Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
2f0/400517.87cd7f.pdf
PDF · 160.1 KB
No categories available
7Cdo/55/2014
Najvyšší súd 7 Cdo 55/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa: ACUL, s.r.o.,
so sídlom Námestie SNP 22, 811 01 Bratislava, IČO: 36 838 900, zastúpený: JUDr. Pavel
Jurek, advokát, so sídlom Námestie SNP 22, 811 01 Bratislava, proti odporcovi: STRABAG
s.r.o., so sídlom Mlynské Nivy 61/A, 825 18 Bratislava, IČO: 17 317 282, o zriadenie
vecného bremena, vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 10 C 144/2011,
o dovolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 22. augusta 2013
sp. zn. 3 Co 340/2013 takto
rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 22. augusta 2013 sp. zn. 3 Co 340/2013
z r u š u j e a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Navrhovateľ sa návrhom z 27. júla 2011 pôvodne domáhal, aby súd v jeho prospech
zriadil vecné bremeno, spočívajúce v práve cesty cez pozemok odporcu, z dôvodu, že
k pozemkom vo svojom vlastníctve nemá prístup, na pozemku odporcu bola osadená rampa
a zákazová značka a všetky rokovania a snahy navrhovateľa o mimosúdne vyriešenie
stroskotali na tom, že odporca s využívaním svojho pozemku nesúhlasí. Navrhovateľ ďalším
písomným podaním požiadal súd o zmenu petitu aj na petit eventuálny s tým, že súd má
eventuálne rozhodnúť, že „odporca je povinný strpieť navrhovateľovo právo prislúchajúce
vecnému bremenu spočívajúce v práve prechodu cez pozemok odporcu každý pondelok,
streda, piatok v čase od 9:00 hod do 15:00 hod na nevyhnutný čas za účelom zabezpečenia
bežnej údržby a obhospodarovania pozemku vo vlastníctve navrhovateľa“.
Okresný súd Bratislava II (ďalej aj „súd prvého stupňa“) rozsudkom zo 14. februára
2013 č. k. 10 C 144/2011-113 návrh navrhovateľa zamietol, uložil navrhovateľovi povinnosť
zaplatiť odporcovi náhradu trov právneho zastúpenia v sume 222,82 € a povinnosť zaplatiť
na účet súdu súdny poplatok v sume 99,50 €. V odôvodnení uviedol, že z písomnej
komunikácie medzi navrhovateľom a odporom zistil, že navrhovateľ mal v minulosti záujem
využívať obslužnú komunikáciu odporcu, vedúcu k jeho závodom prostredníctvom tretích
subjektov, a to spoločnosti KONTA plus, s.r.o., ktorá mala na pozemku navrhovateľa
realizovať triedenie odpadu a tiež spoločnosti EKO Service, s.r.o., ktorá na ňom mala
vybudovať administratívnu budovu a parkovať svoje, prípadne zmluvne prenajaté vozidlá.
Odporca s takýmto typom využívania svojej komunikácie nesúhlasil z dôvodu neúmerného
zaťažovania. Po ustálení skutkového stavu mal súd prvého stupňa za preukázané, že
navrhovateľ nie je vlastníkom žiadnej stavby, ktorá by susedila s priľahlým pozemkom
odporcu, preto neboli dané zákonné predpoklady stanovené v § 151o ods. 3 Občianskeho
zákonníka na vyhovenie jeho návrhu podľa základného petitu, ktorým sa dožadoval zriadenia
vecného bremena spočívajúceho v práve cesty cez pozemok odporcu k svojim priľahlým
pozemkom. Súd prvého stupňa uviedol, že nemal za splnené ani zákonné predpoklady pre
vyhovenie alternatívnemu návrhu navrhovateľa odôvodnenému podľa § 127 ods. 3
Občianskeho zákonníka, nakoľko zo samotného znenia tohto ustanovenia vyplýva, že môže
ísť len o dočasný (napr. jednorazový, ale aj opakovaný vstup po určitú dobu) za konkrétnym
účelom, ktorý síce zákon bližšie nekonkretizuje z dôvodu, že môže ísť o rôznorodú potrebu,
avšak túto je jednoznačne potrebné v každom jednotlivom prípade v konaní pred súdom
bližšie skúmať a v rozhodnutiach ju presne špecifikovať. Zo znenia alternatívneho petitu však
podľa súdu prvého stupňa vyplýva, že ide o zriadenie vecného bremena trvalého charakteru
hoci v presne určenej dobe, ale pravidelne počas celého roka a tiež do budúcnosti, pričom účel
je stanovený iba všeobecne podľa znenia zákona, čo nie je správne. Navrhovateľ vecné
bremeno zdôvodňoval potrebou odstraňovania buriny z jeho pozemkov, odburinenie
pozemkov sa ale vykonáva výlučne v sezónnom období, ktoré sa dá presne špecifikovať,
pričom rozhodne nie je potrebné vykonávať túto činnosť v rozsahu ako žiadal navrhovateľ.
Súd prvého stupňa uvádza, že povolenie vstupu na tieto pozemky má mať len nevyhnutný
charakter. Konštatoval, že i keď súd prvého stupňa vyhovel návrhu na nariadenie predbežného
opatrenia v temer totožnom návrhu ako bol alternatívny petit, neznamená to automaticky, že
tomuto návrhu bude trvalo vyhovené, keďže predbežné opatrenia majú len dočasný charakter,
ich zmyslom je poskytnúť okamžitú ochranu, naviac v čase rozhodovania o tomto
predbežnom opatrení bol daný návrh na zriadenie trvalého vecného bremena, ktorého
opodstatnenosť sa mala ešte skúmať v priebehu dokazovania. Súd prvého stupňa dospel
k záveru, že účel, pre ktorý mal súd zriadiť toto vecné bremeno, či trvalý vstup na pozemky
navrhovateľa cez pozemok odporcu, nezodpovedal skutočnému účelu, na ktorý mienil
navrhovateľ toto právo získať. Nešlo mu o bežnú údržbu či obhospodarovanie pozemkov
v súvislosti s ich odburiňovaním, ako to prezentoval v konaní pred súdom. Navrhovateľ získal
predmetné pozemky v stave, ktorý mu bol od počiatku známy, teda vedel, že ide o pozemky
bez prístupu a bol s tým v čase kúpy uzrozumený.
Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie navrhovateľa
rozsudkom z 22. augusta 2013 sp. zn. 3 Co 340/2013 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil
a navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcovi trovy odvolacieho konania vo výške
67,88 € k rukám právnej zástupkyne odporcu, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
V odôvodnení odvolací súd uviedol, že vzhľadom na to, že vyjadrenie odporcu k odvolaniu
navrhovateľa neobsahovalo žiadne nové skutočnosti, na ktoré by v priebehu konania pred
súdom prvého stupňa odporca už nepoukázal, či už v písomných alebo ústnych vyjadreniach,
nepovažoval za potrebné vyjadrenie odporcu zaslať navrhovateľovi. Odvolací súd bez
nariadenia pojednávania dospel k záveru, že nie je dôvod ani na zmenu, ani na zrušenie
rozhodnutia súdu prvého stupňa. Uviedol, že je nesporné, že sa navrhovateľ v žalobnom
návrhu nedomáhal takej úpravy, aká vyplýva z ustanovenia § 127 ods. 3 Občianskeho
zákonníka a bližšie nešpecifikoval, v čom mala spočívať bežná údržba a obhospodarovanie
pozemku. Stanovený čas podľa odvolacieho súdu nespĺňa ani zákonné kritériá nevyhnutnej
doby a nevyhnutnej miery, čo rozhodne nie je pravidelné určenie trikrát v týždni v určenom
čase. Odvolací súd poukázal na odôvodnenie rozsudku súdom prvého stupňa, s ktorým sa
v plnom rozsahu stotožňuje. Dospel k záveru, že súd prvého stupňa náležite zistil skutkový
stav veci a jeho právny záver je zákonu zodpovedajúci. Uviedol, že v odvolaní sa
neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvého stupňa
zisteného stavu alebo jeho právneho hodnotenia, ani takými, o ktorých by súd prvého stupňa
pri rozhodovaní o veci nebol mal vedomosť, alebo ktoré by nebol uvážil. Podľa odvolacieho
súdu z konania pred súdom prvého stupňa i odvolacím súdom iný, než nepadnutým
rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú
spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. K námietke navrhovateľa o nesprávnom
právnom posúdení veci odvolací súd uviedol, že súd prvého stupňa správne právne posúdil
vec, keď skúmal nevyhnutnosť údržby, prípadne obhospodarovanie pozemku navrhovateľa,
nevyhnutú mieru a nevyhnutnú dobu v súlade so zákonným ustanovením. Rozhodne nie je
podľa odvolacieho súdu možné pod nevyhnutnosť zaradiť možnosť získania stavebného
povolenia, ako udáva navrhovateľ. Ďalej dospel k záveru, že s námietkou navrhovateľa
o nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa nie je možné súhlasiť, nakoľko
rozhodnutie súdu prvého stupňa spĺňa kritériá podľa § 157 ods. 2 O.s.p.
Navrhovateľ napadol rozsudok odvolacieho súdu z dôvodu, že mu bola postupom súdu
odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., že konanie je postihnuté
inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/
O.s.p.) a že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p.). Namietal, že mu nebolo doručené vyjadrenie odporcu k jeho odvolaniu, k čomu
uviedol, že ak mal súd prvého stupňa aj odvolací súd za to, že dané rozhodnutie neobsahuje
žiadne nové skutočnosti, na ktoré by odporca už v priebehu konania nepoukázal a teda
nepovažoval za potrebné zaslať mu vyjadrenie k jeho odvolaniu, nemal odporcovi priznať
náhradu trov právneho zastúpenia za uvedený úkon právnej služby, nakoľko by nešlo o účelne
vynaložené trovy konania. Navrhovateľ má za to, že sa odvolací súd v dostatočnej miere
nevysporiadal so všetkými námietkami, ktoré uviedol v odvolaní a že je rozhodnutie
prekvapivé, nakoľko odvolací súd založil svoje rozhodnutie na iných právnych záveroch ako
senát 14 Co, ktorý rozhodoval o predbežnom opatrení.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) za splnenia podmienky
vyplývajúcej z § 241 ods. 1 O.s.p. bez neriadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1
O.s.p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno
napadnúť dovolaním a dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu treba zrušiť.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené
v ustanoveniach § 237 a § 238 O.s.p.
Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa § 238 O.s.p. neprichádza do úvahy.
Nejde totiž o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom
by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci,
pretože dovolací súd v tejto veci ešte právny názor nevyslovil. Rovnako nejde o rozsudok,
vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
Podané dovolanie by vzhľadom na vyššie uvedené bolo procesne prípustné, len ak
v konaní, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, došlo k procesnej vade uvedenej
v ustanovení § 237 ods. 1 O.s.p. Povinnosť skúmať, či v konaní nedošlo k niektorej z nich
vyplýva pre dovolací súd z § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa z tohto dôvodu neobmedzil len
na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal tiež otázkou, či
v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa
dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť
byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Treba ale zdôrazniť, že z hľadiska § 237 ods. 1 O.s.p. nie je relevantné tvrdenie
dovolateľa o existencii vady uvedenej v tomto ustanovení, ale len zistenie (záver) dovolacieho
súdu, že k tejto vade skutočne došlo.
Navrhovateľ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až e/
a g/ O.s.p. netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo.
Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Navrhovateľ v dovolaní namieta, že mu v konaní bola odňatá možnosť pred súdom
konať. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký
procesne nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných
oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú
vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval
v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto
postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci
v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké
možnosti na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony
vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy
(§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123
O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok
doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].
Európsky súd pre ľudské práva vydal 13. januára 2015 rozsudok vo veci Trančíková
proti Slovenskej republike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemožnosti
vyjadriť sa k vyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho konania. V tomto rozsudku dospel
Európsky súd pre ľudské práva k názoru, že aj keď vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje žiadne
nové skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým by sa procesná strana už nebola vyjadrila
v predchádzajúcom priebehu konania, a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce vplyv
na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť druhému účastníkovi daná možnosť oboznámiť sa
s ním, ak bolo formulované ako právna a skutková argumentácia.
V rozsudku sa doslovne uvádza, že „požiadavka, aby účastníci súdneho konania mali
možnosť dozvedieť sa o všetkých predložených dôkazoch alebo vyjadreniach podaných v ich
veci a vyjadriť sa k nim, sa vzťahuje na odvolacie konanie rovnako ako na prvostupňové
konanie, a to napriek skutočnosti, že odvolanie nemusí vyvolať žiadnu novú argumentáciu“.
Pokiaľ súd takúto možnosť druhej procesnej strane nevytvorí, dochádza k porušeniu práva
na spravodlivé konanie, ktoré je zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“).
Vychádzajúc z uvedeného bolo v preskúmavanej veci potrebné zohľadniť, že
k odvolaniu navrhovateľa (viď č. l. 117 spisu) sa písomne vyjadril odporca podaním
doručeným súdu prvého stupňa 12. júna 2013 (č. l. 129 spisu), navrhovateľ ale nemal
možnosť dozvedieť sa o tomto vyjadrení a prípadne sa k nemu aj vyjadriť, lebo súd mu toto
vyjadrenie odporcu nedoručil. Opomenutím doručenia tohto vyjadrenia navrhovateľovi došlo
k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a tým k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom
v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.
Ako je uvedené už vyššie v odôvodnení tohto rozhodnutia, navrhovateľ v dovolaní tiež
namietal, že sa odvolací súd v dostatočnej miere nevysporiadal so všetkými námietkami, ktoré
uviedol v odvolaní, čím mu taktiež bola odňatá možnosť konať pred súdom.
V zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd
sa stotožnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov.
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
požiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa cit. čl. 6 ods. 1
dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecných
záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami
a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity)
zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď
na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia
v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka)
a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby
transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého
jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska
práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou
je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba
vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku
z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I] tak, že
rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých
je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí
sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby
na k a ž d ý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.
Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická
odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997,
sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší
proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí
1998-I). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva
na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a že „takéto odôvodnenie musí
obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003
sp. zn. IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn.
III. ÚS 209/04 vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému
uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu
prvého stupňa sa v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom
prvého stupňa (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť
č. 20772/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII).
Požiadavka, aby rozhodnutie bolo riadne odôvodnené, patrí medzi základné atribúty
spravodlivého procesu. Jej účelom je medziiným zabezpečiť transparentnosť, legitimitu
a kontrolovateľnosť súdneho rozhodovania. Nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia
spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť. To však bez ďalšieho neznamená, že nedostatočné
(nepreskúmateľné) odôvodnenie rozhodnutia predstavuje dôvod, ktorý zakladá prípustnosť
dovolania proti nemu smerujúceho.
Podľa Stanoviska občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 3. decembra 2015 k výkladu § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku
(uverejneného v Zbierke stanovísk NS a súdov SR 1/2016), nepreskúmateľnosť rozhodnutia
zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku.
Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov
podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť
dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.
Vychádzajúc z uvedeného Stanoviska o zmätočnosť v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. ide
iba vtedy, keď je dôsledkom procesného postupu, ktorý je nesprávny v tom zmysle, že pri
ňom nebola zachovaná právnym poriadkom stanovená procedúra prejednania veci. Nie každá
nesprávnosť, ku ktorej dôjde v občianskom súdnom konaní, je ale procesnou vadou (vadou
procedúry prejednania veci), prípadne procesnou vadou dosahujúcou (až) intenzitu, ktorú
považuje za relevantnú uvedené ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku.
Vtedy, keď sudca (senát) v písomnej forme vyhotovuje rozhodnutie a na základe
doterajších výsledkov konania zvažuje, čo, akým spôsobom a v akom vecnom slede zaradí
do jeho textu, už vec neprejednáva. Účastník konania sa nezúčastňuje na tvorbe písomného
vyhotovenia rozhodnutia súdu. Občiansky súdny poriadok mu priznáva možnosť realizácie
procesných oprávnení pred vydaním písomného vyhotovenia rozhodnutia a po vydaní
písomného vyhotovenia rozhodnutia. To, čo súd napokon zaradí do písomného vyhotovenia
rozhodnutia a akým spôsobom alebo v akom rozsahu v ňom odôvodní svoje skutkové
a právne závery, je však – v rámci limitov daných platnou právnou úpravou – výlučne iba
vecou súdu.
Proti tomu, čo účastník v rozhodnutí súdu považuje za nesprávne, nespravodlivé,
nezodpovedajúce zákonu, má možnosť sa brániť, a to aj vtedy, keď zastáva názor, že
odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia je nedostatočné, nevýstižné, nepresvedčivé
alebo neúplné. Pokiaľ sa totiž účastník nazdáva, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia je
nepreskúmateľné, má v plnom rozsahu zachované právo namietať túto nesprávnosť
v procesne prípustnom opravnom prostriedku. Pritom však treba mať na zreteli, že
skutočnosť, že súd svoje rozhodnutie odôvodnil nedostatočne, bez ďalšieho neodníma
účastníkovi konania možnosť pred súdom konať (pokiaľ nejde o taký prípad, v ktorom
písomné vyhotovenie rozhodnutia nebude obsahovať ani len zásadné vysvetlenie dôvodov
podstatných pre rozhodnutie súdu). Ako je konštatované v závere citovaného Stanoviska,
„V súlade s právnymi závermi vyjadrenými v rozhodnutiach ESĽP môže však o takýto
výnimočný prípad ísť len vtedy, keď nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia vykazuje znaky
(až) vady „najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém“ alebo vady „zásadnej, hrubej
a podstatnej“, prípadne ak sa zrušením napadnutého rozhodnutia má dosiahnuť náprava
„justičného omylu“. Len v takomto výnimočnom prípade môže uvedená okolnosť zakladať
prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., lebo len takto charakterizovaný
nedostatok odôvodnenia rozhodnutia môže intenzitou svojich právnych dôsledkov prekročiť
rámec tzv. inej vady, v tomto ustanovení Občianskeho súdneho poriadku neuvedenej“.
O takýto prípad však v prejednávanej veci nejde. Bez ohľadu na rozsah odôvodnenia
dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu je z neho totiž nepochybne zrejmé, že
dôvodom pre potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa odvolacím súdom bola skutočnosť, že
odvolací súd sa stotožnil so skutkovými aj právnymi závermi súdu prvého stupňa,
na správnosti ktorých sa nezmenilo nič ani v štádiu odvolacieho konania, čím je vylúčená
navrhovateľom namietaná nepreskúmateľnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia ako
dôvodu zakladajúceho prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.
K námietke navrhovateľa, že rozhodnutie je prekvapivé, nakoľko má navrhovateľ
za to, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na iných právnych záveroch ako senát 14 Co,
ktorý rozhodoval o predbežnom opatrení, dovolací súd uvádza, že rozhodnutie o predbežnom
opatrení neprejudikuje rozhodnutie vo veci samej.
Nakoľko však, ako už bolo uvedené, k odňatiu možnosti navrhovateľa konať pred
súdom v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. došlo nedoručením mu vyjadrenia
odporcu k jeho odvolaniu. Dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie navrhovateľa je nielen
procesne prípustné, ale aj opodstatnené a ďalej sa s vecnou stránkou dovolania nezaoberal.
So zreteľom na to dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania
a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 23. februára 2016
JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová