Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
e30/395748.d6dd1a.pdf
PDF · 117.47 KB
No categories available
2Cdo/399/2014
Najvyšší súd 2 Cdo 399/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne P., so sídlom v B.,
zastúpenej advokátskou kanceláriou F., so sídlom v B., proti ţalovanej Slovenskej
republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom
v Bratislave, Ţupné nám. č. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy,
vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 10 C 199/2012, o dovolaní ţalobkyne
proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo 17. júla 2014 sp. zn. 9 Co 167/2014, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava II uznesením z 10. februára 2014 č. k. 10 C 199/2012-70
ţiadosť ţalobkyne o vrátenie súdneho poplatku za vznesenú námietku zaujatosti zamietol.
O zamietnutí tejto ţiadosti rozhodol podľa ustanovenia § 11 ods. 1 tretia veta zákona
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „zákon
o súdnych poplatkoch“). Uviedol, ţe námietka zaujatosti nebola uplatnená dôvodne, keďţe jej
účel – docieliť, aby vec neprejednával sudca, ktorému bola vec pridelená podľa rozvrhu práce
nebol dosiahnutý.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie ţalobkyne uznesením zo 17. júla 2014 sp. zn.
9 Co 167/2014 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Odvolací súd sa v plnom
rozsahu stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa a poukázal na to, ţe
Krajský súd v Bratislave v predmetnej veci nevylúčil z jej prejednávania a rozhodovania
všetkých sudcov Okresného súdu Bratislava II a nebol vylúčený ani sudca, ktorý vec
prejednáva a rozhoduje. Uzavrel preto, ţe súd prvého stupňa rozhodol vecne správne, keď
ţiadosti ţalobkyne o vrátenie súdneho poplatku za námietku zaujatosti nevyhovel, nakoľko
ţalobkyňou vznesená námietka zaujatosti nebola uplatnená dôvodne. Odvolací súd napadnuté
uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil.
Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla ţalobkyňa dovolaním. Navrhla, aby
dovolací súd rozhodnutia súdov oboch niţších stupňov zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila tým, ţe v predmetnej veci sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.), účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), ţe
vo veci rozhodoval vylúčený sudca a súd bol nesprávne obsadený (§ 237 písm. g/ O.s.p.), a ţe
rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.). Za nepodanie návrhu na začatie konania povaţovala nepodanie námietky
zaujatosti, pretoţe to nebolo obsahom jej vôle. Neexistujúcu námietku zaujatosti nebolo
moţné spoplatniť. Za odňatie moţnosti konať pred súdom povaţovala údajnú prekvapivosť
a nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. Rozhodovanie vylúčeným sudcom
v konaní pred súdom prvého stupňa vyvodzovala z toho, ţe išlo o sudcu súdu, ktorého
nezákonným postupom jej mala byť spôsobená ţalovaná ujma. Za nesprávne právne
posúdenie povaţovala posúdenie dôvodnosti podanej námietky zaujatosti.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka
dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred
1. januárom 2015)] po zistení, ţe dovolanie podala včas ţalobkyňa zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.)
skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon
pripúšťa. Dospel pritom k záveru, ţe dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Keďţe v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho
prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p.
Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemoţno podriadiť pod ţiaden
dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie súdu
prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania
nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, písm. b/ O.s.p., ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm. c/ O.s.p.).
Dovolanie ţalobkyne preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. nie je prípustné.
Prípustnosť dovolania ţalobkyne by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému
rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo
konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Ţalobkyňa procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ d/ O.s.p. netvrdila a ich
existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie je
prípustné.
Nedostatok návrhu na začatie konania v zmysle ustanovenia § 79 ods. 1 prvá veta
O.s.p. (tam, kde je takýto návrh potrebný) je neodstrániteľným nedostatkom podmienky
konania, ktorý v konečnom dôsledku vedie k zastaveniu konania v ktoromkoľvek jeho štádiu.
Tento nedostatok zakladá vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p.
V predmetnej veci z obsahu spisu vyplýva, ţe ţalobkyňa si návrhom na začatie
konania uplatnila nárok na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona
č. 514/2003 Z.z. a navrhla tieţ prikázať vec inému súdu z dôvodu, ţe sudcovia súdu,
na ktorom sa má vec prejednať a rozhodnúť sú z prejednávania a rozhodovania tejto veci
vylúčení so zreteľom na ich pomer k veci a účastníkom konania. Ide teda o návrh (ţalobu),
ako procesnoprávny úkon účastníka konania, ktorou ţalobkyňa uplatnila tak nárok
vyplývajúci z právneho vzťahu medzi účastníkmi konania (ţalobcom a ţalovaným), ale
súčasne (vzniesla) uplatnila aj námietku zaujatosti. V takomto prípade, z hľadiska
spoplatnenia námietky zaujatosti, nevzniká vzťah medzi účastníkmi konania, ale vzniká vzťah
osobitný finančno-právny (poplatkový) medzi poplatníkom a štátom, v ktorom návrh
na začatie konania podľa § 79 ods. 1 O.s.p. nie je potrebný. Pre vznik tohto vzťahu je
relevantné samotné uplatnenie námietky zaujatosti zo strany účastníka konania, pričom takáto
námietka môţe byť uplatnená buď samostatným podaním (v konaní, ktoré je uţ začaté) alebo
môţe tvoriť aj súčasť iného podania (tak ako v predmetnej veci bola uplatnená v návrhu
na začatie konania – v ţalobe). Prikázanie veci v zmysle ustanovenia § 12 ods. 1 O.s.p.
prichádza do úvahy len vtedy, ak súd nemôţe vo veci konať, lebo jeho sudcovia sú vylúčení.
Za takýchto okolností musí byť vec prikázaná inému súdu. Nutná delegácia v zmysle
citovaného zákonného ustanovenia je teda „viazaná“ na ustanovenie § 14 ods. 1 O.s.p.,
z ktorého vyplývajú skutočnosti zakladajúce dôvod, pre ktorý je sudca vylúčený
z prejednávania a rozhodovania veci. Takáto námietka (a s ňou spojená nutná delegácia)
nemôţe byť predmetom samostatného súdneho konania, ale takého konania, ktoré sa vo veci
uţ začalo na návrh (ako sa to stalo aj v predmetnej veci). Inak by sa sudcovia ani nemohli
vyjadriť, či majú relevantný vzťah k veci, k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom.
Bez konkrétnej veci, nemôţu byť ani účastníci konania, ani ich zástupcovia.
Moţno ešte uviesť, ţe v občianskom súdnom konaní súd spravidla rozhoduje
o viacerých parciálnych otázkach významných pre konanie (o povinnosti poplatníka zaplatiť
súdny poplatok, námietke zaujatosti, ustanovení zástupcu, uloţení poriadkovej pokuty,
trovách konania, svedočnom a pod.). O týchto otázkach ale nerozhoduje v nejakom
samostatnom (súbeţne prebiehajúcom) konaní, ktoré by začínalo osobitným návrhom.
Rozhodovanie o týchto otázkach predstavuje integrálnu súčasť jednotného občianskeho
súdneho konania, v ktorom je podaný jediný návrh na začatie konania – ţaloba. Aj vtedy, keď
súd rozhoduje o námietke zaujatosti vznesenej účastníkom (pokiaľ bola podaná) alebo
o povinnosti účastníka (poplatníka) zaplatiť súdny poplatok, o ţiadosti účastníka na vrátenie
súdneho poplatku, rozhoduje ako súd v konaní, ktoré začalo podaním návrhu na začatie
konania (ţaloby). Len ak takéto občianske súdne konanie ako celok prebehlo napriek tomu, ţe
sa nepodal návrh na jeho začatie (ţaloba), hoci bol podľa zákona potrebný, ide o procesnú
vadu v zmysle § 237 písm. e/ O.s.p.
Tvrdenie, ţe v danom prípade sa nepodal návrh na začatie konania (keď ţalobkyňa
nevzniesla námietku zaujatosti voči sudcom), nenapĺňa skutkovú podstatu ustanovenia § 237
ods. 1 písm. e/ O.s.p.; dovolateľka ním totiţ zamieňa stav, keď nebol podaný ţiadny návrh
na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, s takým procesným stavom, v ktorom
konanie bolo (podaním ţaloby) riadne začaté a v jeho rámci bol vyrubený súdny poplatok.
Pokiaľ ţalobkyňa namietala tzv. prekvapivosť rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací
súd poukazuje na predchádzajúce rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (napríklad sp. zn.
7 Cdo 102/2011, 2 Cdo 226/2011, 5 Cdo 46/2011). Odňatie moţnosti konať pred súdom,
ktoré bolo spôsobené tzv. prekvapivými, resp. nečakanými rozhodnutiami, podľa judikatúry
najvyššieho súdu nastane vtedy, ak odvolací súd svoje rozhodnutie „nečakane“ zaloţil
na iných právnych záveroch neţ súd prvého stupňa, pričom účastníkovi bolo odňaté právo
namietať správnosť (novo zaujatého) právneho názoru na inštančne vyššom súde. V týchto
prípadoch spravidla odvolací súd vyvodil svoj (iný) právny záver zo skutočností, ktoré súd
prvého stupňa výslovne právne neposudzoval, resp. nevyhodnotil a účastník v odvolacom
konaní nemal dôvod namietať a zdôvodňovať prípadné nesprávne právne posúdenie veci
súdom prvého stupňa. V prejednávanej veci o takýto prípad odlišného právneho názoru
odvolacieho súdu od prvostupňového súdu jednoznačne nejde a preto je námietka ţalobkyne
v tomto smere nedôvodná.
Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného
vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, ţe právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho
procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale
nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril
aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, ţe súčasťou
obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2
O.s.p., v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom
konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá
odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré
majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné
na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní
(II. ÚS 78/05).
Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré ţalobkyňou predloţené
listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval
na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré vysvetlil zrozumiteľne
a v dostatočnom rozsahu, pričom tieţ vysvetlil, prečo sa nestotoţnil s námietkami ţalobkyne
uvedenými v odvolaní. S poukazom na relevantnú judikatúru sa stotoţnil s názorom súdu
prvého stupňa v tom, ţe z hľadiska obsahového v podanej ţalobe išlo aj o námietku
zaujatosti; za správny označil tieţ následný postup súdu prvého stupňa pri vyrubení súdneho
poplatku za námietku zaujatosti a následne zdôvodnil prečo zaplatený súdny poplatok
za vznesenú námietku zaujatosti nevrátil, z akých ustanovení zákona vychádzal. Odôvodnenie
dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany ţalobkyne, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo súd
poplatok zaplatený za námietku zaujatosti nevráti. Okolnosť, ţe táto odpoveď ţalobkyňu
neuspokojuje, neznamená, ţe odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia
v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p.; za odňatie moţnosti konať pred súdom v ţiadnom prípade
nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv
či poţiadaviek ţalobkyne.
Dôvodnou nebola ani námietka dovolateľky, ţe v konaní pred súdom prvého stupňa
rozhodoval (a teda, ţe uznesenie o poplatkovej povinnosti vydal) vylúčený sudca. I keď
ustanovenie § 14 ods. 1 O.s.p. spája vylúčenie sudcov z prejednania a rozhodovania vo veci
nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak moţno mať čo i len pochybnosť
o ich nezaujatosti, nemoţno prehliadať, ţe rozhodnutie o vylúčení sudcu predstavuje výnimku
z významnej ústavnej zásady, ţe nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Vzhľadom na to moţno vylúčiť sudcu z prejednávania
a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závaţných dôvodov,
ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato
a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, ţe v osobe určitého sudcu
sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte
bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ v iných veciach vyslovil názor, ţe dôvod
na vylúčenie sudcu nezakladá sama skutočnosť, ţe sudca má prejednať a rozhodnúť vec,
v ktorej ţalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napríklad
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2010 sp. zn. 3 Nc 14/2010).
Nadväzujúc na tento názor dovolací súd pre účely preskúmavanej veci konštatuje, ţe
dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, ţe vykonáva súdnictvo na súde, ktorý
údajne (podľa tvrdenia ţalobkyne) svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci
zaloţil zodpovednosť ţalovanej za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona
Pokiaľ dovolateľka uviedla ako dôvod prípustnosti podaného dovolania nesprávne
právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dovolací súd opakovane zdôrazňuje, ţe
táto vada je relevantným dovolacím dôvodom, avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. V dôsledku toho
by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne
interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery,
prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad
v danej veci nejde.
So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie ţalobkyne podľa § 243b ods. 5
O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako procesne neprípustné odmietol, bez toho,
aby sa mohol zaoberať správnosťou právneho posúdenia veci, na ktorom spočíva dovolaním
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu.
O trovách dovolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., § 151 a § 142 ods. 1 O.s.p.
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. júna 2015
JUDr. Viera Petríková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová