Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
9d8/395614.7a6aae.pdf
PDF · 171.62 KB
No categories available
2Tost/32/2015
N a j v y š š í s ú d 2 Tost 32/2015
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Petra
Krajčoviča a sudcov JUDr. Libora Duľu a JUDr. Petra Paludu na neverejnom zasadnutí
konanom 23. septembra 2015 v Bratislave, v trestnej veci obžalovaného M.
A. a spol., pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296
Tr. zák. a iné, o sťažnosti prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská
Bystrica zo dňa 11. septembra 2015, sp. zn. BB – 3 T 17/2015, takto
rozhodol:
I. Podľa § 194 ods. 1, písm. a/ Tr. por. sa napadnuté uznesenie zrušuje v celom
rozsahu.
II. Podľa § 79 ods. 3 Tr. por. žiadosti obžalovaných
1. T. K., nar. X. v B., trvale bytom R. P., t.č. v Ústave na výkon väzby Leopoldov
(žiadosť z 10. septembra 2015),
2. P. B., nar. X. vo V., trvale bytom V., L., t. č. v Ústave na výkon väzby v Nitre
(žiadosť z 10. septembra 2015),
3. M. B., nar. X. vo V., trvale bytom V., Š., t. č. v Ústave na výkon väzby v Nitre
(žiadosť z 10. septembra 2015) a
4. D. O., nar. X. vo V., trvale bytom V., B., t. č. v Ústave na výkon väzby v Nitre
(žiadosť z 10. septembra 2015),
o prepustenie z väzby sa z a m i e t a j ú .
III. Podľa § 80 ods. 1 písm. c), ods. 2 Tr. por. sa obžalovaným T. K., P. B., M. B.
a D. O. neukladá dohľad probačného a mediačného úradníka.
IV. Podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku sa písomné sľuby obžalovaných T.
K., M. B. a D. O. predložené na hlavnom pojednávaní 10. septembra 2015 neprijímajú.
O d ô v o d n e n i e
Obžalovaní T. K., P. B., M. B. a D. O. sú spoločne s ďalšími 13 osobami na základe
obžaloby prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky, sp. zn. VII/1 Gv 67/13/1000-592, podanej
na Špecializovaný trestný súd, pracovisko Banská Bystrica, 22. decembra 2014 trestne stíhaní
v bode 1/ zo spáchania zločinu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny
podľa § 296 Tr. zák., v bode 12/ zo spáchania obzvlášť závažného zločinu vydierania podľa
§ 189 ods. 1, ods. 4 písm. b/ (obžalovaný T. K. aj podľa ods. 4 písm. c) Tr. zák. s poukazom
na § 141 písm. a) Tr. zák., obžalovaný T. K. v bode 14/ zo spáchania obzvlášť závažného
zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2, písm. d), ods. 3, písm. a), ods.4, písm. c) Tr.
zák., s poukazom na § 141 písm. a) Tr. zák. a v bode 15/ zo spáchania obzvlášť závažný
zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2, písm. c) (s poukazom na § 138 písm. a) Tr. zák.),
ods. 3, písm. a), ods. 4, písm. c) Tr. zák., obžalovaní P. B., M. B. a D. O. Tr. zák. v bode 4/ zo
spáchania zločinu krádeže v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zák. k § 212 ods. 1. ods. 3
písm. a/, ods. 4 písm. b/ Tr. zák. a v bode 5/
zo spáchania prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. b/,
písm. c/ Tr. zák.
Špecializovaný trestný súd, pracovisko Banská Bystrica, uznesením z 11. septembra
2015, sp. zn. BB-3T 17/2015, rozhodol takto:
I. Podľa § 80 ods. 1 písm. c), ods. 2 Tr. por., nakoľko je daný dôvod väzby podľa § 71
ods. 1 písm. a) a c) Tr. por., sa obžalovaný
T. K., nar. X. v B., trvale bytom R. P., t.č. v Ústave na výkon väzby Leopoldov
(žiadosť z 10. septembra 2015),
a podľa § 80 ods. 1 písm. c), ods. 2 Trestného poriadku, nakoľko je daný dôvod väzby podľa
§ 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, sa obžalovaní
P. B., nar. X. vo V., trvale bytom V., L., t. č. v Ústave na výkon väzby v Nitre,
M. B., nar. X. vo V.. trvale bytom V., Š., t. č. v Ústave na výkon väzby v Nitre a
D. O., nar. X. vo V.. trvale bytom V., B., t. č. v Ústave na výkon väzby v Nitre
prepúšťajú z väzby na slobodu a ukladá sa im dohľad probačného a mediačného úradníka, čím
sa nahrádza ich väzba.
II. Podľa § 80 ods. 2 Trestného poriadku sa obžalovaným T. K., P. B., M. B. a D. O.
ukladá povinnosť oznámiť policajtovi, prokurátorovi alebo súdu, ktorý vedie konanie, každú
zmenu miesta pobytu.
III. Podľa § 82 ods. 1 písm. a), b), e) Tr. por. sa obžalovaným T. K., P. B.. M. B. a D.
O. ukladá zákaz vycestovať do zahraničia, zákaz vykonávať činnosť, pri ktorej došlo k
spáchaniu trestného činu – teda zákaz sprevádzania osôb za účelom ich ochrany a plnenia ich
príkazov, zákaz vzďaľovať sa z miesta pobytu na dobu dlhšiu ako 7 (sedem) dní, pričom
každé vzdialenie sa z miesta pobytu na dobu dlhšiu ako 3 (tri) dni bude musieť obžalovaný
oznámiť policajtovi, prokurátorovi alebo súdu, ktorý vedie konanie, alebo probačnému
a mediačnému úradníkovi.
V. Podľa § 80 ods. 1 písm. b) Tr. por. sa písomný sľub obžalovaných T. K., M. B. a D.
O. predložený dňa 10. septembra 2015 neprijíma.
Uznesenie odôvodnil tým, že väzba predstavuje najzávažnejší zásah do osobnej
slobody obvineného, preto treba dbať na zásadu primeranosti a zdržanlivosti, pričom vždy
by mali byť využité opatrenia, ktoré najefektívnejším spôsobom budú viesť k dosiahnutiu
účelu trestného konania, ale nebudú neprimerane zasahovať do základných práv a slobôd
osoby, voči ktorej sa uplatňujú v medziach daných povahou príslušného obmedzenia. Väzba
ako zabezpečovací inštitút nemá mať sankčnú povahu zo svojej podstaty nemá ani výchovné
poslanie, preto ak je možné účel väzby dosiahnuť iným zákonným inštitútom procesného
práva, je potrebné ho aplikovať.
Je tiež potrebné uviesť, že sudca pre prípravné konanie pri rozhodovaní o väzbe, teda
zásahu do osobnej slobody obvineného, nerozhoduje o vine či nevine obvinenej osoby, avšak
jeho povinnosťou je posúdiť tzv. materiálne dôvody väzby, čo znamená dôvodnosť
podozrenia a trestného stíhania, existenciu niektorého z dôvodov väzby uvedených v § 71
ods. 1 Trestného poriadku (obava z úteku, ovplyvňovania trestného stíhania resp. obava
z pokračovania v trestnej činnosti), a tzv. formálne dôvody väzby, čo predovšetkým znamená
posúdenie dodržania všetkých predpísaných lehôt a postupov v súvislosti s obmedzením
osobnej slobody. Jeho úlohou je teda posúdiť, či vo veci, v štádiu v ktorom vec posudzuje,
bolo nazhromaždených dostatok dôkazov na to, aby tieto dôkazy odôvodňovali trestné
stíhanie tej ktorej osoby a či existujú konkrétne skutočnosti zakladajúcu niektorú z obáv
špecifikovaných v ustanovení § 71 ods. 1 Trestného poriadku pod jednotlivými jeho
písmenami. Podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku obvinený v zásade kedykoľvek môže
žiadať o prepustenie z väzby na slobodu.
Pokiaľ ide o materiálne dôvody väzby súvisiace s dôvodnosťou trestného stíhania,
Špecializovaný trestný súd opätovne poznamenal, že zatiaľ nič vo veci nenasvedčuje tomu,
že by sa dôvodnosť trestného stíhania vyššie menovaných obžalovaných menila, hoci priebeh
konania ohľadne niektorých skutkov túto dôvodnosť oslabuje resp. predbežne dôvodí záver
o možnosti inej právnej kvalifikácie.
Na tomto mieste odcitoval i v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
často uvádzanú vetu, že ... „pretrvávanie dôvodného podozrenia, že osoba, ktorá bola
pozbavená slobody väzbou spáchala trestný čin, je conditio sine qua non (podmienka, bez
ktorej nie je možné ďalšie držanie osoby vo väzbe) zákonnosti väzby. Po uplynutí určitého
času (v tomto prípade už počítaného na desiatky mesiacov) to však už nestačí, pričom keď má
väzba trvať naďalej, musí pristúpiť iný, významný a dostatočný dôvod alebo dôvody a hlavne
musí byť preukázané, že kompetentné orgány postupujú vo veci s osobitnou starostlivosťou."
V tomto prípade Špecializovaný trestný súd poukázal na to, že „osobitná starostlivosť"
sa nevzťahuje len na promptnosť v konaní, ale aj nezanedbanie povinností súvisiacich
so skúmaním sily dôvodnosti podozrení ohľadne jednotlivých skutkov. Poznamenal,
že o eventualite nepokračovania väzby u niektorých obžalovaných by zrejme vážne uvažoval
aj v prípade nepodania žiadostí o prepustenie z väzby na slobodu.
Pokiaľ ide o vyššie spomínané „oslabenie podozrení“ a do úvahy prichádzajúcich
iných záverov ohľadne právnej kvalifikácie niektorých konaní, vo vzťahu k obžalovaným
sa toto tvrdenie vzťahuje najmä na skutky označené číslami 4, 12, 14, 15 (v konečnom
dôsledku aj skutok č. 1), pričom úroveň participácie jednotlivých obžalovaných
na protiprávnych konaniach zúčastnení aktéri opisujú rozdielne do takej miery, že predmetné
nejednoznačnosti sa zrejme budú musieť premietnuť do skutkových a právnych úvah súdu.
Niet pri tom pochýb, že ak sa tak stane, budú to zmeny v prospech obžalovaných, keďže
prokurátor s výnimkou trestného činu pôvodne stíhaného ako lúpež (skutok č. 4) vo všetkých
prípadoch v obžalobe zvolil variantu pre obžalovaných najnepriaznivejšiu. Navyše, pri skutku
č. 15 a sčasti 14 sa v rámci dokazovania prezentujú dokonca verzie, kde v podstate jediný
priamy svedok udalosti a poškodený D. B. priamo vylučuje participáciu prokurátorom
označených osôb.
Podľa predbežného názoru súdu (avšak už za situácie prebiehajúcich konzultácií
senátu najmä pokiaľ ide o vplyv miery znalostí páchateľov o „tom, čo presne sa ide diať"
nielen na formuláciu skutku, ale i na jeho právnu kvalifikáciu) predstava jednotlivých
páchateľov o priebehu a účele pripravovaného a neskôr prebehnuvšieho konania v každom
prípade má vplyv na posúdenie skutkovo a právne relevantných skutočností. V tejto súvislosti
je potrebné poznamenať, že snáď s výnimkou skutku č. 15 (tu poškodený B. vylučuje
existenciu pohľadávky, ale tiež vylučuje účasť obžalovaných na jeho olúpení) v každom
so žalovaných prípadov vydieraní ide o vymáhanie reálne existujúcich, a teda legálnych
a legitímnych pohľadávok. Niet síce sporu o tom, že aj vymáhanie takýchto pohľadávok
nelegálnymi nátlakovými prostriedkami môže a musí byť vyhodnotené ako trestnoprávne
postihnuteľné (viď. napr. rozhodnutie publikované v Zbierke rozhodnutí pod č. 60/2003,
75/2006), avšak pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu súd je povinný skúmať zavinenie
aj vo vzťahu k následku - najmä ak výška spôsobenej škody je materiálnym znakom
„kvalifikovanosti" tej ktorej skutkovej podstaty.
Škodou sa rozumie vo všeobecnosti vo vzťahu k tomuto skutku „reálny (a v zásade
neoprávnený) úbytok na majetku“, pričom súd bude musieť vyriešiť aj otázku, či predmet
legálnej a zročnej pohľadávky oprávneného je súčasťou „lége artis“ majetku toho, voči
ktorému protiprávny útok smeruje (bez ohľadu na to, či takýto z hľadiska nárokov
oprávneného podstate „neoprávnený majetok“ aj reálne fyzicky existuje alebo nie). Ako
už bolo uvedené, súd zrejme v prípade preukázania viny nebude mať pochybnosti o tom,
že „vzatie spravodlivosti do vlastných rúk pri vymáhaní reálne existujúcej pohľadávky“
je konaním protiprávnym, v každom prípade však bude zvažovať, či vzniká reálny úbytok
na majetku „napadnutého" v rozsahu typov škôd, ktoré spomínajú kvalifikované skutkové
podstaty trestných činov zaradených do prvého oddielu druhej hlavy druhej časti Trestného
zákona - t.j. „trestné činy proti slobode". Za situácie, kedy ani jeden z poškodených u vyššie
uvedených trestných činov sa poškodeným byť necíti a neuplatňuje žiadnu náhradu škody
a za situácie, kedy s výnimkou skutku týkajúceho sa poškodeného B. (ten však spochybňuje
nielen existenciu pohľadávky, ale aj samotné zavinenie osôb postavených
pred súd), predbežne vyhodnotiac výsledky dokazovania, niet sporu o tom, že všetky skutky
sa týkajú reálne existujúcich a legálnych pohľadávok, možno tvrdiť, že už teraz takéto úvahy
súdu nadobúdajú reálne kontúry. To všetko za situácie, kedy aj vyššie uvedené judikáty
sa týkajú len posudzovania trestnosti v rámci tzv. základných skutkových podstát trestných
činov.
Na margo vyhodnotenia s týmto súvisiacich okolností je potrebné ešte uviesť,
že najmä u skupiny okolo P. B. sa problematickým javí byť i preukázanie znalostí súvisiacich
s vedomosťami o výške pohľadávky (poškodený Senáši) a vedomostí súvisiacich s dôvodom
„akcie" v obci Borovce (skutok č. 4,5). Ako vyplýva z nahrávky o priebehu dokazovania na
hlavnom pojednávaní výsluchmi svedkov (doslovný prepis, ktorý bol nariadený, v čase
spracovania odôvodnenia tohto uznesenia z objektívnych dôvodov nebolo ešte možné
vyhotoviť), „korunní" svedkovia obžaloby B. a V. v zásade síce zopakovali svoje predtým
prezentované obvinenia a senát v žiadnom prípade nezdieľa názor obhajoby, že s políciou
spolupracujúci svedkovia sú automaticky, jednoznačne a vo všetkom nedôveryhodní, avšak v
opise niektorých relevantných detailov neboli až tak jednoznační, ako naznačovali zápisnice z
ich výsluchov v prípravnom konaní. Naviac, sčasti odlišne od týchto svedkov o participácii
osôb, ktorých sa toto uznesenie týka, vypovedajú aj priznávajúci sa a s R. B. najviac
spolupracujúci obžalovaní Š. a V. - či už ide o vnímanie osoby svedka B. ak „piťovca", člena
zločineckej skupiny J. O. (B. bol podľa okolností „čo treba“ - raz „siskár“, inokedy P.,
inokedy T.) alebo vnímanie miery informovanosti o protiprávnej činnosti B. u všetkých
obžalovaných.
Za rovnako dôležitý fakt, než je vyššie uvedený opis zoslabenia podozrení, z hľadiska
dôvodnosti ďalšieho trvania väzby senát považuje tú skutočnosť, že hlavné pojednávanie
v predmetnej veci prebieha nerušene, všetci obžalovaní sa k súdu správajú s primeranou úctou
a svoje s priebehom hlavného pojednávania spojené povinnosti si plnia nielen tí, ktorých súd
z väzby už prepustil (obžalovaní K. a M. B.), ale aj tí, ktorí sú obžalovaní
za rovnako závažné trestné činy než obžalovaní, ktorých sa týka toto uznesenie. Preto
s výnimkou obžalovaných Š. a V., ktorých miera spolupráce s trestnú činnosť páchajúcim
svedkom B. bola najvyššia, v súčasnom štádiu trestného stíhania už niet zásadných dôvodov z
hľadiska väzby nejakým výraznejším spôsobom rozlišovať medzi jednotlivými obžalovanými.
Aj preto, keďže Špecializovaný trestný súd dôvody väzby u obžalovaných T. K., P. B.,
M. B. a D. O. konštatoval v nezmenenom rozsahu, bolo vo veci rozhodnuté tak, ako je to
uvedené vo výroku tohto uznesenia. Podľa názoru súdu teda nastali v zákone uvedené
dôvody, kedy je možné väzbu za uloženia viacerých obmedzení nahradiť spôsobom ako bolo
rozhodnuté, pričom súd dohľad probačného a mediačného úradníka považuje za najefektnejší
spôsob náhrady väzby - aj preto ponúkané písomné sľuby neprijal ako krok z jeho strany
nadbytočný, nakoľko ochrana záujmov trestného konania je garantovaná prísnejšími
prostriedkami.
Súd si uvedomoval, že nahradiť väzbu zárukou, sľubom alebo dohľadom v zmysle
§ 80 Trestného poriadku v prípade, ak sú obžalovaní stíhaní za obzvlášť závažný zločin
je možné, len ak sú dané výnimočné okolnosti prípadu. V tomto prípade však dospel k záveru,
že sumár vyššie uvedených faktov najmä vo svojom kontexte kritérium výnimočnosti
takýchto okolností bez akýchkoľvek pochybností napĺňa. Zjednodušene povedané - v tomto
štádiu konania nemožno nevidieť viaceré skutočnosti nenapĺňajúce predstavu prokurátora
o oprávnenosti trestného stíhania za najzávažnejšie formy trestnej činnosti, pričom u časti
skutkov je trestné stíhanie z rôznych dôvodov za obzvlášť závažné trestné činy minimálne
problematické a nemusí skončiť v súlade s predstavou prokurátora. To v každom prípade
je okolnosť, ktorá musí byť zohľadnená dostatočne včas, aby zásah do osobnej slobody pred
právoplatným skončením veci netrval neprimerane dlho.
Proti tomuto uzneseniu ihneď po jeho vyhlásení podal sťažnosť prokurátor Úradu
špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, ktorú bližšie
neodôvodnil.
Na základe podanej sťažnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 192 ods. 1
Tr. por. preskúmal správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým bola podaná
sťažnosť a konanie predchádzajúce výroku napadnutého uznesenia a zistil, že sťažnosť
prokurátora je dôvodná.
Najvyšší súd totiž po preskúmaní spisového materiálu zistil odlišné závery týkajúce sa
možnosti použitia náhradného inštitútu väzby v podobe dohľadu probačného a mediačného
úradníka u obvinených T. K., P. a M. B. a D. O., a preto zrušil v celom rozsahu napadnuté
uznesenie.
Súd prvého stupňa postupoval v zmysle ustanovenia § 72 ods. 2 Tr. por., § 79 ods. 2,
ods. 3 Tr. por., § 238 ods. 3 Tr. por., článku 17 ods. 2 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky
a článku 5 ods. 1, ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, berúc
zreteľ na ochranu práv a základných slobôd obvinených T. K., P. a M. B. a D. O..
Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že tvrdenie prvostupňového súdu o trvaní
dôvodov väzby všetkých štyroch obvinených je relevantné – so zreteľom na ich osobnostnú
výbavu a sklony k páchaniu násilných činov nemožno konštatovať ani po uplynutí viac než 27
mesiacov vo väzbe, z toho v prípravnom konaní takmer osemnásť mesiacov, že by došlo
k oslabeniu väzobných dôvodov obvinených. Najvyšší súd síce zhodne so Špecializovaným
trestným súdom zistil a konštatuje, že obvinení nijako nespôsobili stav, pre ktorý ich trestná
vec nemôže byť prerokovaná pred súdom bez časových sklzov, avšak u obvinených T. K., P.
B., M. B. a D. O. sa nestotožnil s tvrdením Špecializovaného trestného súdu, že zoslabenie
právnej kvalifikácie, či predpokladané neskončenie veci v súlade s predstavou prokurátora
vyjadrenou v obžalobe je výnimočnou okolnosťou prípadu, ktorú má na mysli ustanovenie §
80 ods. 2, predposledná veta Tr. por.
Podľa § 80 ods. 1, písm. c) Tr. por. stanovil, že ak je daný dôvod väzby podľa § 71
ods. 1 písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie
ponechať obvineného na slobode alebo prepustiť ho na slobodu, ak s ohľadom na osobu
obvineného a povahu prejednávaného prípadu možno účel väzby dosiahnuť dohľadom
probačného a mediačného úradníka nad obvineným alebo odovzdaním dohľadu
nad obvineným do iného členského štátu Európskej únie podľa osobitného predpisu,
ale podľa § 80 ods. 2, predposledná veta Tr. por., ak je obvinený stíhaný
pre obzvlášť závažný zločin, je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 2 písm. a) až c) alebo e),
alebo obvinený bol vzatý do väzby podľa odseku 3 alebo podľa § 81 ods. 4, možno záruku
alebo sľub prijať alebo uložiť dohľad, len ak to odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu.
Ak pri zločine možno nahradiť väzbu dohľadom so zreteľom na osobu obvineného
a povahu prejednávaného prípadu, mali by sa výnimočné okolnosti prípadu pri nahradení
väzby dohľadom pri obzvlášť závažnom zločine vzťahovať predovšetkým na tieto dva
atribúty a nie vzťahovať výnimočnú okolnosť prípadu na rýchlosť, respektíve dĺžku konania
v prípravnom konaní, či v konaní pred súdom spôsobenú procesnými nedostatkami v konaní.
Za takú okolnosť nemožno považovať voľné úvahy súdu, čo i založené na takmer
úplne vykonanom dokazovaní na hlavnom pojednávaní o tom, či žaloba prokurátora po
všetkých stránkach obstojí alebo neobstojí pred súdom, resp. či žalované skutky nebudú
posúdené miernejšie, či dokonca výrazne miernejšie, ako boli kvalifikované v obžalobe.
Za tejto situácie, pri dôvodnosti podozrenia a pretrvávaní väzobného dôvodu nevzniká
nedostatok „dôvodu na ďalšie trvanie väzby" v zmysle 79 ods. 1 Tr. por. (dostatočná aktivita
orgánov činných v trestnom konaní a súdu).
Na druhej strane je nutné tiež skúmať, či, pokiaľ ide o osoby obžalovaných, ani
u obžalovaného T. K., ktorý sa vyhýbal trestnému stíhaniu pobytom v Thajsku (väzobný
dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. a Tr. por.) a taktiež vzhľadom na viac skutkov, z toho tri
kvalifikované ako obzvlášť závažné zločiny (väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr.
por.) u všetkých obžalovaných, sa zmenila situácia natoľko (berúc do úvahy i úvahy
prvostupňového súdu), aby bez relevantného rozhodnutia, ktoré by úvahy Špecializovaného
trestného súdu odrážalo – napr. rozsudok, vznikla tak výnimočná situácia, ktorú vo svojich
úvahách nastoľuje prvostupňový súd.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa však domnieva, že pokiaľ prvostupňový súd
nedospeje k relevantnému záveru o vine, či nevine obžalovaných, nie je možné súdiť
na výnimočné okolnosti prípadu, ktoré by zásadne menili postavenie obžalovaných a menili
úvahy o ich väzobných dôvodoch, ktorých trvanie napokon nespochybnil ani samotný
Špecializovaný trestný súd, len dospel k záveru, že ich možno nahradiť dohľadom probačného
a mediačného úradníka.
Najvyšší súd sa domnieva, tak ako to vyslovil vo viacerých svojich rozhodnutiach,
že pri tak závažnej trestnej činnosti, aká sa prerokúva i v danom prípade, nie je možné
nahradiť väzobný dôvod postupom podľa § 80 ods. 1 písm. c) alebo aj b) Tr. por. z dôvodu,
že chýbajú výnimočné okolnosti prípadu najmä na strane obžalovaných a za výnimočné
okolnosti nie je možné považovať len prosté plynutie času, či úvahy súdu o jeho zámeroch
pri meritórnom rozhodovaní, ale skutočnú a zreteľnú zmenu v osobách obžalovaných,
v ich správaní, ktoré dávajú záruku, že dohľad probačného a mediačného úradníka, resp. sľub
obžalovaného bude postačujúci na zabránenie ďalšieho protiprávneho konania a zaistí
i dostavenie sa obžalovaného na každé predvolanie.
Navyše, tak ako už v minulosti bolo uvedené - viď uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 2. októbra 2012, sp. zn. 2 Tost 32/2012, za výnimočné okolnosti
prípadu by bolo podľa sťažnostného súdu možné považovať také, ktoré sa dotýkajú osoby
obvineného alebo osobitosti povahy prerokúvaného prípadu, nie však úvahy súdu o jeho
budúcom posudzovaní obžaloby a skutkov v nej uvedených týkajúcich sa jednotlivých
obžalovaných, ktoré v prerokúvanom prípade nespôsobuje žiadne výnimočné okolnosti.
So zreteľom na dĺžku trvania väzby u páchateľov obzvlášť závažného zločinu
a v rámci nej dĺžku trvania väzby v prípravnom konaní i konaní pred súdom (dvadsaťsedem
mesiacov) túto okolnosť nepovažuje najvyšší súd za výnimočnú okolnosť prípadu.
Navyše úvahy Špecializovaného trestného súdu o tom, či predmet legálnej a zročnej
pohľadávky oprávneného je súčasťou „lége artis" majetku toho, voči ktorému protiprávny
útok smeruje (bez ohľadu na to, či takýto z hľadiska nárokov oprávneného podstate
„neoprávnený majetok" aj reálne fyzicky existuje alebo nie) sú polemické, pričom sťažnostný
súd ich nie je oprávnený v tomto štádiu konania posúdiť s konečnou platnosťou, keďže nejde
o posudzovanie správnosti existujúceho výroku o vine.
Z týchto všetkých dôvodov najvyšší súd výroky o nahradení väzby a prepustení
obvinených T. K., M. B., P. B. a D. O. a s nimi súvisiace výroky uznesenia Špecializovaného
trestného súdu vo vzťahu k ich osobám zrušil a nahradil ich zamietnutím žiadosti
menovaných o prepustenie z väzby a neuložením dohľadu probačného a mediačného
úradníka, ako aj neprijatím písomného sľubu obvinených T. K., M. B. a D. O. pre absenciu
výnimočných okolností prípadu (ako je uvedené vyššie) - tak ako je uvedené vo výroku tohto
uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.
V Bratislave, 23. septembra 2015
JUDr. Peter K r a j č o v i č , v. r.
predseda senátu
Vypracoval: JUDr. Peter Paluda
Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Libuša Jánošíková