Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
b19/395992.f7b81c.pdf
PDF · 145.7 KB
No categories available
4Cdo/209/2014
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4 Cdo 209/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne S. – D., so sídlom v Ţ.,
proti ţalovanej E., bývajúcej v R., zastúpenej JUDr. J., advokátom so sídlom v L.
o zaplatenie 663,85 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Rimavská Sobota pod
sp. zn. 13 C 329/2012, o dovolaní ţalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Banskej
Bystrici z 22. októbra 2013 sp. zn. 14 Co 131/2013, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Ţalobkyni náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Rimavská Sobota rozsudkom z 15. januára 2013, č.k. 13 C 329/2012-66
uloţil ţalovanej povinnosť zaplatiť ţalobkyni 663,85 eur s 9,25 % úrokom z omeškania ročne
od 5. mája 2011 do zaplatenia, nahradiť ţalobkyni trovy konania vo výške 39,50 eur a trovy
právneho zastúpenia vo výške 580,25 eur, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 420 ods. 1, 3 Občianskeho zákonníka, § 39
ods. 1, 2 zákona č. 656/2004 Z.z. a vecne tým, ţe ţalovaná neoprávnene odoberala elektrickú
energiu na odbernom mieste R.. Mal za preukázané, ţe na tomto odbernom mieste dochádzalo
k odberu elektrickej energie bez zmluvy a bez určeného meradla, keď pri kontrole odberného
miesta bola na kábli, ktorý viedol do rodinného domu, v ktorom býva ţalovaná, nameraná
hodnota prúdovej záťaţe 4,8 A čo svedčí o odbere elektrickej energie elektrospotrebičmi.
O úrokoch z omeškania rozhodol podľa § 157 ods. 2 Občianskeho zákonníka a ţalobkyni
priznal úroky z omeškania vo výške 9,25 % zo ţalovanej sumy od 5. mája 2011, t. j. odo dňa
nasledujúceho po dni splatnosti faktúry č. X., nakoľko ţalovaná bola v omeškaní s jej
úhradou. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 22. októbra 2013, sp. zn. 14 Co 131/2013
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil a ţalovanej uloţil
povinnosť zaplatiť ţalobkyni trovy odvolacieho konania vo výške 61,16 eur na účet
jej právneho zástupcu Mgr. P. do troch dní. V celom rozsahu sa stotoţnil so skutkovými
a právnymi závermi prvostupňového súdu. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe
účastníci konania boli poučení podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a po tomto poučení zhodne uviedli,
ţe okrem známych dôkazov a skutočností v tomto konaní iné neoznačujú, nepredkladajú, ani
neţiadajú vykonať a preto súd prvého stupňa nemal právny dôvod inak pristúpiť k vykonaniu
dokazovania a tento procesný postup súdu prvého stupňa povaţoval za správny. K odvolacej
námietke ţalovanej, ţe nebola súdom prvého stupňa poučená podľa § 5 O.s.p. uviedol, ţe
ţalovanej nebolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov a teda ak neboli splnené
predpoklady uvedené v § 30 O.s.p., nebol dôvod ţalovanú odkazovať na centrum právnej
pomoci a o tejto moţnosti ju poučovať. Konštatoval, ţe v prejednávanej veci súd prvého
stupňa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade
s § 132 O.s.p. a svoje rozhodnutie aj náleţite odôvodnil podľa ust. § 157 ods. O.s.p., s ktorými
dôvodmi sa odvolací súd stotoţnil a na tieto poukázal. Zdôraznil, ţe ak z poistkovej skrinky
na stĺpe elektrického vedenia boli na priamo zapojené vodiče do domu ţalovanej bez
určeného meradla, ide o neoprávnený odber elektrickej energie v zmysle § 39 ods. 1 písm. b/
zákona č. 656/2004 Z.z., pričom výška škody bola ţalobkyňou vyčíslená správne.
Z uvedených dôvodov podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
ako vecne správny potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol s poukazom na
ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie ţalovaná, navrhla ho zrušiť
a tieţ zrušiť rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie
z dôvodu, ţe postupom odvolacieho súdu jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O.s.p.), nakoľko rozhodnutie odvolacieho súdu neobsahuje dostatočné odôvodnenie.
Namietala, ţe proti rozsudku súdu prvého stupňa podala odvolanie, v ktorom namietala
procesné pochybenia súdu prvého stupňa, v dôsledku ktorých nevykonal vo veci dostatočné
dokazovanie a v dôsledku čoho musel dospieť k nesprávnym skutkovým zisteniam
a nesprávnym právnym záverom. Súd vychádzal len z tvrdení ţalobkyne, pričom
uţ v odvolaní poukázala na to, ţe súd nenariadil znalecké dokazovanie na preukázanie
skutočnosti, či došlo resp. nedošlo k neoprávnenému odberu elektrickej energie v dome
ţalovanej. Za váţne pochybenie súdu povaţuje to, ţe súd prvého stupňa ju nepoučil podľa
§ 5 a § 30 O.s.p. Napriek týmto tvrdeniam v dôvodoch odvolania sa odvolací súd stotoţnil
s postupom a závermi súdu prvého stupňa, ktoré ona povaţuje za nezákonné, pretoţe pokiaľ
by sa odvolací súd dostatočne vyporiadal s dôvodmi jej odvolania, musel by zákonite dospieť
k opačným záverom.
Ţalobkyňa v písomnom vyjadrení k dovolaniu ţalovanej navrhla dovolanie odmietnuť
z dôvodu jeho neprípustnosti a tieţ nedôvodnosti. Uviedla, ţe súd vykonal všetky dôkazy,
ktoré boli potrebné pre vydanie rozhodnutia, pričom účastníci konania a teda ani ţalovaná
do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končilo dokazovanie (§ 120 ods. 4 O.s.p.) iné návrhy
na doplnenie dokazovania nenavrhli. Ţiadala priznať jej náhradu trov dovolacieho konania
vo výške 61,44 eur za jeden úkon právnej sluţby.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka
dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred
1. januárom 2015)] po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.)
zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 1 O.s.p.) skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto
opravným prostriedkom.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme,
je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,
potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku
vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného
významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 15 ods. 3 a 4 (§ 238
ods. 3 O.s.p.).
V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného
v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p., pretoţe nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku
ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe je dovolanie proti nemu prípustné. Dovolanie
nie je prípustné ani podľa ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, ţe dovolací súd vo veci
doposiaľ nerozhodoval.
Prípustnosť dovolania ţalovanej vylučuje aj ustanovenie § 238 ods. 5 O.s.p., podľa
ktorého dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné
rozhodnutie odvolacieho súdu o peňaţnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej
mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy, pričom na príslušenstvo
sa neprihliada. Ak je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky,
dovolanie nie je prípustné, ak výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania
neprevyšuje sumu podľa prvej vety. Na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci deň podania
ţaloby na prvostupňovom súde. Dňa 13. augusta 2012, kedy bola ţaloba podaná na Okresný
súd Rimavská Sobota, bola minimálna mzda podľa § 1 písm. a/ nariadenia vlády č. 343/2011
Z.z. 327,20 eur a jej trojnásobok predstavoval sumu 981,60 eur. Suma 663,85 eur,
na zaplatenie ktorej bola ţalovaná v konaní zaviazaná, teda neprevyšuje trojnásobok
minimálnej mzdy v deň podania ţaloby na prvostupňovom súde a preto dovolanie ţalovanej
nie je prípustné ani podľa ustanovenia § 238 ods. 5 O.s.p.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p.,
ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv
začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu ţiadnej podmienky prípustnosti
dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.
Pokiaľ ide o námietku ţalovanej spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu
veci, či nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, ţe v zmysle ustanovenia § 241
ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôţe byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie.
Dovolanie totiţ nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom
určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.)
a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne
domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu
nimi vykonaného dokazovania. Ťaţisko dokazovania je totiţ v konaní pred súdom prvého
stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd,
ktorý za tým účelom môţe vykonávať dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Dovolací súd
nie je všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie
súdu druhého stupňa. Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani
v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu,
ţe nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretoţe – na rozdiel
od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu – nemá moţnosť podľa zásad ústnosti
a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé
z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní podľa ustanovenia § 243a
ods. 2, in fine O.s.p. (arg. „dokazovanie však nevykonáva“).
K námietke dovolateľky, ţe rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá
v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní, dovolací súd povaţuje za potrebné
uviesť, ţe tento dovolací dôvod, ktorý bol obsiahnutý v ustanovení § 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p. účinného do 31. augusta 2003, nie je od účinnosti zákona č. 353/2003
Z.z., ktorým bol zmenený a doplnený Občiansky súdny poriadok, súčasťou našich procesných
predpisov.
Skutočnosť, ţe by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom
posúdení veci, prípadne ţe by konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, môţe byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241
ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p. v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti
Z procesných vád je v dovolaní namietaná vada konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.,
t. j. ţe účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom. Podľa
ţalovanej vada konania spočívala v tom, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne
odôvodnené.
Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti kaţdému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť
konať pred súdom. K odňatiu moţnosti konať pred súdom malo dôjsť tým, ţe odvolací súd
nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie.
O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., spočívajúcu v odňatí moţnosti konať
pred súdom, ide vtedy, ak súd v priebehu konania neumoţnil účastníkovi vykonať práva
priznané mu Občianskym súdnym poriadkom, a to najmä právo predniesť (doplniť) svoje
návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným
dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu
senátu dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver
pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i právnej stránke veci (§ 101
ods. 1, § 117 ods. 1, § 118 ods. 1 a 4, § 123, § 126 ods. 3, § 131, § 211, § 215 O.s.p.). Vada
konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je dôsledkom porušenia práva účastníka súdneho
konania na spravodlivý súdny proces.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru,
ţe nie je dôvodná námietka dovolateľky týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočnej
odôvodnenosti písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil,
ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho
sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca
(ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti
povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami
sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne
posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu musí mať náleţitosti uvedené v § 157
ods. 2 O.s.p. (§ 211 O.s.p.). Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí
vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť
v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného
dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tieţ s poukazom na ním prijaté právne
závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre
uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje
náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je nepreskúmateľný.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru,
ţe v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Jeho rozhodnutie nemoţno
povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací
súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných
ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba
skutočnosť, ţe dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe
viesť k záveru o nepreskúmateľnosti, zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia
odvolacieho súdu. Odvolací súd svoje rozhodnutie riadne odôvodnil s poukazom
na ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. (čoho sa ţalobkyňa v konaní domáhala, čo bolo
predmetom odvolania ţalovanej, ktoré skutočnosti mal za preukázané, z akých dôkazov
vychádzal, akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil, ako vec právne posúdil, ako
sa vysporiadal s odvolacími námietkami ţalovanej).
Dovolateľka ďalej namietala nedostatky týkajúce sa vykonávania a hodnotenia
dôkazov, ktoré mali viesť k porušeniu rovnosti účastníkov v konaní a tým i k porušeniu
jej práva na spravodlivý súdny proces.
Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie,
ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je však uţ vecou súdu (por. § 120
ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Ak by aj súd v priebehu konania nevykonal všetky
navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy ako navrhli účastníci, následkom môţe byť
len neúplnosť skutkových zistení (vedúca k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie procesná
vada podľa § 237 písm. f/ O.s.p. (por. napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod
č. 37/1993 a 125/1999). V danom prípade z obsahu spisu ani nevyplýva, ţe by súd prvého
stupňa nevyhovel konkrétnym návrhom ţalovanej na vykonanie dokazovania, pretoţe táto
v rámci prvostupňového konania bola absolútne pasívna a ţiadne návrhy na vykonanie
dôkazov nepodala.
Pokiaľ sa odvolací súd stotoţnil so zisteným skutkovým stavom tak ako ho súd prvého
stupňa zistil na základe tvrdení ţalobkyne a ţalovanej a nimi predloţených a navrhnutých
dôkazov, ide o právny názor odvolacieho súdu, ktorý je súčasťou právneho posúdenia veci.
Ani ţalovanou namietané nesprávne hodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. Ak aj súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť
jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne; táto samotná skutočnosť však prípustnosť
dovolania nezakladá a nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, ak je dovolanie
procesne prípustné (§ 241 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p.).
Dovolateľka taktieţ namietala, ţe jej postupom súdov bola odňatá moţnosť konať
pred súdom, nakoľko nebola poučená podľa § 30 O.s.p.
Podľa ustanovenia § 30 O.s.p. účastníka, ktorý poţiada o ustanovenie advokáta
a u ktorého sú predpoklady, aby bol oslobodený od súdnych poplatkov, súd odkáţe
na Centrum právnej pomoci. O tejto moţnosti súd účastníka poučí.
Vo všeobecnosti treba uviesť, ţe Občiansky súdny poriadok vo svojich ustanoveniach
pripúšťa moţnosť čiastočného, prípadne úplného oslobodenia od súdnych poplatkov ako
i moţnosť účastníka konania poţiadať o ustanovenie zástupcu z radov advokátov. Je pritom
povinnosťou účastníka vierohodným spôsobom preukázať svoje pomery, ktoré
sú rozhodujúce pre posúdenie jeho ţiadosti. V súvislosti so skúmaním splnenia zákonných
podmienok, ktoré treba skúmať v kaţdom konaní samostatne, berie súd na zreteľ nielen
majetkové, zárobkové a osobné pomery ţiadateľa, ale i na jeho celkové pomery, ako
i charakter sporu a výšku súdneho poplatku. Predpokladom, aby mohlo byť vyhovené ţiadosti
účastníka na ustanovenie zástupcu z radov advokátov, je splnenie zákonných podmienok,
v dôsledku ktorých by bol súdom oslobodený od platenia súdnych poplatkov podľa § 138
ods. 1 O.s.p. Zákonodarca teda v právnej norme § 30 O.s.p. aj naďalej podmieňuje právo
na priznanie zástupcu z radov advokátov pre zabezpečenie ochrany práv len tomu účastníkovi,
ktorému by súd priznal oslobodenie od platenia súdnych poplatkov v zmysle § 138
ods. 1 Os.p. Táto podmienka u ţalovanej splnená nebola. Z obsahu spisu vyplýva, ţe súd
prvého stupňa uznesením z 26. novembra 2012 sp. zn. 13 C 329/2012-46 ţalovanej
oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal a nebolo preto povinnosťou súdu prvého stupňa
poučiť ţalovanú podľa § 30 ods. 1 O.s.p.
Uvedeným postupom preto súdy niţších stupňov neodňali ţalovanej moţnosť konať
pred súdom.
Vzhľadom na uvedené moţno preto zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť
dovolania nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237
O.s.p. neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
ţalovanej v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný,
odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým
rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnej ţalobkyni vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti ţalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p v spojení s § 224
ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky nepriznal ţalobkyni náhradu
trov dovolacieho konania, lebo v dovolacom konaní jej ţiadne trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. septembra 2015
JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová