Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Sžo/21/2014

Identifikačné číslo spisu: 1013201510 Dátum vydania rozhodnutia: 17.06.2015 Meno a priezvisko: JUDr. Alena Poláčková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:1013201510.1

ROZSUDOK

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD. a členov senátu JUDr. Eleny Kováčovej a Mgr. Petra Melichera, v právnej veci navrhovateľa: F.. S. P., bytom I. XX, G., právne zastúpenému: Advokátska kancelária JUDr. Matúš Meheš, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Nevädzová 6c, proti odporcovi: Hlavné mesto SR Bratislava, o priznanie nároku na poskytnutie bytovej náhrady, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu č. MAGS SNM 28580/13- 282763/973/Do zo dňa 18. júna 2013, o odvolaní odporcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. -32 z 29. novembra 2013, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -32 z 29. novembra 2013 p o t v r d z u j e .

Odporca j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 170,45 € na účet právneho zástupcu navrhovateľa Advokátska kancelária JUDr. Matúš Meheš, s.r.o. Bratislava, do 30 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

Odôvodnenie

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave podľa (ďalej len „OSP“) zrušil rozhodnutie odporcu č. MAGS SNM 28580/13-282763/973/Do z 18. júna 2013 a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie. Navrhovateľovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume 418,63 eur.

Odporca rozhodnutím č. MAGS SNM 28580/13-282763/973/Do z 18. júna 2013 podľa o ukončení a spôsobe usporiadania niektorých nájomných vzťahov k bytom navrhovateľovi nepriznal nárok na bytovú náhradu za dvojizbový byt č. X na I. W.. č. XX v G., pretože navrhovateľ, o ktorého skoršej žiadosti bolo konanie právoplatne zastavené, nepodal žiadosť do 31.12.2012 v zmysle zákona, ale až dňa 30.4.2013.

Krajský súd z obsahu administratívneho spisu zistil, že navrhovateľovi bol vypovedaný nájom bytu podľa § 3 ods. 1 zákona o ukončení a spôsobe usporiadania niektorých nájomných vzťahov k bytom dňa

14.1.2012. Navrhovateľ podal žiadosť o priznanie bytovej náhrady zo dňa 15.2.2012, doručenou odporcovi v ten istý deň. Konanie o tejto prvej žiadosti odporca zastavil rozhodnutím č. MAGS SNM 35667/2012-384561/335/Do z 15.10.2012 podľa § 30 ods. 1, písm. d/ a § 46 Správneho poriadku, keď navrhovateľ napriek výzve a poučeniu o možnosti zastavenia konania v stanovenej lehote nedoložil znalecké posudky na určenie všeobecnej hodnoty jeho majetku. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 7.12.2012. V poradí druhú žiadosť o priznanie bytovej náhrady navrhovateľ doručil odporcovi dňa 30.4.2013.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na novelu vykonanú , účinnou od 23.11.2013, ktorá zaviedla dve prekluzívne lehoty na podanie žiadosti o poskytnutie bytovej náhrady, jednak v ustanovení , a to do 30.4.2013 a jednak v prechodnom ustanovení , do 31.12.2012. Zavedenie nových prekluzívnych lehôt na podanie žiadosti vyplýva zo skutočnosti, že nie všetci prenajímatelia a nájomcovia stihli v pôvodných lehotách nájom vypovedať, resp. o bytovú náhradu úspešne požiadať.

Krajský súd vzhľadom k postaveniu navrhovateľa, o ktorého prvej žiadosti sa nerozhodlo podľa tak, že nárok na bytovú náhradu sa mu nepriznal, uviedol, že nemôže byť horšie, ako postavenie takého nájomcu, ktorý podľa právnej úpravy do prijatia o priznanie bytovej náhrady vôbec nepožiadal. Podľa jeho názoru má takýto nájomca v zmysle možnosť podať žiadosť do 30.4.2013, preto aj navrhovateľovu žiadosť, doručenú odporcovi v tejto lehote treba považovať za podanú včas. Navyše ku dňu účinnosti konanie o prvej žiadosti nebolo právoplatne skončené, aj preto naň nemožno aplikovať ustanovenie , keďže sa dotýka tých nájomcov, ktorým sa bytová náhrada nepriznala, teda nájomcov, ktorých negatívne rozhodnutie podľa už nadobudlo právoplatnosť.

Na základe vyššie uvedeného krajský súd napadnuté rozhodnutie odporcu z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci zrušil podľa , a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Úspešnému navrhovateľovi krajský súd priznal podľa náhradu trov konania, pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia vo výške 418,63 €.

Proti rozsudku krajského súdu podal odporca v zákonom stanovenej lehote odvolanie a navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie krajského súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie z dôvodu, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil v otázke včasnosti podania druhej žiadosti navrhovateľa.

Uviedol, že v danom prípade neboli splnené podmienky za akých môže žiadateľ podať novú žiadosť vzhľadom k tomu, že navrhovateľ žiadal odporcu o poskytnutie bytovej náhrady už v roku 2012, žiadosťou z 15.2.2012. Odporca vydal rozhodnutie č. MGS SNM 35667/2012-384561/335/Do z 15.10.2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť 7.12.2012 a ktorým odporca ako príslušný na konanie podľa o ukončení a spôsobe usporiadania niektorých nájomných vzťahov k bytom a doplnení o cenách v znení neskorších predpisov, podľa a o správnom konaní, zastavil konanie vo veci jeho nároku na poskytnutie bytovej náhrady. Vzhľadom k tomu, že vo veci žiadosti navrhovateľa bolo právoplatne rozhodnuté, jeho nová žiadosť o bytovú náhradu nespĺňa taxatívne vymedzené ustanovenie Podľa názoru odporcu, tým, že zastavil konanie, analogicky mu nepriznal ani bytovú náhradu. Uviedol, že navrhovateľ mal možnosť využiť riadny opravný prostriedok a nemôže súhlasiť s tvrdením krajského súdu, že ak sa mu nárok na bytovú náhradu nepriznal, jeho postavenie nemôže byť horšie ako postavenie nájomcu, ktorý o priznanie bytovej náhrady vôbec nepožiadal. V závere odvolania poukázal na to, že postavenie navrhovateľa v konaní nebolo neisté a ani znevýhodnené oproti ostatným žiadateľom.

K podanému odvolaniu odporcu sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadril navrhovateľ a navrhol aby odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok a navrhovateľovi priznal trovy odvolacieho konania. Poukázal na ustanovenie , podľa ktorého „ak žiadateľ spĺňa

podmienky na poskytnutie bytovej náhrady, obec rozhodne o priznaní nároku na bytovú náhradu, inak rozhodnutím nárok neprizná“, teda rozhodnutie odporcu o zastavení konania vo veci nároku na poskytnutie bytovej náhrady nie je možné považovať za rozhodnutie vo veci samej. S rozhodnutím o zastavení konania je vylúčené spájať hmotnoprávne alebo procesnoprávne účinky rozhodnutia vo veci samej. Názor odporcu o analógii nepriznania bytovej náhrady v prípade zastavenia konania o nároku na poskytnutie bytovej náhrady je podľa názoru navrhovateľa špekulatívny a neprípustný v akomkoľvek ohľade, nakoľko nenachádza žiadnu právnu oporu v žiadnom právnom predpise platnom na území Slovenskej republiky či judikatúre. Vo vyjadrení k odvolaniu ďalej uviedol, že rozhodnutie odporcu o zastavení konania je prekročením zákonom priznanej právomoci odporcu, v dôsledku čoho je toto rozhodnutie nezákonné.

Navrhovateľ ďalej vo vyjadrení uviedol, že prijatie právnej úpravy zákonodarcom v oblasti nájomných vzťahov k bytom v podobe zákona malo za cieľ okrem iného chrániť právo nájomcov na bývanie, konkrétne v podobe práva na bytovú náhradu. Postupom odporcu a vydaním preskúmavaného rozhodnutia bolo jednoznačne zasiahnuté do práv navrhovateľa tým, že odporca svojim konaním nespravodlivo odňal navrhovateľovi právo na bytovú náhradu, čím došlo k vzniku ujmy navrhovateľa, ktorý nemá žiadnu inú alternatívu a možnosť, aby si zabezpečil náhradné bývanie sám z vlastných prostriedkov. Poukázal aj na ustanovenie § 3 ods. 2 Správneho poriadku, podľa ktorého „Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania.....musia poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu“. Vzhľadom na závažnú povahu otázky bytovej náhrady a práva na ňu v zmysle , ktorej zodpovedanie môže mať dopad až na samotnú existenciu dotknutej osoby, mal odporca v zmysle a správneho poriadku dbať na ochranu práv a záujmov navrhovateľa ako žiadateľa o bytovú náhradu a pokiaľ nerozhodol meritórne, mal v záujme dodržania zásad správneho konania ako aj s prihliadnutím na účel a zmysel upozorniť navrhovateľa na zmeny dotýkajúce sa možnosti podania žiadosti žiadateľmi spĺňajúcimi podmienky. Súčasne si navrhovateľ v zmysle ustanovenia v spojení s vyhlášky MS SR č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov uplatnil trovy odvolacieho konania vo výške 170,45 €.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa v spojení s veta prvá , bez nariadenia pojednávania, podľa a v spojení s veta prvá s tým, že deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné vyhovieť. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 17. júna 2015 podľa a v spojení s veta prvá .

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu ( ).

Podľa na vady konania pred správnym orgánom sa prihliada, len ak vzniknuté vady mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Odvolací súd v medziach podaného odvolania preskúmal obsah súdneho a administratívneho spisu (v predloženom rozsahu) a dospel k záveru, že skutkové a právne závery krajského súdu sú vecne správne a preto je dôvod na potvrdenie odvolaním napadnutého rozsudku s doplnením nasledovných dôvodov odvolacieho súdu.

Najvyšší súd nezistil procesné vady, ktoré by samy o sebe boli dôvodom pre zrušenie rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave. Rozsudok krajského súdu sa dostatočne podrobne zaoberá skutkovými zisteniami správneho orgánu, námietkami žalobcu, ako aj vyjadreniami správnych orgánov na tieto námietky. Odvolací súd sa preto v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi prvostupňového rozsudku, ktoré zodpovedajú obsahu spisu a tieto dôvody si odvolací súd osvojuje ako svoje vlastné.

Najvyšší súd prvostupňový rozsudok podľa , ako vecne správny potvrdil a súčasne odkazuje na jeho podrobné dôvody vo vzťahu ku všetkým dôvodom podaného odvolania, ktoré sú prakticky totožné s dôvodmi samotnej žaloby a s ktorými sa krajský súd náležite po stránke skutkovej aj právnej vysporiadal a odvolací súd nevidí dôvod na zopakovanie vecne správnych dôvodov rozsudku krajského súdu.

Podľa odvolací súd len dopĺňa dôvody prvostupňového rozsudku nasledovne:

Predmetom súdneho konania v prejednávanej veci je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu, ktorým navrhovateľovi podľa nepriznal nárok na poskytnutie bytovej náhrady.

Podľa § 3 ods. 1 Správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.

Podľa § 3 ods. 2 Správneho poriadku správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu.

Podľa o ukončení a spôsobe usporiadania niektorých nájomných vzťahov k bytom žiadateľ, ktorý nepodal žiadosť podľa , a žiadateľ, ktorému bol vypovedaný nájom bytu alebo ktorý vypovedal nájom bytu podľa , môže podať žiadosť do 30. apríla 2013 obci, v územnom obvode ktorej sa nachádza byt, ktorý sa má vypratať; inak jeho nárok na poskytnutie bytovej náhrady zanikne.

Podľa § 9 ods. 5 citovaného zákona ak žiadateľ spĺňa podmienky na poskytnutie bytovej náhrady, obec rozhodne o priznaní nároku na bytovú náhradu, inak rozhodnutím nárok neprizná.

Na základe vyššie citovaných ustanovení je zrejmé, že na navrhovateľa by sa ustanovenia nevzťahovali v prípade, ak by odporca o jeho prvej žiadosti rozhodol tak, že by vydal meritórne rozhodnutie. Odporca však vydal rozhodnutie o zastavení konania, ktorého účinky v žiadnom prípade nemôžeme spájať s účinkami rozhodnutia vo veci samej.

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom krajského súdu, že postavenie navrhovateľa, o ktorého žiadosti nebolo rozhodnuté podľa nemôže byť horšie ako postavenie nájomcu,

ktorý podľa právnej úpravy do prijatia o priznanie bytovej náhrady vôbec nepožiadal.

Skutočnosti, ktorými odporca v odvolaní spochybňuje predmetné rozhodnutie krajského súdu, neboli zistené v odvolacom konaní.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu odporcu nevyhovel a s prihliadnutím na všetky individuálne okolnosti daného prípadu napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave ako súladný so zákonom podľa a potvrdil.

O trovách odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa v spojení s veta prvá tak, že navrhovateľovi, ktorý mal úspech v odvolacom konaní priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania.

Trovy odvolacieho konania pozostávajú z trov právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby: 1. vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 03.03.2014 vo výške 134 € podľa v spojení s vyhlášky č. (účinnej v čase vykonania právneho úkonu), vo výške 1/6 základnej sadzby tarifnej odmeny, t. j. 134 € a paušálna náhrada výdavkov vo výške 8,04 € podľa vyhlášky č. , celkom 142,04 € + 20% DPH = 170,45 €.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.