Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Cdo/212/2015

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu J., bývajúceho v H.,

zastúpeného JUDr. F., advokátom v S., proti žalovanému Ľ., bývajúcemu v S., zastúpenému

Mgr. T., advokátom v S., o 4 039,70 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Spišská

Nová Ves pod sp. zn. , o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu

v Košiciach zo 17. septembra 2014 sp. zn. a uzneseniu Krajského súdu

v Košiciach z 22. októbra 2014 sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Košiciach

zo 17. septembra 2014 sp. zn. a uznesenie Krajského súdu v Košiciach

z 22. októbra 2014 sp. zn. a veci mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Spišská Nová Ves rozsudkom z 15. mája 2013 č.k. -146

uložil žalovanému povinnosť zaplatiť 8,5% úrok z omeškania ročne zo sumy 4 039,69 €

od 4. novembra 2007 do 10. januára 2008, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

V prevyšujúcej časti (o zaplatenie istiny 4 039,69 €) žalobu zamietol. Žalovaného nezaviazal

k úhrade súdneho poplatku a vyslovil, že štát nemá právo na náhradu trov konania.

V odôvodnení uviedol, že žalobca sa voči žalovanému domáhal zaplatenia sumy 4 039,69 €

s príslušenstvom titulom pôžičky, ktorej poskytnutie žalovaný nenamietal. Súd mal

(zhodným vyjadrením účastníkov konania) preukázané, že medzi účastníkmi boli uzavreté

zmluvy o pôžičkách a to 25. októbra 2007, na základe ktorej žalobca žalovanému požičal

sumu 3 319,39 € so splatnosťou 2. novembra 2007, 30. októbra 2007, na základe ktorej

žalobca požičal žalovanému sumu 365,13 € so splatnosťou 3. novembra 2007

a 1. novembra 2007, na základe ktorej žalobca požičal žalovanému sumu 355,17 €

so splatnosťou 3. novembra 2007. Teda celkovo, na základe uvedených zmlúv, žalobca

2

požičal žalovanému sumu 4 039,69 €. Žalovaný tvrdil, že požičané peniaze vrátil a titulom

zmlúv nemá voči žalobcovi žiadne podlžnosti, čo preukazoval potvrdením z 10. januára 2008

podpísaným žalobcom. Znaleckým dokazovaním bolo preukázané, že podpis na potvrdení

je vlastnoručným podpisom žalobcu. Z potvrdenia mal za jednoznačne zrejmé, že žalobcovi

bola vrátená celá požičaná suma vo výške 4 039,69 €. V tejto súvislosti poukázal na konanie

vedené pod sp. zn. , v ktorom žalobca voči žalovanému neuplatňoval zaplatenie

aj predmetných pôžičiek napriek tomu, že boli v čase podania žaloby (v tomto konaní) t. j.

11. marca 2007 už splatné. Pokiaľ by teda žalovaný žalobcovi uplatňovanú sumu 4 039,69 €

nevrátil, žalobca mohol uplatniť svoj nárok v predchádzajúcom konaní. Uplatňoval

ho ale až potom, čo bol v konaní, vedenom pod sp. zn. , neúspešný. O úrokoch

z omeškania rozhodol podľa , keď žalobcovi bola

pôžička v celosti vrátená až 10. januára 2008. O trovách konania rozhodol podľa § 151

ods. 1 a o trovách štátu podľa

Krajský súd v Košiciach na odvolanie žalobcu rozsudkom zo 17. septembra 2014

sp. zn. zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v zamietajúcom výroku tak,

že uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4 039,70 € s 8,5% úrokom

z omeškania ročne od 11. januára 2008 do zaplatenia a to do troch dní od právoplatnosti

rozsudku. Žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania

v sume 441,91 € a zaplatiť ich právnemu zástupcovi v lehote troch dní od právoplatnosti

rozsudku. Vyslovil, že štát nemá právo na náhradu trov konania. Po zopakovaní dokazovania

čítaním písomného potvrdenia o vrátení peňazí z 10. januára 2008 dospel k záveru

o dôvodnosti odvolania žalobcu. Odvolací súd vyhodnotiac uvedený dôkaz podľa § 132

mal za to, že nemožno z neho vyvodiť jednoznačný záver o splnení zmluvnej

povinnosti žalovaným t. j. o vrátení celej požičanej sumy 122 000 Sk v uvedený deň.

Z jeho obsahu totiž vyplýva, že v uvedený deň mal žalovaný žalobcovi odovzdať sumu

22 000 Sk a nie sumu 122 000 Sk. Vierohodnosť tohto dôkazu bez ohľadu na preukázanie

vlastnoručného podpisu žalobcu podľa názoru odvolacieho súdu treba hodnotiť aj z hľadiska

výpovede účastníkov konania a to, že bol vyhotovený žalovaným v jednom rovnopise,

čo žalovanému umožňovalo aj dodatočné zásahy do jeho obsahu. Tvrdenie žalovaného

o vrátení pôžičiek treba hodnotiť aj v súvislosti s ďalšími okolnosťami, konkrétne

špecifikovaným rozhodnutím o priestupku a z neho vyplývajúcimi skutočnosťami. Odvolací

súd dospel k záveru, že pokiaľ žalovaný na preukázanie splnenia zmluvnej povinnosti označil

3

len uvedené potvrdenie, neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal vrátenie požičaných súm.

Na základe toho zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho zamietajúcej časti. O trovách

odvolacieho konania rozhodol podľa v spojení s

Krajský súd v Košiciach uznesením z 22. októbra 2014 sp. zn. (čl. 182

spisu) uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi trovy prvostupňového konania v sume

316,92 € a tieto zaplatiť právnemu zástupcovi do troch dní od právoplatnosti uznesenia. Takto

rozhodol podľa v spojení s ,

Proti uvedenému rozsudku a uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný.

Navrhol ich zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie. Súčasne navrhol odložiť

vykonateľnosť napadnutých rozhodnutí. Uviedol, že zaplatenie uplatňovanej pôžičky

preukázal potvrdením podpísaným žalobcom z 10. januára 2008, ktoré hovorí o vrátení

posledných 730,27 €. Teda z dokazovania na súde prvého stupňa mal tento súd za preukázané,

že zaplatená bola celá pôžička. Žalobca nepredložil žiadny dôkaz o tom, že mu pôžička

nemala byť vrátená, naproti tomu on uniesol dôkazné bremeno o vrátení pôžičky. Aj konanie

vedené pod sp. zn. , na ktoré poukázal prvostupňový súd, svedčí o vrátení

pôžičky. Krajský súd podľa jeho názoru neodôvodnil, prečo by na základe ním uvedených

skutočností malo potvrdenie stratiť vierohodnosť. Podstatné dátumy a sumy sa nachádzajú

v jeho jadre, strede obsahu a na potvrdení nie sú žiadne škrtania, prepisovania resp. iné

zmeny. Pokiaľ ide o odcudzenie plastového obalu s dokladmi, k tomu došlo 2. februára 2007

t. j. pred uzavretím zmlúv o pôžičkách. Aj keď bolo bezpochyby preukázané vrátenie

minimálne sumy 730,27 €, ktorá suma predstavovala podľa potvrdenia poslednú vrátenú časť

pôžičky, odvolací súd ho zaviazal na zaplatenie celej požičanej sumy. Na podporu svojich

tvrdení poukázal na súladnosť a jednotu súdnych rozhodnutí v skutkovo a právne podobných

veciach.

Žalobca sa k dovolaniu písomne nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

že dovolanie podal účastník konania ( ) proti rozhodnutiu, ktoré možno

napadnúť týmto opravným prostriedkom ( ) preskúmal rozsudok

odvolacieho súdu a dospel k záveru, že ho treba zrušiť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa ( ).

Ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane

ustanovenia pred súdom prvého stupňa ( ).

Z ustanovenia vyplýva, že za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky,

ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy

a vyjadrenia orgánov obce, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch

účastníkov konania. Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd.

V zmysle ustanovenia odvolací súd zmení rozhodnutie súdu prvého

stupňa, ak nie sú splnené podmienky ani na potvrdenie ( ), ani na jeho zrušenie

( ).

Ak odvolací súd má za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám

( ).

Z uvedených zákonných ustanovení vyplýva, že predpokladom toho, aby odvolací súd

mohol zmeniť napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak má za to, že súd prvého stupňa

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam

a na ním založených následných právnych záverov, je opakovanie dokazovania v potrebnom

rozsahu odvolacím súdom nevyhnutným. Podmienkou zmeny rozhodnutia v takomto prípade

je teda skutočnosť, že odvolací súd opakuje v potrebnom rozsahu dokazovanie, na základe

ktorého dospeje k skutkovému stavu, odlišnému od skutkového stavu zisteného

prvostupňovým súdom, tvoriacim podklad pre rozhodnutie v danej veci.

Dovolací súd z obsahu spisu zistil, že odvolací súd z dokazovania vykonaného súdom

prvého stupňa vyvodil odlišné skutkové zistenia a na ich základe aj právne závery, ako súd

prvého stupňa bez toho, aby vo veci vykonal (zopakoval alebo doplnil) dokazovanie

v potrebnom rozsahu.

Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvého stupňa po námietke žalobcu o pravosti

jeho podpisu na potvrdení z 10. januára 2008 (čl. 13 spisu) nariadil vo veci znalecké

dokazovanie. Zo znaleckého posudku (č. X.) znalca PhDr. PaedDr. E. z odboru

písmoznalectvo vyplýva záver, že: “podpis na potvrdení o vrátení peňazí zo dňa 10. 1. 2008 je

vlastnoručným podpisom navrhovateľa J.“. Po vyhodnotení vykonaného dokazovania, vrátene

znaleckého posudku, súd prvého stupňa dospel k záveru o preukázaní, že žalovaný požičané

peniaze žalobcovi vrátil. V porovnaní s ním odvolací súd, vychádzajúc z obsahu potvrdenia

z 10. januára 2008 bez ohľadu na znalecké dokazovanie, dospel k záveru, že vrátenie pôžičky

preukázané nebolo. Zo zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom zo 17. septembra 2014

(čl. 160), na ktorom došlo aj k vyhláseniu rozsudku bez účasti účastníkov konania (za účasti

ich právnych zástupcov), vyplýva, že bola podaná správa o doterajšom priebehu konania,

osobitne bol prečítaný obsah rozsudku súdu prvého stupňa z 15. mája 2013 (čl. 146

spisu), odvolanie žalobcu (čl. 150 spisu) a obsah písomného potvrdenia o vrátení peňazí zo

dňa 10. januára 2008.

Ak sa však chcel odvolací súd odchýliť od skutkových zistení súdu prvého stupňa

na základe bezprostredne pred ním vykonaných dôkazov, mal dokazovanie v zmysle § 213

ods. 3 sám v potrebnom rozsahu opakovať t. j. vrátane výsluchov účastníkov konania

(vyjadrenie ich právnych zástupcov za výsluch podľa považovať nemožno),

prípadne ďalšími dôkazmi, z ktorých vychádzal súd prvého stupňa a zadovážiť si tak

rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle Len takýto

postup je v súlade so zásadou priamosti a ústnosti civilného procesu. Je neprípustné,

aby odvolací súd ku svojím odlišným skutkovým zisteniam vedúcim k záveru o dôvodnosti

žaloby, dospel len na základe prehodnotenia dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa.

Odvolací súd podľa týchto ustanovení a zásad v danej veci nepostupoval. Vo svojom

zmeňujúcom rozhodnutí vychádzal z dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa, na základe

ktorých ale dospel k iným skutkovým zisteniam, z ktorých vyvodil iný právny záver bez toho,

aby v potrebnom rozsahu zopakoval alebo doplnil dokazovanie vykonané súdom prvého

stupňa.

Dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že predmetom daného konania bol

žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie sumy 4 039,70 € s príslušenstvom titulom pôžičky,

keď v konaní nebolo sporné, že na základe špecifikovaných zmlúv (z 25. októbra 2007,

z 30. októbra 2007 a z 1. novembra 2007) žalobca požičal žalovanému celkove sumu

4 049,66 €. Sporným bolo vrátenie pôžičky, lebo v tomto smere boli tvrdenia účastníkov

rozporné. Súd prvého stupňa vychádzal z potvrdenia zo dňa 10. januára 2008, vlastnoručne

podpísaného žalobcom (preukázané znaleckým dokazovaním) ako aj žalovaným.

Z jeho doslovného znenia vyplýva, že: „potvrdzujem, že 10. 1. 2008 mi Ľ. vrátil posledných

22 000 Sk z celkovej sumy 122 000 Sk, ktorá bola splatná 2. novembra 2007. Týmto zároveň

potvrdzujem, že mi Ľ. nie je nič dlžný“. Pokiaľ mal odvolací súd za to, že obsah potvrdenia

(z ktorého vyplýva, že 10. januára 2008 bola vrátená posledná čiastka z požičanej sumy

122 000 Sk) je v rozpore s výpoveďami účastníkov konania, mal doplniť (zopakovať)

dokazovanie ich podrobnými výsluchmi ( ) a tiež vykonať (doplniť) dokazovanie

na okolnosti jeho vyhotovenia a prípadných zásahov do jeho obsahu. Bez povšimnutia

odvolací súd nechal aj súdom prvého stupňa zdôrazňovaný rozsah nároku uplatňovaný

žalobcom v konaní vedenom pod sp. zn. (v ktorom nebol úspešný). Pokiaľ

odvolací súd poukazoval na skutočnosti vyplývajúce z rozhodnutia Obvodného úradu Spišská

Nová Ves z 22. apríla 2008 treba prisvedčiť tvrdeniu žalovaného (v dovolaní), že

k odcudzeniu plastového obalu došlo 2. februára 2007, predmetné zmluvy o pôžičke boli

uzavreté až po tomto dátume a odvolací súd nevysvetlil, ako uvedené okolnosti vyhodnotil

vo vzťahu k predmetnej veci. Tiež dovolací súd považuje za dôvodnú námietku žalovaného

uvedenú v dovolaní, že „bol (odvolacím súdom) zaviazaný na zaplatenie celej požičanej sumy

(uplatňovanej žalobcom) napriek tomu, že je bezpochyby preukázané, že vrátil žalobcovi

minimálne sumu 730,27 €, aj keď táto suma predstavovala poslednú vrátenú časť pôžičky,

ako sa uvádza v potvrdení vlastnoručne podpísanom žalobcom, zaviazal ho odvolací súd

opätovne na úhradu celej sumy 4 049,66 €, čo vôbec neodôvodnil“.

Z uvedeného vyplýva, že krajský súd si pre odlišný skutkový záver vedúci

k vyhoveniu žaloby vo veci samej nezopakoval, prípadne nedoplnil dokazovanie

na relevantné okolnosti pre posúdenie opodstatnenosti nároku uplatňovaného žalobcom.

Odvolací súd si tak nezadovážil rovnocenný zákonný procesný podklad pre odlišné

hodnotenie dôkazov v zmysle , a preto sú jeho skutkové a na ne nadväzujúce

právne závery predčasné.

Z uvedeného vyplýva, že konanie odvolacieho súdu je postihnuté inou vadou, majúcou

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ). K takejto vade bol

dovolací súd povinný prihliadnuť ( druhá veta ).

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci samej

ako aj nadväzujúce uznesenie o trovách prvostupňového konania zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie (, ).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a dovolacieho

konania ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 23. septembra 2015

JUDr. Oľga T r n k o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová