Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
3a7/399468.8ca1c3.pdf
PDF · 150.58 KB
No categories available
5Cdo/267/2013
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 5 Cdo 267/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne D. Č., bývajúcej v B.,
zastúpenej advokátskou kanceláriou JUDr. Jakub Mandelík, s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Štefánikova 8, IČO: 47 234 318, proti ţalovanej Wüstenrot poisťovňa, a.s., so sídlom
v Bratislave, Karadţičova 17, IČO: 31 383 408, o náhradu škody, vedenej na Okresnom
súde Bratislava II pod sp.zn. 17 C 144/2011, o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského
súdu v Bratislave z 22. apríla 2013, sp.zn. 6Co 222/2013, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Ţalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobkyňa sa podanou ţalobou z 28. júla 2011 domáhala, aby súd zaviazal ţalovanú
na zaplatenie bolestného vo výške 12 228 € a na náhradu za sťaţenie spoločenského
uplatnenia vo výške 63 904,50 € s príslušenstvom. V ţalobe uviedla, ţe 26. decembra 2008
v čase pribliţne o 19.20 hod. došlo v B. k dopravnej nehode tak, ţe došlo k stretu cyklistky D.
Č. so zaparkovaným osobným motorovým vozidlom zn. Š. vodiča J. G.. Pri dopravnej nehode
ţalobkyňa utrpela mnohopočetné závaţné poranenia so zanechaním trvalých následkov,
v dôsledku ktorých bola viackrát ústavne hospitalizovaná a musela sa podrobiť náročnej
a bolestivej liečbe. Vznik úrazu bol riadne nahlásený ţalovanej ako príslušnému
poisťovateľovi. V súvislosti s predmetnou dopravnou nehodou a následným ublíţením na
zdraví si ţalobkyňa výzvou na plnenie a návrhom na uzavretie dohody o urovnaní z 8. júla
2011 uplatnila voči ţalovanej v zmysle § 4 ods. 2 písm. a/ zákona
č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o PZP“), § 444 Občianskeho zákonníka a § 5 a § 6 zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade
za bolesť a náhrade za sťaţenie spoločenského uplatnenia v znení neskorších predpisov, nárok
na náhradu za bolesť a sťaţenie spoločenského uplatnenia. Ţalovaná nárok ţalobkyne
neuznala.
Okresný súd Bratislava II medzitýmnym rozsudkom z 20. marca 2012 č.k.
17 C 144/2011-102 uznal nárok ţalobkyne za dôvodný. V odôvodnení rozhodnutia uviedol,
ţe za udalosti vyvolané osobitnou povahou prevádzky dopravných prostriedkov sa podľa
súdnej praxe povaţujú také skutočnosti, ktoré sú objektívne spôsobilé vyvolať škodu a ktoré
súvisia s prevádzkou dopravných prostriedkov (R 20/1975) a konštatoval, ţe ţalovaná
správne uviedla, ţe prevádzkou motorového vozidla je aj príprava k jazde a bezprostredné
výkony po ukončení jazdy, ako aj výkony potrebné na udrţovanie vozidla. Za prevádzku teda
podľa názoru súdu treba povaţovať aj otvorenie dverí na motorovom vozidle a poškodenie
iného účastníka cestnej premávky. Vyhodnotil, ţe prevádzka motorového vozidla nie je
podmienená tým, ţe vozidlo musí mať v chode motor. Prevádzateľ nepochybne vţdy
zodpovedá za škodu, ak bola spôsobená v dôsledku zlyhania alebo nedostatku činnosti
organizmu osôb pouţitých v prevádzke. Za okolnosti majúce svoj pôvod v prevádzke treba
povaţovať okolnosti, ktoré súvisia s organizáciou, riadením a uskutočňovaním prevádzky a sú
v príčinnej súvislosti so škodou (R 80/1970), k čomu je moţné zaradiť aj otvorenie dverí
na vozidle, ako okolnosť, ktorá súvisí s organizáciou, resp. uskutočňovaním prevádzky.
Krajský súd v Bratislave (v poradí prvým) na odvolanie ţalovanej uznesením
z 30. augusta 2012 sp.zn. 6Co 303/2012 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd bol toho názoru, ţe za takých okolností, aké boli
vykonaným dokazovaním preukázané, nemoţno konštatovať, ţe škoda na zdraví ţalobkyne
bola spôsobená osobitnou povahou prevádzky dopravného prostriedku - motorového vozidla.
Toto vozidlo totiţ jednak nebolo v prevádzke (motor bol vypnutý) a jednak náraz ţalobkyne
do otvorených dverí stojaceho vozidla s vypnutým motorom nemoţno povaţovať za škodnú
udalosť vyvolanú zvláštnou povahou prevádzky motorového vozidla. Inými slovami,
ţalobkyňa v prípade, ak nevenovala dostatočnú pozornosť jazde na bicykli, mohla rovnako
naraziť do akéhokoľvek predmetu zasahujúceho do jej jazdnej dráhy; nie je teda
charakteristickou vlastnosťou motorového vozidla objektívne spôsobilou vyvolať škodu to, ţe
po ukončení jazdy s vozidlom vodič otvorí dvere s úmyslom z vozidla vystúpiť. Odvolací súd
dospel k záveru, ţe vodič vozidla J. G. nezodpovedá za škodu v zmysle § 427
ods. 2 Občianskeho zákonníka. Za škodu môţe zodpovedať vodič v zmysle § 420
Občianskeho zákonníka v prípade, ak zavinene porušil všeobecnú prevenčnú povinnosť
v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka a v príčinnej súvislosti s tým došlo k vzniku škody.
Zodpovednosť za škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka však nie je krytá poistením
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Uzavrel, ţe ţalovanej
nevznikla povinnosť nahradiť za J. G. škodu na zdraví ţalobkyne v zmysle § 4 ods. 2 písm. a/
Okresný súd Bratislava II, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, rozsudkom
z 11. decembra 2012, č.k. 17 C 144/2011-145 ţalobu zamietol a ţalovanej nepriznal náhradu
trov konania. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na odôvodnenie zrušovacieho uznesenia
odvolacieho súdu. Súd prvého stupňa poukázal najmä na to, ţe základným predpokladom
vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov je škodová
udalosť vyvolaná osobitnou povahou konkrétneho typu prevádzky dopravných prostriedkov.
Osobitná povaha prevádzky je daná charakteristickými vlastnosťami určitého druhu dopravy
alebo dopravného prostriedku a ich prejavmi navonok. Vţdy musí ísť o škodu vyvolanú
osobitnou povahou prevádzky, teda určitou okolnosťou, ktorá je vlastná práve prevádzke
určitého dopravného prostriedku a ktorá je objektívne spôsobilá vyvolať vznik škody. Ak nie
je škoda vyvolaná osobitnou povahou prevádzky dopravného prostriedku, treba posúdiť
zodpovednosť za škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka. Súd poukázal na judikatúru
uvedenú v zrušovacom uznesení odvolacieho súdu, podľa ktorej motorové vozidlo je
v prevádzke nielen vtedy keď sa pohybuje, ale i vtedy, keď síce stojí, ale v chode je jeho
motor. Prevádzkou motorového vozidla je i príprava na jazdu a bezprostredné výkony
po ukončení jazdy, ako aj výkony potrebné na udrţiavanie vozidla. Uţ samo uvedenie motora
do chodu patrí k prevádzke motorového vozidla bez ohľadu na to, či sa vozidlo uvedie
do pohybu alebo nie, či sa to stalo na ceste, prípadne na inom priestranstve prístupnom
verejnosti alebo ešte v garáţi a či motor uviedol do chodu sám prevádzkovateľ alebo jeho
zamestnanec (R 9/1972). Súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu
ďalej konštatoval, ţe príčina vzniku škody - otvorenie dverí motorového vozidla v čase, keď
vozidlo bolo uţ zaparkované a jeho motor nebol v chode, nepredstavuje špecifikum povahy
prevádzky vozidla. Ak sa ţalobkyňa domáhala plnenia voči ţalovanej ako poisťovni, nie je
táto v konaní vecne pasívne legitimovaná, pretoţe ku škode na zdraví ţalobkyne nedošlo
v súvislosti s prevádzkou motorového vozidla. Škodová udalosť teda nie je krytá poistením
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ktoré bolo povinne
zmluvne poistené u ţalovanej. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 a § 151 ods. 2
Krajský súd v Bratislave (v poradí druhým) na odvolanie ţalobkyne rozsudkom
z 22. apríla 2013, sp.zn. 6 Co 222/2013 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Ţalovanej
nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. V celom rozsahu sa stotoţnil s odôvodnením
napadnutého rozsudku a konštatoval jeho správnosť s poukazom na § 219 ods. 2 O.s.p.
K odvolacej argumentácii ţalobkyne uviedol, ţe trvá na svojom právnom názore, ktorý
vyjadril v odôvodnení zrušujúceho uznesenia z 30. augusta 2012, č.k. 6 Co 303/2012-138,
ktorým sa súd prvého stupňa dôsledne riadil. V prípade zodpovednosti za škodu v zmysle
§ 427 Občianskeho zákonníka vţdy musí ísť o škodu vyvolanú osobitnou povahou prevádzky
motorových vozidiel, teda určitou okolnosťou, ktorá je vlastná práve prevádzke motorového
vozidla a ktorá je objektívne spôsobilá vyvolať škodu. Odvolací súd ďalej v odôvodnení
rozsudku konštatoval, ţe v prejednávanej veci bolo preukázané, ţe ţalobkyňa pri jazde
na bicykli narazila do otvorených dverí motorového vozidla, ktoré bolo zaparkované a motor
vypnutý. Otvorenie dverí vozidla nie je charakteristickou vlastnosťou prevádzky motorových
vozidiel z hľadiska ustanovenia § 427 Občianskeho zákonníka, resp. nie je okolnosťou, ktorá
je vlastná prevádzke motorových vozidiel za situácie, keď je vozidlo zaparkované a motor je
vypnutý. Motorové vozidlo je v zmysle konštantnej judikatúry v prevádzke nielen vtedy, keď
sa pohybuje, ale aj vtedy, keď síce stojí, ale v chode je jeho motor. Táto podmienka
v prejednávanej veci nebola splnená, pretoţe v čase úrazu ţalobkyne bol motor vypnutý.
Odvolací súd tieţ uviedol, ţe logika argumentácie ţalobkyne smeruje k tomu, ţe podľa nej by
zrejme išlo o škodu v zmysle § 427 Občianskeho zákonníka i v prípade, ţe by pri jazde
na bicykli narazila do nôh vodiča predmetného vozidla v momente jeho vystupovania z neho
(veď aj vystupovanie vodiča z vozidla je svojim spôsobom bezprostredným úkonom vodiča
po skončení jazdy). Takýto záver je podľa odvolacieho súdu absurdný. Odvolací súd síce
súhlasil s ustálenou judikatúrou, podľa ktorej sú prevádzkou dopravného prostriedku aj
bezprostredné úkony po skončení jazdy, avšak tieto obmedzil len na prípade prepravy
v hromadnej doprave (R 30/1979, R 35/1980). Podľa odvolacieho súdu je charakteristickou
vlastnosťou ţelezničnej a cestnej – autobusovej dopravy je, ţe cestujúci do dopravného
prostriedku nastupujú a vystupujú z neho po skončení jazdy, resp. je to okolnosť, ktorá je
vlastná prevádzke týchto dopravných prostriedkov. Ţalobkyňa však v čase úrazu
nevykonávala ţiadne úkony po skončení jazdy predmetného vozidla, pretoţe v ňom
necestovala, keďţe jazdila na bicykli, a preto vodič predmetného vozidla za škodu
nezodpovedá podľa § 427 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd nevylúčil však
zodpovednosť vodiča za škodu v zmysle § 420 Občianskeho zákonníka. Na základe
uvedeného sa stotoţnil s odôvodnením rozhodnutia prvostupňového súdu, ktorý dospel
k záveru, ţe uvedená škodná udalosť nie je krytá poistením zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ktoré bolo povinne zmluvne poistené
u ţalovanej, a preto ţalovanej v spore chýba pasívna vecná legitimácia. O náhrade trov
odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p v spojení s § 224 O.s.p.
Rozsudok odvolacieho súdu napadla ţalobkyňa dovolaním, v ktorom navrhla, aby
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu, ako aj súdu prvého stupňa,
zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila tým, ţe
v konaní pred odvolacím súdom a rovnako aj pred súdom prvého stupňa došlo k vade podľa
§ 237 písm. f/ O.s.p., t.j. rozhodnutím súdov jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom
(§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu
povaţovala za zmätočné a nepreskúmateľné, čo malo spôsobiť zásah do jej procesných práv.
Podľa jej názoru predmetné odôvodnenie nespĺňa zákonné (§ 157 ods. 2 O.s.p.), ústavné (čl. 1
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) ani medzinárodné (čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) poţiadavky na riadne o presvedčivé
odôvodnenie rozsudku. Namietala, ţe odvolací súd sa zákonným spôsobom nevysporiadal
s rozhodujúcou právnou otázkou, či otvorenie dverí vodičom bezprostredne po zastavení
vozidla a vypnutí motora je moţné povaţovať za okolnosť, ktorá súvisí s prevádzkou
dopravného prostriedku a ktorá je objektívne spôsobilá vyvolať škodu (§ 427 ods. 1
Občianskeho zákonníka). Navyše uviedla, ţe jej argumentácia v odvolaní nesmerovala
k záveru, ku ktorému dospel odvolací súd. Podľa názoru ţalobkyne odvolací súd nesprávne
právne posúdil, resp. interpretoval, ustanovenie § 427 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
V súvislosti s výkladom tohto ustanovenia a s poukazom na čl. 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie navrhla tieţ predloţiť Súdnemu dvoru Európskej únie predbeţnú otázku, či je
moţné pojem „škoda spôsobená osobitnou povahou prevádzky“ obsiahnutý v § 427 ods. 1
Občianskeho zákonníka vykladať tak, ţe nezakladá poškodenému voči prevádzkovateľovi
vozidla nárok na náhradu škody spôsobenej osobitnou povahou prevádzky v prípade, ak bola
škoda spôsobená otváraním dverí vozidla vodičom bezprostredne po ukončení jazdy a vypnutí
chodu motora.“ Poukázala tieţ na tzv. skrytú diformitu, ktorá podľa názoru ţalobkyne
s odkazom na právnu teóriu v predmetnej veci odôvodňuje prípustnosť dovolania.
Ţalovaná sa k dovolaniu ţalobkyne nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 veta druhá O.s.p., skúmal najskôr, či je dôvodný jej návrh, aby dovolací súd poloţil
predbeţnú otázku Súdnemu dvoru Európskej únie v súvislosti s výkladom ustanovenia § 427
ods. 1 Občianskeho zákonníka a s poukazom na čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
a čl. 17 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie.
Ţalobkyňa návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. nepodala.
Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, ţe poţiada Súdny
dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbeţnej otázke podľa medzinárodnej
zmluvy.
Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie má Súdny dvor Európskej únie
právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv;
b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Ak sa takáto
otázka poloţí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento orgán usúdi, ţe
rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môţe sa obrátiť na Súdny dvor
Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa táto otázka poloţí v konaní pred vnútroštátnym
súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa
vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.
Túto povinnosť poţiadať o vydanie rozhodnutia o predbeţnej otázke nemoţno vykladať
absolútne, t.j. ţe vnútroštátny súdny orgán má vţdy a za akýchkoľvek okolností povinnosť
poţiadať o vydanie rozhodnutia o predbeţnej otázke v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie.
K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predloţiť predbeţnú otázku
Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
sa na základe predbeţnej otázky poloţenej Corte suprema Cassazione vyjadril aj Súdny dvor
Európskej únie. V rozsudku CILFIT, C – 283/81 zo 6. októbra 1982 Súdny dvor uviedol:
„Článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie)
sa má vykladať v tom zmysle, ţe súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný
prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore
pred týmto súdom poloţí otázka týkajúca sa práva Spoločenstva, s výnimkou prípadov,
keď skonštatuje, ţe poloţená otázka nie je relevantná alebo Súdny dvor uţ podal výklad
sporného ustanovenia Spoločenstva, alebo ţe správne uplatnenie práva Spoločenstva je také
jednoznačné, ţe neexistujú o tom rozumné pochybnosti, pričom existenciu tejto moţnosti
treba posúdiť na základe charakteristík práva Spoločenstva, osobitných ťaţkostí spojených
s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej judikatúry v rámci Spoločenstva“.
V rámci skúmania dôvodnosti návrhu ţalobkyne na poloţenie predbeţnej otázky
Súdnemu dvoru EÚ týkajúci sa výkladu ustanovenia § 427 ods. 1 Občianskeho zákonníka
s poukazom na čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a prvej vety čl. 17 ods. 1 Charty
základných práv Európskej únie dovolací súd dospel k záveru, ţe v predmetnej veci nie je
daný dôvod na navrhovaný postup, a tým na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/
O.s.p. v spojení s ustanovením § 243c O.s.p.
Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len
vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), ţe poţiada Súdny dvor o rozhodnutie o predbeţnej
otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie
danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť kaţdému návrhu účastníka konania na
prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia o predbeţnej
otázke. Zmyslom riešenia predbeţnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho
práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá ţiadnu komunitárnu relevanciu a je
vo výlučnej kompetencie súdu členskej krajiny. Rozhodnutie o aplikovateľnosti úniového
práva (tieţ jeho výklade, prípadne jeho platnosti) musí bezprostredne súvisieť so sporom
prejednávaným vnútroštátnym súdom, t.j. musí spor determinovať po právnej stránke.
Súčasne prejudiciálna otázka nesmie byť zjavne nepodstatná k prebiehajúcemu konaniu, jej
moţné zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúce konanie. Ak súd pri priebeţnom
posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu
účastníka na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. nevyhovie, prejednanie
a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá (v takom prípade) procesné vady
konania ani v zmysle § 237 písm. f/, ani v zmysle písm. g/ O.s.p.
V prejednávanej veci zo znenia predbeţnej otázky tak, ako ju naformulovala
ţalobkyňa v návrhu na jej predloţenie Súdnemu dvoru Európskej únie, je zrejmé, ţe jej
predmetom nie je riešenie problematickej aplikácie a interpretácie úniového práva, ale výklad
ustanovenia vnútroštátneho právneho predpisu. Zo strany oboch súdov niţších stupňov pritom
išlo v preskúmavanej veci výlučne o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych právnych
predpisov (§ 427, § 420 Občianskeho zákonníka a § 4 ods. 2 písm. a/ z. č. 381/2001 Z.z.
o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Posúdenie predmetnej otázky ţalobkyne
a jej vyriešenie patrí do výlučnej právomoci súdu bez potreby prejudiciálneho výkladu
(rozhodnutia) Súdneho dvora EÚ. Nie je preto daný ţiadny dôvod, pre ktorý by malo byť
vyhovené takémuto návrhu ţalobkyne.
II. Dovolací súd ďalej skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu,
ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.).
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Z ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. vyplýva, ţe dovolanie je prípustné proti rozsudku
odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle
§ 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd
odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3
O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku
odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe
ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
V danom prípade dovolaním ţalobkyne je napadnutý výrok rozsudku odvolacieho
súdu, ktorým napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil a výrok
o trovách odvolacieho konania. Prípustnosť proti nim smerujúcich častí dovolania posudzoval
dovolací súd samostatne.
Dovolaním ţalobkyne nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale
taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe
dovolanie proti nemu je prípustné. Odvolací súd sa zároveň neodchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu uţ vysloveného v tejto veci. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd
Slovenskej republiky k záveru, ţe predmetné dovolanie nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p.
procesne prípustné.
Pokiaľ dovolateľka tvrdila prípustnosť dovolania na základe tzv. skrytej diformity
rozhodnutia súdov oboch niţších stupňov, t.j. odlišného neţ predchádzajúceho rozsudku súdu
prvého stupňa v dôsledku jeho viazanosti právnym názorom vysloveným v zrušujúcom
uznesení odvolacieho súdu, dovolací súd poznamenáva, ţe zákonom č.341/2005 Z.z.
s účinnosťou od 1. septembra 2005 bolo ustanovenie § 238 O.s.p. o prípustnosti dovolania
(konkrétne ustanovenie § 238 ods. 3 O.s.p.) zmenené a to tak, ţe písm. b/ ustanovenia § 238
ods. 3 O.s.p. bolo z tohto ustanovenia vypustené. Prípustnosť dovolania proti takémuto
rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je daná.
S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či
dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom
niektorou zo závaţných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia,
ktoré zistenie by viedlo k záveru, ţe dovolanie je prípustné bez ohľadu na procesnú formu
rozhodnutia odvolacieho súdu a spôsob jeho rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len
na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal sa aj otázkou, či konanie
a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237
písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku
spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,
o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o prípad odňatia
moţnosti účastníka pred súdom konať, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania
vo veciach, ktoré moţno začať len na návrh, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom
alebo súdom nesprávne obsadeným).
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. neboli v dovolaní namietané
a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania ţalobkyne
preto z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť.
Za vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. dovolateľka povaţovala nedostatok
určitého, zrozumiteľného a presvedčivého odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu,
nakoľko sa odvolací súd nevysporiadal s argumentáciou ţalobkyne a rozhodnutiami
všeobecných súdov uvedenými v odvolaní. Namietala, ţe nepreskúmateľným rozhodnutím
odvolacieho súdu bolo porušené jej právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
Odňatím moţnosti konať pred súdom sa v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. rozumie taký
závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných
práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ( ďalej len „ústavy“) kaţdý má právo
domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „dohovoru“) kaţdý
má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je
i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať
sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, ţe majú
význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Pokiaľ súdy v uvedenom smere nedostatočne
odôvodnia svoje rozhodnutie, nedostatok takéhoto odôvodnenia zakladá vadu zmätočnosti
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, ţe právo na riadne odôvodnenie
súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, ktorá
skutočnosť jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva.
Judikatúra tohto súdu však nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,
§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04) tieţ
vyslovil, ţe „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1
ústavy (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.“
Podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa
navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca
(ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti
povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa
pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne
posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Odôvodnenie rozsudku musí mať náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 211
O.s.p.). Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený
nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti,
ale tieţ s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je vysvetliť
postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí
byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak
rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je
nepreskúmateľný.
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov
zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných
zákonných ustanovení.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový
stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán
k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne
závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa (poukazujúc na vykonané
dokazovanie a právny názor Krajského súdu v Bratislave prezentovaný v uznesení
z 30. augusta 2012 sp.zn. 6 Co 303/2012) primerane vysvetlil, čo povaţoval v prejednávanej
veci za sporné, z akých úvah vychádzal pri závere, ţe ţalobkyňa podala návrh proti ţalovanej,
ktorá nie je vecne pasívne legitimovaná a prečo podľa jeho názoru nebola škoda vyvolaná
osobitnou povahou prevádzky dopravného prostriedku. Okolnosť, ţe tento záver neúspešnú
ţalobkyňu neuspokojuje, neznamená, ţe odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného
rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. Za odňatie moţnosti konať pred súdom v ţiadnom
prípade nemoţno povaţovať to, ţe súd prvého stupňa neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa
predstáv, či poţiadaviek ţalobkyne.
Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových
a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia
súdu prvého stupňa poukázal len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reagoval
na argumenty ţalobkyne uvedené v odvolaní a náleţite vysvetlil, prečo sa s nimi nestotoţnil.
Primerane objasnil, aké bezprostredné úkony po skončení jazdy sa povaţujú podľa ustálenej
judikatúry všeobecných súdov za prevádzku dopravného prostriedku a na základe akých úvah
dospel k záveru, ţe vodič predmetného vozidla za škodu nezodpovedá podľa § 427
Občianskeho zákonníka. Odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku dalo tak odpoveď
na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany ţalobkyne. Rozhodnutie
odvolacieho súdu nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne
nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil
od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľka sa
s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru
o nepreskúmateľnosti, zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho
súdu.
Na základe uvedených dôvodov, dovolací súd dospel k záveru, ţe postupom súdu
prvého stupňa a odvolacieho súdu, ktorý sa neprieči zákonu, nemohlo dôjsť k odňatiu
moţnosti dovolateľky konať pred súdom. Neopodstatnené je preto jej tvrdenie, ţe
namietaným postupom súdov došlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Ţalobkyňa v dovolaní namieta, ţe napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia ţalobkyne boli opodstatnené (dovolací súd ich
z uvedeného aspektu neposudzoval), ţalobkyňou vytýkaná skutočnosť by mala za následok
vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle
§ 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny
predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil
(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne
prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Rovnako v zmysle ustanovenia § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s ustanovením
§ 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. dovolací súd odmietol aj dovolanie ţalobkyne smerujúce voči
výroku rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania, nakoľko touto časťou dovolania
napadnuté rozhodnutie má povahu uznesenia (§ 167 ods. 1 O.s.p.), prípustnosť dovolania
proti nemu vylučuje ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p. a ani v tomto prípade dovolací súd
nezistil, ţe by došlo k vade konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania ţalobkyne nemoţno vyvodiť
z ustanovenia § 238 O.s.p. a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli dovolacím súdom
zistené, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal
napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
3. V dovolacom konaní úspešnej ţalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti ţalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p v spojení
s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však ţiadne trovy
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodala návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1
O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. mája 2015
JUDr. Helena Haukvitzová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová