Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
719/394766.4ff904.pdf
PDF · 146.9 KB
No categories available
4Cdo/197/2014
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4 Cdo 197/2014
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. E. a sudkýň JUDr. E. a JUDr. H. v právnej veci ţalobcu Z., bývajúceho v M.,
zastúpeného advokátskou kanceláriou M., so sídlom v B., proti ţalovanému J., bývajúcemu
v M., zastúpenému JUDr. V., advokátom v M., o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde
Martin pod sp. zn. 7 C 131/2007, v konaní o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu
v Ţiline z 13. novembra 2013 sp. zn. 7 Co 268/2013, takto
rozhodol:
Dovolanie z a m i e t a.
Ţalobca je povinný zaplatiť ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania v sume
79,41 Eur do troch dní k rukám advokáta.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobou doručenou Okresnému súdu Martin 21. mája 2007 sa ţalobca po poslednej
úprave petitu domáhal voči ţalovanému náhrady škody vo výške 1.624,98 Eur. Uviedol,
ţe škoda mu vznikla na zdraví a majetkovej ujme ako dôsledok útoku psov (dvoch V.)
patriacich ţalovanému, ktoré napadli jeho šteňa (B.). Škoda predstavuje náklady spojené
s veterinárnym ošetrením jeho psa, jeho liečebné náklady, cestovné, bolestné a sťaţenie
spoločenského uplatnenia a vecnú škodu za zničené maskáče.
Okresný súd Martin v poradí štvrtým rozsudkom zo 16. decembra 2010 č.k.
7 C 131/2007-175 uloţil ţalovanému povinnosť zaplatiť ţalobcovi náhradu škody vo výške
1.624,98 Eur a trovy konania v sume 837,90 Eur na účet jeho právnej zástupkyne, všetko
do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil § 415, § 420
ods. 1, 3 a § 441 Občianskeho zákonníka. V dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal
na predchádzajúce zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu, poloţkovite uviedol z čoho
pozostáva výška uplatnenej náhrady škody, ktorú povaţoval za dostatočne preukázanú
listinnými dôkazmi predloţenými ţalobcom. Uviedol, ţe po doplnení dokazovania dospel
k záveru, ţe ţalovaný zodpovedá za spôsobenú škodu z dôvodu porušenia prevenčnej
povinnosti, škoda vznikla v príčinnej súvislosti s takým porušením a keďţe ţalobca neporušil
ţiadnu prevenčnú povinnosť, ţalobu povaţoval v celom rozsahu za dôvodnú. O náhrade trov
konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Ţiline na odvolanie ţalovaného, po zrušení z procesných dôvodov
jeho predchádzajúceho rozsudku z 28. marca 2012 sp. zn. 7 Co 112/2011, uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. júna 2013 sp. zn. 4 Cdo 218/2012, rozsudkom
z 13. novembra 2013 sp. zn. 7 Co 268/2013, rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak,
ţe ţalobu ţalobcu zamietol a ţalobcovi uloţil povinnosť zaplatiť ţalovanému náhradu trov
konania vo výške 1.635,36 Eur na účet právneho zástupcu do troch dní. V odôvodnení svojho
rozhodnutia uviedol, ţe ţalobca si uplatnil nárok na náhradu škody podľa ustanovenia § 420
ods. 1 Občianskeho zákonníka, pričom základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti
v takom prípade je a/ porušenie právnej povinnosti, b/ existencia škody, c/ príčinná súvislosť
medzi porušením právnej povinnosti a škodou, d/ zavinenie a podľa § 120 ods. 1 O.s.p.
účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Ţalobca uplatnil svoj
nárok na tom skutkovom tvrdení, ţe 4. decembra 2006 viedol na vodítku 5-mesačné šteňa
rasy B. po chodníku, pričom dvaja psy (V.), nachádzajúci sa na pozemku ţalovaného,
prestrčili papuľu cez oplotenie, chytili do papule jeho psa, pričom pri odvracaní škody
ţalobcom došlo k jeho pohryzeniu do oboch rúk a ľavého predkolenia. Odvolací súd po
zopakovaní dokazovania listinnými dôkazmi a doplnení dokazovania výsluchom účastníkov
a vykonaním ohliadky na mieste samom, vyhodnotil výsledky dokazovania v zmysle
ustanovenia § 132 O.s.p. a dospel k záveru, ţe ţalobca podmienky nároku na náhradu škody
podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka nepreukázal. Ţalobca v konaní tvrdil, ţe ku
spôsobeniu škody malo dôjsť 4. decembra 2006 okolo 11,00 hod. tak, ţe psy ţalovaného
(dvaja V.) mali prestrčiť papuľu cez oplotenie aţ po uši, pričom takýmto spôsobom mali
chytiť jeho psa (šteňa B.) za prednú čeľusť, pričom pri odvracaní škody ten istý pes ihneď na
to, ako pustil šteňa z papule, ho pohrýzol do oboch rúk a druhý pes ho pohrýzol do ľavého
predkolenia. Takto opísaný dej však nepotvrdila ani ţalobcom navrhnutá svedkyňa E.,
vypočutá na pojednávaní na okresnom súde 24. septembra 2007. Z pripojeného spisu OR PZ
v Martine, úrad justičnej a kriminálnej polície PZ č. ČVS: ORP-356/OSV-2007 krajský súd
zistil, ţe ţalobca uvedený skutok ako trestný čin nahlásil na Obvodnom oddelení PZ Martin –
Západ aţ 11. februára 2007, kde bola vec vybavená odloţením a na základe sťaţnosti podanej
ţalobcom prokurátorka Okresnej prokuratúry v Martine uznesením z 27. marca 2007 sp. zn. 1
Pn 135/07-4 sťaţnosť ako nedôvodnú zamietla. Skutočnosť, ţe k poškodeniu zdravia ţalobcu
malo dôjsť 4. decembra 2006 vyplýva len z výpisu zo zdravotnej dokumentácie ţalobcu,
podľa ktorej bol ošetrený v uvedený deň o 16.12 hod. na LS PP Martin, MUDr. T. pre
pohryzenie psa v oblasti prstov rúk a ľavého kolena. Bol odoslaný na úrazovo-infekčnú
ambulanciu MFN Martin, kde bol ošetrený 4. decembra 2006 o 16.41 hod. MUDr. V.
s nálezom: „početné drobné hryzné poranenia na prstoch obidvoch rúk, na piatom prste pravej
ruky traumatická ablácia nechta, ktorá bola na ambulancii dokončená, na ľavom predkolení
povrchová rana v dĺţke 4 cm.“ Odvolací súd uviedol, ţe ani táto skutočnosť (berúc do
úvahy ďalšie výsledky vykonaného dokazovania) nepotvrdzuje tvrdenie ţalobcu o tom,
ţe k spôsobeniu škody na jeho zdraví došlo konaním psov ţalovaného tak, ako tento dej
popísal v konaní ţalobca. Pohryzenie na rukách a na ľavom predkolení podľa jeho tvrdenia
mali spôsobiť dvaja útočiaci psy – V., pričom podľa lekárskej správy na prstoch obidvoch rúk
sa nachádzali iba početné „drobné“ hryzné poranenia. Taktieţ z lekárskej správy nevyplýva,
ţe povrchová rana spôsobená na ľavom predkolení bola spôsobená pohryzením psami.
Listinný dôkaz predloţený ţalobcom na preukázanie tvrdenia o ošetrení jeho psa
u veterinárneho lekára (č.l. 8) nie je opatrený dátumom, kedy k ošetreniu došlo, resp. aj akého
zvieraťa, na uvedenej fotokópii tohto dokladu sa nachádzajú len uvádzané lekárske výkony
s ohodnotením jednotlivých úkonov liečby. Skutočnosť, ţe k spôsobeniu škody na zdraví
a na veciach ţalobcu došlo spôsobom, ako ho on popísal v priebehu konania, nezodpovedá ani
výsledkom vykonanej ohliadky krajským súdom na mieste samom. V čase vzniku danej
udalosti mal ţalobca podľa jeho tvrdenia viesť psa – šteňa na vodítku, pričom potom, keď V.
chytil jeho psa, mal on drţať svojho psa medzi nohami a snaţiť sa ho vyslobodiť,
a to tak, ţe stál kolmo oproti oploteniu rozkročmo, v pokrčení vzdialene od oplotenia cca 5
aţ 15 cm, pričom podľa jeho tvrdenia, pes mal prepchať papuľu cez plot a dohrýzť ho.
Dovolací súd dospel k záveru, ţe takým spôsobom, akým ţalobca popisoval priebeh danej
udalosti vedúcej k spôsobeniu škody na jeho veciach (roztrhnutím maskáčov a spodného
prádla) ako aj na zdraví (na prstoch obidvoch rúk a na ľavom predkolení) dôjsť nemohlo.
V tejto súvislosti odvolací súd hodnotil aj lekársku správu, podľa ktorej ţalobca na prstoch
obidvoch rúk mal drobné poranenia, ktoré nezodpovedajú skutkovému deju, ţe k pohryzeniu
malo dôjsť dvoma útočiacimi psami – V., za situácie, ţe tieto mali útočiť tak, ţe mali prestrčiť
papuľu cez latkový plot, keď medzery medzi latkami oplotenia aj podľa merania vykonaného
krajským súdom na základe vykonanej ohliadky, predstavovali vzdialenosť 7,5 cm. Všetky
uvedené okolnosti nasvedčujú tomu, ţe k spôsobeniu škody pohryzením psa ţalobcu ako aj
k spôsobeniu škody na jeho zdraví ako aj na jeho osobných veciach, nemohlo dôjsť
spôsobom, akým ho ţalobca v ţalobe a v priebehu celého konania prezentoval. Keďţe
ţalobca tvrdené skutkové okolnosti o spôsobení škody v konaní nepreukázal, krajský súd
dospel k záveru, ţe v konaní dôkazné bremeno pri preukázaní podmienok náhrady škody
podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka neuniesol, preto rozsudok okresného súdu podľa
§ 220 O.s.p. zmenil tak, ţe návrh v celom rozsahu zamietol. O trovách konania
(prvostupňového a druhostupňového) rozhodol podľa § 224 ods. 2 v spojení s § 142
ods. 1 O.s.p. a priznal ţalovanému náhradu trov konania, ktorý mal v konaní plný úspech.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca, v ktorom navrhol
napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie, príp. rozsudok zmeniť
a jeho návrhu v celom rozsahu vyhovieť. Prípustnosť dovolania vyvodzoval z ustanovenia
§ 238 ods. 1 O.s.p. a dôvodnosť z ustanovenia § 241 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 237
písm. f/ a § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., t.j., ţe postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá
moţnosť konať pred súdom a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Za odňatie moţnosti konať pred súdom ţalobca povaţuje nemoţnosť obrany svojich práv
v odvolacom konaní, v ktorom bol jeho návrh zamietnutý. Je toho názoru, ţe okresný súd,
ktorý jeho návrhu v plnom rozsahu vyhovel, dostatočným spôsobom rozviedol svoje úvahy,
ktorými sa spravoval pri rozhodovaní o jeho nároku. Tieto zistenia nerozporoval odvolací súd
vo svojom predchádzajúcom rozsudku z 28. marca 2013 a stotoţnil sa so záverom okresného
súdu, ţe zodpovednosť za škodu spôsobenú domácky chovaným zvieraťom je potrebné
posúdiť podľa ustanovení § 415 a § 420 Občianskeho zákonníka. Na základe zrušujúceho
uznesenia Najvyššieho súdu však bolo Krajskému súdu v Ţiline prikázané znovu konať
a rozhodnúť, pričom ten rozhodol tak, ţe ţalobu zamietol argumentujúc neunesením
dôkazného bremena ţalobcom. Nakoľko však odvolací súd doposiaľ skutkové zistenia
nepovaţoval za nedostatočné, ţalobca je toho názoru, ţe odvolací súd mal v prípade takéhoto
právneho názoru zrušiť rozsudok okresného súdu a vrátiť mu vec na ďalšie konanie za účelom
ďalšieho dokazovania. Ţalobca má tak za to, ţe odvolací súd zmenou rozsudku okresného
súdu napadnutým rozhodnutím konal v širších intenciách ako mu bolo uloţené uznesením
najvyššieho súdu, čo je podľa jeho názoru splnením dovolacieho dôvodu v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. Zároveň je tieţ toho názoru, ţe na základe vykonaného rozsiahleho
dokazovania odvolací súd nesprávne vec právne posúdil, keď nárok ţalobcu zamietol napriek
skutočnosti, ţe vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach návrh nepovaţoval
za neopodstatnený. Ţalobca ďalej uviedol, ţe v uznesení najvyššieho súdu nebol vyslovený
taký právny názor, ktorý by odôvodňoval rozhodnutie v takých intenciách ako bol vyslovený
v napadnutom rozhodnutí a ktorý v ňom mal byť zohľadnený. Zdôraznil, ţe v zmysle
ustanovenia § 213 ods. 3 O.s.p. ak má odvolací súd za to, ţe súd prvého stupňa dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie
v potrebnom rozsahu opakuje sám, pričom z napadnutého rozhodnutia vôbec nevyplýva,
akým spôsobom odvolací súd po nariadení odvolacieho pojednávania doplnil, resp. opakoval
dokazovanie. Namieta, ţe pokiaľ odvolací súd v dôvodoch rozsudku poukazuje
na ním vykonanú ohliadku na mieste samom, na takýto zadováţený dôkaz odvolacím súdom
nemoţno prihliadnuť, nakoľko krajský súd túto ohliadku vykonal 2. februára 2012, teda
po takmer 6 rokoch od začatia konania a ohliadka po takom čase nemôţe skutočnosti ţiadnym
relevantným spôsobom preukázať, ak v čase jej vykonania bola situácia na mieste samom
diametrálne odlišná od doby, kedy ku škode skutočne došlo. Z uvedeného dôvodu
na vykonanú ohliadku ako na dôkaz neopodstatnenosti ţalobcom vzneseného nároku
nemoţno za ţiadnych okolností prihliadať. Záverom ţalobca zopakoval, ţe ak sa chcel
odvolací súd odchýliť od skutkových zistení súdu prvého stupňa, mal v zmysle § 132 O.s.p.
opakovať dokazovanie sám(?). Súčasne si uplatnil náhradu trov dovolacieho konania v sume
190,58 Eur a navrhol odloţiť vykonateľnosť napadnutého rozsudku.
Ţalovaný vo vyjadrení navrhol dovolanie ţalobcu zamietnuť v podstate z dôvodu
neopodstatnenosti namietaných skutočností, keďţe ţalobca v konaní neuniesol dôkazné
bremeno. Ţiadal priznať mu náhradu trov dovolacieho konania v sume 158,82 Eur.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov pre odloţenie
vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle § 243 O.s.p. a v súlade s ustálenou praxou
tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods.1 O.s.p.), po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom
(§ 238 ods. 1), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), preskúmal
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru,
ţe dovolanie ţalobcu nie je dôvodné.
Z ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. vyplýva, ţe dovolaním moţno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p., dovolanie je tieţ prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.
V prejednávanej veci dovolanie ţalobcu smeruje proti zmeňujúcemu rozsudku
odvolacieho súdu vo veci samej a preto je procesne prípustné.
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p., môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov,
ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní
uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ
označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vţdy,
či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. v znení účinnom do 31. decembra 2014 (ďalej
len „§ 237 O.s.p.“), zaoberal sa najskôr dovolací súd otázkou, či konanie v tejto veci
nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j. či v danej
veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť
účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,
o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad nedostatku
návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad
odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom
či súdom nesprávne obsadeným). Vada konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. a/ aţ e/ a g/
O.s.p. v dovolaní namietaná nebola a v dovolacom konaní ani takáto vada nebola zistená.
Z obsahu dovolania ţalobcu vyplýva, ţe tento ako dovolací dôvod uplatňuje odňatie
moţnosti konať pred súdom a nesprávne právne posúdenie (§ 237 písm. f/ a § 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
So zreteľom na obsah dovolania, dovolací súd preto osobitne skúmal, či v konaní
(ne)došlo k odňatiu moţnosti konať pred súdom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237
písm. f/ O.s.p.).
Pod odňatím moţnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký
závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných
práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov. Táto vada konania znamená porušenie základného práva účastníka
súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho
poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Odňatím moţnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sa rozumie postup
súdu, ktorým znemoţnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré
mu Občiansky súdny poriadok priznáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť
prednesy, navrhovať dôkazy a pod.).
V prejednávanej veci dovolateľ namieta, ţe odvolací súd mu odňal moţnosť konať
pred súdom tým, ţe mu znemoţnil obranu jeho práv v rámci odvolacieho konania, v ktorom
došlo k zmene rozsudku súdu prvého stupňa.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe odvolací súd po odvolaní ţalovaného proti poslednému
(v poradí štvrtému) rozsudku súdu prvého stupňa zo 16. decembra 2010, v prejednávanej veci
v rámci doplnenia dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa, nariadil
na 2. februára 2012 ohliadku na mieste samom, na ktorú predvolal účastníkov a ich právnych
zástupcov s upozornením, ţe účasť je povinná (por. č.l. 200). Zo zápisnice o vykonanej
ohliadke vyplýva, ţe ţalobca sa ohliadky zúčastnil osobne, pričom jeho právna zástupkyňa
napriek tomu, ţe predvolanie na ohliadku prevzala 19. januára 2012, sa ohliadky nezúčastnila.
Z obsahu zápisnice z ohliadky však vyplýva, ţe ţalobca nenamietal neprítomnosť svojej
zástupkyne, pri objasňovaní skutkového deja aktívne spolupracoval a priebeh ohliadky
nerozporoval. Následne odvolací súd vo veci vytýčil pojednávanie na termín 28. marca 2012,
na ktorom bol osobne prítomný ţalobca. Z obsahu spisu vyplýva, ţe právna zástupkyňa
ţalobcu sa tohto pojednávania osobne nezúčastnila, na svoje zastupovanie na tomto
pojednávaní poverila svoju zamestnankyňu JUDr. L. (por. č.l. 221), ktorej zastupovanie
odvolací súd uznesením na pojednávaní nepripustil po zistení, ţe táto nie je advokátkou, ale
len zamestnankyňou advokátky. Ţalobca na tomto pojednávaní odmietol vypovedať. Po
zrušení rozsudku odvolacieho súdu z 28. marca 2012 sp. zn. 7 Co 112/2011 Najvyšším súdom
Slovenskej republiky a vrátením mu veci na ďalšie konanie pre procesné vady, odvolací súd
vytýčil pojednávanie na 13. novembra 2013, na ktorom sa ţalobca zúčastnil osobne a na
základe substitučnej plnej moci bol zastúpený JUDr. L. (medzičasom uţ advokátkou – pozn.
dovolacieho súdu). Z obsahu zápisnice z pojednávania vyplýva, ţe ţalobca bol na tomto
pojednávaní odvolacím súdom vypočutý k veci ako účastník konania po poučení podľa § 131
O.s.p., jeho právna zástupkyňa sa v rámci pojednávania vyjadrila k veci a predseda senátu ju
vyzval na prednes tzv. záverečnej reči (por. č.l. 274, 274p.v.), ktorú moţnosť vyuţila.
Po preskúmaní veci z hľadiska, či konanie odvolacieho súdu je reálne postihnuté
ţalobcom tvrdenou vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p., dovolací súd dospel k záveru, ţe táto
námietka ţalobcu nie je opodstatnená. O procesnú vadu v zmysle tohto ustanovenia, ktorá
spočíva v odňatí moţnosti konať pred súdom, ide len vtedy, keď súd neumoţnil účastníkovi
vykonať v priebehu konania práva priznané mu Občianskym súdnym poriadkom, a to najmä
právo predniesť (doplniť, či doplňovať) svoje návrhy, vyjadriť sa k rozhodným
skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo označiť navrhované
dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu senátu dávať v rámci výsluchu otázky
účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy, vyjadriť
sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako
aj § 101 ods. 1, § 117 ods. 1, § 118 ods. 1 a 3, § 123, § 126 ods. 3, § 131, § 211, § 215 O.s.p.).
Zo spisu nevyplýva, ţe by ţalobcovi bolo odňaté niektoré z uvedených procesných práv.
Ţalobca sa zúčastnil všetkých úkonov vykonávaných odvolacím súdom, vyjadroval
sa k tvrdeniam uvádzaným ţalovaným, zúčastnil sa ohliadky na mieste samom, kde podal
svoje vysvetlenie na skutočnosti, od ktorých odvodzuje svoj nárok, vyuţil právo záverečnej
reči, pričom v rámci odvolacieho konania ani raz nespochybnil postup odvolacieho konania
a nenamietal, ţe by mu odvolací súd neumoţnil uplatniť niektoré z jeho procesných práv.
Majúc na zreteli uvedené dovolací súd uzavrel, ţe konanie odvolacieho súdu netrpí
ţalobcom namietanou vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd tieţ zo zákona prihliadnuť,
a to aj vtedy, keď na ňu dovolateľ nepoukazuje, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád
taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p., nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom
je porušenie iných procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom
konaní. Posudzujúc dovolanie ţalobcu podľa jeho obsahu (§ 41 ods. 2 O.s.p.), ţalobca
namieta práve túto vadu konania, i keď ju namieta výlučne ako vadu podľa § 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.
Dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. je daný vtedy, ak konanie
je postihnuté vadou, a to takou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Dôvodom dovolania podľa uvedeného ustanovenia môţe byť akákoľvek vada, ak súčasne
spĺňa podmienku, ţe mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (moţnosť takéhoto
následku nestačí). O konaní moţno povedať, ţe je postihnuté vadou, ak bolo porušené
ktorékoľvek z ustanovení zákona upravujúcich konanie od jeho začatia aţ po jeho skončenie.
Kedy však daná vada mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, záleţí vţdy
len od posúdenia v konkrétnom prípade. Spravidla takouto vadou bude napr. porušenie
ustanovení o dokazovaní tým, ţe súd vôbec nezisťoval skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie
veci, hoci boli tvrdené a na ich preukázanie boli navrhnuté dôkazy, alebo hoci súd nevykonal
dôkaz navrhnutý na preukázanie rozhodujúcej skutočnosti, dospel k záveru, ţe účastník
neuniesol dôkazné bremeno, alebo ak boli porušené ustanovenia o vykonávaní jednotlivých
dôkazných prostriedkov, alebo ak odvolací súd vychádzal z iného skutkového základu ako
súd prvého stupňa, no nepostupoval podľa § 213 ods. 3 alebo 4, 5 O.s.p., t.j. nezopakoval
dôkazy, na ktorých zaloţil svoje zistenie súd prvého stupňa, prípadne nedoplnil dokazovanie
a pod.
Za vadu konania v zmysle uvedeného ustanovenia nemoţno povaţovať skutočnosť,
ţe skutkový stav nebol zistený úplne, ale len to, ţe pri jeho zisťovaní sa nepostupovalo
v súlade s príslušnými ustanoveniami o dokazovaní.
Podľa § 213 ods. 1 O.s.p., odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil
súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 aţ 7. Ak má odvolací súd
za to, ţe súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám (§ 213 ods. 3 O.s.p.).
Ostatne citované ustanovenie umoţňuje odvolaciemu súdu, aby dospel k vlastnému
zisteniu skutkového stavu, ktoré môţe byť odlišné od skutkového zistenia, ktoré urobil súd
prvého stupňa. Ak sa však odvolací súd chce odchýliť od skutkových zistení súdu prvého
stupňa, musí dokazovanie sám opakovať a zadováţiť si tak rovnocenný podklad pre odlišné
hodnotenie v zmysle § 132 O.s.p.; je neprípustné, aby odvolací súd ku svojim odlišným
skutkovým zisteniam, vedúcim k odlišnému právnemu záveru, dospel bez vykonania riadneho
dokazovania. Ak by sa odvolací súd odchýlil od skutkového stavu zisteného súdom prvého
stupňa bez toho, aby rešpektoval povinnosť opakovania alebo doplnenia dokazovania,
zasiahol by do ústavne zaručeného práva účastníka konania na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, do obsahu ktorého patrí aj to, ţe odvolací súd sa môţe odchýliť od skutkového
stavu zisteného prvostupňovým súdom len po doplnení alebo opakovaní dokazovania, ktorého
výsledky opravnému súdu umoţnia vlastné, prípadne aj odlišné hodnotenie dôkazov.
Dovolací súd povaţuje v prvom rade zdôrazniť, ţe odvolacie konanie je potrebné
povaţovať od podania odvolania účastníkom konania za jeden ucelený celok aţ do času, kedy
odvolací súd o odvolaní rozhodne konečným rozhodnutím. Preto v prejednávanej veci tak
úkony odvolacieho súdu uskutočnené pred jeho prvým (dovolacím súdom zrušeným)
rozsudkom, ako aj úkony uskutočnené po vrátení mu veci na ďalšie konanie, je potrebné
povaţovať za úkony súdu vykonané v rámci odvolacieho konania, z ktorých odvolací súd
vychádza pri svojom konečnom rozhodnutí o odvolaní.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe ku skutkovým (nie právnym) záverom, na ktorých
odvolací súd zaloţil svoje hodnotiace závery, dospel odvolací súd na základe vyhodnotenia
dôkazov, ktoré sám zopakoval. Odvolací súd vo veci opakoval dôkazný prostriedok –
ohliadku. Ohliadku miesta významného pre konanie vykonal 2. februára 2012. Podľa obsahu
zápisnice o ohliadke (č.l. 215a-215b spisu) ohliadky sa zúčastnili obaja účastníci osobne
a právny zástupca ţalobcu. Zo zápisnice o pojednávaní spísanej na odvolacom súde
28. marca 2012 (č.l. 222-223) vyplýva, ţe predseda senátu na ňom oboznámil priebeh
doterajšieho konania a účastníci sa vyjadrili k veci. Okrem ohliadky odvolací súd doplnil
dokazovanie aj prečítaním listín – výpisom zo zdravotnej dokumentácie ţalobcu (č.l. 202-
203), lekárskym posudkom o bolestnom (č.l. 208-209) a správou z ambulancie jednodňovej
chirurgie (č.l. 211). Na pojednávaní konanom 13. novembra 2013 vypočul účastníkov konania
po poučení podľa § 131 O.s.p. a tieţ právnych zástupcov, ktorých na záver vyzval v zmysle
ustanovenia § 118 ods. 4 O.s.p., aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa i k právnej stránke
veci. Odvolací súd potom na základe takto vykonaných a doplnených dôkazov dospel
k odlišným skutkovým zisteniam ako súd prvého stupňa, keď predovšetkým vychádzal
z vykonanej ohliadky na mieste samom a lekárskej správy, ţe k spôsobeniu škody na zdraví
ţalobcu ako aj na jeho osobných veciach nemohlo dôjsť spôsobom, akým ho popisoval
ţalobca, pretoţe vykonaným meraním mal odvolací súd zistené, ţe útočiaci V. nemôţe
prestrčiť papuľu cez 7,5 cm medzeru medzi latkami oplotenia, chytiť psa ţalobcu, následne
ten istý pes pohrýzť ţalobcu do oboch rúk a druhý pes pohrýzť ţalobcu do predkolenia
vzdialeného od plotu 5 – 15 cm. Zároveň odvolací súd vychádzal tieţ zo zadováţenej
lekárskej správy, z ktorej vyplývalo, ţe ţalobca mal na rukách drobné hryzné poranenia
a na predkolení povrchovú ranu, ktoré podľa názoru odvolacieho súdu nemôţu zodpovedať
poraneniu útočiacich V.. Odvolací súd taktieţ na základe zopakovaného dokazovania
listinnými dôkazmi dospel k záveru, ţe z týchto nie je moţné zistiť súvislosť s prejednávanou
vecou, pretoţe z potvrdenia o ošetrení u veterinárneho lekára nie je moţné zistiť, kedy
a akému zvieraťu bolo ošetrenie poskytnuté. Z uvedeného vyplýva, ţe odvolací súd zisťoval
skutkové okolnosti prípadu vedúce k zmene skutkového stavu. Výsledky doplneného
a opakovaného dokazovania – výpovede účastníkov podľa § 131 O.s.p., ohliadka podľa § 130
ods. 2 O.s.p. mali určujúci význam pre rozhodnutie súdu, ich prostredníctvom odvolací súd
získal priame poznatky o rozhodných skutočnostiach svojimi zmyslami, zrakom a sluchom.
Dovolací súd preto námietku ţalobcu, ţe si nezadováţil rovnocenný podklad pre odlišné
hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia § 132 O.s.p., nepovaţoval za dôvodnú. Za dôvodnú
dovolací súd nepovaţoval ani námietku ţalobcu, ţe ohliadka odvolacím súdom bola vykonaná
po takmer šiestich rokoch od začatia konania, pretoţe v priebehu konania nedošlo k úprave
oplotenia pozemku ţalovaného a medzery medzi latami oplotenia sa nezmenili.
Námietka ţalobcu, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, tak nebola dôvodná.
Ţalobca v dovolaní namieta tieţ nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom
v uplatnenom nároku na náhradu škody (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne
posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd
nepouţil správny (náleţitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,
nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne
právne závery.
Dovolateľ síce formálne namietol existenciu tohto dovolacieho dôvodu, obsahovo
ale ničím nevysvetlil, aký omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav má na mysli,
ktorý právny predpis nepouţil odvolací súd správne, alebo ktorý nesprávne interpretoval,
alebo ktoré nesprávne závery vyvodil zo správnych skutkových záverov.
Dovolateľ musí v zmysle § 241 ods. 1 veta prvá O.s.p. v dovolaní popri všeobecných
náleţitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje jeho opravný
prostriedok, v akom rozsahu a z akých dôvodov sa toto rozhodnutie napáda, prípadne ktoré
dôkazy by sa mali vykonať na preukázanie dôvodov dovolania a čoho sa dovolateľ domáhal.
Dovolateľ vo svojom dovolaní namieta nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom,
v dôvodoch však namieta nezopakovanie dokazovania odvolacím súdom v zmysle
ustanovenia § 213 ods. 3 O.s.p. (bezdôvodne - por. tieţ vyššie uvedené), z čoho vyvodzuje
len všeobecne nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom.
Pre zákonu zodpovedajúce uplatnenie dovolacieho dôvodu nie je postačujúce, keď
dovolateľ v dovolaní len označí niektorý z dovolacích dôvodov uvedených v § 241
ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p. (napr. tým, ţe poukáţe na označenie ustanovenia zákona alebo
odcituje jeho text). Ustanoveniu § 241 ods. 1 O.s.p. zodpovedá a ním uloţenej osobitnej
náleţitosti dovolania vyhovuje len také dovolanie, v ktorom sa konkrétne uvádza, z ktorých
dôvodov sa napáda rozhodnutie odvolacieho súdu. Predpokladom toho je, ţe dovolateľ popíše
(špecifikuje) okolnosti, z ktorých usudzuje, ţe určitý dovolací dôvod je daný, a ţe dostatočne
konkrétne uvedie, v čom vidí nesprávnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. Ak dovolateľ
podáva dovolanie z dôvodu uvedeného v § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., nestačí len samotné
poukázanie na označenie (alebo text) tohto zákonného ustanovenia; nevyhnutnou náleţitosťou
dovolania je v takomto prípade vymedzenie, ktorý právny záver a z akých dôvodov
nepovaţuje dovolateľ za správny. Pokiaľ v dovolaní chýba táto (osobitná) náleţitosť,
nie je (vzhľadom na viazanosť dovolacieho súdu uplatneným dovolacím dôvodom)
vymedzený obsah prieskumnej činnosti dovolacieho súdu a rozhodnutie odvolacieho súdu
napadnuté dovolaním nie je moţné preskúmať z hľadiska opodstatnenosti takto
„uplatneného“ dovolacieho dôvodu. Ţalobca, tým ţe v dovolaní neopísal okolnosti, z ktorých
vyvodzuje nesprávnosť právneho posúdenia veci odvolacím súdom, sám znemoţnil
dovolaciemu súdu preskúmať správnosť rozsudku odvolacieho súdu z hľadiska právneho
posúdenia veci, na ktorom spočíva jeho rozhodnutie.
Z vyššie uvedeného je zrejmé, ţe dovolateľom riadne uplatnený dovolací dôvod
nie je daný – ţalobca napadol zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nebol vydaný
v konaní postihnutom procesnou vadou v zmysle § 237 písm. f/ ani § 241 ods. 2 písm. b/
O.s.p. Ďalší dovolací dôvod ale dovolateľ neuplatnil spôsobom, ktorý by zodpovedal § 241
ods. 1 a 2 písm. c/ O.s.p., preto sa dovolací súd nemohol zaoberať správnosťou dovolaním
napadnutého rozhodnutia z hľadiska správnosti právneho posúdenia veci, na ktorom toto
rozhodnutie spočíva. Najvyšší súd Slovenskej republiky neopodstatnene podané dovolanie
ţalobcu preto zamietol podľa § 243b ods. 1 O.s.p.
V dovolacom konaní úspešnému ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov konania
proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.).
Úspešný ţalovaný v dovolacom konaní podal návrh na uloţenie povinnosti ţalobcovi
nahradiť mu trovy konania spočívajúce v trovách jeho právneho zastupovania v dovolacom
konaní za dva úkony právnej pomoci (prevzatie a príprava zastúpenia, vyjadrenie
k odvolaniu). S prihliadnutím na ustanovenia § 10 ods. 6, § 14 ods. 1 písm. b/ a § 16
ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych sluţieb priznal odvolací súd ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania za jeden
úkon právnej pomoci v celkovej výške 79,41 Eur, ktorú sumu je ţalobca povinný do troch dní
zaplatiť k rukám zástupcu ţalovaného. Za úkon právnej pomoci prevzatie a prípravu
uplatnený nárok nepriznal z dôvodu, ţe právny zástupca zastupoval ţalovaného v konaní pred
súdom prvého a druhého stupňa, uplatňovaný nárok v konaní podrobne poznal uţ z priebehu
tohto konania, preto pri poverení zastupovať ţalovaného aj v dovolacom konaní odpadol
dôvod na prevzatie a prípravu veci.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 24. júna 2015
JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová