Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Cdo/55/2014

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa: ACUL, s.r.o.,

so sídlom Námestie SNP 22, 811 01 Bratislava, IČO: 36 838 900, zastúpený: JUDr. Pavel

Jurek, advokát, so sídlom Námestie SNP 22, 811 01 Bratislava, proti odporcovi: STRABAG

s.r.o., so sídlom Mlynské Nivy 61/A, 825 18 Bratislava, IČO: 17 317 282, o zriadenie

vecného bremena, vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. ,

o dovolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 22. augusta 2013

sp. zn. takto

rozhodol:

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 22. augusta 2013 sp. zn.

z r u š u j e a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Navrhovateľ sa návrhom z 27. júla 2011 pôvodne domáhal, aby súd v jeho prospech

zriadil vecné bremeno, spočívajúce v práve cesty cez pozemok odporcu, z dôvodu, že

k pozemkom vo svojom vlastníctve nemá prístup, na pozemku odporcu bola osadená rampa

a zákazová značka a všetky rokovania a snahy navrhovateľa o mimosúdne vyriešenie

stroskotali na tom, že odporca s využívaním svojho pozemku nesúhlasí. Navrhovateľ ďalším

písomným podaním požiadal súd o zmenu petitu aj na petit eventuálny s tým, že súd má

eventuálne rozhodnúť, že „odporca je povinný strpieť navrhovateľovo právo prislúchajúce

vecnému bremenu spočívajúce v práve prechodu cez pozemok odporcu každý pondelok,

streda, piatok v čase od 9:00 hod do 15:00 hod na nevyhnutný čas za účelom zabezpečenia

bežnej údržby a obhospodarovania pozemku vo vlastníctve navrhovateľa“.

Okresný súd Bratislava II (ďalej aj „súd prvého stupňa“) rozsudkom zo 14. februára

2013 č. k. -113 návrh navrhovateľa zamietol, uložil navrhovateľovi povinnosť

2

zaplatiť odporcovi náhradu trov právneho zastúpenia v sume 222,82 € a povinnosť zaplatiť

na účet súdu súdny poplatok v sume 99,50 €. V odôvodnení uviedol, že z písomnej

komunikácie medzi navrhovateľom a odporom zistil, že navrhovateľ mal v minulosti záujem

využívať obslužnú komunikáciu odporcu, vedúcu k jeho závodom prostredníctvom tretích

subjektov, a to spoločnosti KONTA plus, s.r.o., ktorá mala na pozemku navrhovateľa

realizovať triedenie odpadu a tiež spoločnosti EKO Service, s.r.o., ktorá na ňom mala

vybudovať administratívnu budovu a parkovať svoje, prípadne zmluvne prenajaté vozidlá.

Odporca s takýmto typom využívania svojej komunikácie nesúhlasil z dôvodu neúmerného

zaťažovania. Po ustálení skutkového stavu mal súd prvého stupňa za preukázané, že

navrhovateľ nie je vlastníkom žiadnej stavby, ktorá by susedila s priľahlým pozemkom

odporcu, preto neboli dané zákonné predpoklady stanovené v § 151o ods. 3 Občianskeho

zákonníka na vyhovenie jeho návrhu podľa základného petitu, ktorým sa dožadoval zriadenia

vecného bremena spočívajúceho v práve cesty cez pozemok odporcu k svojim priľahlým

pozemkom. Súd prvého stupňa uviedol, že nemal za splnené ani zákonné predpoklady pre

vyhovenie alternatívnemu návrhu navrhovateľa odôvodnenému podľa § 127 ods. 3

, nakoľko zo samotného znenia tohto ustanovenia vyplýva, že môže

ísť len o dočasný (napr. jednorazový, ale aj opakovaný vstup po určitú dobu) za konkrétnym

účelom, ktorý síce zákon bližšie nekonkretizuje z dôvodu, že môže ísť o rôznorodú potrebu,

avšak túto je jednoznačne potrebné v každom jednotlivom prípade v konaní pred súdom

bližšie skúmať a v rozhodnutiach ju presne špecifikovať. Zo znenia alternatívneho petitu však

podľa súdu prvého stupňa vyplýva, že ide o zriadenie vecného bremena trvalého charakteru

hoci v presne určenej dobe, ale pravidelne počas celého roka a tiež do budúcnosti, pričom účel

je stanovený iba všeobecne podľa znenia zákona, čo nie je správne. Navrhovateľ vecné

bremeno zdôvodňoval potrebou odstraňovania buriny z jeho pozemkov, odburinenie

pozemkov sa ale vykonáva výlučne v sezónnom období, ktoré sa dá presne špecifikovať,

pričom rozhodne nie je potrebné vykonávať túto činnosť v rozsahu ako žiadal navrhovateľ.

Súd prvého stupňa uvádza, že povolenie vstupu na tieto pozemky má mať len nevyhnutný

charakter. Konštatoval, že i keď súd prvého stupňa vyhovel návrhu na nariadenie predbežného

opatrenia v temer totožnom návrhu ako bol alternatívny petit, neznamená to automaticky, že

tomuto návrhu bude trvalo vyhovené, keďže predbežné opatrenia majú len dočasný charakter,

ich zmyslom je poskytnúť okamžitú ochranu, naviac v čase rozhodovania o tomto

predbežnom opatrení bol daný návrh na zriadenie trvalého vecného bremena, ktorého

opodstatnenosť sa mala ešte skúmať v priebehu dokazovania. Súd prvého stupňa dospel

k záveru, že účel, pre ktorý mal súd zriadiť toto vecné bremeno, či trvalý vstup na pozemky

3

navrhovateľa cez pozemok odporcu, nezodpovedal skutočnému účelu, na ktorý mienil

navrhovateľ toto právo získať. Nešlo mu o bežnú údržbu či obhospodarovanie pozemkov

v súvislosti s ich odburiňovaním, ako to prezentoval v konaní pred súdom. Navrhovateľ získal

predmetné pozemky v stave, ktorý mu bol od počiatku známy, teda vedel, že ide o pozemky

bez prístupu a bol s tým v čase kúpy uzrozumený.

Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie navrhovateľa

rozsudkom z 22. augusta 2013 sp. zn. rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil

a navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcovi trovy odvolacieho konania vo výške

67,88 € k rukám právnej zástupkyne odporcu, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

V odôvodnení odvolací súd uviedol, že vzhľadom na to, že vyjadrenie odporcu k odvolaniu

navrhovateľa neobsahovalo žiadne nové skutočnosti, na ktoré by v priebehu konania pred

súdom prvého stupňa odporca už nepoukázal, či už v písomných alebo ústnych vyjadreniach,

nepovažoval za potrebné vyjadrenie odporcu zaslať navrhovateľovi. Odvolací súd bez

nariadenia pojednávania dospel k záveru, že nie je dôvod ani na zmenu, ani na zrušenie

rozhodnutia súdu prvého stupňa. Uviedol, že je nesporné, že sa navrhovateľ v žalobnom

návrhu nedomáhal takej úpravy, aká vyplýva z ustanovenia § 127 ods. 3 Občianskeho

zákonníka a bližšie nešpecifikoval, v čom mala spočívať bežná údržba a obhospodarovanie

pozemku. Stanovený čas podľa odvolacieho súdu nespĺňa ani zákonné kritériá nevyhnutnej

doby a nevyhnutnej miery, čo rozhodne nie je pravidelné určenie trikrát v týždni v určenom

čase. Odvolací súd poukázal na odôvodnenie rozsudku súdom prvého stupňa, s ktorým sa

v plnom rozsahu stotožňuje. Dospel k záveru, že súd prvého stupňa náležite zistil skutkový

stav veci a jeho právny záver je zákonu zodpovedajúci. Uviedol, že v odvolaní sa

neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvého stupňa

zisteného stavu alebo jeho právneho hodnotenia, ani takými, o ktorých by súd prvého stupňa

pri rozhodovaní o veci nebol mal vedomosť, alebo ktoré by nebol uvážil. Podľa odvolacieho

súdu z konania pred súdom prvého stupňa i odvolacím súdom iný, než nepadnutým

rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú

spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. K námietke navrhovateľa o nesprávnom

právnom posúdení veci odvolací súd uviedol, že súd prvého stupňa správne právne posúdil

vec, keď skúmal nevyhnutnosť údržby, prípadne obhospodarovanie pozemku navrhovateľa,

nevyhnutú mieru a nevyhnutnú dobu v súlade so zákonným ustanovením. Rozhodne nie je

podľa odvolacieho súdu možné pod nevyhnutnosť zaradiť možnosť získania stavebného

povolenia, ako udáva navrhovateľ. Ďalej dospel k záveru, že s námietkou navrhovateľa

o nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa nie je možné súhlasiť, nakoľko

rozhodnutie súdu prvého stupňa spĺňa kritériá podľa

Navrhovateľ napadol rozsudok odvolacieho súdu z dôvodu, že mu bola postupom súdu

odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle , že konanie je postihnuté

inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/

) a že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (

). Namietal, že mu nebolo doručené vyjadrenie odporcu k jeho odvolaniu, k čomu

uviedol, že ak mal súd prvého stupňa aj odvolací súd za to, že dané rozhodnutie neobsahuje

žiadne nové skutočnosti, na ktoré by odporca už v priebehu konania nepoukázal a teda

nepovažoval za potrebné zaslať mu vyjadrenie k jeho odvolaniu, nemal odporcovi priznať

náhradu trov právneho zastúpenia za uvedený úkon právnej služby, nakoľko by nešlo o účelne

vynaložené trovy konania. Navrhovateľ má za to, že sa odvolací súd v dostatočnej miere

nevysporiadal so všetkými námietkami, ktoré uviedol v odvolaní a že je rozhodnutie

prekvapivé, nakoľko odvolací súd založil svoje rozhodnutie na iných právnych záveroch ako

senát 14 Co, ktorý rozhodoval o predbežnom opatrení.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ) za splnenia podmienky

vyplývajúcej z bez neriadenia dovolacieho pojednávania (

) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno

napadnúť dovolaním a dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu treba zrušiť.

Podľa ustanovenia dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené

v ustanoveniach a

Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa neprichádza do úvahy.

Nejde totiž o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom

by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci,

pretože dovolací súd v tejto veci ešte právny názor nevyslovil. Rovnako nejde o rozsudok,

vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok

súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa a

Podané dovolanie by vzhľadom na vyššie uvedené bolo procesne prípustné, len ak

v konaní, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, došlo k procesnej vade uvedenej

v ustanovení Povinnosť skúmať, či v konaní nedošlo k niektorej z nich

vyplýva pre dovolací súd z Dovolací súd sa z tohto dôvodu neobmedzil len

na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale sa zaoberal tiež otázkou, či

v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle Toto ustanovenie pripúšťa

dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá

nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť

byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Treba ale zdôrazniť, že z hľadiska nie je relevantné tvrdenie

dovolateľa o existencii vady uvedenej v tomto ustanovení, ale len zistenie (záver) dovolacieho

súdu, že k tejto vade skutočne došlo.

Navrhovateľ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až e/

a g/ netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo.

Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Navrhovateľ v dovolaní namieta, že mu v konaní bola odňatá možnosť pred súdom

konať. Odňatím možnosti konať pred súdom ( ) sa rozumie taký

procesne nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných

oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje . O procesnú

vadu v zmysle ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval

v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto

postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle majú účastníci

v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké

možnosti na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony

vo formách stanovených zákonom ( ), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy

( ), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (

), byť predvolaný na súdne pojednávanie ( ), na to, aby mu bol rozsudok

doručený do vlastných rúk ( )].

Európsky súd pre ľudské práva vydal 13. januára 2015 rozsudok vo veci Trančíková

proti Slovenskej republike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemožnosti

vyjadriť sa k vyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho konania. V tomto rozsudku dospel

Európsky súd pre ľudské práva k názoru, že aj keď vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje žiadne

nové skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým by sa procesná strana už nebola vyjadrila

v predchádzajúcom priebehu konania, a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce vplyv

na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť druhému účastníkovi daná možnosť oboznámiť sa

s ním, ak bolo formulované ako právna a skutková argumentácia.

V rozsudku sa doslovne uvádza, že „požiadavka, aby účastníci súdneho konania mali

možnosť dozvedieť sa o všetkých predložených dôkazoch alebo vyjadreniach podaných v ich

veci a vyjadriť sa k nim, sa vzťahuje na odvolacie konanie rovnako ako na prvostupňové

konanie, a to napriek skutočnosti, že odvolanie nemusí vyvolať žiadnu novú argumentáciu“.

Pokiaľ súd takúto možnosť druhej procesnej strane nevytvorí, dochádza k porušeniu práva

na spravodlivé konanie, ktoré je zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“).

Vychádzajúc z uvedeného bolo v preskúmavanej veci potrebné zohľadniť, že

k odvolaniu navrhovateľa (viď č. l. 117 spisu) sa písomne vyjadril odporca podaním

doručeným súdu prvého stupňa 12. júna 2013 (č. l. 129 spisu), navrhovateľ ale nemal

možnosť dozvedieť sa o tomto vyjadrení a prípadne sa k nemu aj vyjadriť, lebo súd mu toto

vyjadrenie odporcu nedoručil. Opomenutím doručenia tohto vyjadrenia navrhovateľovi došlo

k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a tým k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom

v zmysle ustanovenia

Ako je uvedené už vyššie v odôvodnení tohto rozhodnutia, navrhovateľ v dovolaní tiež

namietal, že sa odvolací súd v dostatočnej miere nevysporiadal so všetkými námietkami, ktoré

uviedol v odvolaní, čím mu taktiež bola odňatá možnosť konať pred súdom.

V zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd

sa stotožnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov.

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

požiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa cit. čl. 6 ods. 1

dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním

navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia

vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecných

záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami

a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity)

zákonného rozhodnutia ( ), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď

na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia

v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka)

a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby

transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého

jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska

práv účastníka na súdnu ochranu podľa , ktorého imanentnou súčasťou

je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba

vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku

z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I] tak, že

rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých

je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí

sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby

na k a ž d ý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.

Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická

odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997,

sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší

proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí

1998-I). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva

na spravodlivé konanie podľa a listiny je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a že „takéto odôvodnenie musí

obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003

sp. zn. ). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn.

vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa

a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu

prvého stupňa sa v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom

prvého stupňa (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť

č. 20772/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII).

9

Požiadavka, aby rozhodnutie bolo riadne odôvodnené, patrí medzi základné atribúty

spravodlivého procesu. Jej účelom je medziiným zabezpečiť transparentnosť, legitimitu

a kontrolovateľnosť súdneho rozhodovania. Nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia

spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť. To však bez ďalšieho neznamená, že nedostatočné

(nepreskúmateľné) odôvodnenie rozhodnutia predstavuje dôvod, ktorý zakladá prípustnosť

dovolania proti nemu smerujúceho.

Podľa Stanoviska občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 3. decembra 2015 k výkladu

(uverejneného v Zbierke stanovísk NS a súdov SR 1/2016), nepreskúmateľnosť rozhodnutia

zakladá inú vadu konania v zmysle .

Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov

podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť

dovolania podľa .

Vychádzajúc z uvedeného Stanoviska o zmätočnosť v zmysle ide

iba vtedy, keď je dôsledkom procesného postupu, ktorý je nesprávny v tom zmysle, že pri

ňom nebola zachovaná právnym poriadkom stanovená procedúra prejednania veci. Nie každá

nesprávnosť, ku ktorej dôjde v občianskom súdnom konaní, je ale procesnou vadou (vadou

procedúry prejednania veci), prípadne procesnou vadou dosahujúcou (až) intenzitu, ktorú

považuje za relevantnú uvedené ustanovenie .

Vtedy, keď sudca (senát) v písomnej forme vyhotovuje rozhodnutie a na základe

doterajších výsledkov konania zvažuje, čo, akým spôsobom a v akom vecnom slede zaradí

do jeho textu, už vec neprejednáva. Účastník konania sa nezúčastňuje na tvorbe písomného

vyhotovenia rozhodnutia súdu. mu priznáva možnosť realizácie

procesných oprávnení pred vydaním písomného vyhotovenia rozhodnutia a po vydaní

písomného vyhotovenia rozhodnutia. To, čo súd napokon zaradí do písomného vyhotovenia

rozhodnutia a akým spôsobom alebo v akom rozsahu v ňom odôvodní svoje skutkové

a právne závery, je však – v rámci limitov daných platnou právnou úpravou – výlučne iba

vecou súdu.

Proti tomu, čo účastník v rozhodnutí súdu považuje za nesprávne, nespravodlivé,

nezodpovedajúce zákonu, má možnosť sa brániť, a to aj vtedy, keď zastáva názor, že

10

odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia je nedostatočné, nevýstižné, nepresvedčivé

alebo neúplné. Pokiaľ sa totiž účastník nazdáva, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia je

nepreskúmateľné, má v plnom rozsahu zachované právo namietať túto nesprávnosť

v procesne prípustnom opravnom prostriedku. Pritom však treba mať na zreteli, že

skutočnosť, že súd svoje rozhodnutie odôvodnil nedostatočne, bez ďalšieho neodníma

účastníkovi konania možnosť pred súdom konať (pokiaľ nejde o taký prípad, v ktorom

písomné vyhotovenie rozhodnutia nebude obsahovať ani len zásadné vysvetlenie dôvodov

podstatných pre rozhodnutie súdu). Ako je konštatované v závere citovaného Stanoviska,

„V súlade s právnymi závermi vyjadrenými v rozhodnutiach ESĽP môže však o takýto

výnimočný prípad ísť len vtedy, keď nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia vykazuje znaky

(až) vady „najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém“ alebo vady „zásadnej, hrubej

a podstatnej“, prípadne ak sa zrušením napadnutého rozhodnutia má dosiahnuť náprava

„justičného omylu“. Len v takomto výnimočnom prípade môže uvedená okolnosť zakladať

prípustnosť dovolania podľa , lebo len takto charakterizovaný

nedostatok odôvodnenia rozhodnutia môže intenzitou svojich právnych dôsledkov prekročiť

rámec tzv. inej vady, v tomto ustanovení neuvedenej“.

O takýto prípad však v prejednávanej veci nejde. Bez ohľadu na rozsah odôvodnenia

dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu je z neho totiž nepochybne zrejmé, že

dôvodom pre potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa odvolacím súdom bola skutočnosť, že

odvolací súd sa stotožnil so skutkovými aj právnymi závermi súdu prvého stupňa,

na správnosti ktorých sa nezmenilo nič ani v štádiu odvolacieho konania, čím je vylúčená

navrhovateľom namietaná nepreskúmateľnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia ako

dôvodu zakladajúceho prípustnosť dovolania podľa

K námietke navrhovateľa, že rozhodnutie je prekvapivé, nakoľko má navrhovateľ

za to, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na iných právnych záveroch ako senát 14 Co,

ktorý rozhodoval o predbežnom opatrení, dovolací súd uvádza, že rozhodnutie o predbežnom

opatrení neprejudikuje rozhodnutie vo veci samej.

Nakoľko však, ako už bolo uvedené, k odňatiu možnosti navrhovateľa konať pred

súdom v zmysle ustanovenia došlo nedoručením mu vyjadrenia

odporcu k jeho odvolaniu. Dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie navrhovateľa je nielen

procesne prípustné, ale aj opodstatnené a ďalej sa s vecnou stránkou dovolania nezaoberal.

11

So zreteľom na to dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie ( ).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania

a dovolacieho konania ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 23. februára 2016

JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová