Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/267/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne D. Č., bývajúcej v B.,

zastúpenej advokátskou kanceláriou JUDr. Jakub Mandelík, s.r.o., so sídlom v Bratislave,

Štefánikova 8, IČO: 47 234 318, proti ţalovanej Wüstenrot poisťovňa, a.s., so sídlom

v Bratislave, Karadţičova 17, IČO: 31 383 408, o náhradu škody, vedenej na Okresnom

súde Bratislava II pod sp.zn. , o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského

súdu v Bratislave z 22. apríla 2013, sp.zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Ţalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Ţalobkyňa sa podanou ţalobou z 28. júla 2011 domáhala, aby súd zaviazal ţalovanú

na zaplatenie bolestného vo výške 12 228 € a na náhradu za sťaţenie spoločenského

uplatnenia vo výške 63 904,50 € s príslušenstvom. V ţalobe uviedla, ţe 26. decembra 2008

v čase pribliţne o 19.20 hod. došlo v B. k dopravnej nehode tak, ţe došlo k stretu cyklistky D.

Č. so zaparkovaným osobným motorovým vozidlom zn. Š. vodiča J. G.. Pri dopravnej nehode

ţalobkyňa utrpela mnohopočetné závaţné poranenia so zanechaním trvalých následkov,

v dôsledku ktorých bola viackrát ústavne hospitalizovaná a musela sa podrobiť náročnej

a bolestivej liečbe. Vznik úrazu bol riadne nahlásený ţalovanej ako príslušnému

poisťovateľovi. V súvislosti s predmetnou dopravnou nehodou a následným ublíţením na

zdraví si ţalobkyňa výzvou na plnenie a návrhom na uzavretie dohody o urovnaní z 8. júla

2011 uplatnila voči ţalovanej v zmysle § 4 ods. 2 písm. a/ zákona

č. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú

prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o PZP“), a a o náhrade

za bolesť a náhrade za sťaţenie spoločenského uplatnenia v znení neskorších predpisov, nárok

2

na náhradu za bolesť a sťaţenie spoločenského uplatnenia. Ţalovaná nárok ţalobkyne

neuznala.

Okresný súd Bratislava II medzitýmnym rozsudkom z 20. marca 2012 č.k.

-102 uznal nárok ţalobkyne za dôvodný. V odôvodnení rozhodnutia uviedol,

ţe za udalosti vyvolané osobitnou povahou prevádzky dopravných prostriedkov sa podľa

súdnej praxe povaţujú také skutočnosti, ktoré sú objektívne spôsobilé vyvolať škodu a ktoré

súvisia s prevádzkou dopravných prostriedkov (R 20/1975) a konštatoval, ţe ţalovaná

správne uviedla, ţe prevádzkou motorového vozidla je aj príprava k jazde a bezprostredné

výkony po ukončení jazdy, ako aj výkony potrebné na udrţovanie vozidla. Za prevádzku teda

podľa názoru súdu treba povaţovať aj otvorenie dverí na motorovom vozidle a poškodenie

iného účastníka cestnej premávky. Vyhodnotil, ţe prevádzka motorového vozidla nie je

podmienená tým, ţe vozidlo musí mať v chode motor. Prevádzateľ nepochybne vţdy

zodpovedá za škodu, ak bola spôsobená v dôsledku zlyhania alebo nedostatku činnosti

organizmu osôb pouţitých v prevádzke. Za okolnosti majúce svoj pôvod v prevádzke treba

povaţovať okolnosti, ktoré súvisia s organizáciou, riadením a uskutočňovaním prevádzky a sú

v príčinnej súvislosti so škodou (R 80/1970), k čomu je moţné zaradiť aj otvorenie dverí

na vozidle, ako okolnosť, ktorá súvisí s organizáciou, resp. uskutočňovaním prevádzky.

Krajský súd v Bratislave (v poradí prvým) na odvolanie ţalovanej uznesením

z 30. augusta 2012 sp.zn. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec

mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd bol toho názoru, ţe za takých okolností, aké boli

vykonaným dokazovaním preukázané, nemoţno konštatovať, ţe škoda na zdraví ţalobkyne

bola spôsobená osobitnou povahou prevádzky dopravného prostriedku - motorového vozidla.

Toto vozidlo totiţ jednak nebolo v prevádzke (motor bol vypnutý) a jednak náraz ţalobkyne

do otvorených dverí stojaceho vozidla s vypnutým motorom nemoţno povaţovať za škodnú

udalosť vyvolanú zvláštnou povahou prevádzky motorového vozidla. Inými slovami,

ţalobkyňa v prípade, ak nevenovala dostatočnú pozornosť jazde na bicykli, mohla rovnako

naraziť do akéhokoľvek predmetu zasahujúceho do jej jazdnej dráhy; nie je teda

charakteristickou vlastnosťou motorového vozidla objektívne spôsobilou vyvolať škodu to, ţe

po ukončení jazdy s vozidlom vodič otvorí dvere s úmyslom z vozidla vystúpiť. Odvolací súd

dospel k záveru, ţe vodič vozidla J. G. nezodpovedá za škodu v zmysle § 427

ods. 2 . Za škodu môţe zodpovedať vodič v zmysle

v prípade, ak zavinene porušil všeobecnú prevenčnú povinnosť

3

v zmysle a v príčinnej súvislosti s tým došlo k vzniku škody.

Zodpovednosť za škodu podľa však nie je krytá poistením

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Uzavrel, ţe ţalovanej

nevznikla povinnosť nahradiť za J. G. škodu na zdraví ţalobkyne v zmysle § 4 ods. 2 písm. a/

Okresný súd Bratislava II, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, rozsudkom

z 11. decembra 2012, č.k. -145 ţalobu zamietol a ţalovanej nepriznal náhradu

trov konania. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na odôvodnenie zrušovacieho uznesenia

odvolacieho súdu. Súd prvého stupňa poukázal najmä na to, ţe základným predpokladom

vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov je škodová

udalosť vyvolaná osobitnou povahou konkrétneho typu prevádzky dopravných prostriedkov.

Osobitná povaha prevádzky je daná charakteristickými vlastnosťami určitého druhu dopravy

alebo dopravného prostriedku a ich prejavmi navonok. Vţdy musí ísť o škodu vyvolanú

osobitnou povahou prevádzky, teda určitou okolnosťou, ktorá je vlastná práve prevádzke

určitého dopravného prostriedku a ktorá je objektívne spôsobilá vyvolať vznik škody. Ak nie

je škoda vyvolaná osobitnou povahou prevádzky dopravného prostriedku, treba posúdiť

zodpovednosť za škodu podľa . Súd poukázal na judikatúru

uvedenú v zrušovacom uznesení odvolacieho súdu, podľa ktorej motorové vozidlo je

v prevádzke nielen vtedy keď sa pohybuje, ale i vtedy, keď síce stojí, ale v chode je jeho

motor. Prevádzkou motorového vozidla je i príprava na jazdu a bezprostredné výkony

po ukončení jazdy, ako aj výkony potrebné na udrţiavanie vozidla. Uţ samo uvedenie motora

do chodu patrí k prevádzke motorového vozidla bez ohľadu na to, či sa vozidlo uvedie

do pohybu alebo nie, či sa to stalo na ceste, prípadne na inom priestranstve prístupnom

verejnosti alebo ešte v garáţi a či motor uviedol do chodu sám prevádzkovateľ alebo jeho

zamestnanec (R 9/1972). Súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu

ďalej konštatoval, ţe príčina vzniku škody - otvorenie dverí motorového vozidla v čase, keď

vozidlo bolo uţ zaparkované a jeho motor nebol v chode, nepredstavuje špecifikum povahy

prevádzky vozidla. Ak sa ţalobkyňa domáhala plnenia voči ţalovanej ako poisťovni, nie je

táto v konaní vecne pasívne legitimovaná, pretoţe ku škode na zdraví ţalobkyne nedošlo

v súvislosti s prevádzkou motorového vozidla. Škodová udalosť teda nie je krytá poistením

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ktoré bolo povinne

zmluvne poistené u ţalovanej. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 a § 151 ods. 2

Krajský súd v Bratislave (v poradí druhým) na odvolanie ţalobkyne rozsudkom

z 22. apríla 2013, sp.zn. rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Ţalovanej

nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. V celom rozsahu sa stotoţnil s odôvodnením

napadnutého rozsudku a konštatoval jeho správnosť s poukazom na

K odvolacej argumentácii ţalobkyne uviedol, ţe trvá na svojom právnom názore, ktorý

vyjadril v odôvodnení zrušujúceho uznesenia z 30. augusta 2012, č.k. -138,

ktorým sa súd prvého stupňa dôsledne riadil. V prípade zodpovednosti za škodu v zmysle

vţdy musí ísť o škodu vyvolanú osobitnou povahou prevádzky

motorových vozidiel, teda určitou okolnosťou, ktorá je vlastná práve prevádzke motorového

vozidla a ktorá je objektívne spôsobilá vyvolať škodu. Odvolací súd ďalej v odôvodnení

rozsudku konštatoval, ţe v prejednávanej veci bolo preukázané, ţe ţalobkyňa pri jazde

na bicykli narazila do otvorených dverí motorového vozidla, ktoré bolo zaparkované a motor

vypnutý. Otvorenie dverí vozidla nie je charakteristickou vlastnosťou prevádzky motorových

vozidiel z hľadiska ustanovenia , resp. nie je okolnosťou, ktorá

je vlastná prevádzke motorových vozidiel za situácie, keď je vozidlo zaparkované a motor je

vypnutý. Motorové vozidlo je v zmysle konštantnej judikatúry v prevádzke nielen vtedy, keď

sa pohybuje, ale aj vtedy, keď síce stojí, ale v chode je jeho motor. Táto podmienka

v prejednávanej veci nebola splnená, pretoţe v čase úrazu ţalobkyne bol motor vypnutý.

Odvolací súd tieţ uviedol, ţe logika argumentácie ţalobkyne smeruje k tomu, ţe podľa nej by

zrejme išlo o škodu v zmysle i v prípade, ţe by pri jazde

na bicykli narazila do nôh vodiča predmetného vozidla v momente jeho vystupovania z neho

(veď aj vystupovanie vodiča z vozidla je svojim spôsobom bezprostredným úkonom vodiča

po skončení jazdy). Takýto záver je podľa odvolacieho súdu absurdný. Odvolací súd síce

súhlasil s ustálenou judikatúrou, podľa ktorej sú prevádzkou dopravného prostriedku aj

bezprostredné úkony po skončení jazdy, avšak tieto obmedzil len na prípade prepravy

v hromadnej doprave (R 30/1979, R 35/1980). Podľa odvolacieho súdu je charakteristickou

vlastnosťou ţelezničnej a cestnej – autobusovej dopravy je, ţe cestujúci do dopravného

prostriedku nastupujú a vystupujú z neho po skončení jazdy, resp. je to okolnosť, ktorá je

vlastná prevádzke týchto dopravných prostriedkov. Ţalobkyňa však v čase úrazu

nevykonávala ţiadne úkony po skončení jazdy predmetného vozidla, pretoţe v ňom

necestovala, keďţe jazdila na bicykli, a preto vodič predmetného vozidla za škodu

nezodpovedá podľa . Odvolací súd nevylúčil však

zodpovednosť vodiča za škodu v zmysle . Na základe

uvedeného sa stotoţnil s odôvodnením rozhodnutia prvostupňového súdu, ktorý dospel

k záveru, ţe uvedená škodná udalosť nie je krytá poistením zodpovednosti za škodu

spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ktoré bolo povinne zmluvne poistené

u ţalovanej, a preto ţalovanej v spore chýba pasívna vecná legitimácia. O náhrade trov

odvolacieho konania rozhodol podľa O.s.p v spojení s

Rozsudok odvolacieho súdu napadla ţalobkyňa dovolaním, v ktorom navrhla, aby

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu, ako aj súdu prvého stupňa,

zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila tým, ţe

v konaní pred odvolacím súdom a rovnako aj pred súdom prvého stupňa došlo k vade podľa

, t.j. rozhodnutím súdov jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom

( ). Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu

povaţovala za zmätočné a nepreskúmateľné, čo malo spôsobiť zásah do jej procesných práv.

Podľa jej názoru predmetné odôvodnenie nespĺňa zákonné ( ), ústavné (

ods. 1 a ) ani medzinárodné ( Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) poţiadavky na riadne o presvedčivé

odôvodnenie rozsudku. Namietala, ţe odvolací súd sa zákonným spôsobom nevysporiadal

s rozhodujúcou právnou otázkou, či otvorenie dverí vodičom bezprostredne po zastavení

vozidla a vypnutí motora je moţné povaţovať za okolnosť, ktorá súvisí s prevádzkou

dopravného prostriedku a ktorá je objektívne spôsobilá vyvolať škodu (§ 427 ods. 1

). Navyše uviedla, ţe jej argumentácia v odvolaní nesmerovala

k záveru, ku ktorému dospel odvolací súd. Podľa názoru ţalobkyne odvolací súd nesprávne

právne posúdil, resp. interpretoval, ustanovenie .

V súvislosti s výkladom tohto ustanovenia a s poukazom na čl. 267 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie navrhla tieţ predloţiť Súdnemu dvoru Európskej únie predbeţnú otázku, či je

moţné pojem „škoda spôsobená osobitnou povahou prevádzky“ obsiahnutý v § 427 ods. 1

vykladať tak, ţe nezakladá poškodenému voči prevádzkovateľovi

vozidla nárok na náhradu škody spôsobenej osobitnou povahou prevádzky v prípade, ak bola

škoda spôsobená otváraním dverí vozidla vodičom bezprostredne po ukončení jazdy a vypnutí

chodu motora.“ Poukázala tieţ na tzv. skrytú diformitu, ktorá podľa názoru ţalobkyne

s odkazom na právnu teóriu v predmetnej veci odôvodňuje prípustnosť dovolania.

Ţalovaná sa k dovolaniu ţalobkyne nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podala včas účastníčka konania ( ) zastúpená v súlade s

ods. 1 veta druhá , skúmal najskôr, či je dôvodný jej návrh, aby dovolací súd poloţil

predbeţnú otázku Súdnemu dvoru Európskej únie v súvislosti s výkladom ustanovenia § 427

ods. 1 a s poukazom na Zmluvy o fungovaní Európskej únie

a čl. 17 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie.

Ţalobkyňa návrh na prerušenie konania podľa nepodala.

Podľa súd konanie preruší, ak rozhodol, ţe poţiada Súdny

dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbeţnej otázke podľa medzinárodnej

zmluvy.

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie má Súdny dvor Európskej únie

právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv;

b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Ak sa takáto

otázka poloţí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento orgán usúdi, ţe

rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môţe sa obrátiť na Súdny dvor

Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa táto otázka poloţí v konaní pred vnútroštátnym

súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa

vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.

Túto povinnosť poţiadať o vydanie rozhodnutia o predbeţnej otázke nemoţno vykladať

absolútne, t.j. ţe vnútroštátny súdny orgán má vţdy a za akýchkoľvek okolností povinnosť

poţiadať o vydanie rozhodnutia o predbeţnej otázke v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie.

K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predloţiť predbeţnú otázku

Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

sa na základe predbeţnej otázky poloţenej Corte suprema Cassazione vyjadril aj Súdny dvor

Európskej únie. V rozsudku CILFIT, C – 283/81 zo 6. októbra 1982 Súdny dvor uviedol:

„Článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie)

sa má vykladať v tom zmysle, ţe súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný

prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore

pred týmto súdom poloţí otázka týkajúca sa práva Spoločenstva, s výnimkou prípadov,

keď skonštatuje, ţe poloţená otázka nie je relevantná alebo Súdny dvor uţ podal výklad

sporného ustanovenia Spoločenstva, alebo ţe správne uplatnenie práva Spoločenstva je také

jednoznačné, ţe neexistujú o tom rozumné pochybnosti, pričom existenciu tejto moţnosti

treba posúdiť na základe charakteristík práva Spoločenstva, osobitných ťaţkostí spojených

s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej judikatúry v rámci Spoločenstva“.

V rámci skúmania dôvodnosti návrhu ţalobkyne na poloţenie predbeţnej otázky

Súdnemu dvoru EÚ týkajúci sa výkladu ustanovenia

s poukazom na čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a prvej vety čl. 17 ods. 1 Charty

základných práv Európskej únie dovolací súd dospel k záveru, ţe v predmetnej veci nie je

daný dôvod na navrhovaný postup, a tým na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/

v spojení s ustanovením

Ustanovenie ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len

vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), ţe poţiada Súdny dvor o rozhodnutie o predbeţnej

otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie

danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť kaţdému návrhu účastníka konania na

prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia o predbeţnej

otázke. Zmyslom riešenia predbeţnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho

práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá ţiadnu komunitárnu relevanciu a je

vo výlučnej kompetencie súdu členskej krajiny. Rozhodnutie o aplikovateľnosti úniového

práva (tieţ jeho výklade, prípadne jeho platnosti) musí bezprostredne súvisieť so sporom

prejednávaným vnútroštátnym súdom, t.j. musí spor determinovať po právnej stránke.

Súčasne prejudiciálna otázka nesmie byť zjavne nepodstatná k prebiehajúcemu konaniu, jej

moţné zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúce konanie. Ak súd pri priebeţnom

posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu

účastníka na prerušenie konania v zmysle nevyhovie, prejednanie

a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá (v takom prípade) procesné vady

konania ani v zmysle , ani v zmysle písm. g/

V prejednávanej veci zo znenia predbeţnej otázky tak, ako ju naformulovala

ţalobkyňa v návrhu na jej predloţenie Súdnemu dvoru Európskej únie, je zrejmé, ţe jej

predmetom nie je riešenie problematickej aplikácie a interpretácie úniového práva, ale výklad

ustanovenia vnútroštátneho právneho predpisu. Zo strany oboch súdov niţších stupňov pritom

išlo v preskúmavanej veci výlučne o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych právnych

predpisov (, a z. č.

o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového

vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Posúdenie predmetnej otázky ţalobkyne

a jej vyriešenie patrí do výlučnej právomoci súdu bez potreby prejudiciálneho výkladu

(rozhodnutia) Súdneho dvora EÚ. Nie je preto daný ţiadny dôvod, pre ktorý by malo byť

vyhovené takémuto návrhu ţalobkyne.

II. Dovolací súd ďalej skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu,

ktoré moţno napadnúť dovolaním ( a nasl. ).

V zmysle dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Z ustanovenia vyplýva, ţe dovolanie je prípustné proti rozsudku

odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle

je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd

odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3

je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku

odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe

ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku

súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

V danom prípade dovolaním ţalobkyne je napadnutý výrok rozsudku odvolacieho

súdu, ktorým napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil a výrok

o trovách odvolacieho konania. Prípustnosť proti nim smerujúcich častí dovolania posudzoval

dovolací súd samostatne.

Dovolaním ţalobkyne nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale

taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe

dovolanie proti nemu je prípustné. Odvolací súd sa zároveň neodchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu uţ vysloveného v tejto veci. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd

Slovenskej republiky k záveru, ţe predmetné dovolanie nie je podľa aţ 3

procesne prípustné.

Pokiaľ dovolateľka tvrdila prípustnosť dovolania na základe tzv. skrytej diformity

rozhodnutia súdov oboch niţších stupňov, t.j. odlišného neţ predchádzajúceho rozsudku súdu

prvého stupňa v dôsledku jeho viazanosti právnym názorom vysloveným v zrušujúcom

uznesení odvolacieho súdu, dovolací súd poznamenáva, ţe

s účinnosťou od 1. septembra 2005 bolo ustanovenie o prípustnosti dovolania

(konkrétne ustanovenie ) zmenené a to tak, ţe písm. b/ ustanovenia

ods. 3 bolo z tohto ustanovenia vypustené. Prípustnosť dovolania proti takémuto

rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je daná.

S prihliadnutím na zákonnú povinnosť ( ) skúmať vţdy, či

dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom

niektorou zo závaţných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia,

ktoré zistenie by viedlo k záveru, ţe dovolanie je prípustné bez ohľadu na procesnú formu

rozhodnutia odvolacieho súdu a spôsob jeho rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len

na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale zaoberal sa aj otázkou, či konanie

a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237

písm. a/ aţ g/ (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku

spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,

o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o prípad odňatia

moţnosti účastníka pred súdom konať, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania

vo veciach, ktoré moţno začať len na návrh, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom

alebo súdom nesprávne obsadeným).

Vady konania v zmysle aţ e/ a neboli v dovolaní namietané

a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania ţalobkyne

preto z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť.

Za vadu konania v zmysle dovolateľka povaţovala nedostatok

určitého, zrozumiteľného a presvedčivého odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu,

nakoľko sa odvolací súd nevysporiadal s argumentáciou ţalobkyne a rozhodnutiami

všeobecných súdov uvedenými v odvolaní. Namietala, ţe nepreskúmateľným rozhodnutím

10

odvolacieho súdu bolo porušené jej právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1

a Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

Odňatím moţnosti konať pred súdom sa v zmysle rozumie taký

závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných

práv, ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Podľa ( ďalej len „ústavy“) kaţdý má právo

domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „dohovoru“) kaţdý

má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je

i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý

súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov ().

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

poţiadavkami a právnymi názormi ().

Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať

sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, ţe majú

význam pre rozhodnutie (). Pokiaľ súdy v uvedenom smere nedostatočne

odôvodnia svoje rozhodnutie, nedostatok takéhoto odôvodnenia zakladá vadu zmätočnosti

v zmysle

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, ţe právo na riadne odôvodnenie

súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, ktorá

skutočnosť jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva.

Judikatúra tohto súdu však nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je

pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,

§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko

z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (, ) tieţ

vyslovil, ţe „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1

( dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou

proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.“

Podľa ustanovenia v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa

navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca

(ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti

povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa

pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne

posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Odôvodnenie rozsudku musí mať náleţitosti uvedené v (

). Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi

skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený

nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti,

ale tieţ s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je vysvetliť

postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí

byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak

12

rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náleţitosti uvedené v , je

nepreskúmateľný.

Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov

zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných

zákonných ustanovení.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový

stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán

k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré

aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne

závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa (poukazujúc na vykonané

dokazovanie a právny názor Krajského súdu v Bratislave prezentovaný v uznesení

z 30. augusta 2012 sp.zn. ) primerane vysvetlil, čo povaţoval v prejednávanej

veci za sporné, z akých úvah vychádzal pri závere, ţe ţalobkyňa podala návrh proti ţalovanej,

ktorá nie je vecne pasívne legitimovaná a prečo podľa jeho názoru nebola škoda vyvolaná

osobitnou povahou prevádzky dopravného prostriedku. Okolnosť, ţe tento záver neúspešnú

ţalobkyňu neuspokojuje, neznamená, ţe odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného

rozhodnutia v zmysle Za odňatie moţnosti konať pred súdom v ţiadnom

prípade nemoţno povaţovať to, ţe súd prvého stupňa neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa

predstáv, či poţiadaviek ţalobkyne.

Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových

a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia

súdu prvého stupňa poukázal len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reagoval

na argumenty ţalobkyne uvedené v odvolaní a náleţite vysvetlil, prečo sa s nimi nestotoţnil.

Primerane objasnil, aké bezprostredné úkony po skončení jazdy sa povaţujú podľa ustálenej

13

judikatúry všeobecných súdov za prevádzku dopravného prostriedku a na základe akých úvah

dospel k záveru, ţe vodič predmetného vozidla za škodu nezodpovedá podľa § 427

. Odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku dalo tak odpoveď

na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany ţalobkyne. Rozhodnutie

odvolacieho súdu nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne

nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil

od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľka sa

s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru

o nepreskúmateľnosti, zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho

súdu.

Na základe uvedených dôvodov, dovolací súd dospel k záveru, ţe postupom súdu

prvého stupňa a odvolacieho súdu, ktorý sa neprieči zákonu, nemohlo dôjsť k odňatiu

moţnosti dovolateľky konať pred súdom. Neopodstatnené je preto jej tvrdenie, ţe

namietaným postupom súdov došlo k procesnej vade v zmysle

Ţalobkyňa v dovolaní namieta, ţe napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci ( ).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia ţalobkyne boli opodstatnené (dovolací súd ich

z uvedeného aspektu neposudzoval), ţalobkyňou vytýkaná skutočnosť by mala za následok

vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle

V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny

predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil

14

(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne

prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

Rovnako v zmysle ustanovenia v spojení s ustanovením

dovolací súd odmietol aj dovolanie ţalobkyne smerujúce voči

výroku rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania, nakoľko touto časťou dovolania

napadnuté rozhodnutie má povahu uznesenia ( ), prípustnosť dovolania

proti nemu vylučuje ustanovenie a ani v tomto prípade dovolací súd

nezistil, ţe by došlo k vade konania v zmysle

Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania ţalobkyne nemoţno vyvodiť

z ustanovenia a iné vady konania v zmysle neboli dovolacím súdom

zistené, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odmietol podľa

v spojení s So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal

napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

3. V dovolacom konaní úspešnej ţalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti ţalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p v spojení

s a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však ţiadne trovy

dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodala návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1

).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. mája 2015

JUDr. Helena Haukvitzová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová

15