Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
06c/436115.9a48ed.pdf
PDF · 153.49 KB
No categories available
7Cdo/272/2015
Najvyšší súd 7 Cdo 271/2015
Slovenskej republiky 7 Cdo 272/2015
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa P. L., bytom Ţ.
v súčasnosti U., zastúpený JUDr. P. Peruţekom, advokátom, so sídlom v Hlohovci,
Radlinského č. 1 proti odporcovi J. B., bytom P. o zaplatenie 3.319,39 Eur s príslušenstvom
a ospravedlnenie, vedenej na Okresnom súde Piešťany pod sp. zn. 6 C 345/2008, na
dovolanie navrhovateľa proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 30. novembra 2009 sp. zn.
9 Co 240/2009 a na dovolanie navrhovateľa proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 22.
januára 2011 sp. zn. 23 Co 148/2010, takto
rozhodol:
Dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 30. novembra 2009 sp. zn.
9 Co 240/2009 o d m i e t a .
Uznesenie Krajského súdu v Trnave z 22. januára 2011 sp. zn. 23 Co 148/2010
a uznesenie Okresného súdu Piešťany z 5. februára 2010 č. k. 6 C 345/2008 – 133
z r u š u j e .
O d ô v o d n e n i e
I. Okresný súd uznesením z 10. júna 2009 č. k. 6 C 345/2008 – 108 odňal
navrhovateľovi priznané oslobodenie od platenia súdnych poplatkov v konaní vedenom
na Okresnom súde Piešťany pod sp. zn. 6 C 345/2008 (pôvodne pod sp. zn. 6 C 111/2004)
a to so spätnou účinnosťou. Ďalším výrokom navrhovateľovi neustanovil zástupcu z radov
advokátov. Rozhodol tak z dôvodu, ţe po priznaní oslobodenia od súdnych poplatkov došlo
zmene pomerov navrhovateľa, ktoré neodôvodňujú oslobodenie od súdnych poplatkov.
Zároveň poukázal na to, ţe sám navrhovateľ sa vlastným protiprávnym konaním dostal
do nepriaznivého finančného stavu.
Krajský súd na odvolanie navrhovateľa uznesením z 30. novembra 2009 sp. zn.
9 Co 240/2009 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 O. s. p. potvrdil.
Stotoţnil sa s odôvodnením súdu prvého stupňa a poukázal na to, ţe navrhovateľ
bol odsúdený na trest odňatia slobody nepodmienečne na doţivotie a ţalobný návrh smeruje
voči spoluväzňovi a spolupáchateľovi. V čase rozhodovania navrhovateľ pracoval a na konte
mal sumu 226,91 Eur.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie navrhovateľ. Prípustnosť dovolania
odôvodnil tým, ţe rozhodnutie súdov spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241
ods. 2 písm. c/ O. s. p.) a tým bola navrhovateľovi odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O. s. p.). Za postup odnímajúci účastníkovi konania moţnosť konať pred súdom treba
povaţovať aj vydanie uznesenia, ktorým nebolo vyhovené návrhu účastníka na oslobodenie
od súdnych poplatkov, ak záver súdov a tejto otázke nie je správny ako v posudzovanom
prípade, kedy súdy najprv priznali oslobodenie od súdnych poplatkov a neskôr
bez relevantného dôvodu odňali. Nesprávnym posúdením podmienok pre odpustenie
poplatkovej povinnosti môţe byť účastníkovi znemoţnené právo na súdnu ochranu.
Pri aplikácii nie je významné, za akých okolností došlo k vzniku sporu, či predmet sporu
súvisí s udalosťami spojenými s osobou navrhovateľa (jeho odsúdením na trest odňatia
slobody na doţivotie) resp. voči komu návrh smeruje. Podľa § 138 ods. 1 O. s. p.
pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov je potrebné splnenie dvoch podmienok,
a to nepriaznivá finančná situácia a pravdepodobnosť úspechu v ďalšom konaní na strane
ţiadateľa. Nesprávne rozhodol odvolací súd ak potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa
v ţiadosti navrhovateľa o ustanovenie zástupcu v zmysle § 30 O. s. p. Ďalej namietal
nepreskúmateľnosť a nepresvedčivosť rozhodnutí oboch súdov. Ţiadal dovolací súd, aby
rozhodnutia oboch súdov zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O. s. p.), proti rozsudku, ktorý moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238
ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 1 O. s. p.) a dospel k záveru, ţe napadnuté uznesenie je potrebné zrušiť.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. Dovolateľom napadnuté uznesenie ale
nevykazuje znaky niektorého z nich, preto jeho dovolanie podľa § 239 ods. 1 a 2 O. s. p.
prípustné nie je.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p. Podľa tohto
ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu),
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať
pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
Dovolateľ vady uvedené pod § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O. s. p. nenamietal
a ich existencia v dovolacom konaní ani nevyšla najavo.
S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či
postupom niţších súdov nebola dovolateľovi odňatá moţnosť pred nimi konať. Odňatím
moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) sa rozumie procesne nesprávny postup
súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý
má za následok znemoţnenie realizácie procesných práv účastníka občianskeho súdneho
konania.
Navrhovateľ videl vadu tejto povahy v nepreskúmateľnosti rozhodnutí oboch niţších
súdov.
V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej „dohovor“),
kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd
sa stotoţnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov.
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
poţiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa cit. čl. 6 ods. 1
dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecných
záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.
Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O. s. p. ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami
a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity)
zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď
na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia
v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka)
a povinnosť (súdu) na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby
transparentnosti sluţby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náleţitosťou kaţdého
jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska
práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou
je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba
vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku
z 21. januára 1999, sťaţnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I] tak, ţe
rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých
je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa povahy rozhodnutia a musí
sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby
na k a ţ d ý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.
Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická
odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997,
sťaţnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší
proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťaţnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí
1998-I). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, ţe „súčasťou obsahu základného práva
na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a ţe „takéto odôvodnenie musí
obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003
sp. zn. IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn.
III. ÚS 209/04 vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému
uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu
prvého stupňa sa v princípe môţe obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom
prvého stupňa (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťaţnosť
č. 20772/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII).
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe odvolací súd postačujúco
odôvodnil svoje rozhodnutie, ktorým nadviazal na rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktoré ako
vecne správne potvrdil. Podľa dovolacieho súdu niţšie súdy dostatočne odôvodnili svoje
rozhodnutia; ich zdôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozhodnutie
(§ 157 ods. 2 O. s. p., § 167 ods. O. s. p.), je v ňom vysvetlené, z ktorých skutočností
pri rozhodovaní vychádzali aj ako vec právne posúdili. Treba mať na pamäti, ţe konanie
pred súdom prvého stupňa a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť
rozhodnutia odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozhodnutím vytvára ich organickú
(kompletizujúcu) jednotu; takýto prístup reflektuje aj ostatne citovanú judikatúru ESĽP.
Odvolací súd v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozhodnutia uzavrel, ţe z dôvodmi
napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa a jeho právnym posúdením sa stotoţnil, preto
v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p. ho potvrdil. Jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať
za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, keďţe je zaloţené na rovnakých dôvodoch, aké uviedol
vo svojom rozhodnutí súd prvého stupňa, ktorý sa pri výklade a aplikácii zákonných
predpisov neodchýlil od znenia príslušných zákonných ustanovení a nepoprel ich účel
a význam, podajúc postačujúcu odpoveď na všetky skutkovo a právne relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany v tejto právnej veci. Na tomto závere nič nemení to, ţe
navrhovateľ s takouto odpoveďou je nespokojný, snaţí sa ju relativizovať a spochybniť.
Za odňatie moţnosti konať pred súdom v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe niţšie
súdy neodôvodnili svoje rozhodnutie podľa predstáv či poţiadaviek navrhovateľa. Tým ale
nemohlo dôjsť k porušeniu práva navrhovateľa na spravodlivý súdny proces. Do práva
na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho
právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby
bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho
poţiadavkami (I. ÚS 50/04).
Podľa § 138 ods. 1 O. s. p. na návrh môţe súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti
oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde
o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Ak nerozhodne súd
inak, vzťahuje sa oslobodenie na celé konanie a má i spätnú účinnosť; poplatky zaplatené
pred rozhodnutím o oslobodení sa však nevracajú.
Podľa § 138 ods. 2 O. s. p. priznané oslobodenie súd kedykoľvek za konania odníme,
prípadne i so spätnou účinnosťou, ak sa do právoplatného skončenia konania ukáţe, ţe
pomery účastníka oslobodenie neodôvodňujú, prípadne neodôvodňovali.
Z citovaného ustanovenia vyplýva, ţe súd môţe priznané oslobodenie od súdnych
poplatkov odňať iba v dvoch prípadoch: jednak vtedy, keď došlo k zmene pomerov
u oslobodeného a následkom tejto zmeny prestáva byť oslobodenie odôvodnené, a jednak
vtedy, keď súd dodatočne zistí, ţe pomery účastníka boli uţ v čase priznania oslobodenia iné,
neţ z akých vychádzal súd pri priznaní oslobodenia.
Toto ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku slúţi na to, ţe ak sa zmenia
okolnosti, z ktorých súd pri rozhodnutí o priznaní oslobodenia od súdnych poplatkov
vychádzal, môţe oslobodenie rozhodnutím odňať, a to i spätne, pričom dôvodom na odňatie
oslobodenia nie je len zmena v hodnotení pomerov účastníka konania alebo zmena názoru
súdu na to, či ide o svojvoľné alebo zrejme neúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva.
Pokiaľ je teda plne v kompetencii všeobecných súdov zhodnotiť zákonom ustanovené
predpoklady na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, je z rovnakého hľadiska nutné,
aby všeobecné súdy mohli aţ do právoplatného skončenia konania pri zistení nových
okolností, resp. ich zmeny, rozhodnúť o odňatí takéhoto oslobodenia aj so spätnou
účinnosťou. Je teda zrejmé, ţe zákonodarcom zvolené riešenie moţno posúdiť ako
proporcionálne a vyváţené.
Navrhovateľ sa ţalobným návrhom doručeným súdu prvého stupňa 14. októbra 2003
domáha aby súd uloţil odporcovi povinnosť zaplatiť mu 3.319,39 Eur, ako aj povinnosť
ospravedlniť sa mu za porušenie jeho práv v presne stanovenom znení uvedenom v písomnom
návrhu.
Navrhovateľ podaním z 13. Júla 2004 poţiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov
z dôvodov, ţe je vo väzbe, je bez akéhokoľvek príjmu a ani nepoberá ţiadnu peňaţnú
výpomoc ani sociálne dávky.
Súd prvého stupňa po zistení majetkových pomerov navrhovateľovi priznal
oslobodenie od súdnych poplatkov. Rozhodnutie v zmysle § 169 ods. 2 O. s. p. neodôvodnil.
Súd prvého stupňa uznesením z 10. júna 2009 č. k. 6 C 345/2008 – 108 odňal
navrhovateľovi priznané oslobodenie od platenia súdnych poplatkov v konaní vedenom na
Okresnom súde Piešťany pod sp. zn. 6 C 345/2008 (pôvodne pod sp. zn. 6 C 111/2004)
so spätnou účinnosťou. Ďalším výrokom neustanovil navrhovateľovi zástupcu z radov
advokátov. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe v čase rozhodovania o ţiadosti
navrhovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov bol tento vo výkone väzby, bez príjmu
a nebol zaradený do pracovného procesu. V čase rozhodovania o odňatí oslobodenia
od súdnych poplatkov navrhovateľ na základe rozsudku Krajského súdu v Nitre
zo 17. januára 2007 č. k. 1 T 1/2005 bol uznaný vinným zo spáchania pokračovacieho
trestného činu vraţdy podľa § 219 ods. 1, 2 písm. a/, b/ Trestného zákona a trestného činu
nedovoleného ozbrojovania podľa § 185 ods. 2 písm. b/ Trestného zákona, za ktoré trestné
činy mu bol uloţený súhrnný trest odňatia slobody na doţivotie. Navrhovateľ je od 11. marca
2008 pracovne zaradený v Ústave na von trestu odňatia slobody. Navrhovateľ
mal k 30. decembru 2008 uhradené všetky pohľadávky. Vzhľadom na tieto nové skutočnosti
zistil, ţe pomery navrhovateľa sú iné ako boli v čase priznania oslobodenia od súdnych
poplatkov.
So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, ţe dovolateľ neopodstatnene
vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
V súvislosti s námietkou navrhovateľa, ţe napadnuté rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci treba uviesť, ţe táto vada je relevantným dovolacím
dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O. s. p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Dovolací súd nemôţe pristúpiť k posudzovaniu otázky dôvodnosti a opodstatnenosti
dovolania (t. j. danosti dovolacieho dôvodu v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), pokiaľ
nedospeje k záveru, ţe dovolanie je procesne prípustné. V prejednávanej veci pri skúmaní
otázky prípustnosti dovolania bolo zistené, ţe tento opravný prostriedok ţalobcu nesmeruje
proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustný (nie je podaný proti ţiadnemu z rozhodnutí
uvedených v § 238 ods. 1 aţ 3 O. s. p., v dovolacom konaní nevyšli najavo procesné vady
konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O. s. p. a nepreukázala sa ţalobcom tvrdená
existencia procesnej vady uvedenej v § 237 písm. f/ O. s. p.).
II. Okresný súd uznesením z 5. februára 2010 č. k. 6 C 345/2008 – 133 konanie
zastavil. Ţiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. Rozhodol tak
z dôvodu, ţe navrhovateľ po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým mu bolo odňaté oslobodenie
od súdnych poplatkov a po riadnom zaslaní výzvy na zaplatenie súdneho poplatku za návrh,
tento nezaplatil.
Krajský súd na odvolanie navrhovateľa uznesením z 21. januára 2011 sp. zn.
23 Co 148/2010 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil.- Odporcovi
nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Konštatoval, ţe, ţe rozhodnutie o odňatí
oslobodenia od platenia súdnych poplatkov je právoplatné. Následný postup súdu prvého
stupňa bol správny, ak vyzval navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za návrh.
Navrhovateľ v určenej lehote súdny poplatok nezaplatil.
Navrhovateľ aj voči tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie.
Prípustnosť dovolania aj v tomto prípade odôvodnil tým, ţe rozhodnutie súdov spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) a tým bola
navrhovateľovi odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.). Podľa článku 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným
spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Toto právo má kaţdý, teda i ten,
kto nemá finančné prostriedky na zaplatenie súdneho poplatku. Preto aj keď zákon stanovuje
povinnosť uhradiť súdny poplatok ako podmienku pri uplatňovaní práva v občianskom
súdnom konaní, súčasne upravuje aj lehotu na jeho uhradenie. V danom prípade okresný súd
vyzval navrhovateľa výzvou doručenou 30. decembra 2009 na zaplatenie súdneho poplatku.
Výzva, ako aj následné uznesenie o zastavení konania v spojení s rozhodnutím odvolacieho
súdu je v rozpore so zákonom o súdnych poplatkoch, nakoľko zákonná lehota na zaplatenie
súdneho poplatku v zmysle § 13 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch uplynula 14. októbra
2006. Uplynutím zákonnej trojročnej lehoty súd uţ nemal právne opodstatnenie vyrubiť
navrhovateľovi súdny poplatok. Ţiadal aby dovolací súd rozhodnutia oboch súdov zrušil a vec
vrátil na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O. s. p.), proti rozsudku, ktorý moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238
ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 1 O. s. p.) a dospel k záveru, ţe napadnuté uznesenie je potrebné zrušiť.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. Dovolateľom napadnuté uznesenie ale
nevykazuje znaky niektorého z nich, preto jeho dovolanie podľa § 239 ods. 1 a 2 O. s. p.
prípustné nie je.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p. Podľa tohto
ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu),
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať
pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
Dovolateľ vady uvedené pod § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O. s. p. nenamietal
a ich existencia v dovolacom konaní ani nevyšla najavo.
S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou,
či postupom niţších súdov nebola dovolateľovi odňatá moţnosť pred nimi konať. Odňatím
moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) sa rozumie procesne nesprávny postup
súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý
má za následok znemoţnenie realizácie procesných práv účastníka občianskeho súdneho
konania.
Navrhovateľ videl vadu tejto povahy v tom, ţe súd prvého stupňa zastavil konanie
pre nezapletenie súdneho poplatku za návrh , napriek tomu, ţe v zmysle § 13 ods. 1 zákona
č. 71/1992 Zb. súd uţ súdny poplatok za návrh nemohol vyrubiť a odvolací súd rozhodnutie
súdu prvého stupňa potvrdil.
Podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky kaţdý sa môţe domáhať
zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Odňatím moţnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. je aj taký vadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných práv
priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Podľa § 5 ods. 1 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. poplatková povinnosť vzniká podaním
návrhu, odvolania a dovolania alebo ţiadosti na vykonanie poplatkového úkonu,
ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.
Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. poplatok za podanie návrhu alebo ţiadosti,
poplatok za uplatnenie námietky zaujatosti v konkurznom konaní alebo reštrukturalizačnom
konaní podľa osobitného predpisu a poplatok za konanie o dedičstve je splatný vznikom
poplatkovej povinnosti.
Podľa § 13 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. poplatok alebo doplatok poplatku nemoţno
vyrubiť po uplynutí troch rokov od konca kalendárneho roka, v ktorom sa stal splatným.
Navrhovateľ podal ţalobný návrh na súd 14. októbra 2003, kedy mu vznikla
aj poplatková povinnosť zaplatiť za návrh súdny poplatok. Vzhľadom na § 13 ods. 1 zákona
č. 71/1992 Zb. súd mohol vyrubiť súdny poplatok do 31. decembra 2006. Súd vyzval
navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za návrh výzvou z 21. decembra 2009.
Navrhovateľ súdny poplatok za návrh nezaplatil, súd prvého stupňa preto uznesením
5. februára 2010 konanie zastavil. Odvolací súd na odvolanie navrhovateľa uznesenie súdu
prvého stupňa uznesením z 21. januára 2011 potvrdil.
Vzhľadom na uvedené vyššie súd po 31. decembri 2006 nemohol uţ súdny poplatok
za návrh vyrubiť. Ak teda konanie súd prvého stupňa podľa § 10 ods. 1 veta prvá zákona
č. 71/1992 Zb. zastavil a odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil išlo o vadný
procesný postup oboch súdov.
Vzhľadom na to, ţe v konaní na odvolacom súde došlo k procesnej vade v zmysle
§ 237 písm. b/ O. s. p., zrušil Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolaním napadnuté
uznesenie odvolacieho súdu, ako aj súdu prvého stupňa (§ 243b ods. 1 O. s. p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislava 27. januára 2016
JUDr. Mária Š r a m k o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Vanda Šimová