Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
07a/394448.f511e0.pdf
PDF · 158.87 KB
No categories available
7Cdo/324/2014
Najvyšší súd 7 Cdo 324/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: J. C., prechodne bytom M.,
zast. spoločnosťou Beňo & partners advokátska kancelária, s.r.o., IČO: 44 250 029, so sídlom
Námestie svätého Egídia 40/93, 058 01 Poprad, v mene ktorej koná JUDr. J. Beňo, PhD.,
advokát, proti ţalovanému: TATRAMAT - ohrievače vody, s.r.o., IČO: 36 473 871, so
sídlom Hlavná 1, 058 01 Poprad, zast. spoločnosťou Bukovinský & Chlipala, s.r.o., IČO: 35
918 098, so sídlom Svätoplukova 30, 821 08 Bratislava, v mene ktorej koná JUDr. Martin
Bukovinský, advokát a konateľ alebo JUDr. Ing. Miroslav Chlipala, PhD., advokát a konateľ,
o určenie neplatnosti výpovede, vedenej na Okresnom súde Poprad pod sp. zn.
17 C 98/2011, o dovolaní ţalovaného proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove zo dňa
16. decembra 2013, sp. zn. 2 CoPr 7/2013, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalovaný je povinný zaplatiť ţalobcovi náhradu trov dovolacieho konania v sume
83,89 € na účet právneho zástupcu ţalobcu JUDr. J. Beňa advokáta, advokátska kancelária so
sídlom Námestie svätého Egídia 40/93, Poprad, v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Poprad (ďalej aj „súd prvého stupňa“) rozsudkom z 5. júna 2013 č.k.
17 C 98/2011-194 ţalobu ţalobcu o určenie neplatnosti výpovede zamietol po tom,
čo bol jeho predchádzajúci rozsudok o určení, ţe výpoveď je neplatná, zrušený uznesením
Krajského súdu v Prešove (ďalej aj „odvolací súd“) z 19. decembra 2012, sp. zn.
18 CoPr 11/2012. Súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vykonal
vo veci dokazovanie a dospel k záveru, ţe ţalobe nemoţno vyhovieť a uviedol, ţe „pokiaľ
v rozsudku z 8.2.2012 súd 1. stupňa za dôvod neplatnosti výpovede považoval nesplnenie
tzv. ponukovej povinnosti a rozpor s § 74 Zákonníka práce účinného k 6.12.2010, po
vykonanom dokazovaní a v súlade s názorom odvolacieho súdu dospel k názoru, že v prípade
výpovede bola splnená aj zákonná podmienka v zmysle § 74 Zákonníka práce.“ Súd prvého
stupňa konštatoval, ţe bola preukázaná skutočnosť, ţe výpoveď ţalovaného daná ţalobcovi
bola riadne prerokovaná príslušným odborovým orgánom, ţe zo strany ţalovaného došlo
i k splneniu tzv. ponukovej povinnosti podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce a ţe ţalovaný ako
zamestnávateľ nemal moţnosť ţalobcu ďalej zamestnávať preto, ţe nedisponoval voľným
pracovným miestom. V odôvodnení rozsudku súd prvého stupňa uviedol, ţe posudzovanie
splnenia povinnosti zamestnávateľa ponuková povinnosť z dôvodu nadbytočnosti, musí
byť skúmaná pred daním výpovede a pokiaľ vznikli nové pracovné miesta po daní výpovede,
nemoţno na túto skutočnosť relevantne prihliadať.
Krajský súd v Prešove na odvolanie ţalobcu uznesením zo 16. decembra 2013,
sp. zn. 2 CoPr 7/2013, zrušil rozsudok súdu prvého stupňa č.k. 17 C 98/2011-194 z dôvodu,
ţe súd prvého stupňa nevykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu a jeho závery nemajú
oporu vo vykonanom dokazovaní. V odôvodnení dovolaním napadnutého uznesenia odvolací
súd konštatoval, ţe „vzhľadom na počet zamestnancov a predmet činnosti žalovaného
je zrejmé, že k pristúpeniu k organizačnej zmene a prípadnému riešeniu tejto organizačnej
zmeny v podobe výpovede zamestnanca musí predchádzať dostatočná rekapitulácia
a pasportizácia pracovných miest, ktoré sú u žalovaného k dispozícii. V tomto smere možno
prisvedčiť žalobcovi, že postup žalovaného najmä s akcentom na pracovné miesto J. L.,
s ktorým žalovaný uzavrel pracovnú zmluvu dňa 26.1.2011, s najväčšou pravdepodobnosťou
mohlo byť zrejmé, že toto miesto bude potrebné obsadiť novým zamestnancom, resp. tak ako
to žalovaný aj odôvodnil v súvislosti s potrebou obsadiť miesto v chemickom laboratóriu
doterajším majstrom výroby, ponúknuť toto pracovné miesto žalobcovi. Neobstojí obrana
žalovaného v tom, že vzhľadom na vzdelanie, prax a odbornosť žalobcu nebolo iné miesto
u žalovaného k dispozícii, keďže okolnosť týkajúca sa podpísania pracovnej zmluvy s J. L. ako
majstrom výroby dňa 26.12011 je jednoznačná.“ Podľa názoru odvolacieho súdu výsledky
doterajšieho dokazovania pred súdom prvého stupňa môţu predznamenávať na poukazovanú
účelovosť konania ţalovaného vo vzťahu k ponukovej povinnosti a pracovného zaradenia
ţalobcu na iné pracovné miesto u ţalovaného. V odôvodnení dal za úlohu súdu prvého stupňa
„vysporiadať sa opätovne so zákonnými predpokladmi pre platnosť výpovede, a to
predovšetkým s povinnosťou zamestnávateľa ponúknuť zamestnancovi pracovné miesto aj
v inom pracovnom zaradení, príp. na iný kratší pracovný čas tak ako je to uvedené
v Zákonníku práce. S touto okolnosťou je potrebné sa vysporiadať v širšom kontexte, tzn.
S poukazom aj na to, kedy sa zamestnávateľ dozvedel o potrebe obsadiť miesto majstra
výroby, kto túto funkciu vykonával do uzavretia pracovnej zmluvy s J. L., ako bolo
postupované s týmto pracovníkom, ktorý podľa tvrdenia žalovaného, mal nastúpiť do funkcie
v chemických laboratóriách žalovaného, či išlo o novovytvorené miesto alebo išlo o miesto,
ktoré bolo neobsadené. Zároveň opakovane súd prvého stupňa sa vyporiada aj s námietkou
žalobcu, že u žalovaného vznikla aj funkcia riaditeľa výroby tepelných čerpadiel.“
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie ţalovaný a ţiadal, aby
dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušil a zaviazal ţalobcu k úhrade trov
dovolacieho konania. Prípustnosť dovolania vyvodzoval z ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.
a ako dovolací dôvod uviedol, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Podľa ţalovaného
je absurdné, aby odvolací súd svojim druhým uznesením pre svoj odlišný názor vyslovený
v prvom uznesení, zrušil nové rozhodnutie súdu prvého stupňa, hoci sa súd prvého stupňa
plne pridŕţal právneho názoru odvolacieho súdu v zmysle prvého uznesenia. Zároveň uviedol,
ţe odvolací súd sa v druhom uznesení vôbec nezaoberá splnením ponukovej povinnosti
ţalovaným pred daním výpovede ako v prvom uznesení, a tieţ opomína svoj právny názor
vyslovený v prvom uznesení. Za odňatie moţnosti pred súdom konať povaţoval ţalovaný
skutočnosť, ţe v prípade, kebyţe aj pripustíme čiastočný názor odvolacieho súdu v druhom
uznesení, je ţalovaný toho názoru, ţe jednoznačne v zmysle ustanovení O.s.p. nemal odvolací
súd nový rozsudok súdu prvého stupňa hneď zrušiť a vrátiť na nové rozhodnutie, ale
mal v zmysle § 214 ods. 1 písm. a) O.s.p. obligatórne nariadiť pojednávanie, a na ňom keď
uţ zopakovať alebo doplniť dokazovanie, čo však odvolací súd neurobil, čím mu odňal
moţnosť konať pred súdom, čím je podľa ţalovaného daný dovolací dôvod podľa § 241
ods. 1 písm. a) O.s.p. Ţalovaný poukazuje na skutočnosť, ţe odvolací súd vo svojom druhom
uznesení nenavrhuje ţiadne nové dôkazy vykonať, ale len sa vysporiadať s vykonanými
dôkazmi, ale v širšom kontexte. V dovolaní ţalovaný poukazuje na to, ţe odvolací súd
vo svojom druhom zrušovacom uznesení vôbec nebral do úvahy uvedenú skutkovú a právnu
argumentáciu ţalovaného podporenú dôkazmi, teda keď vlastne nové skutočnosti tvrdené
ţalobcom prvýkrát aţ v odvolaní ţalobcu pripustil ako relevantné na preskúmanie. Ţalovaný
súčasne argumentuje tým, ţe odvolací súd nesprávne a zavádzajúco v druhom uznesení
uvádza, ţe prvostupňový súd sa má s námietkou ţalobcu vysporiadať opakovane, nakoľko súd
prvého stupňa sa námietkou ţalobcu, ţe u ţalovaného vznikla aj funkcia riaditeľa výroby
tepelných čerpadiel vôbec nezaoberal, keďţe tieto nové skutočnosti a tvrdenia ţalobca
pred súdom prvého stupňa vôbec nenamietal. Ţalovaný poukazuje tieţ na to, ţe odvolací súd
sa vo svojom druhom uznesení vôbec ani nevysporiadal s tvrdeniami a predloţenými dôkazmi
zo strany ţalovaného. Ţalovaný tak povaţuje konanie vedené na odvolacom súde za konanie
postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a je dovolacím
dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. Podľa názoru ţalovaného sa novovytvorenými
skutočnosťami ţalobcu nemal odvolací súd vôbec zaoberať, keďţe nemohli byť odvolacím
dôvodom. Ţalovaný je toho názoru, ţe tým, ţe „odvolací súd novo tvrdené skutočnosti
žalobcom prvýkrát až v jeho odvolaní pripustil, avšak nenariadil pojednávanie vo veci podľa
§ 214 ods. 1 písm. a/ O.s.p. a nedoplnil dokazovanie, odňal dovolateľovi možnosť konať pred
ním, čím je daný dovolací dôvod podľa §237 písm. f/ O.s.p. (dovolateľ bol pre nesprávny
právny názor odvolacieho súdu ohľadne podstatne j skutočnosti vylúčený z realizácie svojich
procesných práv, čiže takýmto nesprávnym postupom mu bola odňatá v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. možnosť konať pred odvolacím súdom).“ Zároveň uvádza, ţe nemohol uplatniť svoj
vplyv na výsledok konania pred vydaním druhého zrušujúceho uznesenia.
Ţalobca vo vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolanie odmietnuť z dôvodu, ţe
prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p. a taktieţ nemoţno zistiť
dôvody prípustnosti dovolania uvedené v § 237 O.s.p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu,
ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.).
Podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu. Podľa
§ 239 ods. 1 O.s.p. dovolanie je tieţ prípustné proti uzneseniu súdu, ak a/ odvolací súd zmenil
uznesenie súdu prvého stupňa, b/ veta prvá, odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/) na zaujatie
stanoviska. Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. dovolanie je prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Prípustnosť dovolania podľa § 239 O.s.p. v predmetnej veci neprichádza do úvahy.
Nejde totiţ o zmeňujúce a ani o potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu.
S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či
dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom
niektorou zo závaţných procesných vád, neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie
prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p. ale sa zaoberal aj otázkou či konanie a rozhodnutie
odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných
v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. Existenciu ţiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej
v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.
So zreteľom na ţalovaným tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa dovolací súd
osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia o existencii vady konania podľa § 237
písm. f/ O.s.p. Podľa § 237 písm. f/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať
pred súdom.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, ţe odvolací
súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi predpismi
a ţalovanému neznemoţnil uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom
na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.
Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 221 ods. 1 O.s.p. ukladá odvolaciemu súdu
povinnosť zrušiť napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak zistí, ţe konanie na súde
prvého stupňa alebo jeho rozhodnutie trpí niektorou z vád v ňom taxatívne uvedených.
Zrušenie ako spôsob rozhodnutia odvolacieho súdu je teda obligatórne predpísané vţdy,
ak sa v konaní preukáţe existencia takejto vady.
Po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa s prihliadnutím
na uplatnené odvolacie dôvody povaţoval odvolací súd závery súdu prvého stupňa na základe
doterajšieho dokazovania za nemajúce oporu vo vykonanom dokazovaní a vykonané
dokazovanie nebolo podľa odvolacieho súdu vykonané v potrebnom rozsahu. Ako ďalej
má súd prvého stupňa postupovať odvolací súd uviedol v dôvodoch svojho rozhodnutia (viď
str. 5 posledný odsek).
Pri zrušení rozhodnutia a následnom vrátení veci súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie je odvolací súd povinný vysloviť v odôvodnení svojho zrušovacieho uznesenia
právny názor na danú vec, ktorý slúţi súdu prvého stupňa na usmernenie jeho ďalšej činnosti.
Vysloveným právnym názorom bez ohľadu na to, či je to vo vzťahu k chybám
hmotnoprávneho alebo procesnoprávneho charakteru je súd prvého stupňa viazaný (§ 226
O.s.p.). Pri viazanosti súdu prvého stupňa právnym názorom odvolacieho súdu
je dvojinštančnosť súdneho konania zachovaná, pretoţe účastníci konania v pokračujúcom
konaní (po zrušení a vrátení veci odvolacím súdom) môţu uplatniť všetky svoje procesné
práva, ktoré im Občiansky súdny poriadok priznáva, vrátane práv na vyuţitie riadnych,
prípadne aj mimoriadnych opravných prostriedkov.
Vzhľadom na vyššie uvedené moţno uzavrieť, ţe odvolací súd postupoval v súlade
so zákonom a preto zákonný postup nemôţe mať za následok odňatie moţnosti ţalobcu konať
pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.
Dovolací súd nezistil existenciu tejto vady ani v súvislosti s prejednávaním odvolania
ţalovaného odvolacím súdom bez nariadenia pojednávania.
Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej
nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie, ak a/ je potrebné zopakovať alebo
doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia
pojednávania a je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, c/ ide o konanie vo veciach
porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, d/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem. Podľa
§ 214 ods. 2 O.s.p. v ostatných prípadoch môţe odvolací súd rozhodnúť aj bez nariadenia
odvolacieho pojednávania.
Z citovaného zákonného ustanovenia je zrejmé, ţe odvolací súd musí v prípade
prejednania odvolania týkajúceho sa veci samej, nariadiť pojednávanie, ak dokazovanie
vykonané pred súdom prvého stupňa opakuje alebo ak sám dokazovanie doplňuje. Účelom
tohto ustanovenia je zabezpečiť účastníkom konania právo na spravodlivý proces, najmä
umoţniť im realizáciu práva vyplývajúceho z ustanovenia § 123 O.s.p., t.j. práva vyjadriť
sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali.
V prejednávanej veci nejde o ţiaden prípad taxatívne uvedený v ustanovení § 214
ods. 1 O.s.p. pre ktorý by odvolací súd mal povinnosť (zo zákona) nariadiť pojednávanie.
V danom prípade odvolací súd neopakoval ani nedopĺňal dokazovanie, súd prvého stupňa
nerozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania a nebolo potrebné zopakovať alebo
doplniť dokazovanie, nešlo ani o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého
zaobchádzania a naostatok nariadenie odvolacieho pojednávania nevyţadoval ani dôleţitý
verejný záujem. Vzhľadom na to nebolo povinnosťou odvolacieho súdu nariadiť
na prejednanie odvolania pojednávanie. Odvolací súd preto postupoval v súlade so zákonom
keď prejednal odvolanie ţalobcu proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.). Uvedený postup odvolacieho súdu preto
nemohol mať za následok procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Podľa § 213 ods. 3 OSP ak má odvolací súd za to, ţe súd prvého stupňa dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie
v potrebnom rozsahu opakuje sám. Ak je odvolací súd toho názoru, ţe sa na vec vzťahuje
ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a je pre
rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k moţnému pouţitiu tohto
ustanovenia vyjadrili. Právnym predpisom, ktorý pri doterajšom rozhodovaní nebol pouţitý,
je právny predpis, o ktorého výklad a pouţitie neţiadal v priebehu konania ţiadny
z účastníkov konania, spravidla sporu. Ustanovenie právneho predpisu je pre vec rozhodujúce
vtedy, ak odvolací súd mieni toto ustanovenie urobiť právnym základom pre rozhodnutie
vo veci samej, t.j. je toho názoru, ţe skutkový stav zistený súdom prvého stupňa (§ 213
ods. 1) alebo po doplnení dokazovania odvolacím súdom treba subsumovať pod určitú právnu
normu alebo súbor právnym noriem. Tento záver by mal spravidla viesť k zrušeniu
prvostupňového rozhodnutia a k tomu, aby sa z dôvodu zmeny právneho názoru doplnilo
dokazovanie alebo vykonalo dokazovanie podľa hypotézy či sankcie tejto právnej normy
alebo viacerých právnych noriem. V takom prípade odvolací súd nie je povinný plniť
poučovaciu povinnosť inak neţ v písomnom vyhotovení uznesenia o zrušení prvostupňového
rozhodnutia.
Ak súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav, odvolací súd mu môţe vrátiť
vec na doplnenie dokazovania. Ak odvolací súd vykoná doplnenie dokazovania
prostredníctvom súdu prvého stupňa, súd prvého stupňa je v rámci vykonávania dôkazov
viazaný pokynmi odvolacieho súdu.
Odvolací súd, ktorý v priebehu odvolacieho konania doplní dokazovanie bez toho, aby
nariadil pojednávanie a účastníkom umoţnil vyjadriť sa k týmto novým dôkazom, odníme mu
moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. O takýto prípad však nejde,
a preto takýmto postupom odvolacieho súdu nebola ţalovanému odňatá moţnosť konať
pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Dovolací súd dospel k záveru, ţe odvolací súd postupoval v súlade so zákonom,
pokiaľ prejednal odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa vo veci samej 16. decembra
2013 bez nariadenia odvolacieho pojednávania. Postup odvolacieho súdu nemal za následok
odňatie moţnosti ţalovaného konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.
Nedošlo k znemoţneniu realizácie jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom
súdnom konaní za účelom obhájenia ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Dovolací súd poukazuje na tú skutočnosť, ţe za postup súdu odnímajúci účastníkovi konania
moţnosť konať pred súdom v zmysle citovaného zákonného ustanovenia, nie je moţné
povaţovať postup súdu v súlade s príslušnými procesnými ustanoveniami.
So zreteľom na obsah dovolania ţalovaného, ktorý uviedol, ţe v konaní došlo k inej
vade, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.)
a rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.), je nutné v danom prípade zdôrazniť, ţe ak je dovolanie neprípustné, dovolací
súd sa nemôţe zaoberať vadami vychádzajúcimi z dôvodov podľa § 241 ods. 2 písm. b/ a c/
O.s.p. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako
mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemoţno podať proti kaţdému rozhodnutiu
odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania,
nemoţno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu a preto ani zohľadniť
prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.
Keďţe prípustnosť dovolania v danom prípade nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 239
O.s.p. a v dovolacom konaní neboli zistené dôvody prípustnosti dovolania uvedené v
ustanovení § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalovaného podľa
§ 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti
rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.
V dovolacom konaní úspešnému ţalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti ţalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd priznal ţalobcovi trovy dovolacieho konania
za jeden úkon právnej sluţby, a to vyjadrenie k dovolaniu ţalovaného v sume 83,89 €
(61,87 € + reţijný paušál = 8,04 €, 20 % DPH = 13,98 €).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. apríla 2015
JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová