejmé ako sa súd vysporiadal
s námietkami dovolateľov vo vzťahu k ich nesúhlasu s dedičskými právami ostatných
účastníkov konania.
V zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových
a právnych záverov súdu prvého stupňa. Postupoval tak v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2
O.s.p., podľa ktorého je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania tzv. skráteného
odôvodnenia rozhodnutia v prípade ak sa v celom rozsahu stotoţní s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ dovolatelia poukazovali v dovolaní na rozpor v odôvodnení
jeho rozhodnutia, ich tvrdenie je neopodstatnené, pretoţe odvolací súd v konštatačnej časti
svojho rozhodnutia len opísal obsah odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa a obsah
podaného odvolania. V samotnom odôvodnení potvrdzujúceho rozhodnutia sa však takýto
rozpor nenachádza.
Na základe vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe
skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené
a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, a ţe aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia
odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.).
Keďţe dovolanie dedičov D. R. a Z. B. nebolo procesne prípustné podľa ustanovenia
§ 239 ods. 1, 2 O.s.p. a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli dovolacím súdom
zistené, Najvyšší súd Slovenskej republiky ich dovolanie v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/
O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti
ktorému tento opravný prostriedok nie je prípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou
úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu
z hľadiska jeho vecnej správnosti.
O trovách dovolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa
§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. apríla 2015
JUDr. Helena Haukvitzová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová