Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
72f/397694.0ac016.pdf
PDF · 177.01 KB
No categories available
6Cdo/82/2014
Najvyšší súd 6 Cdo 82/2014 Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne A., bývajúcej v K.,
zastúpenej advokátskou kanceláriou B.B., so sídlom v B., v mene ktorej koná advokát M.,
proti ţalovanej S.., so sídlom v B. IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou J.J., so
sídlom v P., v mene ktorej koná ako konateľ advokát J., o zaplatenie 6.010,20 eura s
príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 6 C 215/2012, o
dovolaní ţalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 25. septembra 2013, sp. zn.
4 Co 391/2013 takto
rozhodol:
Dovolanie ţalovanej o d m i e t a .
Ţalovaná je povinná zaplatiť ţalobkyni náhradu trov dovolacieho konania v sume
262,62 eura na účet jej zástupcu advokátskej kancelárii B.B., so sídlom v B., do troch dní od
právoplatnosti uznesenia.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava III rozsudkom z 21. mája 2013 č.k. 6 C 215/2012-90 uloţil
ţalovanej povinnosť zaplatiť ţalobkyni sumu 6.010,20 eura s príslušenstvom z titulu plnenia
zo Zmluvy . uzavretej 27. augusta 1996 medzi účastníkmi konania v zmysle § 842 a nasl.
Občianskeho zákonníka; jej predmetom bolo doţivotné plnenie ţalovanou v prospech
ţalobkyne mesačne sumou 222,60 eura (6.706 Sk). Ţalovaná od apríla 2010 prestala s
poskytovaním plnenia ţalobkyni z dôvodu uplynutia výpovednej lehoty k 31. marcu 2010 v
zmysle výpovede z predmetnej zmluvy ţalovanou z 26. októbra 2009. Súd
prvého stupňa dospel k záveru, ţe táto výpoveď bola daná neplatne, keďţe predmetná zmluva
o dôchodku z 27. augusta 1996 bola uzavretá na dobu určitú; nemoţno ju preto vypovedať
podľa ustanovenia § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uplatnený nárok ţalobkyne z
uvedenej zmluvy preto povaţoval za oprávnený a zaviazal ţalovanú na jeho
zaplatenie ţalobkyni i s príslušenstvom.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie ţalovanej rozsudkom z 25. septembra 2013,
sp. zn. 4 Co 391/2013 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej vrátane
príslušenstva pohľadávky a trov konania ako vecne správny potvrdil a v časti náhrady trov
právneho zastúpenia napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. V potvrdenej časti sa v celom rozsahu stotoţnil s jeho odôvodnením, na ktoré
poukázal a zdôraznil, ţe predmetná zmluva o dôchodku bola uzatvorená na doţivotne určenú
dobu neurčitého trvania, teda strany v nej prejavili vôľu byť ňou viazané aţ do smrti
oprávnenej osoby, teda do určitého (vopred neurčeného) okamihu. Vysporiadal sa
i s odvolacími námietkami ţalovanej, ktoré povaţoval za nedôvodné. Vzhľadom
na skutočnosť, ţe sa nejedná o vec po právnej stránke zásadného významu, nepripustil voči
svojmu potvrdzujúcemu rozsudku dovolanie.
Proti potvrdzujúcemu výroku tohto rozsudku krajského súdu podala ţalovaná
dovolanie, ktorým ţiadala napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie
konanie. Namietala, ţe jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/
O. s. p. tým, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie v súlade s ustanovením § 157
ods. 2 O. s. p., keď sa nevysporiadal s podstatnými odvolacími námietkami.
Ţalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu ţiadala tento mimoriadny opravný prostriedok
odmietnuť z dôvodu jeho neprípustnosti. Mala za to, ţe súdy niţších stupňov svoje
rozhodnutia dostatočne zdôvodnili zohľadňujúc i rozsiahlu argumentáciu ţalovanej, s ktorou
sa skutkovo i právne vysporiadali.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení,
ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), riadne zastúpená (§ 241
ods. 1 O. s. p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré
moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O. s. p.), a bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) dospel k záveru, ţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný, preto ho treba odmietnuť.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Podmienky prípustnosti dovolania sú upravené
v ustanoveniach § 237, § 238 a § 239 O. s. p. Ustanovenie § 238 O. s. p upravuje dôvody
prípustnosti dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho súdu vydaným vo forme rozsudku.
V prejednávanej veci nemoţno vyvodiť prípustnosť dovolania podľa § 238 O. s. p., nakoľko
odvolací súd nezmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O. s. p.),
odvolací súd sa neodchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci
(§ 238 ods. 2 O. s. p.), odvolací súd nevyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe
je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu a ani
nepotvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil
neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p. (§ 238 ods. 3 O. s. p.).
Rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky ţiadneho z vyššie uvedených
rozsudkov, proti ktorým zákon dovolanie pripúšťa. Prípustnosť dovolania ţalovanej preto
z ustanovení § 238 ods. 1 aţ 3 O. s. p. nemoţno vyvodiť.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta prvá O. s. p. ukladajúce dovolaciemu
súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p.
(či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len
na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou,
či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa
dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či uzneseniu), ak konanie,
v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou z procesných vád vymenovaných v písmenách
a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti účastníka,
zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ
prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníkovi konať pred súdom a prípad rozhodovania
vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).
Ţalovaná procesné vady konania podľa § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O. s. p. nenamietala
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení
vyvodiť nemoţno.
So zreteľom na ţalovanou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zaoberal otázkou opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej
veci jej súdom bola odňatá moţnosť konať pred ním (§ 237 písm. f/ O. s. p.).
Pod odňatím moţnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa
účastníkovi konania odnímajú tie jeho procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu
konania, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, ţe súdy pri
prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a ţalovanej
neznemoţnili uplatniť procesné práva priznané právnym poriadkom na zabezpečenie jej práv
a oprávnených záujmov.
Prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. totiţ nie je daná uţ tým, ţe
dovolateľka tvrdí, ţe napadnuté rozhodnutie je postihnuté touto vadou, ale len vtedy, ak touto
vadou rozhodnutie skutočne trpí, t. j. ţe nastali skutočnosti, v dôsledku ktorých vada vznikla
a prejavila sa (resp. nebola odstránená) v rozhodnutí (v postupe) odvolacieho súdu.
Z obsahu dovolania vyplýva, ţe ţalovaná v súvislosti s tvrdením o existencii procesnej
vady podľa § 237 písm. f/ O. s. p. namietala nedostatočnosť odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu v súlade s poţiadavkou ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p., keď
sa krajský súd (podľa jej názoru) nevysporiadal so všetkými argumentmi a dôvodmi
uvádzanými v jej odvolaní.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu ale nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany,
aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (pozri Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c.
Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd vyslovil, ţe súčasťou
obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti ich uplatneniu (pozri IV. ÚS 115/03).
Dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov zodpovedajú
vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa
v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom
opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky
vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad
a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil.
Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných
ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu,
podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa primerane vysvetlil, z akých úvah vychádzal pri závere,
ţe Zmluva S., ktorej predmetom bolo doţivotné mesačné plnenie vo výške 222,60 eura
ţalovanou ako povinnou v prospech ţalobkyne ako oprávnenej, bola uzavretá platne.
Dostatočne objasnil, prečo Výpoveď ţalovanej z 26. októbra 2009 povaţoval za neplatnú,
keď uviedol, ţe vypovedať moţno iba zmluvy uzatvorené na neurčitú dobu, akou zmluva o
dôchodku bezpochyby nie je. Riadne sa tieţ vysporiadal so skutočnosťou, prečo na daný
právny vzťah medzi účastníkmi nemoţno aplikovať zákon o bankách. Najvyšší súd
Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú
v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a ţe odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu
ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia. Krajský súd sa v celom rozsahu stotoţnil
so závermi prvostupňového súdu ohľadom platnosti zmluvy uzatvorenej medzi účastníkmi na
určitú dobu neurčitého trvania, i ohľadom neplatnosti výpovede tejto zmluvy. Argumenty
prvostupňového súdu podrobnejšie doplnil a dostatočne sa vysporiadal so všetkými
podstatnými odvolacími námietkami ţalovanej. Preto odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho
súdu spĺňa zákonné predpoklady vyjadrené v ustanovení § 157 ods. 2 O. s.
p. a nemoţno ho povaţovať za neodôvodnené, svojvoľné a za také, ktoré by
nedalo odpovede na podstatné a relevantné odvolacie námietky ţalovanej. Iba skutočnosť, ţe
dovolateľka sa s právnym názorom súdov nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o
zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (pozri napr. I. ÚS
188/06).
Ţalovaná v dovolaní namietala aj nesprávne právne posúdenie veci. K tejto námietke
treba uviesť, ţe nespôsobuje existenciu vady v zmysle § 237 O. s. p. Námietka účastníka
konania, ktorou vytýka súdu existenciu omylu pri aplikácii práva, treba povaţovať
za dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., ktorý však sám o sebe prípustnosť
dovolania nezakladá. Skutočnosť, ţe by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom
právnom posúdení veci, môţe byť len odôvodnením dovolania za predpokladu, ak je toto
prípustné, nie však dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl. O. s. p.
Vzhľadom na uvedené moţno zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania
nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p., ani z ustanovenia § 237 O. s. p. Najvyšší súd
Slovenskej republiky dovolanie ţalovanej preto v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. ako také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému
nie je prípustné, odmietol. Pritom riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania,
nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnej ţalobkyni vzniklo právo na náhradu trov konania proti
ţalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O. s. p., § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1
O. s. p.). Ţalobkyňa v dovolacom konaní podala návrh na uloţenie povinnosti nahradiť jej
trovy tohto konania (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 151 ods. 1 O. s. p.), preto jej dovolací
súd priznal náhradu spočívajúcu v odmene advokátskej kancelárii B.B. za právnu
sluţbu, ktorú poskytol advokát M. konajúci v jej mene ţalobkyni vypracovaním vyjadrenia k
dovolaniu ţalovanej z 5. februára 2014 (§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o
odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb). Sadzbu tarifnej odmeny
určil súd podľa § 10 ods. 1 vyhlášky za jeden úkon právnej sluţby v sume 210,81 eura, čo s
náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo
výške 1/100 výpočtového základu (§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky, t. j. 8,04 eura)
predstavuje spolu 218,85 eura a po pripočítaní 20 % DPH vo výške 43,77 eura (§ 18 ods. 3
vyhlášky) činí náhrada trov 262,62 eura.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 18. júna 2015
JUDr. Ivan Machyniak, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Zuzana Pudmarčíková